Sv. Augustín: O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI (Kniha I.-IV.)

Kniha I.Liber I.
1. Čitateľovi pojednania o Najsvätejšej Trojici je potrebné na začiatku zdôrazniť, že naše pero je zamerané proti klamom tých, ktorí pohŕdajú východiskom viery a sú oklamaní nezrelou a zvrátenou láskou k rozumu. Takže jedna skupina takýchto ľudí sa snaží vniesť do vecí nehmotných a duchovných idey ktoré vytvorili, či už skrze skúsenosť telesných zmyslov, alebo prirodzeným ľudským dôvtipom a bystrosťou, alebo pomocou umenia, z vecí telesných. Tak, že sa snažia hľadať mieru a počiatok predchádzajúceho nasledujúcim. Iní zas, prispôsobujú si akékoľvek pocity ktoré môžu mať zamerané na Boha podľa prirodzenosti alebo náklonnosti ľudskej mysle a skrze túto chybu riadia svoj diskurz, v dišputách o Bohu, skreslenými a podvodnými pravidlami. Je ešte iná skupina ľudí, ktorá sa snaží presiahnuť celé stvorenie, ktoré je nepochybne premenlivé, s cieľom pozdvihnúť svoje myslenie k nepremenlivej podstate ktorou je Boh; ale zaťažovaní váhou bremena smrteľnosti, pričom súčasne mohli by vedieť čo nie sú a nemôžu vedieť čo by mohli, sami si zabraňujú vstúpiť na samotnú cestu pochopenia, opovážlivým potvrdením ich vlastných domýšľavých úsudkov, zvoliac si radšej nenapraviť svoje vlastné názory ako zmeniť tie ktoré predtým obhajovali.
A toto je choroba všetkých troch spomenutých skupín: tých ktorí prispôsobujú svoje myšlienky o Bohu podľa vecí telesných, i tých ktorí tak robia podľa duchovných stvorení ako je duša, i tých ktorí nehľadia ani na telo ani na duchovné stvorenie a tiež myslia falošne o Bohu a sú v skutočnosti tak ďaleko od pravdy, že nemožno nájsť nič čo by zodpovedalo ich koncepciám, ani v tele, ani vo vytvorenom alebo stvorenom duchu, ani v tvorcovi samom. Pretože ten, kto si myslí že Boh je biely alebo červený, je v omyle; toto sú skutočnosti telesného sveta. Alebo, ktokoľvek si myslí že Boh zabúda na veci v niektorej chvíli a v inej si na to spomenie, alebo čokoľvek podobné, celkom isto sa mýli, aj keď sú toto skutočnosti sveta duše. Avšak tí ktorí tvrdia že Boh má takú moc že skutočne plodí sám seba, sa mýlia viac ako ktokoľvek, pretože nielenže Boh nemôže byť ničím takým, ale vôbec ničím z telesného alebo duchovného sveta. Pretože nejestvuje žiadna vec, čímkoľvek by bola, ktorá by samú seba priviedla k existencii.
1. Lecturus haec quae de trinitate disserimus prius oportet ut nouerit stilum nostrum aduersus eorum uigilare calumnias qui fidei contemnentes initium immaturo et peruerso rationis amore falluntur. Quorum nonnulli ea quae de corporalibus rebus siue per sensus corporeos experta notauerunt, siue quae natura humani ingenii et diligentiae uiuacitate uel artis adiutorio perceperunt, ad res incorporeas et spiritales transferre conantur ut ex his illas metiri atque opinari uelint. Sunt item alii qui secundum animi humani naturam uel affectum de deo sentiunt, si quid sentiunt, et ex hoc errore cum de deo disputant sermoni suo distortas et fallaces regulas figunt. Est item aliud hominum genus, eorum qui uniuersam quidem creaturam, quae profecto mutabilis est, nituntur transcendere ut ad incommutabilem substantiam quae deus est erigant intentionem; sed mortalitatis onere praegrauati cum et uideri uolunt scire quod nesciunt et quod uolunt scire non possunt, praesumptiones opinionum suarum audacius affirmando intercludunt sibimet intellegentiae uias, magis eligentes sententiam suam non corrigere peruersam quam mutare defensam.
Et hic quidem omnium morbus est trium generum quae proposui: et eorum scilicet qui secundum corpus de deo sapiunt; et eorum qui secundum spiritalem creaturam, sicuti est anima; et eorum qui neque secundum corpus neque secundum spiritalem creaturam, et tamen de deo falsa existimant, eo remotiores a uero quo id quod sapiunt nec in corpore reperitur nec in facto et condito spiritu nec in ipso creatore. Qui enim opinatur deum, uerbi gratia, candidum uel rutilum, fallitur; sed tamen haec inueniuntur in corpore. Rursus qui opinatur deum nunc obliuiscentem, nunc recordantem uel si quid huiusmodi est, nihilominus in errore est; sed tamen haec inueniuntur in animo. Qui autem putant eius esse potentiae deum ut seipsum ipse genuerit, eo plus errant quod non solum deus ita non est sed nec spiritalis nec corporalis creatura. Nulla enim omnino res est quae se ipsam gignat ut sit.
2. Preto bolo potrebné očistiť ľudského ducha od takých klamov, tak že Sväté Písmo, prispôsobujúc sa deťom, nevyhýbalo sa nijakým slovám, primeraným akémukoľvek druhu vecí, ktoré by mohli vyžadovať naše pochopenie a umožniť im pozdvihnúť sa k vznešenosti božských vecí. Použilo by teda slová vzaté z telesných vecí aby nimi hovorilo o Bohu, ako keď hovorí Ukry ma pod ochranu svojich krídel; a z oblasti stvoreného ducha ono premenilo mnoho slov aby poukázalo na to čo v skutočnosti takým nebolo, ale muselo tak byť vyjadrené; Ja som žiarlivý Boh napríklad a Oľutoval som že som stvoril človeka. Ale z vecí ktoré jednoducho neexistujú. A teda je to tak, že tí ktorí sú vylúčení z pravdy tým tretím druhom omylu, sú zlomyseľnejší a prázdnejší ako ich druhovia; pričom si myslia že rešpektujú Boha v tom, čo nemožno nájsť ani v Ňom, ani v nijakom stvorení. Veci ktoré sa v stvorení objavujú, zvykne Písmo sväté pretvárať ako hračky pre deti, ktorými nás krok po kroku láka hľadať veci vyššie a zanechať veci nižšie. Veci ktoré sú správne o Bohu hovorené a ktoré sa v nijakom stvorení neobjavujú, zriedka Písmo sväté používa, ako bolo povedané Mojžišovi: Ja som ktorý som a: Ktorý ma poslal k vám. Pretože aj o tele aj o duši v istom zmysle hovorí, Sväté Písmo by to určite nevyjadrovalo pokiaľ by to nemalo byť pochopené v nejakom špeciálnom význame pojmu. Teda tiež, ako Apoštol hovorí, Kto jediný má nesmrteľnosť. Pretože o duši sa tiež hovorí že je nesmrteľná a v určitom význame je nesmrteľná, Písmo by nepovedalo jediný má, iba ak preto, že pravá nesmrteľnosť je nemennosť, ktorú žiadny tvor nevlastní, pretože náleží iba Stvoriteľovi. Taktiež Jakub hovorí Každý dobrý dar a každý dokonalý dar je zhora a zostupuje od Otca Svetiel, s ktorým nie je nijaká premenlivosť, ani tieň zmeny. Taktiež Dávid, Ty ich zmeníš a budú zmenené, ale Ty ostávaš ten istý.[2] Vt ergo ab huiusmodi falsitatibus humanus animus purgaretur, sancta scriptura paruulis congruens nullius generis rerum uerba uitauit ex quibus quasi gradatim ad diuina atque sublimia noster intellectus uelut nutritus assurgeret. Nam et uerbis ex rebus corporalibus sumptis usa est cum de deo loqueretur, uelut cum ait: Sub umbraculo alarum tuarum protege me. Et de spiritali creatura multa transtulit quibus significaret illud quod ita non esset sed ita dici opus esset, sicuti est: Ego sum deus zelans, et: Poenitet me hominem fecisse. De rebus autem quae omnino non sunt non traxit aliqua uocabula quibus uel figuraret locutiones uel sirparet aenigmata. Vnde perniciosius et inanius euanescunt qui tertio illo genere erroris a ueritate secluduntur hoc suspicando de deo quod neque in ipso neque in ulla creatura inueniri potest. Rebus enim quae in creatura reperiuntur solet scriptura diuina uelut infantilia oblectamenta formare quibus infirmorum ad quaerenda superiora et inferiora deserenda pro suo modulo tamquam passibus moueretur aspectus. Quae uero proprie de deo dicuntur, quae in nulla creatura reperiuntur, raro ponit scriptura diuina, sicut illud quod dictum est ad Moysen: Ego sum qui sum, et: Qui est misit me ad uos. Cum enim esse aliquo modo dicatur et corpus et animus, nisi proprio quodam modo uellet intellegi, non id utique diceret. Et illud quod ait apostolus: Qui solus habet immortalitatem. Cum et anima modo quodam immortalis esse dicatur et sit, non diceret, solus habet, nisi quia uera immortalitas incommutabilitas est, quam nulla potest habere creatura quoniam solius creatoris est. Hoc et Iacobus dicit: Omne datum optimum et omne donum perfectum desursus est descendens a patre luminum, apud quem non est commutatio nec momenti obumbratio. Hoc et Dauid: Mutabis ea et mutabuntur; tu autem idem ipse es.
3. Ďalej, je ťažké uvažovať a úplne poznať podstatu Boha; ktorý upravuje veci premenlivé, ale bez akejkoľvek zmeny v Sebe a tvorí veci dočasné, avšak bez akéhokoľvek časového pohybu v Sebe. A preto je nevyhnutné očistiť naše mysle, aby sme boli schopní vidieť nevysloviteľne to čo je nevysloviteľné, kam sme zatiaľ nedosiahli a máme byť živení vierou a vedení takými cestami, ktoré sú primeranejšie našej chápavosti, aby sme mohli byť schopní pochopiť to. A teda Apoštol hovorí, že v Kristovi sú skutočne ukryté všetky poklady múdrosti a poznania; a tak nám Ho aj odporúčal, ako nemluvňatám v Kristovi, ktorí už síce boli znovuzrodení v Jeho milosti, no stále sme smrteľní a telesní, nie tou božskou silou ktorou je rovným Otcovi, ale ľudskou slabosťou ktorou bol ukrižovaný. Pretože on hovorí Rozhodol som sa že nechcem medzi vami vedieť nič iné iba Ježiša Krista a to Ukrižovaného a pokračuje A bol som s vami v slabosti, v strachu a vo veľkom chvení. A trošku neskôr im Pavol hovorí A ja, bratia, nemôžem k vám hovoriť ako k duchovným, ale ako k telesným, hoci ako k nemluvňatám v Kristovi. Kŕmil som vás mliekom, nie mäsom: pretože by ste to nezniesli, ba ani teraz neznesiete. Niektorí sú nahnevaní na tento druh jazyka a myslia, že sa používa ako znevažovanie proti nim a väčšinou skôr veria, že tí ktorí tak k nim hovoria im nemajú čo povedať, ako že oni sami nevedia pochopiť čo im bolo povedané. A niekedy naozaj, obviňujeme ich, určite nie pre zhodnotenie veci ktorú hľadajú vo svojich požiadavkách na Boha – pretože nielenže to nedokážu prijať, ale možno ani my to nevieme pochopiť alebo vyjadriť – ale pre zhodnotenie také, ktorým im ukážeme ako neschopní a úplne nevhodní sú pochopiť to čo oni očakávajú od nás. Ale oni, na svojej strane, pretože nepočujú čo by si želali, myslia si že sa s nimi falošne hráme s cieľom zatajiť našu vlastnú ignoranciu, alebo že hovoríme v zlobe pretože im závidíme poznanie a tak odchádzajú rozhorčení a pohoršení.[I 3] Proinde substantiam dei sine ulla sui commutatione mutabilia facientem, et sine ullo suo temporali motu temporalia creantem, intueri et plene nosse difficile est. Et ideo est necessaria purgatio mentis nostrae qua illud ineffabile ineffabiliter uideri possit; qua nondum praediti fide nutrimur, et per quaedam tolerabiliora ut ad illud capiendum apti et habiles efficiamur itinera ducimur. Vnde apostolus in Christo quidem dicit esse omnes thesauros sapientiae et scientiae absconditos. Eum tamen, quamuis iam gratia eius renatis sed adhuc carnalibus et animalibus, tamquam paruulis in Christo, non ex diuina uirtute in qua aequalis est patri sed ex humana infirmitate et qua crucifixus est, commendauit. Ait namque: neque enim iudicaui me scire aliquid in uobis nisi Iesum Christum et hunc crucifixum. Deinde secutus ait: Et ego in infirmitate et in timore et tremore multo fui apud uos. Et paulo post eis dicit: Et ego, fratres, non potui loqui uobis quasi spiritalibus sed quasi carnalibus. Quasi paruulis in Christo lac uobis potum dedi, non escam; nondum enim poteratis, sed nec adhuc potestis. Hoc cum dicitur quibusdam irascuntur et sibi contumeliose dici putant, et plerumque malunt credere eos potius a quibus haec audiunt non habere quod dicant quam se capere non posse quod dixerint. Et aliquando afferimus eis rationem, non quam petunt cum de deo quaerunt quia nec ipsi eam ualent sumere nec nos fortasse uel apprehendere uel proferre, sed qua demonstretur eis quam sint inhabiles minimeque idonei percipiendo quod exigunt. Sed quia non audiunt quod uolunt, aut callide nos agere putant ut nostram occultemus imperitiam aut malitiose quod eis inuideamus peritiam, atque ita indignantes perturbatique discedunt.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. II./Čl. 4.
2. 4. Z tohto dôvodu sa s pomocou Pána, nášho Boha, ujmeme slova, aby sme vysvetlili, nakoľko môžeme, ako sa nás pýtajú aj naši protivníci, ako je Trojica jeden a ten istý pravý Boh a ako je úplne správne hovoriť, veriť a myslieť si, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jednej a tej istej podstaty alebo bytnosti, aby si protivníci nemysleli, že sú oklamaní našimi slovnými obratmi, ale aby priamo zažili, že to dobro nie je rovnaké. 23Aby si protivníci nemysleli, že sú oklamaní našimi slovnými obratmi, ale aby priamo zakúsili, že najvyššie dobro, ktoré sa zjavuje iba duchom, ktorí sú úplne očistení, existuje a oni ho nemôžu poznať a pochopiť, pretože slabá bystrosť ľudského ducha nemôže preniknúť k tomuto vznešenému svetlu, ak nie je živená a posilňovaná spravodlivosťou viery. Najprv však treba na základe Svätého písma ukázať, či je to učenie viery. Až potom, ak si to Boh bude želať a príde nám na pomoc, možno pomôžeme týmto rečníkom, ktorí sú viac arogantní ako kompetentní, a práve preto trpia chorobou, ktorá je o to vážnejšia, že nájdu niečo, o čom nemôžu pochybovať a tak obviňujú svoju vlastnú inteligenciu z toho, čo nenašli, namiesto toho, aby obviňovali samotnú pravdu alebo naše vysvetlenia. Ak v nich ešte zostala láska a bázeň pred Bohom, nech sa týmto spôsobom vrátia k viere ako princípu a metóde poznania, teraz už presvedčení o tom, aký liek na spásu majú veriaci vo svätej Cirkvi: bdelá zbožnosť lieči našu slabú inteligenciu aby bolo schopné spoznať nemennú pravdu a neupadlo do škodlivých omylov z ľahkomyseľnosti. Pokiaľ ide o mňa, ak sa ocitnem na pochybách, nebudem váhať hľadať a ak sa ocitnem v omyle, nebudem sa hanbiť poučiť.[II 4] Quapropter adiuuante domino deo nostro suscipiemus et eam ipsam quam flagitant, quantum possumus, reddere rationem, quod trinitas sit unus et solus et uerus deus, et quam recte pater et filius et spiritus sanctus unius eiusdemque substantiae uel essentiae dicatur, credatur, intellegatur; ut non quasi nostris excusationibus inludantur sed reipsa experiantur et esse illud summum bonum quod purgatissimis mentibus cernitur, et a se propterea cerni comprehendique non posse quia mentis humanae acies inualida in tam excellenti luce non figitur nisi per iustitiam fidei nutrita uegetetur. Sed primum secundum auctoritatem scripturarum sanctarum utrum ita se fides habeat demonstrandum est. Deinde si uoluerit et adiuuerit deus, istis garrulis ratiocinatoribus, elatioribus quam capacioribus atque ideo morbo periculosiore laborantibus, sic fortasse seruiemus ut inueniant aliquid unde dubitare non possint, et ob hoc in eo quod inuenire nequiuerint, de suis mentibus potius quam de ipsa ueritate uel de nostris disputationibus conquerantur. Atque ita si quid eis erga deum uel amoris est uel timoris, ad initium fidei et ordinem redeant, iam sentientes quam salubriter in sancta ecclesia medicina fidelium constituta sit ut ad perceptionem incommutabilis ueritatis inbecillam mentem obseruata pietas sanet ne in opinionem noxiae falsitatis temeritas inordinata praecipitet. Nec pigebit autem me, sicubi haesito, quaerere; nec pudebit, sicubi erro, discere.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. III./Čl. 5.
3. 5. Kto teda číta toto dielo, nech pokračuje so mnou, ak má rovnakú istotu ako ja, nech hľadá so mnou, ak zdieľa moje pochybnosti; nech sa vráti ku mne, ak spozná svoj omyl, nech ma zavolá späť, ak si uvedomí môj. Spoločne sa tak vydáme na cesty lásky, aby sme hľadali Toho, o ktorom sa hovorí: Hľadajte vždy jeho tvár… V tomto zbožnom a pokojnom rozpoložení mysle by som sa chcel pred naším Pánom Bohom zjednotiť so všetkými čitateľmi všetkých mojich kníh, ale najmä tejto, ktorá skúma jednotu Trojice, Otca, Syna a Ducha Svätého, pretože niet inej témy, v ktorej by bol omyl nebezpečnejší, bádanie namáhavejšie a objavovanie plodnejšie… Ak si to niekto prečíta a povie: “Toto nebolo dobre vysvetlené, lebo tomu nerozumiem,” môže obviňovať môj spôsob vysvetľovania, ale nie svoju vieru. Vysvetlenie mohlo byť určite jednoduchšie, ale žiaden človek nikdy nehovoril tak, aby mu každý vo všetkom rozumel. Preto ten, kto nájde túto medzeru v mojom traktáte, nech sa presvedčí, či síce nerozumie mne, ale či je schopný pochopiť spisy iných, ktorí sú v týchto veciach a otázkach kompetentní. Ak je to tak, nech nechá moju knihu, možno ju aj zahodí ak chce, a radšej venuje svoj čas a úsilie tým, ktorým dokáže porozumieť. Ale nemyslite si, že som mal mlčať, pretože som sa nedokázal vyjadriť s takou ľahkosťou a jasnosťou ako tí, ktorým rozumie. Nie všetky spisy všetkých autorov sa totiž dostanú do rúk všetkým a môže sa stať, že niektorí, ktorí sú schopní pochopiť toto naše dielo, nemajú možnosť nájsť ľahšie, ale nájdu len toto. Preto je užitočné, že na tú istú tému je napísaných veľa kníh od rôznych autorov, rôznym štýlom, ale s rovnakou vierou, aby sa tá istá vec dostala k čo najväčšiemu počtu čitateľov, k jednému tak, k druhému inak… Ale ak ten, kto ľutuje, že nepochopil tento môj spis, nikdy nebol schopný pochopiť žiadne iné vysvetlenie tohto druhu, nech by bolo akokoľvek usilovné a prenikavé, nech si to vyčíta sám, nech si dá predsavzatia a usiluje sa o pokrok a nech ma neobviňuje, že som ho umlčal svojimi sťažnosťami a invektívami. Kto si to napokon prečíta a povie: “Rozumiem tomu, čo sa tu hovorí, ale nie je to pravda”, nech podporí svoju tézu ak jej verí, a ak môže, nech vyvráti moju. Ak to urobí, vedený láskou a pravdou a postará sa o to, aby sa o to podelil so mnou, potom, ak budem ešte nažive, prinesiem hojné ovocie z tejto svojej práce. A ak so mnou nemôžete komunikovať, urobíte to s toľkými, s koľkými môžete a ja budem ochotný a šťastný. Ja budem rozjímať o Pánovom zákone. Ak nie vo dne v noci, tak aspoň tak často, ako len môžem a svoje rozjímanie zverujem peru, aby mi pamäť nezlyhala a dúfam, že mi Božia milosť dá vytrvalosť vo všetkých tých pravdách, o ktorých som presvedčený. Ak sa moje pocity líšia od pravdy, On mi to zjaví. Ak sa moje pocity líšia od pravdy, On mi to zjaví prostredníctvom vnútorných vnuknutí a napomenutí, alebo prostredníctvom otvoreného svedectva svojho slova, alebo prostredníctvom rozhovorov s bratmi. Modlím sa za to a zverujem svoj záväzok a svoju túžbu tomu, o ktorom viem, že je schopný zachovať to, čo dal a dať to, čo prisľúbil.[III 5] Proinde quisquis haec legit ubi pariter certus est, pergat mecum; ubi pariter haesitat, quaerat mecum; ubi errorem suum cognoscit, redeat ad me; ubi meum, reuocet me. Ita ingrediamur simul caritatis uiam tendentes ad eum de quo dictum est: Quaerite faciem eius semper. Et hoc placitum pium atque tutum coram domino deo nostro cum omnibus inierim qui ea quae scribo legunt et in omnibus scriptis meis maximeque in his ubi quaeritur unitas trinitatis, patris et filii et spiritus sancti, quia neque periculosius alicubi erratur, nec laboriosius aliquid quaeritur, nec fructuosius aliquid inuenitur. Quisquis ergo cum legit dicit: ‘Non bene hoc dictum est quoniam non intellego,’ locutionem meam reprehendit, non fidem; et forte uere potuit dici planius. Verumtamen nullus hominum ita locutus est ut in omnibus ab omnibus intellegeretur. Videat ergo cui hoc in sermone meo displicet utrum alios in talibus rebus quaestionibusque uersatos cum intellegat, me non intellegit; et si ita est ponat librum meum uel etiam, si hoc uidetur, abiciat, et eis potius quos intellegit operam et tempus impendat. Non tamen propterea putet me tacere debuisse quia non tam expedite ac dilucide quam illi quos intellegit eloqui potui. Neque enim omnia quae ab omnibus conscribuntur in omnium manus ueniunt, et fieri potest ut nonnulli qui etiam haec nostra intellegere ualent illos planiores non inueniant libros et in istos saltem incidant. Ideoque utile est plures a pluribus fieri diuerso stilo, non diuersa fide, etiam de quaestionibus eisdem ut ad plurimos res ipsa perueniat, ad alios sic, ad alios autem sic. At si ille qui se ista non intellexisse conqueritur nulla umquam de talibus rebus diligenter et acute disputate intellegere potui, secum agat uotis et studiis ut proficiat, non mecum querelis et conuiciis ut taceam.
3. 6. Určite sa nájdu čitatelia, ktorí sú takí tupí, že v niektorých pasážach mojich kníh nájdu to, čo som si nemyslel a nevidia, čo som si naozaj myslel. Jeho omyl mi, samozrejme, nemožno pripisovať, ak, kým ma nasleduje bez toho, aby mi rozumel, upadá do klamstva, zatiaľ čo ja som nútený raziť si cestu spletitými a neprehľadnými cestami; rovnako ako nikto nemôže autorite Svätého písma rozumne pripisovať veľké množstvo a rozmanitosť omylov heretikov, hoci sa všetci snažia obhajovať svoje falošné a mylné názory odvolávaním sa na samotné Písmo. A predsa Kristov zákon, to znamená láska. 36A predsa ma Kristov zákon, čiže láska, jasne napomína a najmilšie mi prikazuje, že ak si ľudia myslia, že vo svojich spisoch obhajujem nejaký omyl, ktorý som tam neumiestnil a to sa niektorým páči a iným nepáči, vyberám si, aby ma pokarhali. Radšej sa nechám pokarhať tými, ktorí bojujú proti omylom, ako chváliť tými, ktorí ich schvaľujú. Tým prvým môžem byť nespravodlivo obvinený za myšlienku, ktorá nie je moja, ale samotný omyl je správne obvinený, zatiaľ čo ten druhý tým, že mi pripisuje to, čo uráža pravdu, neprávom chváli mňa alebo názor, ktorý mi pripisuje. A teraz sa v mene Pána pustime do práce.[6] Arbitror sane nonnullos tardiores in quibusdam locis librorum meorum opinaturos me sensisse quod non sensi aut non sensisse quod sensi. Quorum errorem mihi tribui non debere quis nesciat, si uelut me sequentes neque apprehendentes deuiauerint in aliquam falsitatem dum per quaedam densa et opaca cogor uiam carpere, quandoquidem nec ipsis sanctis diuinorum librorum auctoritatibus ullo modo quisquam recte tribuerit tam multos et uarios errores haereticorum, cum omnes ex eisdem scripturis falsas atque fallaces opiniones suas conentur defendere? Admonet me plane ac mihi iubet suauissimo imperio lex Christi, hoc est caritas, ut cum aliquid falsi in libris meis me sensisse homines putant quod ego non sensi atque idipsum falsum alteri displicet, alteri placet, malim me reprehendi a reprehensore falsitatis quam ab eius laudatore laudari. Ab illo enim, quamuis ego non recte qui hoc non senserim, error tamen ipse recte uituperatur; ab hoc autem nec ego recte laudor a quo existimor id sensisse quod uituperat ueritas, nec ipsa sententia quam uituperat ueritas. Ergo in nomine domini susceptum opus aggrediamur.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. IV./Čl. 7.
4. 7. Všetci katolícki vykladači posvätných kníh Starého a Nového zákona, ktorí predo mnou písali o Božej Trojici a ktorých som mal možnosť čítať, chceli podľa Písma učiť toto: Otec, Syn a Duch Svätý svojou absolútnou rovnosťou v jednej a tej istej podstate ukazujú božskú jednotu a preto nie sú traja bohovia, ale jeden Boh. Hoci Otec splodil Syna a preto Syn nie je ten, kto je Otec; hoci Syn bol splodený z Otca a preto Otec nie je ten, kto je Syn; hoci Duch Svätý nie je ani Otec, ani Syn, ale iba Duch Otca a Syna, ktorý je tiež rovný Otcovi a Synovi a patrí s nimi do jednoty Trojice. Ale nie samotná Trojica sa narodila z Panny Márie, bola ukrižovaná a pochovaná pod Pontským Pilátom, vstala na tretí deň a vystúpila do neba, ale len Syn. Samotná Trojica teda nezostúpila na Ježiša v podobe holubice v deň jeho krstu ani v deň Letníc. V deň Letníc, po Pánovom nanebovstúpení, spočinul na každom z apoštolov so zvukom, ktorý zostupoval z neba ako hukot prudkého vetra a s výraznými ohnivými jazykmi, ale iba Duch Svätý. Ani tá istá Trojica nevyslovila z neba slová: Ty si môj Syn, keď bol Ježiš pokrstený Jánom, alebo na vrchu, keď s ním boli traja učeníci, alebo keď sa z neba ozval zvuk poľnice. Alebo keď zaznel hlas: Oslávil som ho a oslávim ho znova. K Synovi sa však prihováral iba hlas Otca, hoci Otec, Syn a Duch Svätý pôsobia neoddeliteľne, ako sú neoddeliteľní vo svojej podstate.
Toto je moja viera, lebo toto je katolícka viera.
[IV 7] Omnes quos legere potui qui ante me scripserunt de trinitate quae deus est, diuinorum librorum ueterum et nouorum catholici tractatores, hoc intenderunt secundum scripturas docere, quod pater et filius et spiritus sanctus unius substantiae inseparabili aequalitate diuinam insinuent unitatem, ideoque non sint tres dii sed unus deus — quamuis pater filium genuerit, et ideo filius non sit qui pater est; filiusque a patre sit genitus, et ideo pater non sit qui filius est; spiritusque sanctus nec pater sit nec filius, sed tantum patris et filii spiritus, patri et filio etiam ipse coaequalis et ad trinitatis pertinens unitatem. Non tamen eandem trinitatem natam de uirgine Maria et sub Pontio Pilato crucifixam et sepultam tertio die resurrexisse et in caelum ascendisse, sed tantummodo filium. Nec eandem trinitatem descendisse in specie columbae super Iesum baptizatum aut die pentecostes post ascensionem domini sonitu facto de caelo quasi ferretur flatus uehemens et linguis diuisis uelut ignis, sed tantummodo spiritum sanctum. Nec eandem trinitatem dixisse de caelo: Tu es filius meus, siue cum baptizatus est a Iohanne siue in monte quando cum illo erant tres discipuli, aut quando sonuit uox dicens: Et clarificaui et iterum clarificabo, sed tantummodo patris uocem fuisse ad filium factam — quamuis pater et filius et spiritus sanctus sicut inseparabiles sunt, ita inseparabiliter operentur. Haec et mea fides est quando haec est catholica fides.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. V./Čl. 8.
5. 8. Niektorí sú však vo svojej viere veľmi znepokojení, keď počujú, že sa hovorí o Bohu Otcovi, Bohu Synovi a Bohu Duchu Svätom, a pritom táto Trojica nie sú traja bohovia, ale jeden Boh. Pýtajú sa, ako to majú chápať, najmä keď traja, ako sa hovorí, neoddeliteľne pôsobia v každej božskej činnosti, a predsa bolo počuť hlas Otca, ktorý nie je hlasom Syna. Len Syn sa vtelil, trpel, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia; len Duch Svätý zostúpil v podobe holubice. Chcú pochopiť, že hlas, ktorým hovoril iba Otec, je dielom Trojice, že telo, v ktorom sa z Panny narodil iba Syn, stvorila Trojica, že telo, v ktorom sa z Panny narodil iba Syn, stvorila Trojica, tá podoba holubice, v ktorej sa zjavil Duch Svätý, je dielom samotnej Trojice. Inak Trojica nepôsobí nerozlučne, ale niektoré veci pôsobia Otec, iné Syn, iné Duch Svätý; alebo ak len niektoré veci pôsobia spolu a iné oddelene, nemožno povedať, že Trojica je nerozlučná. Ale je tu ešte jedna ťažkosť: ako je možné, že v Trojici je Duch Svätý, ktorý nie je splodený ani z Otca, ani zo Syna, ani z oboch spolu, hoci je Duchom Otca a Syna? Keďže tieto otázky nám kladú a robia to až do omrzenia, tak ak naša malosť z Božej milosti dospeje k nejakému poznaniu, vysvetľujme im ho, ako najlepšie vieme a bez toho, aby sme napodobňovali toho, kto horí závisťou. Klameme ak hovoríme, že o týchto veciach nezvykneme premýšľať; ak však priznáme, že sa nám v mysli usadili preto, lebo nás ženie túžba hľadať pravdu, chcú v mene lásky poznať výsledky nášho hľadania. Nie že by som už dosiahol cenu a dokonalosť (ak sa to odvážil povedať apoštol Pavol, o čo viac si ja, ktorý som hlboko pod jeho nohami, emyslím, že sa ma zmocnil?), ale podľa svojich schopností zabúdam na to, čo je za mnou, a zo všetkých síl sa ponáhľam vpred za odmenou nebeského povolania. Preto sa ma pýtajú, ako ďaleko som prešiel a ako ďaleko som ku koncu. Niektorí ľudia, ktorým musím slúžiť z lásky to chcú vedieť. Ale je tiež potrebné, a Boh mi to dopraj, aby som si pomohol, keď pripravujem tieto spisy na čítanie, a aby mi túžba odpovedať tým, ktorí sa ma pýtajú, pomohla nájsť to, čo som stále hľadal. Podujal som sa na túto prácu na príkaz a s pomocou Pána, nášho Boha, nie preto, aby som o veciach, ktoré poznám, argumentoval autoritou, ale aby som ich hlbšie spoznal tým, že o nich budem hovoriť so zbožnosťou.[V 8] Sed in ea nonnulli perturbantur cum audiunt deum patrem et deum filium et deum spiritum sanctum, et tamen hanc trinitatem non tres deos sed unum deum; et quemadmodum id intellegant quaerunt, praesertim cum dicitur inseparabiliter operari trinitatem in omni re quam deus operatur, et tamen quandam uocem patris sonuisse, quae uox filii non sit; in carne autem natum et passum et resurrexisse et ascendisse non nisi filium; in columbae autem specie uenisse non nisi spiritum sanctum. Intellegere uolunt quomodo et illam uocem quae non nisi patris fuit trinitas fecerit, et illam carnem in qua non nisi filius de uirgine natus est eadem trinitas creauerit, et illam columbae speciem in qua non nisi spiritus sanctus apparuit illa ipsa trinitas operata sit. Alioquin non inseparabiliter trinitas operatur, sed alia pater facit, alia filius, alia spiritus sanctus; aut si quaedam simul faciunt, quaedam sine inuicem, iam non inseparabilis trinitas. Mouet etiam quomodo spiritus sanctus in trinitate sit, quem nec pater nec filius nec ambo genuerint, cum sit spiritus patris et filii. Quia ergo quaerunt ista homines, et taedio nobis sunt ut si quid hinc ex dono dei sapit infirmitas nostra, edisseramus eis ut possumus, neque cum inuidia tabescente iter habeamus. Si dicimus nos nihil de talibus rebus cogitare solere, mentimur; si autem fatemur habitare ista in cogitationibus nostris quoniam rapimur amore indagandae ueritatis, flagitant iure caritatis ut eis indicemus quid hinc excogitare potuerimus. Non quia iam acceperim aut iam perfectus sim (nam si Paulus apostolus, quanto magis ego longe infra illius pedes iacens, non me arbitror apprehendisse?), sed pro modulo meo si ea quae retro sunt obliuiscor et in anteriora me extendo et secundum intentionem sequor ad palmam supernae uocationis, quantum eiusdem uiae peregerim et quo peruenerim unde mihi in fine reliquus cursus est ut aperiam desideratur a me illis desiderantibus quibus me seruire cogit libera caritas. Oportet autem et donabit deus ut eis ministrando quae legant ipse quoque proficiam, et eis cupiens respondere quaerentibus ipse quoque inueniam quod quaerebam. Ergo suscepi haec iubente atque adiuuante domino deo nostro non tam cognita cum auctoritate disserere quam ea cum pietate disserendo cognoscere.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. VI./Čl. 9.
6. 9. Ten, kto tvrdil, že Pán, náš Boh Ježiš Kristus, nie je Boh alebo nie je pravý Boh, alebo nie je jeden a jediný Boh s Otcom, alebo nie je skutočne nesmrteľný, pretože je premenlivý, bol usvedčený z omylu najzjavnejším a jednomyseľným svedectvom Písma, kde čítame: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh. Je jasné, že v Božom Slove spoznávame jediného Božieho Syna, o ktorom Ján neskôr hovorí: A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. A Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami, lebo sa vtelilo, keď sa narodilo v čase z Panny. V tomto úryvku Ján potvrdzuje nielen to, že Slovo je Boh, ale aj to, že je súpodstatné s Otcom, pretože po slovách: A Slovo bolo Boh, dodáva: “To bolo na počiatku u Boha a všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič”. A keďže hovorí: všetko, myslí tým všetko, čo bolo stvorené, teda všetky stvorenia, môžeme s istotou povedať, že ten, skrze ktorého bolo všetko stvorené, nebol stvorený. A ak nebol stvorený, nie je stvorením; ak nie je stvorením, je súpodstatný s Otcom. Lebo každá látka, ktorá nie je Boh, je stvorenie, a čo nie je stvorenie, je Boh. Ak by však Syn nebol tej istej podstaty ako Otec, bol by zrejme stvorenou podstatou; ak však takou je, nie všetko bolo stvorené skrze neho. Ak však všetko vzniklo skrze neho, potom je jednou a tou istou podstatou s Otcom. A preto je nielen Bohom, ale aj pravým Bohom. Toto najjasnejšie hovorí Ján vo svojom liste: “Vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám rozum, aby sme poznali pravého Boha a boli v jeho pravom Synovi Ježišovi Kristovi. Toto je pravý Boh a večný život.[VI 9] Qui dixerunt dominum nostrum Iesum Christum non esse deum, aut non esse uerum deum, aut non cum patre unum et solum deum, aut non uere immortalem quia mutabilem, manifestissima diuinorum testimoniorum et consona uoce conuicti sunt. Vnde sunt illa: In principio erat uerbum, et uerbum erat apud deum, et deus erat uerbum. Manifestum enim quod uerbum dei filium dei unicum accipimus, de quo post dicit: Et uerbum caro factum est, propter natiuitatem incarnationis eius quae facta est in tempore ex uirgine. In eo autem declarat non tantum deum esse sed etiam eiusdem cum patre substantiae quia cum dixisset: Et deus erat uerbum, Hoc erat, inquit, in principio apud deum; omnia per ipsum facta sunt, et sine ipso factum est nihil. Neque enim dicit omnia ‘nisi quae facta sunt,’ id est omnem creaturam. Vnde liquido apparet ipsum factum non esse per quem facta sunt omnia. Et si factus non est, creatura non est; si autem creatura non est, eiusdem cum patre substantiae est. Omnis enim substantia quae deus non est creatura est, et quae creatura non est deus est. Et si non est filius eiusdem substantiae cuius pater, ergo facta substantia est; si facta substantia est, non omnia per ipsum facta sunt; at si omnia per ipsum facta sunt, unius igitur eiusdemque cum patre substantiae est. Et ideo non tantum deus sed et uerus deus. Quod idem Iohannes apertissime in epistula sua dicit: Scimus quod filius dei uenerit et dederit nobis intellectum ut cognoscamus uerum et simus in uero, filio eius Iesu Christo. Hic est uerus deus et uita aeterna.
6. 10. Z toho vyplýva, že apoštol Pavol nemal na mysli len Otca, keď povedal: Jediný, kto má nesmrteľnosť, ale hovoril o jedinom Bohu, ktorý je sám Trojicou. Veď večný život sa nemôže stať smrteľným v dôsledku mutácie, ale Boží Syn je večný život; preto je aj on zahrnutý s Otcom v slovách: “Jediný, kto má nesmrte… A my sami, keď sme sa stali účastnými na jeho večnom živote, stávame sa nesmrteľnými spôsobom, ktorý nám bol udelený. Ale večný život, ktorého sa stávame účastníkmi, je jedna vec, a my sami, ktorí vďaka tejto účasti budeme žiť večne, sme druhá vec. Ani keby apoštol Pavol napísal: “V určený čas Otec, požehnaný a jediný vládca, Kráľ kráľov, Pán pánov, jediný, ktorý má nesmrteľnosť, ju zjaví”, nemali by sme vylúčiť Syna. Lebo Syn v podobe Múdrosti (on je naozaj Božia Múdrosť) povedal: Ja sám som prešiel nebeskou klenbou; nevylúčil Otca. Preto je prinajmenšom potrebné chápať ako slová, ktoré boli povedané len o Otcovi, a nie aj o Synovi, slová: Jediný, ktorý má nesmrteľnosť, slová, ktoré sú súčasťou nasledujúceho úryvku: Zachovávajte tieto prikázania bez poškvrny a bez výčitiek až do zjavenia nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sa v určenom čase zjaví blahoslavený a jediný vládca. Kráľ kráľov, Pán pánov, jediný, ktorý má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto nevidel a nikdy nemôže vidieť. Jemu česť a sláva na veky vekov. V tomto úryvku sa nespomína ani Otec, ani Syn, ani Duch Svätý, ale požehnaný a jediný Vládca, Kráľ kráľov, Pán pánov, čiže jediný pravý Boh, samotná Trojica.[10] Hinc etiam consequenter intellegitur non tantummodo de patre dixisse apostolus Paulum: Qui solus habet immortalitatem, sed de uno et solo deo, quod est ipsa trinitas. Neque enim ipsa uita aeterna mortalis est secundum aliquam mutabilitatem; ac per hoc filius dei, quia uita aeterna est, cum patre etiam ipse intellegitur ubi dictum est: Solus habet immortalitatem. Eius enim uitae aeternae et nos participes facti pro modulo nostro immortales efficimur. Sed aliud est ipsa cuius participes efficimur uita aeterna, aliud nos qui eius participatione uiuemus in aeternum. Si enim dixisset: ‘Quem temporibus propriis ostendit pater beatus et solus potens, rex regum et dominus dominantium, qui solus habet immortalitatem,’ nec sic inde separatum filium oporteret intellegi. Neque enim quia ipse filius alibi loquens uoce sapientiae (ipse est enim sapientia dei) ait: Gyrum caeli circuiui sola, separauit a se patrem. Quanto magis ergo non est necesse ut tantummodo de patre praeter filium intellegatur quod dictum est: Qui solus habet immortalitatem, cum ita dictum sit: Vt serues, inquit, mandatum sine macula, inreprehensibile, usque in aduentum domini nostri Iesu Christi, quem temporibus proprii ostendit beatus et solus potens, rex regum et dominus dominantium, qui solus habet immortalitatem et lucem habitat inaccessibilem; quem nemo hominum uidit nec uidere potest; cui est honor et gloria in saecula saeculorum. In quibus uerbis nec pater proprie nominatus est nec filius nec spiritus sanctus, sed beatus et solus potens, rex regum et dominus dominantium, quod est unus et solus et uerus deus, ipsa trinitas.
6. 11. To, čo nasleduje, však možno vyvolá ťažkosti proti tomuto výkladu. Apoštol totiž dodáva: “Ten, ktorého nikto nevidel ani nemôže vidieť”. Ale aj tieto slová sa musia vzťahovať na Krista v jeho božstve, ktorý nebol viditeľný pre Židov, hoci videli a ukrižovali jeho telo. Veď božstvo nemožno vidieť žiadnym ľudským okom. Vidieť ho možno len okom, ktoré človek má, keď už nie je človekom, ale je nadradený ľuďom. Správne je teda Boh Trojice uznaný v slovách: Blahoslavený a mocný jediný, ktorý zjavuje príchod nášho Pána Ježiša Krista v určenom čase. Apoštol totiž hovorí: Jediný, kto má nesmrteľnosť v tom istom zmysle, v akom je napísané v žalmoch: Ten, ktorý jediný robí divy. Rád by som vedel, na koho sa moji oponenti odvolávajú pri tomto tvrdení. Ak je to len Otec, ako môže byť pravda, že Syn hovorí: Čokoľvek robí Otec, robí aj Syn? Je niečo zázračnejšie ako vzkriesenie a oživenie mŕtvych? A predsa sám Syn hovorí: Ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje ich, tak aj Syn oživuje, koho chce. Ako teda Otec sám robí zázraky, ak sa tieto slová nevzťahujú len na neho, ani len na Syna, ale na jediného pravého Boha, Otca i Syna i Ducha Svätého?[11] Nisi forte quae sequuntur perturbabunt hunc intellectum, quia dixit: Quem nemo hominum uidit nec uidere potest, cum hoc etiam ad Christum pertinere secundum eius diuinitatem accipiatur quam non uiderunt iudaei, qui tamen carnem uiderunt et crucifixerunt. Videri autem diuinitas humano uisu nullo modo potest, sed eo uisu uidetur quo iam qui uident non homines sed ultra homines sunt. Recte ergo ipse deus trinitas intellegitur beatus et solus potens ostendens aduentum domini nostri Iesu Christi temporibus propriis. Sic enim dictum est: Solus habet immortalitatem, quomodo dictum est: Qui facit mirabilia solus. Quod uelim scire de quo dictum accipiant. Si de patre tantum, quomodo ergo uerum est quod ipse filius dicit: Quaecumque enim pater facit, haec eadem et filius facit similiter? In quidquam est inter mirabilia mirabilius quam resuscitare et uiuificare mortuos? Dicit autem idem filius: Sicut pater suscitat mortuos et uiuificat, sic et filius quos uult uiuificat. Quomodo ergo solus pater facit mirabilia, cum haec uerba nec patrem tantum nec filium tantum permittant intellegi, sed utique deum unum uerum solum, id est patrem et filium et spiritum sanctum?
6. 12. Preto keď ten istý apoštol hovorí: Pre nás je jeden Boh, Otec, od ktorého všetko pochádza a my sme v ňom, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené a my sme skrze neho, kto by mohol pochybovať, že sa vzťahuje na všetky stvorené veci v tom istom zmysle, v akom Ján hovorí: Všetko skrze neho povstalo? Pýtam sa teda, o kom hovorí apoštol na inom mieste: Lebo skrze neho, skrze neho a v ňom je všetko: jemu sláva na veky vekov. Ak totiž chce hovoriť o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom tak, že jednotlivé slová sa vzťahujú na jednotlivé osoby: teda od neho, skrze Otca, skrze neho, skrze Syna, v ňom, v Duchu Svätom, je jasné, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jeden Boh, pretože končí v jednotnom čísle: jemu sláva na veky vekov. A na začiatku tohto úryvku nehovorí: “Ó, priepasť bohatstva, múdrosti a poznania”, aby odkazoval na Otca, Syna alebo Ducha Svätého, ale na múdrosť a poznanie Boha! A aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nepreniknuteľné jeho cesty! Kto poznal Pánove myšlienky? A kto bol jeho poradcom? Alebo kto mu dal ako prvý zaplatiť? Lebo skrze neho, v ňom a v ňom je všetko: jemu sláva na veky vekov. Amen. Ak sa tvária, že tento text chápu tak, že hovorí iba o Otcovi, ako je potom možné, že podľa týchto slov boli veci stvorené Otcom, zatiaľ čo podľa Listu Korinťanom ich stvoril Syn: jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko a ako hovorí Ján vo svojom evanjeliu: “Všetko bolo stvorené skrze neho”? Ak totiž niektoré veci stvoril Otec a iné Syn, nemožno povedať, že všetky veci stvoril Otec a všetky veci Syn. Ale ak sa všetko stalo skrze Otca a všetko skrze Syna, tak sa to isté stalo skrze Otca a skrze Syna. Syn je teda rovný Otcovi a pôsobenie Otca je neoddeliteľné od pôsobenia Syna, lebo ak Otec stvoril aj Syna, skrze ktorého Otec nebol stvorený, nie všetko bolo stvorené skrze Syna, ale je dosvedčené, že všetko bolo stvorené skrze Syna. On teda nebol stvorený, ale spolu s Otcom stvoril všetko, čo bolo stvorené. Apoštol skutočne nezamlčal tieto rozhodujúce slová, lebo najotvorenejšie povedal: Ten, ktorý, jestvujúc v Božej prirodzenosti, nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za lúpež. A tu výrazom Boh správne označuje Otca v tom zmysle, v akom na inom mieste hovorí: Hlavou Krista je Boh.[12] Item dicit idem apostolus: Nobis unus deus pater ex quo omnia, et nos in ipso; et unus dominus Iesus Christus per quem omnia, et nos per ipsum. Quis dubitet eum omnia ‘quae creata sunt’ dicere, sicut Iohannes: Omnia per ipsum facta sunt? Quaero itaque de quo dicit alio loco: Quoniam ex ipso et per ipsum et in ipso sunt omnia; ipsi gloria in saecula saeculorum. Si enim de patre et filio et spiritu sancto ut singulis personis singula tribuantur, ex ipso, ex patre; per ipsum, per filium; in ipso, in spiritu sancto; manifestum quod pater et filius et spiritus sanctus unus deus est quando singulariter intulit: Ipsi gloria in saecula saeculorum. Vnde enim coepit hunc sensum; non ait: O altitudo diuitiarum ‘sapientiae et scientiae patris aut filii aut spiritus sancti,’ sed sapientiae et scientiae dei! Quam inscrutabilia sunt iudicia eius et inuestigabiles uiae eius! Quis enim cognouit sensum domini? Aut quis consiliarius eius fuit? Aut quis prior dedit, et retribuetur ei? Quoniam ex ipso et per ipsum et in ipso sunt omnia; ipsi gloria in saecula saeculorum. Amen. Si autem hoc de patre tantummodo intellegi uolunt, quomodo ergo omnia per patrem sunt sicut hic dicitur, et omnia per filium sicut ad corinthios ubi ait: Et unus dominus Iesus Christus per quem omnia, et sicut in euangelio Iohannis: Omnia per ipsum facta sunt? Si enim alia per patrem, alia per filium, iam non omnia per patrem nec omnia per filium. Si autem omnia per patrem et omnia per filium, eadem per patre quae per filium. Aequalis ergo est patri filius, et inseparabilis operatio est patris et filii. Quia si uel filium fecit pater quem non fecit ipse filius, non omnia per filium facta sunt. At omnia per filium facta sunt. Ipse igitur factus non est ut cum patre faceret omnia quae facta sunt. Quamquam nec ab ipso uerbo tacuerit apostolus et apertissime omnino dixerit: Qui cum in forma dei esset, non rapinam arbitratus est esse aequalis deo, hic deum proprie patrem appellans, sicut alibi: Caput autem Christi deus.
6. 13. Aj v súvislosti s Duchom Svätým boli zhromaždené svedectvá a tí, ktorí nás predišli v spracovaní týchto otázok, ich dostatočne využili, podľa ktorých je Duch Svätý Boh, a nie stvorenie. A ak nie je stvorením, nie je len Bohom (aj ľudia boli nazývaní bohmi), ale aj pravým Bohom. Preto je dokonale rovný Otcovi a Synovi a je s nimi v jednote Trojice spolupodstatný a spoluvečný. To, že Duch Svätý nie je stvorenie, vyplýva predovšetkým z toho veľmi dôležitého úryvku, v ktorom sa nám prikazuje slúžiť nie stvoreniu, ale Stvoriteľovi Nejde o službu, akú nám ukladá charita voči druhým – v gréčtine douleuein – ale to, čo prináleží jedine Bohu a čo je v gréčtine vyjadrené ako latreuein, slovo, z ktorého pochádza názov modloslužobník, pripisovaný tým, ktorí uctievajú modly namiesto toho, aby uctievali Boha. O tomto uctievaní sa hovorí v prikázaní: “Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a slúžiť len jemu. Grécky text je expresívnejší a používa latreuseis. Ak nám teda prikázanie: Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jemu samému slúžiť – preto apoštol odsudzuje tých, ktorí sa klaňajú a slúžia stvoreniu namiesto Stvoriteľovi – tak Duch Svätý, ktorému všetci kresťania preukazujú tento druh služby, vôbec nemôže byť stvorením, ako to potvrdzuje apoštol: Obrezaní sme my, ktorí slúžime Božiemu Duchu, kde grécky text používa latreuontes. Mnohé latinské kódexy majú aj: My, ktorí slúžime Božiemu Duchu; grécke všetky alebo takmer všetky. V niektorých latinských kópiách však nenájdeme: Slúžime Božiemu Duchu, ale: Bohu slúžime Duchom. Ale tí, ktorí tu upadajú do omylu a odmietajú dať za pravdu autoritatívnejšej lekcii o tomto texte, možno nájdu v kódexoch aj túto rôznorodú pasáž: Či neviete, že vaše telá sú chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás a ktorého prijímate od Boha? Čo môže byť nezmyselnejšie a svätokrádežnejšie, ako keď sa niekto odváži povedať, že údy Kristove sú chrámom stvorenia, ktoré je podľa našich protivníkov nižšie ako Kristus? Na inom mieste totiž apoštol hovorí: “Vaše telá sú údy Kristove. Ak sú teda tí, ktorí sú údmi Krista, chrámom Ducha Svätého, Duch Svätý nie je stvorením, pretože ten, ktorému obetujeme svoje telo ako chrám, musí nevyhnutne prijímať tú úctu, ktorá prináleží jedine Bohu a ktorá je v gréckom jazyku špecifikovaná slovom latreía. Preto apoštol Pavol uzatvára: “Oslavujte Boha na svojom tele..[13] Similiter et de spiritu sancto collecta sunt testimonia quibus ante nos qui haec disputauerunt abundantius usi sunt, quia et ipse deus et non creatura. Quod si non creatura, non tantum deus (nam et homines dicti sunt dii), sed etiam uerus deus. Ergo patri et filio prorsus aequalis et in trinitatis unitate consubstantialis et coaeternus. Maxime uero illo loco satis claret quod spiritus sanctus non sit creatura ubi iubemur non seruire creaturae sed creatori, non eo modo quo iubemur per caritatem seruire inuicem, quod est graece *douleuein, sed eo modo quo tantum deo seruitur, quod est graece *latreuein. Vnde idolatrae dicuntur qui simulacris eam seruitutem exhibent quae debetur deo. Secundum hanc enim seruitutem dictum est: Dominum deum tuum adorabis et illi soli seruies. Nam hoc distinctius in graeca scriptura inuenitur, *latreuseis enim habet. Porro si tali seruitute creaturae seruire prohibemur quandoquidem dictum est: Dominum deum tuum adorabis et illi soli seruies — unde et apostolus detestatur eos qui coluerunt et seruierunt creaturae quam creatori —, non est utique creatura spiritus sanctus cui ab omnibus sanctis talis seruitus exhibetur dicente apostolo: Nos enim sumus circumcisio, spiritui dei seruientes, quod est in graeco *latreuontes. Plures enim codices etiam latini sic habent, qui spiritui dei seruimus; graeci autem omnes aut paene omnes. In nonnullis autem exemplaribus latinis inuenimus non spiritui dei seruimus, sed spiritu deo seruimus. Sed qui in hoc errant et auctoritati grauiori cedere detractant, numquid et illud uarium in codicibus reperiunt: Nescitis quia corpora uestra templum in uobis est spiritus sancti quem habetis a deo? Quid autem insanius magisque sacrilegum est quam ut quisquam dicere audeat membra Christi templum esse creaturae minoris secundum ipsos quam Christus est? Alio enim loco dicit: Corpora uestra membra sunt Christi. Si autem quae membra sunt Christi templum est spiritus sancti, non est creatura spiritus sanctus, quia cui corpus nostrum templum exhibemus necesse est ut huic eam seruitutem debeamus qua non nisi deo seruiendum est, quae graece appellatur *latreia. Vnde consequenter dicit: Glorificate ergo deum in corpore uestro.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. VII./Čl. 14.
7. 14. Tieto a podobné svedectvá umožnili našim predchodcom, ktorí ich, ako som už povedal, hojne využívali, prekonať podvody a omyly heretikov; zjavujú našej viere jednotu a rovnosť Trojice. Vo Svätom písme sa však nachádza mnoho pasáží, ktoré hovoria o vtelení Božieho Slova – o vtelení, ktoré sa uskutočnilo pre našu spásu, takže prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi bol človek Ježiš Kristus – pasáže, ktoré naznačujú alebo dokonca výslovne potvrdzujú, že Otec je nadradený Synovi. Z tohto dôvodu sa niektorí, ktorí príliš nedbalo skúmajú význam a chápu celé Písmo, pokúšajú vzťahovať to, čo bolo povedané o Ježišovi Kristovi ako o človeku, na jeho prirodzenosť, ktorá bola večná pred vtelením a je večná vždy. Na základe toho tvrdia, že Syn je nižší ako Otec, lebo sám Pán povedal: Otec je väčší ako ja… Pravda však ukazuje, že v tomto zmysle je aj Syn nižší ako on sám. Veď ako by sa ním nemohol stať ten, kto sa vzdal sám seba a stal sa služobníkom? Neprijal totiž prirodzenosť sluhu, aby stratil tú Božiu prirodzenosť, v ktorej bol rovný Otcovi. Ak teda prijal prirodzenosť služobníka tak, že nestratil svoju božskú prirodzenosť – lebo ako služobník a ako Boh je ten istý a jediný Syn Boha Otca, rovný Otcovi vo svojej božskej prirodzenosti a prostredník Boha a človeka vo svojej prirodzenosti služobníka, človeka Ježiša Krista – je zrejmé, že ak ho považujeme za božského, je nadradený aj sám sebe, zatiaľ čo ak ho považujeme za služobníka, je sám sebe podradený. Sväté písmo sa preto veľmi správne vyjadruje dvoma spôsobmi, keď hovorí, že Syn je rovný Otcovi a že Otec je nadradený Synovi. V prvom prípade uznáva dôsledok jeho božskej prirodzenosti, v druhom dôsledok jeho prirodzenosti služobníka, ktorý je mimo všetkej zámeny. Kapitola z listu apoštola Pavla poskytuje toto pravidlo, ktorým sa treba riadiť pri riešení daného problému v celom Svätom písme. V tejto kapitole sa spomínaný rozdiel odporúča veľmi jasne: Ten, ktorý pretrvával v Božej prirodzenosti, nepovažoval svoju rovnosť s Bohom za lúpež, ale vynikol tým, že prijal prirodzenosť sluhu a stal sa podobným ľuďom, nachádzajúcim sa v stave človeka. Podľa prirodzenosti je teda Boží Syn rovný Otcovi, podľa stavu je mu podriadený. V prirodzenosti sluhu, ktorú prijal, je nižší ako Otec; v božskej prirodzenosti, v ktorej žil ešte predtým, ako prijal prirodzenosť sluhu, je rovný Otcovi. V božskej prirodzenosti, v ktorej existoval, je rovný Otcovi ešte predtým, ako prijal prirodzenosť služobníka. V prirodzenosti služobníka bol stvorený zo ženy, stvorený pod zákonom, aby vykúpil tých, ktorí boli podriadení zákonu. Preto sa v Božej prirodzenosti stal človekom, v prirodzenosti služobníka sa stal človekom. Keby človeka stvoril iba Otec a nie aj Syn, nebolo by napísané: Urobme človeka na náš obraz a podobu. Keďže teda Božia prirodzenosť prijala prirodzenosť služobníka, Boh je oboje, tak ako človek je oboje. Ale Boh je, lebo si vzal človeka; človek je, lebo si ho vzal Boh. Pri vtelení sa totiž ani jedna z dvoch prirodzeností nepremenila na druhú; božstvo sa určite nepremenilo na stvorenie tým, že by prestalo byť božstvom, ani stvorenie sa nestalo božstvom tým, že by prestalo byť stvorením.[VII 14] His et talibus diuinarum scripturarum testimoniis quibus, ut dixi, priores copiosius usi expugnauerunt haereticorum tales calumnias uel errores, insinuatur fidei nostrae unitas et aequalitas trinitatis. Sed quia multa in sanctis libris propter incarnationem uerbi dei, quae pro salute nostra reparanda facta est ut mediator dei et hominum esset homo Christus Iesus, ita dicuntur ut maiorem filio patrem significent uel etiam apertissime ostendant, errauerunt homines minus diligenter scrutantes uel intuentes uniuersam seriem scripturarum, et ea quae de Christo Iesu secundum hominem dicta sunt ad eius substantiam quae ante incarnationem sempiterna erat et sempiterna est transferre conati sunt. Et illi quidem dicunt minorem filium esse quam pater est quia scriptum est ipso domino dicente: Pater maior me est. Veritas autem ostendit secundum istum modum etiam se ipso minorem filium. Quomodo enim non etiam se ipso minor factus est qui semetipsum exianiuit formam serui accipiens? Neque enim sic accepit formam serui ut amitteret formam dei in qua erat aequalis patri. Si ergo ita accepta est forma serui ut non amitteretur forma dei, cum et in forma serui et in forma dei idem ipse sit filius unigenitus dei patri, in forma dei aequalis patri, in forma serui mediator dei et hominum homo Christus Iesus, quis non intellegat quod in forma dei etiam ipse se ipso maior est, in forma autem serui etiam se ipso minor est? Non itaque immerito scriptura utrumque dicit, et aequalem patri filium, et patrem maiorem filio. Illud enim propter formam dei, hoc autem propter formam serui sine ulla confusione intellegitur. Et haec nobis regula per omnes sanctas scripturas dissoluendae huius quaestionis ex uno capite epistulae Pauli apostoli promitur ubi manifestius ista distinctio commendatur. Ait enim: Qui cum in forma dei esset, non rapinam arbitratus est esse aequalis deo, sed semetipsum exinaniuit formam serui accipiens, in similitudine hominum factus et habitu inuentus ut homo. Est ergo dei filius deo patri natura aequalis, habitu minor. In forma enim serui quam accepit minor est patre; in forma autem dei in qua erat etiam antequam hanc accepisset aequalis est patri. In forma dei uerbum per quod facta sunt omnia; in forma autem serui factus ex muliere, factus sub lege ut eos qui sub lege erant redimeret. Proinde in forma dei fecit hominem; in forma serui factus est homo. Nam si pater tantum sine filio fecisset hominem, non scriptum esset: Faciamus hominem ad imaginem et similitudinem nostram. Ergo quia forma dei accepit formam serui, utrumque deus et utrumque homo; sed utrumque deus propter accipientem deum, utrumque autem homo propter acceptum hominem. Neque enim illa susceptione alterum eorum in alterum conuersum atque mutatum est; nec diuinitas quippe in creaturam mutata est ut desisteret esse diuinitas, nec creatura in diuinitatem ut desisteret esse creatura.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. VIII./Čl. 15.
8. 15. Slová toho istého apoštola: “Keď mu bude všetko podriadené, vtedy bude aj sám Syn podriadený tomu, ktorý mu všetko podriadil,” môžu slúžiť proti názoru, že stav, ktorý Kristus zaujal v ľudskej prirodzenosti, sa potom premenil na to isté božstvo, či skôr božstvo, ktoré nie je stvorením, ale tou istou netelesnou jednotou, môže slúžiť proti názoru, že stav, ktorý Kristus zaujal v ľudskej prirodzenosti, sa potom premenil na to isté božstvo, či skôr božskosť, ktorá nie je stvorením, ale tou istou netelesnou jednotou, nemennou a svojou prirodzenosťou súpodstatnou a súdržnou so sebou samou, Trojicou. Alebo ak niekto tvrdí, že slová: Potom sa Boží Syn podriadi tomu, kto mu všetko podriadil možno chápať tak, ako to niektorí chápu, že toto podriadenie bude premenou a premenou stvorenia na tú istú podstatu alebo podstatu Stvoriteľa, teda že to, čo bolo podstatou stvorenia, sa stane podstatou Stvoriteľa, potom nech pripustí aspoň toto, čo je veľmi isté: táto premena sa ešte neuskutočnila, keď Pán povedal: Otec je väčší ako ja. Tieto slová totiž povedal nielen pred svojím vystúpením do neba, ale aj pred svojím umučením a zmŕtvychvstaním. Kto uznáva, že v Kristovi sa ľudská prirodzenosť zmenila a premenila na podstatu božstva, a kto tvrdí, že slová: Potom sa Syn sám podriadi tomu, ktorý mu všetko podriadil, znamenajú: Potom sa Syn sám podriadi Otcovi, ktorý mu všetko podriadil, znamená: Potom sa sám Syn človeka a ľudská prirodzenosť, ktorú na seba vzalo Božie slovo, premení na prirodzenosť toho, ktorý mu všetko podriadil, predpokladá, že sa to stane, keď (po súdnom dni) odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi. Ale aj podľa tohto výkladu zostáva pevne stanovené, že Otec je nadradený prirodzenosti služobníka, ktorú Syn dostal od Panny. Aj keď niektorí tvrdia, že človek Ježiš Kristus sa už premenil na podstatu Boha, určite nemôžu poprieť, že ľudská prirodzenosť existovala ešte pred umučením, keď povedal: Otec je väčší ako ja. Takže už nie je dôvod váhať o význame týchto slov: Otec je väčší ako služobná prirodzenosť Syna, ktorý je rovný Otcovi v božskej prirodzenosti. Keď čítame tieto apoštolove slová: Keď hovorí, že mu bolo všetko podriadené, je jasné, že musíme vylúčiť toho, kto mu všetko podriadil. Nech nikoho nenapadne vykladať ich tak, že Otec všetko podriadil Synovi, ako keby aj Syn sám nepodriadil všetko sebe. Apoštol to Filipanom vysvetľuje jasne: Náš príbytok je v nebi, odkiaľ očakávame Pána Ježiša Krista ako nášho Spasiteľa, ktorý pretvorí telo nášho poníženia a urobí ho podobným telu svojej slávy podľa pôsobenia, ktorým si môže všetko podriadiť. Dielo Otca a dielo Syna sú neoddeliteľné, inak by si ani Otec nepodriadil všetko. Je to Syn, ktorý mu ich podriadil, ktorý mu odovzdal kráľovstvo a ktorý ničí každé kniežatstvo, každú moc a každú silu. O Synovi bolo povedané: Keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, po tom, čo zničí každé kniežatstvo, každú mocnosť, každú silu… Ten, kto si podmaňuje, je rovnaký ako ten, kto ničí.[VIII 15] Illud autem quod ait idem apostolus: Cum autem ei omnia subiecta fuerint, tunc et ipse filius subiectus erit ei qui illi subiecit omnia, aut ideo dictum est ne quisquam putaret habitum Christi, qui ex humana creatura susceptus est, conuersum iri postea in ipsam diuinitatem uel, ut certius expresserim, deitatem, quae non est creatura sed est unitas trinitatis incorporea et incommutabilis, et sibimet consubstantialis et coaeterna natura. Aut si quisquam contendit, ut aliqui senserunt, ita dictum: Et ipse filius subiectus erit ei qui illi subiecit omnia, ut ipsam subiectionem, commutationem et conuersionem credat futuram creaturae in ipsam substantiam uel essentiam creatoris, id est ut quae fuerat substantia creaturae fiat substantia creatoris, certe uel hoc concedit quod non habet ullam dubitationem nondum hoc fuisse factum cum dominus diceret: Pater maior me est. Dixit enim hoc non solum antequam ascendisset in caelum, uerum etiam antequam passus resurrexisset a mortuis. Illi autem qui putant humanam in eo naturam in deitatis substantiam mutari atque conuerti, et ita dictum: Tunc et ipse filius subiectus erit ei qui illi subiecit omnia, ac si diceretur: ‘Tunc et ipse filius hominis et a uerbo dei suscepta humana natura commutabitur in eius naturam qui ei subiecit omnia,’ tunc futurum putant cum post diem iudicii tradiderit regnum deo et patri. Ac per hoc etiam secundum istam opinionem adhuc pater maior est quam serui forma quae de uirgine accepta est. Quod si et aliqui hoc affirmant, quod iam fuerit in dei substantiam mutatus homo Christus Iesus, illud certe negare non possunt quod adhuc natura hominis manebat quando ante passionem dicebat: Quoniam pater maior me est. Vnde nulla cunctatio est secundum hoc esse dictum quod forma serui maior est pater, cui in forma dei aequalis est filius. Nec quisquam cum audierit quod ait apostolus: Cum autem dixerit quia omnia subiecta sunt, manifestum quia pater eum qui subiecit illi omnia, ita existimet de patre intellegendum quod subiecerit omnia filio ut ipsum filium sibi omnia subiecisse non putet. {Quod apostolus ad philippenses ostendit dicens: Nostra autem conuersatio in caelis est; unde et saluatorem exspectamus dominum Iesum Christum, qui transfigurauit corpus humilitatis nostrae conforme ut fiat corpori gloriae suae, secundum operationem suam qua possit etiam sibi subicere omnia.} Inseparabilis enim est operatio patris et filii. Alioquin nec ipse pater sibi subiecit omnia, sed filius ei subiecit qui ei regnum tradidit et euacuat omnem principatum et omnem potestatem et uirtutem. De filio quippe ista dicta sunt: Cum tradiderit, inquit, regnum deo et patri, cum euacuauerit omnem principatum et omnem potestatem et uirtutem. Ipse enim subiecit qui euacuat.
8. 16. Nepodľahnime omylu, že Kristus odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, aby sa oň pripravil, hoci niektorí blázni tomu uverili. Písmo, ktoré hovorí: odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, neznamená oddelenie Syna od Otca, pretože Syn je jeden Boh s Otcom. Výraz: “až kým” však zavádza tých, ktorí sú k Písmu ľahostajní, ale na druhej strane sú priateľmi kontroverzie. V skutočnosti text pokračuje: Musí vládnuť, kým si nepoloží všetkých nepriateľov pod nohy, akoby sa jeho vláda mala skončiť, keď sa to stane. Nevidia, že táto veta má rovnaký význam ako druhá: Jeho srdce je pevné a nebude sa báť, kým neuvidí svojich nepriateľov zničených. To neznamená, že sa od tej chvíle musí začať báť. Čo teda znamená, že keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi? Že ho ešte nemá? Určite nie. Naopak, znamená to, že človek Ježiš Kristus, prostredník Boha a človeka, privedie všetkých spravodlivých, nad ktorými teraz vládne, svojím životom vo viere ku kontemplácii, ktorú sám apoštol nazýva videním tvárou v tvár. Preto výraz: “Keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi” je rovnocenný s iným výrazom: “Keď vedie veriacich k rozjímaniu o Bohu Otcovi”. Lebo ako hovorí Pán: “Všetko mi odovzdal môj Otec: nikto nepozná Syna okrem Otca a nikto nepozná Otca okrem Syna a toho, komu ho Syn zjaví. Vtedy Syn zjaví Otca, keď zvrhne každé kniežatstvo, každú moc a každú silu, teda keď už nebude potrebné rozdeľovať symboly prostredníctvom anjelských rádov, kniežatstiev, mocností a síl. Práve o nich sa dá vhodne pochopiť tento text z piesne: Urobíme vám ozdoby zo zlata a striebra, kým bude kráľ na svojej hostine. To znamená, že kým je Kristus skrytý, pretože náš život je skrytý s Kristom v Bohu; keď sa Kristus, váš život, zjaví, potom sa s ním zjavíte aj vy v sláve. Predtým, ako sa to stane, vidíme akoby v zrkadle, v záhade, to znamená prostredníctvom symbolov, ale potom uvidíme tvárou v tvár.[16] Nec sic arbitremur Christum traditurum regnum deo et patri ut adimat sibi. Nam et hoc quidam uaniloqui crediderunt. Cum enim dicitur: Tradiderit regnum deo et patri, non separatur ipse quia simul cum patre unus deus est. Sed diuinarum scripturarum incuriosos et contentionum studiosos fallit uerbum quod positum est, donec. Ita namque sequitur: Oportet enim illum regnare donec ponat omnes inimicos sub pedibus suis, tamquam cum posuerit non sit regnaturus. Nec intellegunt ita dictum sicut est illud: Confirmatum est cor eius; non commouebitur donec uideat super inimicos suos. Non enim cum uiderit, iam commouebitur. Quid ergo est: Cum tradiderit regnum deo et patri, quasi modo non habeat regnum deus et pater? Sed quia omnes iustos quibus nunc regnat ex fide uiuentibus mediator dei et hominum homo Christus Iesus perducturus est ad speciem quam uisionem dicit idem apostolus facie ad faciem, ita dictum est: Cum tradiderit regnum deo et patri, ac si diceretur: ‘Cum perduxerit credentes ad contemplationem dei et patris.’ Sicut enim dicit: Omnia mihi tradita sunt a patre meo; et nemo nouit filium nisi pater, neque patrem quis nouit nisi filius et cui uoluerit filius reuelare; tunc reuelabitur a filio pater cum euacuauerit omnem principatum et omnem potestatem et uirtutem, id est ut necessaria non sit dispensatio similitudinum per angelicos principatus et potestates et uirtutes. Ex quarum persona non inconuenienter intellegitur dici in cantico canticorum ad sponsam: Similitudines auri faciemus tibi cum distinctionibus argenti quoadusque rex in recubitu suo est; id est quoadusque Christus in secreto suo est, quia uita nostra abscondita est cum Christo in deo. Cum Christus, inquit, apparuerit uita uestra, tunc et uos cum ipso apparebitis in gloria. Quod antequam fiat, uidemus nunc per speculum in aenigmate, hoc est in similitudinibus; tunc autem facie ad faciem.
8. 17. Táto kontemplácia je nám prisľúbená ako koniec všetkých našich činov a večná plnosť našej radosti. Sme totiž Božie deti a ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa zjaví, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký naozaj je. To, čo oznámil svojmu služobníkovi Mojžišovi: Ja som ten, ktorý je, a ty to zvestuj Izraelitom: Ten, ktorý je, ma k vám poslal. O tom budeme uvažovať, keď budeme žiť večne. Podobne povedal Pán: “Večný život je to, aby poznali teba, jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. To sa stane, keď Pán príde a osvieti to, čo je skryté v tme, keď sa rozptýli temnota tohto smrteľného a porušiteľného stavu. Bude to naše ráno, ráno o ktorom hovorí žalmista: “Ráno budem stáť pred tebou a hľadieť na teba. Zdá sa mi, že apoštolove slová: Keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi sa vzťahujú na túto kontempláciu, teda na okamih, keď človek Ježiš Kristus, prostredník medzi Bohom a ľuďmi, privedie všetkých spravodlivých, nad ktorými teraz vo viere za ich život vládne, ku kontemplácii Boha Otca. Ak sa mýlim, nech ma tí, ktorí tomu rozumejú lepšie, opravia. Nezdá sa mi, že by existovali iné výklady. Keď však prídeme k rozjímaniu, nebudeme hľadať nič iné, čo by sme teraz nemohli mať, pokiaľ je celá naša radosť vložená do nádeje. Ale nádej, ktorá sa rozoznáva, nie je nádejou, lebo ako môže byť nádejou to, čo sa rozoznáva? Ak však dúfame v to, čo nevidíme, musíme na to trpezlivo čakať. Kým je kráľ na svojej hostine. Vtedy sa splní, čo je napísané: “Naplníš ma radosťou zo svojej prítomnosti. Po tejto radosti už nebude treba nič hľadať, pretože už nebude čo hľadať; Otec sa nám ukáže a to nám bude stačiť. To pochopil Filip, keď povedal: Pane, ukáž nám Otca a to nám bude stačiť. Ešte však nepochopil, že mohol povedať rovnakým spôsobom: “Pane, ukáž sa nám a to bude stačiť”. A aby to pochopil, Pán mu povedal: “Som s tebou tak dlho, a ty ma nepoznáš? Filip, kto vidí mňa, vidí aj Otca. Ale pretože chcel, aby žil z viery skôr, ako mu to videnie bolo možné, dodal: Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Pokiaľ sme totiž prítomní v tele, sme ďaleko od Pána, pretože kráčame vierou, nie videním. Kontemplácia je určite odmenou viery; je to cena, na ktorú sa srdcia pripravujú očisťovaním sa vierou, ako je napísané: “Očistiac svoje srdcia vierou…”. O tom, že srdcia sa touto kontempláciou očisťujú, svedčí predovšetkým tento úryvok: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. A keďže ide o večný život, Boh v žalme hovorí: Nasýtim ho dlhými dňami a ukážem mu svoju spásu. Preto keď počujeme: “Ukáž nám Syna”, počujeme: “Ukáž nám Otca”. Je to to isté, pretože ani jedno sa nedá ukázať bez druhého. Sú jedno, ako povedal aj Pán: Ja a Otec sme jedno. Kvôli tejto neoddeliteľnosti môže niekedy stačiť, ak plnosť nášho šťastia pripíšeme samotnej prítomnosti Otca alebo Syna.[17] Haec enim nobis contemplatio promittitur actionum omnium finis atque aeterna perfectio gaudiorum. Filii enim dei sumus, et nondum apparuit quod erimus. Scimus quia cum apparuerit, similes ei erimus quoniam uidebimus eum sicuti est. Quod enim dixit famulo suo Moysi: Ego sum qui sum. Et dices itaque filiis Israhel: Qui est misit me ad uos; hoc contemplabimur cum uiuemus in aeternum. Ita quippe ait: Haec est autem uita aeterna ut cognoscant te unum uerum deum et quem misisti Iesum Christum. Hoc fiet cum uenerit dominus et inluminauerit occulta tenebrarum, cum tenebrae mortalitatis huius corruptionisque transierit. Tunc erit mane nostrum de quo in psalmo dicitur: Mane adstabo tibi et contemplabor. De hac contemplatione intellego dictum: Cum tradiderit regnum deo et patri, id est cum perduxerit iustos quibus nunc ex fide uiuentibus regnat mediator dei et hominum homo Christus Iesus ad contemplationem dei et patris. Si desipio hic, corrigat me qui melius sapit; mihi aliud non uidetur. Neque enim quaeremus aliud cum ad illius contemplationem peruenerimus, quae nunc non est quamdiu gaudium nostrum in spe est. Spes autem quae uidetur non est spes. Quod enim uidet quis, quid et sperat? Si autem quod non uidemus speramus, per patientiam exspectamus quoadusque rex in recubitu suo est. Tunc erit quod scriptum est: Adimplebis me laetitia cum uultu tuo. Illa laetitia nihil amplius requiretur quia nec erit quod amplius requiratur. Ostendetur enim nobis pater et sufficiet nobis. Quod bene intellexerat Philippus ut diceret: Domine, ostende nobis patrem et sufficit nobis. Sed nondum intellexerat eo quoque modo idipsum se potuisse dicere: ‘Domine, ostende nobis te et sufficit nobis.’ Vt enim hoc intellegeret, responsum est ei a domino: tanto tempore uobiscum sum et non cognouistis me? Philippe, qui me uidit, uidit et patre. Sed quia uolebat eum ex fide uiuere antequam illud posset uidere, secutus est et ait: Non credis quia ego in patre et pater in me? Quamdiu enim sumus in corpore, peregrinamur a Domino. Per fidem enim ambulamus, non per speciem. Contemplatio quippe merces est fidei, cui mercedi per fidem corda mundantur, sicut scriptum est: Mundans fide corda eorum. Probatur autem quod illi contemplationi corda mundentur illa maxime sententia: Beati mundicordes quoniam ipsi deum uidebunt. Et quia haec est uita aeterna, dicit deus in psalmis: Longitudinem dierum replebo eum, et ostendam illi salutare meum. Siue ergo audiamus: ‘Ostende nobis filium,’ siue audiamus: Ostende nobis patrem, tantumdem ualet quia neuter sine altero potest ostendi. Vnum quippe sunt, sicut ait: Ego et pater unum sumus. Denique propter ipsam inseparabilitatem sufficienter aliquando nominatur uel pater solus uel filius solus adimpleturus nos laetitia cum uultu suo.
8. 18. Od tejto jednoty nemožno oddeliť Ducha oboch, teda Ducha Otca a Syna. To je Duch Svätý, ktorého Písmo správne nazýva Duchom pravdy, ktorého svet nemôže prijať. Našou dokonalou radosťou nad ktorú niet, je tešiť sa z Boha Trojice, ktorý nás stvoril na svoj obraz. Preto sa niekedy hovorí o Duchu Svätom, akoby on sám stačil na naše blahoslavenstvo a naozaj stačí, lebo ho nemožno oddeliť od Otca a Syna, tak ako stačí Otec, lebo je neoddeliteľný od Syna a Ducha Svätého a stačí Syn, lebo ho nemožno oddeliť od Otca a Ducha Svätého. Čo znamenajú tieto Pánove slová: Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania a ja budem prosiť Otca a on vám dá nového ochrancu, aby bol s vami naveky, Ducha pravdy, ktorého tento svet (t. j. tí, čo milujú tento svet) nemôže prijať? Veď telesný človek nerozumie veciam Božieho Ducha. Ale opäť sa môže zdať, že podľa výrazu: A ja budem prosiť Otca a on vám dá nového obrancu. Samotný Syn nestačí k nášmu šťastiu. Na inom mieste sa hovorí o samotnom Duchu, akoby on sám bol úplne dostačujúci: Keď príde Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde. Má však tento text vylúčiť Syna, akoby on sám neučil celú pravdu, alebo akoby Duch Svätý mal vyplniť medzery v Synovom učení? Nech teda naši protivníci, ak sa im to páči, tvrdia, že Duch Svätý je nadradený Synovi, zatiaľ čo oni ho zvyknú považovať za nižšieho. Azda pripúšťajú, že musíme veriť, že aj Syn učí spolu s Duchom Svätým, keďže Písmo nehovorí: “Duch sám”, alebo: “Nikto okrem neho vás nebude učiť pravde”? Vylúčil teda apoštol Syna z poznania týchto Božích vecí, keď povedal: “A tak nikto nepozná Božie veci, iba Boží Duch”? Takže na tomto mieste môžu títo blázni skonštatovať, že Syn vzhľadom na Božie tajomstvá chodí do školy od Ducha Svätého ako menší od väčšieho. Sám Syn posúva svoju úctu k Duchu Svätému až k slovám: Pretože som ti to povedal, smútok naplnil tvoje srdce. Ale hovorím vám pravdu: je pre vás lepšie, aby som odišiel; ak neodídem, obranca k vám nepríde.[18] Nec inde separatur utriusque spiritus, id est patris et filii spiritus, qui spiritus sanctus proprie dicitur, spiritus ueritatis quem hic mundum accipere non potest. Hoc est enim plenum gaudium nostrum quo amplius non est, frui trinitate deo ad cuius imaginem facti sumus. Propter hoc aliquando ita loquitur de spiritu sancto tamquam solus ipse sufficiat ad beatitudinem nostram; et ideo solus sufficit quia separari a patre et filio non potest, sicut pater solus sufficit quia separari a filio et spiritu sancto non potest, et filius ideo sufficit solus quia separari a patre et spiritu sancto non potest. Quid enim sibi uult quod ait: Si diligitis me, mandata mea seruate, et ego rogabo patrem, et alium aduocatum dabit uobis ut uobiscum sit in aeternum, spiritum ueritatis quem hic mundus accipere non potest, id est dilectores mundi? Animalis enim homo non percipit quae sunt spiritus dei. Sed adhuc uideri potest ideo dictum: Et ego rogabo patrem, et alium aduocatum dabit uobis, quasi non sufficiat solus filius. Illo autem loco ita de illo dictum est tamquam solus omnino sufficiat: Cum uenerit ille spiritus ueritatis, docebit uos omnem ueritatem. Numquid ergo separatur hinc filius tamquam ipse non doceat omnem ueritatem, aut quasi hoc impleat spiritus sanctus quod minus potuit docere filius? Dicant ergo, si placet, maiorem esse filio spiritum sanctum quem minorem illo solent dicere. An quia non dictum est: ‘Ipse solus,’ aut: ‘Nemo nisi ipse’ uos docebit omnem ueritatem, ideo permittunt ut cum illo docere credatur et filius? Apostolus ergo separauit filium ab sciendis his quae dei sunt ubi ait: Sic et quae dei sunt nemo scit nisi spiritus dei! ut iam isti peruersi possint ex hoc dicere quod et filium non doceat quae dei sunt nisi spiritus sanctus, tamquam maior minorem; cui filius ipse tantum tribuit ut diceret: Quia haec locutus sum uobis, tristitia cor uestrum impleuit. Sed ego ueritatem dico: expedit uobis ut ego eam; nam si non abiero, aduocatus non ueniet ad uos.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. IX.
9. Pán to však nepovedal kvôli nerovnosti medzi Božím Slovom a Duchom Svätým, ale preto, že prítomnosť Syna človeka medzi učeníkmi akoby bránila príchodu toho, ktorý mu nebol podriadený, pretože sa nevzdal seba samého tým, že prijal prirodzenosť sluhu, ako to urobil Syn. Preto bolo potrebné, aby sa im z očí stratila podstata sluhu, ktorého pohľad ich presvedčil, že Kristus nie je nič iné ako to, čo videli. Preto Ježiš hovorí: Ak ma milujete, budete sa so mnou radovať že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. To je to isté, ako keby povedal: “Musím ísť k Otcovi, lebo kým ma vidíte v tomto stave a na základe toho, čo vidíte, súdite, že som nižší ako Otec, a preto, odvrátení od človeka, ktorým som, a od vonkajšieho vzhľadu, ktorý mám, nemôžete pochopiť moju rovnosť s Otcom. Preto Pán hovorí: Nedotýkajte sa ma, ešte som nevystúpil k svojmu Otcovi. Hmat totiž istým spôsobom označuje hranicu nášho poznania, a preto Pán nechcel, aby sa impulz srdca voči nemu zastavil na tomto mieste, aby platilo len to, čo bolo videné. Vystúpenie k Otcovi pre neho znamenalo, že sa zjavil rovný Otcovi, ako je on sám, a stal sa v nebi predmetom toho videnia, ktoré nám stačí. Niekedy sa Písmo vyjadruje tak, akoby stačil len Syn a celá odmena našej lásky a túžby spočívala vo videní jeho. Pretože takto hovorí: Kto prijíma a zachováva moje prikázania, ten ma miluje. A kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec a ja ho budem milovať a zjavovať sa mu. A možno preto, že nepovedal: “Ukážem mu aj Otca”, oddelil Otca od seba? Ale keďže je pravda, že: Ja a Otec sme jedno, keď sa zjavuje Otec, zjavuje sa v ňom aj Syn a keď sa zjavuje Syn, zjavuje sa v Synovi aj Otec. Preto ako keď hovorí: Ja sa mu zjavím, myslíme tým, že zjavuje aj Otca, tak keď sa na inom mieste píše: Keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, rozumie sa tým, že Kristus sám seba nezbavuje kráľovstva, lebo keď vedie veriacich ku kontemplácii Boha Otca, určite ich privedie aj ku kontemplácii seba samého, ktorý hovorí: Zjavím sa mu. Preto sa Judáš spýtal: Ako to, že sa zjavuješ nám, a nie svetu? Ježiš odpovedal: “Ak ma niekto miluje, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať, prídeme k nemu a budeme v ňom bývať.” Hľa, on sa nielen ukazuje tým, ktorí ho milujú, ale prichádza k nemu a prebýva s Otcom.[IX] Hoc autem dixit non propter inaequalitatem uerbi dei et spiritus sancti, sed tamquam impedimento esset praesentia filii hominis apud eos quominus ueniret ille qui minor non esset quia non semetipsum exinaniuit sicut filius formam serui accipiens. Oportebat ergo ut auferretur ab oculis eorum forma serui quam intuentes hoc solum esse Christum putabant quod uidebant. Inde est et illud quod ait: Si diligeretis me, gauderetis quoniam eo ad patrem, quia pater maior me est, id est propterea me oportet ire ad patrem quia dum me ita uidetis, et ex hoc quod uidetis aestimatis minor sum patre, atque ita circa creaturam susceptumque habitum occupati aequalitatem quam cum patre habeo non intellegitis. Inde est et illud: Noli me tangere; nondum enim ascendi ad patrem meum. Tactus enim tamquam finem facit notionis. Ideoque nolebat in eo esse finem intenti cordis in se ut hoc quod uidebatur tantummodo putaretur. Ascensio autem ad patrem erat ita uideri sicut aequalis est patri ut ibi esset finis uisionis quae sufficit nobis. Aliquando item de filio solo dicitur quod ipse sufficiat et in eius uisione merces tota promittitur dilectionis et desiderii nostri. Sic enim ait: Qui habet mandata mea et custodit ea, ille est qui me diligit. Qui autem me diligit, diligetur a patre meo; et ego diligam eum et ostendam me ipsum illi. Numquid hic quia non dixit: ‘Ostendam illi et patrem’ ideo separauit patrem? Sed quia uerum est: Ego et pater unum sumus, cum pater ostenditur, et filius ostenditur qui in illo est; et cum filius ostenditur, etiam pater ostenditur qui in illo est. Sicut ergo cum ait: Et ostendam illi me ipsum, intellegitur quia ostendit et patrem, ita et in eo quod dicitur: Cum tradiderit regnum deo et patri, intellegitur quia non adimit sibi. Quoniam cum perducet credentes ad contemplationem dei et patris, profecto perducet ad contemplationem suam qui dixit: Et ostendam illi me ipsum. Et ideo consequenter cum dixisset illi Iudas: Domine, quid factum est quia ostensurus es te nobis et non huic mundo? respondit Iesus et dixit illi: Si quis me diligit, sermonem meum seruabit; et pater meus diliget illum, et ad illum ueniemus et mansionem apud illum faciemus. Ecce quia non solum se ipsum ostendit ei a quo diligitur, quia simul cum patre uenit ad eum et mansionem facit apud eum.
9. 19. Ale či sa bude myslieť, že Duch Svätý je vylúčený z prebývania Otca a Syna v tých, ktorí ho milujú? Čo v tom prípade znamená to, čo Pán vyššie povedal o Duchu Svätom: “Čo svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ale vy ho poznáte, lebo vo vás prebýva a je vo vás”? Ten, o ktorom bolo povedané: “On prebýva s vami a je vo vás”, teda nie je cudzí tomuto príbytku, ak sa nedotkneme absurdnosti myšlienky, že keď Otec a Syn prichádzajú prebývať s tými, ktorí ich milujú, Duch Svätý odchádza a uvoľňuje miesto tým, ktorí sú väčší ako on. Ale samotné Písmo bráni takejto hrubej predstave, pretože o niečo skôr Pán hovorí: A ja budem prosiť Otca a on vám dá iného obrancu, aby zostal s vami naveky… Duch Svätý teda neodíde pri príchode Otca a Syna, ale bude s nimi v tom istom príbytku naveky, lebo neprišiel bez nich a ani oni bez neho. Na označenie Trojice sa uvádzajú atribúty podľa mien jednotlivých osôb osobitne, ale tieto atribúty nemajú vylúčiť ostatné osoby vzhľadom na jednotu tej istej Trojice a jednotu podstaty a božstva Otca, Syna a Ducha Svätého.[19] An forte putabitur mansionem in dilectore suo facientibus patre et filio exclusus esse ab hac mansione spiritus sanctus? Qui est ergo quod superius ait de spiritu sancto: Quem hic mundus accipere non potest quoniam non uidet illum; nostis illum uos quia uobiscum manet et in uobis est? Non itaque ab hac mansione separatus est de quo dictum est, uobiscum manet et in uobis est. Nisi forte quisquam sic absurdus est ut arbitretur cum pater et filius uenerint ut mansionem faciat apud dilectorem suum, discessurum inde spiritum sanctum et tamquam locum daturum esse maioribus. Sed et huic carnali cogitationi occurit scriptura; paulo quippe superius ait: Et ego rogabo patre, et alium aduocatum dabit uobis ut uobiscum sit in aeternum. Non ergo discedet patre et filio uenientibus, sed in eadem mansione cum ipsis erit in aeternum quia nec ille sine ipsis uenit nec illi sine illo. Sed propter insinuationem trinitatis personis etiam singulis nominatis dicuntur quaedam; non tamen aliis separatis intelleguntur propter eiusdem trinitatis unitatem unamque substantiam atque deitatem patris et filii et spiritus sancti.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. X./Čl. 20.
10. 20. Ježiš Kristus, náš Pán, teda odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi a ani on, ani Duch Svätý sa neoddelia, keď vedie veriacich ku kontemplácii Boha, ku kontemplácii, ktorá je cieľom všetkých našich dobrých skutkov, k večnému pokoju, k radosti, ktorá nám nebude odňatá. To nás chce Kristus naučiť, keď hovorí: Znova vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať a nikto vám nebude môcť vziať radosť. Mária už ponúkla obraz tejto radosti, keď sedela pri Pánových nohách a venovala sa jeho slovu. To znamená, že je slobodný od všetkej činnosti a plne zameraný na pravdu spôsobom, ktorý umožňuje tento život, ale natoľko, aby predznamenal to, čo má prísť na celú večnosť. Jej sestra Marta bola pohltená nevyhnutnou činnosťou, ktorá, akokoľvek dobrá a užitočná, sa skončí, keď príde hodina odpočinku; Mária naopak odpočívala v Pánovom slove. Preto Pán odpovedal Marte, ktorá sa mu sťažovala, že jej sestra nepomáha: Mária si vybrala to najlepšie, čo jej nebude odňaté… Nepovedal, že to, čo urobila Marta, je zlá časť, ale že najlepšia časť je tá, ktorá nám nikdy nebude odňatá. Časť určená na službu potrebám bude odňatá, keď potreby zaniknú; dobré dielo, ktoré pominie, má za odmenu pokoj, ktorý nepominie. V tejto kontemplácii bude teda Boh všetkým vo všetkom, pretože od neho nebudeme môcť žiadať nič viac, ale bude nám stačiť, aby sme mali účasť na jeho svetle a tešili sa z neho. O to prosí ten, ku ktorému sa Duch prihovára nevysloviteľným vzdychaním. Žiadal som od Pána len jedno a o to sa budem usilovať: prebývať v Pánovom dome po všetky dni svojho života a rozjímať o Pánových rozkošiach. A my budeme kontemplovať Boha Otca, Syna a Ducha Svätého, keď Ježiš Kristus, prostredník Boha a človeka, odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi. Potom sa už za nás nebude prihovárať ako náš prostredník a kňaz, Syn Boží a Syn človeka, ale ako kňaz, skrze prirodzenosť služobníka, ktorú za nás prijal, sa podriadi tomu, ktorý mu všetko podriadil a ktorému on všetko podriadil; ako Boh sa mu podriadime, ako sa podriaďujeme Otcovi; ako kňaz sa spolu s nami podriadi Otcovi. Preto, keďže Syn je Boh a zároveň človek, božská podstata v ňom sa líši od ľudskej podstaty a tá sa v Synovi od neho líši viac, ako sa Syn líši v Otcovi od Otca, podobne ako telo, ktoré pokrýva moju dušu, je iná podstata od mojej duše, hoci je to jeden človek, viac ako duša iného človeka.[X 20] Tradet itaque regnum deo et patri dominus noster Iesus Christus, non se inde separato nec spiritu sancto, quoniam perducet credentes ad contemplationem dei ubi est finis omnium bonarum actionum et requies sempiterna et gaudium quod non auferetur a nobis. Hoc enim significat in eo quod ait: Iterum uidebo uos, et gaudebit cor uestrum, et gaudium uestrum nemo auferet a uobis. Huius gaudii similitudinem praesignabat Maria sedens ad pedes domini et intenta in uerbum eius, quieta scilicet ab omni actione et intenta in ueritatem secundum quendam modum cuius capax est ista uita, quo tamen praefiguraret illud quod futurum est in aeternum. Martha quippe sorore sua in necessitatis actione conuersante quamuis bona et utili, tamen cum requies successerit transitura, ipsa requiescebat in uerbo domini. Et ideo dominus conquerenti Marthae quod eam soror non adiuuaret respondit: Maria optimam partem elegit quae non auferetur ab ea. Non partem malam dixit quod agebat Martha, sed istam optimam quae non auferetur. Illa enim quae in ministerio indigentiae est, cum indigentia ipsa transierit, auferetur. Boni quippe operis transituri merces est requies permansura. In illa igitur contemplatione deus erit omnia in omnibus quia nihil ab illo aliud requiretur, sed solo ipso inlustrari perfruique sufficiet. Ideoque ille in quo spiritus interpellat gemitibus inenarrabilibus: Vnam, inquit, petii a domino, hanc requiram, ut inhabitem in domo domini per omnes dies uitae meae, ut contempler delectationem domini. Contemplabimur enim deum patrem et filium et spiritum sanctum cum mediator dei et hominum homo Christus Iesus tradiderit regnum deo et patre ut iam non interpellet pro nobis mediator et sacerdos noster, filius dei et filius hominis; sed et ipse in quantum sacerdos est, assumpta propter nos forma serui, subiectus sit ei qui illi subiecit omnia et cui subiecit omnia; ut in quantum deus est cum illo nos subiectos habeat, in quantum sacerdos nobiscum illi subiectus sit. Quapropter cum filius sit et deus et homo, alia substantia deus, alia homo, homo potius in filio quam filius in patre; sicut caro animae meae alia substantia est ad animam meam quamuis in uno homine quam anima alterius hominis ad animam meam.
10. 21. Keď Kristus odovzdal kráľovstvo Bohu Otcovi, to znamená, keď priviedol tých, ktorí veria a žijú z viery a za ktorých sa teraz prihovára ako prostredník. Keď Kristus odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, to znamená, keď tých, ktorí veria a žijú z viery a za ktorých sa teraz prihovára ako prostredník, privedie k tomu rozjímaniu, ktoré je predmetom nášho vzdychania a stonania, a námaha a vzdychanie pominú už sa za nás nebude prihovárať, pretože kráľovstvo bolo zverené do rúk Boha Otca. Toto mal Pán na mysli, keď povedal: Hovoril som vám o týchto veciach v podobenstvách, ale príde hodina, keď vám už nebudem hovoriť v podobenstvách, ale budem vám hovoriť otvorene o Otcovi. to znamená, že prirovnania už nebudú potrebné, keď sa nám dostane videnia tvárou v tvár. To je význam výrazu: budem vám hovoriť o Otcovi otvorene, akoby chcel povedať: “Otvorene vám ukážem Otca”. A on hovorí: “Budem k vám hovoriť, lebo on je Slovo Otca. Pán pokračuje: V ten deň budete prosiť v mojom mene a ja vám nepoviem, že sa budem modliť k Otcovi, lebo sám Otec vás miluje, pretože ma milujete a uverili ste, že som vyšiel z Boha. Vyšiel som z Otca, aby som prišiel na tento svet; teraz opúšťam svet a vraciam sa k Otcovi. Čo znamená: vyšiel som z Otca, ak nie toto: ukázal som sa mu nižší nie v prirodzenosti, ktorou som rovný Otcovi, ale iným spôsobom, teda v prevzatom stvorení? Aký význam má výraz: Prišiel som na tento svet, ak nie tento: Postavil som pred zrak aj hriešnikov, ktorí milujú tento svet, prirodzenosť sluhu, ktorú som si vzal tým, že som sa exintegroval? A čo znamenajú slová: Teraz opúšťam svet, ak nie: Odnímam z pohľadu tých, ktorí milujú svet, to, čo videli? A slová: “Vraciam sa k Otcovi” znamenajú: “Učím svojich verných, aby ma považovali za rovného Otcovi, ako som v skutočnosti. Tí, ktorí majú túto vieru, budú považovaní za hodných toho, aby ich viera viedla k videniu, teda ku kontemplácii, a práve preto, že nás k nej vedie, Písmo o ňom povedalo: On odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi. Jeho kráľovstvom sú totiž jeho verní, ktorých vykúpil svojou krvou a za ktorých sa v súčasnosti prihovára, ale Otec sa za nich už nebude modliť, keď ich pripojí k sebe, kde je rovný Otcovi. Veď sám Otec,” hovorí, “vás miluje. Pretože nakoľko je nižší ako Otec, modlí sa k Otcovi, ale nakoľko je rovný Otcovi, spolu s ním nás počúva. Preto sa od neho neoddeľuje slovami: Otec ťa miluje, ale touto vetou objasňuje to, čo som už spomenul a dostatočne vysvetlil, totiž že zvyčajne sa každá osoba Trojice pomenúva tak, že sa tým naznačujú aj ostatné. Preto bolo povedané: Aj Otec vás miluje, aby sa myslelo aj na Syna a Ducha Svätého; nie že by nás v súčasnosti nemiloval, ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ba vydal ho za nás všetkých. On nás však nemiluje pre to, čo sme, ale pre to, čo budeme, lebo nás miluje tak, ako nás zachováva naveky. To sa stane, keď odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, ktorý sa teraz prihovára za nás, aby sa jedného dňa už nemusel prihovárať, pretože Otec miluje aj nás. Ale z akého titulu, ak nie z viery, ktorou veríme, skôr než ho uvidíme, čo nám je prisľúbené? Lebo touto vierou prídeme k videniu. Potom bude v nás milovať to, čo teraz chce v nás. Potom už nebude musieť v nás nenávidieť to, čím sme teraz, k čomu nás nabáda a pomáha nám, aby sme navždy neboli.[21] Cum ergo tradiderit regnum deo et patri, id est cum credentes et uiuentes ex fide pro quibus nunc mediator interpellat perduxerit ad contemplationem cui percipiendae susupiramus et gemimus, et transierit labor et gemitus, iam non interpellabit pro nobis tradito regno deo et patri. Hoc significans ait: Haec uobis locutus sum in similitudinibus; ueniet hora quando iam non in similitudinibus loquar uobis, sed manifeste de patre nuntiabo uobis; id est iam non erunt similitudines cum uisio fuerit facie ad faciem. Hoc est enim quod ait, sed manifeste de patre nuntiabo uobis, ac si diceret, ‘manifeste patrem ostendam uobis.’ Nuntiabo quippe ait quia uerbum eius est. Sequitur enim et dicit: Illa die in nomine meo petetis, et non dico uobis quia ego rogabo patrem; ipse enim pater amat uos quia uos me amatis et credidistis quia ego a deo exiui. Exiui a patre et ueni in hunc mundum: iterum relinquo mundum et uado ad patrem. Quid est, a patre exii, nisi ‘non in ea forma qua aequalis sum patri sed aliter, id est in assumpta creatura minor apparui’? Et quid est, ueni in hunc mundum, nisi ‘formam serui quam me exinaniens accepi etiam peccatorum qui mundum istum diligunt oculis demonstraui’? Et quid est, iterum relinquo mundum, nisi ‘ab aspectu dilectorum mundi aufero quod uiderunt’? Et quid est, uado ad patrem, nisi ‘doceo me sic intellegendum a fidelibus meis quomodo aequalis sum patri’? Hoc qui credunt digni habebuntur perduci a fide ad speciem, id est ad ipsam uisionem, quo perducens dictus est tradere regnum deo et patri. Fideles quippe eius quos redemit sanguine suo dicti sunt regnum eius pro quibus nunc interpellat; tunc autem illic eos sibi faciens inhaerere ubi aequalis est patri, non iam rogabit patrem pro eis. Ipse enim, inquit, pater amat uos. Ex hoc enim rogat quo minor est patre; quo uero aequalis exaudit cum patre. Vnde se ab eo quod dixit: Ipse enim pater amat uos, utique ipse non separat; sed secundum ea facit intellegi quae supra commemoraui satisque insinuaui, plerumque ita nominari unamquamque in trinitate personam ut et aliae illic intellegantur. Sic itaque dictum est: Ipse enim pater amat uos, ut consequenter intellegatur et filius et spiritus sanctus; non quia modo nos non amat qui proprio filio non pepercit sed pro nobis omnibus tradidit eum; sed tales nos amat deus quales futuri sumus, non quales sumus. Quales enim amat, tales in aeternum conseruat, quod tunc erit cum tradiderit regnum deo et patri qui nunc interpellat pro nobis, ut iam non roget patrem quia ipse pater amat nos. Quo autem merito nisi fidei qua credimus antequam illud quod promittitur uideamus? Per hanc enim peruenimus ad speciem ut tales amet quales amat ut simus, non quales odit quia sumus, et hortatur ac praestat ne tales esse semper uelimus.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. XI./Čl. 22.
11. 22. Preto keď raz nájdeme pravidlo na výklad Písma, keď nám hovorí o Božom Synovi, a to, aby sme vždy rozlišovali to, čo sa v ňom o ňom hovorí s ohľadom na Božiu prirodzenosť, v ktorej je a je rovný Otcovi, od toho, čo sa hovorí s ohľadom na prirodzenosť služobníka, ktorú si vzal a ktorou je nižší ako Otec, výroky Písma nás už nebudú znepokojovať, akoby si navzájom odporovali a boli protikladné. Syn je totiž podľa božskej prirodzenosti, podobne ako Duch Svätý, rovný Otcovi, lebo ani jeden z nich nie je stvorenie, ako sme už ukázali, ale podľa prirodzenosti služobníka je nižší ako Otec, ako sám povedal: Otec je väčší ako ja… Je tiež nižší ako on sám, lebo sa o ňom hovorí: Sám seba vyviedol z mŕtvych. On je tiež nižší ako Duch Svätý, lebo sám hovorí: Kto hovorí proti Synovi, tomu bude odpustené, ale kto hovorí proti Duchu Svätému, tomu nebude odpustené. V Duchu Svätom konal svoje zázraky: Ak v Božom Duchu vyháňam démonov, potom prišlo medzi vás Božie kráľovstvo. A v úryvku z Izaiáša, ktorý sám čítal v synagóge a ktorého naplnenie neváhal ukázať na svojej osobe, hovorí: Duch Pánov je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal chudobným dobrú zvesť, aby som hlásal otrokom oslobodenie a všetko ostatné, k čomu som povolaný a všetky ostatné veci, ku ktorým bol poslaný, pretože Duch Pánov je na ňom. Ako Boh, všetko bolo stvorené skrze neho. On sám bol stvorený zo ženy ako služobník, stvorený pod zákonom; ako Boh je s Otcom jedno. Ako služobník neprišiel plniť svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ho poslal. Ako Boh, ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe. Ako sluha hovorí: “Moja duša je smutná až na smrť a prosí: Otče, ak je to možné, nech tento kalich odíde odo mňa. Ako Boh je pravý Boh a večný život. Ako služobník sa stal poslušným až na smrť a smrť na kríži.[XI 22] Quapropter cognita ista regula intellegendarum scripturarum de filio dei ut distinguamus quid in eis sonet secundum formam dei in qua est et aequalis est patri, et quid secundum formam serui quam accepit et minor est patre, non conturbabimur tamquam contrariis ac repugnantibus inter se sanctorum librorum sententiis. Nam secundum formam dei aequalis est patri et filius et spiritus sanctus quia neuter eorum creatura est sicut iam ostendimus; secundum formam autem serui minor est patre quia ipse dixit: Pater maior me est; minor est se ipso quia de illo dictum est: Semetipsum exinaniuit; minor est spiritu sancto quia ipse ait: Qui dixerit blasphemiam in filium hominis, remittetur ei; qui autem dixerit in spiritum sanctum, non dimittetur ei. Et in ipso uirtutes operatus est dicens: Si ego in spiritu dei eicio daemonia, certe superuenit super uos regnum dei. Et apud Esaiam dicit, quam lectionem ipse in synagoga recitauit et de se completam sine scrupulo dubitationis ostendit: Spiritus, inquit, domini super me; propter quod unxit me, euangelizare pauperibus misit me, praedicare captiuis remissionem, et cetera; ad quae facienda ideo se dicit missum quia spiritus domini est super eum. Secundum formam dei omnia per ipsum facta sunt; secundum formam serui ipse factus est ex muliere, factus sub lege. Secundum formam dei ipse et pater unum sunt; secundum formam serui non uenit facere uoluntatem suam sed uoluntatem eius qui misit eum. Secundum formam dei sicut habet pater uitam in semetipso, sic dedit et filio uitam habere in semetipso; secundum formam serui tristis est anima eius usque ad mortem, et: Pater, inquit, si fieri potest, transeat hic calix. Secundum formam dei ipse est uerum deus et uita aeterna; secundum formam serui factus est obediens usque ad mortem, mortem autem crucis.
11. 23. Keďže je Boh, všetko, čo má Otec, patrí jemu. 177 A on to potvrdzuje: Všetko, čo je tvoje, je moje a všetko, čo je moje, je tvoje. 178. Jeho učenie ako človeka nie je jeho vlastné, ale toho, ktorý ho poslal.[23] Secundum formam dei, omnia quae habet pater ipsius sunt: Et omnia tua mea sunt, inquit, et mea tua; secundum formam serui non est doctrina ipsius sed illius qui eum misit.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. XII.
12. Tu je ďalší Kristov výrok: O tom dni a hodine nikto nič nevie, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec. Ignoruje totiž to, čo spôsobuje, aby sa ignorovalo, to znamená, že ignoroval to, čo v tom čase nemohol naučiť svojich učeníkov, v tom zmysle, ako bolo povedané Abrahámovi: Teraz viem, že sa bojíš Boha. To znamená: teraz som ti dal poznať, pretože Abrahám sa naučil poznať sám seba z tejto skúšky. Veď aj Pán zjaví učeníkom ten deň a hodinu v pravý čas a keď hovorí o tejto budúcej chvíli, akoby už bola minulosťou, hovorí: Už vás nebudem volať sluhami, ale priateľmi. Lebo sluha nepozná vôľu svojho pána, ale ja som vás nazval priateľmi, lebo som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca. Ešte to neurobil, ale keďže by to určite urobil, hovoril, akoby to už urobil. Povedal im totiž: “Mám vám toho veľa na srdci, ale zatiaľ to nemôžete uniesť. Okrem iného sa zaoberá aj dňom a hodinou. Apoštol tiež hovorí: Nechcel som medzi vami poznať nič iné okrem Ježiša Krista a tohto ukrižovaného človeka. Hovoril totiž k ľuďom, ktorí nemohli pochopiť vznešenosť Kristovho božstva, a obrátil sa k nim o niečo ďalej: “Nemohol som k vám hovoriť ako k duchovným ľuďom, ale ako k telesným. Apoštol teda medzi nimi nevedel o tom, čo sa nemohli naučiť skrze neho, a vyhlásil, že vie, čo sa potrebujú naučiť skrze neho, ale medzi dokonalými vedel to, čo medzi jednoduchými ignoroval, pretože povedal: Hlásame múdrosť medzi dokonalými. Veď o tom, čo je skryté, hovoríme s rovnakým výrazom, s akým hovoríme, že jama, ktorá je skrytá, je slepá. Písmo sa teda nevyjadruje iným spôsobom, ako je primerané ľudským zvykom, pretože je adresované ľuďom.[XII] Et: De die et hora nemo scit neque angeli in caelo neque filius nisi pater. Hoc enim nescit quod nescientes facit, id est quod non ita sciebat ut tunc discipulis indicaret, sicut dictum est ad Abraham: Nunc cognoui quia times deum, id est nunc feci ut cognosceres, quia et ipse sibi in illa temptatione probatus innotuit. Nam et illud utique dicturus erat discipulis tempore opportuno, de quo futuro tamquam praeterito loquens ait: Iam non dicam uos seruos sed amicos. Seruus enim nescit uoluntatem domini sui; uos autem dixi amicos quia omnia quae audiui a patre meo nota uobis feci; quod nondum fecerat, sed quia certo facturus erat quasi iam fecisset locutus est. Ipsis enim ait: Multa habeo uobis dicere, sed non potestis illa portare modo. Inter quae intellegitur et: De die et hora. Nam et apostolus: Neque enim iudicaui me, inquit, scire aliquid in uobis nisi Christum Iesum et hunc crucifixum. Eis enim loquebatur qui capere altiora de Christi deitate non poterant. Quibus etiam paulo post dicit: Non potui loqui uobis quasi spiritalibus sed quasi carnalibus. Hoc ergo inter illos nesciebat quod per illum scire non poterant. Et hoc solum se scire dicebat quod eos per illum scire oportebat. Denique sciebat inter perfectos quod inter paruulos nesciebat; ibi quippe ait: Sapientiam loquimur inter perfectos. Eo namque genere locutionis nescire quisque dicitur quod occultat quo dicitur fossa caeca quae occulta est. Neque enim aliquo genere loquuntur scripturae quod in consuetudine humana non inueniatur quia utique hominibus loquuntur.
12. 24. O Kristovi ako Bohu sa hovorí: Splodil ma pred vrchmi, to znamená pred najvyššími stvoreniami. 191On ma splodil pred vrchmi, to znamená pred najvyššími stvoreniami, a: Splodil som ťa pred rannou hviezdou. A o Kristovi ako Bohu sa hovorí: On ma splodil pred vrchmi, to znamená pred najvyššími stvoreniami, a: Ja som ťa splodil pred rannou hviezdou, to znamená pred všetkými časmi a všetkými časnými vecami. Ale o ňom ako o služobníkovi sa hovorí: Pán ma stvoril na začiatku svojich ciest. Veď ako Boh povedal: ‘Ja som pravda’ a ako služobník: ‘Ja som cesta’. Medzitým bol zjavne stvorený na začiatku Božích ciest vzhľadom na jeho skutky, pretože bol prvorodený spomedzi mŕtvych. Otvoril cestu do Božieho kráľovstva, do večného života, do svojej Cirkvi, ktorej je hlavou, pre nesmrteľnosť aj tela. Lebo ako Boh je začiatok, ktorý k nám hovorí v ktorom Boh stvoril nebo a zem. Ako služobník je ženíchom, ktorý vychádza zo svojho talára. Lebo ako je Boh prvorodený zo všetkých stvorení, ten, ktorý je pred všetkými bytosťami a v ktorom všetko existuje, tak je vo svojej ľudskej prirodzenosti hlavou tela Cirkvi. Ako je Boh Pánom slávy, tak je zrejmé, že je to on, kto oslavuje svojich svätých, lebo povolal tých, ktorých predurčil, a tých, ktorých povolal, ospravedlnil, a tých, ktorých ospravedlnil, oslávil. Hovorí sa o ňom, že ospravedlňuje bezbožných. A toho, ktorý je spravodlivý a zdroj spravodlivosti. Ak je teda ospravedlnený a oslávený ten istý, potom je ten istý aj ospravedlňujúci a oslavujúci, a ten je, ako som povedal, Pánom slávy. Ale ako služobník učeníkom, ktorí sa zaujímali o svoje oslávenie, odpovedal: “Sedieť po mojej pravici alebo po mojej ľavici nemôžem udeliť ja, ale tí, ktorým to pripravil môj Otec.[24] Secundum formam dei dictum est: Ante omnes colles genuit me, id est ante omnes altitudines creaturarum, et: Ante luciferum genui te, id est ante omnia tempora et temporalia; secundum formam autem serui dictum est: Dominus creauit me in principio uiarum suarum. Quia secundum formam dei dixit: Ego sum ueritas, et secundum formam serui: Ego sum uia. Quia enim ipse est primogenitus a mortuis, iter fecit ecclesiae suae ad regnum dei ad uitam aeternam, cui caput est ad immortalitatem etiam corporis, ideo creatus est in principio uiarum dei in opera eius. Secundum formam enim dei principium est quod et loquitur nobis, in quo principio fecit deus caelum et terram; secundum formam autem serui: Sponsus procedens de thalamo suo. Secundum formam dei: Primogenitus omnis creaturae, et ipse est ante omnes et omnia in illo constant; secundum formam serui: Ipse est caput corporis ecclesiae. Secundum formam dei dominus gloriae. Vnde manifestum est quod ipse glorificet sanctos suos. Quos enim praedestinauit, ipsos et uocauit; et quos uocauit, ipsos et iustificauit; quos autem iustificauit, ipsos et glorificauit. De illo quippe dictum est quod iustificet impium; de illo dictum est quod sit iustus et iustificans. Si ergo quos iustificauit, ipsos et glorificauit, qui iustificat ipse et glorificat, qui est, ut dixi, dominus gloriae. Secundum formam tamen serui satagentibus discipulis de glorificatione sua respondit: Sedere ad dexteram meam aut ad sinistram non est meum dare uobis, sed quibus paratum est a patre meo.
12. 25. Ale to, čo pripravil Otec, pripravil aj Syn, lebo Otec a Syn sú jedno. Veď sme už na mnohých príkladoch zo Svätého písma ukázali, že v tejto Trojici sa jednotlivým osobám pripisuje to, čo patrí všetkým, a to neoddeliteľným pôsobením ich jednej a totožnej podstaty. Keď teda Pán hovorí o Duchu Svätom, hovorí: “Keď odídem, pošlem ho k vám”. Nehovorí: “my pošleme”, ale akoby to bol Syn, kto má poslať, a nie Otec; na inom mieste hovorí: “Toto som vám povedal, kým som s vami, ale ten zástanca, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, vám všetko objasní. Zdá sa, že tu hovorí, že Duch Svätý má byť poslaný len Otcom a nie aj Synom. Preto v tom istom zmysle hovorí o tých, pre ktorých ho pripravil môj Otec. Chce, aby sme pochopili, že on sám spolu s Otcom pripravuje tróny slávy pre svojich vyvolených. Niekto však namietne: “Tam, kde hovorí o Duchu Svätom, hovorí, že ho pošle on sám, pričom nepopiera, že ho pošle aj Otec, a na inom mieste hovorí, že ho pošle Otec, pričom nepopiera, že ho pošle on sám, ale tu otvorene vyhlasuje: Nie je na mne, aby som to udelil, a dodáva, že to pripravil Otec”. Poukázali sme však na to, že tento výraz sa vzťahuje na jeho povahu služobníka a že: Nie je v mojej moci, aby som to udelil, treba chápať ako: “Nie je v moci človeka, aby to udelil”; a z toho treba vyvodiť, že táto moc udeliť to patrí jemu, keďže je Boh a rovný Otcovi. Nie je na mne, aby som ho udelil, to znamená, že ho neudeľujem ľudskou mocou, ale tým, ktorým ho pripravil môj Otec. Treba hneď pochopiť, že ak všetko, čo je Otcovo, je aj moje, patrí to aj mne a ja som to pripravil s Otcom.[25] Quod autem paratum est a patre eius et ab ipso filio paratum est quia ipse et pater unum sunt. Iam enim ostendimus in hac trinitate per multos locutionum diuinarum modos etiam de singulis dici quod omnium est propter inseparabilem operationem unius eiusdemque substantia. Sicut et de spiritu sancto dicit: Cum ego iero, mittam illum ad uos. Non dixit, ‘mittemus,’ sed ita quasi tantum filius eum missurus esset, non et pater; cum alio loco dicat: Haec locutus sum uobis apud uos manens; aduocatus autem ille spiritus sanctus quem mittet pater in nomine meo, ille uobis declarabit omnia. Hic rursus ita dictum est quasi non eum missurus esset et filius sed tantum pater. Sicut ergo ista ita et illud quod ait, sed quibus paratum est a patre meo; cum patre se intellegi uoluit parare sedes gloriae quibus uellet. Sed dicit aliquis: ‘Illic cum de spiritu sancto loqueretur, ita se missurum ait ut non negaret patrem missurum, et alio loco ita patrem ut non negaret se missurum; hic uero aperte ait: Non est meum dare, atque ita secutus a patre dixit ista praeparata.’ Sed hoc est quod praestruximus secundum formam serui dictum, ut ita intellegeremus: Non est meum dare uobis, ac si diceretur: ‘Non est humanae potestatis hoc dare,’ ut per illud intellegatur hoc dare per quod deus et aequalis est patri. Non est meum, inquit, dare, id est non humana potestate ista do, sed quibus paratum est a patre meo; sed iam tu intellege quia si omnia quae habet pater mea sunt, et hoc utique meum est, et cum patre ista paraui.
12. 26. Tiež by ma zaujímalo, v akom zmysle je povedané: “Ak niekto nepočúva moje slovo, nebudem ho súdiť. Možno ho nebudem súdiť sa hovorí v rovnakom zmysle ako: Nie je na mne, aby som mu vyhovel. Čo však znamená nasledovné: Lebo ja som neprišiel súdiť svet, ale spasiť ho.” A potom dodáva: “Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slovo, kto ho bude súdiť? Na tomto mieste by sme hneď mysleli na Otca, keby sme hneď potom nenašli: “Slovo, ktoré som povedal, bude ho súdiť v posledný deň. Ako? Či nebude súdiť Syna, lebo povedal: Nebudem ho súdiť, nie Otca, ale Slovo, ktoré povedal Syn? Ale počúvajte, čo hovorí znova: Veď som nehovoril z vlastnej iniciatívy, ale Otec, ktorý ma poslal, mi predpísal, čo mám hovoriť a čo mám učiť, a viem, že jeho prikázanie je večný život. Čo hovorím, hovorím tak, ako mi to povedal Otec. Ak teda nesúdi Syn, ale slovo, ktoré vyslovil Syn, toto slovo vyslovené Synom nesúdi, iba ak Syn nehovoril sám od seba, ale na príkaz Otca, ktorý ho poslal a nariadil mu, čo má povedať a ohlásiť; preto súdi Otec, pretože slovo vyslovené Synom je jeho a pretože Slovo Otca je sám Syn. Veď príkaz Otca nie je nič iné ako slovo Otca, lebo Pán ho nazval slovom a príkazom bez rozdielu. Nehovoril som sám od seba. Pozrime sa, či Pán vyslovením tohto výrazu nechcel povedať: Nenarodil som sa sám zo seba. Ak totiž Pán ohlasuje Otcovo slovo, keďže je Otcovým slovom, ohlasuje sám seba. Často totiž hovorí: Otec mi dal. Myslí tým, že ho Otec splodil, nie že by už existoval a Otec mu dal niečo, čo nemal, dal mu to, aby mal, tým, že ho splodil do bytia; lebo to, čo sa deje v stvoreniach, sa nedeje ani v Božom Synovi: pred vtelením v Jednorodenom, skrze ktorého všetko povstalo, bytie a mať sa nerodí zo mňa. Pred vtelením v Jednorodenom, skrze ktorého bolo všetko stvorené, sa nerozlišuje medzi bytím a vlastníctvom; naopak, je tým, čím je a tým, čo má. Jasnejšie je to povedané, ak to človek dokáže dobre pochopiť, v nasledujúcom texte: Ako má Otec život v sebe, tak povedal Synovi, aby mal život v sebe. Otec mu nedal život, akoby predtým existoval bez života, pretože on je životom na základe svojej existencie. Výraz: Dal Synovi život znamená: Otec splodil Syna, aby bol nemenným životom, večným životom. Ak je teda Božie slovo sám Boží Syn a Boží Syn je pravý Boh a večný život, ako hovorí Ján vo svojom liste, prečo dávať Pánovým slovám iný význam: Slovo, ktoré som povedal, bude ho súdiť v posledný deň. Prečo by sme mali pripisovať iný význam Pánovým slovám: “Slovo, ktoré som povedal, bude ho súdiť v posledný deň”, keď on sám vyhlasuje, že to isté slovo je Otcovým slovom i Otcovým príkazom a ten istý príkaz je večný život? Viem,” hovorí, “že tvojím príkazom je večný život.[26] Nam et illud quaero quomodo dictum sit: Si quis non audit uerba mea, ego non iudicabo illum. Fortassis enim ita hoc dixit, ego non iudicabo illum, quemadmodum ibi, non est meum dare. Sed quid hic sequitur? Non enim ueni, inquit, ut iudicem mundum, sed ut saluum faciam mundum. Deinde adiungit et dicit: Qui me spernit et non accipit uerba mea, habet qui se iudicet. Hic iam intellegeremus patrem nisi adiungeret et diceret: Verbum quod locutus sum, ipsum iudicabit illum in nouissima die. Quid igitur iam nec filius iudicabit quia dixit: Ego non iudicabo illum, nec pater, sed uerbum quod locutus est filius? Immo audi adhuc quod sequitur: Quia ego, inquit, non ex me locutus sum, sed ille qui me misit pater, ille mandatum mihi dedit quid dicam et quid loquar; et scio quia mandatum eius uita aeterna est. Quae ego loquor, ita ut dixit mihi pater, sic loquor. Si ergo non iudicat filius sed uerbum quod locutus est filius, ideo autem iudicat uerbum quod locutus est filius quia non ex se locutus est filius, sed qui misit eum pater mandatum ei dedit quid dicat et quid loquatur. Pater utique iudicat cuius uerbum est quod locutus est filius, atque ipsum uerbum patris idem ipse est filius. Non enim aliud est mandatum patris, aliud uerbum patris; nam et uerbum hoc appellauit et mandatum.
12. 27. Na tomto mieste preskúmajme význam vety: Ja nebudem súdiť, ale slovo, ktoré som vám povedal, bude súdiť. Z ostatného textu je zrejmé, že je to povedané v tomto zmysle: “Ja nebudem súdiť, ale Otcovo slovo bude súdiť”. Slovo Otca je sám Boží Syn. Má sa to teda chápať takto: nebudem súdiť, ale budem súdiť? To môže byť pravda len v tomto zmysle: “Nebudem súdiť ľudskou mocou, pretože som Syn človeka, ale budem súdiť mocou Slova, pretože som Boží Syn.” Ak zistíme, že výroky “nebudem súdiť, ale budem súdiť” si navzájom odporujú a odmietajú sa, čo povieme o tomto: Moje učenie nie je moje? Ako to, že je môj a nie je môj? Nepovedal totiž: “Toto učenie nie je moje”, ale práve: “Moje učenie nie je moje”. To znamená, že hovorí, že to isté učenie, ktoré vyhlasuje za “nie jeho”, je “jeho”. V čom je to pravda, okrem toho, že z jedného hľadiska povedal “jeho” a z iného “nie jeho”? Jeho ako Boha, nie jeho ako človeka? Keď hovorí: “Nie som to ja, ale ten, kto ma poslal, vracia nás späť k Slovu. Učenie Otca je totiž Slovo Otca a teda jednorodený Syn. A čo to znamená: Kto verí vo mňa, neverí vo mňa? Ako “v ňom”, ako “nie v ňom”? Ako môžeme chápať taký protirečivý a taký paradoxný výraz: Kto verí vo mňa, neverí vo mňa, ale v toho, ktorý ma poslal, ak ho nechápeme takto: Kto verí vo mňa, neverí v to, čo vidí, aby naša nádej nebola vkladaná do stvorenia, ale do toho, ktorý prijal stvorenie, aby sa ukázal v očiach ľudí a tak očistil srdcia tých, ktorí veria v jeho rovnosť s Otcom, aby ho kontemplovali? Preto keď hovorí, aby obrátil úmysel veriacich k Otcovi: “Neverí vo mňa, ale v toho, ktorý ma poslal,” nemal na mysli, aby bol oddelený od Otca, teda od toho, ktorý ho poslal, ale aby sa v neho verilo tak, ako sa verí v Otca, ktorému je rovný. Na inom mieste otvorene hovorí: Verte v Boha a verte vo mňa. 224Na inom mieste otvorene hovorí: “Verte v Boha a verte vo mňa, to znamená, ako veríte v Boha, tak verte aj vo mňa, lebo ja a Otec sme jeden Boh. Ako teda v tomto úryvku nejako odvracia vieru ľudí od seba a obracia ju k Otcovi, keď hovorí: “Neverte vo mňa, ale v toho, ktorý ma poslal”? bez toho, aby sa absolútne oddelil od Otca, tak aj tam, kde hovorí: Nie je na mne, aby som to udelil, ale je to pre tých, pre ktorých to pripravil môj Otec, zdá sa mi, že je jasné, v akom zmysle sa majú obe tvrdenia prijať. Tak aj keď hovorí: Nebudem súdiť, ale on sám príde súdiť živých i mŕtvych.[27] Quaero itaque quomodo intellegamus: Ego non iudicabo, sed uerbum quod locutus sum iudicabit, quod ex consequentibus apparet ita dictum ac si diceret: ‘Ego non iudicabo, sed uerbum patris iudicabit.’ Verbum autem patris est ipse filius dei. Siccine intellegendum est: ‘Ego non iudcabo, sed ego iudicabo’? Quomodo istud potest esse uerum nisi ita: ‘Ego’ scilicet ‘non iudicabo ex potestate humana quia filius hominis sum, sed ego iudicabo ex potestate uerbi quoniam filius dei sum.’ Aut si contraria et repugnantia uidentur ‘Ego non iudicabo, sed ego iudicabo,’ quid illic dicemus ubi ait: Mea doctrina non est mea? Quomodo mea, quomodo non mea? non enim dixit: ‘Ista doctrina non est mea,’ sed: Mea doctrina non est mea; quam dixit suam, eandem dixit non suam. Quomodo istud uerum est nisi secundum aliud suam dixerit, secundum aliud non suam; secundum formam dei, suam; secundum formam serui, non suam? Cum enim dicit: Non est mea sed eius qui me misit, ad ipsum uerbum nos facit recurrere. Doctrina enim patris est uerbum patris, qui est unicus filius. Videamus ergo ne forte quod ait, Ego non ex me locutus sum, hoc intellegi uoluerit, ‘Ego non ex me natus sum.’ Si enim uerbum patris loquitur, se ipsum loquitur quia ipse est uerbum patris. Plerumque enim dicit: Dedit mihi pater, in quo uult intellegi quod eum genuerit pater, ut non tamquam iam exsistenti et non habenti dederit aliquid, sed ipsum dedisse ut haberet, genuisse est ut esset. Non enim sicut creatura ita dei filius ante incarnationem et ante assumptam creaturam, unigenitus per quem facta sunt omnia, aliud est et aliud habet, sed hoc ipsum est quod est id quod habet. Quod illo loco manifestius dicitur si quis ad capiendum sit idoneus ubi ait: Sicut habet pater uitam in semetipso, ita dedit filio habere uitam in semetipso. Neque enim iam exsistenti et uitam non habenti dedit ut haberet uitam in semetipso, cum eo ipso quod est uita sit. Hoc est ergo, dedit filio habere uitam in semetipso, genuit filium esse incommutabilem uitam, quod est uita aeterna. Cum ergo uerbum dei sit filius dei, et filius dei sit uerus deus et uita aeterna sicut in epistula sua dicit Iohannes, etiam hic quid aliud agnoscimus cum dicit dominus: Verbum quod locutus sum, ipsum iudicabit eum in nouissima die? Et ipsum uerbum patris uerbum esse dicit et mandatum patris ipsumque mandatum uitam aeternam. Et scio, inquit, quia mandatum eius uita aeterna est.
Sv. Augustín: O Najsvätejšej Trojici/Kniha I./Kap. XIII./Čl. 28.
13. 28. Keby však jedna a tá istá osoba nebola zároveň Synom človeka svojou prirodzenosťou sluhu, ktorú na seba vzal a zároveň Božím Synom svojou božskou prirodzenosťou, apoštol Pavol by o kniežatách tohto sveta nepovedal: Keby ho poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy. Veď bol ukrižovaný v prirodzenosti sluhu, a predsa bol ukrižovaný Pán slávy. Tento predpoklad bol totiž taký, že Boh sa stal človekom a človek Bohom. S Božou pomocou teda rozumný, pozorný a zbožný čitateľ dokáže rozoznať, prečo a ako sa hovorí. Veď sme napríklad povedali, že tak ako Boh oslavuje svojich, lebo je Pánom slávy, tak aj Pán slávy bol ukrižovaný; veď aj o ukrižovanom Bohu je správne hovoriť nie pre jeho božskú moc, ale pre slabosť tela. Ako hovoríme, že súdi ako Boh, teda božskou mocou, nie ľudskou autoritou, predsa je to sám človek, kto bude súdiť, ako bol Pán slávy ukrižovaný. Pretože takto jasne hovorí: Keď príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a všetko, čo sa v tejto pasáži oznamuje o budúcom súde až po posledný súd. Aj Židia, ktorí budú potrestaní na tomto súde, pretože budú zotrvávať v zlobe, ako je napísané na inom mieste: Budú hľadieť na toho, ktorého prebodli. Veď sudcu živých i mŕtvych uvidia dobrí i zlí. Ale bezbožníci ho nebudú môcť vidieť, iba v tej prirodzenosti, v ktorej je Synom človeka, ale v nádhere, v ktorej bude súdiť, nie v ponížení, v ktorom bol súdený. Okrem toho bezbožníci určite neuvidia božskú prirodzenosť, ktorou je rovný Otcovi, lebo nemajú čisté srdce a je napísané: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. A táto vízia je tvárou v tvár. A toto videnie je z tváre do tváre; prisľúbené ako najvyššia odmena spravodlivým, bude dané, keď Pán odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi; tým chce povedať, že sa má chápať aj videnie jeho prirodzenosti, keď sa každé stvorenie podriadi Bohu, vrátane toho, v ktorom sa Boží Syn stal človekom. Podľa tohto ľudstva bude potom aj Syn podriadený tomu, ktorý mu podriadil všetko, aby bol Boh všetko vo všetkom. Na druhej strane, ak by sa Boží Syn, keď sa chystá súdiť, zjavil aj bezbožným v prirodzenosti, v ktorej je rovný Otcovi, akú výhodu by prisľúbil tým, ktorí ho milujú, keď hovorí: “Budem ho milovať a ukážem sa mu”? Preto bude súdiť Boží Syn, ale nie ľudskou mocou, ale mocou, ktorá ho robí Božím Synom. Na druhej strane Boží Syn bude súdiť bez toho, aby sa zjavil v tej prirodzenosti, v ktorej je ako Boh rovný Otcovi, ale aby sa ukázal v tej prirodzenosti, v ktorej je Synom človeka.[XIII 28] Nisi tamen idem ipse esset filius hominis propter formam serui quam accepit qui est filius dei propter dei formam in qua est, non diceret apostolus Paulus de principibus huius saeculi: Si enim cognouissent, numquam dominum gloriae crucifixissent. Ex forma enim serui crucifixus est, et tamen dominus gloriae crucifixus est. Talis enim erat illa susceptio quae deum hominem faceret et hominem deum. Quid tamen propter quid et quid secundum quid dicatur, adiuuante domino prudens et diligens et pius lector intellegit. Nam ecce diximus quia secundum id quod deus est glorificat suos, secundum hoc utique quod dominus gloriae est; et tamen dominus gloriae crucifixus est, quia recte dicitur et deus crucifixus, non ex uirtute diuinitatis sed ex infirmitate carnis; sicut dicimus quia secundum id quod deus est iudicat, hoc est ex potestate diuina non ex humana, et tamen ipse homo iudicaturus est sicut dominus gloriae crucifixus est. Ita enim aperte dicit: Cum uenerit filius hominis in gloria sua et omnes angeli cum eo, tunc congregabuntur ante eum omnes gentes, et cetera quae de futuro iudicio usque ad ultimam sententiam in eo loco praedicantur. Et iudaei quippe, qui in malitia perseuerantes in illo iudicio puniendi sunt, sicut alibi scriptum est: Videbunt in quem pupugerunt. ??? ???
13. 29. Preto možno povedať oboje, aj: ‘Syn človeka bude súdiť’, aj: ‘Nie Syn človeka bude súdiť’, lebo Syn človeka bude súdiť aby bolo pravdou čo hovorí: Keď príde Syn človeka, vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy, nebude súdiť, aby sa naplnili ostatné: nebudem súdiť: Ja nehľadám svoju slávu, je tu ten, kto ju hľadá a kto súdi. Ak si totiž uvedomíme, že na súde sa neobjaví božská prirodzenosť, ale prirodzenosť Syna človeka, Otec tiež nebude súdiť; v tomto zmysle bolo povedané: Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd zveril Synovi. Otázkou je, či sa to má chápať v zmysle už preskúmaného výroku: Tak dal Synovi, aby mal život v sebe, alebo podľa tohto iného výroku, v ktorom apoštol hovorí: “Preto ho Boh povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno”. A tu mal na mysli Syna človeka, pretože Boží Syn ako taký vstal z mŕtvych. Je rovný Otcovi v božskej prirodzenosti, vzhľadom na ktorú bol exinanovaný tým, že prijal prirodzenosť sluhu; v tej istej prirodzenosti sluhu pracuje, trpí a prijíma to, čo ďalej hovorí apoštol: On sa ponížil a stal sa poslušným až na smrť, dokonca na smrť na kríži; preto ho Boh aj povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa pri Ježišovom mene sklonilo každé koleno nebeského, pozemského i podzemného stvorenia a každý jazyk vyznával, že Pán Ježiš Kristus je v sláve Boha Otca… Z toho je teda celkom jasné, či Pán povedal: zveril všetok súd Synovi, podľa zmyslu tohto prvého alebo posledného výrazu. Keby to bol povedal v tom istom zmysle, v akom povedal: Dal Synovi, aby mal život v sebe, nebol by povedal: Otec nikoho nesúdi. Podľa božskej prirodzenosti, v ktorej Otec stvoril Syna rovného sebe, Otec súdi spolu so Synom. Preto sa hovorí, že Otec nesúdi, aby sa povedalo, že na súde sa neobjaví Božia prirodzenosť, ale prirodzenosť Syna človeka. Nie že by ten, ktorý zveril všetok súd Synovi, nesúdil, lebo Syn o ňom hovorí: Je tu ten, kto hľadá moju slávu a kto bude súdiť. Ale Pán povedal: Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd zveril Synovi, akoby povedal: “Na súde živých a mŕtvych nikto neuvidí Otca, ale všetci uvidia Syna.” Lebo on je tiež Syn človeka, takže práve jeho môžu vidieť aj bezbožníci, keď uvidia toho, ktorého prebodli.[29] Itaque utrumque dici potest, et: ‘Filius hominis iudicabit,’ et : ‘Non filius hominis iudicabit,’ quia filius hominis iudicabit ut uerum sit quod ait: Cum uenerit filius hominis, tunc congregabuntur ante eum omnes gentes; et non filius hominis iudicabit ut uerum sit quod ait: Ego non iudicabo, et: Ego non quaero gloriam meam; est qui quaerat et iudicet. Nam secundum id quod in iudicio non forma dei sed forma filii hominis apparebit, nec ipse pater iudicabit. Secundum hoc enim dictum est: Pater non iudicat quemquam sed omne iudicium dedit filio. Quod utrum ex illa locutione dictum sit quam supra commemorauimus ubi ait: Sic dedit filio habere uitam in semetipso, ut significaret quia sic genuit filium, an ex illa qua loquitur apostolus dicens: Propter quod eum suscitauit et donauit ei nomen quod est super omne nomen. — Hoc enim de filio hominis dictum est secundum quem dei filius suscitatus est a mortuis. Ille quippe in forma dei aequalis est patri, ex quo se exinaniuit formam serui accipiens; in ipsa forma serui et agit et patitur et accipit, quae consequenter contexit apostolus: Humiliauit se factus obediens usque ad mortem, mortem autem crucis; propter quod eum exaltauit et donauit ei nomen quod est super omne nomen, ut in nomine Iesu omne genu flectatur caelestium et terrestrium et infernorum, et omnis lingua confiteatur quia dominus Iesus in gloria est dei patris. — Vtrum ergo secundum illam an secundum istam locutionem dictum sit: Omne iudicium dedit filio, satis hinc apparet quia se secundum illud diceretur secundum quod dictum est: Dedit filio habere uitam in semetipso, non utique diceretur: Pater non iudicat quemquam. Secundum hoc enim quod aequalem pater genuit filium iudicat cum illo. Secundum hoc ergo dictum est quod in iudicio non forma dei sed forma filii hominis apparebit. Non quia non iudicabit qui dedit omne iudicium filio, cum de illo dicat filius: Est qui quaerat et iudicet; sed ita dictum est: Pater non iudicat quemquam sed omne iudicium dedit filio ac si diceretur: ‘Patrem nemo uidebit in iudicio uiuorum et mortuorum, sed omnes filium,’ quia et filius hominis est ut possit et ab impiis uideri cum et illi uidebunt in quem pupugerunt.
13. 30. Aby sa nezdalo, že skôr špekulujeme, ako ukazujeme, uveďme jasný a otvorený výrok Pána, z ktorého vyplýva, že dôvod, prečo povedal slová: Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd zveril Synovi, je ten, že sudca sa zjaví s ľudskou prirodzenosťou Syna človeka, ktorá nie je prirodzenosťou Otca, ale Syna a nie Syna ako rovného Otcovi, ale ako nižšieho Otca, aby bol pri samotnom súde viditeľný pre spravodlivých i bezbožných. O niečo ďalej Pán hovorí: Veru, veru, hovorím vám: Kto počúva moje slovo a verí v toho, ktorý ma poslal, má večný život a nebude povolaný na súd, ale prejde zo smrti do života… Tento večný život je videnie, ktoré nie je určené pre bezbožných. Pokračuje: “Veru, veru, hovorím vám, že príde hodina a to je tá, keď mŕtvi budú počuť hlas Božieho Syna a tí, čo ho počuli, budú žiť. To je charakteristické pre spravodlivých, ktorí, keď počuli o jeho vtelení, veria, že je Boží Syn, to znamená, že uznávajú, že sa pre nich stal nižším ako Otec v prirodzenosti služobníka, ale veria, že je rovný Otcovi v božskej prirodzenosti. Preto ďalej zdôrazňuje tú istú pravdu: Lebo ako má Otec život v sebe, tak dal Synovi, aby mal život v sebe. Ďalej hovorí o videní svojej slávy, v ktorej príde súdiť, o videní, ktoré bude spoločné pre bezbožných aj spravodlivých. Lebo hovorí, pokračujúc: A dal mu moc súdiť, lebo je Syn človeka.
Myslím si, že nič nemôže byť jasnejšie. Pretože je Syn Boží a rovný Otcovi, nedostáva túto moc súdiť, ale má ju nedeliteľne s Otcom. Ale prijíma ho ako Syn človeka, aby ho dobrí i zlí videli ako sudcu. Videnie Syna človeka sa totiž ponúkne aj zlým, zatiaľ čo videnie božskej prirodzenosti sa poskytne len tým, ktorí majú čisté srdce, pretože práve oni uvidia Boha, teda len tí dobrí, ktorým sa z lásky prisľúbil zjaviť. A preto pozri, čo nasleduje: Nečuduj sa tomu, hovorí. Čo nám zakazuje žasnúť, ak nie to, čo vzbudzuje údiv v niekom, kto nechápe, že Pán povedal, že Otec mu dal moc súdiť, lebo je Syn človeka, hoci by sme očakávali, že skôr povie: Pretože je Syn Boží? Zlí však nemôžu vidieť Božieho Syna, pretože je svojou božskou prirodzenosťou rovný Otcovi, a predsa je potrebné, aby ho ako sudcu živých a mŕtvych videli dobrí aj zlí, keď budú pred ním súdení. Preto hovorí: Nečudujte sa tomu, lebo príde hodina, keď všetci, čo ležia v hroboch, budú počuť jeho hlas a tí, čo konali dobro, vyjdú pri vzkriesení života, a tí, čo konali zlo, budú počuť odsúdenie. Preto bolo potrebné, aby prijal túto moc ako Syn človeka, aby ho vzkriesení mohli vidieť v prirodzenosti, v ktorej je viditeľný pre všetkých, ale pre jedných pre zatratenie a pre druhých pre večný život. Veď čo je večný život, ak nie videnie, ktoré sa nedopraje bezbožným? Povedal: “Aby poznali teba ako jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal”. A ako majú poznať samého Ježiša Krista, ak nie tak, ako jediného pravého Boha? Ukáže sa im, ale nie tak, ako sa ukáže svojou prirodzenosťou Syna človeka tým, ktorí budú odsúdení.
[30] Quod ne conicere potius quam aperte demonstrare uideamur, proferimus eiusdem domini certam manifestamque sententiam qua ostendamus ipsam fuisse causam ut diceret: Pater non iudicat quemquam sed omne iudicium dedit filio, quia iudex forma filii hominis apparebit, quae forma non est patris sed filii, nec ea filii in qua aequalis est patri sed in qua minor est patre, ut sit in iudicio conspicuus et bonis et malis. Paulo post enim dicit: Amen dico uobis quia qui uerbum meum audit et credit ei qui me misit, habet uitam aeternam, et in iudicium non ueniet sed transiet de morte in uitam. Haec uita aeterna est illa uisio quae non pertinet ad malos. Deinde sequitur: Amen, amen dico uobis quia ueniet hora et nunc est cum mortui audient uocem filii dei, et qui audierint uiuent. Et hoc proprium est piorum qui sic audiunt de incarnatione eius ut credant quia filius dei est, id est sic eum propter se factum accipiunt minorem patre in forma serui ut credant quia aequalis est patri in forma dei. Et ideo sequitur et hoc ipsum commendans dicit: Sicut enim habet pater uitam in semetipso, ita dedit et filio uitam habere in semetipso. Deinde uenit ad uisionem suae claritatis in qua uenturus est ad iudicium, quae uisio communis erit et impiis et iustis. Sequitur enim et dicit: Et potestatem dedit ei et iudicium facere quoniam filius hominis est. Puto nihil esse manifestius. Nam quia filius dei est et aequalis est patri, non accipit hanc potestatem iudicii faciendi sed habet illam cum patre in occulto; accipit autem illam ut boni et mali eum uideant iudicantem quia filius hominis est. Visio quippe filii hominis exhibebitur et malis; nam uisio formae dei non nisi mundis corde, quia ipsi deum uidebunt; id est solis piis quorum dilectioni hoc ipsum promittit quia ostendet se ipsum illis. Et ideo uide quid sequitur: Nolite mirari hoc, inquit. Quid nos prohibet mirari nisi illud quod reuera miratur omnis qui non intellegit ut ideo diceret patre dedisse ei potestatem et iudicium facere quoniam filius hominis est, cum magis quasi hoc exspectaretur ut diceret, ‘quoniam filius dei est’? Sed quia filium dei secundum id quod in forma dei aequalis est patri uidere iniqui non possunt, oportet autem ut iudicem uiuorum et mortuorum cum coram iudicabuntur et iusti uideant et iniqui. Nolite, inquit, hoc mirari, quoniam ueniet hora in qua omnes qui in monumentis sunt audient uocem eius; et prodient qui bona gesserunt in resurrectionem uitae; qui mala gesserunt in resurrectionem iudicii. Ad hoc ergo oportebat ut ideo acciperet illam potestatem quia filius hominis est ut resurgentes omnes uiderent eum in forma in qua uideri ab omnibus potest, sed alii ad damnationem, alii ad uitam aeternam. Quae est autem uita aeterna nisi illa uisio quae non conceditur impiis? Vt cognoscant te, inquit, unum uerum deum et quem misisti Iesum Christum. Quomodo et ipsum Iesum Christum nisi quemadmodum unum uerum deum qui ostendet se ipsum illis, non quomodo se ostendet etiam puniendis in forma filii hominis?
13. 31. Vo videní, v ktorom sa ukáže čistým srdcom, je Boh plný dobroty, lebo: Aký dobrý je Boh Izraela pre ľudí s úprimným srdcom! Keď ho však bezbožní uvidia ako svojho sudcu, nebude sa im to zdať dobré, lebo sa z neho nebudú radovať vo svojich srdciach, ale budú nad ním vzdychať všetky národy zeme. Teda všetci bezbožní a neveriaci. Preto aj tým, ktorí ho nazývali “dobrým učiteľom” a žiadali ho o radu, ako dosiahnuť večný život, Ježiš odpovedal: “Prečo sa ma pýtate na to, čo je dobré? Nikto nie je dobrý, iba Boh sám. A ešte na inom mieste Pán hovorí, že človek je dobrý: Dobrý človek si berie dobré veci z dobrého pokladu svojho srdca a zlý človek si berie zlé veci zo zlého pokladu svojho srdca. Ale on sa ho pýtal na večný život a večný život spočíva v kontemplácii, v ktorej vidíme Boha nie na naše odsúdenie, ale pre naše večné šťastie; a on nechápal, s kým hovorí, lebo si myslel, že je len Synom človeka. Prečo sa ma pýtaš na to, čo je dobré, povedal mu, to znamená: “Prečo sa pýtaš tejto prírody, ktorú vidíš, na to, čo je dobré? Prečo ma nazývaš Dobrým učiteľom podľa toho, čo vidíš? Táto prirodzenosť je prirodzenosťou Syna človeka, toho stvorenia, ktoré bolo prijaté, ktoré sa zjaví na súde nielen dobrým, ale aj zlým a ktorého zrak sa neobráti k dobru pre tých, ktorí robia zlo. Existuje však videnie prirodzenosti, ktoré je mi vlastné, v ktorom som svoju rovnosť s Bohom nepovažoval za lúpež, ale sám som si ju prisvojil. Je to teda tento jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, ktorý sa zjaví len pre radosť, ktorá nebude spravodlivému nikdy odňatá; táto budúca radosť sa týka toho, kto vzdychá a hovorí: O jedno som prosil Pána a o to budem usilovať: prebývať v jeho dome po všetky dni svojho života a rozjímať o rozkošiach Pána… Jedine Boh je teda dobrý, pretože ho nikto nevidí, aby sa trápil a sťažoval, ale len pre svoju spásu a pravé šťastie. Ak ma teda posudzujete z hľadiska tejto prirodzenosti, som dobrý; ak ma však posudzujete z hľadiska toho, ktorého vidíte, prečo sa ma pýtate na to, čo je dobré, ak ste z tých, čo uvidia toho, ktorého prebodli? Táto vízia bude pre nich nešťastím, pretože bude trestom”.
Z týchto textov zrejme Pán povedal: Prečo sa ma pýtate na to, čo je dobré? Nikto nie je dobrý, iba Boh sám, lebo to videnie Boha, v ktorom kontemplujeme nemennú podstatu, ktorú ľudské oči nemôžu vidieť, videnie, ktoré je prisľúbené iba svätým a ktoré Pavol nazýva tvárou v tvár o ktorom apoštol Ján hovorí: Budeme ako Boh, lebo ho uvidíme takého, aký je a o ktorom sa tiež hovorí: “Len o jedno som prosil Pána, aby som videl jeho rozkoše”, o ktorom sám Pán hovorí: Budem ho milovať a ukážem sa mu. Budem ho milovať a ukážem sa mu, toto jediné videnie, ktorým sa naše srdcia očistia vierou, aby sme boli: Blahoslavení s čistým srdcom, lebo oni uvidia Boha. Len toto je naše najvyššie dobro, pre ktorého dosiahnutie máme prikázané konať akékoľvek dobro. Ale už predpovedané videnie Syna človeka, keď sa pred ním zhromaždia všetky národy a budú sa ho pýtať: Pane, kedy sme ťa videli hladného a smädného? a to, čo bude nasledovať, nebude radosťou pre bezbožníkov, ktorí budú uvrhnutí do večného ohňa. Ani veľkého dobra pre dobrých, lebo aj ich pozýva do kráľovstva, ktoré je pre nich pripravené od počiatku sveta. Ak im prikáže: “Choďte do večného ohňa,” povie im: Poďte, požehnaní môjho Otca a zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené. Ako oni idú do večného ohňa, tak spravodliví vojdú do večného života. Čo je však večný život? Nech ťa poznajú,” hovorí, “ako jediného pravého Boha a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. A aby ho poznali v tej sláve, o ktorej hovorí Otcovi: “Tú som mal u teba skôr, ako bol svet. Potom odovzdá kráľovstvo Bohu Otcovi, aby dobrý a verný sluha mohol vojsť do radosti svojho Pána. A aby tých, ktorých má Boh, ukryl v skrytosti svojej tváre, ďaleko od vyrušovania ľudí. Teda tých, ktorí sa budú trápiť, keď si vypočujú rozsudok. Spravodliví sa nebudú báť vypočuť rozsudok. Spravodlivý sa nebude báť vypočuť rozsudok, ak nájde ochranu v stánku, to znamená vo viere Katolíckej cirkvi, pred útokmi zlých jazykov, to znamená pred ohováraním heretikov.
Ale ak je možný iný výklad Pánových slov: Prečo sa ma pýtate na to, čo je dobré? Nikto nie je dobrý, iba Boh sám pokiaľ sa netvrdí, že podstata Otca je lepšia ako podstata Syna, pre ktorého je Slovom, skrze ktoré všetko vzniklo. A pokiaľ sa nijako neodchýlime od správneho učenia, prijmeme ho s pokojom a nielen to, ale aj akékoľvek iné, ktoré sa môže nájsť. Lebo budeme mať pravdu s heretikmi tým pevnejšie, čím viac bude ciest úniku pred ich klamstvami. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty, ktoré ešte musíme zvážiť, budeme sa nimi zaoberať v inej časti nášho výskumu.
[31] Secundum illam uisionem bonus est secundum quam uisionem deus apparet mundis corde, quoniam: Quam bonus deus Israhel rectis corde! Quando autem iudicem uidebunt mali, non eis uidebitur bonus quia non ad eum gaudebunt corde, sed tunc se plangent omnes tribus terrae in numero utique malorum omnium et infidelium. Propter hoc etiam illi, qui eum dixerat magistrum bonum quaerens ab eo consilium consequendae uitae aeternae, respondit: Quid me interrogas de bono? Nemo bonus nisi unus deus; cum et hominem alio loco dicat bonum ipse dominus: Bonus homo, inquit, de bono thesauro cordis sui profert bona, et malus homo de malo thesauro cordis sui profert mala. Sed quia ille uitam aeternam quaerebat, uita autem aeterna est in illa contemplatione qua non ad poenam uidetur deus sed ad gaudium sempiternum, et non intellegebat cum quo loquebatur quia tantummodo eum filium hominis arbitrabatur: Quid me interrogas, inquit, de bono? Id est: ‘Istam formam quam uides, quid interrogas de bono, et uocas me secundum quod uides magistrum bonum? Haec forma filii hominis est; haec forma accepta est; haec forma apparebit in iudicio non tantum iustis sed et impiis, et huius formae uisio non erit in bonum eis qui male agunt. Est autem uisio formae meae in qua cum essem non rapinam arbitratus sum esse aequalis deo, sed ut hanc acciperem me ipsum exinaniui.’ Ille ergo unus deus pater et filius et spiritus sanctus qui non apparebit nisi ad gaudium quod non auferetur a iustis, cui gaudio futuro suspirat qui dicit: Vnam petii a domino, hanc requiram, ut inhabitem in domo domini per omnes dies uitae meae, ut contempler delectationem domini; unus ergo deus ipse est solus bonus ad hoc, quia nemo eum uidet ad luctum et planctum sed tantum ad salutem et laetitiam ueram. ‘Secundum illam formam si me intellegis, bonus sum; si autem secundum hanc solam, quid me interrogas de bono si inter illos eris qui uidebunt in quem pupugerunt, et ipsa uisio malum eis erit quia poenalis erit?’ Ex ista sententia dixisse dominum: Quid me interrogas de bono? Nemo bonus nisi unus deus, his documentis quae commemoraui probabile est, quia uisio illa dei qua contemplabimur incommutabilem atque humanis oculis inuisibilem dei substantiam quae solis sanctis promittitur — quam dicit apostolus Paulus facie ad faciem; et de qua dicit apostolus Iohannes: Similes ei erimus quoniam uidebimus eum sicuti est; et de qua dicitur: Vnam petii a domino, ut contempler delectationem domini; et de qua dicit ipse dominus: Et ego diligam eum et ostendam me ipsum illi; et propter quam solam fide corda mundamus ut simus beati mundicordes quoniam ipsi deum uidebunt; et si qua alia de ista uisione dicta sunt quae copiosissime sparsa per omnes scripturas inuenit quisquis ad eam quaerendam oculum amoris intendit — sola est summum bonum nostrum cuius adipsiscendi causa praecipimur agere quidquid recte agimus. Visio uero illa filii hominis quae praenuntiata est cum congregabuntur ante eum omnes gentes et dicenti ei: Domine, quando te uidimus esurientem et sitientem? et cetera, nec bonum erit impiis qui mittentur in ignem aeternum, nec summum bonum erit iustis. Adhuc enim uocat eos ad regnum quod eis paratum est ab initio mundi. Sicut enim illis dicet: Ite in ignem aeternum, sic istis: Venite, benedicti patris mei, possidete paratum uobis regnum. Et sicut ibunt illi in ambustionem aeternam, sic iusti in uitam aeternam. Quid est autem uita aeterna nisi ut cognoscant te, inquit, unum uerum deum et quem misisti Iesum Christum: Sed iam in ea claritate de qua dicit patri: quam habui apud te priusquam mundus fieret. Tunc enim tradet regnum deo et patri ut intret seruus bonus in gaudium domini sui, et abscondat eos quos possidet deus in abscondito uultus sui a conturbatione hominum, eorum scilicet qui tunc conturbabuntur audientes illam sententiam. A quo auditu malo iustus non timebit si modo protegatur in tabernaculo, id est in fide recta catholicae ecclesiae, a contradictione linguarum, id est a calumniis haereticorum. Si uero est alius intellectus uerborum domini quibus ait: Quid me interrogas de bono? Nemo bonus nisi unus deus, dum tamen non ideo credatur maioris bonitatis esse patris quam filii substantia secundum quam uerbum est per quod facta sunt omnia nihilque abhorret a sana doctrina, securi utamur non uno tantum sed quotquot reperiri potuerint. Tanto enim fortius conuincuntur haeretici quanto plures exitus patent ad eorum laqueos euitandos. Sed ea quae adhuc consideranda sunt ab alio iam petamus exordio.
Kniha II.Liber II.
1. 1. Keď ľudia hľadajú Boha a napínajú svojho ducha, aby čerpali z Trojice, nakoľko im to dovoľuje ľudská slabosť, po skúsenostiach s vyčerpávajúcimi ťažkosťami, ktorým čelí pohľad ducha usilujúceho sa kontemplovať nedostupné svetlo a tých, ktoré vyplývajú zo zložitého a rôznorodého jazyka Písma (tvárou v tvár ktorému sa, ako verím, človek Adamovho rodu nemôže necítiť utláčaný, aby Kristova milosť mohla zažiariť v jeho sláve), keď raz rozptýlia všetky tiene a dosiahnu určitú istotu, musia byť veľmi ľahko zhovievaví k tým, ktorí sa mýlia pri skúmaní tak veľkého tajomstva. V ľudskom omyle sú však dve veci, ktoré sa veľmi ťažko znášajú: zaujať stanovisko skôr, ako sa objaví pravda a keď sa pravda stane zjavnou, tvrdohlavo brániť nesprávny názor, ktorý bol prijatý predčasne. Ak ma Boh, ako sa modlím a dúfam, bude chrániť a ochraňovať pod štítom svojej dobroty a z milosti jeho milosrdenstva od týchto dvoch chýb, ktoré sú tak nezlučiteľné s objavovaním pravdy a štúdiom božského a svätého Písma, nebudem lenivý pri skúmaní jeho podstaty ani pomocou Písma, ani pomocou stvorenia. Jedno i druhé sa nám ponúka na zamyslenie práve preto, aby nás podnietilo hľadať a milovať Toho, ktorý jedno inšpiroval a druhé stvoril. Nebudem sa zdráhať vyjadriť svoj názor, pretože budem radšej, keď sa o ňom dozvedia čestní ľudia, ako keby ho mali roztrhať bezbožníci. Veď s radosťou sa pod pohľadom holubice pociťuje nádherná a najpokornejšia láska; čo sa týka zubu psov, pokora sa mu vždy snaží vyhnúť a na jeho otupenie je tu všetka ráznosť pravdy; a radšej budem kritizovaný prvým prichádzajúcim, ako by ma mali chváliť tí, čo sa mýlia a tí, čo pochlebujú. Kto miluje pravdu, nemusí sa báť nikoho, kto ho kritizuje, lebo ten, kto kritizuje, je buď priateľ, alebo nepriateľ. Ak je to nepriateľ, ktorý na teba útočí, musíš sa s ním zmieriť; ak je to priateľ, musíš ho poučiť, ak sa mýli, vypočuť ho, ak nás poučuje. Na druhej strane ten, kto nás chváli, nás utvrdzuje v omyle, ak je v omyle, navádza nás na omyl, ak koná z lichôtky. Preto nech ma spravodlivý kritizuje a opravuje s láskou, ale olej hriešnika nech mi nepomazáva hlavu.Cum homines deum quaerunt et ad intellegentiam trinitatis pro captu infirmitatis humanae animum intendunt, experti difficultates laboriosas siue in ipsa acie mentis conantis intueri inaccessibilem lucem siue in in ipsa multiplici et multimoda locutione litterarum sacrarum, ubi mihi non uidetur nisi atteri Adam ut Christi gratia glorificata dilucescat, cum ad aliquid certum discussa omni ambiguitate peruenerint facillime debent ignoscere errantibus in tanti peruestigatione secreti. Sed duo sunt quae in errore hominum difficillime tolerantur: praesumptio priusquam ueritas pateat, et cum iam patuerit praesumptae defensio falsitatis. A quibus duobus uitiis nimis inimicis inuentioni ueritatis et tractationi diuinorum sanctorumque librorum si me, ut precor et spero, deus defenderit atque muniuerit scuto bonae uoluntatis suae et gratia misericordiae suae, non ero segnis ad inquirendam substantiam dei siue per scripturam eius siue per creaturam. Quae utraque nobis ad hoc proponitur intuenda ut ipse quaeratur, ipse diligatur qui et illam inspirauit et istam creauit. Nec trepidus ero ad proferendam sententiam meam in qua magis amabo inspici a rectis quam timebo morderi a peruersis. Gratanter enim suscipit oculum columbinum pulcherrima et modestissima caritas; dentem autem caninum uel euitat cautissima humilitas uel retundit solidissima ueritas. Magisque optabo a quolibet reprehendi quam siue ab errante siue ab adulante laudari; nullus enim reprehensor formidandus est amatori ueritatis. Etenim aut inimicus reprehensurus est aut amicus. Si ergo inimicus insultat, ferendus est; amicus autem si errat, docendus; si docet, audiendus. Laudator uero et errans confirmat errorem, et adulans inlicit in errorem. Emendabit ergo me iustus in misericordia et arguet me; oleum autem peccatoris non impinguabit caput meum.
1. 2. Preto považujeme za absolútne istý princíp, ktorý sa nachádza všade vo Svätom písme a ktorý preukázali učení katolícki exegéti ako pravidlo viery a ktorý nám umožňuje chápať nášho Pána Ježiša Krista ako Božieho Syna a rovného Otcovi podľa božskej prirodzenosti, v ktorej existuje, a nižšieho Otcovi podľa prirodzenosti služobníka, ktorú prijal; V tejto prirodzenosti sa stal nižším nielen za Otca, ale aj za Ducha Svätého, ba dokonca aj za seba samého, vzhľadom na to, že je človekom; ale nie nižším za seba samého kvôli tomu, čím bol predtým, teda kvôli tej Božej prirodzenosti, ktorú si zachoval aj tým, že prijal prirodzenosť služobníka, ako nás učia svedectvá Písma, ktoré sme si pripomenuli v prvej knihe . V Božích slovách však nachádzame výroky takéhoto druhu, že zostáva otázne, podľa akého kritéria ich máme posudzovať: či podľa kritéria predpokladanej prirodzenosti, podľa ktorej považujeme Syna za nižšieho, alebo podľa kritéria božskej prirodzenosti, podľa ktorej Syn nie je nižší, ale rovný Otcovi, hoci pochádza z Otca ako Boh z Boha, svetlo zo svetla. Veď Syna nazývame Bohom z Boha, Otca len Bohom, nie Bohom z Boha. Preto je jasné, že pre Syna existuje iná osoba, z ktorej pochádza a ktorej je Synom; pre Otca neexistuje Syn, z ktorého pochádza, ale iba Syn, ktorého je Otcom. Každý syn je totiž tým, čím je na základe pôvodu od svojho otca, a je synom svojho otca; a naopak, žiadny otec nie je tým, čím je na základe pôvodu od svojho syna, ale je len otcom svojho syna.[I 2] Quamobrem quamquam firmissime teneamus de domino nostro Iesu Christo et per scripturas disseminatam et a doctis catholicis earundem scripturarum tractatoribus demonstratam tamquam canonicam regulam quomodo intellegatur dei filius et aequalis patri secundum dei formam in qua est et minor patre secundum serui formam quam accepit, in qua forma non solum patre sed etiam spiritu sancto, neque hoc tantum sed etiam se ipso minor inuentus est, non se ipso qui fuit sed se ipso qui est quia forma serui accepta formam dei non amisit, sicut scripturarum quae in superiore libro commemorauimus testimonia docuerunt; sunt tamen quaedam in diuinis eloquiis ita posita ut ambiguum sit ad quam potius regulam referantur, utrum ad eam qua intellegimus minorem filium in assumpta creatura, an ad eam qua intellegimus non quidem minorem esse filium sed aequalem patri, tamen ab illo hunc esse deum de deo, lumen de lumine. Filium quippe dicimus deum de deo; patrem autem deum tantum, non ‘de deo.’ Vnde manifestum est quod filius habeat alium de quo sit et cui filius sit; pater autem non filium de quo sit habeat sed tantum cui pater sit. Omnis enim filius de patre est quod est et patri filius est; nullus autem pater de filio est quod est sed filio pater est.
1. 3. V Písme je teda viacero textov o Otcovi a Synovi, ktoré poukazujú na jednotu a rovnosť prirodzenosti, ako napr: Ja a Otec sme jedno , e: Keďže mal Božiu prirodzenosť, nepovažoval túto rovnosť s Bohom za lúpež. a všetky ostatné podobné texty. Na druhej strane sú aj také, ktoré predstavujú Syna ako nižšieho oproti Otcovi kvôli jeho prirodzenosti služobníka, teda kvôli stvoreniu, ktoré prijal v premenlivej ľudskej prirodzenosti, ako keď sa hovorí: pretože Otec je väčší ako ja. a: Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd vložil do rúk Syna. O niečo neskôr dodáva: A dal mu moc súdiť, lebo je Syn človeka. . V iných textoch sa Syn nepredstavuje ani ako nižší, ani ako rovný Otcovi, ale iba sa v nich uvádza, že Syn má svoj pôvod v Otcovi, ako napríklad v tom, kde sa hovorí: Lebo ako má Otec život v sebe, tak ho udelil aj Synovi, aby ho mal v sebe. a druhá: Syn nemôže sám od seba urobiť nič, ale len to, čo vidí robiť Otca. . Ak tento výraz vykladáme v tom zmysle, že Syn je nižší ako Otec, pretože prirodzenosť, ktorú na seba vzalo stvorenie, vyplýva z toho, že Otec najprv chodil po vode alebo otvoril oči inému narodenému slepcovi pomocou slín a blata a robil aj iné veci, ktoré vtelený Syn robil medzi ľuďmi, aby ich mohol robiť tomu, kto povedal: “Ja som Otec, ja som Syn. aby urobil to, čo povedal ten, ktorý povedal, že Syn nemôže sám urobiť nič, iba to, čo videl robiť Otca. . Ale kto, hoci aj hlúpy, si to myslí? Preto neostáva rozumieť, že tieto výrazy naznačujú, že život Syna je rovnako nemenný ako život Otca, ale že v ňom má pôvod od Otca, a že pôsobenie Otca a Syna je neoddeliteľné, ale že pre Syna má pôvod od toho, od ktorého má pôvod jeho bytie, teda od Otca, a že Syn vidí Otca tak, že vidieť ho je pre neho to isté ako byť Synom. . Lebo to, že pochádza z Otca, to znamená, že sa narodil z Otca, nie je nič iné ako vidieť Otca; rovnako ako vidieť ho konať nie je nič iné ako konať s ním; ale on nekoná sám od seba, pretože nemá bytie od seba, a preto robí to, čo vidí robiť Otca, pretože pochádza z Otca. Ani iné veci nerobí podobným spôsobom, ako maliar, ktorý maľuje iné obrazy kopírovaním obrazov namaľovaných iným maliarom, ani tie isté veci nerobí iným spôsobom, ako ústa vyjadrujú tie isté písmená, na ktoré mysleli; ale všetko, čo robí Otec,” hovorí Pán, “robí Syn rovnakým spôsobom. . Pán povedal: To isté a tým istým spôsobom, a preto Otec a Syn majú tú istú činnosť, ale Syn ju má od Otca. Preto Syn nemôže sám urobiť nič iné, než čo videl robiť Otca. . Z tohto princípu, podľa ktorého Písmo nechce naznačiť, že jedno je nižšie ako druhé, ale kto má jeho pôvod a kto je jeho počiatkom, niektorí vyvodili, že Písmo tvrdí, že Syn je nižší ako Otec. Ale niektorí naši ľudia, ktorí sú príliš nevedomí a nemajú v tejto veci žiadnu kompetenciu, sa pokúšajú pochopiť tieto výroky týkajúce sa povahy služobníka Ale niektorí naši ľudia, ktorí sú príliš nevedomí a nemajú v tejto veci žiadnu kompetenciu, keď sa pokúšajú pochopiť tieto výroky ako výroky o povahe služobníka, pretože z nich vyplýva nesprávny zmysel, sú znepokojení. Ale aby sa to nestalo, dodržiavajme aj toto pravidlo: Syn nie je nižší ako Otec, ale je od Otca. Takto sa nevyjadruje jeho nerovnosť, ale jeho narodenie.[3] Quaedam itaque ita ponuntur in scripturis de patre et filio ut indicent unitatem aequalitatemque substantiae, sicuti est: ego et pater unum sumus, et: Cum in forma dei esset, non rapinam arbitratus est esse aequalis deo, et quaecumque talia sunt. Quaedam uero ita ut minorem ostendant filium propter formam serui, id est propter assumptam creaturam mutabilis humanaeque substantiae, sicuti est quod ait: Quoniam pater maior me est, et: Pater non iudicat quemquam sed omne iudicium dedit filio. Nam paulo post consequenter ait: Et potestatem dedit ei et iudicium facere, quoniam filius hominis est. Quaedam porro ita ut nec minor nec aequalis tunc ostendatur sed tantum quod de patre sit intimetur, ut est illud: Sicut habet pater uitam in semetipso, sic dedit filio uitam habere in semetipso, et illud: Neque enim potest filius a se facere quidquam nisi quod uiderit patrem facientem. Quod si propterea dictum acceperimus quia in forma accepta ex creatura minor est filius, consequens erit ut prior pater super aquas ambulauerit aut alicuius alterius caeci nati de sputo et luto oculos aperuerit, et cetera quae filius in carne apparens inter homines fecit, ut possit ea facere qui dixit non posse filium a se facere quidquam nisi quod uiderit patrem facientem. Quia autem uel delirus ita sentiat? Restat ergo ut haec ideo dicta sint quia incommutabilis est uita filii sicut patris, et tamen de patre est; et inseparabilis est operatio patris et filii, sed tamen ita operari filio de illo est de quo ipse est, id est de patre; et ita uidet filius patrem ut quo eum uidet hoc ipso sit filius. Non enim aliud illi est esse de patre, id est nasci de patre, quam uidere patrem, aut aliud uidere operantem quam pariter operari; sed ideo non a se quia non est a se, et ideo quod uiderit patrem quia de patre est. Neque enim alia similiter, sicut pictor alias tabulas pingit quemadmodum alias ab alio pictas uidit; nec eadem dissimiliter, sicut corpus easdem litteras exprimit quas animus cogitauit; sed: Quaecumque, inquit, pater facit, haec eadem et filius facit similiter. Et haec eadem dixit et similiter, ac per hoc inseparabilis et par operatio est patri et filio, sed a patre est filio. Ideo non potest filius a se facere quidquam nisi quod uiderit patrem facientem. Ex hac ergo regula qua ita loquuntur scripturae ut non alium alio minorem sed tantum uelint ostendere quis de quo sit, nonnulli eum sensum conceperunt tamquam minor filius diceretur. Quidam autem nostri indoctiores et in his minime eruditi, dum haec secundum formam serui conantur accipere et eos rectus intellectus non sequitur, perturbantur. Quod ne accidat, tenenda est et haec regula qua non minor filius sed quod de patre sit intimatur, quibus uerbis non inaequalitas sed natiuitas eius ostenditur.
2. 4. Vo svätých knihách sú teda niektoré výrazy, ako som začal hovoriť, o ktorých sa nevie, v akom zmysle sa majú vykladať: či v súvislosti s podriadenosťou Syna vyplývajúcou z jeho spojenia so stvorením, alebo v súvislosti s jeho pôvodom z Otca, napriek rovnosti. Zdá sa mi, že ak je text natoľko nejednoznačný, že ho nemožno vysvetliť alebo objasniť, možno ho vykladať bez nebezpečenstva na základe vyššie uvedeného dvojakého pravidla. Tak je to aj v prípade tohto výroku: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal”. . Možno ho totiž chápať s ohľadom na prirodzenosť služobníka, ako je vysvetlené v prvej knihe, a s ohľadom na božskú prirodzenosť, v ktorej je rovný Otcovi, ale má pôvod od Otca. Lebo podľa božskej prirodzenosti, tak ako Syn a božský život nie sú dve rôzne veci, ale Syn je ten istý život, tak ani Syn a jeho učenie nie sú dve rôzne veci, ale Syn je to isté učenie. . A čo sa týka tohto výrazu: Dal život Synovi A tak ako výraz: “Dal Synovi život” neznamená nič iné ako: “Splodil Syna, ktorý je život”, tak aj keď sa hovorí: “Dal Synovi učenie”, tento výraz sa chápe v správnom zmysle, ak sa vykladá: “Splodil Syna, ktorý je učenie“. Preto výrok: “Moje učenie nie je moje, ale učenie toho, ktorý ma poslal” treba chápať tak, ako keby Pán povedal: “Nemám bytie od seba, ale mám ho od toho, ktorý ma poslal.[II 4] Sunt ergo quaedam in sanctis libris, ut dicere coeperam, ita posita ut ambiguum sit quonam referenda sint, utrum ad illud quod propter assumptam creaturam minor est filius, an ad illud quod quamuis aequalis tamen quia de patre sit indicatur. Et mihi quidem uidetur si eo modo ambiguum est ut explicari discernique non possit, ex utralibet regula sine periculo posse intellegi, sicut est quod ait: Mea doctrina non est mea sed eius qui me misit. Nam et ex forma serui potest accipi sicut iam in libro superiore tractauimus, et ex forma dei in qua sic aequalis est patri ut tamen de patre sit. In dei quippe forma sicut non est aliud filius, aliud uita eius, sed ipsa uita filius est; ita non est aliud filius, aliud doctrina eius, sed ipsa doctrina filius est. Ac per hoc sicut id quod dictum est: Dedit filio uitam, non aliud intellegitur quam: ‘Genuit filium qui est uita,’ sic etiam cum dicitur: ‘Dedit filio doctrinam,’ bene intellegitur: ‘Genuit filium qui est doctrina’; ut quod dictum est: Mea doctrina non est mea sed eius qui me misit, sic intellegatur ac si dictum sit: ‘Ego non sum a me ipso sed ab illo qui me misit.’
3. 5. Veď aj o Duchu Svätom, hoci Písmo o ňom nehovorí: Vyšiel, vzal si prirodzenosť sluhu. Sám Pán povedal: Keď príde Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale povie vám, čo počuje, a oznámi vám, čo má prísť. Oslávi ma, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Keby nebol hneď po týchto slovách dodal: “Všetko, čo má Otec, je moje; preto som povedal, že z môjho vezme a vám to zvestuje. Keby po týchto slovách hneď nepridal: “Všetko, čo má Otec, je moje, preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám to,” možno by sme uverili, že Duch Svätý sa narodil z Krista, ako sa on narodil z Otca. Kristus totiž o sebe povedal: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. O Duchu Svätom hovorí: On totiž nebude hovoriť sám od seba, ale povie vám, čo počuje. A potom: veď on z môjho vezme a zvestuje vám ho. . Ale keďže vysvetľuje výrok vezme z môjho (hovorí: Všetko, čo má Otec, je moje, preto som povedal, že z môjho vezme a oznámi vám to. ), zostáva len pochopiť, že aj Duch Svätý prijíma od Otca ako Syn. A ako sa to môže stať, ak nie v zmysle, ktorý sme už naznačili vyššie: Keď príde Paraklét, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude o mne svedčiť? ? Preto sa hovorí, že nehovorí sám za seba, lebo vychádza z Otca. A keďže Syn nie je podriadený Otcovi, hoci povedal: Syn nemôže sám nič urobiť, iba to, čo videl robiť Otca. (lebo to nepovedal ako služobník, ale ako Boh, ako sme už ukázali, a tieto slová nenaznačujú, že je nižší ako Otec, ale že od neho pochádza), rovnako z toho nevyplýva, že Duch Svätý je nižší ako Otec, lebo Syn o ňom povedal: On totiž nebude hovoriť sám o sebe, ale povie vám, čo počuje. . Týmito slovami chcel Syn naznačiť, že Duch pochádza od Otca. Ale keďže Syn pochádza od Otca a Duch Svätý pochádza od Otca, prečo ich oboch nenazývame “synmi” a oboch “splodenými”, ale len prvého nazývame jednorodeným Synom, kým druhého nazývame Duchom Svätým, a nie “synom” alebo “splodeným”, čo sú rovnocenné výrazy? To je to, čo vysvetlím, ak a nakoľko mi to Boh dovolí.[III 5] Nam et de spiritu sancto de quo non dictum est: Semetipsum exinaniuit formam serui accipiens, ait tamen ipse dominus: Cum autem uenerit ille spiritus ueritatis, docebit uos omnem ueritatem. Non enim loquetur a semetipso, sed quaecumque audiet loquetur, et quae uentura sunt annuntiabit uobis. Ille me clarificabit quia de meo accipiet et annuntiabit uobis. Post haec uerba nisi continuo secutus dixisset: Omnia quaecumque habet pater mea sunt; propterea dixi: Quia de meo accipiet et annuntiabit uobis, crederetur fortasse ita natus de Christo spiritus sanctus quemadmodum ille de patre. De se quippe dixerat: Mea doctrina non est mea sed eius qui me misit; de spiritu autem sancto: Non enim loquetur a semetipso, sed quaecumque audiet loquetur, et: Quia de meo accipiet et annuntiabit uobis. Sed quia reddidit causam cur dixerit de meo accipiet (ait enim: Omnia quaecumque habet pater mea sunt; propterea dixi: Quia de meo accipiet), restat ut intellegatur etiam spiritus sanctus de patris habere sicut et filius. Quomodo nisi secundum id quod supra diximus: Cum autem uenerit paracletus quem ego mittam uobis a patre, spiritum ueritatis qui a patre procedit, ille testimonium perhibebit de me? Procedendo itaque a patre dicitur non loqui a semetipso; et sicut non ex eo fit ut minor sit filius quia dixit: Non potest filius a se facere quidquam nisi quod uiderit patrem facientem (non enim hoc ex forma serui dixit, sed ex forma dei, sicut iam ostendimus; haec autem uerba non indicant quod minor sit sed quod de patre sit); ita non hinc efficitur ut minor sit spiritus sanctus quia dictum est de illo: Non enim loquetur a semetipso, sed quaecumque audiet loquetur; secundum hoc enim dictum est quod de patre procedit. Cum uero et filius de patre sit et spiritus sanctus a patre procedat, cur non ambo filii dicantur nec ambo geniti, sed ille unus filius unigenitus, hic autem spiritus sanctus nec filius nec genitus, quia si genitus utique filius, alio loco, si deus donauerit et quantum donauerit disseremus.
4. 6. Na tomto mieste by sa však mali mať na pozore tí, ktorí uverili, že môžu použiť tieto Synove slová na preukázanie nadradenosti Otca nad Synom, ak môžu: Otče, osláv ma…. . Dobre si všimnite, že ho oslavuje aj Duch Svätý. Je teda aj on nadradený Synovi? Treba však poznamenať, že ak Duch Svätý oslavuje Syna, nakoľko bude prijímať od Syna, a bude prijímať od Syna, pretože všetko, čo má Otec, je od Syna, potom je jasné, že Duch Svätý bude oslavovať Syna. je od Syna, je jasné, že keď Duch Svätý oslavuje Syna, je to Otec, kto oslavuje Syna. Z toho vidíme, že všetko, čo má Otec, patrí nielen Synovi, ale aj Duchu Svätému, pretože Duch Svätý má moc oslavovať Syna, ktorého oslavuje Otec. Ak je ten, kto oslavuje, nadradený tomu, koho oslavuje, nech sa aspoň uzná, že tí, ktorí sa navzájom oslavujú, sú si rovní. Písmo hovorí, že aj Syn oslavuje Otca: “Oslávil som ťa nad zemou,” hovorí Syn. . Dávajme si pozor, aby sme Ducha Svätého nepovažovali za nadradeného Otcovi a Synovi, pretože oslavuje Syna, ktorého oslavuje Otec, pričom v Písme nie je uvedené, že by ho oslavoval Otec alebo Syn.[IV 6] Verumtamen hic euigilent si possunt qui hoc etiam sibi suffragari putauerunt quasi ad demonstrandum patrem filio maiorem, quia dixit filius: Pater, clarifica me. Ecce et spiritus sanctus clarificat eum; numquidnam et ipse maior est illo? Porro autem si propterea spiritus sanctus glorificat filium quia de filii accipiet et ideo de eius accipiet quia omnia quae habet pater ipsius sunt, manifestum est quia cum spiritus sanctus glorificat filium, pater glorificat filium. Vnde cognoscitur quod omnia quae habet pater non tantum filii sed etiam spiritus sancti sunt quia potens est spiritus sanctus glorificare filium quem glorificat pater. Quod si ille qui glorificat eo quem glorificat maior est, sinant ut aequales sint qui se inuicem glorificant. Scriptum est autem quod et filius glorificet patrem: Ego te, inquit, glorificaui super terram. Sane caueant ne putetur spiritus sanctus maior ambobus quia glorificat filium quem glorificat pater, ipsum autem nec a patre nec a filio glorificari scriptum est.
5. 7. Tí, ktorí sú takto vyvrátení, sa však uchyľujú k tomuto inému argumentu: “Ten, kto posiela, je nadradený tomu, kto je poslaný.” Preto je Otec nadradený Synovi, pretože Syn neustále tvrdí, že je poslaný Otcom. Otec je teda nadradený Synovi, pretože Syn neustále potvrdzuje, že je poslaný Otcom. . Duch Svätý je zo svojej strany podriadený Otcovi a Synovi, pretože Otec ho posiela, ako sme povedali, a Syn ho tiež posiela, ako o tom svedčí jeho slovo: Ale ak odídem, pošlem ho k vám. . V súvislosti s touto otázkou sa najprv pýtam, odkiaľ bol Syn poslaný a kam bol poslaný. “Ja,” povedal, “som vyšiel z Otca a prišiel na tento svet. . Vychádzať z Otca a prichádzať na tento svet znamená byť poslaný. Čo znamená výrok, ktorý o ňom hovorí sám evanjelista: Bol na svete a svet vznikol skrze neho a svet ho nepoznal? A hneď dodáva: Prišiel do svojho vlastného . Určite bol poslaný tam, odkiaľ prišiel, ale ak bol poslaný na tento svet, pretože vyšiel od Otca a bol na tomto svete, potom bol poslaný tam, kde bol. Na druhej strane, keď prorok hovorí: “Naplním nebesia i zem. ak sa vzťahuje na Syna (lebo niektorí chcú, aby to bol on, kto hovoril k prorokom alebo ústami prorokov), kam bol poslaný, ak nie tam, kde bol? Lebo všade to bol Ten, kto hovorí: “Ja naplním nebo i zem. Na druhej strane, ak sa toto tvrdenie týka Otca, kde by mohol byť Otec bez svojho Slova a bez svojej Múdrosti, ktorá sa s mocou rozprestiera od jedného konca po druhý a všetko riadi dobrotou? ? Ale ani on nemohol byť nikde bez svojho Ducha. Ak je teda Boh všade, všade je aj jeho Duch. Tak aj Duch Svätý bol poslaný tam, kde bol. Preto ten, kto nenašiel miesto, kde by unikol Božiemu pohľadu, a hovorí: “Ak vystúpim do neba, si tam; ak zostúpim do pekla, si tam Preto ten, ktorý nenašiel miesto, kde by unikol Božiemu pohľadu, hovorí: Ak vystúpim do neba, si tam, ak zostúpim do pekla, si tam.[V 7] Sed in his conuicti ad illud se conuertunt ut dicant: ‘Maior est qui mittit quam qui mittitur.’ Proinde maior est pater filio quia filius a patre se missum assidue commemorat; maior est et spiritu sancto quia de illo dixit Iesus: Quem mittet pater in nomine meo; et spiritus sanctus utroque minor est quia et pater eum mittit, sicut commemorauimus, et filius cum dicit: Si autem abiero, mittam eum ad uos. Qua in quaestione primum quaero unde et quo missus sit filius. Ego, inquit, a patre exii et ueni in hunc mundum; ergo a patre exire et uenire in hunc mundum, hoc est mitti. Quid igitur est quod de illo idem ipse euangelista dicit: In hoc mundo erat, et mundus per ipsum factus est, et mundus eum non cognouit?, deinde coniungit: In sua propria uenit; illuc utique missus est quo uenit. At si in hunc mundum, et in hoc est quia exiit a patre et uenit in hunc mundum, et in hoc mundo erat, illuc ergo missus est ubi erat. Nam et illud quod scriptum est in propheta deum dicere: Caelum et terram ego inpleo, si de filio dictum est (ipsum enim nonnulli uolunt intellegi uel prophetis uel in prophetis locutum, quo missus est nisi illuc ubi erat?; ubique enim erat qui ait: Caelum et terram ego impleo. Si autem de patre dictum est, ubi esse potuit sine uerbo suo et sine sapientia sua quae pertendit a fine usque ad finem fortiter et disponit omnia suauiter? Sed neque sine spiritu suo usquam esse potuit. Itaque si ubique est deus, ubique est etiam spiritus eius. Illuc ergo et spiritus sanctus missus est ubi erat. Nam et ille qui non inuenit locum quo eat a facie dei et dicit: Si ascendero in caelum, tu ibi es; si descendero in infernum, ades; ubique uolens intellegi praesentem deum, prius nominauit spiritum eius. Nam sic ait: Quo abibo ab spiritu tuo? Et quo a facie tua fugiam?
5. 8. Ak sú teda Syn aj Duch Svätý poslaní tam, kde boli, musíme si položiť otázku, aké poslanie majú Syn a Duch Svätý. Nikde v Písme sa totiž nehovorí, že Otec bol poslaný sám. Apoštol píše o Synovi takto: Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, stvoreného pod Zákonom, aby vykúpil tých, ktorí boli pod Zákonom….. . Poslal – ako hovorí – svojho Syna, stvoreného zo ženy. Ktorý katolík nevie, že týmto slovom “žena” nechcel apoštol naznačiť stratu panenstva, ale podľa židovského spôsobu vyjadrovania rozdiel v pohlaví? Keď teda hovorí, že Boh poslal svojho Syna stvoreného zo ženy, dostatočne tým dokazuje, že poslaním Syna je práve narodenie zo ženy. Preto nakoľko sa narodil z Boha, bol na tomto svete. ale keďže sa narodil z Márie, prišiel akoby poslaný na tento svet. . Otec ho však nemohol poslať bez Ducha Svätého, a to nielen preto, že keď ho Otec poslal, teda keď ho stvoril z lona ženy, vôbec ho nestvoril bez pomoci svojho Ducha, ale aj preto, že v evanjeliu na otázku Panny Márie: Ako sa to stane? sa nachádzajú tieto slová ako odpoveď, úplne jasné a zrejmé: Duch Svätý zostúpi na vás a moc Najvyššieho vás zatieni. Matúš hovorí: Otehotnela z Ducha Svätého. . Ale u proroka Izaiáša je to sám Kristus, kto má potvrdiť svoj budúci príchod: A teraz ma poslal Pán Boh, on a jeho Duch [8] Quocirca si et filius et spiritus sanctus illuc mittitur ubi erat, quaerendum est quomodo intellegatur ista missio siue filii siue spiritus sancti. Pater enim solus nusquam legitur missus. Et de filio quidem ita scribit apostolus: Cum autem uenit plenitudo temporis, misit deus filium suum factum ex muliere, factum sub lege, ut eos qui sub lege erant redimeret. Misit, inquit, filium suum factum ex muliere. Quo nomine quis catholicus nesciat non eum priuationem uirginitatis sed differentiam sexus hebraeo loquendi more significare uoluisse? Cum itaque ait: Misit deus filium suum factum ex muliere, satis ostendit eo ipso missum filium quo factus est ex muliere. Quod ergo de deo natus est, in hoc mundo erat; quod autem de Maria natus est, in hunc mundum missus aduenit. Proinde mitti a patre sine spiritu sancto non potuit, non solum quia intellegitur pater cum eum misit, id est fecit ex femina, non utique sine spiritu suo fecisse; uerum etiam quod manifestissime atque apertissime in euangelio dicitur uirgini Mariae quaerenti ab angelo: Quomodo fiet istud? , Spiritus sanctus superuenit in te, et uirtus altissimi obumbrabit tibi; et Matthaeus dicit: Inuenta est in utero habens de spiritu sancto; quamquam et apud Esaiam prophetam ipse Christus intellegitur de aduentu suo futuro dicere: Et nunc dominus misit me, et spiritus eius.
5. 9. Možno niektorí pôjdu dokonca tak ďaleko, že budú tvrdiť, že Syn bol poslaný sám sebou, pretože počatie a narodenie Márie je dielom Trojice, ktorá stvorila všetko stvorené. “Ale potom,” namietnu, “ako ho mohol Otec poslať, keď poslal sám seba?” Tomuto človeku odpoviem predovšetkým tým, že ho požiadam, aby povedal, ak môže, ako Otec posvätil Syna, ak sa Syn posvätil sám. Sám Pán totiž hovorí tieto dve vety: Tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: “Rúhajte sa!”, lebo som povedal: “Ja som Boží Syn. a inde: A pre nich sa posväcujem. . Preto sa tiež pýtam, ako ho Otec odovzdal, ak sa sám odovzdal. Apoštol Pavol totiž potvrdzuje oboje: “Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých,” hovorí. Na inom mieste hovorí o tom istom Spasiteľovi: “Ten, ktorý ma miloval a vydal sám seba za mňa”. . Verím, že mi odpovie, ak túto vec dobre pozná, že vôľa Otca a Syna je jedna a nedeliteľná. Preto chápte vtelenie a narodenie Panny, v ktorom spočíva jeho poslanie, ako nedeliteľné, spôsobené jedným a tým istým pôsobením Syna a Otca, samozrejme, bez vylúčenia Ducha Svätého, o ktorom sa jasne hovorí: Ona sa našla v dieťati na základe Ducha Svätého. . Ak budeme pokračovať v našom skúmaní týmto spôsobom, možno uvidíme jasnejšie v otázke: Ako Boh poslal svojho Syna? ? Prikázal mu, aby prišiel, a prišiel v poslušnosti voči tomu, kto mu prikázal, alebo ho prosil, aby prišiel, alebo ho len nabádal, aby prišiel? V každej z týchto troch alternatív sa misia uskutočnila zásahom Slova, ale Božie Slovo je Boží Syn. Pretože ho Otec poslal skrze Slovo, bol poslaný Otcom a Synom. Preto bol Otcom a Synom poslaný sám Syn, pretože Slovo Otca je sám Syn. Veď kto by prijal takú svätokrádežnú hypotézu, že Otec vyslovil časné slovo, aby poslal svojho večného Syna a zjavil ho telesne v čase? Ale naopak, v samotnom Božom Slove, ktoré bolo od počiatku u Boha a bolo Bohom, teda v samotnej Božej Múdrosti, bol mimo času určený čas, kedy sa mala Múdrosť zjaviť v tele. . Preto Slovo bolo na počiatku, mimo akéhokoľvek časového začiatku, a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Bohom, mimo času bolo v tom istom Slove stanovené, v akom čase sa Slovo malo vteliť a prebývať medzi nami. . Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, teda stvoreného v čase. Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, teda stvoreného v čase, aby sa vtelené Slovo mohlo zjaviť ľuďom, pretože v Slove bolo mimo času stanovené, v akom čase sa to má stať. Veď vo večnej Božej Múdrosti sa časová postupnosť nachádza bez časovej následnosti. Keďže teda Otec a Syn sú príčinou zjavenia sa Syna v tele, právom sa hovorí, že bol poslaný ten, ktorý sa zjavil v tele, ktorý naopak poslal toho, ktorý sa v tele nezjavil. Je totiž správne považovať za predmet misie tie skutočnosti, ktoré sa dejú viditeľne pred našimi očami vďaka neviditeľnému zásahu duchovnej bytosti. Ľudská prirodzenosť, ktorá bola prijatá, patrí k osobe Syna, nie však k osobe Otca. Preto neviditeľný Otec spolu so Synom, ktorý je tiež neviditeľný, zviditeľnil samého Syna, to znamená, ako bolo povedané, poslal ho…. . Ak by sa Syn stal viditeľným a prestal by byť neviditeľným ako Otec, teda ak by sa neviditeľná prirodzenosť Slova zmenila na viditeľné stvorenie, potom by sme mali Syna považovať len za poslaného Otcom, a nie aj za poslaného spolu s Otcom. . Keďže však prirodzenosť služobníka bola prijatá takým spôsobom, že božská prirodzenosť neprešla žiadnou zmenou, vyplýva z toho, že Otec a Syn bez toho, aby sa zjavili, vytvorili to, čo sa malo zjaviť v Synovi, totiž že neviditeľný Otec a neviditeľný Syn poslali samotného Syna vo viditeľnej podobe. Prečo teda povedal: Neprišiel som sám od seba? Tento výraz možno vysvetliť odkazom na povahu sluhu, v súvislosti s ktorou bolo tiež povedané: Nikoho nesúdim.[9] Fortasse aliquis cogat ut dicamus etiam a se ipso missum esse filium quia ille Mariae conceptus et partus operatio trinitatis est qua creante omnia creantur. ‘Et quomodo iam,’ inquit, ‘pater eum misit si ipse se misit?’ Cui primum respondeo quaerens ut dicat, si potest: quomodo eum pater sanctificauit si se ipse sanctificauit? Vtrumque enim idem dominus ait: Quem pater, inquit, sanctificauit et misit in hunc mundum, uos dicitis quia blasphemat quoniam dixi: Filius dei sum; alio autem loco ait: Et pro eis sanctifico me ipsum. Item quaero quomodo eum pater tradidit si ipse se tradidit. Vtrumque enim dicit apostolus Paulus: Qui filio, inquit, proprio non pepercit, sed pronobis omnibus tradidit eum. Alibi autem de ipso saluatore ait: Qui me dilexit et tradidit se ipsum pro me. Credo respondebit si haec probe sapit quia una uoluntas est patris et filii et inseparabilis operatio. Sic ergo intellegat illam incarnationem et ex uirgine natiuitatem in qua filius intellegitur missus una eademque operatione patris et filii inseparabiliter esse factam, non utique inde separato spiritu sancto de quo aperte dicitur: Inuenta est in utero habens de spiritu sancto. Nam etiam si ita quaeramus, enodatius fortassis quod dicimus apparebit. Quomodo misit deus filium suum? Iussit ut ueniret, atque ille iubenti obtemperans uenit? An rogauit? An tantummodo admonuit? Sed quodlibet horum sit, uerbo utique factum est; dei autem uerbum ipse est dei filius. Quapropter cum eum pater uerbo misit, a patre et uerbo eius factum est ut mitteretur. Ergo a patre et filio missus est idem filius quia uerbum patris est ipse filius. Quis enim se tam sacrilega induat opinione ut putet temporale uerbum a patre factum esse ut aeternus filius mitteretur et in carne appareret ex tempore? Sed utique in ipso dei uerbo quod erat in principio apud deum et deus erat, in ipsa scilicet sapientia dei sine tempore erat quo tempore illam in carne apparere oporteret. Itaque cum sine ullo initio temporis in principio esset uerbum, et uerbum esset apud deum, et deus esset uerbum; sine ullo tempore in ipso uerbo erat quo tempore uerbum caro fieret et habitaret in nobis. Quae plenitudo temporis cum uenisset, misit deus filium suum factum ex muliere, id est factum in tempore ut incarnatum uerbum hominibus appareret; quod in ipso uerbo sine tempore erat in quo tempore fieret. Ordo quippe temporum in aeterna dei sapientia sine tempore est. Cum itaque hoc a patre et filio factum esset ut in carne filius appareret, congruenter dictus est missus ille qui in ea carne apparuit, misisse autem ille qui in ea non apparuit. Quoniam illa quae coram corporeis oculis foris geruntur ab interiore apparatu naturae spiritalis exsistunt, propterea conuenienter missa dicuntur. Forma porro illa suscepti hominis filii persona est, non etiam patris. Quapropter pater inuisibilis una cum filio secum inuisibili eundem filium uisibilem faciendo misisse eum dictus est; qui si eo modo uisibilis fieret ut cum patre inuisibilis esse desisteret, id est si substantia inuisibilis uerbi in creaturam uisibilem mutata et transiens uerteretur, ita missus a patre intellegeretur filius ut tantum missus non etiam cum patre mittens inueniretur. Cum uero sic accepta est forma serui ut maneret incommutabilis forma dei, manifestum est quod a patre et filio non apparentibus factum sit quod appareret in filio, id est ab inuisibili patre cum inuisibili filio idem ipse filius uisibilis mitteretur. Cur ergo ait: Et a me ipso non ueni? Iam hoc secundum formam serui dictum est, secundum quam dictum est: ego non iudico quemquam.
5. 10. Ak sa teda tvrdí, že Syn bol poslaný, pretože sa navonok prejavil v telesnom stvorení, ten, ktorý je vo svojej duchovnej prirodzenosti vždy skrytý pred ľudskými očami, je ľahké pochopiť, prečo sa o poslaní hovorí aj v súvislosti s Duchom Svätým. Stvorená forma bola vytvorená v čase, aby sa viditeľne prejavil Duch Svätý, keď zostúpil na samotného Pána pod telesnou podobou holubice alebo keď desať dní po jeho nanebovstúpení, v deň Letníc, náhle prišiel z neba zvuk podobný prudkému vetru a ukázali sa im jednotlivé jazyky podobné ohňu, ktoré spočinuli na každom z nich. . Práve toto konanie, ktoré sa viditeľne prejavilo a ponúklo smrteľným očiam, sa nazýva poslaním Ducha Svätého. Nešlo o prejav jeho vlastnej podstaty, ktorou je neviditeľný a nemenný ako Otec a Syn, ale o to, aby sa dotkol sŕdc ľudí vonkajším prejavom, aby ich viedol od dočasného prejavu toho, ktorý prišiel, k tajomnej večnosti toho, ktorý je vždy prítomný.[10] Si ergo missus dicitur in quantum apparuit foris in creatura corporali qui intus in natura spiritali oculis mortalium semper occultus est, iam in promptu est intellegere etiam de spiritu sancto cur missus et ipse dicatur. Facta est enim quaedam creaturae species ex tempore in qua uisibiliter ostenderetur spiritus sanctus, siue cum super ipsum dominum corporali specie uelut columba descendit, siue cum decem diebus peractis post eius ascensionem die pentecostes factus est subito de caelo sonus quasi ferretur flatus uehemens, et uisae sunt illis linguae diuisae sicut ignis qui et insedit super unumquemque eorum. Haec operatio uisibiliter expressa et oculis oblata mortalibus missio spiritus sancti dicta est; non ut appareret eius ipsa substantia qua et ipse inuisibilis et incommutabilis est sicut pater et filius, sed ut exterioribus uisis hominum corda commota a temporali manifestatione uenientis ad occultam aeternitatem semper praesentis conuerterentur.
6. 11. V žiadnej časti Písma sa však netvrdí, že Boh Otec je nadradený Duchu Svätému alebo že Duch Svätý je podradený Bohu Otcovi, pretože stvorenie, ktoré slúžilo Duchu Svätému na zjavenie, si Duch Svätý neprevzal, podobne ako si osoba Božieho Slova prevzala ľudskú prirodzenosť, aby sa predstavila v podobe človeka. Tento človek nemal Božie slovo na rovnakej úrovni ako iní svätí a múdri ľudia, ale bol nad nimi. Nie v tom zmysle, že by vlastnil Božie slovo vo väčšej miere, aby ich prevyšoval v múdrosti, ale v tom zmysle, že on sám bol Slovom. Lebo Slovo v tele je jedna vec a Slovo, ktoré sa stalo telom, je vec druhá. To znamená, že Slovo v človeku je jedna vec a Slovo človek je druhá vec. V skutočnosti je slovo “telo” synonymom slova “človek” vo výroku: Slovo sa stalo telom. ako aj v druhom: A každé telo uvidí Božiu spásu. . Nejde o telo bez duše alebo ducha, ale každé telo znamená “každý človek”. Preto stvorenie, v ktorom sa mal zjaviť Duch Svätý, nebolo prijaté ako to ľudské telo a túto ľudskú prirodzenosť prijala panna Mária. . Veď Duch Svätý nezobrazil tú holubicu, ten vietor alebo ten oheň, ani ich nezjednotil so sebou a so svojou osobou v tom istom stave naveky. Inak by bola prirodzenosť Ducha Svätého premenlivá a premenlivá, keby sa tieto javy nedosiahli zmenou v stvoreniach, ale keby sa sám Duch Svätý premenlivo menil na jedno a druhé, ako sa voda mení na ľad. Tieto stvorenia sa však objavili vtedy, keď to bolo vhodné, pretože stvorenie slúži Stvoriteľovi. A je zmenený a premenený podľa vôle Toho, ktorý zostáva nemenný sám v sebe, aby ho označil a zjavil tak, ako bolo potrebné označiť a zjaviť ho smrteľníkom. Preto, hoci Písmo nazýva tú holubicu Duchom a hovorí o tom ohni: a objavili sa rôzne jazyky jeden od druhého, ktoré sa zdali byť z ohňa, ktorý spočíval na každom z nich, a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im Duch dával hovoriť Ale nemôžeme povedať, že Duch Svätý je Boh a holubica, že je Boh a oheň, ako hovoríme, že Syn je Boh a človek. Nemôžeme to povedať ani tak, ako hovoríme, že Syn je Baránok Boží, ani s Jánom Krstiteľom, ktorý hovorí: Hľa, Baránok Boží. alebo s Jánom Evanjelistom, keď v Zjavení vidí zabitého Baránka. Toto prorocké videnie sa totiž neponúkalo telesným očiam prostredníctvom telesných foriem, ale prejavovalo sa v duchu. ale prejavoval sa v duchu prostredníctvom duchovných obrazov tiel. Namiesto toho všetci, ktorí to videli, videli tú holubicu a ten oheň svojimi očami. O ohni sa vlastne dá diskutovať (vzhľadom na stavbu vety), či ide o telesnú alebo duchovnú víziu. V skutočnosti sa v texte nepíše: “videli rozlievajúce sa ohnivé jazyky”, ale: “objavili sa ohnivé jazyky”. . Nemáme vo zvyku hovoriť “zjavil sa mi” rovnako ako “videl som”. A práve pri duchovných zjaveniach zmyslových obrazov je zvykom hovoriť “zjavilo sa mi” a “videl som”, zatiaľ čo pri veciach, ktoré nám padajú hmotne pred oči, nehovoríme “zjavilo sa mi”, ale “videl som”. V súvislosti s týmto ohňom sa preto môžeme pýtať, ako bol videný, či vnútorným duchovným zrakom, ktorý sa však javil ako skutočne vonkajší, alebo skutočne objektívnym spôsobom telesnými očami. Pokiaľ ide o holubicu, o ktorej sa hovorí, že zostúpila telesne, nikto nikdy nepochyboval, že ju nebolo vidieť očami. Nemôžeme tiež povedať, že Duch Svätý je holubica a oheň, ako hovoríme, že Syn je skala (lebo Písmo hovorí: a skala bol Kristus ). Pretože tento kameň už existoval v prírode a bol nazvaný Kristus ako symbol nového božského zásahu. Ako kameň, na ktorý si Jakub položil hlavu a ktorý potom aj on vzal s pomazaním ako obraz Pána. . Tak bol aj Kristus Izák, keď prinášal drevo na svoju obetu. . K týmto už existujúcim veciam bol pridaný symbolický účel; neobjavili sa okamžite, ako tá holubica a ten oheň, len preto, aby boli symbolmi. Holubica a oheň sa mi zdajú byť podobnejšie tomu plameňu, ktorý sa zjavil Mojžišovi v kríku. k tomu stĺpu, za ktorým išli ľudia na púšti. a na hromy a blesky, ktoré sa objavili, keď bol Zákon daný na vrchu. . Tieto zmysluplné javy totiž existovali len preto, aby niečo znamenali, a potom zmizli.[VI 11] Ideo autem nusquam scriptum est quod deus pater maior sit spiritu sancto, uel spiritus sanctus minor deo patre, quia non sic est assumpta creatura in qua appareret spiritus sanctus sicut assumptus est filius hominis in qua forma ipsius uerbi dei persona praesentaretur; non ut haberet uerbum dei sicut alii sancti sapientes, sed prae participibus suis; non utique quod amplius habebat uerbum ut esset quam ceteri excellentiore sapientia, sed quod ipsum uerbum erat. Aliud est enim uerbum in carne, aliud uerbum caro; id est aliud est uerbum in homine, aliud uerbum homo. Caro enim pro homine posita est in eo quod ait: Verbum caro factum est, sicut et illud: Et uidebit omnis caro salutare dei. Non enim sine anima uel sine mente, sed ita omnis caro ac si diceretur ‘omnis homo.’ Non ergo sic est assumpta creatura in qua appareret spiritus sanctus sicut assumpta est caro illa et humana illa forma est uirgine Maria. Neque enim columbam beatificauit spiritus, uel illum flatum uel illum ignem sibique et personae suae in unitatem habitumque coniunxit in aeternum; aut uero mutabilis et conuertibilis est natura spiritus sancti ut non haec ex creatura fierent, sed ipse in illud atque illud mutabiliter uerteretur sicut aqua in glaciem. Sed apparuerunt ista sicut opportune apparere debuerunt creatura seruiente creatori et ad nutum eius incommutabiliter in se ipso permanentis ad eum significandum et demonstrandum, sicut significari et demonstrari mortalibus oportebat, mutata atque conuersa. Proinde quamquam illa columba spiritus dicta sit, et de illo igne cum diceretur: Visae sunt illis, inquit, linguae diuisae uelut ignis qui et insedit super unumquemque eorum, et coeperunt linguis loqui quemadmodum spiritus dabat eis pronuntiare, ut ostenderet per illum ignem spiritum demonstratum sicut per columbam; non tamen ita possumus dicere spiritum sanctum et deum et columbam aut et deum et ignem, sicut dicimus filium et deum et hominem nec sicut dicimus filium agnum dei, non solum Iohanne baptista dicente: Ecce agnus dei, sed etiam Iohanne euangelista uidente agnum occisum in apocalypsi. Illa quippe uisio prophetica non est exhibita oculis corporeis per formas corporeas sed in spiritu per spiritales imagines corporum. Columbam uero illam et ignem oculis uiderunt quicumque uiderunt, quamquam de igne disceptari potest utrum oculis an spiritu uisus sit propter uerba sic posita; non enim ait: ‘Viderunt linguas diuisas uelut ignem,’ sed: Visae sunt eis. Non autem sub eadem significatione solemus dicere: ‘Visum est mihi,’ qua dicimus: ‘Vidi.’ Et in illis quidem spiritalibus uisis imaginum corporalium solet dici et ‘Visum est mihi’ et Vidi, in istis uero quae per expressam corporalem speciem oculis demonstrantur non solet dici ‘Visum est mihi’ sed Vidi. De illo ergo igne potest esse quaestio quomodo uisus sit, utrum intus in spiritu tamquam foris, an uere foris coram oculis carnis; de illa uero columba quae dicta est corporali specie descendisse nullus umquam debitauit quod oculis uisa sit. Nec sicut dicimus filium petram (scriptum est enim: Petra autem erat Christus), ita possumus dicere spiritum columbam uel ignem. Illa enim petra iam erat in creatura et per actionis modum connuncupata est nomine Christi quem significabat, sicut lapis ille quem Iacob positum ad caput etiam unctione ad significandum dominum assumpsit; sicut Isaac Christus erat cum ad se immolandum ligna portabat. Accessit istis actio quaedam significatiua iam exsistentibus; non autem sicut illa columba et ignis ad haec tantummodo significanda repente exstiterunt. Magis ista similia mihi uidentur flammae illi quae in rubo apparuit Moysi, et illi columnae quam populus in heremo sequebatur, et fulguribus ac tonitribus quae fiebat cum lex daretur in monte. Ad hoc enim rerum illarum corporalis exstitit species ut aliquid significaret atque praeteriret.
7. 12. Preto sa hovorí o poslaní Ducha Svätého aj kvôli týmto telesným podobám, ktoré existovali na chvíľu, aby ho označovali a zjavovali ľudským zmyslom podľa ich potrieb. Nehovorilo sa však, že je nižší ako Otec, ako Syn, kvôli svojej prirodzenosti služobníka, pretože táto prirodzenosť služobníka bola prijatá v jednote osoby, zatiaľ čo tie zmyslové javy sa objavili dočasne, aby sa ukázalo, čo je potrebné, a potom prestali existovať. Prečo sa teda nehovorí, že Otec bol poslaný aj prostredníctvom tých zmyslových úkazov: plameňa kríka, oblačného a ohnivého stĺpu, blesku na vrchu a iných, ktoré sa možno objavili, keď podľa Písma hovoril k patriarchom, ak sa prostredníctvom týchto stvorených foriem a zmyslových úkazov, ktoré boli ponúknuté ľudským očiam, zjavil on sám? Na druhej strane, ak sa Syn zjavil skrze nich, prečo sa o jeho poslaní hovorí tak dlho potom, a to keď sa narodil zo ženy, ako hovorí apoštol: “Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy”? Ak bol poslaný ešte skôr, keď sa zjavil patriarchom prostredníctvom tých efemérnych stvorených foriem? A ak sa nedá s istotou povedať, že bol poslaný inak, ako keď sa Slovo stalo telom. ako možno povedať, že Duch Svätý bol poslaný, ak sa nikdy nevtelil? Ak sa prostredníctvom tých viditeľných javov, ktoré sa oslavujú v Zákone a Prorokoch, nezjavil ani Otec, ani Syn, ale Duch Svätý, prečo sa o ňom hovorí, že bol poslaný teraz, keď bol poslaný už predtým týmito spôsobmi?[VII 12] Propter has ergo corporales formas quae ad eum significandum et sicut humanis sensibus oportebat demonstrandum temporaliter exstiterunt missus dicitur etiam spiritus sanctus; non tamen minor patre dictus est sicut filius propter formam serui, quia illa forma serui inhaesit ad unitatem personae, illae uero species corporales ad demonstrandum quod opus fuit ad tempus apparuerunt et esse postea destiterunt. Cur ergo non et pater dicitur missus per illas species corporales, ignem rubi et columnas nubis uel ignis et fulgura in monte et si qua talia tunc apparuerunt, cum eum coram locutum patribus teste scriptura didicimus, si per illos creaturae modos et formas corporaliter expressas et humanis aspectibus praesentatas ipse demonstrabatur? Si autem filius per ea demonstrabatur, cur tanto post dicitur missus cum ex femina factus est, sicut dicit apostolus: Cum autem uenit plenitudo temporis, misit deus filium suum factum ex muliere, quandoquidem et antea mittebatur cum per illas creaturae mutabiles formas patribus apparebat? Aut si non recte posset dici missus nisi cum uerbum caro factum est, cur missus dicitur spiritus sanctus cuius nulla talis incorporatio facta est? Si uero per illa uisibilia quae in lege et prophetis commendantur nec pater nec filius sed spiritus sanctus ostendebatur, cur etiam ipse nunc dicitur missus cum illis modis et antea mitteretur?
7. 13. V tejto veľmi zložitej otázke je potrebné s Božou pomocou vyriešiť najprv problém, či sa prostredníctvom týchto stvorených javov prejavil Otec, Syn alebo Duch Svätý; či sa niekedy prejavil Otec, niekedy Syn, niekedy Duch Svätý, alebo sa bez akéhokoľvek rozlišovania osôb, ale ako jeden a ten istý Boh, prejavila samotná Trojica. sa zjavila samotná Trojica. Po druhé, bez ohľadu na to, k akému riešeniu sa dospeje alebo aký názor sa prijme, treba si položiť otázku, či boli bytosti stvorené len preto, aby sa Boh mohol zjaviť ľudským očiam, ako sa v tom čase domnieval, že je to potrebné, alebo či anjeli, ktorí už existovali, boli poslaní hovoriť za Boha tým, že prijali telesnú podobu od rozumnej prírody, aby plnili konkrétnu úlohu, ktorá bola každému z nich zverená, t. j. aby na základe moci, ktorá im bola udelená, menili a pretvárali osoby Trojice. na základe moci, ktorú im udelil Stvoriteľ, svoje vlastné telá (pretože nie sú podriadení prírodným zákonom, ale ovládajú ich podľa svojej vôle) do foriem, ktoré považovali za vhodné a vhodné pre svoje úlohy. Nakoniec uvidíme to, čo sme sa rozhodli preskúmať, či Syn a Duch Svätý boli poslaní aj predtým, a ak boli, aký je rozdiel medzi týmto poslaním a poslaním, o ktorom hovorí evanjelium. To znamená, že nikto z nich nebol poslaný, iba keď sa Syn narodil z Panny Márie, alebo keď sa Duch Svätý zjavil vo viditeľnej podobe buď v holubici, alebo v ohnivých jazykoch.[13] In huius perplexitate quaestionis primum domino adiuuante quaerendum est utrum pater an filius an spiritus sanctus; an aliquando pater, aliquando filius, aliquando spiritus sanctus; an sine ulla distinctione personarum sicut dicitur deus unus et solus, id est ipsa trinitas, per illas creaturae formas patribus apparuerit. Deinde quodlibet horum inuentum uisumue fuerit, utrum ad hoc opus tantummodo creatura formata sit in qua deus sicut tunc oportuisse iudicauit humanis ostenderetur aspectibus, an angeli qui iam erant ita mittebantur ut ex persona dei loquerentur assumentes corporalem speciem de creatura corporea in usum ministrii sui sicut cuique opus esset, aut ipsum corpus suum cui non subduntur sed subditum regunt in species quas uellent adcommodatas atque aptas actionibus suis mutantes atque uertentes secundum attributam sibi a creatore potentiam. Postremo uidebimus id quod quaerere institueramus, utrum filius an spiritus sanctus et antea mittebantur, et si mittebantur, quid inter illam missionem et eam quam in euangelio legimus distet; an missus non sit aliquis eorum nisi cum uel filius factus esset ex Maria uirgine uel cum spiritus sanctus uisibili specie siue in columba siue in igneis linguis apparuit.
8. 14. Nechajme preto bokom tých, ktorí si hrubo predstavovali prirodzenosť Slova a Múdrosti (ktorý zostáva totožný sám v sebe, obnovuje všetko a ktorého nazývame jediným Božím Synom) ako premenlivú, dokonca viditeľnú bytosť. Nechajme preto bokom tých, ktorí si hrubo predstavovali prirodzenosť Slova a Múdrosti (ktorý zostáva v sebe identický, obnovuje všetko a ktorého nazývame jediným Božím Synom) ako premenlivú, dokonca viditeľnú bytosť. K skúmaniu božských vecí, ktoré je v skutočnosti viac okázalé ako náboženské, pristupovali v duchu, ktorý je naozaj príliš hrubý. . Veď samotná duša ako duchovná substancia, hoci je tiež stvorená a mohla byť stvorená len tým, skrze ktorého bolo všetko stvorené a bez ktorého nič nevzniklo. Hoci je premenlivá, predsa nie je viditeľná; na druhej strane oni považovali za viditeľné samotné Slovo a samotnú božskú Múdrosť, skrze ktorú bolo všetko stvorené, pričom Múdrosť je nielen neviditeľná, ako je duša, ale aj nemenná, zatiaľ čo duša nie je; práve túto jej nemennosť nám pripomína výrok Písma: zostávajúc v sebe, obnovuje všetko. . A akoby sa snažili podoprieť svoj vratký omyl svedectvami Božieho Písma, využívajú výroky apoštola Pavla a to, čo sa tvrdí o jedinom Bohu, v ktorom uznávame samotnú Trojicu, interpretujú tak, že sa tvrdí len Otec, a nie aj Syn a Duch Svätý. Apoštol hovorí: Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov…. . Hovorí tiež: Požehnaný a jediný mocný, kráľ kráľov a vládca vládcov, jediný, ktorý má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto nikdy nevidel a nemôže vidieť. . Zdá sa nám, že sme už dostatočne diskutovali o tom, ako sa majú tieto výroky interpretovať.[VIII 14] Omittamus igitur eos qui nimis carnaliter naturam uerbi dei atque sapientiam quae in se ipsa manens innouat omnia, quem unicum filius dei dicimus, non solum mutabilem uerum etiam uisibilem esse putauerunt. Hi enim multum crassum cor diuinis rebus inquirendis audacius quam religiosius attulerunt. Anima quippe cum sit substantia spiritalis, cumque etiam ipsa facta sit nec per alium fieri potuerit nisi per quem facta sunt omnia et sine quo factum est nihil, quamuis sit mutabilis, non est tamen uisibilis. Quod illi de uerbo ipso atque ipsa dei sapientia per quam facta est anima crediderunt, cum sit illa non inuisibilis tantum, quod et anima est, sed etiam incommutabilis, quod anima non est. Eadem quippe incommutabilitas eius commemorata est ut diceretur: In se ipsa manens innouat omnia. Et isti quidem ruinam erroris sui diuinarum scripturarum testimoniis quasi fulcire conantes adhibent Pauli apostoli sententiam, et quod dictum est de uno solo deo in quo ipsa trinitas intellegitur, tantum de patre, non et de filio et de spiritu sancto dictum accipiunt: Regi autem saeculorum immortali, inuisibili, soli deo honor et gloria in saecula saeculorum; et illud alterum: Beatus et solus potens, rex regum et dominus dominantium, qui solus habet immortalitatem et lucem habitat inaccessibilem; quem nemo hominum uidit nec uidere potest. Haec quemadmodum intellegenda sint iam satis nos disseruisse arbitror.
9. 15. Tí, ktorí chcú, aby sa tieto slová chápali tak, že nie sú vyslovené o Synovi ani o Duchu Svätom, ale iba o Otcovi, tvrdia, že Syn je viditeľný nie prostredníctvom tela, ktoré na seba vzala Panna, ale už predtým, sám od seba. Hovorí sa totiž: “Zjavil sa v očiach patriarchov”. Vy im vznášate túto námietku: “Ak je Syn sám osebe viditeľný, je sám osebe aj smrteľný, a to preto, aby ste boli v súlade sami so sebou, keďže chcete chápať ako vyslovené len o Otcovi slová: On jediný má nesmrteľnosť; ak je totiž Syn smrteľný až po vtelení, pripúšťate, že Syn nie je rovnako viditeľný, iba ak vtelením.” Odpovedajú, že podľa ich názoru Syn nie je vtelením smrteľný, ale že bol smrteľný, keďže bol viditeľný, už pred vtelením. Ak totiž pripustíme, že Syn je smrteľný iba v dôsledku vtelenia, potom nie je nesmrteľný iba Otec, ale aj Syn, pretože nesmrteľné je aj jeho Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo. Na druhej strane Syn, ktorý prijal smrteľné telo, nestratil z tohto dôvodu svoju nesmrteľnosť, pretože ani ľudská duša nemôže zomrieť spolu s telom, podľa svedectva samotného Pána: Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. . Inými slovami, Duch Svätý sa mal tiež vteliť. Tu je to, čo určite privedie našich odporcov do rozpakov, ak je Syn vtelením smrteľný: vysvetliť, ako má Otec sám nesmrteľnosť s vylúčením Syna a Ducha Svätého. Ale Duch Svätý nie je vtelený. Ak teda Duch Svätý, hoci nie je vtelený, je predsa len smrteľný, potom je jasné, že ani Syn nie je smrteľný z dôvodu vtelenia; ak je však Duch Svätý nesmrteľný, potom tvrdenie, že on sám má nesmrteľnosť, nemožno chápať len ako tvrdenie o Otcovi. Argument, ktorým podľa nich možno dokázať, že Syn bol v sebe smrteľný ešte pred vtelením, je tu celý: smrteľnosťou možno právom nazvať tú istú premenlivosť . V tomto zmysle sa hovorí, že aj duša zomiera nie preto, že sa mení na telo alebo inú substanciu, ale preto, že všetko, čo teraz existuje inak ako predtým, hoci si zachováva svoju podstatu, sa ukazuje ako smrteľné, pretože prestalo byť tým, čím bolo predtým. “Nuž teda,” hovoria, “keďže sa Boží Syn, skôr než sa narodil z Panny Márie, zjavil, on sám osobne, našim Otcom, nie vždy pod jednou a tou istou podobou, ale v rozličných podobách raz tak, inokedy onak, je aj viditeľný sám v sebe, pretože, ešte nevtelený, sa zjavil vo svojej nesmrteľnej podstate, aj smrteľný, nakoľko podlieha zmenám. Tak aj Duch Svätý, ktorý sa raz zjavil v podobe holubice a potom v podobe ohňa. . “Preto usudzujú, že tvrdenie: “Nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu” sa nevzťahuje na Trojicu, ale jedine a správne na Otca. a druhý: Ten, ktorý jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže.[IX 15] Verum illi qui ista non de filio nec de spiritu sancto sed tantum de patre accipi uolunt, dicunt uisibilem filium non per carnem de uirgine assumptam sed etiam antea per se ipsum. ‘Nam ipse,’ inquiunt, ‘apparuit oculis patrum.’ Quibus si dixeris: ‘Quomodo ergo uisibilis per se ipsum filius, ita et mortalis per se ipsum, ut constet uobis quod tantummodo de patre uultis intellegi quod dictum est: Qui solus habet immortalitatem? Nam si propter carnem susceptam mortalis est filius, propter hanc sinite ut sit et uisibilis.’ Respondent nec propter hanc se mortalem filium dicere, sed sicut et ante uisibilem ita et ante mortalem. Nam si propter carnem filium dicunt esse mortalem, iam non pater sine filio solus habet immortalitatem quia et uerbum eius per quod omnia facta sunt habet immortalitatem. Neque enim quia carnem assumpsit mortalem ideo amisit immortalitatem suam quandoquidem nec animae humanae hoc accidere potuit ut cum corpore moreretur dicente ipso domino: Nolite timere eos qui corpus occidunt, animam autem non possunt occidere. Aut uero etiam spiritus sanctus carnem assumpsit (de quo utique sine dubio turbabuntur). Si propter carnem mortalis est filius, quomodo accipiant patrem tantummodo sine filio et sine spiritu sancto habere immortalitatem quandoquidem spiritus sanctus non assumpsit carnem? Qui si non habet immortalitatem, non ergo propter carnem mortalis est filius; si autem habet spiritus sanctus immortalitatem, non patre tantummodo dictum est quia solus habet immortalitatem. Quocirca ita se arbitrantur et ante incarnationem per se ipsum mortalem filium posse conuincere quia ipsa mutabilitas non inconuenienter mortalitas dicitur, secundum quam et anima dicitur mori, non quia in corpus uel in aliquam alteram substantiam mutatur et uertitur, sed in ipsa sua substantia quidquid alio modo nunc est ac fuit, secundum id quod destitit esse quod erat mortale deprehenditur. ‘Quia itaque,’ inquiunt, ‘antequam natus esset filius dei de uirgine Maria, ipse apparuit patribus nostris non in una eademque specie sed multiformiter, aliter atque aliter, et uisibilis est per se ipsum quia nondum carne assumpta substantia eius conspicua mortalibus oculis fuit, et mortalis in quantum mutabilis. Ita et spiritus sanctus qui alias columba, alias ignis apparuit. Vnde non trinitati,’ aiunt, ‘sed singulariter et proprie patri tantummodo conuenit quod dictum est: Immortali, inuisibili, soli deo, et: Qui solus habet immortalitatem et lucem habitat inaccessibilem; quem nemo hominum uidit nec uidere potest.’
9. 16. Nechajme však bokom tých, ktorí si nedokázali vytvoriť predstavu o neviditeľnej podstate duše a boli ďaleko od toho, aby uznali, že podstata jediného Boha, teda Otca, Syna a Ducha Svätého, zostáva nielen neviditeľná, ale aj nemenná, a teda pevná v pravej a autentickej nesmrteľnosti. Čo sa týka nás, ktorí tvrdíme, že Boh, Otec, Syn a Duch Svätý sa nikdy nezjavil ľuďom inak ako prostredníctvom hmotného stvorenia podriadeného jeho moci, usilujme sa pokojne a v katolíckom mieri skúmať, pripravení vziať do úvahy všetku bratskú a spravodlivú kritiku, ba dokonca aj útoky nepriateľa, ak má pravdu, či sa pred vtelením Krista našim otcom zjavil Boh vo svojej nedeliteľnej jednote, alebo jedna z osôb Trojice, alebo každá z nich akoby sama.[16] Omissis ergo istis qui nec animae substantiam inuisibilem nosse potuerunt, unde longe remotum ab eis erat ut nossent unius et solius dei, id est patris et filii et spiritus sancti, non solum inuisibilem uerum et incommutabilem permanere substantiam ac per hoc in uera et sincera immortalitate consistere; nos qui numquam apparuisse corporeis oculis deum nec patrem nec filium nec spiritum sanctum dicimus nisi per subiectam suae potestati corpoream creaturam, in pace catholica pacifico studio requiramus parati corrigi si fraterne ac recte reprehendimur, parati etiamsi ab inimico uera tamen dicente mordemur, utrum indiscrete deus apparuerit patribus nostris antequam Christus ueniret in carne, an aliqua ex trinitate persona, an singillatim quasi per uices.
10. 17. Začnime rozhovorom medzi Bohom a človekom, ktorého sám Boh stvoril z bahna, opísaným v knihe Genezis. . Ak vynecháme prenesený význam a doslovne sa pridŕžame historickej autority tejto epizódy, zdá sa, že Boh hovoril k človeku v ľudskej podobe. V texte to určite nie je explicitne uvedené, ale kontext rozprávania to naznačuje, najmä tento detail príbehu: Adam počul večer hlas Boha, ktorý sa prechádzal po raji, a skryl sa uprostred záhrady, ktorá bola v raji, a Bohu, ktorý sa ho spýtal: Adam, kde si, odpovedal: Počul som tvoj hlas a skryl som sa pred tebou, lebo som nahý…. . Nechápem, ako možno túto Božiu prechádzku a tento rozhovor chápať doslovne, ak sa Boh nezjavil v ľudskej podobe. Nemožno totiž tvrdiť, že ide len o sluchový jav, ktorý vyvolal Boh, pretože sa uvádza, že Boh chodil, a nemožno ani tvrdiť, že ten, kto chodil po tom mieste, nebol viditeľný, pretože Adam sám hovorí, že sa skryl pred Božím pohľadom. Kto teda bol tým chodcom: Otec, Syn alebo Duch Svätý? Alebo to bol jednoducho Trojjediný Boh bez rozdielu osôb, ktorý hovoril k človeku v ľudskej podobe? V skutočnosti sa zdá, že syntax biblického rozprávania nikdy neprechádza od jedného predmetu k druhému a zdá sa, že to bol Ten, kto povedal prvému človeku: “Nech je svetlo” a “Nech je svetlo”. , e: Nech je obloha a ďalšie výrazy počas dní stvorenia. Teraz je zvykom pripustiť, že to bol Boh Otec, kto prikázal všetkým veciam existovať. Veď on všetko stvoril skrze svoje Slovo, to Slovo, ktoré podľa ortodoxného pravidla viery uznávame ako jeho jediného Syna. Ak to teda bol Boh Otec, kto prehovoril k prvému človeku, ten, ktorý sa večer prechádzal po raji, ak hriešny Adam od neho utiekol a odišiel do záhrady. Prečo by sa to nedalo pochopiť tak, že to bol on, kto sa zjavil Abrahámovi a Mojžišovi a všetkým, ktorým sa chcel zjaviť tak, ako sa mu páčilo, a použil premenlivé a viditeľné stvorenie, ktoré mu bolo poddajné, pričom zostal sám v sebe a vo svojej podstate, pre ktorú je nemenný a neviditeľný? Je však možné, že Písmo prešlo od jednej témy k druhej bez toho, aby na to výslovne poukázalo, a že hoci rozprávalo, že to bol Otec, kto povedal: “Nech je svetlo, a všetko, čo hovorí Genezis, urobil Otec prostredníctvom Slova,” už naznačilo, že je to Otec, kto urobil svetlo. teraz naznačuje, že je to Syn, ktorý hovorí k prvému človeku, bez toho, aby to povedal jasne, ale aby to pochopili tí, ktorí mu rozumejú.[X 17] Ac primum in eo quod in genesi scriptum est locutum deum cum homine quem de limo finxerat, si excepta figurata significatione ut rei gestae fides etiam ad litteram teneatur ista tractamus, in specie hominis uidetur deus cum homine tunc locutus. Non quidem expresse hoc in libro positum est, sed circumstantia lectionis id resonat maxime illo quod scriptum est uocem dei audisse Adam deambulantis in paradiso ad uesperam et abscondisse se in medio ligni quod erat in paradiso, deoque dicenti: Adam, ubi es? respondisse: Audiui uocem tuam et abscondi me a facie tua quoniam nudus sum. Quomodo enim possit ad litteram intellegi talis dei deambulatio et conlocutio nisi in specie humana non uideo. Neque enim dici potest uocem solam factam ubi deambulasse dictus est deus, aut eum qui deambulabat in loco non fuisse uisibilem cum et Adam dicat quod se absconderit a facie dei. Quis erat ergo ille? Vtrum pater an filius an spiritus sanctus? An omnino deus indiscrete ipsa trinitas in forma hominis homini loquebatur? Contextio quidem ipsa scripturae nusquam transire sentitur a persona ad personam; sed ille uidetur loqui ad primum hominem qui dicebat: Fiat lux, et: Fiat firmamentum, et cetera per illos singulos dies, quem deum patrem solemus accipere dicentem ut fiat quidquid facere uoluit. Omnia enim per uerbum suum fecit, quod uerbum eius unicum filium eius secundum rectam fidei regulam nouimus. Si ergo deus pater locutus est ad primum hominem et ipse deambulabat in paradiso ad uesperam et ab eius facie se in medio ligni paradisi peccator absconderat, cur non iam ipse intellegatur apparuisse Abrahae et Moysi et quibus uoluit quemadmodum uoluit per subiectam sibi commutabilem atque uisibilem creaturam, cum ipse in se ipso atque in substantia sua qua est incommutabilis atque inuisibilis maneat? Sed fieri potuit ut a persona ad personam occulte scriptura transiret, et cum patrem dixisse narrasset: Fiat lux, et cetera quae per uerbum fecisse commemoratur, iam filium indicaret loqui ad primum hominem non aperte hoc explicans sed eis qui possent intellegendum intimans.
10. 18. Kto teda má silu preniknúť do tejto záhady bystrosťou ducha, aby jasne pochopil, že aj Otec, či skôr len Syn a Duch Svätý, sa môže zjavovať ľudským očiam prostredníctvom viditeľných stvorení, nech pokračuje vo svojich úvahách a ak môže, nech pripraví jej výklad a rozbor. Čo sa však týka tohto úryvku Písma, v ktorom sa hovorí, že Boh prehovoril k človeku, zdá sa mi to záhadné. O to viac, že nie je jasné, či Adam videl Boha telesnými očami, pretože je veľkou otázkou, ktoré oči sa Adamovi a Eve otvorili, keď ochutnali zakázané ovocie. Lebo tieto oči boli zavreté skôr, ako ochutnali ovocie. Nezdá sa mi, že by bolo príliš prehnané tvrdiť, že Boh nemohol chodiť inak ako v telesnej podobe, ak Písmo predstavuje raj ako pozemské miesto. Samozrejme, je možné povedať, že Adam počul zvuk slov bez toho, aby videl nejakú zmyslovú podobu, pretože zo skutočnosti, že Písmo uvádza, že Adam sa skryl pred jeho pohľadom, nemusíme nevyhnutne vyvodiť záver, že Adam nebol schopný chodiť inak ako v telesnej podobe. nemusíme nevyhnutne vyvodzovať záver, že Adam videl Boha zvyčajne. Čo ak tým nemyslíme, že Adam videl Boha, ale že sa bál, že ho uvidí, pretože počul jeho hlas a kroky? Aj Kain totiž povedal Bohu: Skryjem sa pred tvojimi očami. A predsa nie sme nútení myslieť si, že zvyčajne videl Boha telesnými očami, vo viditeľnej podobe, hoci počul jeho hlas, ktorý sa ho pýtal na jeho zločin a hovoril s ním. Ťažko povedať, aký jazyk vtedy Boh použil, aby sa dal počuť citlivým ľudským ušiam. Je ťažké zistiť, aký jazyk Boh vtedy používal, aby ho počuli citlivé uši ľudí, najmä keď hovoril k prvému človeku, a túto otázku nemáme v úmysle v tejto práci skúmať. Ak by však išlo len o hlasy a zvuky, ktorými sa prvým ľuďom ponúkala istá vnímateľná Božia prítomnosť, nevidím dôvod, prečo by som v nich nemal rozpoznať osobu Boha Otca, a to tým skôr, že to bol on, kto sa prejavil hlasom, ktorý bolo počuť pri Ježišovom premenení v prítomnosti troch učeníkov na vrchu. v hlase, ktorý počul, keď naňho zostúpila holubica, hneď ako bol pokrstený, a v odpovedi, ktorú dostal, keď bol pokrstený. a v odpovedi, ktorú dostal, keď sa modlil k Otcovi, aby ho oslávil: Oslávil som ho a oslávim ho znova. . Nie že by sa ten hlas mohol ozývať bez zásahu Syna a Ducha Svätého, pretože Trojica je vo svojom pôsobení nedeliteľná, ale ten hlas sa ozýval, aby zjavil osobu Otca samotného, tak ako ľudská prirodzenosť vzatá z lona Panny Márie je dielom Trojice, ale osobne spojená len so Synom; pretože neviditeľná Trojica vytvorila viditeľnú osobu Syna samotného. A nič nám nebráni, aby sme v týchto hlasoch, ktoré počul Adam, rozpoznali nielen pôsobenie Trojice, ale aby sme ich chápali aj ako prejav tej istej Trojice. Výraz: “Toto je môj milovaný Syn” musíme v skutočnosti pripísať jedine Otcovi. . Ani viera, ani rozum nám nedovoľujú považovať Ježiša za syna Ducha Svätého, ani za Syna vo vzťahu k sebe samému. A keď počujeme výraz: Oslávil som ho a oslávim ho znova, rozpoznávame v ňom len osobu Otca. Je to totiž odpoveď na Pánovo zvolanie: Otče, osláv svojho Syna, modlitbu, ktorú mohol adresovať iba Bohu Otcovi, v žiadnom prípade nie Duchu Svätému, ktorého Synom nie je. Ale tu, kde je uvedené: A Pán Boh povedal Adamovi Ale tu, kde sa hovorí: “A Pán Boh povedal Adamovi”, nemožno povedať, prečo by to nemohla byť samotná Trojica.[18] Qui ergo habet uires quibus hoc secretum possit mentis acie penetrare ut ei liquido appareat uel posse etiam patrem uel non posse nisi filium et spiritum sanctum per creaturam uisibilem humanis oculis apparere pergat in haec scrutanda, si potest, etiam uerbis enuntianda atque tractanda; res tamen quantum ad hoc scripturae testimonium attinet ubi deus cum homine locutus est, quantum existimo, occulta est quia etiam utrum soleret Adam corporeis oculis deum uidere non euidenter apparet, cum praesertim magna sit quaestio cuiusmodi oculi eis aperti fuerint quando uetitum cibum gustauerunt; hi enim antequam gustassent clausi erant. Illud tantum non temere dixerim si paradisum corporalem quendam locum illa scriptura insinuat, deambulare ibi deum nisi in aliqua corporea forma nullo modo potuisse. Nam et solas uoces factas quas audiret homo nec aliquam formam uideret dici potest; nec quia scriptum est: Abscondit se Adam a facie dei, continuo sequitur ut soleret eius faciem uidere. Quid si enim non quidem uidere ipse poterat sed uideri ipse metuebat ab eo cuius uocem audierat et deambulantis praesentiam senserat? Nam et Cain dixit deo: A facie tua abscondam me, nec ideo fateri cogimur eum solere cernere faciem dei corporeis oculis in qualibet forma uisibili, quamuis de facinore suo uocem interrogantis secumque loquentis audisset. Cuiusmodi autem loquela tunc deus exterioribus hominum auribus insonaret maxime ad primum hominem loquens, et inuenire difficile est et non hoc isto sermone suscepimus. Verumtamen si solae uoces et sonitus fiebant quibus quaedam sensibilis praesentia dei primis illis hominibus praeberetur, cur ibi personam dei patris non intellegam nescio quandoquidem persona eius ostenditur et in ea uoce cum Iesus in monte coram tribus discipulis praefulgens apparuit et in illa ubi super baptizatum columba descendit et in illa ubi ad patrem de sua glorificatione clamauit eique responsum est: Et clarificaui et iterum clarificabo; non quia fieri potuit uox sine opere filii et spiritus sancti (trinitas quippe inseparabiliter operatur), sed quia ea uox facta est quae solius personam patris ostenderet, sicut humanam illam formam ex uirgine Maria trinitas operata est sed solius filii persona est, uisibilem namque filii solius personam inuisibilis trinitas operata est. Nec nos aliquid prohibet illas uoces factas ad Adam non solum a trinitate factas intellegere sed etiam personam demonstrantes eiusdem trinitatis accipere. Ibi enim cogimur non nisi patris accipere ubi dictum est: Hic est filius meus dilectus; neque enim Iesus etiam spiritus sancti filius aut etiam suus filius credi aut intellegi potest. Et ubi sonuit: et clarificaui et iterum clarificabo, non nisi patris personam fatemur; responsio quippe est ad illam domini uocem qua dixerat: Pater, clarifica filium tuum, quod non potuit dicere nisi deo patri tantum non et spiritu sancto cuius non est filius. Hic autem ubi scriptum est: Et dixit dominus deus ad Adam, cur non ipsa trinitas intellegatur, nihil dici potest.
10. 19. Keď teda čítame: A Boh povedal Abrahámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojej rodiny a z domu svojho otca! nie je jasné, či Abrahám iba počul hlas, alebo aj niečo videl na vlastné oči. O niečo neskôr je však, pravda, trochu jasnejší text: Hospodin sa zjavil Abrahámovi a povedal mu: Túto krajinu dám tvojim potomkom….. . Ale ani tu nie je jasne uvedené, v akej podobe sa mu Pán zjavil a či to bol Otec, Syn alebo Duch Svätý. Možno by sme si mohli myslieť, že Syn sa zjavil Abrahámovi, pretože sa nepíše “Boh sa mu zjavil”, ale “Pán sa mu zjavil”. A hoci sú takzvaní bohovia na nebi i na zemi, ako je mnoho bohov a mnoho pánov, pre nás je jeden Boh, Otec, od ktorého všetko pochádza, a my sme v ňom, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené, a my sme skrze neho. . V mnohých miestach Písma sa však Otec nazýva aj Pánom, napr: Pán mi povedal: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil. A tiež: Pán povedal môjmu Pánovi: Sadni si po mojej pravici. . A sú aj miesta, kde sa Duch Svätý nazýva Pánom, ako keď apoštol hovorí: Pán je Duch. Aby si nikto nemyslel, že práve Syn by sa kvôli svojej nehmotnej prirodzenosti nazýval Duchom, pokračuje: Kde je Pánov Duch, tam je sloboda. . Teraz už nikto nebude pochybovať o tom, že Pánov Duch je Duch Svätý. Preto, ak sa vrátime k úryvku, o ktorom sme hovorili, nie je jasné, či sa Abrahámovi zjavila osoba Trojice, alebo ten istý Boh Trojice, teda ten jediný Boh, o ktorom bolo povedané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a slúžiť len jemu…. . Určite pod dubom Mambre Abrahám videl troch mužov, ktorým ponúkol pohostinnosť, ktorých prijal pod svoju strechu a pohostil ich pri svojom stole. . Ale Písmo, ktoré začína rozprávať túto epizódu, nehovorí: “Zjavili sa mu traja muži”, ale: Zjavil sa mu Pán. Až potom, keď pokračuje v opise toho, ako sa mu zjavil Pán, pridáva rozprávanie o troch mužoch, ktorých Abrahám pozval do svojho domu (v množnom čísle). Neskôr ich oslovuje v jednotnom čísle, akoby bol len jeden človek. Tak aj jemu len jeden sľubuje syna od Sáry a toho Písmo nazýva “Pánom”, ako na začiatku rozprávania hovorí: Abrahámovi sa zjavil Pán. . Abrahám ich teda pozýva, umýva im nohy, sprevádza ich na odchode, akoby to boli ľudia, ale hovorí s nimi, akoby sa obracal na Pána Boha, keď mu sľubujú syna aj keď mu hovoria o blížiacom sa zničení Sodomy.[19] Similiter etiam quod scriptum est: Et dixit dominus ad Abraham: Exi de terra tua et de Cognatione tua et de domo patris tui, non est apertum utrum sola uox facta sit ad aures Abrahae an et oculis eius aliquid apparuerit. Paulo post autem aliquanto apertius dictum est: Et uisus est dominus Abrahae et dixit illi: semini tuo dabo terram hanc. Sed nec ibi expressum est in qua specie uisus ei sit dominus, aut utrum pater an filius an spiritus sanctus ei uisus sit. Nisi forte ideo putant filium uisum esse Abrahae quia non scriptum est: ‘Visus est ei deus,’ sed: Visus est ei dominus; tamquam enim proprie uidetur filius dominus uocari dicente apostolo: Nam et si sunt qui dicuntur dii siue in caelo siue in terra sicuti sunt dii multi et domini multi, sed nobis unus deum pater ex quo omnia et nos in ipso, et unus dominus Iesus Christus per quem omnia et nos per ipsum. Sed cum et deus pater multis locis inueniatur dominus dictus sicut est illud: Dominus dixit ad me: Filius meus es tu; ego hodie genui te, et illud: Dixit dominus domino meo: Sede ad dexteram meam; cum etiam spiritus sanctus dominus dictus inueniatur ubi apostolus ait: Dominus autem spiritus est, et ne quisquam arbitraretur filium significatum et ideo dictum spiritum propter incorpoream substantiam, secutus contexuit: Vbi autem spiritus domini, ibi libertas; spiritum autem domini spiritum sanctum esse nemo dubitauerit. Neque hic ergo euidenter apparet utrum aliqua ex trinitate persona an deus ipse trinitas, de quo uno deo dictum est: Dominum deum tuum adorabis et illi soli seruies, uisus fuerit Abrahae. Sub ilice autem Mambre tres uiros uidit quibus et inuitatis hospitioque susceptis et epulantibus ministrauit. Sic tamen scriptura illam rem gestam narrare coepit ut non dicat: ‘Visi sunt ei tres uiri,’ sed: Visus est ei dominus. Atque inde consequenter exponens quomodo ei sit uisus dominus attexit narrationem de tribus uiris quos Abraham per pluralem numerum inuitat ut hospitio suscipiat; et postea singulariter sicut unum alloquitur, et sicut unus ei de Sara filium pollicetur, quem dominum dicit scriptura sicut in eiusdem narrationis exordio: Visus est, inquit, dominus Abrahae. Inuitat ergo et pedes lauat et deducit abeuntes tamquam homines; loquitur autem tamquam cum domino deo siue cum ei promittitur filius siue cum ei Sodomae imminens interitus indicatur.
11. 20. Táto pasáž Písma si vyžaduje analýzu, ktorá nie je ani stručná, ani unáhlená. Keby sa totiž zjavil len jeden človek, tí, čo hovoria, že Boží Syn bol svojou prirodzenosťou viditeľný ešte predtým, ako sa narodil z Panny, o kom by hovorili, že je to on, ak nie o sebe? Iste, keďže podľa nich sa o Otcovi hovorí: “Len neviditeľnému Bohu . . Mohol by som sa ich však znova spýtať, ako to, že pred vtelením mal Syn podobu človeka, pretože mu umyli nohy a jedol pri ľudskom stole. Ako sa to mohlo stať, keď ešte stále existoval len v Božej prirodzenosti, bez toho, aby sa Jeho rovnosť s Bohom považovala za lúpež? Či to nebolo tak, že sa už sám exinancoval, vzal na seba prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom a bol nájdený v ľudskej podobe? ? Vieme však, že to urobil tak, že vyšiel na svetlo Panny Márie. Ako sa teda predtým, než to urobil, zjavil Abrahámovi v podobe tohto jediného človeka? Bola táto ľudská podoba len prízrakom? Tieto otázky by som mohol klásť, keby sa Abrahámovi zjavil len jeden človek a bol by považovaný za Božieho Syna. Ale keďže sa zjavili traja ľudia a nie je povedané, že by niektorý z nich mal prednosť pred ostatnými v prirodzenosti, veku alebo sile, prečo by sme tu nemali spoznať viditeľným spôsobom, prostredníctvom viditeľného stvorenia, rovnosť Trojice a jednotu a totožnosť podstaty v troch Osobách?[XI 20] Non paruam neque transitoriam considerationem postulat iste scripturae locus. Si enim uir unus uisus fuisset, iam illi qui dicunt et priusquam de uirgine nasceretur per suam substantiam uisibilem filium, quid aliud quam ipsum esse clamarent? Quoniam ‘De patre,’ inquiunt, ‘dictum est: Inuisibili soli deo.’ Et tamen possem adhuc quaerere quomodo ante susceptam carnem habitu est inuentus ut homo, quandoquidem pedes ei loti sunt et humanis epulis epulatuus est. Quomodo istud fieri poterat cum adhuc in forma dei esset, non rapinam arbitratus esse aequalis deo? Numquid enim iam semetipsum exinanierat formam serui accipiens, in similitudine hominum factus et habitu inuentus ut homo, cum hoc quando fecerit per partum uirginis nouerimus? quomodo igitur antequam hoc fecisset ut uir unus apparuit Abrahae? An illa forma uera non erat? Possem ista quaerere si unus uir apparuisset Abrahae idemque dei filius crederetur. Cum uero tres uisi sunt nec quisquam in eis uel forma uel aetate uel potestate maior ceteris dictus est, cur non hic accipiamus uisibiliter insinuatam per creaturam uisibilem trinitatis aequalitatem atque in tribus personis unam eandemque substantiam?
11. 21. Niektorí sa môžu skutočne domnievať, že Písmo zamýšľa nadradiť jedného z týchto troch mužov a dáva mu vidieť Pána, Božieho Syna, zatiaľ čo títo dvaja by boli jeho anjelmi, pretože Abrahám, hoci sa objavuje v trojici, oslovuje slovom iba jedného a nazýva ho “Pán”. Sväté písmo nezabudlo zabrániť takýmto budúcim špekuláciám a názorom a vyvrátiť ich. Urobí tak krátko nato, keď hovorí, že Lota navštívili dvaja anjeli. Tento svätý muž, ktorý sa zaslúžil o to, že unikol zničeniu Sodomy, oslovuje titulom “Pán” v jednotnom čísle. . Písmo totiž pokračuje: Pán odišiel, keď skončil rozhovor s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil do svojho domu. [21] Nam ne quisquam putaret sic intimatum unum in tribus fuisse maiorem et eum dominum dei filium intellegendum, duos autem illos angelos eius quia cum tres uisi sunt, uni domino illic loquitur Abraham, sancta scriptura futuris talibus cogitationibus atque opinionibus contradicendo non praetermisit occurrere quando paulo post duos angelos dicit uenisse ad Loth in quibus et ille uir iustus qui de Sodomorum incendio meruit liberati ad unum dominum loquitur. Sic enim sequitur scriptura dicens: Abiit autem dominus postquam cessauit loquens ad Abraham, et Abraham reuersus est ad locum suum.
12. Do Sodomy prišli večer dvaja anjeli . Na tomto mieste je potrebné dôkladnejšie preskúmať problém, ktorý som si stanovil na objasnenie. Je isté, že Abrahám hovoril s tromi mužmi, ale používa jednotné číslo “Pán”. Niekto možno povie, že len v jednom z troch prípadov spoznal Pána, v ostatných dvoch spoznal jeho anjelov. Čo však v tomto prípade znamená nasledujúci text: “Pán odišiel, keď skončil rozhovor s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil do svojho domu”? . Podvečer prišli do Sodomy dvaja anjeli. ? Bolo to tak, že len ten z troch, ktorý bol spoznaný ako Pán, odišiel a poslal dvoch anjelov, ktorí boli s ním, aby zničili Sodomu? Pozrime sa, čo nasleduje: “Dvaja anjeli prišli”, hovorí Písmo, “do Sodomy podvečer. Lot sedel pri bráne Sodomy. Len čo ich Lót uvidel, vyšiel im v ústrety, poklonil sa im až k zemi a povedal: “Prosím vás, páni, dovoľte mi prísť do domu vášho sluhu. . Tu je jasné, že anjeli boli dvaja, že boli v množnom čísle pozvaní do domu, že ich úctivo nazývali pánmi, pretože ich možno považovali za ľudí.[XII] Venerunt autem duo angeli in Sodomis uespere. Hic attentius considerandum est quod ostendere institui. Cum tribus certe loquebatur Abraham et eum dominum singulariter appelauit. ‘Forte,’ inquit aliquis, ‘unum ex tribus agnoscebat dominum, alios autem duos angelos eius.’ Quid sibi ergo uult quod consequenter dicit scriptura: Abiit autem dominus postquam cessauit loquens ad Abraham, et Abraham reuersus est ad locum suum. Venerunt autem duo angeli in Sodomis uespere? An forte ille unus abscesserat qui dominus cognoscebatur in tribus, et duos angelos qui cum illo erant ad consumendam Sodoma miserat? Ergo sequentia uideamus. Venerunt, inquit, duo angeli in Sodomis uespere. Loth autem sedebat ad portam Sodomorum. Et cum uidisset eos Loth, surrexit in obuiam illis et adorauit in faciem super terram et dixit: Ecce, domini, diuertite in domum pueri uestri. Hic manifestum est et duos angelos fuisse et in hospitium pluraliter inuitatos et honorifice appellatos dominos cum fortasse homines putarentur.
12. 22. Je tu však ešte jedna ťažkosť: keby ich nepoznal ako Božích anjelov, Lót by sa pred nimi nepokoril na zem. Ale prečo im potom ponúka ubytovanie a jedlo, akoby potrebovali takúto láskavosť? Nech už je však tajomstvo, ktoré sa tu skrýva, akékoľvek, pokračujme v téme, ktorú sme začali. Objavia sa dvaja, obaja sa volajú anjeli, sú pozvaní v množnom čísle, Lót s nimi hovorí v množnom čísle, kým neopustia Sodomu. Potom Písmo pokračuje a hovorí: Keď ich vyviedli, povedali mu: Zachráň sa, od toho závisí tvoj život! Neohliadajte sa a nezastavujte sa nikde na rovine; choďte na vrch, tam budete v bezpečí, aby ste nezahynuli. Lot im však povedal: “Prosím ťa, Pane, hľa, tvoj služobník našiel milosť v tvojich očiach. . Čo znamená: Povedal im: Prosím ťa, Pane….. … keď ten, ktorý bol Pánom a poslal anjelov, už odišiel? Prečo sa hovorí: “Prosím ťa, Pane,” a nie: “Prosím ťa, páni”? Ak sa chcel Lot jedného z nich spýtať, prečo Písmo hovorí: Lot im povedal: Prosím ťa, Pane, hľa, tvoj služobník našiel milosť v tvojich očiach? Máme tu vidieť aj v množnom čísle dve osoby? A potom jediný Pán Boh v jednote svojej prirodzenosti, pretože obaja sú oslovení ako jeden? O ktorých dvoch osobách však hovoríme? Otec a Syn, alebo Otec a Duch Svätý, alebo Syn a Duch Svätý? Posledná hypotéza je zrejme najpresvedčivejšia. Hovoria totiž, že boli poslaní, ako to hovoríme o Synovi a Duchu Svätom, ale nikde v Písme nenachádzame, že by bol poslaný Otec.[22] Sed rursus mouet quia nisi angeli dei cognoscerentur, non adoraret Loth in faciem super terram. Cur ergo tamquam tali humanitate indigentibus et hospitium praebetur et uictus? Sed quodlibet hic lateat, illud nunc quod suscepimus exsequamur. Duo apparent; angeli ambo dicuntur; pluraliter inuitantur tamquam cum duobus pluraliter loquitur donec exeatur a Sodomis. Deinde sequitur scriptura et dicit: Et factum est postquam eduxerunt eos foras et dixerunt: Saluans salua animam tuam; ne respexeris retro neque stes in hac uniuersa regine; in montem uade et ibi saluaberis ne forte comprehendaris. Dixit autem Loth ad eos: Rogo, domine, quoniam inuenit puer tuus ante te miseraicordiam? An et hic hoc: Dixit ad eos: Rogo, domine, si iam ille discesserat qui dominus erat et angelos miserat? Cur dicitur, Rogo, domine, et non, ‘Rogo, domini’? Aut si unum ex eis uoluit appellare, cur ait scriptura: Dixit autem Loth ad eos: Rogo, domine quoniam inuenit puer tuus ante te misericordiam? An et hic intellegimus in plurali numero personas duas, cum autem idem duo tamquam unus conpellantur, unius substantiae unum dominum deum? Sed quas duas personas hic intellegimus? Patris et filii, an patris et spiritus sancti, an filii et spiritus sancti? Hoc forte congruentibus quod ultimum dixi. Missos enim se dixerunt, quod de filio et de spiritu sancto dicimus. Nam patrem missum nusquam scripturarum nobis occurrit.
13. 23. Keď bol Mojžiš poslaný, aby vyslobodil izraelský ľud z Egypta, podľa Písma sa mu Boh zjavil takto. 23. Keď bol Mojžiš poslaný, aby vyslobodil izraelský ľud z Egypta, podľa Písma sa mu Boh zjavil takto: pásol stádo svojho svokra Jetra, midjánskeho kňaza, a pri hnaní stáda cez púšť prišiel na Boží vrch Horeb. A Pánov anjel sa mu zjavil v ohnivom plameni uprostred kríka. A videl, že celý krík bol v plameni ohňa a nezhasol. A Mojžiš povedal: “Chcem tam ísť a vidieť toto veľké videnie: prečo sa ten ker nezničil! Keď Pán videl, že sa priblížil z jednej strany, aby ho pozoroval, zavolal ho zprostred kríka a povedal: “Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. . Aj tu sa hovorí najprv o Pánovom anjelovi a potom o Bohu. Je teda anjel možno Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým, Bohom Jakubovým? Potom si môžeme právom myslieť, že je to sám Spasiteľ, o ktorom apoštol hovorí: “Tí, ku ktorým patria patriarchovia a z ktorých vyšiel Kristus podľa tela, Ten, ktorý je nadovšetko, požehnaný Boh na veky vekov….. . Keďže Boh, ktorý je nadovšetko požehnaný, je požehnaný naveky, nie je nerozumné myslieť si, že aj tu je Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým a Bohom Jakubovým. Prečo je však najprv nazvaný Pánovým anjelom, keď sa zjavil v plameni ohňa uprostred kríka? ? Možno preto, že bol jedným z nespočetných anjelov, ale poverený zastupovať osobu svojho Pána? Alebo to bolo nejaké stvorenie, ktoré sa viditeľne zjavilo, aby túto funkciu vykonávalo, a ktorému boli použité citlivé slová, ktorými bola Pánova prítomnosť signalizovaná aj ľudským zmyslom, a to vhodným spôsobom prostredníctvom stvorenia podriadeného Bohu? Ak to bol jeden z anjelov, kto môže nesporne povedať, či bol poverený zastupovať osobu Syna alebo Ducha Svätého, alebo Boha Otca, alebo jednoducho samotnú Trojicu, Boha jediného, aby anjel mohol povedať: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov…? ? Nemožno totiž povedať, že Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov je Boží Syn a nie Otec, a nikto sa neodváži povedať, že Duch Svätý alebo tá istá Trojica, ktorá je, ako veríme a myslíme, jediný Boh, nie je Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Veď on nie je Bohom tých patriarchov, ktorí nie sú Bohom. Ak teda nielen Otec je Boh, ako to uznávajú všetci heretici, ak aj Syn je Boh, čo musia uznať, aj keď proti svojej vôli, na základe slov apoštola: On je nadovšetko, Boh požehnaný na veky vekov. Ak je aj Duch Svätý Boh, podľa toho, čo hovorí apoštol: Oslavujte Boha na svojom tele. ak je aj Duch Svätý Boh, podľa toho, čo hovorí apoštol: Oslavujte Boha na svojich telách, kým predtým povedal: Neviete, že vaše telá sú chrámy Ducha Svätého, ktorý je vo vás a ktorého ste dostali od Boha? ak sú všetci traja jedným Bohom Ak sú všetci traja jedným Bohom, ako verí katolícka ortodoxia, nie je dostatočne jasné, ktorú osobu Trojice anjel predstavoval, ak to bol jeden z anjelov, ani či predstavoval osobu alebo samotnú Trojicu. Na druhej strane, ak už existujúca vec bola prijatá do užívania a tak, aby sa mohla zjaviť ľudským očiam a aby ju mohli počuť uši, a bola nazvaná a Anjel Pána a Pán a Boh, potom v tomto prípade nemožno Boha chápať ako Otca, ale buď ako Syna, alebo ako Ducha Svätého. Samozrejme, nepamätám si na žiadny text, v ktorom by bol Duch Svätý nazvaný anjelom, ale jeho pôsobenie by nám mohlo umožniť priradiť mu toto pomenovanie. V skutočnosti sa o ňom hovorí: On vám oznámi veci, ktoré sa stanú…. . Je známe, že grécke slovo “anjel” v preklade do latinčiny znamená “nuncius”. Čo sa týka Pána Ježiša Krista, v Prorokovi čítame veľmi jasne, že mu bol priradený prívlastok Anjel Veľkej rady. . Ďalšie dva prívlastky Boh a Pán anjelov sa vzťahujú na Ducha Svätého a Božieho Syna.[XIII 23] Moyses autem quando ad populum Israhel ex Aegypto educendum missus est, sic ei dominum apparuisse scriptum est: Pascebat, inquit, oues Iethro soceri sui sacerdotis Madian, et egit oues in desertum et uenit in montem dei Choreb. Apparuit autem illi angelus domini in flamma ignis de rubo. Et uidit quia in rubo arderet ignis, rubus uero non comburebatur. Et ait Moyses: Ibo et uidebo uisum istud quod tam magnum uidi. quoniam non comburitur rubus. Cum ergo uidit dominus quia uenit uidere, clamauit eum dominus de rubo dicens: Ego sum deus patris tui, deus Abraham et deus Isaac et deus Iacob. Et hic primo angelus domini dictus est deinde deus. Numquid ergo angelus est deus Abraham et deus Isaac et deus Iacob? Potest ergo recte intellegi ipse saluator de quo dicit apostolus: Quorum patres et ex quibus Christus secundum carnem, qui est super omnia deus benedictus in saecula. Qui ergo super omnia est deus benedictus in saecula non absurde etiam hic ipse intellegitur deus Abraham et deus Isaac et deus Iacob. Sed cur prius angelus domini dictus est cum de rubo in flamma ignis apparuit? Vtrum quia unus ex multis angelis erat sed per dispensationem personam domini sui gerebat, an assumptum erat aliquid creaturae quod ad praesens negotium uisibiliter appareret et unde uoces sensibiliter ederentur quibus praesentia domini per subiectam creaturam corporeis etiam sensibus hominis sicut oportebat exhiberetur? Si enim unus ex angelis erat, quis facileaffirmare possit utrum ei filii persona nuntianda imposita fuerit an spiritus sancti an dei patris an ipsius omnino trinitatis qui est unus et solus deus, ut diceret: Ego sum deus Abraham et deus Isaac et deus Iacob? Neque enim possumus dicere deum Abraham et deum Isaac et deum Iacob filium dei esse et patrem non esse. Aut spiritum sanctum aut ipsam trinitatem quam credimus et intellegimus unum deum audebit aliquis negare deum Abraham et deum Isaac et deum Iacob? Ille enim non est illorum patrum deus qui non est deus. Porro si non solum pater deus est sicut omnes etiam haeretici concedunt, sed etiam filius quod uelint nolint coguntur fateri dicente apostolo: Qui est super omnia deus benedictus in saecula, et spiritus sanctus dicente ipso apostolo: Clarificate ergo deum in corpore uestro cum supra diceret: Nescitis quia corpora uestra templum in uobis spiritus sancti est quem habetis a deo?, et hi tres unus deus sicut catholica sanitas credit, non satis elucet quam in trinitate personam, et utrum aliquam an ipsius trinitatis gerebat ille angelus, si unus ex ceteris angelis erat. Si autem in usum rei praesentis assumpta creatura est quae humanis et oculis appareret et auribus insonaret et appellaretur et angelus domini et dominus et deus, non potest hic deus pater intellegi, sed aut filius aut spiritus sanctus, quamquam spiritum sanctum alicubi angelum dictum non recolam. Sed ex opere possit intellegi; dictum enim de illo est: Quae uentura sunt annuntiabit uobis, et utique angelus graece, latine nuntius interpretatur. De domino autem Iesu Christo euidentissime legimus apud prophetam quod magni consilii angelus dictus sit, cum et spiritus sanctus et dei filius sit deus et dominus angelorum.
14. 24. Podobne Písmo hovorí o odchode Izraelitov z Egypta. Boh išiel pred nimi vo dne v podobe oblačného stĺpa, aby ich viedol na ceste, a v noci v podobe ohňa; a oblačný stĺp vo dne a ohnivý stĺp v noci sa nikdy nevzdialil z prítomnosti ľudu. . Kto môže v tomto prípade pochybovať o tom, že Boh sa zjavil v očiach ľudí prostredníctvom stvorenia, telesného stvorenia, ktoré podlieha jeho vôli, a nie jeho vlastnej podstate? Rovnako však nie je jasné, či sa zjavil Otec, Syn, Duch Svätý alebo samotná Trojica, jediný Boh. Nemyslím si, že je to jasné aj z nasledujúceho úryvku: V oblaku sa zjavila Pánova sláva. Pán prehovoril k Mojžišovi a povedal: “Počul som reptanie Izraelitov…..[XIV 24] Item in exitu de Aegypto filiorum Israhel scriptum est: Deus autem praeibat illos, die quidem in columna nubis et ostendebat illis uiam, nocte autem in columna ignis; et non deficiebat columna nubis die et columna ignis nocte ante populum. Quis et hic dubitet per subiectam creaturam eandemque corpoream non per suam substantiam deum oculis apparuisse mortalium? Sed utrum patrem an filium an spiritum sanctum an ipsam trinitatem unum deum similiter non apparet. Nec ibi hoc distinguitur, quantum existimo, ubi scriptum est: Et maiestas domini apparuit in nube, et locutus est dominus ad Moysen dicens: Exaudiui murmur filiorum Israhel, et cetera.
15. 25. Teraz hovorme o oblakoch, hlasoch, bleskoch, trúbení a dyme na vrchu Sinaj: Vrch Sinaj celý dymil, lebo Pán tam zostúpil uprostred ohňa, a dym stúpal ako dym z pece. Všetci ľudia sa strašne báli. Zvuk trúbky bol čoraz hlasnejší. Mojžiš prehovoril a Boh mu odpovedal hromobitím. . A o niečo ďalej, po tom, čo bol daný Zákon vyjadrený v Desatore, Písmo pokračuje: A všetok ľud bol svedkom hromu, blesku, zvuku trúby a dymiaceho vrchu. a o niečo neskôr: Ľud stál v odstupe, kým Mojžiš sa priblížil ku kaliguli, kde bol Boh, a Pán povedal Mojžišovi... . Čo tu treba povedať okrem toho, že nikto nie je taký hlúpy, aby veril, že dym, oheň, oblaky, šero a iné podobné veci sú podstatou Slova a Múdrosti Božej, ktorou je Kristus, alebo podstatou Ducha Svätého? Ani Árijci nikdy nezašli tak ďaleko, aby to tvrdili o Bohu Otcovi. Preto tieto zázraky vykonalo stvorenie, ktoré je poddajné Stvoriteľovi. A boli predstavené ľudským zmyslom spôsobom, ktorý im vyhovoval; inak na základe výroku: Mojžiš vstúpil do tmy, kde bol Boh. Inak, na základe tvrdenia, že Mojžiš vošiel do hmly, kde bol Boh, niektorí uveria, že ľudia videli hmlu, ale Mojžiš v hmle videl telesnými očami Božieho Syna, o ktorom heretickí blázni tvrdia, že sa zjavil vo svojej vlastnej bytosti. Možno pripustiť, že Mojžiš ho videl telesnými očami, ak je možné telesnými očami kontemplovať nie, ako hovorím, Múdrosť Božiu, čiže Krista, ale dokonca len tú istú múdrosť ako každý človek a každý múdry človek. Totiž preto, lebo Písmo hovorí o praotcoch Izraela, že videli miesto, kde odpočíval Boh Izraela, a že pod jeho nohami bola akoby zafírová doska a čistotou sa podobala nebu. Treba pripustiť, že Ten, ktorý je Slovo a Múdrosť Božia, spočinul vo svojom bytí v bode v zemskom priestore, Ten, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca po druhý a všetko spravuje s dobrotou. a Slovo Božie, ktorým bolo všetko stvorené, je také premenlivé, že sa niekedy zmršťuje a niekedy rozťahuje? (Nech Pán chráni ducha svojich verných pred takýmito myšlienkami). Na druhej strane, ako sme už neraz povedali, práve prostredníctvom stvorenia podriadeného Bohu sa tieto viditeľné a vnímateľné javy prezentujú na označenie neviditeľného a pochopiteľného Boha (t. j. nielen Otca, ale aj Syna a Ducha Svätého), od ktorého pochádzajú, skrze ktorého alebo v ktorom sú všetky veci. Hoci zostáva pravdou, že neviditeľné Božie dokonalosti od stvorenia sveta sa stávajú zrozumiteľnými, ak sa správne uvažuje o jeho dielach, o jeho večnej moci aj o jeho božstve. [XV 25] Iam uero de nubibus et uocibus et fulguribus et tuba et fumo in monte Sina cum diceretur: Sina autem mons fumabat totus propterea quod descendisset deus in eum in igne, et ascendebat fumus tamquam fumus fornacis. Et mente confusus est omnis populus uehementer; fiebant autem uoces tubae prodeuntes fortiter ualde. Moyses loquebatur et deus respondebat ei uoce. Et paulo post data lege in decem praeceptis consequenter dicitur: Et omnis populus uidebat uoces et lampadas et uoces tubae et montem fumantem. Et paulo post: Et stabat, inquit, omnis populus a longe. Moyses autem intrauit in nebulam ubi erat deus, et dixit dominus ad Moysen, et cetera. Quid hinc dicam nisi quod nemo tam uecors est qui credat fumum, ignem, nubes et nebulam et si qua huiusmodi uerbi et sapientiae dei quod est Christus uel spiritus sancti esse substantiam? Nam de patre deo nec arriani hoc umquam ausi sunt dicere. Ergo creatura seruiente creatori facta sunt illa omnia et humanis sensibus pro dispensatione congrua praesentata, nisi forte quia dictum est: Moyses autem intrauit in nebulam ubi erat deus, hoc arbitrabitur carnalis cogitatio, a populo quidem nebulam uisam, intra nebulam uero Moysen oculis carneis uidisse filium dei quem delirantes haeretici in sua substantia uisum uolunt. Sane uiderit eum Moyses oculis carneis si oculis carneis potest uideri non modo spaientia dei quod est Christus, sed uel ipsa cuiuslibet hominis et qualiscumque sapientis. Aut quia scriptum est de senioribus Israhel quia uiderunt locum ubi steterat deus Israhel et quia sub pedibus eius tamquam opus lapidis sapphiri et tamquam aspectus firmamenti caeli, propterea credendum est uerbum et sapientiam dei per suam substantiam in spatio loci terreni stetisse, quae pertendit a fine usque in finem fortiter et disponit omnia suauiter, et ita esse mutabile uerbum dei per quod facta sunt omnia ut modo se contrahat modo distendat? Mundet dominus a talibus cogitationibus corda fidelium suorum. Sed per subiectam, ut saepe diximus, creaturam exhibentur haec omnia uisibilia et sensibilia ad significandum inuisibilem atque intellegibilem deum, non solum patrem sed et filium et spiritum sanctum, ex quo omnia, per quem omnia, in quo omnia; quamuis inuisibilia dei a creatura mundi per ea quae facta sunt intellecta conspiciantur, sempiterna quoque uirtus eius ac diuinitas.
15. 26. Čo sa však týka problému, ktorým sme sa začali zaoberať, neviem, ako rozpoznať, kto aj na vrchu Sinaj prostredníctvom všetkých tých desivých zázrakov, ktoré boli predložené ľudským zmyslom, správne prehovoril, či Trojjediný Boh, Otec, Syn alebo Duch Svätý. Ale ak je tu dovolené predložiť hypotézu s rezervou a opatrnosťou, bez toho, aby sme sa odvážili vysloviť pravdivé tvrdenie, prečo by sme, vzhľadom na to, že môže ísť o osobu Trojice, nemali skôr uvažovať o Duchu Svätom? Zákon, ktorý bol v tom čase daný, bol podľa výroku Písma napísaný na kamenných doskách Božím prstom. ktorý, ako vieme z evanjelia, označuje Ducha Svätého. . Na druhej strane, od zabitia baránka a slávenia Veľkej noci do dňa, keď sa tieto veci začali diať na vrchu Sinaj, uplynie päťdesiat dní, rovnako ako po Pánovom umučení uplynie päťdesiat dní od jeho zmŕtvychvstania do dňa, keď prišiel Duch Svätý, ktorého prisľúbil Boží Syn. Navyše, keď prišiel, podľa toho, čo čítame v Skutkoch apoštolov, zjavil sa v podobe samostatných ohnivých jazykov, ktoré spočinuli na každom z apoštolov. To je v súlade s knihou Exodus, kde sa píše: “Hora Sinaj bola celá zadymená, lebo Boh tam zostúpil v ohni”. a o kúsok ďalej: Pánova velebnosť sa zjavila v podobe horiaceho ohňa na vrchole hory pred Izraelitmi. . Ak predpokladáme, že tieto zázraky sa stali takýmto spôsobom, pretože ani Otec, ani Syn by sa nemohli na tom mieste zjaviť takýmto spôsobom bez Ducha Svätého, skrze ktorého mal byť napísaný Zákon, potom máme istotu, že Boh sa na tom mieste zjavil nie vo svojej podstate, ktorá zostáva neviditeľná a nemenná, ale prostredníctvom tejto stvorenej veci. Ale pokiaľ viem, žiadne konkrétne znamenie nenaznačuje, že by to bola konkrétna osoba Trojice.[26] Sed quod attinet ad id quod nunc suscepimus nec in monte Sina uideo quemadmodum appareat per illa omnia quae mortalium sensibus terribiliter ostendebantur utrum deus trinitas an pater an filius an spiritus sanctus proprie loquebatur. Verumtamen si quid hinc sine affirmandi temeritate modeste atque cunctanter coniectare conceditur, si una ex trinitate persona potest intellegi, cur non spiritum sanctum potius intellegimus quando et tabulis lapideis lex ipsa quae ibi data est digito dei scripta dicitur, quo nomine spiritum sanctum in euangelio significari nouimus. Et quinquaginta dies numerantur ab occisione agni et celebratione paschae usque ad diem quo haec fieri coepta sunt in monte Sina, sicut post domini passionem ab eius resurrectione quinquaginta dies numerantur et uenit promissus a filio dei spiritus sanctus. Et in ipso eius aduentu, quem in apostolorum actibus legimus, per diuisionem linguarum ignis apparuit qui et insedit super unumquemque eorum, quod exodo congruit ubi scriptum est: Sina autem mons fumabt totus propterea quod descendisset in eum deus in igne, et aliquanto post: Aspectus, inquit, maiestatis domini tamquam ignis ardens super uerticem montis coram filiis Israhel. Aut si haec ideo facta sunt quia nec pater nec filius illic eo modo praesentari poterant sine spiritu sancto quo ipsam legem scribi oportebat, deum quidem non per substantiam suam quae inuisibilis et incommutabilis manet sed per illam speciem creaturae illic apparuisse cognoscimus. Sed aliquam ex trinitate personam signo quodam proprio, quantum ad mei sensus capacitatem pertinet, non uidemus.
16. 27. Obyčajne väčšinu mätú aj tieto slová: A Pán hovoril Mojžišovi z tváre do tváre, ako sa hovorí s priateľom. . Krátko nato však Mojžiš sám hovorí: “Ak som teda našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne, aby som ťa videl a našiel milosť v tvojich očiach a vedel, že tento ľud je naozaj tvojím ľudom. . A o niečo neskôr: Mojžiš povedal Pánovi: Ukáž mi svoju velebnosť. . Ako to, že niektorí verili, že v spomínaných zjaveniach sa Boh zviditeľnil vo svojej podstate, a to až do takej miery, že niektorí nekompetentní ľudia považovali Božieho Syna za viditeľného v sebe samom, a nie prostredníctvom stvorení, a verili, že Mojžiš vstúpil doprostred kaliguly v tom zmysle, že v očiach ľudí sa predstavila clona z oblakov kým v oblakoch videl Božiu tvár a počul jeho slová? A v akom zmysle sa hovorí: Pán hovoril s Mojžišom z tváre do tváre ako ten, kto hovorí so svojím priateľom? ? Hľa, sám Mojžiš hovorí: Ak som našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne. . Mojžiš si zjavne dobre uvedomoval, čo sa mu javí v materiálnej podobe, a žiadal pravé videnie Boha v duchovnej podobe. Tento rozhovor, ktorý sa prejavoval hlasmi, bol zjavne modulovaný ako rozhovor priateľa s priateľom. Ale kto vidí Boha Otca telesnými očami? Slovo, ktoré bolo na počiatku a bolo Bohom a skrze ktoré všetko vzniklo, kto ho vidí telesnými očami? kto ho vidí telesnými očami? A kto vidí Ducha múdrosti telesnými očami? Čo teda znamená, že sa mi jasne ukážeš? ak nie: “Ukáž mi svoju podstatu”? Keby Mojžiš túto otázku nepoložil, určite by sme sa museli zmieriť s bláznami, ktorí veria, že prostredníctvom vyššie uvedených skutkov a slov sa Mojžišovým očiam zjavila Božia podstata, zatiaľ čo nám je najzreteľnejším spôsobom zjavené, že Mojžiš takéto videnie nemohol získať, hoci prejavil túžbu po tom. Kto sa teda odváži tvrdiť, že prostredníctvom takýchto javov, podobných tým, ktoré sa vo viditeľnej podobe zjavili aj Mojžišovi, sa očiam nejakého smrteľníka zjavila pravá Božia bytosť, a nie namiesto nej stvorenie poddajné Božej vôli?[XVI 27] Est etiam quo plerique moueri solent quia scriptum est: Et locutus est dominus ad Moysen facie ad faciem sicut quis loquitur ad amicum suum, cum paulo post dicat idem Moyses: Si ergo inueni gratiam ante te, ostende mihi temetipsum manifeste ut uideam te, ut sim inueniens gratiam ante te et ut sciam quia populus tuus est gens haec, et paulo post iterum: Dixitque Moyses ad dominum: Ostende mihi maiestatem tuam. Quid est hoc quod in omnibus quae supra fiebant deus uideri per suam substantiam putabatur, unde a miseris creditus est non per creaturam sed per se ipsum uisibilis filius dei, et quod intrauerat in nebulam Moyses ad hoc intrasse uidebatur ut oculis quidem populi ostenderetur caligo nebulosa, ille autem intus uerba dei tamquam eius faciem contemplatus audiret? Et quomodo dictum est: Locutus est dominus ad Moysen facie ad faciem sicut quis loquitur ad amicum suum? Ecce idem dicit: Si inueni gratiam in conspectu tuo, ostende mihi temetipsum manifeste. Nouerat uitque quod corporaliter uidebat, et ueram uisionem dei spiritaliter requirebat. Locutio quippe illa quae fiebat in uocibus sic modificabatur tamquam esset amici loquentis ad amicum. Sed deum patrem quis corporeis oculis uidet? Et quod in principio erat uerbum et uerbum erat apud deum et deus erat uerbum per quod facta sunt omnia, quis corporeis oculis uidet? Et spiritum sapientiae quis corporeis oculis uidet? Quid est autem: Ostende mihi temetipsum manifeste ut uideam te, nisi ostende mihi substantiam tuam? Hoc autem si non dixisset Moyses, utcumque ferendi essent stulti qui putant per ea quae supra gesta uel dicta sunt substantiam dei oculis eius fuisse conspicuam; cum uero hic apertissime demonstretur nec desideranti hoc fuisse concessum, quis audeat dicere per similes formas quae huic quoque uisibiliter apparuerant non creaturam deo seruientem sed hoc ipsum quod deus est cuiusquam oculis apparuisse mortalium?
16. 28. A tu je opäť to, čo Pán hovorí Mojžišovi v pokračovaní textu: Nebudeš môcť vidieť moju tvár a žiť, lebo nikto nemôže vidieť moju tvár a žiť. Potom povedal: “Tu je miesto blízko mňa; postav sa na tú skalu, kým môj majestát prejde okolo. Položím ťa na vrchol skaly a zakryjem ťa svojou rukou, kým neprejdem. Potom stiahnem svoju ruku a uvidíte môj chrbát, ale moja tvár sa vám nezjaví.[28] Et hic quidem quod postea dominus dicit ad Moysen: Non poteris uidere faciem meam et uiuere; non enim uidebit homo faciem meam et uiuet. Et ait dominus: Ecce locus penes me, et stabis super petram statim ut transiet mea maiestas, et ponam te in spelunca petrae. Et tegam manu mea super te donec transeam, et auferam manum, et tunc uidebis posteriora mea; nam facies mea non apparebit tibi.
17. Nie bezdôvodne sa chrbát Boží zvyčajne chápe ako obraz nášho Pána Ježiša Krista v zmysle tela, podľa ktorého sa narodil z Panny, zomrel a vstal z mŕtvych. O Božom chrbte možno povedať, že je Kristovým telom, pretože smrteľnosť je oveľa nižšia ako božstvo, alebo preto, že sa ju rozhodol prijať neskôr, takmer na konci sveta. Na druhej strane jeho tvár znamená tú božskú prirodzenosť, v ktorej nepovažoval svoju podobnosť s Bohom Otcom za krádež. príroda, ktorú nikto nemôže vidieť bez smrti alebo preto, že po tomto živote, v ktorom sme pútnikmi ďaleko od Pána a kde porušiteľné telo zaťažuje dušu. uvidíme Krista tvárou v tvár, ako hovorí apoštol. Žalm hovorí o tomto živote: “Áno, každý človek, ktorý žije, je len zdanlivý. a ďalšie: Lebo žiadny živý človek sa nemôže ospravedlniť pred tebou. . Ako hovorí Ján, v tomto živote ešte nie je ukázané, čím budeme. Vieme,” hovorí, “že keď sa to stane zjavným, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. Vieme,” hovorí, “že keď sa to stane zjavným, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je, čím zjavne chce povedať, že sa to vzťahuje na posmrtný život, po tomto živote, keď splatíme dlh smrti a dostaneme prísľub vzkriesenia. Alebo aj teraz, keď duchovne poznávame Božiu Múdrosť, skrze ktorú všetko vzniklo, v rovnakej miere umierame pre trpiacich. v tej istej miere, v akej umierame telesným náklonnostiam, aby sme tento svet považovali za mŕtvy pre nás, umierame aj tomuto svetu a hovoríme s apoštolom: Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet…. . O tejto smrti hovorí aj apoštol: Ak ste teda zomreli spolu s Kristom, prečo si ako ľudia žijúci vo svete nechávate vnucovať? . Nie je preto bezdôvodné, že nikto nebude môcť vidieť tvár Múdrosti bez toho, aby zomrel. teda samotný prejav Božej Múdrosti. Veď Múdrosť je tá nádhera, ku ktorej každý človek túži kontemplovať a milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celým svojím duchom. . Aby mohol dosiahnuť túto kontempláciu, ten, kto miluje svojho blížneho ako seba samého, buduje svojho blížneho, ako len môže; od týchto dvoch prikázaní závisí celý Zákon a Proroci. . Túto myšlienku vyjadril aj sám Mojžiš, ktorý povedal, vedený láskou k Bohu, ktorá ho zo všetkého najviac spaľovala: “Ak som našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne, aby som našiel milosť v tvojich očiach. a hneď dodal, že aj z lásky k blížnemu: A aby vedel, že tento ľud je tvojím ľudom. . Je to teda krása, ktorej túžba uchvacuje každú rozumnú dušu, dušu, ktorá je tým horlivejšia, čím je čistejšia, čím viac sa povznáša k duchovným skutočnostiam, čím viac sa povznáša k duchovným skutočnostiam, čím viac odumiera telesným skutočnostiam. Ale kým sme pútnikmi ďaleko od Pána a kráčame vierou, a nie videním. Pokiaľ sme však pútnikmi vzdialenými od Pána a kráčame vierou, a nie videním, musíme sa pozerať na Kristov chrbát, teda na jeho telo, prostredníctvom samotnej viery, teda stojac pevne na pevnom základe viery, ktorý kameň symbolizuje: musíme ho kontemplovať z takejto dokonale bezpečnej pozorovateľne, teda v rámci Katolíckej cirkvi, o ktorej bolo povedané: A na tejto skale postavím svoju cirkev….. . Čím viac totiž milujeme Kristovu tvár, ktorú chceme vidieť, tým viac v jej “chrbte” objavujeme veľkosť lásky, ktorou nás Kristus miloval ako prvý. [XVII] Non incongruenter ex persona domini nostri Iesu Christi praefiguratum solet intellegi ut posteriora eius accipiantur caro eius in qua de uirgine natus est et mortuus et resurrexit, siue propter postremitatem mortalitatis posteriora dicta sint, siue quod eam prope in fine saeculi, hoc est posterius, suscipere dignatus est. Facies autem eius illa dei forma in qua non rapinam arbitratus esse aequalis deo patri, quod nemo utique potest uidere et uiuere; siue quia post hanc uitam in qua peregrinamur a domino et ubi corpus quod corrumpitur aggrauat animam, uidebimus facie ad faciem sicut dicit apostolus. De hac enim uita in psalmis dicitur: Verumtamen uniuersa uanitas omnis homo uiuens, et iterum: Quoniam non iustificabitur in conspectu tuo omnis uiuens. In qua uita etiam secundum Iohannem nondum apparuit quod erimus. Scimus, inquit, quia cum apparuerit, similes ei erimus quoniam uidebimus eum sicuti est; quod utique post hanc uitam intellegi uoluit cum mortis debitum soluerimus et resurrectionis promissum receperimus — siue quod etiam nunc in quantum dei sapientiam per quam facta sunt omnia spiritaliter intellegimus, in tantum carnalibus affectibus morimur ut mortuum nobis hunc mundum deputantes nos quoque ipsi huic mundo moriamur et dicamus quod ait apostolus: Mundus mihi crucifixus est et ego mundo. De hac enim morte item dicit: Si autem mortui estis cum Christo, quid adhuc uelut uiuentes de hoc mundo decernitis? — Non ergo immerito nemo poterit faciem, id est ipsam manifestationem sapientiae dei, uidere et uiuere. Ipsa est enim species cui contemplandae suspirat omnis qui affectat diligere deum ex toto corde et ex tota anima et ex tota mente; ad quam contemplandam etiam proximum quantum potest aedificat qui diligit et proximum sicut se ipsum, in quibus duobus praeceptis tota lex pendet et prophetae. Quod significatur etiam in ipso Moyse. Nam cum dixisset propter dilectionem dei qua praecipue flagrabat: Si inueni gratiam in conspectu tuo, ostende mihi temetipsum manifeste ut sim inueniens gratiam ante te, continuo propter dilectionem etiam proximi subiecit atque ait: Et ut sciam quia populus tuus est gens haec. Illa est ergo species quae rapit omnem animam rationalem desiderio sui tanto ardentiorem quanto mundiorem et tanto mundiorem quanto ad spiritalia resurgentem, tanto autem ad spiritalia resurgentem quanto a carnalibus morientem. Sed dum peregrinamur a domino et per fidem ambulamus non per speciem, posteriora Christi, hoc est carnem, per ipsam fidem uidere debemus, id est in solido fidei fundamento stantes quod significat petra, et eam de tali tutissima specula intuentes, in catholica scilicet ecclesia de qua dictum est: Et super hanc petram aedificabo ecclesiam meam. Tanto enim certius diligimus quam uidere desideramus faciem Christi quanto in posterioribus eius agnoscimus quantum nos prior dilexerit Christus.
17. 29. Avšak práve viera v jeho vzkriesenie v tom istom tele zachraňuje a ospravedlňuje: “Ak,” hovorí apoštol, “uveríte vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budete spasení….. . ktorý,” hovorí apoštol, “bol vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie. . Zásluhou našej viery je teda vzkriesenie Pánovho tela. Že jeho telo zomrelo na kríži umučenia, uverili aj jeho nepriatelia, ale neveria, že vstal z mŕtvych. Veríme v to s úplnou istotou, uvažujeme o tom akoby z neochvejného kameňa: práve preto s dôvernou nádejou očakávame prijatie, vykúpenie nášho tela. . Preto dúfame, že v Kristových údoch (a týmito údmi sme my) sa naplní to, čo nám zjavuje ortodoxia viery, ako v našej hlave. Z toho kameňa nechce, aby sme ho videli inak ako na jeho “chrbte” po jeho odchode: chce, aby sme verili v jeho vzkriesenie. Veľká noc je v skutočnosti hebrejský termín, ktorý znamená prechod. Preto evanjelista Ján hovorí: Ale pred veľkonočnými sviatkami, keď vedel, že prišla jeho hodina, aby prešiel z tohto sveta do Otca…. [29] Sed in ipsa carne fides resurrectionis eius saluos facit atque iustificat. Si enim credideris, inquit, in corde tuo quia deus illum suscitauit a mortuis, saluus eris; et iterum: Qui traditus est, inquit, propter delicta nostra et resurrexit propter iustificationem nostram. Ideoque meritum fidei nostrae resurrectio corporis domini est. Nam mortuam esse illam carnem in cruce passionis etiam inimici eius credunt, sed resurrexisse non credunt. Quod firmissime nos credentes tamquam de petrae soliditate contuemur, unde certa spe adoptionem exspectamus redemptionem corporis nostri quia hoc in membris Christi speramus quae nos ipsi sumus quod perfectum esse in ipso tamquam in capite nostro fidei sanitate cognoscimus. Inde non uult nisi cum transierit uideri posteriora sua ut in eius resurrectionem credatur. Pascha enim hebraeum uerbum dicitur quod transitum interpretamur. Vnde et Iohannes euangelista dicit: Ante diem autem festum paschae sciens Iesus quia uenit eius hora ut transeat de hoc mundo ad patrem.
17. 30. Tí, ktorí tomu veria, ale sú mimo Katolíckej cirkvi, v nejakej schizme alebo heréze, nevidia “chrbát” Pána z miesta, ktoré je mu určené. Veď čo znamená Pánov výrok: “Hľa, miesto blízko mňa a ty budeš stáť na skale”? ? Aké miesto na zemi je blízke Pánovi, ak byť blízko neho neznamená duchovne ho priťahovať? Veď ktoré miesto nie je blízko Pána, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca sveta až po druhý a všetko spravuje s dobrotou? o ktorom bolo povedané, že nebo je jeho trónom a zem podnožou jeho nôh; ktorý povedal: Čo je dom, ktorý mi postavíš? Kde je miesto môjho odpočinku? Neboli všetky tieto veci vytvorené mojou rukou? ? Ale určite miesto vedľa neho, kde človek stojí na kameni, je samotná katolícka cirkev, v ktorej s úžitkom vidí Paschu, teda prechod Pána a jeho “chrbát”, teda jeho telo, kto verí vo vzkriesenie. Hovorí sa: “Postav sa na skalu, kým môj majestát prejde okolo. . Iste, pretože hneď ako Pánova velebnosť pominula v oslávení Ježiša Krista, ktorý povstal a vystúpil k Otcovi, sme boli upevnení na skale….. . A sám Peter bol vtedy upevnený, aby mohol smelo kázať ten, ktorý to pred upevnením trikrát zo strachu zaprel. . Peter bol nepochybne predurčením umiestnený na vrchole skaly, ale Pán ho stále zakrýval rukou, aby nevidel. Peter neskôr uvidí Kristov chrbát, ale ešte neprešiel zo smrti do života. Ešte nebol oslávený vzkriesením.[30] Hoc autem qui credunt nec tamen in catholica sed in schismate aliquo aut in haeresi credunt non de loco qui est penes eum uident posteriora domini. Quid enim sibi uult quod ait dominus: Ecce locus est penes me, et stabit super petram? Quis locus terrenus est penes dominum nisi hoc est penes eum quod eum spiritaliter attingit? Nam quis locus non est penes dominum qui attingit a fine usque in finem fortiter et disponit omnia suauiter, et cuius dictum est caelum sedes et terra scabellum pedum eius, et qui dixit: Quam domum aedificabitis mihi? Aut quis locus quietis meae? Nonne manus mea fecit haec omnia? Sed uidelicet intellegitur locus penes eum in quo statur super petram ipsa ecclesia catholica ubi salubriter uidet pascha domini, id est transitum domini, et posteriora eius, id est corpus eius, qui credit in resurrectionem eius. Et stabit, inquit, super petram statim ut transiet mea maiestas. Re uera enim statim ut transiit maiestas domini in clarificatione domini qua resurgens ascendit ad patrem solidati summus super petram. Et ipse Petrus tunc solidatus est ut cum fiducia praedicaret quem priusquam esset solidatus ter timore negauerat, iam quidem praedestinatione positus in specula petrae sed adhuc manu domini sibi superposita ne uideret. Posteriora enim eius uisurus erat et nondum ille transierat uitque a morte ad uitam; nondum resurrectione clarificatus erat.
17. 31. Neskôr, v Druhej knihe Mojžišovej, Písmo hovorí: Prikryjem ťa svojou rukou, kým neprejdem. Potom stiahnem ruku a uvidíte môj chrbát. . Mnohí Izraeliti, ktorých Mojžiš v tej chvíli predpovedal, po Pánovom zmŕtvychvstaní v neho uverili, akoby už videli jeho “chrbát” a nemali už ruku na očiach. Preto evanjelista pripomína toto Izaiášovo proroctvo: Otupte srdce tohto ľudu, otupte mu uši a oslepte mu oči. . Napokon, nie je absurdné pochopiť, že sa o nich hovorí v žalme: “Lebo dňom i nocou je tvoja ruka ťažká na mne”. Vo dne, keď mohol robiť zjavné zázraky, a predsa ho nepoznali; v noci však, keď zomrel vo svojom umučení a oni si boli istí jeho smrťou a zmiznutím rovnako ako smrťou a zmiznutím ktoréhokoľvek iného človeka. Keď však odišiel, takže videli len jeho “chrbát”, pretože im apoštol Peter kázal o nevyhnutnosti Kristovho utrpenia a zmŕtvychvstania, naplnil ich smútok. boli naplnení smútkom a pokáním. . A tak sa po ich pokrstení naplnilo to, čo je napísané na začiatku citovaného žalmu: Blahoslavení, ktorým boli odpustené neprávosti a zmazané hriechy. . Preto žalm hovorí: “Tvoja ruka ma zaťažila”. Po ňom však nasleduje hlas zarmúteného a obviňujúceho, ktorý dostáva odpustenie hriechov skrze vieru v Pánovo vzkriesenie: Ležal som v súžení, zatiaľ čo tŕň sa stále viac a viac zapichoval. Priznal som svoj hriech a neskrýval svoju neprávosť. Povedal som: Chcem sa Pánovi vyspovedať zo svojich hriechov proti mne, a ty si odpustil neprávosti môjho srdca. . Nesmieme totiž dovoliť, aby sme boli takí zahalení v mrákotách tela, že by sme verili, že Pánova tvár je neviditeľná, ale jeho chrbát je viditeľný, pretože v podobe sluhu sa zjavil viditeľný v oboch aspektoch. Dávajme si však pozor, aby sme si niečo také mysleli o božskej prirodzenosti; zďaleka si nemôžeme myslieť, že Božie Slovo a božská Múdrosť má na jednej strane tvár a na druhej chrbát ako ľudské telo, alebo že sa nejakým spôsobom mení jeho vzhľad alebo miesto v priestore či čase.[31] Nam et quo sequitur in exodo et dicit: Tegam manu mea super te donec transeam, et auferam manum et tunc uidebis posteriora mea. Multi israhelitae quorum tunc erat figura Moyses post resurrectionem domini crediderunt in eum tamquam iam uidentes posteriora eius remota manu eius ab oculis suis. Vnde et Esaiae talem prophetiam euangelista commemorat: Incrassa cor populi huius et aures eorum oppila et oculos eorum graua. Denique in psalmo non absurde intellegitur ex eorum persona dici: Quoniam die ac nocte grauata est super me manus tua; die fortasse cum manifesta miracula faceret nec ab eis agnosceretur; nocte autem cum in passione moreretur quando certius putauerunt sicut quemlibet hominem peremptum et exstinctum. Sed quoniam cum transisset ut eius posteriora uiderentur praedicante sibi apostolo Petro quia oportebat Christum pati et resurgere, compuncti sunt dolore poenitentiae ut fieret in baptizatis quo in capite psalmi eius dicitur: Beati quorum remissae sunt iniquitates et quorum tecta sunt peccata. Propterea cum dictum esset: Grauata est super me manus tua, tamquam domino transeunte ut iam remoueret manum et uiderentur posteriora eius, sequitur uox dolentis et confitentis et ex fide resurrectionis domini peccatorum remissionem accipientis: Conuersus sum, inquit, in aerumna dum confringeretur spina. Peccatum meum cognoui et iniustitiam meam non operui. Dixi: Pronuntiabo aduersum me iniustitiam meam domino, et tu dimisisti impietatem cordis mei. Neque enim tanto carnis nubilo debemus inuolui ut putemus faciem quidem esse domini inuisibilem, dorsum uero uisibile, quandoquidem in forma serui utrumque uisibiliter apparuit; in forma autem dei absit ut tale aliquid cogitetur. Absit ut uerbum dei et sapientia dei ex una parte habeat faciem, ex alia dorsum sicut corpus humanum, aut omnino ulla specie uel motione siue loco siue tempore commutetur.
17. 32. Ak sa teda v tých rozhovoroch, ktoré sa uskutočnili v čase Exodu, alebo vo všetkých tých telesných prejavoch zjavil Pán Ježiš Kristus, alebo niekedy Kristus, ako nás k tomu vedie analýza tohto úryvku, alebo niekedy Duch Svätý, ako nám pripomínajú vyššie uvedené poznámky, nevyplýva z toho, že sa v týchto javoch nikdy nezjavil Boh Otec. V tých časoch sa totiž odohralo mnoho takýchto zjavení bez toho, aby v nich bol pomenovaný alebo označený Otec, Syn alebo Duch Svätý, ale vďaka mnohým indíciám ich sprevádzali dostatočne jasné náznaky, takže sa zdá byť príliš ľahkovážne tvrdiť, že Boh Otec sa nikdy nezjavil patriarchom alebo prorokom vo viditeľnej podobe. Tento názor vznikol u tých, ktorí neboli schopní rozpoznať jednotu Trojice v týchto slovách: Nesmrteľnému Kráľovi vekov, neviditeľnému a jedinému Bohu ; e: Ten, ktorého nikto nikdy nevidel, ani nemôže vidieť. . Pravá viera to chápe tak, že sa to hovorí o tej istej zvrchovane vysokej, zvrchovane božskej a nemennej podstate, v ktorej je jeden a ten istý Boh Otec, Syn a Duch Svätý. Zatiaľ čo tieto zjavenia sa uskutočnili prostredníctvom premenlivého stvorenia, ktoré poslúchalo nemenného Boha, a zjavovali Boha nie presne takého, aký je, ale prostredníctvom znamení, ako si to vyžadovali okolnosti a čas.[32] Quapropter si in illis uocibus quae fiebant in exodo et illis omnibus corporalibus demonstrationibus dominus Iesus Christus ostendebatur, aut alias Christus sicut loci huius consideratio persuadet, alias spiritus sanctus sicut ea quae supra diximus admonent, non hoc efficitur ut deus pater numquam tali aliqua specie patribus uisus sit. Multa enim talia uisa facta sunt illis temporibus non euidenter nominato et designato in eis uel patre uel filio uel spiritu sancto, sed tamen per quasdam ualde probabiles significationes nonnullis indiciis exsistentibus ut nimis temerarium sit dicere deum patrem numquam patribus aut prophetis per aliquas uisibiles formas apparuisse. Hanc enim opinionem illi pepererunt qui non potuerunt in unitate trinitatis intellegere quod dictum est: Regi autem saeculorum immortali, inuisibili soli deo, et: Quem nemo hominum uidit nec uidere potest — quod de ipsa substantia summa summequdiuina et incommutabili ubi et pater et filius et spiritus sanctus unus et solus deus per sanam fidem intellegitur. Visiones autem illae per creaturam commutabilem deo incommutabili subditam factae sunt, non proprie sicuti est, sed significatiue sicut pro rerum causis et temporibus oportuit ostendentes deum.
18. 33. Neviem však, ako si títo dobrí ľudia vysvetľujú, že sa Danielovi zjavil Starý z dní, od ktorého dostal kráľovstvo. od Syna človeka, ktorý sa takým rozhodol stať pre nás, to znamená od toho, ktorý mu podľa žalmov hovorí: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil; pýtaj si odo mňa a dám ti národy za dedičstvo; od toho, ktorý mu všetko položil pod nohy . Ak sa teda Otec pri darovaní kráľovstva a Syn pri jeho prijímaní zjavili Danielovi vo vnímateľnej podobe, ako môžu tvrdiť, že Otec sa prorokom nikdy nezjavil, takže ho treba chápať ako Neviditeľného, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže? ? Tu je totiž tenor Danielovho rozprávania: Pozeral som sa, keď hľa, tróny boli postavené a Starý dní si sadol. Jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave ako čistá vlna; jeho trón bol ako plameň ohňa a jeho kolesá ako horiaci oheň. Pred ním sa spustila ohnivá rieka, slúžili mu tisíce ľudí a pomáhali mu desaťtisíce myriád. Súd zasadol a otvorili sa knihy. . A o chvíľu nato: Znovu sa pozerajúc do nočných videní, hľa, na nebeských oblakoch sa zjavil niekto ako syn človeka; prišiel k Starcovi dní a bol mu predstavený, ktorý mu dal moc, slávu a kráľovstvo; všetky národy, krajiny a jazyky mu budú slúžiť; jeho moc je večná moc, ktorá nikdy nezanikne, a jeho kráľovstvo je také, že nikdy nebude zničené. . Tu je Otec, ktorý dáva, a Syn, ktorý prijíma večné kráľovstvo, a obaja sú prítomní vo viditeľnej podobe pre proroka. Máme teda právo veriť, že aj Boh Otec sa bežne zjavoval smrteľníkom takýmto spôsobom.[XVIII 33] Quamquam nescio quemadmodum isti intellegant quod Danieli apparuerit antiquus dierum a quo filius hominis quod propter nos esse dignatus est accepisse intellegitur regunum, ab illo scilicet qui ei dicit in psalmis: Filius meus es tu; ego hodie genui te; postula a me, et dabo tibi gentes haereditatem tuam, et qui omnia subiecit sub pedibus eius. Si ergo Danieli et pater dans regnum et filius accipiens apparuerunt in specie corporali, quomodo isti dicunt patrem numquam uisum esse prophetis et ideo solum debere intellegi inuisibilem, quem nemo hominum uidit nec uidere potest? Ita enim narrauit Daniel: Aspiciebam, inquit, donec throni positi sunt, et uetustus dierum sedebat. Et indumentum eius quasi nix album, et capillus capitis eius quasi lana munda; thronus eius flamma ignis, rotae eius ignis flagrans, et flumen ignis trahebat in conspectu eius. Et mille milia deseruiebant ei, et dena milia denum milium assistebant ei. Et iudicium conlocauit, et libri aperti sunt, et cetera. Et paulo post: Aspiciebam, inquit, in uisu noctis; et ecce cum caeli nubibus quasi filius hominis ueniens erat, et usque ad ueterem dierum peruenit et oblatus est ei. Et ipsi datus est principatus et honor et regnum; et omnes populi, tribus, linguae ipsi seruient. Potestas eius potestas aeterna quae non praeteribit, et regunum eius non corrumpetur. Ecce pater dans et filius accipiens regnum sempiternum, et sunt ambo in conspectu prophetantis uisibili specie. Non ergo inconuenienter creditur etiam deus pater eo modo solere apparere mortalibus.
18. 34. Možno však niekto bude trvať na tom, že Otec nie je viditeľný, pretože sa Danielovi zjavil vo sne, zatiaľ čo Syn je viditeľný, rovnako ako Duch Svätý, pretože Mojžiš dostal všetky tieto videnia v bdelom stave. Tak ako keby Mojžiš videl Slovo a božskú Múdrosť očami tela, alebo ako keby sme mohli vidieť aj ten ľudský dych, ktorý oživuje toto naše telo, alebo ten istý hmotný dych, ktorý sa nazýva vietor…. . Ak tie nie sú viditeľné, tým menej je viditeľný ten božský dych, ktorý prevyšuje duchov všetkých ľudí a všetkých anjelov nevýslovnou vznešenosťou božskej prirodzenosti. Nájdu sa aj takí, ktorí upadnú do takého vážneho omylu, že budú tvrdiť, že Syn a Duch Svätý sú viditeľní aj pre ľudí v bdelom stave, zatiaľ čo Otec je pre nich viditeľný len v snoch? Ako teda môžu chápať slová: “Toho, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže”, akoby boli povedané len o Otcovi? ? Nie sú muži mužmi, keď spia? Alebo by Ten, ktorý dokáže vytvoriť telesné obrazy, aby sa zjavil prostredníctvom videní, ktoré sa zjavili ľuďom, ktorí snívajú, nebol schopný vytvoriť tú istú hmotnú skutočnosť, aby sa zjavil zraku ľudí, ktorí bdejú? Jeho podstata, vďaka ktorej je tým, čím je, sa spiacemu človeku nemôže prejaviť žiadnym telesným obrazom, bdelému človeku žiadnou zmyslovou formou. Nielen podstata Otca, ale aj podstata Syna a Ducha Svätého. V každom prípade tí, ktorí sú takí rozpačití z videní v bdelom stave, že si myslia, že nie Otec, ale iba Syn a Duch Svätý sa zjavovali telesným očiam ľudí (nehovoriac o veľkom množstve textov Písma a o mimoriadnej rozmanitosti ich výkladov, ktoré bránia každému, kto je pri zmysloch, tvrdiť, že osoba Otca sa kdekoľvek zjavila v akejkoľvek telesnej podobe očiam bdelých ľudí), nehovoriac o nich, ako som uviedol, čo potom hovoria o prípade nášho otca Abraháma? Podľa úryvku Písma, ktorý sa začína slovami, že Pán sa zjavil Abrahámovi, bol určite bdelý a zamestnaný, keď sa mu zjavil nie jeden ani dvaja, ale traja muži. O žiadnom z nich sa nehovorí, že by sa od ostatných odlišoval väčšou dôstojnosťou, že by sa vyznačoval väčšou cťou alebo že by nad ostatnými vynikal väčšou mocou.[34] Nisi forte aliquid dicet ideo non esse uisibilem patrem quia in conspectu somniantis apparuit, ideo autem filium uisibilem et spiritum sanctum quia Moyses illa omnia uigilans uiderit. Quasi uero uerbum et sapientiam dei uiderit Moyses carnalibus oculis, aut uideri spiritus uel humanus potest qui carnem istam uiuificat uel ipse corporeus qui uentus dicitur, quanto minus ille spiritus dei qui omnium hominum et angelorum mentes ineffabili excellentia diuinae substantiae supergreditur; aut quisquam tali praecipitetur errore ut audeant dicere filium et spiritum sanctum etiam uigilantibus hominibus esse uisibilem, patrem autem non nisi somniantibus. Quomodo ergo de patre solo accipiunt: Quem nemo hominum uidit nec uidere potest? An cum dormiunt homines, tunc non sunt homines? Aut qui formare similitudinem corporis potest ad se significandum per uisa somniantium non potest formare ipsam corpoream creaturam ad se significandum oculis uigilantium, cum eius ipsa substantia qua est ipse quod est nulla corporis similitudine dormienti, nulla corporea specie uigilanti possit ostendi, sed non solum patris uerum etiam filii et spiritus sancti? Et certe qui uigilantium uisis mouentur ut non patrem sed tantum filium uel spiritum sanctum credant corporalibus hominum apparuisse conspectibus, ut omittam tantam latitudinem sanctarum paginarum et tam multiplicem earum intellegentiam unde nemo sani capitis affirmare debet nusquam personam patris per aliquam speciem corporalem uigilantium oculis demonstratam; sed ut hoc, ut dixi, omittam, quid dicunt de patre nostro Abraham cui certe uigilanti et ministranti, cum scriptura praemisisset dicens: Visus est dominus Abrahae, non unus aut duo sed tres apparuerunt uiri quorum nullus excelsius aliis eminuisse dictus est, nullus honoratius effulsisse, nullus imperiosius egisse?
18. 35. Keď sme naše pojednanie rozdelili na tri časti, rozhodli sme sa najprv preskúmať, či sa patriarchom zjavil Otec, Syn alebo Duch Svätý, alebo či sa im niekedy zjavil Otec, niekedy Syn, niekedy Duch Svätý, alebo bez rozdielu medzi osobami jeden a jediný Boh, ako sa hovorí, čiže samotná Trojica, a to prostredníctvom tých podôb, ktoré boli prevzaté od stvorenia. No potom, po preskúmaní textov Písma, ktoré nám boli umožnené Po preskúmaní textov Písma, nakoľko sme boli schopní, nakoľko sa nám to zdá dostatočné, som presvedčený, že pokorné a obozretné skúmanie božských tajomstiev nás nevyzýva k ničomu inému ako k tomuto: netvrdiť priamo, ktorá osoba Trojice sa zjavila konkrétnemu patriarchovi alebo prorokovi pod konkrétnou vecou alebo pod vnímateľným obrazom, pokiaľ tenor textu neobsahuje nejaké pravdepodobné stopy. Lebo samotnú prirodzenosť, podstatu alebo esenciu, alebo akokoľvek inak by sme mohli nazvať samotnú Božiu bytosť, nech je to čokoľvek, nemožno vidieť zmyslovo. Na druhej strane treba pripustiť, že prostredníctvom stvorenia poddajného Bohu sa nielen Syn alebo Duch Svätý, ale aj Otec mohol zjaviť zmyslom ľudí pod telesnou podobou alebo obrazom. Vzhľadom na to, že je to tak aby sme tento druhý zväzok príliš nerozťahovali, budeme sa zvyšnými otázkami zaoberať v nasledujúcich zväzkoch.[35] Quapropter quoniam in illa tripertita nostra distributione primum quaerere instituimus utrum pater an filius an spiritus sanctus; an aliquando pater, aliquando filius, aliquando spiritus sanctus; an sine ulla distinctione personarum sicut dicitur deus unus et solus, id est ipsa trinitas, per illas creaturae formas patribus apparuerit; interrogatis quae potuimus quantum sufficere uisum est sanctarum scripturarum locis, nihil aliud, quantum existimo, diuinorum sacrementorum modesta et cauta consideratio persuadet nisi ut temere non dicamus quaenam ex trinitate persona cuilibet patrum uel prophetarum in aliquo corpore uel similitudine corporis apparuerit nisi cum continentia lectionis aliqua probabilia circumponit indicia. Ipsa enim natura uel substantia uel essentia uel quolibet alio nomine appelandum est idipsum quod deus est, quidquid illud est, corporaliter uideri non potest. Per subiectam uero creaturam non solum filium uel spiritum sanctum sed etiam patrem corporali specie siue similitudine mortalibus sensibus significationem sui dare potuisse credendum est. Quae cum ita sint, ne immoderatius progrediatur secundi huius uoluminis longitudo, ea quae restant in consequentibus uideamus.
Kniha III.Liber III.
1. 1. Kto chce, nech mi verí: radšej sa zamestnávam čítaním ako písaním kníh. Tí, ktorí tomu neveria, ale môžu a chcú to zažiť, nech mi dajú prečítať knihy, ktoré odpovedajú na moje bádanie a otázky iných, otázky, ktoré musím podstúpiť kvôli úlohe, ktorú vykonávam v službe Kristovi, a preto, že horím vrúcnou túžbou brániť našu vieru proti omylom telesných a hrubých ľudí. Potom uvidia, ako ľahko sa zdržím tejto práce a s akou radosťou zanechám svoje pero nečinné. Ak však diela, ktoré máme o týchto témach čítať, nemajú dostatok vydaní v latinčine alebo nemajú vôbec žiadne, alebo ich v každom prípade ťažko nájdeme; ak na druhej strane nepoznáme grécky jazyk natoľko, aby sme boli schopní čítať a porozumieť knihám, ktoré sa týmito vecami zaoberajú (v tejto oblasti, z toho mála, čo bolo preložené, nepochybujem, že nájdeme všetko, čo môžeme užitočne hľadať); Ak sa však na druhej strane nemôžem vzoprieť bratom, ktorí na základe svojho práva nado mnou, keď som sa stal ich služobníkom, trvajú na tom, aby som predovšetkým slúžil ich chvályhodným túžbam v Kristovi svojím jazykom a perom, ktoré sú vo mne ako voz poháňaný láskou; A ak sa priznám, že som sa pri písaní tohto diela sám naučil mnoho vecí, ktoré som nevedel, nesmie sa toto moje dielo zdať nikomu zbytočné, či už je to lenivý alebo veľmi učený človek, pretože pre mnohých, ktorí nie sú ani leniví, ani učení, a medzi nimi aj pre mňa, je nemalou mierou potrebné. Preto, silne podporovaný a podporovaný tým, čo sme čítali o tom, čo iní napísali na túto tému, som sa rozhodol, podnietený Bohom, študovať a s jeho pomocou vysvetliť, čo verím, že môže byť zbožne o Trojici, jedinom, najvyššom a najvyššie dobrom Bohu. Takže ak nie sú iné knihy tohto druhu, môže byť jedna, ktorú si prečítajú tí, ktorí to chcú a môžu urobiť; ak sú nejaké, nájdu sa tým ľahšie, čím viac ich bude.[1] Credant qui uolunt malle me legendo quam legenda dictando laborare. Qui autem hoc nolunt credere, experiri uero et possunt et uolunt, dent quae legendo uel meis inquisitionibus respondeatur uel interrogationibus aliorum quas pro mea persona quam in seruitio Christi gero et pro studio quo fidem nostram aduersus errorem carnalium et animalium hominum muniri inardesco necesse est me pati, et uideant quam facile ab isto labore me temperem et quanto etiam gaudio stilum possim habere feriatum. Quod si ea quae legamus de his rebus sufficienter edita in latino sermone aut non sunt aut non inueniuntur aut certe difficile a nobis inueniri queunt, graecae autem linguae non sit nobis tantus habitus ut talium rerum libris legendis et intellegendis ullo modo reperiamur idonei, quo genere litterarum ex his quae nobis pauca interpretata sunt non dubito cuncta quae utiliter quaerere possumus contineri; fratribus autem non ualeam resistere iure quo eis seruus factus sum flagitantibus ut eorum in Christo laudabilibus studiis lingua ac stilo meo quas bigas in me caritas agitat maxime seruiam. Egoque ipse multa quae nesciebam scribendo me didicisse confitear; non debet labor hic meus cuiquam pigro aut multum docto uideri superfluus cum multis impigris multisque indoctis inter quos etiam mihi non parua ex parte sit necessarius. Ex his igitur quae ab aliis de hac re scripta iam legimus plurimum adminiculati et adiuti ea quae de trinitate uno summo summeque bono deo pie quaeri et disseri posse arbitror ipso exhortante quaerenda atque adiuuante disserenda suscepi, ut si alia non sunt huiusmodo scripta, sit quod habeamus, et legant qui uoluerint et ualuerint; si autem iam sunt, tanto facilius aliqua inueniantur quanto talia plura esse potuerint.
1. 2. Samozrejme, ak si vo všetkých svojich prácach želám nielen láskavého čitateľa, ale aj nezávislého kritika, tým viac v týchto spisoch, v ktorých Boh chce, aby samotná dôležitosť témy podnietila toľko ľudí, koľko je odporcov. Ale tak ako nechcem, aby bol môj čitateľ spokojný so mnou, nechcem, aby boli spokojní tí, ktorí ma kritizujú. Nech nemiluje mňa viac ako katolícku vieru, nech nemiluje seba viac ako katolícku pravdu. Tomu hovorím: “Nesmieš sa podriadiť mojim spisom ako kanonickým Písmam; v tých druhých, aj to, čomu si neveril, hneď ako si to objavil, hneď uver; v tých druhých však to, čo nepovažuješ za isté, neprijímaj pevne, kým si to nepochopil ako isté. Na to odpovedám: “Moje spisy nebudete kritizovať podľa vlastných názorov alebo nepriateľstva, ale podľa Písma alebo na základe nesporných argumentov. Ak v nich objavíte niečo pravdivé, nie je to moja prítomnosť, ale vďaka porozumeniu a láske sa to musí stať vašim a mojím; ak v nich však objavíte niečo nepravdivé, ako omyl je to moje, ale vďaka bdelosti sa to musí stať ani vaším, ani mojím.[2] Sane cum in omnibus litteris meis non solum pium lectorem sed etiam liberum correctorem desiderem, multo maxime in his ubi ipsa magnitudo quaestionis utinam tam multos inuentores habere posset quam multos contradictores habet. Verumtamen sicut lectorem meum nolo esse mihi deditum, ita correctorem nolo sibi. Ille me non amet amplius quam catholicam fidem; ille se non amet amplius quam catholicam ueritatem. Sicut illi dico: Noli meis litteris quasi scripturis canonicis inseruire, sed in illis et quod non credebas cum inueneris incunctanter crede, in istis autem quod certum non habebas nisi certum intellexeris noli firme retinere; ita illi dico: Noli meas litteras ex tua opinione uel contentione sed ex diuina lectione uel inconcussa ratione corrigere; si quid in eis ueri comprehenderis, exsistendo non est meum at intellegendo et amando et tuum sit et meum; si quid autem falsi conuiceris, errando fuerit meum sed iam cauendo nec tuum sit nec meum.
1. 3. Táto tretia kniha teda začína od bodu, do ktorého dospela druhá. Dospeli sme k bodu, v ktorom sme chceli ukázať, že Syn nie je podriadený Otcovi, pretože Otec poslal a Otec bol poslaný, a že Duch Svätý nie je podriadený ani jednému z nich, pretože v evanjeliu čítame, že bol poslaný oboma. že ho poslal jeden a druhý. Lebo Syn bol poslaný tam, kde bol, odkedy prišiel na tento svet a bol už na tomto svete a keďže aj Duch Svätý bol poslaný tam, kde bol, keďže Duch Pánov napĺňa vesmír, všetko objíma a vie všetko, čo sa hovorí. sme začali skúmať túto otázku: či bol Pán poslaný z hlbín Neviditeľného, keďže sa narodil v tele a akoby vyšiel z lona Otca, zjavil sa pred ľuďmi v prirodzenosti služobníka Či bol teda poslaný aj Duch Svätý, keď sa aj on zjavil v telesnej podobe holubice a ohňa rozdeleného do podoby sluhu? a ohňa rozdeleného do podoby jazykov a oheň sa rozdelil do podoby jazykov, takže ich poslanie znamenalo, že v očiach smrteľníkov vyšli z tajných duchovných hlbín v nejakej telesnej podobe; a keďže to Otec neurobil, Písmo o ňom hovorí, že iba poslal, a nie že bol aj poslaný. Pýtali sme sa tiež, prečo Písmo niekedy nehovorí, že Otec bol poslaný, ak to bol on, kto sa zjavil prostredníctvom tých telesných foriem, ktoré sa zjavovali očiam starých ľudí. Ak to však bol Syn, kto sa zjavil, prečo sa hovorí, že bol “poslaný” až po takom dlhom čase, teda keď prišla plnosť času? A ak je pravda, že Syn je poslaný, prečo sa nazýva “poslaný” až tak dlho potom, keď prišla plnosť času, aby sa narodil zo ženy, keď bol poslaný už predtým, keď sa zmysluplne zjavil v tých javoch? A ak je správne tvrdiť, že bol poslaný až vtedy, keď sa Slovo stalo telom, prečo potom v Písme čítame, že bol poslaný, keď sa narodil zo ženy? Prečo potom čítame v Písme, že bol poslaný Duch Svätý, ak sa takéto vtelenie neuskutočnilo? Na druhej strane, ak sa v tých dávnych zjaveniach nezjavil ani Otec, ani Syn, ale Duch Svätý, prečo sa až teraz nazýva aj “poslaný”, ak bol poslaný týmito rôznymi spôsobmi už predtým? Potom sme urobili rozdelenie, aby sme sa týmto veciam mohli venovať s čo najväčšou starostlivosťou, a položili sme tri otázky. Prvý problém bol vyriešený v druhej knihe; zostávajú dva a ja sa nimi teraz začnem zaoberať. . Veď už bolo preskúmané a dokázané, že pod tými starobylými zmyslovými formami a pod tými zjaveniami sa nezjavoval len Otec, ani len Syn, ani len Duch Svätý, ale bez akéhokoľvek obmedzenia aj Pán Boh, v ktorom poznávame samotnú Trojicu, alebo niektorú z osôb Trojice, čo text rozprávania naznačil prostredníctvom určitých okolností.[3] Hinc itaque tertius iste liber sumit exordium quousque secundus peruenerat. Cum enim ad id uentum esset ut uellemus ostendere non ideo minorem patre filium quia ille misit, hic missus est, nec ideo minorem utroque spiritum sanctum quia et ab illo et ab illo missus in euangelio legitur, suscepimus hoc quaerere cum illuc missus sit filius ubi erat quia in hunc mundum uenit et in hoc mundo erat, cum illuc etiam spiritus sanctus ubi et ipse erat, quoniam spiritus domini repleuit orbem terrarum, et hoc quod continet omnia scientiam habet uocis, utrum propterea missus sit dominus quia ex occulto in carne natus est et de sinu patris ad oculos hominum in forma serui tamquam egressus apparuit; ideo etiam spiritus sanctus quia et ipse corporali specie quasi columba uisus est et linguis diuisis uelut ignis; ut hoc eis fuerit mitti, ad aspectum mortalium in aliqua forma corporea de spiritali secreto procedere, quod pater quoniam non fecit tantummodo misisse non etiam missus esse dictus sit. Deinde quaesitum est cur et pater non aliquando dictus sit missus si per illas species corporales quae oculis antiquorum apparuerunt ipse demonstrabatur. Si autem filius tunc demonstrabatur, cur tanto post missus diceretur cum plenitudo temporis uenit ut ex femina nasceretur, quandoquidem et antea mittebatur cum in illis formis corporaliter apparebat. Aut si non recte missus diceretur nisi cum uerbum caro factum est, cur spiritus sanctus missus legatur cuius incarnatio talis non facta est. Si uero per illas antiquas demonstrationes nec pater nec filius sed spiritus sanctus ostendebatur, cur etiam ipse nunc diceretur missus cum illis modis et antea mitteretur. Deinde subdiuisimus ut haec diligentissime tractarentur, et tripertitam fecimus quaestionem cuius una pars in secundo libro explicata est, duae sunt reliquae de quibus deinceps disserere aggrediar. Iam enim quaesitum atque tractatum est in illis antiquis corporalibus formis et uisis non tantummodo patre nec tantummodo filium nec tantummodo spiritum sanctum apparuisse, sed aut indifferenter dominum deum qui trinitas ipsa intellegitur aut quamlibet ex trinitate personam quam lectionis textus indiciis circumstantibus significaret.
1. 4. Najskôr sa pozrime na nasledujúce skutočnosti. Na druhom mieste v našom rozdelení bola táto otázka: Bola stvorená bytosť za účelom plnenia tejto funkcie, bytosť, v ktorej by sa Boh zjavil ľudským očiam podľa toho, čo by v danom čase považoval za vhodné, alebo boli poslaní anjeli, ktorí už existovali, aby hovorili za Boha, pričom prijali telesnú podobu, prevzatú z rozumného sveta, podľa požiadaviek svojho poslania, teda upravili a pretvorili podľa svojej vôle svoje vlastné telo (ktoré neposlúchajú, ale ktoré, podriadené im, ich poslúcha) na vhodnú a primeranú podobu? alebo tým, že podľa svojej vôle upravujú a pretvárajú svoje vlastné telá (ktoré neposlúchajú, ale ktoré ich, podriadené im, poslúchajú) do podoby vhodnej a zodpovedajúcej ich úlohám na základe moci, ktorú im udelil Stvoriteľ? Keď sme sa zaoberali touto časťou otázky, pokiaľ nám to Pán dovolí, budeme sa musieť konečne pozrieť na otázku, ktorú sme navrhli preštudovať: boli Syn a Duch Svätý poslaní aj predtým, a ak áno, aký je rozdiel medzi touto misiou a tou, o ktorej čítame v evanjeliu? ? Alebo ani jeden z nich nebol poslaný pred narodením Syna z Panny Márie alebo pred viditeľným zjavením Ducha Svätého v podobe holubice a ohnivých jazykov?[I 4] Nunc ergo primum quaerimus quod sequitur. Nam secundo loco in illa distributione positum est utrum ad hoc opus tantummodo creatura formata sit in qua deus, sicut tunc oportuisse iudicauit, humanis ostenderetur aspectibus; an angeli qui iam erant ita mittebantur ut ex persona dei loquerentur, assumentes corporalem speciem de creatura corporea in usum ministerii sui; aut ipsum corpus suum cui non subduntur sed subditum regunt mutantes atque uertentes in species quas uellent accommodatas atque aptas actionibus suis secundum attributam sibi a creatore potentiam. Qua parte quaestionis quantum dominus dederit pertractata postremo erit uidendum id quod institueramus inquirere, utrum filius et spiritus sanctus et antea mittebantur, et si ita est quid inter illam missionem et eam quam in euangelio legimus distet; an missus non sit aliquis eorum nisi cum uel filius factus est ex Maria uirgine uel cum spiritus sanctus uisibili specie siue in columba siue in igneis linguis apparuit.
1. 5. Priznám sa však, že nie je v silách môjho ducha rozhodnúť, či anjeli, zachovávajúc si duchovnosť svojich tiel, pracujú s ňou tajnejším spôsobom, berú od nižších bytostí niečo telesnejšie, čo prispôsobené im menia ako odev a premieňajú ho na najrôznejšie zmyslové podoby, ktoré sú tiež pravé, ako pravú vodu Pán premenil na pravé víno. alebo či si svoje telá pretvárajú podľa vlastného uváženia spôsobom, ktorý je vhodný na to, čo robia. Nech je však pravdivá ktorákoľvek z týchto dvoch hypotéz, pre túto otázku to nie je dôležité. Som človek a žiadna skúsenosť mi neumožňuje pochopiť tieto veci tak, ako ich chápu anjeli, ktorí toto všetko robia a poznajú to oveľa lepšie ako ja, ktorý viem, ako sa moje telo mení na základe dispozície mojej vôle, čo je skúsenosť, ktorú som získal na sebe aj na iných. Teraz však nie je vhodné povedať, k čomu ma v tejto veci nabáda autorita Božieho Písma, pretože by som to musel dokazovať a viedlo by to k príliš dlhému rozprávaniu o téme, ktorá nie je pre túto otázku nevyhnutná.[5] Sed fateor excedere uires intentionis meae utrum angeli manente spiritali sui corporis qualitate per hanc occultius operantes assumant ex inferioribus elementis corpulentioribus quod sibi coaptatum quasi aliquam uestem mutent et uertant in quaslibet species corporales etiam ipsas ueras sicut aqua uera in uerum uinum conuersa est a domino, an ipsa propria corpora sua transforment in quod uoluerint accommodate ad id quod agunt. Sed quodlibet horum sit ad praesentem quaestionem non pertinet. Et quamuis haec quoniam homo sum nullo experimento possim comprehendere sicut angeli qui haec agunt, et magis ea norunt quam ego noui quatenus mutetur corpus meum in affectu uoluntatis meae siue quod in me siue quod ex aliis expertus sum; quid horum tamen ex diuinarum scripturarum auctoritatibus credam nunc non opus est dicere ne cogar probare et fiat sermo longior de re qua non indiget praesens quaestio.
1. 6. Musíme sa pozrieť na toto: boli tie telesné podoby, ktoré sa zjavovali ľudským očiam, a tie hlasy, ktoré zneli v ich ušiach, dielom anjelov, keď citlivé stvorenia, poddajné Stvoriteľovej vôli, prijali podoby prispôsobené okolnostiam? O takejto poslušnosti sa píše v Knihe múdrosti: Veď stvorenie, ktoré poslúcha teba, ktorý si ho stvoril, vynakladá svoju energiu na potrestanie nespravodlivých a zmierňuje sa v prospech tých, ktorí ti dôverujú. Preto aj vtedy, prispôsobujúc sa všetkým týmto zmenám, slúžila tvojej všestrannej láskavosti podľa vôle tých, ktorí sa k tebe hlásili. . Moc božskej vôle prostredníctvom duchovných stvorení dosahuje dokonca aj viditeľné a vnímateľné účinky telesných stvorení. Lebo kde nepôsobí Múdrosť všemohúceho Boha Kde nepôsobí Múdrosť všemohúceho Boha, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca sveta až po druhý a všetko spravuje s dobrotou?[6] Illud nunc uidendum est utrum angeli tunc agebat et illas corporum species apparentes oculis hominum et illas uoces auribus insonantes cum ipsa sensibilis creatura ad nutum seruiens conditoris in quod opus erat pro tempore uertebatur sicut in libro sapientiae scriptum est: Creatura enim tibi factori deseruiens extenditur in tormentum aduersus iniustos, et lenior fit ad benefaciendum his qui in te confidunt. Propter hoc et tunc in omnia se transfigurans omnium nutrici gratiae tuae deseruiebat ad uoluntatem horum quia te desiderabant. Peruenit enim potentia uoluntatis dei per creaturam spiritalem usque ad effectus uisibiles atque sensibiles creaturae corporalis. Vbi enim non operatur quod uult dei omnipotentis sapientia quae pertendit a fine usque ad finem fortiter et disponit omnia suauiter?
2. 7. Jedna vec je však prirodzený poriadok v premenách alebo zmenách telies, ktorý síce podlieha Bohu, ale svojou obvyklou stálosťou stratil všetku fascináciu. Takto sa opakujú všetky javy zrodenia, smrti a mutácie, ktoré sa opakujú na nebi, na zemi a v mori vo veľmi krátkych alebo určite nie dlhých intervaloch. Prirodzené poradie menej častých javov, ktoré sa vyskytujú v dlhých intervaloch, je úplne iné. Aj tieto javy, hoci mnohí ľudia nad nimi žasnú, sú však javy, ktoré vedci z oblasti prírodných vied už vysvetlili a ktoré sa v priebehu generácií stali tým menej zázračnými, čím viac sa opakujú a čím viac sú známe. Takými sú zatmenia Slnka alebo Mesiaca, niektoré zriedkavé hviezdne úkazy, zemetrasenia, obludné zrodenia zvierat a iné podobné javy, z ktorých sa žiadny neuskutočňuje bez Božej vôle, hoci sa to väčšine ľudí nezdá. Takto filozofi vo svojej márnivosti, neschopní postrehnúť príčinu nadradenú všetkým ostatným, totiž Božiu vôľu, dokázali tieto javy pripísať iným príčinám, buď pravdivým, ale blízkym, alebo nepravdivým, ktoré vôbec neboli naznačené ich výskumom telesných bytostí a ich rytmov, ale len ich predsudkami a omylmi.[II 7] Sed alius est ordo naturalis in conuersione et mutabilitate corporum qui quamuis etiam ipse ad nutum dei seruiat perseuerantia tamen consuetudinis amisit admirationem, sicuti sunt quae uel breuissimis uel certe non longis interuallis temporum caelo, terra, marique mutantur siue nascentibus siue occidentibus rebus siue alias alter atque aliter apparentibus; alia uero quamuis ex ipso ordine uenientia tamen propter longiora interualla temporum minus usitata, quae licet multi stupeant ab inquisitoribus huius saeculi comprehensa sunt et progressu generationum quo saepius repetita et a pluribus cognita eo minus mira sunt, sicuti sunt defectus luminarium et raro exsistentes quaedam species siderum et terrae motus et monstrosi partus animantium et quaeque similia, quorum nihil fit nisi dei uoluntate sed plerisque non apparet. Itaque licuit uanitati philosophorum etiam causis aliis ea tribuere uel ueris sed proximis, cum omnino uidere non possent superiorem ceteris omnibus causam, id est uoluntatem dei, uel falsis et ne ab ipsa quidem peruestigatione corporalium rerum atque motionum sed a sua suspicione et errore prolatis.
2. 8. Ak je to možné, uvediem niekoľko príkladov, ktoré tieto veci objasnia. Ľudské telo určite predstavuje masu mäsa, elegantnú formu, zladené a diferencované končatiny, určitú rovnováhu zdravia. Bola v nej vnuknutá duša, aby ju riadila, a je to duša rozumná, taká, že hoci je premenlivá, môže sa podieľať na nemennej múdrosti, takže je účastná na tej istej skutočnosti, ako čítame v žalme o všetkých svätých, s pomocou ktorých sa na nebesiach buduje nebeský Jeruzalem, naša večná Matka, akoby to boli živé kamene. . Žalm totiž hovorí: Jeruzalem sa buduje ako mesto účastníkov tej istej skutočnosti. . Tá istá skutočnosť tu poukazuje na najvyššie a nemenné Dobro, ktorým je Boh, jeho múdrosť a vôľa. V inom žalme sa o ňom spieva: Ty ich zmeníš a oni sa zmenia, ale ty zostaneš ten istý.[8] Dicam si potero quiddam exempli gratia quo haec apertiora sint. Est certe in corpore humano quaedam moles carnis et formae species et ordo distinctioque membrorum et temperatio ualetudinis. Hoc corpus inspirata anima regit eademque rationalis, et ideo quamuis mutabilis tamen quae possit illius incommutabilis sapientiae particeps esse ut sit participatio eius in idipsum, sicut in psalmo scriptum est de omnibus sanctis ex quibus tamquam lapidibus uiuis aedificatur illa Hierusalem mater nostra aeterna in caelis. Ita enim canitur: Hierusalem quae aedificatur ut ciuitas, cuius participatio eius in idipsum. Idipsum quippe hoc loco illud summum et incommutabile bonum intellegitur quod deus est atque sapientia uoluntasque ipsius, cui cantatur alio loco: mutabis ea et mutabuntur; ut autem idem ipse es.
3. Predstavme si teda múdreho človeka, ktorého rozumná duša je už účastná na nemennej a večnej pravde, ktorý sa s ňou radí o všetkých činoch a nerobí absolútne nič, čo v nej nevidel, aby konal cnostne v podriadenosti a poslušnosti voči nej. Predpokladajme, že tento človek po tom, čo sa spýtal najvyššieho zákona Božej spravodlivosti, počul tajomne uchom svojho srdca a na jeho príkaz pohol svojím telom v nejakom diele milosrdenstva a ochorel, a keď sa poradil s lekármi, jeden z nich diagnostikoval ako príčinu choroby nedostatok humoru v tele, druhý prebytok humoru; jeden z nich by poukázal na pravú príčinu, druhý by sa mýlil, ale obaja by sa vyslovili o bezprostredných príčinách, teda o telesných príčinách. Ak by sme však hľadali príčinu tohto vysychania a zistili, že je to dobrovoľná únava, už by sme prišli k vyššej príčine, ktorá pochádza z duše, ktorá riadi telo a ovplyvňuje ho. Ale ani to by nebolo prvou príčinou. Túto prvotnú príčinu bolo nepochybne možné stotožniť s tou istou nemennou múdrosťou, ktorej duša tohto múdreho muža slúžila z lásky a ktorej tajomné príkazy poslúchal, keď sa pustil do dobrovoľnej práce; preto by sa s úplnou presnosťou zistilo, že prvotnou príčinou tejto choroby nie je nič iné ako Božia vôľa. Predpokladajme teraz, že múdry človek pri vykonávaní tohto diela, na ktoré sa podujal z povinnosti a zbožnosti, využíval pomocníkov, ktorí spolupracovali na jeho dobrom diele, ale bez toho, aby slúžili Bohu rovnakou vôľou, ale len preto, aby získali odmenu, ktorá bola predmetom ich telesných žiadostí, alebo aby sa vyhli hmotným nepríjemnostiam. Predpokladajme, že využíval aj ťažné zvieratá, ak si to vyžadovalo dokončenie diela, ktorého sa ujal; sú to živé bytosti bez rozumu, a preto by nepohybovali končatinami pod bremenami, pretože boli presvedčené, že konajú dobré dielo, ale hnal ich len inštinkt pôžitku a snaha vyhnúť sa zlému zaobchádzaniu. Predpokladajme napokon, že používal aj telesné veci, ktorým chýba zmysel a ktoré boli potrebné na jeho prácu, teda pšenicu, víno, olej, šaty, peniaze, knihy a iné podobné veci. Všetky telesá použité pri tejto práci, živé i neživé, by sa premiestňovali, spotrebovávali, opravovali, ničili, znovu vytvárali a pôsobením priestoru a času by prechádzali stále novými premenami. Bola by príčinou všetkých týchto viditeľných a premenlivých skutočností iná než neviditeľná a nemenná Božia vôľa, ktorá prostredníctvom zbožnej duše, ktorá sa stala akoby sídlom múdrosti, využíva všetky veci, či už zlé a nerozumné duše, alebo nimi oživené a oživené telá, alebo nečinné telá, a berie si do svojich služieb pred všetkým iným samotnú dobrú a svätú dušu po tom, čo ju priviedol k zbožnej a úprimnej poddajnosti?[III] Constituamus ergo animo talem sapientem cuius anima rationalis iam sit particeps incommutabilis aeternaeque ueritatis quam de omnibus suis actionibus consulat, nec aliquid omnino faciat quod non in ea cognouerit esse faciendum ut ei subditus eique obtemperans recte faciat. Iste si consulta summa ratione diuinae iustitiae quam in secreto audiret aure cordis sui eaque sibi iubente in aliquo officio misericordiae corpus labore fatigaret aegritudinemque contraheret, consultisque medicis ab alio diceretur causam morbi esse corporis siccitatem, ab alio autem humoris immoderationem; unus eorum ueram causam diceret, alter erraret, uterque tamen de proximis causis, id est corporalibus pronuntiaret. At si illius siccitatis causa quaereretur et inueniretur uoluntarius labor, iam uentum esset ad superiorem causam quae ab anima proficisceretur ad afficiendum corpus quod regit; sed nec ipsa prima esset. Illa enim procul dubio superior erat in ipsa incommutabili sapientia cui hominis sapientis anima in caritate seruiens et ineffabiliter iubenti obediens uoluntarium laborem susceperat. Ita non nisi dei uoluntas causa prima illius aegritudinis ueracissime reperiretur. Iam uero si in labore officioso et pio adhibuisset ille sapiens ministros conlaborantes secum in opere bono, nec tamen eadem uoluntate deo seruientes sed ad carnalium cupiditatum suarum mercedem peruenire cupientes uel incommoda carnalia deuitantes; adhibuisset etiam iumenta si hoc exigeret illius operis implendi procuratio, quae utique iumenta irrationalia essent animantia nec ideo mouerent membra sub sarcinis quod aliquid de illo bono opere cogitarent sed naturali appetitu suae uoluptatis et deuitatione molestiae; postremo adhibuisset ipsa etiam corpora omni sensu carentia quae illi operi essent necessaria, frumentum scilicet, uinum, oleum, uestem, nummum, codicem, et si qua huiusmodi. In his certe omnibus in illo opere uersantibus corporibus siue animatis siue inanimis quaecumque mouerentur, attererentur, repararentur, exterminarentur, reformarentur, alio atque alio modo locis et temporibus affecta mutarentur — num alia esset istorum omnium uisibilium et mutabilium factorum causa nisi illa inuisibilis et incommutabilis uoluntas dei per animam iustam sicut sedem sapientiae cunctis utens et malis et irrationalibus animis et postremo corporibus, siue quae illis inspirarentur et animarentur siue omni sensu carentibus, cum primitus uteretur ipsa bona anima et sancta quam sibi ad pium et religiosum obsequium subdidisset?
9. Čo sme povedali o jedinom múdrom človeku, ktorý síce stále žije v smrteľnom tele a má čiastočné videnie, je možné rozšíriť na dom, v ktorom žije spoločenstvo takýchto mudrcov, na mesto alebo dokonca na celú zem, ak je kniežatstvo tvorené múdrymi mužmi a svätými a dokonale podriadené Bohu a vláde nad ľudskými záležitosťami.[9] Quod ergo de uno sapiente quamuis adhuc corpus mortale gestante, quamuis ex parte uidente, posuimus exempli gratia, hoc de aliqua domo ubi aliquorum talium societas est, hoc de ciuitate uel etiam de orbe terrarum licet cogitare si penes sapientes sancteque ac perfecte deo subditos sit principatus et regimen rerum humanarum.
4. Ale keďže sa to ešte nestalo (lebo na tejto púti počas nášho smrteľného života sa musíme najprv cvičiť a vychovávať uprostred bičov silou miernosti a tichosti), predstavme si tú vyššiu a nebeskú krajinu, od ktorej sme ešte ďaleko. Tam vládne na svojom vysokom tróne Božia vôľa, ktorá má vietor za svojich poslov a ohnivé blesky za svojich služobníkov. predsedá na svojom vysokom, svätom, tajnom tróne, vo svojom dome, vo svojom chráme, medzi duchmi zjednocuje najvyšší mier a priateľstvo a v jednom srdci spája horlivosť lásky. Odtiaľ sa šíri všade a s najdokonalejším poriadkom sa pohybuje najprv duchovnými bytosťami, potom hmotnými. On používa všetky veci podľa svojich neodvolateľných rozhodnutí; nehmotné a hmotné, rozumné a nerozumné duchy, tých, ktorí sú z jeho milosti dobrí, a tých, ktorí sú z vlastnej vôle zlí. Ale tak ako najťažšie a najslabšie telesá sú riadené podľa poriadku určeného najjemnejšími a najmocnejšími telesami, tak sú všetky telesá riadené živou bytosťou a nerozumná živá bytosť rozumnou živou bytosťou, rozumná živá bytosť, ktorá sa stala dezertérom a hriešnikom, rozumnou, zbožnou a spravodlivou živou bytosťou, a to samotným Bohom; tak je všetko stvorenie riadené svojím Stvoriteľom, ktorým, skrze ktorého a v ktorom bolo aj stvorené a ustanovené. . Preto je Božia vôľa prvou a najvyššou príčinou všetkých zmyslových foriem a pohybov. Nič viditeľné a vnímateľné sa totiž nedeje bez toho, aby to najvyšší Vládca neprikázal alebo nedovolil z hlbín svojho neviditeľného a pochopiteľného paláca v súlade s nevýslovným rozdelením odmien a trestov, milostí a odmien v tomto obrovskom a nesmiernom štáte, ktorým je celé stvorenie.[IV] Sed hoc qui nondum est (oportet enim nos in hac peregrinatione prius mortaliter exerceri et per uires mansuetudinis et patientiae in flagellis erudiri), illa ipsam supernam atque caelestem unde peregrinamur patriam cogitemus. Illic enim dei uoluntas qui facit angelos suos spiritus et ministros suos ignem ardentem, in spiritibus summa pace atque amicitia copulatis et in unam uoluntatem quodam spiritali caritatis igne conflatis tamquam in excelsa et sancta et secreta sede praesidens uelut in domo sua et in templo suo. Inde se quibusdam ordinatissimis creaturae motibus primo spiritalibus deinde corporalibus per cuncta diffundit et utitur omnibus ad incommutabile arbitrium sententiae suae, siue incorporeis siue corporeis rebus, siue rationalibus siue irrationalibus spiritibus, siue bonis per eius gratiam siue malis per propriam uoluntatem. Sed quemadmodum corpora crassiora et inferiora per subtiliora et potentiora quodam ordine reguntur, ita omnia corpora spiritum uitae, et spiritus uitae irrationalis per spiritum uitae rationalem, et spiritus uitae rationalis desertor atque peccator per spiritum uitae rationalem pium et iustum, et ille per ipsum deum, ac sic uniuersa creatura per creatorem suum ex quo et per quem et in quo etiam condita atque instituta est; ac per hoc uoluntas dei est prima et summa causa omnium corporalium specierum atque motionum. Nihil enim fit uisibiliter et sensibiliter quod non de interiore inuisibili atque intellegibili aula summi imperatoris aut iubeatur aut permittatur secundum ineffabilem iustitiam praemiorum atque poenarum, gratiarum et retributionum, in ista totius creaturae amplissima quadam immensaque republica.
10. Apoštol Pavol, hoci stále niesol bremeno rozkladného tela, ktoré ťaží dušu, stále videl nedokonalým a záhadným spôsobom, že nie je schopný vidieť pravdu. Hoci stále videl nedokonale a záhadne, túžil sa rozplynúť v tele a byť s Kristom. túži rozpustiť sa od tela a byť s Kristom. a zarmútený čakaním na vykúpenie svojho tela ako práva na adopciu. napriek tomu dokázal zvestovať Pána Ježiša Krista. Kristovým telom a krvou nenazývame ani Pavlov hlas, ani jeho pergameny a atrament, ani jeho slová, ani znaky zakreslené v jeho zväzkoch, ale iba to, čo berieme z plodov zeme, posväcujeme v mystickej modlitbe a rituálne konzumujeme pre našu duchovnú spásu, pripomínajúc si utrpenie, ktoré za nás vytrpel Pán. . To všetko nadobúda viditeľnú podobu vďaka práci ľudí, ale len vďaka neviditeľnému zásahu Božieho Ducha je svätosť takou veľkou sviatosťou, pretože všetky zmeny, ktoré sa v tomto obrade uskutočňujú, Boh uskutočňuje tak, že najprv pohne neviditeľnými časťami svojich služobníkov, teda dušami ľudí a službami, ktoré mu prináležia od okultných duchov. Ako sa po tom všetkom môžeme čudovať, že aj v stvoreniach neba, zeme, mora a vzduchu Boh podľa svojej ľubovôle vytvára zmysluplné a viditeľné javy, aby sa v nich predstavil a prejavil spôsobom, ktorý uzná za vhodný, keďže sa nemôže zjaviť vo svojej podstate, ktorá je absolútne nemenná a príliš vyššia, tajnejšia a neprístupnejšia než všetci duchovia, ktorých stvoril?[10] Si ergo apostolus Paulus quamuis adhuc portaret sarcinam corporis quod corrumpitur et aggrauat animam, quamuis adhuc ex parte atque in aenigmate uideret, optans dissolui et esse cum Christo et in semetipso ingemiscens, adoptionem exspectans redemptionem corporis sui, potuit tamen significando praedicare dominum Iesum Christum, aliter per linguam suam, aliter per epistulam, aliter per sacramentum corporis et sanguinis eius; nec linguam quippe eius nec membranas et atramentum nec significantes sonos lingua editos nec signa litterarum conscripta pelliculis corpus Christi et sanguinem dicimus, sed illud tantum quod ex fructibus terrae acceptum et prece mystica consecratum rite sumimus ad salutem spiritalem in memoriam pro nobis dominicae passionis, quod cum per manus hominum ad illam uisibilem speciem perducatur non sanctificatur ut sit tam magnum sacramentum nisi operante inuisibiliter spiritu dei, cum haec omnia quae per corporales motus in illo opere fiunt deus operetur mouens primitus inuisibilia ministrorum siue animas hominum siue occultorum spirituum sibi subditas seruitutes; quid mirum si etiam in creatura caeli et terrae, maris et aeris, facit deus quae uult sensibilia atque uisibilia ad se ipsum in eis sicut oportere ipse nouit significandum et demonstrandum, non ipsa sua qua est apparente substantia quae omnino incommutabiliis est omnibusque spiritibus quos creauit interius secretiusque sublimior?
5. 11. Božská moc, ktorá riadi duchovné a hmotné stvorenia, každý rok v určených dňoch zvoláva morské vody a vylieva ich na povrch zeme. Ale keď sa to stalo vďaka modlitbe svätého Eliáša, pretože predtým bolo také trvalé a dlhé sucho, že ľudia hladujú, a dokonca v čase, keď sa tento Boží služobník modlil, atmosféra s určitou stopou vlhkosti predpovedala blížiaci sa dážď, potom sa prostredníctvom daru takého hojného a rýchleho dažďa zjavila božská moc tým, pre ktorých bol tento zázrak určený a udelený.  Tak je to aj Boh, kto je pôvodcom bleskov a hromov, na ktoré sme zvyknutí, ale keďže na vrchu Sinaj nadobudli nezvyčajnú podobu a tieto zvuky sa ozývali bez toho, aby vydávali neusporiadaný hluk, ale naopak, z úplne určitých náznakov bolo jasné, že majú význam, boli to zázraky. Kto spôsobuje, že miazga stúpa cez korene k strapcom a produkuje víno, ak nie Boh, ktorý spôsobuje, že to, čo človek zasadí a zaleje, rastie?  Keď sa však na Pánov príkaz voda s neobyčajnou rýchlosťou premenila na víno, jasne sa ukázala Božia moc. Božia moc bola jasne odhalená, keď sa k nej priznali samotní blázni. Kto iný ako Boh odieva stromy slávnostným rúchom, lístím a kvetmi? Ale rozkvet prúta kňaza Árona bol ako rozhovor božstva s ľudstvom, ktoré bolo sužované pochybnosťami. . Určite existuje zemská hmota, ktorá je spoločná všetkým stromom a telám všetkých zvierat, hmota, z ktorej sa rodia a rastú; a kto ju vytvára, ak nie Ten, ktorý prikázal zemi, aby vytvorila tieto bytosti, a svojím vlastným slovom riadi a pohybuje vecami, ktoré stvoril? ? Keď však okamžite a rýchlo premenil tú istú hmotu, ktorá bola Mojžišovou palicou, na telo hada, bol to zázrak. Mutácia premenlivej veci, ale výnimočná mutácia. Kto oživuje všetky živé bytosti, keď sa rodia, ak nie Ten, ktorý oživil toho hada na chvíľu, ako si to vyžadovali okolnosti?[V 11] Vi enim diuina totam spiritalem corporalemque administrante creaturam omnium annorum certis diebus aduocantur aquae maris et effunduntur super faciem terrae. Sed cum hoc orante sancto Helia factum est quia praecesserat tam continua et tam longa serenitas ut fame deficerent homines, nec ea hora qua ille dei seruus orauit aer ipse aliqua humida facie mox futurae pluuiae signa praetulerat, consecutis tantis et tam uelociter imbribus apparuit uis diuina quibus illud dispensabatur dabaturque miraculum. Ita deus operatur solemnia fulgura atque tonitrua. Sed quia in monte Sina inusitato modo fiebant uocesque illae non strepitu confuso edebantur sed eis quaedam signa dari certissimis indiciis apparebat, miracula erant. Quis attrahit humorem per radicem uitis ad botrum et uinum facit nisi deus qui et homine plantante et rigante incrementum dat? Sed cum ad nutum domini aqua in uinum inuisitata celeritate conuersa est, etiam stultis fatentibus uis diuina declarata est. Quis arbusta fronde ac flore solemniter uestit nisi deus? Verum cum floruit uirga sacerdotis Aaron, conlocuta est quodam modo cum dubitante humanitate diuinitas. Et lignis certe omnibus et omnium animalium carnibus gignendis atque formandis communis est terrena materies, et quis ea facit nisi qui dixit ut haec terra produceret et in eodem uerbo suo quae creauit regit atque agit? Sed cum eandem materiam ex uirga Moysi in carnem serpentis proxime ac uelociter uertit, miraculum fuit, rei quidem mutabilis sed tamen inusitata mutatio. Quis autem animat quaeque uiua nascentia nisi qui et illum serpentem ad horam sicut opus fuerat animauit?
6. A kto vrátil duše mŕtvym na vzkriesenie mŕtvych, ak nie Ten, kto dáva duše plodom v lone matiek na narodenie tých, čo zomrú? Pokiaľ sa však tieto skutočnosti vyskytujú ako rieka vecí, ktoré sa objavujú a miznú, prechádzajúc od skrytého k odhalenému a od odhaleného k skrytému, nazývame ich prirodzenými skutočnosťami. No keď skutočne pripomínajú ľuďom nezvyčajnú premenlivosť, sú nazývané veľkými.[VI] Et quis reddidit cadaueribus animas suas cum resurgerent mortui nisi qui animat carnes in uteris matrum ut oriantur morituri? Sed cum fiunt illa continuato quasi quodam fluuio labentium manantiumque rerum et ex occulto in promptum atque ex prompto in occultum usitato itinere transeuntium, naturalia dicuntur; cum uero admonendis hominibus inusitata mutabilitate ingeruntur, magnalia nominantur.
7. 12. Na tomto mieste predvídam, aké ťažkosti môžu nastať pre slabého ducha: ako je možné, že tieto zázraky sa dejú aj pomocou magického umenia? Veď aj faraónovi mágovia vyvolávali hady a iné javy rovnakého druhu. Ale je tu ešte niečo výnimočnejšie: ako je možné, že moc mágov, ktorá mala schopnosť vyrábať hady, sa ukázala ako úplne nedostatočná, keď išlo o výrobu malých mušiek? Tie, ktoré Písmo nazýva “scinifi”, sú totiž veľmi malé mušky a tvorili tretiu pohromu, ktorá postihla pyšný egyptský ľud. . Vtedy mudrci, ktorí boli bezmocní, povedali: “To je Boží prst”. . Táto skutočnosť nás vedie k myšlienke, že ani prefíkaní anjeli a nebeské mocnosti, vyradení zo svojho pobytu v nebeskej čistote, sa nedokázali ponoriť do hlbín tejto temnoty, akoby tam boli. do hlbín tejto temnoty, ako aj do väzenia, ktoré je pre nich vhodné, tí, ktorí dávajú mágii všetku moc, ktorú má, nie sú schopní ničoho bez moci, ktorá je daná zhora. . Táto moc je daná buď na oklamanie zvodcov, ako bola daná proti Egypťanom, a tiež proti samotným mágom, aby boli predmetom obdivu v tom, čo robili diabolským zvádzaním, a predmetom odsúdenia spravodlivým Božím súdom; alebo je daná na odvrátenie veriacich od túžby robiť takéto veci, akoby ich robenie malo veľký význam; práve preto nám o nich Písmo rozpráva so svojou autoritou. Je tiež daná na to, aby sa cvičila, skúšala a jasne ukázala trpezlivosť spravodlivých. Viditeľnými zázrakmi nemalej moci totiž Jób prišiel o všetko svoje bohatstvo, deti i telesné zdravie.[VII 12] Hic uideo quid infirmae cogitationi possit occurrere, cur scilicet ista miracula etiam magicis artibus fiant. Nam et magi pharaonis similiter serpentes fecerunt et alia similia. Sed illud amplius est admirandum quomodo magorum illa potentia quae serpentes facere potuit ubi ad muscas minutissimas uentum est omnino defecit. Scinifes enim musculae sunt breuissimae qua tertia plaga superbus aegyptius populus caedebatur. Ibi certe deficientes magi dixerunt: Digitus dei est hoc. Vnde intellegi datur ne ipsos quidem transgressores angelos et aerias potestates in imam istam caliginem tamquam in sui generis carcerem ab illius sublimis aetheriae puritatis habitatione detrusas, per quas magicae artes possunt quidquid possunt, ualere aliquid nisi data desuper potestate. Datur autem uel ad fallendos fallaces sicut in aegyptios et in ipsos etiam magos data est ut in eorum spirituum seductione uiderentur admirandi a quibus fiebant, a dei ueritate damnandi; uel ad admonendos fideles ne tale aliquid facere pro magno desiderent, propter quod etiam nobis scripturae auctoritate sunt prodita; uel ad exercendam probandam manifestandamque iustorum patientiam. Neque enim parua uisibilium miraculorum potentia Iob cuncta quae habebat amisit et filios et ipsam corporis sanitatem.
  13. Nesmieme sa však domnievať, že táto záležitosť viditeľných vecí je bezpodmienečne podriadená vôli týchto prefíkaných anjelov a že ju ovládajú, ako sa im zachce, ale skôr je podriadená Bohu, ktorý im túto moc udeľuje, ako to Nepoškvrnený usúdi zo svojho vznešeného a duchovného trónu. Veď aj zločinci odsúdení do baní majú k dispozícii vodu, oheň a zem, aby s nimi nakladali, ako sa im zachce, ale len v takom rozsahu, v akom im to bolo umožnené. Určite nie je rozumné nazývať týchto zlých anjelov stvoriteľmi už len preto, že vďaka nim mágovia, ktorí sa vzopreli Božiemu služobníkovi, stvorili žaby a hady. Veď to neboli oni, kto ich stvoril. Veď všetky veci, ktoré sa rodia hmotne a viditeľne, majú v hmotných prvkoch tohto sveta určité tajomné zárodky. Lebo semená, ktoré už vidíme v ovocí a zvieratách, sú jedna vec, ale tajomné semená, z ktorých na Stvoriteľov príkaz vznikli vo vode prvé ryby a prvé vtáky, v zemi prvé výhonky a prvé zvieratá podľa ich druhu, sú niečo celkom iné. . A pri realizácii týchto prvých zrodov sa životná sila týchto semien nevyčerpala, len im často chýbajú priaznivé podmienky na rozvoj a vznik ich druhu. Napríklad: malý klíček je semienko. Keď sa správne zverí pôde, stane sa z neho strom. Ale z tejto vetvičky je menšie semeno toho istého druhu: zrnko, a až do tohto bodu je to vždy niečo, čo môžeme vidieť. Aj v tomto zrne teda rozum vyžaduje, aby existovalo semeno, hoci pre naše oči neviditeľné, pretože keby sa takéto semená v týchto pozemských živloch nenachádzali, nemohli by sme tak často vidieť, ako zo zeme vyrastajú rastliny, ktoré nikdy neboli zasiate, alebo ako vyrastá toľko zvierat bez spojenia samca a samice, ktoré rastú a rozmnožujú sa spojením, hoci sa narodili bez neho. A niet pochýb o tom, že včely nezplodia semená svojich potomkov pri párení, ale zbierajú ústami tieto zárodky, ktoré sú nejakým spôsobom rozptýlené v pôde. . Takže Stvoriteľ neviditeľných zárodkov je skutočným Stvoriteľom všetkých vecí. Veď všetky veci, ktoré vznikajú pred našimi očami, čerpajú zo skrytých semien východisko svojho rastu a vývoj ich normálnej postavy a diferenciácia ich foriem vychádzajú akoby zo zákonov ich pôvodu. Preto tak, ako nenazývame našich rodičov stvoriteľmi ľudí, ani poľnohospodárov stvoriteľmi úrody, hoci práve vonkajším súbehom ich činnosti Božia moc vnútorne pôsobí na stvorenie týchto vecí, rovnako nie je dovolené považovať za stvoriteľov nielen zlých anjelov, ale ani dobrých anjelov, hoci jemnosť ich vnímavosti a ich tela im umožnila objaviť zárodky týchto vecí, zárodky, ktoré sú nám neznámejšie a ktoré tajne rozptyľujú, s priazňou vhodných kombinácií prvkov, a tak prinášajú priaznivé podmienky a rýchly rozkvet a vývoj bytostí. Ale ani dobrí to nerobia, iba ak im to Boh prikáže, ani zlí to nerobia nespravodlivo, iba ak im to spravodlivo dovolí. Nespravodlivá je totiž vôľa zlých, ktorá sa im dáva pre ich zlobu, ale spravodlivá je moc, ktorá sa im dáva buď ako trest pre zlých, alebo ako odmena pre dobrých.[VIII 13] Nec ideo putandum est istis transgressoribus angelis ad nutum seruire hanc uisibilium rerum materiam, sed deo potius a quo haec potestas datur quantum in sublimi et spiritali sede incommutabilis iudicat. Nam et damnatis iniquis etiam in metallo seruit aqua et ignis et terra ut faciant inde quod uolunt, sed quantum sinitur. Nec sane creatores illi mali angeli dicendi sunt quia per illos magi resistentes famulo dei ranas et serpentes fecerunt; non enim eas ipsi creauerunt. Omnium quippe rerum quae corporaliter uisibiliterque nascuntur occulta quaedam semina in istis corporeis mundi huius elementis latent. Alia sunt enim haec iam conspicua oculis nostris ex fructibus et animantibus; alia uero illa occulta istorum seminum semina unde iubente creatore produxit aqua prima natatilia et uolatilia, terra autem prima germina et prima sui generis animalia. Neque enim tunc in huiuscemodi fetus ita producta sunt ut in eis quae producta sunt uis illa consumpta sit, sed plerumque desunt congruae temperamentorum occasiones quibus erumpant et species suas peragant. Ecce enim breuissimus surculus semen est; nam conuenienter mandatus terrae arborem facit. Huius autem surculi subtilius semen aliquod eiusdem generis granum est et huc usque nobis uisibile. Iam uero huius etiam grani semen quamuis oculis uidere nequeamus, ratione tamen conicere possumus quia nisi talis aliqua uis esset in istis elementis, non plerumque nascerentur ex terra quae ibi seminata non essent, nec animalia tam multa nulla marium feminarumque commixtione praecedente siue in terra siue in aqua, quae tamen crescunt et coeundo alia pariunt, cum illa nullis coeuntibus parentibus orta sint. Et certe apes semina filiorum non coeundo concipiunt sed tamquam sparsa per terras ore colligunt. Inuisibilium enim seminum creator ipse creator est omnium rerum quoniam quaecumque nascendo ad oculos nostros exeunt ex occultis seminibus accipiunt progrediendi primordia et incrementa debitae magnitudinis distinctionesque formarum ab originalibus tamquam regulis sumunt. Sicut ergo nec parentes dicimus creatores hominum nec agricolas creatores frugum, quamuis eorum extrinsecus adhibitis motibus ista creanda dei uirtus interius operetur, ita non solum malos sed nec bonos angelos fas est putare creatores si pro subtilitate sui sensus et corporis semina rerum istarum nobis occultiora nouerunt et ea per congruas temperationes elementorum latenter spargunt atque ita et gignendarum rerum et accelerandorum incrementorum praebent occasiones. Sed nec boni haec nisi quantum deus iubet, nec mali haec iniuste faciunt nisi quantum iuste ipse permittit. Nam iniqui malitia uoluntatem suam habent iniustam; potestatem autem non nisi iuste accipiunt siue ad suam poenam siue ad aliorum uel poenam malorum uel laudem bonorum.
8. 14. Práve preto apoštol Pavol, keď rozlišuje činnosť Boha, ktorý tvorí a formuje vo vnútri, od činnosti stvorenia, ktoré pôsobí navonok, a berie si príklad z poľnohospodárstva, hovorí: Ja som zasadil, Apolón polieval, ale Boh je ten, kto to urobil, že to rastie…. . Tak ako v našom vlastnom živote môže nášho ducha formovať a ospravedlňovať iba Boh a ako ľudia môžu navonok hlásať evanjelium, a to nielen to skutočne dobré, ale občas aj to zlé. Stvorenie viditeľných vecí teda Boh uskutočňuje v skrytosti, zatiaľ čo vonkajšie činnosti dobrých a zlých, anjelov a ľudí a všetkých druhov zvierat uplatňuje v prírode, kde všetko tvorí, ako uplatňuje poľnohospodárstvo na pôde, podľa svojej vôle a rozdelenia síl a pudov, ktoré urobil. Preto nemôžem povedať, že zlí anjeli, vyvolaní magickým umením, boli tvorcami žiab a hadov. Rovnako ako nemôžem nazvať zlých ľudí tvorcami úrody, ktorú budem vidieť rásť ich vlastným pričinením.[14] Itaque apostolus discernens interius deum creantem atque formantem ab operibus creaturae quae admouentur extrinsecus et de agricultura similitudinem assumens ait: Ego plantaui, Apollo rigauit, sed deus incrementum dedit. Sicut ergo in ipsa uita nostra mentem iustificando formare non potest nisi deus, praedicare autem extrinsecus euangelium et homines possunt non solum boni per ueritatem sed etiam mali per occasionem; ita creationem rerum uisibilium deus interius operatur, exteriores autem operationes siue bonorum siue malorum uel angelorum uel hominum, siue etiam quorumcumque animalium, secundum imperium suum et a se impertitas distributiones potestatum et appetitiones commoditatum ita rerum naturae adhibet in qua creat omnia quemadmodum terrae agriculturam. Quapropter ita non possum dicere angelos malos magicis artibus euocatos creatores fuisse ranarum atque serpentium, sicut non possum dicere homines malos segetis esse creatores quam per eorum operam uidero exortam.
8. 15. Tak ani Jakub nebol tvorcom farieb svojich oviec, pretože v období počatia položil pred oči samíc rôznofarebné prúty, kým pili. Ani ovce nevytvorili pestré farby svojich potomkov, pretože ich duše si zachovali pestrý obraz, ktorý im vtlačili ich oči, ktoré videli prúty rôznych farieb. Tento obraz mohol prostredníctvom emócií spojených s párením pôsobiť len na telo oživené duchom, ktorý naň zapôsobil tak, že sa z neho stali jemné zárodky mladých škvŕn. . Vzájomný vplyv duše na telo a tela na dušu je založený na racionálnych koreláciách, ktoré sú nemenne živé v samotnej Božej Múdrosti. Múdrosť, ktorú nemôže obsiahnuť žiadny priestor. Múdrosť, hoci je nemenná, neopúšťa žiadnu bytosť, dokonca ani premenlivú, pretože žiadna z nich nebola stvorená inak ako prostredníctvom nej. . Bola to norma nemennej a neviditeľnej Božej Múdrosti, skrze ktorú bolo všetko stvorené, ktorá spôsobila, že sa z oviec nenarodili prúty, ale ovce. Ale práve duša tehotnej ovce, ktorá bola zvonku ovplyvnená zrakom a ktorá sa vnútorne riadila vlastným spôsobom zákonom generácie prijatým od tajnej moci jej Stvoriteľa, spôsobila, že dúhovka prútov mala určitý vplyv na farbu počatej ovce. O sile duše ovplyvňovať a premieňať telesnú hmotu by sa dalo povedať veľa, ale pre náš predpoklad to nie je nevyhnutné. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že duša vytvára telo, pretože každá príčina premenlivej a zmyslovej látky, miera, počet, váha, ktoré ju robia takou alebo onakou, pochádzajú z duchovného a nemenného života, ktorý existuje a trvá nad všetkými vecami a šíri sa až do konečných a pozemských vecí. Považoval som za potrebné pripomenúť, čo urobil Jákob so svojimi ovcami, aby sa pochopilo, že ak sa človek, ktorý takto usporiadal prúty, nemôže nazývať stvoriteľom farieb jahniat a kozliat, ani duší samíc, ktoré v medziach stanovených prírodou vtlačili malým telám počatým v tele pestrý obraz počatý očami tela, tým menej sa môžu zlí anjeli, ktorých zásahom faraónovi mágovia vykonali tie zázraky, nazývať stvoriteľmi žiab a hadov.[15] Sicut nec Iacob creator colorum in pecoribus fuit quia bibentibus in conceptu matribus uariatas uirgas quas intuerentur apposuit. Sed nec ipsae pecudes creatrices fuerunt uarietatis prolis suae quia inhaeserat animae illarum discolor phantasia ex contuitu uariarum uirgarum per oculos impressa, quae non potuit nisi corpus quod sic affecto spiritu animabatur ex compassione commixtionis afficere unde teneris fetuum primordiis colore tenus aspergeretur. Vt enim sic ex semetipsis afficiantur uel anima ex corpore uel corpus ex anima, congruentiae rationis id faciunt quae incommutabiliter uiuunt in ipsa summa dei sapientia quam nulla spatia locorum capiunt; et cum sit ipsa incommutabilis, nihil eorum quae uel mutabiliter sunt deserit quia nihil eorum nisi per ipsam creatum est. Vt enim de pecoribus non uirgae sed pecora nascerentur, fecit hoc incommutabilis et inuisibilis ratio sapientiae dei per quam creata sunt omnia; ut autem de uarietate uirgarum pecorum conceptorum color aliquid duceret, fecit hoc anima grauidae pecudis per oculos affecta forinsecus et interius secum pro suo modulo formandi regulam trahens quam de intima potentia sui creatoris accepit. Sed quanta sit uis anima ad afficiendam atque mutandam materiam corporalem (cum tamen creatorix corporis dici non possit quia omnia causa mutabilis sensibilisque substantiae omnisque modus et numerus et pondus eius unde efficitur ut et sit et natura ita uel ita sit ab intellegibili et incommutabili uita quae super omnia est exsistit et peruenit usque ad extrema atque terrena), multus sermo est neque nunc necessarius. Verum propterea factum Iacob de pecoribus commemorandum arbitratus sum ut intellegeretur si homo qui uirgas illas sic posuit dici non potest creator colorum in agnis et haedis, nec ipsae matrum animae quae conceptam per oculos corporis phantasiam uarietatis seminibus carne conceptis quantum natura passa est asperserunt, multo minus dici posse ranarum serpentiumque creatores angelos malos per quos magi pharaonis tunc illa fecerunt.
9. 16. Iná vec je totiž budovať a riadiť stvorenie zo stredu a vrcholu závesu vecí, z jediného Stvoriteľa, Boha, ktorý to robí. Úplne iná vec je zasahovať zvonku podľa síl a možností, ktoré rozdeľuje, aby sa na svetlo dostalo to, čo je ním vytvorené v tom či onom okamihu, tým či oným spôsobom. Všetky veci, ktoré vidíme, boli nepochybne vytvorené už pôvodne a v podstate v akejsi sieti prvkov, ale vznikajú len vtedy, keď sa vyskytnú priaznivé príležitosti. Lebo tak ako sú matky tehotné so svojimi potomkami, tak je aj samotný svet tehotný s princípmi vecí, ktoré sa rodia; s princípmi, ktoré nie sú vo svete vytvorené inak ako tou najvyššou Podstatou, v ktorej sa nič nerodí, nič nezomiera. Namiesto toho, aby sa navonok uplatnili podmienené príčiny, ktoré síce nie sú prirodzené, ale uplatňujú sa v súlade s prírodou, aby nejakým spôsobom vytiahli z hlbokého lona prírody bytosti, ktoré v nej zostávajú skryté, a aby ich nejakým spôsobom vytvorili navonok nasadením ich mier, čísel a váh, ktoré tajne dostali od Toho, ktorý ustanovil všetkým veciam mieru poriadok a váhu je možné nielen pre zlých anjelov, ale aj pre zlých ľudí, ako som ukázal vyššie na príklade poľnohospodárstva.[IX 16] Aliud est enim ex intimo ac summo causarum cardine condere atque administrare creaturam, quod qui facit solus creator est deus; aliud autem pro distributis ab illo uiribus et facultatibus aliquam operationem forinsecus admouere ut tunc uel tunc sic uel sic exeat quod creatur. Ista quippe originaliter ac primordialiter in quadam textura elementorum cuncta iam creata sunt sed acceptis opportunitatibus prodeunt. Nam sicut matres grauidae sunt fetibus, sic ipse mundus grauidus est causis nascentium quae in illo non creantur nisi ab illa summa essentia ubi nec oritur nec moritur aliquid nec incipit esse nec desinit. Adhibere autem forinsecus accedentes causas quae tametsi non sunt naturales tamen secundum naturam adhibentur ut ea quae secreto naturae sinu abdita continentur erumpant quodam modo et foris creentur explicando mensuras et numeros et pondera sua quae in occulto acceperunt ab illo qui omnia in mensura et numero et pondere disposuit, non solum mali angeli sed etiam mali homines possunt sicut exemplo agriculturae supra docui.
9. 17. Aby sme si však o zvieratách nemysleli niečo iné kvôli tomu, že ich život spočíva v hľadaní toho, čo je v súlade s ich prirodzenosťou, a vyhýbaní sa tomu, čo je s ňou v rozpore, musíme tiež poznamenať, že mnohí ľudia vedia, z akých bylín, mäsa, štiav a humínov každého druhu, ponechaných tak, ako sú, alebo zakrytých, alebo rozdrvených a zmiešaných, sa niektoré zvieratá rodia. Ktorý z nich je taký hlúpy, že tvrdí, že stvoril tieto zvieratá? Ak teda každý človek, aj ten najzločinnejší, môže vedieť, odkiaľ sa rodia tie červy a muchy, ako môže byť prekvapujúce, že zlí anjeli vďaka rafinovanosti svojej vnímavosti poznajú v najtajnejších semenách živlov možnosť zrodiť žaby a hady a bez toho, aby ich stvorili, ich vytvoria. a bez toho, aby ich vytvorili, ich priviedli k existencii prostredníctvom okultných premien vyvolaním určitých priaznivých podmienok, ktoré sú im známe? Ľudia sa však nečudujú veciam, ktoré majú ľudia vo zvyku robiť. Ak by sa niekto čudoval rýchlosti vývoja, keďže tieto zvieratá vznikli náhle, nech si uvedomí, že ľudia dosahujú podobné veci. Veď ako je možné, že tie isté telá sa v lete zelenajú rýchlejšie ako v zime, na horúcich miestach rýchlejšie ako v chlade? Tieto prirodzené sily však ľudia využívajú tým ťažšie, čím viac ich pomalým, pozemským údom chýba zmyslová bystrosť a fyzická obratnosť. Preto čím ľahšie môžu všetci anjeli čerpať svoje bezprostredné zdroje zo živlov, tým úžasnejšia sa zdá byť ich obratnosť pri takýchto operáciách.[17] Sed ne de animalibus quasi diuersa ratio moueat quod habent spiritum uitae cum sensu appetendi quae secundum naturam sunt uitandique contraria, etiam hoc est uidere quam multi homines nouerint ex quibus herbis aut carnibus aut quarumque rerum quibuslibet sucis et humoribus uel ita positis uel ita obrutis uel ita contritis uel ita commixtis quae animalia nasci soleant. Quorum se quis tam demens audeat dicere creatorem? Quid ergo mirum si quemadmodum potest nosse quilibet nequissimus homo unde illi uel illi uermes muscaeque nascantur, ita mali angeli pro subtilitate sui sensus in occultioribus elementorum seminibus norunt unde ranae serpentesque nascantur, et haec per certas et notas temperationum opportunitates occultis motibus adhibendo faciunt creari non creant? Sed illa homines quae solent ab hominibus fieri non mirantur. Quod si quisquam celeritates incrementorum forte miratur quod illa animantia tam cito facta sunt, attendat quemadmodum et ista pro modulo facultatis humanae ab hominibus procurentur. Vnde enim fit ut eadem corpora citius uermescant aestate quam hieme, citius in calidioribus quam in frigidioribus locis? Sed haec ab hominibus tanto difficilius adhibentur quanto desunt sensuum subtilitates et corporum mobilitates in membris terrenis et pigris. Vnde qualibuscumque angelis uicinas causas ab elementis contrahere quanto facilius est tanto mirabiliores in huiusmodi operibus eorum exsistunt celeritates.
9. 18. Stvoriteľom je len ten, kto tieto veci vytvára ako prvú príčinu. A to nemôže urobiť nikto okrem toho, u koho sú pôvodné miery, čísla a váhy všetkých existujúcich vecí, a tým je jedine Boh Stvoriteľ, od ktorého nevýslovnej zvrchovanosti závisí, že to, čo by mohli robiť zlí anjeli, keby im to bolo dovolené, nemôžu robiť, lebo on to nedovoľuje. Nedal sa totiž nájsť iný dôvod, prečo nemohli vyrobiť drobné mušky tí, čo vyrábali žaby a hady, ako tento: bola tu vyššia moc, Božia moc, ktorá tomu zabránila prostredníctvom Ducha Svätého, ako to spoznali aj samotní mágovia keď povedali: Toto je Boží prst. Čo teda môžu robiť na základe svojej prirodzenosti, čo nemôžu robiť na základe zákazu, čo im nie je dovolené na základe ich prirodzených vlastností, to všetko je pre človeka ťažké objasniť ba priam nemožné, iba ak skrze Boží dar na ktorý apoštol pamätá: A iný dostáva dar rozlišovania duchov (1Kor 12,10). Vieme totiž, že človek môže chodiť ale že nemôže ani to, ak mu v tom niekto bráni; a vieme, že nemôže lietať, aj keď mu to niekto dovolí. Zlí anjeli môžu robiť niektoré veci, ak ich z Božej vôle pustia vyšší anjeli na slobodu, ale iné veci by nemohli robiť, ani keby ich vyšší anjeli pustili na slobodu, lebo Ten, ktorý im dal anjelskú prirodzenosť, im ju nedopraje. Naopak, najčastejšie im bráni, aby prostredníctvom svojich anjelov uplatňovali aj svoje prirodzené schopnosti.[18] Sed non est creator nisi qui principaliter ista format, nec quisquam hoc potest nisi ille penes quem primitus sunt omnium quae sunt mensurae, numeri et pondera et ipse est unus creator deus ex cuius ineffabili potentatu fit etiam ut quod possent hi angeli si permitterentur ideo non possint quia non permittuntur. Neque enim occurrit alia ratio cur non potuerint facere minutissimas muscas qui ranas serpentesque fecerunt nisi quia maior aderat dominatio prohibentis dei per spiritum sanctum, quod etiam ipsi magi confessi sunt dicentes: Digitus dei est hoc. Quid autem possint per naturam nec possint per prohibitionem, et quid per ipsius naturae suae conditionem facere non sinantur homini explorare difficile est, immo uero impossibile nisi per illud dominum dei quod apostolus commemorat dicens: Alii diudicatio spirituum. Nouimus enim hominem posse ambulare et neque hoc posse si non permittatur, uolare autem non posse etiamsi permittatur. Sic et illi angeli quaedam possunt facere si permittantur ab angelis potentioribus ex imperio dei; quaedam uero non possunt nec si ab eis permittantur, quia ille non permittit a quo illis est talis naturae modus, qui etiam per angelos suos et illa plerumque non permittit quae concessit ut possint.
9. 19. Nechajme teda bokom tie hmotné javy, ktoré sa v prirodzenom poriadku vecí vyskytujú podľa najbežnejšieho časového priebehu, ako sú východ a západ hviezd, zrod a smrť zvierat, nespočetné druhy semien a zárodkov, mraky a oblaky, sneh a dážď, blesky a hromy, blesky a krupobitie, vietor a oheň, chlad a horúčava a všetky podobné javy; vynechajme aj tie, ktoré sú v rovnakom poradí skutočnosti nezvyčajné, ako napr.: zatmenia, mimoriadne zjavenia hviezd, obludné bytosti, zemetrasenia a podobne; nechajme preto bokom všetky tieto javy, ktorých prvou a najvyššou príčinou je len Božia vôľa. Preto v žalme po pripomenutí niektorých úkazov ako oheň, krupobitie, sneh, ľad, búrka, víchrica – aby sa nepripisovali iba náhode alebo len fyzikálnym príčinám, či dokonca duchovným, ale vždy závislým od Božej vôle – hneď nasleduje: čo Jeho slovo poslúcha.[19] Exceptis igitur illis quae usitatissimo transcursu temporum in rerum naturae ordine corporaliter fiunt, sicuti sunt ortus occasusque siderum, generationes et mortes animalium, seminum et germinum innumerabiles diuersitates, nebulae et nubes, niues et pluuiae, fulgura et tonitrua, fulmina et grandines, uenti et ignes, frigus et aestus, et omnia talia; exceptis etiam illis quae in eodem ordine rara sunt, sicut defectus luminum et species inusitatae siderum et monstra et terrae motus et similia; exceptis ergo istis omnibus quorum quidem prima et summa causa non est nisi uoluntas dei — unde et in psalmo cum quaedam huius generis commemorata essent: ignis, grando, nix, glacies, spiritus tempestatis, ne quis ea uel fortuitu, uel causis tantummodo corporalibus uel etiam spiritalibus tamen praeter uoluntatem dei exsistentibus agi crederet, continuo subiecit: Quae faciunt uerbum eius.
10. 10. Ale, ako som už povedal, ak odhliadneme od týchto javov, existujú aj iné javy, ktoré síce patria do telesného sveta, ale ktoré sa dostávajú pod naše zmysly, aby nám oznámili niečo od Boha. Tie sa správne nazývajú zázraky a znamenia. Ale nie vždy, keď sa nám dostáva božské oznámenie, zjavuje sa tá istá Božia osoba. Keď sa zjaví, niekedy sa zjavuje prostredníctvom anjela, inokedy v podobe, ktorá nie je podobou anjela, hoci sa používa po tom, čo ju anjel pripravil; aj keď sa zjaví v podobe, ktorá nie je podobou anjela, niekedy táto podoba existovala v stave tela, ktoré prešlo určitou premenou, aby sa stalo vhodným pre toto konkrétne zjavenie; inokedy je vytvorené výlučne na túto úlohu a po jej splnení zmizne. Tak napríklad, keď ľudia ohlasujú Božie slovo, niekedy ho opakujú v jeho mene, ako keď sa k tomuto ohlasovaniu pripájajú slová: “Pán povedal” alebo “Toto hovorí Pán”. Inokedy sa však bez podobnej preambuly stavajú na miesto samotného Boha, ako keď sa hovorí: “Ja ťa poučím a povediem ťa po tejto ceste, po ktorej budeš kráčať”. Takto je prorok poverený úlohou symbolizovať nielen slovami, ale aj skutkami Božiu osobu, ktorá ho má reprezentovať v jeho službe proroka. Takto predstavoval Božiu osobu prorok, ktorý rozdelil svoje rúcho na dvanásť častí a desať dal sluhovi kráľa Šalamúna, budúcemu izraelskému kráľovi. Niekedy je to opäť niečo iné ako prorok, ale už existujúce medzi pozemskými skutočnosťami, čo bolo vzaté ako symbol, ako to urobil Jakub, ktorý sa prebudil zo spánku, s kameňom, ktorý držal pod hlavou, keď spal. Niekedy je symbolická forma vytvorená práve na tento účel a je určená na určitý čas, ako to bolo možné v prípade slávneho bronzového hada vztýčeného v púšti a ako je to možné v prípade písma. Alebo je určený na to, aby sa po splnení svojej úlohy stratil, podobne ako chlieb, ktorý sa po prijatí sviatosti konzumuje.[X] Sed his ut dicere coeperam exceptis, alia sunt illa quae quamuis ex eadem materia corporali ad aliquid tamen diuinitus annuntiandum nostris sensibus admouentur, quae proprie miracula et signa dicuntur, nec in omnibus quae nobis a domino deo annuntiantur ipsius dei persona suscipitur. Cum autem suscipitur, aliquando in angelo demonstratur, aliquando in ea specie quae non est quod angelus quamuis per angelum disposita ministretur; rursus cum in ea specie suscipitur quae non est quod angelus, aliquando iam erat ipsum corpus et ad hoc demonstrandum in aliquam mutationem assumitur, aliquando ad hoc exoritur et re peracta rursus absumitur. Sicut etiam cum homines annuntiant, aliquando ex sua persona uerba dei loquuntur sicuti cum praemittitur: Dixit dominus, aut: Haec dicit dominus, aut tale aliquid; aliquando autem nihil tale praemittentes ipsam dei personam in se suscipiunt sicuti est: Intellectum dabo tibi et constituam te in uia hac qua ingredieris. Sic non solum in dictis uerum etiam in factis dei persona significanda imponitur prophetae ut eam gerat in ministerio prophetiae, sicut eius personam gerebat qui uestimentum suum diuisit in duodecim partes et ex eis decem seruo regis Salomonis dedit regi futuro Israhel; aliquando etiam res quae non erat quod propheta et erat iam in terrenis rebus in huiusmodi significationem assumpta est, sicut somnio uiso euigilans Iacob fecit de lapide quem dormiens habebat ad caput; aliquando ad hoc fit eadem species uel aliquantum mansura, sicut potuit serpens ille aeneus exaltatus in heremo, sicut possunt et litterae; uel peracto ministerio transitura sicut panis ad hoc factus in accipiendo sacramento consumitur.
10. 20. Ale tieto veci, ktoré sú ľuďom známe, pretože ich vytvorili ľudia, ak sa dajú zladiť s ich náboženským charakterom, predsa nemôžu vzbudzovať údiv, pretože nemajú zázračný charakter. Preto sú pre nás diela anjelov tým obdivuhodnejšie, čím sú zložitejšie a tajomnejšie; pre nich sú naopak jasné a ľahké, pretože sú im vlastné. Anjel hovorí v mene Boha, keď oslovuje človeka a hovorí: “Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Písmo totiž začalo slovami: “Zjavil sa mu Pánov anjel. Aj človek hovorí v mene Boha, keď hovorí: Počuj, ľud môj, a budem hovoriť; Izraelu, počuj ma a oznámim ti svoju vôľu: Ja som Boh, tvoj Boh je I…. . Žrď bola považovaná za symbol, ale bola to anjelská moc, ktorá ju zmenila na hada. Ale hoci človek túto moc nemá, predsa si vybral kameň, ktorý má znamenať niečo podobné. . Medzi činom anjela a človeka je veľký rozdiel: jeden vyvoláva obdiv a zamyslenie, druhý len zamyslenie. Jedno vyvoláva obdiv a reflexiu, druhé len reflexiu. To, čo treba pochopiť v jednom a druhom, je možno to isté, ale skutočnosti, ktoré nám to umožňujú pochopiť, sú odlišné. Ako keby bolo Pánovo meno napísané zlatom alebo atramentom: jedno je vzácnejšie, druhé menej, ale to, čo je vyjadrené v jednom a druhom, je rovnaké. A hoci had z Mojžišovej palice znamenal to isté ako Jakubov kameň, Jakubov kameň znamenal niečo lepšie ako hadi mágov. . Lebo tak ako pomazanie kameňa znamenalo Krista v ľudskom tele, v ktorom bol pomazaný olejom vznešenosti nad svojimi blížnymi. tak sa Mojžišova palica zmenila na hada znamenal samotného Krista, ktorý sa stal poslušným až na smrť, dokonca na smrť na kríži. . Preto evanjelium hovorí: A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život ako tí, čo v neho veria. na spôsob tých, ktorí pri pohľade na hada vztýčeného na púšti nezomreli na uštipnutie hadom. . Náš starý človek bol ukrižovaný spolu s ním, aby bolo zničené telo hriechu. . Had predstavoval smrť spôsobenú hadom v raji: rétorická figúra označujúca následok za príčinu. . Premena prúta na hada je Kristov odchod do smrti, návrat hada do prúta je návratom k vzkrieseniu celého Krista, teda spolu s jeho telom, ktorým je Cirkev. . Ako sa to stane na konci času, čo naznačuje chvost hada, ktorý Mojžiš uchopil rukou, aby sa opäť stal prútom. . Hady mudrcov predstavujú mŕtvych tohto storočia, ktorí nebudú môcť vstať z mŕtvych v Kristovi, ak predtým nevstúpia do jeho tela. ktorí nebudú môcť byť vzkriesení v Kristovi, ak predtým nevstúpia do jeho tela tým, že v neho uveria, akoby boli ním pohltení. Takže Jakubov kameň, ako som povedal, naznačoval niečo lepšie ako hadi mágov. ale skutok, ktorý vykonali mudrci, bol oveľa úžasnejší. Čo sa však týka chápania vecí, rozdiel je taký malý, ako keby sme meno človeka napísali zlatom a meno Boha atramentom.[20] Sed quia haec hominibus nota sunt quippe quia per homines fiunt, honorem tamquam religiosa possunt habere, stuporem tamquam mira non possunt. Itaque illa quae per angelos fiunt quo difficiliora et ignotiora eo mirabiliora sunt nobis, illis autem tamquam suae actiones notae atque faciles. Loquitur ex persona dei angelus homini dicens: Ego sum deus Abraham et deus Isaac et deus Iacob, cum scriptura praedixisset: Visus est ei angelus domini; loquitur et homo ex persona dei dicens: Audi populus meus et loquar, Israhel, et testificabor tibi: Deus, deus tuus sum ego. Assumpta est uirga ad significationem et in serpentem angelica facultate mutata est; quae facultas cum desit homini, assumptus est tamen et ab homine lapis ad talem aliquam significationem. Inter factum angeli et factum hominis plurimum distat. Illud et mirandum est et intellegendum, hoc autem tantummodo intellegendum. Quod ex utroque intellegitur fortassis unum est, at illa ex quibus intellegitur diuersa sunt, tamquam si domini nomen et auro et atramento scribatur. Illud est pretiosius, illud uilius; quod tamen utroque significatur idipsum est. Et quamuis idem significauerit serpens ex uirga Moysi quod lapis Iacob, melius tamen aliquid lapis Iacob quam serpentes magorum. Nam sicut unctio lapidis Christum in carne in qua unctus est oleo exsultationis prae participibus suis, ita uirga Moysi conuersa in serpentem ipsum Christum factum obedientem usque ad mortem crucis. Vnde ait: Sicut exaltauit Moyses serpentem in heremo, sic oportet exaltari filium hominis ut omnis qui credit in eum non pereat sed habeat uitam aeternam, sicut intuentes illum serpentem exaltatum in heremo serpentium morsibus non peribant. Vetus enim homo noster confixus est cruci cum illo ut euacuetur corpus peccati. Per sepentem autem mors intellegitur quae facta est a serpente in paradiso modo locutionis per efficentem id quod efficitur demonstrante. Ergo uirga in serpentem, Christus in mortem, et serpens rursus in uirgam, Christus in resurrectionem totus cum corpore suo quod est ecclesia, quod in fine temporis erit quem serpentis cauda significat quam Moyses tenuit ut redigeretur in uirgam. Serpentes autem magorum tamquam mortui saeculi nisi credentes in Christum tamquam deuorati in corpus eius intrauerint resurgere in illo non poterunt. Lapis ergo Iacob, ut dixi, melius aliquid significauit quam serpentes magorum; at enim factum magorum multo mirabilius. Verum haec ita non praeiudicant rebus intellegendis tamquam si hominis nomen scribatur auro et dei atramento.
10. 21. Ktorý človek vie, ako anjeli vytvorili tie oblaky alebo ten plameň, alebo ako ich použili na ohlasovanie toho, čo ohlasovali, a zároveň pripúšťa, že pod týmito telesnými podobami sa zjavil Pán alebo Duch Svätý? Podobne, novorodenci nevedia, čo sa obetuje na oltári a konzumuje na konci posvätnej slávnosti: odkiaľ to pochádza, ako sa to pripravuje, prečo to má náboženský význam. A ak sa to nikdy nedozvedia z vlastnej skúsenosti alebo zo skúsenosti iných, ak sami nikdy nepozorujú tieto veci inak ako počas sviatostného slávenia, kde sa obetujú a rozdávajú a ak im nikdy nikto s najväčšou autoritou nepovie, čie telo a krv to sú, nebudú veriť ničomu inému ako tomu, že Pán sa zjavil smrteľným očiam práve v tejto podobe a že práve táto tekutina vytiekla z jeho zraneného boku. Je však užitočné, aby som si uvedomil svoju vlastnú silu a vyzval svojich bratov, aby si uvedomili svoju, aby ľudská slabosť neprekročila hranice toho, čo možno s istotou potvrdiť. Akým spôsobom totiž anjeli konajú tieto zázraky, alebo skôr, ako ich Boh koná prostredníctvom svojich anjelov? A do akej miery ich chce vykonať prostredníctvom samotných zlých anjelov, niekedy tolerujúc, niekedy prikazujúc a niekedy núkajúc z tajomného trónu svojej všemohúcnosti, nemám tak ostré oko, aby som to postrehol, nemám tak odvážny rozum, aby som to vysvetlil, nemám tak vznešeného ducha, aby som sa o to opieral a preto nemôžem odpovedať na všetky otázky, ktoré sa dajú položiť v tejto veci s takou istotou, ako by to urobil anjel, prorok alebo apoštol. Nerozhodné sú myšlienky smrteľníkov a neisté sú naše predpovede, pretože porušiteľné telo ťaží dušu a tento hlinený stan trápi myseľ mnohými myšlienkami. Sotva vieme posúdiť veci, ktoré sú na zemi, dokonca ani tie, ktoré sú v našich rukách, dobre nepoznáme; kto teda kedy dokázal pochopiť nebeské veci? Ale keďže text ďalej hovorí: A kto by poznal tvoju myšlienku, keby si jej nedal múdrosť a neposlal svojho Svätého Ducha z výsosti? Neskúmame nebeské veci, medzi ktoré patria aj telá anjelov podľa ich vlastnej dôstojnosti a určitých rozumových postojov. Ale na základe Božieho Ducha, ktorý nám bol poslaný z výsosti a jeho milosti, ktorú zdieľa v našich dušiach, sa odvažujem slobodne povedať, že ani Boh Otec, ani jeho Slovo, ani jeho Duch, ktorý jediným Bohom je, nie je vo svojej podstate premenlivý a už vôbec nie viditeľný. Lebo sú premenlivé veci, ktoré nie sú viditeľné, ako napríklad naše myšlienky, spomienky, vôľa a každá duchovná bytosť, ale viditeľné nie je nič, čo by nebolo premenlivé. [21] Illas etiam nubes et ignes quomodo fecerint uel assumpserint angeli ad significandum quod annuntiabant etiam si dominus uel spiritus sanctus illis corporalibus formis ostendebatur, quis nouit hominum: Sicut infantes non nouerunt quod in altari ponitur et peracta pietatis celebratione consumitur unde uel quomodo conficiatur, unde in usum religionis assumatur. Et si numquam discant experimento uel suo uel aliorum et numquam illam speciem rerum uideant nisi inter celebrationem sacramentorum cum offertur et datur, dicaturque illis auctoritate grauissima cuius corpus et sanguis sit, nihil aliud credent nisi omnino in illa specie dominum oculis apparuisse mortalium et de latere tali percusso liquorem illum omnino fluxisse. Mihi autem utile est ut meminerim uirium mearum, fratresque meos admoneam ut meminerint suarum, ne ultra quam tutum est humana progrediatur infirmitas. Quemadmodum enim haec faciant angeli uel potius deus quemadmodum haec faciat per angelos suos, et quantum fieri uelit etiam per angelos malos siue sinendo siue iubendo siue cogendo ex occulta sede altissimi imperii sui, nec oculorum acie penetrare nec fiducia rationis enucleare nec prouectu mentis comprehendere ualeo ut tam certus hinc loquar ad omnia quae requiri de his rebus possunt quam si essem angelus aut propheta aut apostolus. Cogitationes enim mortalium timidae, et incertae prouidentiae nostrae. Corpus enim quod corrumpitur aggrauat animam, et deprimit terrena inhabitatio sensum multa cogitantem. Et difficile aestimamus quae in terra sunt, et quae in prospectu sunt inuenimus cum labore. Quae in caelis sunt autem quis inuestigauit? Sed quia sequitur et dicit: Sensum uero tuum quis scit nisi tu dederis sapientiam et miseris spiritum sanctum tuum de altissimis?, quae in caelis sunt quidem non inuestigamus quo rerum genere et corpora angelica secundum propriam dignitatem et eorum quaedam corporalis actio continetur; secundum spiritum tamen dei missum nobis de altissimis et impertitam eius gratiam mentibus nostris audeo fiducialiter dicere nec deum patrem nec uerbum eius nec spiritum eius, quod deus unus est, per id quod est atque idipsum est ullo modo esse mutabilem ac per hoc multo minus uisibilem. Quoniam sunt quaedam quamuis mutabilia non tamen uisibilia, sicut nostrae cogitationes et memoriae et uoluntates et omnis incorporea creatura; uisibile autem quidquam non est quod non sit mutabile.
11. Preto substancia, alebo lepšie povedané esencia Boha v ktorej chápeme naším vlastným nedokonalým spôsobom Otca a Syna a Ducha Svätého, keďže je absolútne nepremenlivá, v žiadnom prípade nemôže byť sama osebe viditeľná.[XI] Quapropter substantia uel si melius dicitur essentia dei, ubi pro nostro modulo ex quantulacumque particula intellegimus patrem et filium et spiritum sanctum, quandoquidem nullo modo mutabilis est, nullo modo potest ipsa per semetipsam esse uisibilis.
11. 22. Je teda jasné, že všetky zjavenia patriarchom, keď sa im Boh zjavil podľa svojho plánu stanoveného pre tie časy, sa uskutočnili prostredníctvom stvorenia. Ak nevieme, ako to vykonal, keď použil anjelov ako svojich služobníkov, v každom prípade netvrdíme, že anjeli zasiahli, ale na základe osobnej predstavy, a to preto, aby nás nikto nepovažoval za múdrejších, než sme my; naše nároky sú skromné a zodpovedajú miere viery, ktorú nám Boh udelil a veríme, preto hovoríme. Je tu totiž autorita Božieho Písma, ktorú náš duch nesmie opustiť, aby raz neopustil zdravú oporu Božieho slova a nespadol do priepasti osobných domnienok, kde ho nevedú zmysly tela ani nesvieti svetlo pravdy. V Liste Hebrejom je najjasnejšie napísané, keď rozlišoval medzi riadením Nového a Starého zákon podľa vhodnosti časov a okamihov, že anjeli zasahovali nielen pri viditeľných zázrakoch, ale aj pri zjavovaní Božieho slova. Lebo takto hovorí: O ktorom z anjelov kedy povedal: Sadni si po mojej pravici, kým ti nepoložím k nohám tvojich nepriateľov? Nie sú všetci duchovia určení na službu, poslaní vykonávať úrad pre tých, ktorí majú zdediť spásu? Autor týmito slovami ukazuje, že tieto zázraky neboli len pre anjelov, ale že sa stali pre nás, teda pre Boží ľud, ktorému je prisľúbené dedičstvo večného života. Apoštol teda píše Korinťanom: “Ale toto všetko sa im stalo ako obraz a bolo napísané na výstrahu nám, ktorí sme prišli na koniec veku”. Apoštol potom logicky a jasne dokazuje, že vtedy Boh hovoril prostredníctvom anjelov, teraz prostredníctvom svojho Syna: “Preto sa musíme usilovne venovať tomu, čo sme počuli, aby sme sa nedali zviesť. Lebo ak sa zákon, ktorý bol daný prostredníctvom anjelov, ukázal taký účinný, že každé prestúpenie alebo neposlušnosť dostali svoj spravodlivý trest, ako unikneme my, ak zanedbáme takú veľkú spásu? Potom, akoby sa ho pýtali, o akú spásu ide, aby bolo jasné, že teraz hovorí o Novom zákone, teda o slove, ktoré nebolo vyslovené prostredníctvom anjelov, ale prostredníctvom nášho Pána, pokračuje: Ktoré najprv zvestoval Pán, potom nám ho potvrdili tí, čo ho počuli, pričom Boh k ich svedectvu pridal svoje svedectvo znameniami a zázrakmi a všelijakými divmi a darmi Ducha Svätého, ktoré rozdelil podľa svojej vôle.[22] Proinde illa omnia quae patribus uisa sunt cum deus illis secundum suam dispensationem temporibus congruam praesentaretur per creaturam facta esse manifestum est. Et si nos latet quomodo ea ministris angelis fecerit, per angelos tamen esse facta non ex nostro sensu dicimus ne cuiquam uideamur plus sapere praeter quam oportet sapere, sed sapimus ad temperantiam sicut deus nobis partitus est mensuram fidei, et credimus propter quod et loquimur. Exstat enim auctoritas diuinarum scripturarum unde mens nostra deuiare non debet, nec relicto solidamento diuini eloquii per suspicionum suarum abrupta praecipitari ubi nec sensus corporis regit nec perspicua ratio ueritatis elucet. Apertissime quippe scriptum est in epistula ad hebraeos, cum dispensatio noui testamenti a dispensatione ueteris testamenti secundum congruentiam saeculorum ac temporum distingueretur, non tantum illa uisibilia sed ipsum etiam sermonem per angelos factum. Sic enim dicit: Ad quem autem angelorum dixit aliquando: Sede ad dexteram meam donec ponam inimicos tuos scabellum pedum tuorum? Nonne omnes sunt ministri spiritus ad ministrationem missi propter eos qui futuri sunt haereditate possidere salutem? Hinc ostendit illa omnia non solum per angelos facta sed etiam propter nos facta, id est populum dei cui promittitur haereditas uitae aeternae. Sicut ad corinthios etiam scriptum est: Omnia autem haec in figura contingebant illis; scripta sunt autem ad correptionem nostram in quos finis saeculorum obuenit. Deinde quia tunc per angelos nunc autem per filium sermo factus est, consequenter aperteque demonstrans: Propterea, inquit, abundantius debemus attendere nos ea quae audiuimus ne forte defluamus. Si enim qui per angelos dictus sermo factus est firmus, et omnis praeuaricatio et inobedientia iustam accepit mercedis retributionem, quomodo nos effugiemus tantam neglegentes salutem? Et quasi quaereres quam salutem, ut ostenderet se de nouo testamento iam dicere, id est sermonem qui non per angelos sed per dominum factus est: Quae cum initium accepisset, inquit, ut enarraretur per dominum, ab his qui audierunt in nos confirmata est coaetestante deo signis et ostentis et uariis uirtutibus et spiritus sancti diuisionibus secundum suam uoluntatem.
11. 23. Niekto však povie, prečo bolo napísané: “Pán povedal Mojžišovi” a nie: “Anjel povedal Mojžišovi”? Z toho istého dôvodu, keď hovorca vyhlási rozsudok sudcu, nie je v zápise napísané: “Hovorca povedal”, ale: “Sudca povedal”. Rovnako tak, keď hovorí svätý prorok, hoci hovoríme: “Prorok povedal”, nechceme tým povedať nič iné ako: “Pán povedal”. Ak povieme: Pán povedal, že proroka neodsúvame, ale poukazujeme na to, kto skrze neho hovoril. Na druhej strane Písmo často zjavuje, že anjel je Pán a keď anjel hovorí, často hovorí: Pán povedal, ako sme už ukázali. Sú však aj takí, ktorí sa na miestach, kde Písmo používa meno “anjel”, domnievajú, že ide o samotného Božieho Syna, pretože ho prorok nazval “anjelom”, pretože ohlasoval Otcovu vôľu a svoju vlastnú. Preto som chcel získať rozhodnejší dôkaz z tohto listu, v ktorom nie je napísané: “prostredníctvom anjela”, ale prostredníctvom anjelov.[23] ‘Sed,’ ait aliquis, ‘cur ergo scriptum est: Dixit dominus ad Moysen, et non potius: Dixit angelus ad Moysen?’ Quia cum uerba iudicis praeco pronuntiat, non scribitur in gestis: ‘Ille praeco dixit,’ sed: ‘Ille iudex.’ Sic etiam loquente propheta sancto etsi dicamus: ‘Propheta dixit,’ nihil aliud quam dominum dixisse intellegi uolumus. Et si dicamus: Dominus dixit, prophetam non subtrahimus, sed quis per eum dixerit admonemus. Et illa quidem scriptura saepe aperit angelum esse domini quo loquente identidem dicitur: Dominus dixit, sicut iam demonstrauimus. Sed propter eos qui cum scriptura illic angelum nominat ipsum per se ipsum filium dei uolunt intellegi quia propter annuntiationem paternae ac suae uoluntatis a propheta dictus est angelus, propterea uolui ex hac epistula manifestius testimonium dare ubi non dixtum est: per angelum, sed: per angelos.
11. 24. Veď aj Štefan v Skutkoch apoštolov rozpráva o veciach tak, ako boli opísané aj v knihách Starého zákona: Muži, bratia, otcovia, počúvajte. Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotámii. Ale aby si nikto nemyslel, že Boh slávy sa vtedy zjavil ľuďom vo svojej podstate, Štefan neskôr hovorí, že to bol anjel, ktorý sa zjavil Mojžišovi: Pri týchto slovách Mojžiš utiekol a odišiel bývať do madiánskej krajiny, kde splodil dvoch synov. Keď mal štyridsať rokov, zjavil sa mu na Sinajskej púšti anjel uprostred plameňa horiaceho kríka. Pri tomto pohľade Mojžiša ohromilo videnie a keď sa priblížil, aby to pozoroval, bolo počuť Pánov hlas: Ja som Boh tvojich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Roztrasený Mojžiš sa neodvážil pozrieť. Ale Pán mu povedal: “Zobuj si obuv z nôh. Tu určite nazýva toho istého Boha Abraháma, Izáka a Jakuba anjelom a Pánom, ako hovorí Genezis.[24] Nam et Stephanus in actibus apostolorum eo more narrat haec quo etiam in ueteribus libris conscripta sunt: Viri fratres et patres, audite, inquit: Deus gloriae apparuit Abrahae patri nostro cum esset in Mesopotamia. Ne quis autem arbitraretur tunc deum gloriae per id quod in se ipso est cuiusquam oculis apparuisse mortalium, in consequentibus dicit quod Moysi angelus apparuerit. Fugit, inquit, Moyses in uerbo isto, et factus est inquilinus in terra Madian ubi genuit filios duos. Et completis illic annis quadraginta apparuit illi in deserto montis Sina angelus domini in flamma ignis in rubo. Moyses autem uidens mirabatur uisum. Qui cum accederet considerare, facta est uox domini: Ego deus patrum tuorum, deus Abraham et deus Isaac et deus Iacob. Tremefactus autem Moyses non audebat considerare. Dixitque illi dominus: Solue calceamentum pedum tuorum, et cetera. Hic certe et angelum et dominum dicit eundemque deum Abraham et deum Isaac et deum Iacob sicut in genesi sacriptum est.
11. 25. Možno niekto povie, že Mojžišovi sa Pán zjavil prostredníctvom anjela, ale Abrahámovi priamo? Nepýtajme sa Štefana na odpoveď, ale spýtajme sa na samotnú knihu, z ktorej toto rozprávanie čerpal. Lebo sa tam píše: A Pán Boh povedal Abrahámovi. A o niečo neskôr: A Pán Boh sa zjavil Abrahámovi. Znamená to, že anjeli tu nezasiahli? V inom úryvku však nachádzame rovnaký spôsob vyjadrenia: Pán sa mu vtedy zjavil pri dubovom háji Mambre, keď sedel v horúčave pred svojím stanom. A potom text pokračuje: Pozrel hore a hľa, stáli pred ním traja muži – už sme o nich hovorili. Ako teda môžu tí, ktorí sa nechcú povzniesť od slov k myšlienkam, alebo ktorí ľahko upadajú od myšlienok k slovám, vysvetliť, že Boh sa zjavil v týchto troch mužoch, bez toho, aby uznali, ako nás učí nasledujúci text, že to boli anjeli? Možno preto, že sa nehovorí “anjel k nemu prehovoril” alebo “zjavil sa mu”, sa odvážia tvrdiť, že pokiaľ ide o Mojžiša, to videnie a ten hlas vznikli prostredníctvom anjela, pretože to hovorí text, zatiaľ čo Abrahámovi, pretože sa nehovorí o anjelovi, sa zjavil a prehovoril Boh vo svojej podstate? Ale prečo, keď sa o Abrahámovi hovorí aj ako o anjelovi? Veď tu čítame, keď sa žiadalo, aby bol jeho syn obetovaný: Po týchto skutočnostiach chcel Boh vyskúšať Abraháma a povedal mu: Abrahám! Abrahám! A on mu povedal: “Tu som!” A povedal mu: “Vezmi svojho syna, jediného, ktorého máš a ktorého tak veľmi miluješ, Izáka, a choď do kraja Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem. Samozrejme, hovoríme tu o Bohu, nie o anjelovi. O niečo ďalej však Písmo dodáva: “Vtedy Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Ale Pánov anjel na neho zavolal z neba a povedal: “Abrahám! Abrahám! A on povedal: “Tu som!” A anjel mu povedal: “Nevkladaj ruku na dieťa a neubližuj mu. . Čo sa dá na tieto tvrdenia odpovedať? Budú tvrdiť, že Boh prikázal zabiť Izáka a že anjel to zakázal? ? Potom by Izákov otec proti Božiemu príkazu obetovať svojho syna poslúchol anjelov príkaz ušetriť ho? Musíme sa tomuto výkladu smiať a odmietnuť ho. Písmo však nedáva možnosť zotrvávať v takomto hrubom nezmysle, pretože hneď dodáva: Teraz totiž viem, že ty si najdrahší Boh a neušetril si pre mňa svojho jediného syna. Čo to znamená pre mňa, ak nie pre Toho, ktorý prikázal, aby bol zabitý? Sú teda Abrahámov Boh a anjel tá istá osoba, alebo je to skôr Boh, kto hovorí prostredníctvom anjela? Počúvajme však pokračovanie; je celkom zrejmé, že sa tu hovorí o anjelovi. Pozrite sa však na kontext: Abrahám zdvihol oči a uvidel za sebou barana, ktorý zostal s rohmi zapletenými do kríka. Abrahám išiel, vzal toho barana a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. Abrahám nazval to miesto “Pán videl”, a preto sa aj dnes hovorí: “Na vrchu sa zjavil Pán”. O niečo skôr Boh prostredníctvom anjela povedal: “Teraz viem, že sa bojíš Boha. To neznamená, že Boh v tej chvíli spoznal Abrahámovu bázeň, ale že konal tak, že Abrahám prostredníctvom Boha zistil, akú silu mysle má, aby poslúchol Boha až po obetovanie svojho jediného syna: je to rečnícky obrat, ktorý vyjadruje následok pre príčinu, ako keď povieme: “pomalá zima”, pretože robí človeka pomalým. Rovnako Písmo hovorí, že Boh poznal Abrahámove pocity, pretože mu dal poznať pevnosť jeho viery, ktorú mohol ignorovať aj bez takejto skúšky. No rovnako aj Abrahám nazval miesto tejto udalosti “Boh videl”, pretože Boh sa ukázal. pretože Boh sa ukázal. Hneď totiž dodáva: Dodnes sa hovorí: Na vrchu sa zjavil Boh. Ten istý anjel sa teda volá Pán. Prečo? Pretože prostredníctvom anjela sa zjavil Pán. Navyše v nasledujúcom texte sa anjel vyjadruje spôsobom, ktorý je jednoznačne vyjadrením proroka, a dáva jasne najavo, že je to Boh, kto hovorí prostredníctvom anjela: Vtedy Pánov anjel zavolal Abraháma z neba druhýkrát a povedal mu: Prisahám pri sebe, hovorí Pán, že keďže si to urobil a neušetril si pre mňa svojho syna, nesklamem ťa. Tento výraz Pán hovorí, ktorý používa ten, kto hovorí v Božom mene, sa zvyčajne vyskytuje aj u prorokov. Bol by to Boží Syn, ktorý by hovoriac o Otcovi použil výraz: Pán hovorí, a bol by to tento Otcov anjel? Čo teda treba povedať? Tí, ktorí nám odporujú, by si mali všimnúť, ako sa tlačí na tých troch mužov, ktorí sa zjavili Abrahámovi, keď sa v texte ďalej uvádza: Pán sa mu zjavil. Neboli to anjeli, lebo sa nazývajú ľuďmi? Potom nech si prečítajú Daniela, ktorý hovorí: A hľa, muž Gabriel.[25] An forte quisquam dicturus est quod Moysi per angelus apparuit dominus, Abrahae uero per se ipsum? At hoc ab Stephano non quaeramus. Ipsum librum interrogemus unde Stephanus ista narrauit. Numquid enim quia scriptum est: Et dixit dominus deus ad Abraham, et paulo post: Et uisus est dominus deus Abrahae, propterea ista non per angelos facta sunt? Cum alio loco similiter dicat: Visus est autem ei deus ad ilicem Mambre, sedente eo ad ostium tabernaculi sui meridie, et tamen consequenter adiungat: Respiciens autem oculis suis uidit, et ecce tres uiri stabant super eum, de quibus iam diximus. Quomodo enim poterunt isti qui uel a uerbis ad intellectum nolunt assurgere uel facile se ab intellectu in uerba praecipitant, quomodo poterunt explicare uisum esse deum in uiris tribus nisi eos, sicut etiam consequentia docent, angelos fuisse fateantur? An quia non dictum est, ‘Angelus ei locutus est’ uel ‘apparuit,’ propterea dicere audebunt Moysi quidem illam uisionem ac uocem per angelum factam quia ita scriptum est. Abrahae autem quia commemoratio angeli facta non est per substantiam suam deum apparuisse atque sonuisse? Quid quod nec apud Abraham de angelo tacitum est? Nam ita legitur cum immolandus eius filius peteretur: Et factum est post haec uerba temptauit deus Abraham et dixit ad eum: Abraham, Abraham. Et ille dixit: Ecce ego. Et dixit ei: Accipe filium tuum dilectum quem diligis, Isaac, et uade in terram excelsam et offeres eum ibi holocaustum super sunum montium quem tibi dixero. Certe hic deus non angelus commemoratus est. Paulo post uero ita se habet scriptura: Extendens autem Abraham manum suam sumpsit gladium occidere filium suum. Et uocauit eum angelus domini de caelo et dixit ei: Abraham, Abraham. Et dixit: Ecce ego. Et dixit: Ne inicias manum tuam super puerum neque facias ei quidquam. Quid ad haec respondetur? An dicturi sunt deum iussisse ut occideretur Isaac et angelum prohibuisse; porro ipsum patrem aduersum dei praeceptum qui iusserat ut occidret obtemperasse angelo ut parceret? Ridendus et abiciendus hic sensus est. Sed neque huic tam grosso et abiecto ullum locum esse scriptura permittit continuo subiungens: Nunc enim cognoui quia times deum tu et non pepercisti filio tuo dilecto propter me. Quid est, propter me, nisi propter eum qui occidi iusserat? Idem igitur deus Abrahae qui angelus, an potius per angelum deus? Accipe sequentia; certe iam hic angelus manifestissime expressus est. Attende tamen quid contexatur: Respiciens Abraham oculis suis uidit, et ecce aries unus tenebatur in arbore sebech cornibus; et abiit Abraham et accepit arietem et obtulit eum holocaustum pro Isaac filio suo. Et congnominauit Abraham nomen loci illius: dominus uidit, ut dicant hodie quod in monte dominus uisus est. Sicut paulo ante quod dixit deus per angelum: Nunc enim cognoui quia times deum, non tunc deus cognouisse intellegendus est sed egisse ut per deum ipse Abraham cognosceret quantas haberet uires cordis ad obediendum deo usque ad immolationem unici filii, illo modo locutionis quo significatur per efficientem id quod efficitur, sicut dicitur frigus pigrum, quod pigros facit, ut ideo cognouisse diceretur quia ipsum Abraham cognoscere fecerat quem poterat latere fidei suae firmitas nisi tali experimento probaretur; ita et hic cognominauit Abraham nomen loci illius: dominus uidit, id est quod uideri se fecit. Nam continuo secutus ait: Vt dicant hodie quod in monte dominus uisus est. Ecce idem angelus dominus dicit. Quare nisi quia per angelum dominus? Iam uero in eo quod sequitur prophetice omnino angelus loquitur et prorsus aperit quod per angelum deus loquatur. Et uocauit, inquit, angelus domini Abraham iterum de caelo dicens: Per me iuraui, dicit dominus, propter quod fecisti hoc uerbum et non pepercisti filio tuo dilecto propter me, et cetera. Haec certe uerba ut dicat ille per quem loquitur dominus, Haec dicit dominus, etiam prophetae solent habere. An filius dei de patre ait: Dicit dominus, et ipse est ille angelus patris? Quid ergo de illis tribus uiris, nonne respiciunt quomodo urgeantur qui uisi sunt Abrahae cum praedictum esset: Visus est ei dominus? An quia uiri dicti sunt non erant angeli? Danielem legant dicentem: Et ecce uir Gabriel.
11. 26. Prečo však ďalej otáľame s tým, aby sme im zavreli ústa iným textom, ktorý je absolútnym dôkazom a má najväčší význam? Nehovorí o anjelovi v jednotnom čísle, ani o ľuďoch v množnom čísle; hovorí len o anjeloch a s úplnou jasnosťou sa v ňom ukazuje, že neprenášali žiadnu reč, ale podávali samotný Zákon. Určite nikto z veriacich nepochybuje o tom, že to bol Boh, kto ho dal Mojžišovi, aby si podmanil izraelský ľud, ale dal ho prostredníctvom anjelov. Takto to vyjadruje Štefan: “Tvrdé srdce a neobrezané srdce a uši, vždy ste sa vzpierali Duchu Svätému, ako vaši otcovia, tak aj vy. Ktorý z prorokov neprenasledoval vašich otcov? Zabíjali tých, ktorí hlásali príchod Spravodlivého, z ktorých ste boli v týchto dňoch zradcovia a vrahovia, vy, ktorí ste prijali Zákon skrze službu anjelov a nezachovávali ste ho. Čo môže byť zjavnejšie ako toto, pevnejšie ako takáto autorita? Zákon bol danému ľudu anjelmi, ale je to náš Pán Ježiš Kristus, ktorý pripravil a predpovedal príchod, a on ako Božie slovo bol neporovnateľne a nevýslovne v anjeloch, ktorí dali Zákon. . Preto v evanjeliu hovorí: Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne. . Prostredníctvom anjelov teda vtedy prehovoril Pán; prostredníctvom anjelov sa narodil Boží Syn, prostredník Boha a človeka, ktorý sa mal narodiť z rodu ľudského pokolenia. Práve prostredníctvom anjelov sa Boží Syn, prostredník Boha a človeka, ktorý sa mal narodiť z Abrahámovho potomstva, pripravoval na svoj príchod, aby našiel prijatie u ľudí, ktorí sa previnili, pretože Zákon, ktorý nesplnili, ich urobil previnilcami. Preto aj apoštol hovorí Galaťanom: “Prečo teda Zákon? Vzhľadom na previnenia bolo vyhnané, kým neprišiel potomok, ktorému bolo dané zasľúbenie; bolo vyhlásené prostredníctvom anjelov, prostredníctvom prostredníka Bola vyhlásená anjelmi prostredníctvom prostredníka, teda vyhlásená anjelmi prostredníctvom neho. Jeho narodenie totiž nie je výsledkom ľudského stavu, ale božskej moci. O tom, že apoštol nenazýva prostredníkom anjela, ale samotného Pána Ježiša Krista, keďže sa rozhodol stať sa človekom, svedčí aj ďalší úryvok: “Jeden Boh,” hovorí, “jeden je aj prostredník Boha a človeka, človek Ježiš Kristus. To je význam obetovania veľkonočného baránka. To je význam obetovania veľkonočného baránka, význam všetkých symbolov týkajúcich sa Krista, ktorý sa mal vteliť To je zmysel obetovania veľkonočného Baránka, zmysel všetkých symbolov týkajúcich sa Krista, ktorý sa vtelí a bude trpieť, ale ktorý aj vstane z mŕtvych, symbolov obsiahnutých v Zákone, ktorý vyhlásili anjeli. V týchto anjeloch boli určite prítomní Otec, Syn a Duch Svätý. Niekedy anjeli predstavovali Otca, niekedy Syna, niekedy Ducha Svätého, niekedy Boha bez rozdielu osôb. Boh sa zjavil vo viditeľných a vnímateľných podobách, ale prostredníctvom svojho stvorenia, nie vo svojej vlastnej podstate, aby sme videli, ktoré srdcia sú očistené všetkými týmito symbolmi ponúkanými našim očiam a ušiam.[26] Sed quid ultra differimus ora eorum euidentissimo atque grauissimo alio documento oppilare ubi non angelus singulariter nec uiri pluraliter sed omnino angeli dicuntur, per quos non sermo quilibet factus sed lex ipsa data manifestissime ostenditur, quam certe nullus fidelium dubitat deum dedisse Moysi ad subiugandum populum Israhel sed tamen per angelos datam? Ita Stephanus loquitur: Dura ceruice, inquit, et non circumcisi corde et auribus, uos semper spiritui sancto restitistis sicut et patres uestri. Quem prophetarum non persecuti sunt patres uestri? Et occiderunt eos qui praenuntiabant de aduentu iusti, cuius nunc uos proditores et interfectores fuistis qui accepistis legem in edictis angelorum nec custodistis. Quid hoc euidentius? Quid tanta auctoritate robustius? In edictis quidem angelorum illi populo lex data est, sed domini Iesu Christi per eam disponebatur et praenuntiabatur aduentus, et ipse tamquam uerbum dei miro et ineffabili modo erat in angelis in quorum edictis lex dabatur. Vnde dicit in euangelio: Si crederetis Moysi, crederetis et mihi; de me enim ille scripsit. Per angelos ergo tunc dominus loquebatur, per angelos filius dei mediator dei et hominum futurus ex semine Abrahae suum disponebat aduentum ut inueniret a quibus reciperetur, confitentes reos quos lex non impleta fecerat transgressores. Vnde et apostolus ad galatas dicit: Quid ergo lex? Transgressionis gratia proposita est donec ueniret semen cui promissum est, dispositum per angelos in manu mediatoris, {hoc est dispositum per angelos in manu sua. Non enim natus est per conditionem sed per potestatem.} Quod autem non aliquem ex angelis dicit mediatorem sed ipsum dominum Iesum Christum in quantum homo fieri dignatus est habes alio loco: Vnus, inquit, deus, unus et mediator dei et hominum homo Christus Iesus. Hinc illud pascha in interfectione agni; hinc illa omnia quae de Christo uenturo in carne atque passuro sed et resurrecturo in lege figurantur quae data est in edictis angelorum, in quibus angelis erat utique et pater et filius et spiritus sanctus; et aliquando pater, aliquando filius, aliquando spiritus sanctus, aliquando sine ulla distinctione personae deus per illos figurabatur etsi uisibilibus et sensibilibus formis apparens, per creaturam tamen suam non per substantiam suam cui uidendae corda mundantur per haec omnia quae oculis uidentur et auribus audiuntur.
11. 27. Myslím si však, že sme už dostatočne prediskutovali a dokázali, podľa našich možností, argument, ktorý sme začali dokazovať v tejto knihe. Na základe rozumových dôvodov, ktoré sú obdarené takou pravdepodobnosťou, akú je možné dosiahnuť pre človeka, alebo skôr pre mňa a na základe autority, ktorá je obdarená takou silou, akú umožňuje jasnosť božských slov Svätého písma, to zostáva potvrdené: tie hlasy hovorili a tie telesné podoby vzbudzovali našim starovekým otcom pred vtelením Spasiteľa, v časoch, keď sa zjavovali bohovia, anjeli; buď sami hovorili, alebo niečo robili v mene Boha, čo je zvykom vlastným aj prorokom, ako sme ukázali, alebo prijali od stvorenia to, čím neboli, aby pomocou postáv ukázali ľuďom Boha. Ani proroci nezanedbávali tento typ symbolu, ako nás učí Písmo na mnohých príkladoch. Teraz nám zostáva zistiť už len jednu vec. Pán sa narodil z Panny, Duch Svätý zostúpil v telesnej podobe holubice a v deň Letníc, po Pánovom nanebovstúpení, bolo vidieť ohnivé jazyky a z neba bolo počuť hluk. Ale samotné Božie Slovo sa nezjavilo v podstate, v ktorej je rovné Otcovi a spolu s ním večné. Ani Duch Otca a Syna sa neobjavil v podstate, v ktorej je rovný a zároveň večný s jedným i druhým. Ale určite sa telesným a smrteľným zmyslom zjavilo stvorenie schopné obliecť sa do týchto podôb a zostať v nich. Ide teda o to, aký je rozdiel medzi prejavmi, o ktorých sme hovorili a prejavmi, ktoré sú vlastníctvom Syna a Ducha Svätého, bez ohľadu na zásah viditeľného stvorenia. Začneme sa tým zaoberať v inom zväzku, bude to vhodnejšie.[27] Sed iam satis quantum existimo pro captu nostro disputatum et demonstratum est quod in hoc libro susceperamus ostendere, constititque et probabilitate rationis quantum homo uel potius quantum ego potui, et firmitate auctoritatis quantum de scripturis sanctis diuina eloquia patuerunt, quod antiquis patribus nostris ante incarnationem saluatoris cum deus apparere dicebatur uoces illae ac species corporales per angelos factae sunt, siue ipsis loquentibus uel agentibus aliquid ex persona dei sicut etiam prophetas solere ostendimus, siue assumentibus ex creatura quod ipsi non essent ubi deus figurate demonstraretur hominibus, quod genus significationum nec prophetas omisisse multis exemplis docet scriptura. Superest igitur iam ut uideamus cum et nato per uirginem domino et corporali specie sicut columba descendente spiritu sancto uisisque igneis linguis sonitu facto de caelo die pentecostes post ascensionem domini, non ipsum dei uerbum per substantiam qua patri aequale atque coaeternum est, nec spiritus patris et filii per substantiam qua et ipse utrique coaequalis atque coaeternus est, sed utique creatura quae illis modis formari et exsistere potuit corporeis atque mortalibus sensibus apparuerit; quid inter illas demonstrationes et has proprietates filii dei et spiritus sancti quamuis per creaturam uisibilem factas intersit, quod ab alio uolumine commodius ordiemur
Kniha IV.Liber IV.
4. 1. Poznanie pozemských a nebeských vecí si ľudský rod zvyčajne veľmi váži. Najlepší z nich sú však nepochybne tí, ktorí dávajú prednosť poznaniu seba samých pred touto vedou a duša, ktorá pozná aj svoju vlastnú slabosť, je hodná chvály viac ako duša, ktorá bez toho, aby sa brala do úvahy, snaží skúmať dráhy hviezd, alebo duša, ktorá ich už pozná, ale nevie, ktorá cesta vedie k jej spáse a bezpečnosti. Ale ten, kto povzbudený horlivosťou Ducha Svätého, už má oči otvorené smerom k Bohu a v láske k nemu si uvedomil svoju úbohosť a v túžbe, ale neschopný ho dosiahnuť, hľadí do seba v Božom svetle a objavuje seba samého a tak nadobudol istotu, že jeho choroba je nezlučiteľná s čistotou Boha, cíti sladkosť v tom, že stále znova a znova plače a prosí Boha o milosrdenstvo, kým nie je oslobodený od všetkej biedy a že sa k nemu s dôverou modlí, keď z milosti prijal prísľub spásy v mene jeho Syna, jediného Spasiteľa a osvietiteľa človeka – kto je tak chudobný a vie, že trpí, toho veda nenadúva, lebo láska ho buduje. Dal totiž prednosť jednej vede pred druhou, dal prednosť poznaniu svojej slabosti pred končinami zeme, pred základmi zeme a vrcholmi nebies a pridaním tejto vedy zvýšil svoju bolesť, bolesť svojho vyhnanstva, ktorá pramení z nostalgie za jeho vlasťou a jej požehnaným stvoriteľom, jeho Bohom. Pane, môj Bože, ak vzdychám uprostred tohto druhu ľudí, uprostred rodiny tvojho Krista, medzi tvojimi chudobnými, daj, aby som nasýtil tvojím chlebom tých ľudí, ktorí neholdujú a netúžia po spravodlivosti, ale boli uspokojené a sú v hojnosti. Ale oni sa uspokojili vlastnými predstavami, nie tvojou pravdou, ktorú odmietajú, utekajú a upadajú do vlastnej márnosti. Samozrejme, zo skúsenosti viem, koľko výmyslov vytvára ľudské srdce: a čo je moje srdce, ak nie ľudské srdce? Ale túto modlitbu adresujem Bohu svojho srdca: aby v tomto mojom diele nevyslovil žiaden z týchto výmyslov namiesto pevnej pravdy, ale naopak, čokoľvek ti odo mňa príde, nech ti príde, aj keď som vyvrhnutý z tvojich očí a ja sa snažím vrátiť z diaľky cestou, ktorú On vytýčil ľudskosťou božstva svojho jediného Syna, z miesta, odkiaľ na mňa vanie vánok Jeho pravdy. Nakoľko z neho pijem, hoci som premenlivý, nakoľko v Bohu nevidím nič premenlivé, ani priestorové a časové pohyby, aké podstupujú telesá, ani čisto časové pohyby, ktoré majú v sebe niečo priestorové, ako je to v prípade myšlienok našich duchov, ani čisto časové pohyby bez nejakého priestorového obrazu, ako je to v prípade niektorých úvah našich duchov. Veď podstata Boha, dôvod jeho bytia, nemá absolútne nič premenlivé ani vo večnosti, ani v pravde, ani vo vôli: lebo v Bohu je pravda večná, láska večná, láska pravdivá, večnosť pravdivá; večnosť milovaná, pravda milovaná.[1] Scientiam terrestrium caelestiumque rerum magni aestimares solet genus humanum. In quo profecto meliores sunt qui huic scientiae praeponunt nosse semetipsos, laudabiliorque est animus cui nota est uel infirmitas sua quam qui ea non respecta uias siderum scrutatur etiam cogniturus aut qui iam cognitas tenet ignorans ipse qua ingrediatur ad salutem ac firmitatem suam. Qui uero iam euigilauit in deum spiritus sancti calore excitatus atque in eius amore coram se uiluit ad eumque intrare uolens nec ualens eoque sibi lucente attendit in se inuenitque se suamque aegritudinem illius munditiae contemperari non posse cognouit, flere dulce habet et eum deprecari ut etiam atque etiam misereatur donec exuat totam miseriam, et precari cum fiducia iam gratuito pignore salutis accepto per eius unicum saluatorem hominis et inluminatorem — hunc ita egentem ac dolentem scientia non inflat quia caritas aedificat. Praeposuit enim scientiam scientiae; praeposuit scire infirmitatem suam magis quam scire mundi moenia, fundamenta terrarum et fastigia caelorum, et hanc apponendo scientiam apposuit dolorem, dolorem peregrinationis suae ex desiderio patriae suae et conditoris eius beati dei sui. In hoc genere hominum, in familia Christi tui, domine deus meus, si inter pauperes tuos gemo, da mihi de pane tuo respondere hominibus qui non esuriunt et sitiunt iustitiam sed satiati sunt et abundant. Satiauit autem illos phantasma eorum non ueritas tua quam repellendo resiliunt et in suam uanitatem cadunt. Ego certe sentio quam multa figmenta pariat cor humanum. Et quid est cor meum nisi cor humanum? Sed hoc oro deum cordis mei ut nihil ex eis figmentis pro solido uero eructuem in has litteras, sed inde ueniat in eas quidquid per me uenire potuerit unde mihi, quamuis proiecto a facie oculorum suorum et de longinquo redire conanti per uiam quam strauit humanitate diuinitatis unigeniti sui, aura ueritatis eius aspergitur — quam in tantum licet mutabilis haurio in quantum in ea nihil mutabile uideo, nec locis et temporibus sicut corpora, nec solis temporibus et quasi locis sicut spirituum nostrorum cogitationes, nec solis temporibus et nulla uel imagine locorum sicut quaedam nostrarum mentium ratiocinationes. Omnino enim dei essentia qua est nihil habet mutabile nec in aeternitate nec in ueritate nec in uoluntate quia aeterna ibi est ueritas, aeterna caritas; et uera ibi est caritas, uera aeternitas; et cara ibi est aeternitas, cara ueritas.
2. Takto vyhnaní z nemennej radosti však nie sme od nej oddelení a odhodení do takej miery, aby sme sa zriekli hľadania večnosti, pravdy a blaženosti aj v týchto premenlivých a pominuteľných veciach (veď netúžime ani zomrieť, ani sa mýliť, ani sa trápiť). Preto nám Boh poslal zjavenia vhodné pre naše putovanie, aby nám pripomenuli, že to, čo hľadáme, nie je tu, ale že sa odtiaľto musíme vrátiť k počiatku, z ktorého sme vyšli, pretože ak by sme v ňom nenašli svoj stred, nehľadali by sme tie veci tu dole. A najprv bolo potrebné presvedčiť sa o veľkosti Božej lásky k nám, aby nám zúfalstvo nebránilo povstať k nemu. Bolo tiež potrebné ukázať nám, v akom stave sme boli, keď nás miloval, aby sme sa pýchou na vlastné zásluhy od neho nevzdialili a neoslabili svoju silu. Boh teda koná v našom ohľade tak, že napredujeme skôr jeho silou a že sila lásky nachádza svoju plnosť v slabosti pokory. To je vyjadrené v žalme, ktorý hovorí: “Dážď požehnania, Bože, si priniesol na svoje dedičstvo. Tento blahodarný dážď nemôže znamenať nič iné ako milosť, ktorá sa nedáva ako odmena za naše zásluhy, ale udeľuje sa zadarmo, a preto sa nazýva milosťou, lebo nám ju udelil nie preto, že by sme toho boli hodní, ale preto, že sa mu to zapáčilo. Keď to vieme, nebudeme dôverovať sami sebe, a to znamená “byť vyčerpaní”. Ale silu nám dáva Boh, ktorý aj apoštolovi Pavlovi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila víťazí v slabosti. Preto bolo potrebné presvedčiť človeka o veľkosti Božej lásky k nám a o stave, v ktorom sme sa nachádzali, keď nás miloval; o tejto veľkosti, aby sme si nezúfali, o tomto stave, aby sme neboli nezvládnuteľní. Apoštol vysvetľuje túto veľmi podstatnú pasáž takto: Ale Boh dáva dôkaz svojej lásky k nám práve v tom, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešni. Oveľa viac teda teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme skrze neho zachránení od hnevu. Lebo ak sme boli nepriateľmi, ale sme boli zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tým skôr teraz, keď sme zmierení, budeme spasení v jeho živote. A v ďalšom úryvku: Čo teda povieme o tom všetkom? Ak je Boh za nás, kto bude proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, ako by nám nechcel dať všetko spolu s ním? To, čo sa nám teraz oznamuje ako hotová skutočnosť, bolo dávnym spravodlivým predstavené ako budúca udalosť, takže aj oni sa skrze tú istú vieru ponížili, stali sa slabými a oslabení dostali silu.[I 2] Sed quoniam exsulauimus ab incommutabili gaudio, nec tamen inde praecisi atque abrupti sumus ut non etiam in istis mutabilibus et temporalibus aeternitatem, ueritatem, beatitatem quaereremus (nec mori enim nec falli nec perturbari uolumus), missa sunt nobis diuinitus uisa congrua peregrinationi nostrae quibus admoneremur non hic esse quod quaerimus sed illuc ab ista esse redeundum unde nisi penderemus hic ea non quaereremus. Ac primum nobis persuadendum fuit quantum nos diligeret deus ne desperatione non auderemus erigi in eum. Quales autem dilexerit ostendi oportebat ne tamquam de meritis nostris superbientes magis ab eo resiliremus et in nostra fortitudine magis deficeremus, ac per hoc egit nobiscum ut per eius fortitudinem potius proficeremus atque ita in infirmitate humilitatis perficeretur uirtus caritatis. Hoc significat in psalmo ubi ait: Pluuiam uoluntariam segregans, deus, haereditati tuae, et infirmata est; tu uero perfecisti eam. Pluuiam quippe uoluntariam non nisi gratiam uult intellegi, non meritis redditam sed gratis datam unde et gratia nominatur; dedit enim eam non quia digni eramus sed quia uoluit. Hoc cognoscentes non fidentes in nobis erimus, et hoc est infirmari. Ipse uero perficit nos qui etiam Paulo apostolo dixit: Sufficit tibi gratia mea; nam uirtus in infirmitate perficitur. Persuadendum ergo erat homini quantum nos dilexerit deus et quales dilexerit: quantum ne desperaremus, quales ne superbiremus. Hunc locum apostolus pernecessarium sic explicat: Commendat autem, inquit, suam caritatem deus in nobis quoniam cum adhuc peccatores essemus, Christus pro nobis mortuus est: multo magis iustificati nunc in sanguine ipsius salui erimus ab ira per ipsum. Si enim cum inimici essemus, reconciliati sumus deo per mortem filii eius, multo magis reconciliati salui erimus in uita ipsius. Item alio loco: Quid ergo dicemus, inquit, ad haec? Si deus pro nobis, quis contra nos? Qui filio proprio non pepercit sed pro nobis omnibus tradidit eum, quomodo non et cum illo omnia nobis donauit? Quod autem factum nobis annuntiatur, hoc futurum ostendebatur et antiquis iustis ut per eandem fidem etiam ipsi humiliati infirmarentur et infirmati perficerentur.
3. Keďže je teda len jedno Božie Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, ktoré je nemenná pravda, v ňom ako vo svojom počiatku a nemenné sú všetky veci naraz, nielen tie, ktoré existujú teraz v celom stvorenom vesmíre, ale aj tie, ktoré existovali a budú existovať. V ňom nie sú ani minulosťou, ani budúcnosťou, ale prítomnosťou, a všetky veci sú životom a všetko je len jedno, alebo skôr je jedna vec a jeden život. Všetky veci boli stvorené skrze neho tak, že všetko stvorené v nich je v ňom život a nestvorený život, lebo na počiatku nebolo Slovo, ale Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh a všetko bolo stvorené skrze neho. A všetky veci by neboli stvorené ním, keby nebol existoval pred všetkými vecami a nebol stvorený. Spomedzi vecí, ktoré boli skrze neho stvorené, by ani telo, ktoré nie je životom, nebolo skrze neho stvorené, keby v Slove, predtým ako bolo stvorené, nebolo životom. Veď to, čo bolo stvorené, bolo už v ňom životom, a to nie hocijakým: aj duša je životom tela, ale aj ona je stvoreným životom, lebo je premenlivá, a kým bola stvorená, ak nie nemenným Božím slovom? Veď všetko vzniklo skrze neho a bez neho nič nevzniklo. Teda to, čo bolo stvorené, v ňom bol život, a to nie hocijaký, ale život bol svetlom ľudí; zrejme svetlom rozumných duší, ktoré odlišuje ľudí od zvierat, a preto ich robí ľuďmi. ktoré odlišujú ľudí od zvierat, a preto ich robia ľuďmi. Nie je to teda hmotné svetlo, ktoré osvetľuje telá buď tým, že svieti z neba, alebo tým, že vychádza z ohňa zapáleného na zemi, svetlo, ktoré nie je vlastné ľudským telám, ale ktoré sa rozširuje aj na telá zvierat, vrátane najmenších červov Všetky tieto bytosti totiž vidia toto svetlo. Ale ten život bol svetlom ľudí a nie je ďaleko od každého z nás, lebo v ňom žijeme, pohybujeme sa a smeVďaka Vteleniu sme schopní čerpať z Pravdy[3] Quia igitur unum est uerbum dei per quod facta sunt omnia, quod est incommutabilis ueritas ubi principaliter atque incommutabiliter sunt omnia simul, non solum quae nunc sunt in hac uniuersa creatura, uerum etiam quae fuerunt et quae futura sunt; ibi autem nec fuerunt nec futura sunt sed tantummodo sunt; et omnia uita sunt et omnia unum sunt et magis unum est et una est uita. Sic enim omnia per ipsum facta sunt ut quidquid factum est in his, in illo uita sit; et facta non sit quia in principio non factum est uerbum, sed erat uerbum, et uerbum erat apud deum, et deus erat uerbum, et omnia per ipsum facta sunt; nec per ipsum omnia facta essent nisi ipsum esset ante omnia factumque non esset. In his autem quae per ipsum facta sunt etiam corpus quod uita non est per ipsum non fieret nisi in illo antequam fieret uita esset. Quod enim factum est in illo iam uita erat, et non qualiscumque uita; nam et anima uita est corporis, sed et haec facta est quia mutabilis est, et per quid facta est nisi per dei uerbum incommutabile? Omnia enim per ipsum facta sunt, et sine ipso factum est nihil. Quod ergo factum est iam in illo uita erat, et non qualiscumque uita, sed uita erat lux hominum, lux utique rationalium mentium per quas homines a pecoribus differunt et ideo sunt homines. Non ergo lux corporea quae lux est carnium siue de caelo fulgeat siue terrenis ignibus accendatur, nec humanarum tantum carnium sed etiam belluinarum et usque ad minutissimos quosque uermiculos; omnia enim haec uident istam lucem. At illa uita lux hominum erat nec longe posita ab unoquoque nostrum; in illa enim uiuimus et mouemur et sumus.
4. Ale svetlo svieti vo tme a tma ho nepochopila Táto temnota sú nezmyselné duše ľudí, zaslepené zvrátenými žiadostivosťami a nedostatkom viery. Aby ich uzdravil a obnovil, Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, sa stalo telom a prebývalo medzi . Naše osvietenie je účasťou na Slove, teda na živote, ktorý je svetlom ľudí Ale my sme boli pre špinu našich hriechov naozaj nevhodní a nevhodní na takúto účasť. Preto sme sa museli očistiť. Jediným očistením hriešnikov a pyšných je krv Spravodlivého. aby sme mohli dospieť ku kontemplácii Boha, ktorým od prirodzenosti nie sme, aby nás očistil sám Boh, ktorý sa stal tým, čím sme od prirodzenosti a čím nie sme pre hriech. Nie sme totiž Bohom od prirodzenosti, sme ľuďmi od prirodzenosti, nie sme spravodliví hriechom. Preto Boh, ktorý sa stal spravodlivým človekom, obetoval Bohu za hriešneho človeka. Neexistuje totiž vzťah medzi hriešnikom a spravodlivým, ale medzi človekom a človekom. Preto tým, že nám pridal svoje človečenstvo rovné nášmu, zbavil nás nerovnosti našej hriešnosti a tým, že sa stal účastníkom našej smrteľnosti, urobil nás účastníkmi svojho božstva Správne bola smrť hriešnika, pochádzajúca z nutného odsúdenia, odstránená na základe smrti Spravodlivého, pochádzajúceho zo slobodnej milosti, pričom vzťah medzi ním a nami je jeden k dvom Pretože tento vzťah (alebo lepšie povedané, nazvime ho súlad, pomer alebo zhoda, vzťah medzi jedným a dvoma) je najdôležitejší v každom spojení, alebo ak chcete, v každej prirodzenej zlúčenine. Mám na mysli, teraz mi to slovo prichádza na um, akord, ktorý Gréci nazývajú . Nie je to miesto, kde by sme mali demonštrovať dôležitosť akordu medzi jednoduchým a dvojitým, akordu, ktorý je v nás obsiahnutý v celej svojej dôležitosti a je tak prirodzene vrodený (kto ho do nás vložil, ak nie ten, kto nás stvoril?), že si ho nemôže nevšimnúť ani nevedomý človek, keď spieva alebo počúva spev iných. Práve tento vzťah spôsobuje, že vysoké a nízke zvuky sa zhodujú, a ak sa od neho niekto odchýli, neporušuje bolestne pravidlá vedy, ktoré väčšina ignoruje, ale ucho. Bolo by potrebné dlhé rozprávanie, aby sme to dokázali, ale môže to byť zrejmé samotnému zmyslu pre sluch tým, kto vie hrať na obyčajný monochord.[II 4] Sed lux in tenebris lucet, et tenebrae eam non comprehenderunt. Tenebrae autem sunt stultae mentes hominum praua cupiditate atque infidelitate caecatae. Has ut curaret atque sanaret uerbum, per quod facta sunt omnia, caro factum est et habitauit in nobis. Inluminatio quippe nostra participatio uerbi est, illius scilicet uitae quae lux est hominum. Huic autem participationi prorsus inhabiles et minus idonei eramus propter immunditiam peccatorum; mundandi ergo eramus. Porro iniquorum et superborum una mundatio est sanguis iusti et humilitas dei, ut ad contemplandum deum quod natura non sumus per eum mundaremur factum quod natura sumus et quod peccato non sumus. Deus enim natura non sumus; homines natura sumus; iusti peccato non sumus. Deus itaque factus homo iustus intercessit deo pro homine peccatore. Non enim congruit peccator iusto, sed congruit homini homo. Adiungens ergo nobis similitudinem humanitatis suae abstulit dissimilitudinem iniquitatis nostrae, et factus particeps mortalitatis nostrae fecit participes diuinitatis suae. Merito quippe mors peccatoris ueniens ex damnationis necessitate soluta est per mortem iusti uenientem ex misericordiae uoluntate dum simplum eius congruit duplo nostro. Haec enim congruentia (siue conuenientia uel concinentia uel consonantia commodius dicitur quod est unum ad duo), in omni compaginatione uel si melius dicitur coaptatione creaturae ualet plurimum. Hanc enim coaptationem, sicut mihi nunc occurrit, dicere uolui quam graeci *harmonian uocant. Neque nunc locus est ut ostendam quantum ualeat consonantia simpli ad duplum quae maxime in nobis reperitur et sic nobis insita naturaliter (a quo utique nisi ab eo qui nos creauit?) ut nec imperiti possint eam non sentire siue ipsi cantantes siue alios audientes. Per hanc quippe uoces acutiores grauioresque concordant ita ut quisquis ab ea dissonuerit non scientiam, cuius expertes sunt plurimi, sed ipsum sensum auditus nostri uehementer offendat. Sed hoc ut demonstretur longo sermone opus est; ipsis autem auribus exhiberi potest ab eo qui nouit in regulari monochordo.
5. V tejto chvíli je naliehavé vysvetliť, nakoľko to Boh dovolí, ako existuje vzťah dvoch k jednému medzi nami a Ježišom Kristom, naším Pánom a Spasiteľom, a ako prispieva k našej spáse. Určite, a o tom nepochybuje žiaden kresťan, sme mŕtvi dušou i telom: dušou pre hriech, telom pre trest za hriech, a teda aj telom pre hriech Tieto dve naše skutočnosti, duša a telo, potrebovali liek a vzkriesenie, aby obnovili k lepšiemu to, čo sa zmenilo k horšiemu. Smrť duše je bezbožnosť a smrť tela je skazenosť, ktorá spôsobuje oddelenie duše od tela. Lebo ako duša zomiera, keď ju opustí Boh, tak aj telo zomiera, keď ho opustí duša: prvé stráca múdrosť, druhé život. Duša je vzkriesená skrze pokánie a nový život sa začína v smrteľnom tele skrze vieru v toho, ktorý ospravedlnil bezbožných. Život, ktorý je rozvíjaný cnosťou a posilňovaný každým dňom ako sa vnútorný človek stále viac obnovuje. Na druhej strane telo, ktoré je ako vonkajší človek, čím dlhšie trvá tento život, tým viac sa kazí vekom, slabosťou a mnohými útrapami, až dosiahne posledné, ktoré všetci nazývajú smrťou. Jeho vzkriesenie sa odkladá na koniec, keď sa aj naše ospravedlnenie uskutoční nevýslovným spôsobom Vtedy budeme ako on, lebo ho uvidíme takého, aký je Pokiaľ však porušiteľné telo zaťažuje dušu. A kým je život človeka na zemi neustálym bojom, žiadny živý človek nie je pred ním ospravedlnený. V porovnaní s tou spravodlivosťou, ktorá nás vyrovná anjelom, a s tou slávou, ktorá sa na nás prejaví. . Prečo by som mal pripomínať príliš veľa svedectiev, aby som rozlíšil smrť duše od smrti tela, keď Pán v evanjeliu v jednom úryvku uviedol zásadu, ktorá je vhodná pre všetkých na rozlíšenie jednej od druhej? Hovorí: “Nechajte mŕtvych pochovávať svojich mŕtvych Mŕtvymi, ktorých treba pochovať, myslel telá, ale mŕtvymi pochovávanými myslel tých, ktorí zomreli vo svojich dušiach pre bezbožnosť svojej nevery, ako sú tí, ktorých oslovuje apoštolská apostrofa: Prebuď sa, spáč, a vstaň z mŕtvych, a Kristus ťa osvieti. Apoštol sa tiež sťažuje na istý druh smrti, keď hovorí o vdove: Tá, ktorá trávi svoj život uprostred rozkoší, je mŕtva, hoci žije. Možno povedať, že zbožná duša, ktorá bola bezbožná, vstáva z mŕtvych vďaka spravodlivosti viery. a životy. Čo sa týka tela, nielenže sa o ňom hovorí, že zomiera pre budúce odlúčenie duše, ale hovorí sa o ňom aj pre mimoriadnu slabosť tela a krvi, keď apoštol hovorí: Telo je mŕtve pre hriech, ale duch je život v milosti spravodlivosti Tento život je dielom viery, pretože spravodlivý človek žije z viery Čo však nasleduje po tomto úryvku? Ak vo vás prebýva duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, ten, ktorý vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá svojím Duchom, ktorý prebýva vo vás[III 5] Verum quod instat in praesentia quantum donat deus edisserendum est, quemadmodum simplum domini et saluatoris nostri Iesu Christi duplo nostro congruat et quodam modo concinat ad salutem. Nos certe, quod nemo christianus ambigit, et anima et corpore mortui sumus, anima propter peccatum, corpore propter poenam peccati ac per hoc et corpore propter peccatum. Vtrique autem rei nostrae, id est et animae et corpori, medicina et resurrectione opus erat ut in melius renouaretur quod erat in deterius commutatum. Mors autem animae impietas est et mors corporis corruptibilitas per quam fit et animae a corpore abscessus. Sicut enim anima deo deserente sic corpus anima deserente moritur, unde illa fit insipiens, hoc exanime. Resuscitatur ergo anima per poenitentiam, et in corpore adhuc mortali renouatio uitae inchoatur a fide qua creditur in eum qui iustificat impium, bonisque moribus augetur et roboratur de die in diem cum magis magisque renouatur interior homo. Corpus uero tamquam homo exterior quanto est haec uita diuturnior magis magisque corrumpitur uel aetate uel morbo uel uariis afflictationibus donec ueniat ad ultimam quae ab omnibus mors uocatur. Eius autem resurrectio differtur in finem cum et ipsa iustificatio nostra perficietur ineffabiliter. Tunc enim similes ei erimus quoniam uidebimus eum sicuti est. Nunc uero quamdiu corpus quod corrumpitur aggrauat animam et uita humana super terram tota temptatio est, non iustificatur in conspectu eius omnis uiuens in comparatione iustitiae qua aequabimur angelis et gloriae quae reuelabitur in nobis. De morte autem animae a morte corporis distinguenda quid plura documenta commemorem, cum dominus in una euangelica sententia utramque mortem cuiuis facile discernendam posuerit ubi ait: Sine mortuos sepelire mortuos suos? Sepeliendum quippe corpus mortuum erat; sepultores autem eius per infidelitatem impietatis in anima mortuos intellegi uoluit quales excitantur cum dicitur: Surge qui dormis et exsurge a mortuis, et inluminabit te Christus. Detestatur autem quandam mortem apostolus dicens de uidua: Quae autem in deliciis agit uiuens mortua est. Anima igitur iam pia quae fuit impia propter iustitiam fidei dicitur ex morte reuixisse atque uiuere. Corpus autem non tantum moriturum propter animae abscessum qui futurus est, sed propter tantam infirmitatem carnis et sanguinis quodam loco in scripturis etiam mortuum dicitur loquente apostolo: Corpus quidem, inquit, mortuum est propter peccatum; spiritus autem uita est propter iustitiam. Haec uita ex fide facta est quoniam iustus ex fide uiuit. Sed quid sequitur? Si autem spiritus eius qui suscitauit Iesum ex mortuis habitat in uobis, qui suscitauit Iesum Christum a mortuis uiuificabit et mortalia corpora uestra per inhabitantem spiritum eius in uobis.
6. Hľaďte teda, že Spasiteľ, aby nás zbavil dvoch smrtí, zaplatil jednou smrťou zo svojej strany, a aby zabezpečil obidve naše vzkriesenia, určil a navrhol ako sviatosť a príklad jedno vzkriesenie zo svojej strany. Nebol totiž ani hriešny, ani bezbožný, takže potreboval obnovu podľa vnútorného človeka, akoby bol mŕtvym duchom, a aby sa vrátil do života spravodlivosti, akoby sa kajal. Ale oblečený do smrteľného tela, zomierajúc len preň a vstávajúc len preň, len preň vstúpil s nami do harmónie skrze smrť a zmŕtvychvstanie, stal sa v ňom sviatosťou vnútorného človeka a vzorom vonkajšieho človeka. Na sviatosť nášho vnútorného človeka sa vzťahuje na označenie smrti našej duše ten Kristov vzdych nielen v žalme, ale aj na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? . Tomuto volaniu dobre zodpovedajú slová apoštola: “Presvedčený o tom, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo zničené telo hriechu, aby sme už neboli otrokmi hriechu.” Ukrižovanie vnútorného človeka sú bolesti pokánia a spasiteľné muky kontinencie. Táto smrť potláča smrť hriechu, v ktorej nás Boh neopúšťa. A tak tento kríž ničí telo hriechu, pretože už viac neponúkame svoje údy hriechu ako nástroje neprávosti. Ak sa totiž vnútorný človek obnovuje každým dňom. je zrejmé, že bol starý ešte pred svojou obnovou. Práve vo vnútornom človeku sa uskutočňuje to, čo hovorí sám apoštol: Zbavte sa starého človeka a oblečte si nového…. A neskôr to vysvetľuje takto: “Preto zanechajte lož a nech každý hovorí podľa pravdy Kde sa človek zbaví klamstva, ak nie vo svojom vnútri, aby mohol v hĺbke svojho srdca prebývať na svätom vrchu Boha, ktorý hovorí pravdu?  To, že vzkriesenie Pánovho tela sa týka aj tajomstva nášho vnútorného vzkriesenia, vyplýva z úryvku, v ktorom Kristus po vzkriesení hovorí žene: Nedotýkaj sa ma, ešte som nevystúpil k svojmu Otcovi. . S týmto tajomstvom súhlasia aj slová apoštola: Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha. Nedotýkať sa Krista, okrem jeho nanebovstúpenia k Otcovi, znamená nemať citlivú náklonnosť ku Kristovi Ako príklad smrti nášho vonkajšieho človeka Pánova telesná smrť má svoju cenu, pretože predovšetkým takouto vášňou povzbudzoval svojich služobníkov, aby sa nebáli tých, ktorí zabíjajú telo, ale nemôžu zabiť dušu Preto Apoštol hovorí: “Čo mi chýba v Kristových útrapách, dopĺňam na svojom tele. A ako príklad vzkriesenia nášho vonkajšieho človeka je vzkriesenie Pánovho tela, lebo povedal učeníkom: Ohmatajte a pozrite, duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, že ja mám A jeden z jeho učeníkov, ktorý cítil jeho jazvy, zvolal: “Môj Pán a môj Boh! . V očividnej a úplnej integrite jeho tela sa ukázala pravda toho, čo povedal učeníkom, aby ich povzbudil: Ani vlas na vašej hlave nezhynie. Keď totiž najprv povedal: “Nedotýkajte sa ma, ešte som nevystúpil k svojmu Otcovi,” potom sa nechal dotýkať svojimi učeníkmi. Prečo sa teda nechal pred vystúpením k Otcovi dotknúť svojimi učeníkmi, ak nie preto, aby v jednom prípade naznačil sviatosť vnútorného človeka a v druhom prípade ponúkol model vonkajšieho človeka? Alebo sa nájde niekto taký hlúpy a pravde nepriateľský, kto bude mať odvahu tvrdiť, že pred svojím nanebovstúpením sa nechal dotýkať mužmi, ale po svojom nanebovstúpení už len ženami? ? Preto sa tieto apoštolove slová vzťahujú na model nášho budúceho telesného vzkriesenia, ktoré sa vopred ponúka v Pánovi: “Najprv Kristus, potom tí, ktorí sú Kristovi… V tejto pasáži sa zaoberá práve vzkriesením tela, o ktorom tiež hovorí: On premení telo nášho poníženia a urobí ho podobným telu svojej slávy Preto jedna smrť nášho Spasiteľa nahradila naše dve smrti. Jeho jedno vzkriesenie nám dalo dve vzkriesenia, jeho telo sa zúčastnilo ako vhodný liek v oboch smeroch smrti a vzkriesenia, ako sviatosť pre nášho vnútorného človeka a ako príklad pre nášho vonkajšieho človeka.[6] Huic ergo duplae morti nostrae saluator impendit simplam suam, et ad faciendam utramque resuscitationem nostram in sacramento et exemplo praeposuit et proposuit unam suam. Neque enim fuit peccator aut impius ut ei tamquam spiritu mortuo in interiore homine renouari opus esset et tamquam resipiscendo ad uitam iustitiae reuocari, sed indutus carne mortali et sola moriens, sola resurgens, ea sola nobis ad utrumque concinuit cum in ea fieret interioris hominis sacramentum, exterioris exemplum. Interioris enim hominis nostri sacramento data est illa uox pertinens ad mortem animae nostrae significandam non solum in psalmo uerum etiam in cruce: Deus meus, deus meus, ut quid me dereliquisti? Cui uoci congruit apostolus dicens: Scientes quia uetus homo noster simul crucifixus est ut euacuetur corpus peccati, ut ultra non seruiamus peccato. Crucifixio quippe interioris hominis poenitentiae dolores intelleguntur et continentiae quidam salubris cruciatus, per quam mortem mors impietatis perimitur in qua nos non relinquit deus. Et ideo per talem crucem euacuatur corpus peccati ut iam non exhibeamus membra nostra arma iniquitatis peccato. Quia et interior homo si utique renouatur de die in diem, profecto uetus est antequam renouetur. Intus namque agitur quod idem apostolus dicit: Exuite uos ueterem hominem et induite nouum. Quod ita consequenter exponit: Quapropter deponentes mendacium loquimini ueritatem. Vbi autem deponitur mendacium nisi intus ut habitet in monte sancto dei qui loquitur ueritatem in corde suo? Resurrectio uero corporis domini ad sacramentum interioris resurrectionis nostrae pertinere ostenditur ubi postquam resurrexit ait mulieri: Noli me tangere; nondum enim ascendi ad patrem meum. Cui mysterio congruit apostolus dicens: Si autem resurrexistis cum Christo, quae sursum sunt quaerite ubi Christus et in dextera dei sedens; quae sursum sunt sapite. Hoc est enim Christum non tangere nisi cum ascenderit ad patrem, non de Christo carnaliter sapere. Iam uero ad exemplum mortis exterioris hominis nostri dominicae carnis mors pertinet quia per talem passionem maxime hortatus est seruos suos ut non timeant eos qui corpus occidunt, animam autem non possunt occidere. Propter quod dicit apostolus: Vt suppleam quae desunt pressurarum Christi in carne mea. Et ad exemplum resurrectionis exterioris hominis nostri pertinere inuenitur resurrectio corporis domini quia discipulis ait: Palpate et uidete quia spiritus ossa et carnem non habet sicut me uidetis habere. Et unus ex discipulis eius etiam cicatrices eius contrectans exclamauit dicens: dominus meus et deus meus! Et cum illius carnis tota integritas appareret, demonstratum est in ea quod suos exhortans dixerat: Capillus capitis uestri non peribit. Vnde enim primo: Noli me tangere; nondum enim ascendi ad patre meum, et unde antequam ascendat ad patrem a discipulis tangitur nisi quia illic insinuabatur interioris hominis sacramentum, hic praebebatur exterioris exemplum? An forte quisquam ita est absurdus atque auersus a uero ut audeat dicere a uiris eum tactum antequam ascenderet, a mulieribus autem cum ascendisset? Propter hoc exemplum futurae nostrae resurrectionis in corpore quod praecessit in domino dicit apostolus: Initium Christus, deinde qui sunt Christi. De corporis enim resurrectione illo loco agebatur propter quam etiam dicit: Transfigurauit corpus humilitatis nostrae conforme corpori gloriae suae. Vna ergo mors nostri saluatoris duabus mortibus nostris saluti fuit, et una eius resurrectio duas nobis resurrectiones praestitit cum corpus eius in utraque re, id est et in morte et in resurrectione, et in sacramento interioris hominis nostri et exemplo exterioris medicinali quadam conuernientia ministratum est.
7. Tento vzťah jednoduchého a dvojitého má svoj pôvod v čísle tri. Jeden plus dva sú tri a súčet čísel, o ktorých som hovoril, dáva spolu šesť: v skutočnosti jeden plus dva plus tri je šesť. Číslo šesť sa nazýva dokonalé, pretože sa skladá zo svojich častí. Zahŕňa v sebe tieto tri zlomky: šiesty diel, tretí diel a polovicu, ani nemôžeme nájsť iný zlomok s konkrétnou hodnotou. Šiesta časť šestky sa teda rovná jednej, tretia časť dvom a polovica trom. Teraz jedna plus dva plus tri je spolu šesť. Táto dokonalosť je zdôraznená vo Svätom písme, najmä tým, že Boh dokončil svoje dielo za šesť dní. A šiesteho dňa bol človek stvorený na Boží obraz. . Okrem toho v šiestom veku ľudského rodu prišiel na svet Boží Syn a stal sa Synom Božím. Boží Syn prišiel na svet a stal sa Synom človeka, aby nás obnovil na Boží obraz. Teraz sa nachádzame v tomto veku, či už každému veku pripisujeme tisíc rokov, alebo vychádzame zo skutočne historických a slávnych období zaznamenaných vo Svätom písme. Prvý vek siaha od Adama po Noema a druhý po Abraháma. Potom podľa chronológie evanjelistu Matúša od Abraháma k Dávidovi, od Dávida k deportácii do Babylonu a od tejto udalosti k podobenstvu. a od tejto udalosti až po narodenie Panny Márie. Posledné tri vekové kategórie spolu s predchádzajúcimi dvoma tvoria päť. Narodením Krista sa teda začala šiesta etapa, v ktorej sa teraz nachádzame a ktorá bude trvať až do neznámeho konca čias. Nájdeme tu číslo šesť s jeho historickou symbolikou, aj keď pri trojčlennom rozdelení počítame obdobie pred zákonom, druhé pod zákonom, tretie pod milosťou . V tomto poslednom období prijímame sviatosť obnovy, aby sme na konci času, úplne obnovení vzkriesením toho istého tela, boli uzdravení z každej choroby nielen duše, ale aj tela Z tohto dôvodu môžeme vidieť postavu Cirkvi v tej žene, ktorú Pán uzdravil a narovnal a ktorá bola predtým uzdravená z neduhov pod satanovými reťazami Hlas žalmistu sa sťažuje na týchto skrytých nepriateľov: Oni ohýbajú moju dušu. Táto žena bola chorá osemnásť rokov, teda trikrát šesť rokov Na druhej strane počet mesiacov za osemnásť rokov sa rovná šesťnásobku, teda šesť vynásobené šiestimi a opäť vynásobené šiestimi. Tesne pred touto epizódou sa v evanjeliu hovorí o figovníku, ktorý bol tri roky neúrodný. Vinohradník ho prosil, aby ju nechal na ďalší rok: ak bude prinášať ovocie, dobre, inak ju vyrúbe Na jednej strane máme pri troch rokoch predchádzajúce trojčlenné rozdelenie a na druhej strane sa počet mesiacov v troch rokoch rovná štvorcu šiestich, teda šesť krát šesť.[IV 7] Haec autem ratio simpli ad duplum oritur quidem a ternario numero; unum quippe ad duo tria sunt. Sed hoc totum quod dixi ad senarium peruenit; unum enim et duo et tria sex fiunt. Qui numerus propterea perfectum dicitur quia partibus suis completur; habet enim eas tres: sextam, tertiam, dimidiam; nec ulla pars alia quae dici possit quota sit inuenitur in eo. Sexta ergo eius unum est, tertia duo, dimidia tria. Vnum autem et duo et tria consummant eundum senarium. Cuius perfectionem nobis sancta scriptura commendat in eo maxime quod deus sex diebus perfecit opera sua, et sexto die factus est homo ad imaginem dei. Et sexta aetate generis humani filius dei uenit et factus est filius hominis ut nos reformaret ad imaginem dei. Ea quippe nunc aetas agitur siue milleni anni singulis distribuantur aetatibus, siue in diuinis litteris memorabiles atque insignes quasi articulos temporum uestigemus ut prima aetas inueniatur ab Adam usque ad Noe, inde secunda usque ad Abraham, et deinceps sicut Matthaeus euangelista distinxit ab Abraham usque ad Dauid, a Dauid usque ad transmigrationem in Babyloniam, atque inde usque ad uirginis partum. Quae tres aetates coniunctae illis duabus quinque faciunt. Proinde sextam inchoauit natiuitas domini, quae nunc agitur usque ad occultum temporis finem. Hunc senarium numerum quandam temporis gerere figuram etiam in illa ratione tripertitae distributionis agnoscimur qua unum tempus computamus ante legem, alterum sub lege, tertium sub gratia. In quo tempore sacramentum renouationis accipimus ut in fine temporis etiam resurrectione carnis omni ex parte renouati ab uniuersa non solum animi uerum etiam corporis infirmitate sanemur. Vnde intellegitur illa mulier in typo ecclesiae a domino sanata et erecta quam curuauerat infirmitas alligante satana; de talibus enim occultis hostibus plangit illa uox psalmi: Curuauerunt animam meam. Haec autem mulier decem et octo annos habebat in infirmitate, quod est ter seni. Menses autem annorum decem et octo inueniuntur in numero solidi quadrati senarii, quod est exies seni et hoc sexies. Iuxta quippe est in eodem euangelii loco arbor quoque illa ficulnea cuius miseram sterilitatem etiam tertius annus arguebat. Sed ita pro illa intercessum est ut dimitteretur illo anno, ut si fructum ferret, bene; sin aliter, excideretur. Nam et tres anni ad eandem tripertitam distributionem pertinent, et menses trium annorum quadratum senarium faciunt, quod est sexies seni.
8. Rok je tiež založený na čísle šesť, pretože sa skladá z dvanástich celých mesiacov po tridsiatich dňoch (takýto mesiac sledovali starí ľudia podľa fáz mesiaca): za svoj význam vďačí číslu šesť. V skutočnosti hodnota, ktorú má číslo šesť v prvom poradí čísel, t. j. v poradí jednotiek (od jednej do desiatich), je hodnotou šesťdesiat v druhom poradí, teda v poradí desiatok (od desiatich do sto). Preto je šesťdesiat dní šiestou časťou roka. Ak teda vynásobíme číslo šesťdesiat (ktoré má v druhom rade, v rade desiatok, rovnakú hodnotu ako šesť) číslom šesť (ktoré je súčasťou prvého radu), dostaneme šesť krát šesťdesiat, teda tristo šesťdesiat dní, čo je dvanásť celých mesiacov. Ľudia však počítajú mesiac podľa otáčania Mesiaca, ale rok počítajú podľa pozorovania otáčania Slnka, takže zostáva päť dní a štvrť, kým Slnko dokončí svoju dráhu a uzavrie rok. V skutočnosti štyri štvrťroky tvoria jeden deň, ktorý sa musí každé štyri roky prestriedať (v takom prípade máme priestupný rok), aby sa nenarušil kalendár. Aj keď berieme do úvahy týchto päť a štvrť dňa, vidíme, že číslo šesť má veľký význam. Je to tak z dvoch dôvodov: po prvé, pretože, ako sa to často stáva, časť sa považuje za celok a potom už nemáme päť dní, ale šesť, pričom tento štvrťdeň sa počíta ako celý deň; po druhé, pretože päť dní je šiestou časťou mesiaca a štvrtá časť dňa pozostáva zo šiestich hodín. Celý deň vrátane noci totiž pozostáva z dvadsiatich štyroch hodín, z ktorých štvrtá časť, teda štvrtá časť dňa, trvá presne šesť hodín. V priebehu roka má teda číslo šesť najväčší význam.[8] Annus etiam unus si duodecim menses integri considerentur quos triceni dies complent (talem quippe mensem ueteres obseruauerunt quem circuitus lunaris ostendit), senario numero pollet. Quod enim ualent sex in primo ordine numerorum qui constat ex unis ut perueniatur ad decem, hoc ualent sexaginta in secundo ordine qui constat ex denis ut perueniatur ad centum. Sexagenarius ergo numerus dierum sexta pars anni est. Proinde per senarium primi uersus multiplicatur tamquam senarius secundi uersus et fiunt sexies sexageni, trecenti et sexaginta dies, qui sunt integri duodecim menses. Sed quoniam sicut mensem circuitus lunae ostendit hominibus sic annus circuitu solis animaduersus est, restant autem quinque dies et quadrans diei ut sol impleat cursum suum annumque concludat; quattuor enim quadrantes faciunt unum diem quem necesse est intercalari excurso quadriennio quod bissextum uocant ne temporum ordo turbetur. Etiam ipsos quinque dies et quadrantem si consideremus, senarius numerus in eis plurimum ualet; primo quia sicut fieri solet ut a parte totum computetur, non sunt iam dies quinque sed potius sex ut quadrans ille accipiatur pro die; deinde quia in ipsis quinque diebus sexta pars mensis est, ipse autem quadrans sex horas habet; totus enim dies, id est cum sua nocte, uiginti quattuor horae sunt quarum pars quarta qui est quadrans diei sex horae inueniuntur. Ita in anni cursu senarius numerus plurimum ualet.
9. Nie bezdôvodne pri formovaní Pánovho tela, ktoré symbolizuje chrám zničený Židmi a ktorý Kristus sľúbil obnoviť za tri dni, predstavuje číslo šesť rok. Židia mu totiž odpovedali: “Stavba chrámu trvala štyridsaťšesť rokov. Štyridsaťšesť krát šesť je dvestosedemdesiatšesť, čo je počet dní v deviatich mesiacoch a šiestich dňoch, čo sa u tehotných žien počíta ako desať mesiacov. Nie preto, že by všetky ženy dosiahli deväť mesiacov a šesť dní tehotenstva, ale preto, že Pánovo telo potrebovalo tento počet dní, aby sa dokonale vytvorilo, ako to vyplýva zo starobylej tradície, ktorej sa drží autorita Cirkvi. Predpokladá sa, že bol počatý dvadsiateho piateho marca, čo je aj deň jeho umučenia. Nový hrob, v ktorom bol pochovaný a do ktorého nebol uložený žiadny mŕtvy ani predtým, ani potom, sa teda podobá ani predtým, ani potom, sa podobá lonu Panny, v ktorom bol počatý a v ktorom nebol splodený žiadny smrteľník Na druhej strane, podľa tradície sa narodil 25. decembra. Odo dňa počatia po deň narodenia je dvestosedemdesiatšesť dní, čo je počet rovný štyridsaťšesť krát šesť. Za štyridsaťšesť rokov bol postavený chrám. pretože v počte dní, ktorý zodpovedá štyridsaťšesť krát šesť, bolo Pánovo telo úplne sformované, zničené smrťou, ktorá mu bola spôsobená, a po troch dňoch ním vzkriesené. O svojom tele totiž povedal toto Ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v srdci zeme.[V 9] Nec immerito in aedificatione dominici corporis, in cuius figura templum a iudaeis destructum triduo se resuscitaturum esse dicebat, numerus ipse senarius pro anno positus intellegitur. Dixerunt enim: Quadraginta et sex annis aedificatum templum, et quadragies sexies seni fiunt ducenti septuaginta sex. Qui numerus dierum complet nouem menses et sex dies qui tamquam decem menses parientibus feminis imputantur, non quia omnes ad sextum diem post nonum mensem perueniunt, sed quia ipsa perfectio corporis domini tot diebus ad partum perducta comperitur sicut a maioribus traditum suscipiens ecclesiae custodit auctoritas. Octauo enim kalendas apriles conceptus creditur quo et passus; ita monumento nouo quo sepultus est ubi nullus erat positus mortuorum nec ante nec postea congruit uterus uirginis quo conceptus est ubi nullus eminatus est mortalium. Natus autem traditur octauo kalendas ianuarias; ab illo ergo die usque ad istum computati ducenti septuaginta sex reperiuntur dies, qui senarium numerum quadragies sexies habet. Quo numero annorum templum aedificatum est quia eo numero senariorum corpus domini perfectum est quod mortis passione destructum triduo resuscitauit. Dicebat enim hoc de templo corporis sui sicut euidentissimo et robustissimo euangelii testimonio declaratur {quo ait: Sicut fuit Ionas in uentre ceti tribus diebus et tribus noctibus, sic erit filius hominis in corde terrae tribus diebus et tribus noctibus}.
10. Toto trojdňové obdobie však nebolo úplné, ako o tom svedčí Písmo. Prvý deň pozostáva len z konca dňa a tretí zo začiatku dňa a oba sa počítajú ako dva celé dni. Stredný deň, teda druhý, je jediný dokonale úplný, má dvadsaťštyri hodín, dvanásť cez deň a dvanásť v noci. Veď Pán bol najprv odsúdený na kríž pre krik Židov o tretej hodine a bolo to v šiesty deň týždňa Potom bol o šiestej hodine obesený na kríži a o deviatej hodine zomrel Ale pochovali ho, keď už bol večer podľa slov evanjelia, teda na konci dňa. Nech sa na to pozeráte akokoľvek, aj keby ste vedeli vysvetliť inak, ako to, že ukrižovanie nie je v rozpore s Jánovým evanjeliom, keď je stanovené na tretiu hodinu. neberiete prvý deň ako celok. Preto sa pre prvý deň berie jeho posledná časť ako celý deň a pre tretí deň jeho prvá časť. Veď noc až do úsvitu, keď sa zjavilo Pánovo vzkriesenie, patrí tretiemu dňu, lebo Boh, ktorý povedal, že svetlo svieti v tme, povedal, že sa má zjaviť milosť Nového zákona. Boh, ktorý povedal, že svetlo svieti v tme, aby sme vďaka milosti Nového zákona a účasti na Kristovom zmŕtvychvstaní pochopili tieto slová: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. nám určitým spôsobom naznačuje, že deň sa začína nocou. Lebo ako sa prvé dni stvorenia kvôli budúcemu pádu človeka počítali od svetla do noci, tak sa aj tieto dni vzkriesenia kvôli budúcemu pádu človeka počítali od svetla do noci. tak sa dni vzkriesenia kvôli vykúpeniu človeka počítajú od noci do svetla. Od hodiny smrti do rána vzkriesenia teda uplynie štyridsať hodín, vrátane samotnej deviatej hodiny. Tento počet sa zhoduje aj so štyridsiatimi dňami jeho života na zemi po vzkriesení. V Písme sa toto číslo veľmi často používa na označenie tajomstva dokonalosti sveta rozdeleného na štyri časti. Lebo číslo desať má svoju vlastnú dokonalosť a vynásobené štyrmi dáva štyridsať. Od večera pohrebu do úsvitu vzkriesenia je tridsaťšesť hodín, čo je číslo, ktoré sa rovná štvorcu zo šiestich. Je to v pomere jedna ku dvom, v ktorom nachádzame najharmonickejší pomer. Dvanásť je totiž k dvadsiatim štyrom ako jedna k dvom, a keď sa spočítajú, je ich tridsaťšesť; celá noc, celý deň, ďalšia celá noc; a v tom všetkom nechýba symbolika, ktorú som spomenul vyššie. Nie je totiž absurdné prirovnávať ducha ku dňu a telo k noci. Pánovo telo v jeho smrti a zmŕtvychvstaní bolo obrazom nášho ducha a vzorom pre naše telo. Tak sa teda aj v týchto tridsiatich šiestich hodinách objavuje vzťah jedna ku dvom, ak dvanásť dáme do vzťahu k dvadsiatim štyrom. Čo sa týka dôvodov, prečo sa tieto čísla spomínajú vo Svätom písme, možno niekto objaví dôvody, ktoré sú lepšie ako moje, alebo sú rovnako pravdepodobné či dokonca pravdepodobnejšie ako tieto. V každom prípade nikto nebude taký hlúpy a nevkusný, aby tvrdil, že ich prítomnosť vo Svätom písme nie je dôležitá a že ich frekvencia nie je charakterizovaná mystickými zámermi. Dôvody, ktoré som uviedol, som odvodil z autority Cirkvi, ktorú nám odovzdali starí ľudia, zo svedectva Písma a zo zákonov čísel a proporcií. Zdravý rozum nikdy nepôjde proti rozumu, kresťanský rozum proti Písmu a zmysel pre mier proti Cirkvi.[VI 10] Ipsum autem triduum non totum et plenum fuisse scriptura testis est; sed primus dies a parte extrema totus annumeratus est; dies uero tertius a parte prima et ipse totus; medius autem inter eos, id est secundus dies, absolute totus uiginti quattuor horis suis, duodecim nocturnis et duodecim diurnis. Crucifixus est enim primo iudaeorum uocibus hora tertia cum esset dies sexta sabbati; deinde in ipsa cruce suspensus hora sexta et spiritum tradidit hora nona; sepultus est autem cum iam sero factum esset sicut sese habent uerba euangelii, quod intellegitur in fine diei. Vndelibet ergo incipias etiam si alia ratio reddi potest quomodo non sit contra euangelium Iohannis ut hora tertia ligno suspensus intellegatur, totum diem primum non comprehendis. Ergo a parte extrema totus computabitur sicut tertius a parte prima. Nox enim usque ad diluculum quo domini resurrectio declarata est ad tertium pertinet diem quia deus qui dixit de tenebris lumen clarescere ut per gratiam noui testamenti et participationem resurrectionis Christi audiremus: Fuistis enim aliquando tenebrae, nunc autem lux in domino, insinuat nobis quodam modo quod a nocte dies sumat initium. Sicut enim primi dies propter futurum hominis lapsum a luce in noctem ita isti propter hominis reparationem a tenebris ad lucem computantur. Ab hora ergo mortis usque ad diluculum resurrectionis horae quadraginta ut et ipsa nona connumeretur, cui numero congruit etiam uita eius super terram post resurrectionem in quadraginta diebus. Et est iste numerus in scripturis frequentissimus ad insinuandum mysterium perfectionis in quadripertito mundo; habent enim quandam perfectionem decem, et ea quater multiplicata faciunt quadraginta. A uespera autem sepulturae usque ad diluculum resurrectionis triginta sex horae sunt, qui est quadratus senarius. Refertur autem ad illam rationem simpli ad duplum ubi est coaptationis maxima consonantia. Duodecim enim ad uiginti quattuor simplo ad duplum conueniunt et fiunt triginta sex, nox tota cum die toto et nocte tota, neque hoc sine illo sacramento quod supra memoraui. Non absurde quippe spiritum diei comparamus, corpus autem nocti; dominicum enim corpus in morte ac resurrectione et spiritus nostri figuram et corporis gerebat exemplum. Etiam sic ergo apparet illa ratio simpli ad duplum in horis triginta sex cum duodecim ad uiginti quattuor conferuntur. Et horum quidem numerorum causas cur in scripturis sanctis positi sint potest alius alias indagare uel quibus istae quas ego reddidi praeponendae sint uel aeque probabiles uel istis etiam probabiliores; frustra tamen eos esse in scripturis positos et nullas esse causas mysticas cur illic isti numeri commemorentur nemo tam stultus ineptusque contenderit. Ego autem quas reddidi uel ex ecclesiae auctoritate a maioribus tradita uel ex diuinarum scripturarum testimonio uel ex ratione numerorum similitudinumque collegi. Contra rationem nemo sobrius, contra scripturas nemo christianus, contra ecclesiam nemo pacificus senserit.
11. O tejto sviatosti, o tejto obete, o tomto kňazovi, o tomto Bohu, skôr než bol poslaný a prišiel narodený zo ženy, boli obrazy všetkých posvätných a mystických zjavení našich otcov anjelskými zázrakmi i skutkami, ktoré sami vykonali, takže každé stvorenie nejakým spôsobom hovorilo skutočnosťami o tom, ktorý mal byť jedinou spásou tých, čo mali byť vytrhnutí zo smrti. Keďže sme sa totiž odlúčením od jediného, najvyššieho a pravého Boha zločinom bezbožnosti a odporovaním mu rozptýlili a márnivo sa zapodievali množstvom vecí, rozptýlili sa nimi, pripútali sa k nim, bolo potrebné, aby na znamenie a príkaz milosrdného Boha tie isté veci vo svojom množstve volali po príchode jediného, aby ho pri jeho príchode vítali mnohé veci, aby mu všetky veci svedčili, že už prišiel; Aby sme, oslobodení od mnohých vecí, priľnuli k jednému; aby sme, mŕtvi v duši mnohými hriechmi a určení zomrieť v tele za trest hriechu, milovali toho, ktorý za nás zomrel v tele bez hriechu; aby sme, veriac v jedného zmŕtvychvstalého a duchovne s ním povstávajúc vierou, boli ospravedlnení stať sa jedným v jednom Spravodlivom Aby sme nezúfali, že budeme vzkriesení aj v tele. aby sme nezúfali, že budeme vzkriesení aj v tele, keď sa vidíme pred ním, my, množstvo údov, ako jedna hlava; v ňom, teraz očistení vierou a v budúcnosti obnovení videním, zmierení s Bohom jeho funkciou prostredníka, máme priľnúť k Jednému. tešiť sa z Jediného, vytrvať v Jednote./p>[VII 11] Hoc sacramentum, hoc sacrificium, hic sacerdos, hic deus antequam missus ueniret factus ex femina — omnia quae sacrate atque mystice patribus nostris per angelica miracula apparuerunt siue quae per ipsos facta sunt similitudines huius fuerunt ut omnis creatura factis quodam modo loqueretur unum futurum in quo esset salus uniuersorum a morte reparandorum. Quia enim ab uno deo summo et uero per impietatis iniquitatem resilientes et dissonantes defluxeramus et euanueramus in multa discissi per multa et inhaerentes in multis, oportebat nutu et imperio dei miserantis ut ipsa multa uenturum conclamarent unum, et a multis conclamatus ueniret unus, et multa contestarentur uenisse unum, et a multis exonerati ueniremus ad unum, et multis peccatis in anima mortui et propter peccatum in carne morituri amaremus sine peccato mortuum in carne pro nobis unum, et in resuscitatum credentes et cum illo per fidem spiritu resurgentes iustificaremur in uno iusto facti unum, nec in ipsa carne nos resurrecturos desperaremus cum multa membra intueremur praecessisse nos caput unum in quo nunc per fidem mundati et tunc per speciem redintegrati et per mediatorem deo reconciliati haereamus uni, fruamur uno, permaneamus unum.
8. 12. Teda ten istý Boží Syn, Božie Slovo a zároveň Prostredník Boha a ľudí ako Syn človeka, rovný Otcovi Tak ten istý Boží Syn, Božie Slovo a zároveň Prostredník Boha a ľudí ako Syn človeka, rovný Otcovi jednotou Božstva a podobný nám človečenstvom, ktoré prijal, modliac sa za nás k Otcovi svojím človečenstvom, bez toho, aby prestal byť jedno s Otcom v Božstve, okrem iného hovorí: Nielen za týchto sa modlím, ale aj za tých, čo uveria vo mňa, skrze ich slovo, aby všetci boli jedno, ako ty vo mne, Otče, a ja v tebe, aby aj oni boli jedno v nás, aby svet uveril, že si ma poslal. A slávu, ktorú si mi dal, som im dal, aby boli jedno, ako sme my .[VIII 12] Sic ipse filius dei, uerbum dei et idem ipse mediator dei et hominum filius hominis, aequalis patri per diuinitatis unitatem et particeps noster per humanitatis susceptionem, patrem interpellans pro nobis per id quod homo erat nec tamen tacens quod deus cum patre unum erat et inter cetera ita loquitur: Non pro his autem rogo, inquit, tantum sed et pro eis qui credituri sunt per uerbum eorum in me ut omnes unum sint sicut tu pater in me et ego in te, ut ei ipsi in nobis unum sint, ut mundus credat quia tu me misisti. Et ego claritatem quam dedisti mihi dedi illis ut sint unum sicut et nos unum sumus.
9. Nepovedal: “Že ja a oni sme jedno”, hoci ako hlava Cirkvi a Cirkev, ktorá je jeho telom, mohol povedať: “Že ja a oni sme nie jedno, ale jedno”, pretože hlava a telo je jeden Kristus. mohol povedať: “Že ja a oni nie sme jedno, ale jedno,” lebo hlava a telo je jeden . Ale tým, že prejavil svoju božskú súpodstatnosť s Otcom (s odkazom na to hovorí na inom mieste: Ja a Otec sme jedno ), konsubstanciálnosť takého druhu, ktorý je mu vlastný, teda konsubstanciálnu rovnosť v tej istej prirodzenosti, chce, aby jeho vlastné bolo jedno, ale v ňom. Sami osebe by toho totiž neboli schopní, pretože by ich od seba oddeľovali protichodné vôle, vášne a nečistota hriechu. Preto ich Prostredník očisťuje, aby v ňom boli jedno, a to nielen v jednote svojej prirodzenosti, v ktorej sa stávajú rovnými anjelom ako smrteľníkom. ale aj totožnosťou vôle, ktorá sa sprisahá v plnom súlade s tou istou blaženosťou a istým spôsobom sa spája do jedného ducha prostredníctvom ohňa lásky. To je zmysel výrazu: Nech sú jedno, ako sme my jedno; ako sú Otec a Syn jedno nielen pre rovnosť podstaty, ale aj vôle, tak nech sú jedno tí, ktorí majú Syna ako prostredníka medzi sebou a Bohom, nielen preto, že majú tú istú prirodzenosť, ale aj pre spoločenstvo tej istej lásky. Potom nám Pán ukazuje, že je prostredníkom, skrze ktorého sme zmierení s Bohom, týmito slovami: Ja v nich a vy vo mne, aby sa zavŕšili v jednote.[IX] Non dixit: ‘Ego et ipsi unum,’ quamuis per id quod ecclesiae caput est et corpus eius ecclesia posset dicere: ‘Ego et ipsi’ non unum sed ‘unus,’ quia caput et corpus unus est Christus. Sed diuinitatem suam consubstantialem patri ostendens (propter quod et alio loco dicit: Ego et pater unum sumus), in suo genere, hoc est in eiusdem naturae consubstantiali parilitate, uult esse suos unum sed in ipso quia in se ipsis non possent dissociati ab inuicem per diuersas uoluntates et cupiditates et immunditiam peccatorum; unde mundantur per mediatorem ut sint in illo unum non tantum per eandem naturam qua omnes ex hominibus mortalibus aequales angelis fiunt sed etiam per eandem in eandem beatitudinem conspirantem concordissimam uoluntatem in unum spiritum quodam modo caritatis igne conflatam. Ad hoc enim ualet quod ait: Vt sint unum sicut et nos unum sumus, ut quemadmodum pater et filius non tantum aequalitate substantiae sed etiam uoluntate unum sunt, ita et hi inter quos et deum mediator est filius non tantum per id quod eiusdem naturae sunt sed etiam per eandem dilectionis societatem unum sint. Deinde idipsum quod mediator est per quem reconciliamur deo sic indicat: Ego, inquit, in eis et tu in me ut sint consummati in unum.
10. 13. V tom je skutočný pokoj a pre nás pevné spojenie so Stvoriteľom, keď nás očistí a zmieruje Prostredník života, tak ako nás od neho oddelil Prostredník smrti. Lebo ako pyšný diabol priviedol povýšenca na smrť, tak pokorný Kristus priviedol poslušného človeka späť k životu, lebo tak ako on padol z výšin svojej pýchy a priviedol na zem ochotného človeka, tak on vstal zo svojho poníženia a pozdvihol veriaceho človeka Diabol nedošiel tak ďaleko, ako viedol človeka (lebo ak zomrel duchovne vo svojej bezbožnosti, nezomrel telesne, lebo si nevzal na seba telesné rúcho), a tak sa v očiach človeka zjavil ako knieža uprostred légie démonov, prostredníctvom ktorých zavádza vládu svojich podvodov. Takto človeka čoraz viac nadúva zábleskami pýchy, túži viac po moci ako po spravodlivosti; nadúva ho falošnou filozofiou alebo ho zvádza svätokrádežnými obradmi, zráža do nej aj oklamané a zosmiešnené duše, príliš zvedavé na magické prostriedky a príliš opovážlivé, a tak drží človeka vo svojej moci a dokonca sľubuje očistenie duše obradom zvaným , pričom sa premieňa na anjela svetla prostredníctvom rôznorodých inscenácií zázrakov a lživých divov.[X 13] Haec est uera pax et cum creatore nostro nobis firma conexio purgatis et reconciliatis per mediatorem uitae sicut maculati et alienati ab eo recesseramus per mediatorem mortis. Sicut enim diabolus superbus hominem superbientem perduxit ad mortem, ita Christus humilis hominem obedientem reduxit ad uitam; quia sicut ille elatus cecidit et deiecit consentientem, sic iste humiliatus surrexit et erexit credentem. Quia enim non peruenerat diabolus quo ipse perduxerat (mortem quippe spiritus in impietate gestabat sed mortem carnis non subierat quia nec indumentum susceperat), magnus homini uidebatur princeps in legionibus daemonum per quos fallaciarum regnum exercet. Sic hominem per elationis typhum potentiae quam iustitiae cupidiorem aut per falsam philosophiam magis inflans aut per sacra sacrilega inretiens, in quibus etiam magicae fallaciae curiosiores superbioresque animas deceptas inlusasque praecipitans, subditum tenet pollicens etiam purgationem animae per eas quas *teletas appellant transfigurando se in angelum lucis per multiformem machinationem in signis et prodigiis mendacii.
11. 14. Zlým duchom je totiž ľahké pôsobiť prostredníctvom vzdušných tiel množstvo vecí, ktoré vzbudzujú obdiv v dušiach zaťažených pozemskými telami, a to aj u tých, ktorí sú lepšie disponovaní Ak totiž aj pozemské telesá, dobre vycvičené umením a neustálym cvičením, dokážu pred verejnosťou predvádzať také mimoriadne divadelné predstavenia a cvičenia, že rozprávať o nich ľuďom, ktorí ich nikdy nevideli, sa zdá takmer neuveriteľné, Čo je také výnimočné na tom, že diabol a jeho anjeli pomocou vzdušných telies vyťahujú z prvkov hmoty zázraky, ktorým sa človek čuduje, a tiež pomocou tajných vplyvov vytvárajú fantazmagórie obrazov, ktoré dokážu oklamať ľudí počas bdenia alebo spánku, alebo príliš vzrušiť dementných? Ale tak ako sa môže stať, že človek s bezúhonným správaním a morálkou sa môže pozerať na zvrhlých jedincov, ktorí chodia po lane a robia mnohé nezvyčajné veci, pričom svoje telo deformujú na tisíc spôsobov, a predsa nechce robiť to isté, ani ich pre tieto veci nepovažuje za lepších, než je on sám, tak aj veriaca a zbožná duša ich môže nielen vidieť, ale aj, Veriaca a zbožná duša ich môže nielen vidieť, ale vzhľadom na krehkosť tela aj pociťovať vzrušenie z divotvorných činov démonov, avšak bez toho, aby ľutovala, že nie je schopná urobiť to isté, alebo aby sa považovala za nižšiu ako oni, a to tým viac, že patrí do spoločnosti svätých, ktorí, či už ľudia alebo anjeli, mocou Boha, ktorému je všetko podriadené, dokázali veci, ktoré vôbec neboli klamlivé a oveľa dôležitejšie.[XI 14] Facile est enim spiritibus nequissimis per aeria corpora facere multa quae mirentur animae terrenis corporibus aggrauatae etiam melioris affectus. Si enim corpora ipsa terrena nonnullis artibus et exercitationibus modificata in spectaculis theatricis tanta miracula hominibus exhibent ut hi qui numquam talia uiderunt narrata uix credant, quid magnum est diabolo et angelis eius de corporeis elementis per aeria corpora facere quae caro miretur aut etiam occultis inspirationibus ad inludendos humanos sensus phantasmata imaginum machinari quibus uigilantes dormientesue decipiat uel furentes exagitet? Sed sicut fieri potest ut homo uita ac moribus melior spectet nequissimos homines uel in fune ambulantes uel multimodis motibus corporum multa incredibilia facientes nec ullo modo talia facere concupiscat nec eos propterea sibi praeponendos existimet, sic anima fidelis et pia non solum si uideat, uerum etiam si propter fragilitatem carnis exhorreat miracula daemonum, non ideo tamen aut non se posse talia dolebit aut ob hoc illos meliores esse iudicabit, cum sit praesertim in societate sanctorum qui per uirtutem dei cui cunta subiecta sunt et minime fallacia et multo maiora fecerunt siue homines siue angeli boni.
12. 15. Tieto svätokrádežné simulakrá, tieto bezbožné kuriozity, tieto magické obrady neočisťujú dušu a nezmierujú ju s Bohom, lebo falošný prostredník ju neťahá k výšinám, ale skôr jej bráni tým, že jej uzatvára prístup vášňami, ktoré, čím nebezpečnejšie, tým pyšnejšie, vzbudzuje u svojich spolupáchateľov. Tie, neschopné posilniť krídla cnosti, aby mohla vzlietnuť, majú za následok zväčšenie, aby potopili váhu neresti duše, ktorá klesá tým nižšie, čím vyššie sa domnieva, že sa dostala. Preto tak, ako božsky poučených mudrcov viedla hviezda, aby sa poklonili Pánovej pokore, aj my sa musíme vrátiť do vlasti nie cestou, ktorou sme prišli, ale inou cestou, ktorou nás naučil Kráľ. To, čo nás naučil pokorný kráľ a čo pyšný kráľ, nepriateľ pokorného kráľa, nemôže zachytiť. Veď aj nám, aby sme sa klaňali pokornému Kristovi, nebesá rozprávali o Božej sláve, šírili svoj hlas po celej zemi a svoje slová až na kraj . V Adamovi nám hriech otvoril cestu smrti: Skrze jedného človeka vošiel do sveta hriech a pre hriech smrť, a tak prešla na všetkých ľudí, v ktorých všetci zhrešili Prostredníkom tejto cesty bol diabol, ktorý nás priviedol k hriechu a uvrhol do smrti Samozrejme, že mu stačila jeho vlastná smrť, aby spáchal našu dvojitú smrť. On zomrel z bezbožnosti v duchu, ale nezomrel v tele, ale zahnal nás do bezbožnosti a kvôli nej sme si zaslúžili prísť k smrti tela. Po jednom sme teda túžili prostredníctvom tohto zlého vnuknutia, druhé nás prenasledovalo prostredníctvom spravodlivého odsúdenia; preto bolo napísané: Boh nespôsobil smrť. Preto bolo napísané: Boh smrť neurobil, lebo ju nespôsobil, a predsa práve jeho trestom bol hriešnik odsúdený na zákonitú smrť. Tak isto sudca odsudzuje páchateľa k trestu, ale príčinou trestu nie je spravodlivosť sudcu, ale zásluha zločinu. Tam teda, kam nás priviedol sprostredkovateľ smrti tela a kam neprišiel, teda k samotnej smrti tela, Pán, náš Boh, vložil liek na naše uzdravenie, ktorý nebol diablom udelený na základe skrytého a absolútne nepreniknuteľného ustanovenia Božej vysokej spravodlivosti. Ako z jedného človeka pochádza smrť, tak z jedného človeka malo pochádzať aj vzkriesenie mŕtvych. . Ľudia sa totiž snažili vyhnúť tomu, čomu sa vyhnúť nemohli, teda skôr smrti tela ako smrti ducha, alebo skôr trestu ako príčine trestu (pretože im záležalo len na tom, aby nehrešili, alebo im na tom nezáležalo vôbec); Prostredník života, ktorý nás učí, aby sme sa nebáli smrti, ktorá je v súčasnom ľudskom stave nevyhnutná, ale skôr bezbožnosti, pred ktorou sa môžeme vierou chrániť, nám vyšiel v ústrety k cieľu, o ktorý sa usilujeme, ale nie na ceste, po ktorej sme kráčali. Veď my sme prišli k smrti hriechom, on spravodlivosťou. Preto kým naša smrť je trestom za hriech, jeho smrť sa stáva hostiteľom za hriech.[XII 15] Nequaquam igitur per sacrilegas similitudines et impias curiositates et magicas consecrationes animae purgantur et reconciliantur deo quia falsus mediator non traicit ad superiora, sed potius obsidens intercludit uiam per affectus quos tanto maligniores quanto superbiores suae societatis inspirat, qui non possunt ad euolandum pinnas nutrire uirtutum sed potius ad demergendum pondera exaggerare uitiorum tanto grauius animae ruiturae quanto sibi uidetur euecta sublimius. Proinde sicut magi fecerunt diuinitus moniti quos ad humilitatem domini adorandam stella perduxit, ita et nos non qua uenimus sed per aliam uiam in patriam redire debemus quam rex humilis docuit et quam rex superbus humili regi aduersarius obsidere non possit. Et nobis enim ut adoremus humilem Christum caeli enarrauerunt gloriam dei cum in omnem terram exiit sonus eorum et in fines orbis terrae uerba eorum. Via nobis fuit ad mortem per peccatum in Adam: Per unum quippe hominem peccatum intrauit in mundum et per peccatum mors, et ita in omnes homines pertransiit in quo omnes peccauerunt. Huius uiae mediator diabolus fuit, persuasor peccati et praecipitator in mortem; nam et ipse ad operandam duplam mortem nostram simplam attulit suam. Per impietatem namque mortuus in spiritu, carne utique mortuus non est; nobis autem et impietatem persuasit et propter hanc ut in mortem carnis uenire mereremur effecit. Vnum ergo appetiuimus iniqua suasione; alterum nos secutum est iusta damnatione. Propterea quippe scriptum est: Deus mortem non fecit, quia causa mortis ipse non fuit; sed tamen per eius retributionem iustissima mors inrogata est peccatori; sicut supplicium iudex inrogat reo, causa tamen supplicii non est iustitia iudicis sed meritum criminis. Quo ergo nos mediator mortis transmisit et ipse non uenit, id est ad mortem carnis, ibi nobis dominus deus noster medicinam emendationis inseruit quam ille non meruit occulta et nimis arcana ordinatione diuinae altaeque iustitiae. Vt ergo sicut per unum hominem mors ita per unum hominem fieret resurrectio mortuorum quia magis uitabant homines quod euitare non poterant mortem carnis quam mortem spiritus, id est magis poenam quam meritum poenae (nam non peccare aut non curatur aut parum curatur; non mori autem quamuis non obtineatur uehementer satagitur), uitae mediator ostendens quam non sit mors timenda quae per humanam conditionem iam euadi non potest sed potius impietas quae per fidem caueri potest, occurrit nobis ad finem quo uenimus sed non qua uenimus. Nos enim ad mortem per peccatum uenimus, ille per iustitiam; et ideo cum sit mors nostra poena peccati, mors illius facta est hostia pro peccato.
13. 16. Z tohto dôvodu, ak má byť duša postavená pred telo, ak smrť duše spočíva v tom, že ju opustí Boh, zatiaľ čo smrť tela spočíva v tom, že ju opustí duša, a ak nakoniec pri smrti tela trest spočíva v tom, že duch násilne opustí telo, pretože dobrovoľne opustil Boha, tak opustil Boha z vlastnej vôle, opúšťa telo aj proti svojej vôli a z vlastnej vôle ho nemôže opustiť inak, ako že si urobí násilie samovraždou, duša Prostredníka dokázala, že to nebol trest za hriech, čo ho viedlo k smrti tela, lebo ho neopustil proti svojej vôli, ale preto, že to chcel, keď to chcel, ako to chcel. Keďže bol zložený v jednote s Božím slovom, mohol povedať: Mám moc opustiť svoj život a opäť ho prijať. Nikto mi ho neberie, ale ja ho opúšťam a beriem si ho späť. . Prítomní sa tomu veľmi čudovali, ako o tom hovorí evanjelium, keď hneď po tomto výkriku (ktorý je obrazom nášho hriechu) naposledy vydýchol Ukrižovaní totiž zomreli po dlhých mukách, ako o tom svedčia dvaja lotri, ktorým zlomili nohy, aby urýchlili ich smrť a zniesli ich z kríža pred sobotou. Čo sa týka Krista, zdalo sa mi zvláštne, že je už mŕtvy Dokonca aj Pilát bol podľa textu prekvapený, keď ho požiadali o telo Pána, aby ho pochovali.[XIII 16] Quapropter cum spiritus corpori praeponatur morsque sit spiritus a deo deseri, mors autem corporis ab spiritu deseri eaque sit poena in morte corporis ut quia spiritus uolens deseruit deum, deserat corpus inuitus ut cum spiritus deum deseruerit quia uoluit, deserat corpus etiamsi noluerit nec deserat cum uoluerit nisi aliquam sibi uim qua ipsum corpus perimatur intulerit, demonstrauit spiritus mediatoris quam nulla poena peccati usque ad mortem carnis accesserit quia non eam deseruit inuitus sed quia uoluit, quando uoluit, quomodo uoluit. Quippe dei uerbo ad unitatem commixtus hinc ait: Potestatem habeo ponendi animam meam et potestatem habeo iterum sumendi eam. Nemo tollit eam a me, sed ego pono eam a me, et iterum sumo eam. Et hoc maxime mirati sunt sicut euangelium loquitur qui praesentes erant cum post illam uocem in qua figuram peccati nostri edidit, continuo tradidit spiritum. Longa enim morte cruciabantur ligno suspensi. Vnde latronibus ut iam morerentur et de ligno ante sabbatum deponerentur crura confracta sunt. Ille autem quia mortuus inuentus est miraculo fuit. Hoc etiam Pilatum legimus fuisse miratum cum ab illo sepeliendum corpus domini peteretur.
17. A tak ten podvodník, ktorý bol príčinou smrti a protiví sa životu pod falošným dojmom očisťovania vo svätokrádežných obradoch a obetách, ktoré zvádzajú pyšných, vylúčený z účasti s nami na našej duchovnej smrti a vzkriesení, mohol dať za našu dvojitú smrť svoju jedinú smrť, ale nemohol dať v sebe jediné vzkriesenie, ktoré by bolo sviatosťou nášho znovuzrodenia a príkladom konečného vzkriesenia. Naopak, ten, ktorý bol živý v duchu a vzkriesil svoje telo z mŕtvych, pravý prostredník života, vyhnal z duší svojich veriacich toho, kto bol mŕtvy v duchu a prostredník smrti, aby mu nedovolil vládnuť vo svojom vnútri, a tak ho nechal útočiť bez toho, aby dosiahol víťazstvo. Kristus sa sám obetoval svojim pokušeniam, aby bol naším prostredníkom pri ich prekonávaní, a to nielen svojou pomocou, ale aj svojím príkladom. Diabol, keď sa najprv pokúsil vniknúť všetkými prístupovými cestami a keď bol vyhnaný, keď vyčerpal na púšti po krste pokušenie plné všetkých lichôt (lebo ten, kto bol mŕtvy v duchu, nemohol zvíťaziť nad tým duchom, ktorý bol živý), dychtivý poslať človeka na smrť, využil uskutočnenie tej smrti, ktorá je v jeho moci, a prostredník života bol ponechaný na svoje uváženie v tom, čo od nás vzal na smrteľné. Ale práve tam, na poli, ktoré bolo vydané jeho činom, bol diabol úplne porazený, pretože práve tým, že dostal vonkajšiu moc zabiť Pánovo smrteľné telo, bola porazená jeho vnútorná moc, ktorou nás zotročoval….. Stalo sa totiž, že reťaze nespočetných hriechov a nespočetných úmrtí boli pretrhnuté smrťou jedného. úplne bez hriechu. Pán pre nás podstúpil takú neprimeranú smrť, aby nám smrť, ktorá nám prináleží, neublížila. Neexistovala žiadna moc, ktorá by mala právo zbaviť ho tela, on sa ho zbavil sám. Lebo ten, ktorý nemusel zomrieť, keby si to bol prial, nepochybne zomrel preto, že si to prial, a dal tak dobrú lekciu kniežatstvám a mocnostiam, ktoré vo svojej osobe úplne rozdrvil. . Svojou smrťou, jedinou absolútne pravou obetou prinesenou za nás, všetko, čo bolo v nás vinné a čo dávalo právo kniežatstvám a mocnostiam nútiť nás k odčineniu mukami, očistil, zrušil, zahladil a svojím vzkriesením k novému životu nás, predurčených, nazval ospravedlnenými, ospravedlnil nás oslávenými. . Takto tá istá telesná smrť vzala diablovi človeka, ktorého plným právom ovládal po tom, čo ho s jeho súhlasom zviedol, človeka, ktorý bol príliš chudobný, príliš slabý, ktorého on, dokonale zbavený skazenosti tela a krvi, s pomocou slabosti smrteľného tela rozdrvil (s pohŕdaním tým väčším, čím väčšie bolo, takpovediac, jeho šťastie a sila) ako otrhaného a úbohého. Lebo tam, kde bez toho, aby ho nasledoval, vyhnal hriešneho človeka v okamihu jeho pádu, tam v čase jeho zostupu prenasledovaním znížil Vykupiteľa. Tak sa Boží Syn ráčil stať naším priateľom tým, že s nami zdieľal smrť imunity, od ktorej sa nepriateľ považoval za lepšieho a väčšieho ako my. Náš Vykupiteľ hovorí: Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. . Diabol zašiel tak ďaleko, že sa považoval za väčšieho ako sám Pán, pretože Pán sa ho vzdal vo svojom umučení. Práve o Pánovi teda musíme chápať to, čo čítame v žalme: Urobil si ho o niečo nižším ako anjelov. . A tu je výsledok toho všetkého: nevinný Pán, zabitý zlým, ktorý konal proti nám na základe práva, ktoré mu bolo spravodlivo udelené, zvíťazil nad diablom s plnou spravodlivosťou, urobil otroctvo spôsobené hriechom svojím vlastným, oslobodil nás z otroctva, ktoré nám právom patrilo kvôli hriechu, zničil rozsudok smrti svojou spravodlivou krvou, ktorú nespravodlivo vylial diabol, a vykúpil hriešnikov, ktorí potrebovali ospravedlnenie.[17] Hic itaque deceptor qui fuit homini meditor ad mortem falsoque se opponit ad uitam nomine purgationis per sacra et sacrificia sacrilega quibus superbi seducuntur quia nec participationem mortis nostrae habere potuit nec resurrectionem suae, simplam quidem suam mortem ad duplam nostram potuit afferre; simplam uero resurrectionem in qua et sacramentum esset renouationis nostrae et eius quae in fine futura est euigilationis exemplum non utique potuit. Ille proinde qui spiritu uiuus carnem suam mortuam resuscitauit, uerus uitae mediator illum spiritum mortuum et mortis mediatorem ab spiritibus in se credentium foras misit ut non regnaret intrinsecus sed forinsecus oppugnaret nec tamen expugnaret. Cui se ipse quoque temptandum praebuit ut ad superandas etiam temptationes eius mediator esset non solum per adiutorium uerum etiam per exemplum. At ille primitus ubi per omnes aditus ad interiora moliens inrepere expulsus est, post baptismum in heremo completa omni temptatione inlecebrosa quia uiuum spiritum mortuus spiritu non inuasit quoquo modo auidus mortis humanae conuertit se ad faciendam mortem quam potuit et permissus est in illud quod ex nobis mortale uiuus mediator acceperat. Et ubi potuit aliquid facere ibi ex omni parte deuictus est, et unde accepit exterius potestatem dominicae carnis occidendae inde interior qua nos tenebat potestas eius occisa est. Factum est enim ut uincula peccatorum multorum in multis mortibus per unius unam mortem quam peccatum nullum praecesserat soluerentur. Quam propterea dominus pro nobis indebitam reddidit ut nobis debita non noceret. Neque enim cuiusquam iure potestatis exultus est carne, sed ipse se exuit. Nam qui posset non mori si nollet, procul dubio quia uoluit mortuus est, et ideo principatus et potestates exemplauit fiducialiter triumphans eas in semetipso. Morte sua quippe uno uerissimo sacrificio pro nobis oblato quidquid culparum erat unde nos principatus et potestates ad luenda supplicia iure detinebant purgauit, aboleuit, exstinxit, et sua resurrectione in nouam uitam nos praedestinatos uocauit, uocatos iustificauit, iustificatos glorificauit. Ita diabolus hominem quem per consensionem seductum tamquam iure integro possidebat, et ipse nulla corruptione carnis et sanguinis septus per istam corporis mortalis fragilitatem nimis egeno et infirmo tanto superbior quanto uelut ditior et fortior quasi pannoso et aerumnoso dominabatur, in ipsa morte carnis amisit. Quo enim cadentem non secutus impulit peccatorem illuc descendentem persecutus compulit redemptorem. Sic in mortis consortio filius dei nobis fieri dignatus est amicus quo non perueniendo meliorem se nobis atque maiorem putabat inimicus. Dicit enim redemptor noster: Maiorem dilectionem nemo habet quam ut animam suam ponat pro amicis suis. Quocirca etiam ipso domino se credebat diabolus superiorem in quantum illi dominus in passionibus cessit quia et de ipso intellectum est quod in psalmis legitur: Minuisti eum paulo minus ab angelis, ut ab iniquo uelut aequo iure aduersus nos agente ipse occisus innocens eum iure aequissimo superaret {atque ita captiuitatem propter peccatum factam captiuaret} nosque liberaret a captiuitate propter peccatum iusta suo iusto sanguine iniuste fuso mortis chirographum delens et iustificandos redimens peccatores.
18. Z tohto dôvodu sa diabol stále vysmieva svojim, ktorým sa predstavuje s tým, že ich chce očistiť svojimi tajomstvami, ale v skutočnosti ich chce do toho zatiahnuť a priviesť k pádu, pretože ľahko presvedčí ich pýchu, aby sa vysmievali a opovrhovali Kristovou smrťou: diabol sa im zdá tým svätejší a božskejší, čím viac je mu táto smrť cudzia. Ale je len veľmi málo tých, ktorí mu zostali verní, keď pohania zbožne uznali a vypili cenu svojho vykúpenia a plní dôvery opustili svojho nepriateľa a utiekli k svojmu Vykupiteľovi. Diabol totiž nevie, že božská Múdrosť, ktorá sa rozširuje mocou a so všetkou jemnosťou disponuje od najvyššieho cieľa, ktorým je prvé z duchovných stvorení, až po najnižší cieľ, ktorým je smrť tela, využíva jeho úskoky a zúrivosť na spásu svojich verných, pretože všade preniká svojou čistotou a nič nečisté k nej nepreniká. . Ale pre diabla, ktorý je oslobodený od smrti tela (a preto postupuje s veľkou pýchou), je pripravená smrť iného druhu vo večnom ohni Tartaru, kde môžu byť mučení nielen duchovia oblečení v pozemskej hmote, ale aj tí, ktorí sú oblečení vo večnej hmote. A čo sa týka pyšných ľudí, ktorí pohŕdajú Kristom, pretože zomrel, hoci nás svojou smrťou tak draho vykúpil. Tí, ktorí sú pyšní a pohŕdajú Kristom, pretože je mŕtvy, hoci nás tak draho vykúpil svojou smrťou, najprv zaplatia spolu s ostatnými ľuďmi daň telesnej smrti kvôli úbohému stavu, ktorý ľudská prirodzenosť zdedila z prvého hriechu, a potom budú uvrhnutí do večnej smrti s diablom. Dali mu prednosť pred Kristom, pretože ich uvrhol do smrti, do ktorej diabol pre rozdielnosť prirodzenosti nespadol a do ktorej z nesmiernej milosti zostúpil Kristus. Napriek tomu sa považujú za nadradených diablom a neprestávajú ich prenasledovať urážkami a nenávisťou, hoci dobre vedia, že sú oslobodení od utrpenia smrti, pre ktorú opovrhujú Kristom. Takto odmietajú vziať do úvahy, že Božie Slovo, hoci zostáva totožné so sebou samým a v každom ohľade nemenné, môže prijatím nižšej prirodzenosti trpieť smrť, ktorú nečistý diabol nemôže trpieť pre nedostatok pozemského tela. Hoci sú teda nadradení démonom, podliehajú smrti, pretože majú smrteľné telo, zatiaľ čo démoni nemôžu zomrieť, pretože ho nemajú. Veľa si robia z obetí svojich obetí, ale netušia, že ich obetujú zákerným a pyšným duchom, alebo ak to aj vedia, myslia si, že získajú nejaký úžitok z priateľstva s perfídnymi a žiarlivými bytosťami, ktoré nemajú iný záujem ako zabrániť nášmu návratu k Bohu.[18] Hinc etiam diabolus adhuc suos inludit quibus se per sua sacra uelut purgandis et potius implicandis atque mergendis falsus mediator opponit quod superbis facillime persuadet inridere atque contemnere mortem Christi a qua ipse quanto est alienior tanto ab eis creditur sanctior atque diuinior. Qui tamen apud eum paucissimi remanserunt agnoscentibus gentibus et pia humilitate bibentibus pretium suum eiusque fiducia deserentibus hostem suum et concurrentibus ad redemptorem suum. Nescit enim diabolus quomodo illo et insidiante et furente utatur ad salutem fidelium suorum excelsissima sapientia dei, a fine superiore, quod est initium spiritalis creaturae, usque ad finem inferiorem, quod est mors corporis, pertendens fortiter et disponens omnia suauiter. Attingit enim ubique propter suam munditiam, et nihil inquinatum in eam incurrit. A morte autem carnis alieno diabolo unde nimium superbus incedit mors alterius generis praeparatur in aeterno igne tartari quo non solum cum terrenis sed etiam cum aeriis corporibus excruciari spiritus possint. Superbi autem homines quibus Christus quia mortuus est uiluit ubi nos tam magno emit et istam mortem reddunt cum hominibus conditioni aerumnosae naturae quae trahitur a primo peccato et in illam cum illo praecipitabuntur. Quem propterea Christo praeposuerunt quia eos in istam deiecit quo per distantem naturam ipse non cecidit et quo propter eos per ingentem misericordiam ille descendit, et tamen se daemonibus esse meliores non dubitant credere eosque maledictis omnibus insectari detestarique non cessant, quos certe alienos ab huius mortis passione nouerunt propter quam Christum contemnunt. Nec sic uolunt considerare quam fieri potuerit ut in se manes nec per se ipsum ex ulla parte mutabile uerbum dei per inferioris tamen naturae susceptionem aliquid inferius pati posset quod immundus daemon quia terrenum corpus non habet, pati non possit. Sic cum sint ipsi daemonibus meliores, tamen quia carnem portant mori sic possunt quemadmodum mori daemones quia non eam portant non utique possunt. Et cum de mortibus sacrificiorum suorum multum praesumant quae se fallacibus superbisque spiritibus immolare non sentiunt, aut si etiam sentiunt, aliquid sibi prodesse arbitrantur perfidorum et inuidorum amicitiam quorum intentionis nullum negotium est nisi impeditio reditus nostri.
14. 19. Nechápu, že títo pyšní duchovia by sa nemohli potešiť poctami obetí, keby pravý Boh, na ktorého miesto sa hlásia, nemal právo, on jediný, na pravú obetu, a že túto obetu nemožno legitímne priniesť inak ako svätým a spravodlivým kňazom a ak hmota obety nie je vzatá od tých, za ktorých sa obetuje, a ak to nie je hmota bez vady, aby mohla byť obetovaná na očistenie chybných bytostí.[19] Non intellegunt ne ipsos quidem superbissimos spiritus honoribus sacrificiorum gaudere potuisse nisi uni uero deo pro quo coli uolunt uerum sacrificium deberetur.
To si určite želajú tí, ktorí žiadajú, aby sa za nich priniesla Bohu obeta. A ktorý kňaz je taký spravodlivý a svätý ako jediný Boží Syn, ktorý nepotreboval očisťovať svoje hriechy obetou, ani pôvodnou, ani žiadnou inou, pridanou ľudskou existenciou? A čo iné možno vziať ľuďom a ponúknuť im tak výhodne ako ľudské telo? A čo je tak vhodné na toto obetovanie ako smrteľné telo? A čo je také čisté, aby očistilo nečistotu smrteľníkov, ako telo počaté a zrodené panensky, bez akejkoľvek nákazy telesnej zmyselnosti? A čo je také obetné a príjemné ako telo našej obety, ktoré je telom nášho kňaza? Ak v každej obete treba zohľadniť štyri aspekty (komu sa prináša, kým sa prináša, čo sa prináša, za koho sa prináša), všetky štyri sa zhodujú v tom istom jedinom a pravom Prostredníkovi, ktorý nás zmieruje s Bohom prostredníctvom svojej obety pokoja. je jedno s Bohom, ktorému sa obetoval, je jedno v sebe s tými, za ktorých sa obetoval, je jedno v sebe s tým, čo obetoval.[XIV] Neque id posse rite offerri nisi per sacerdotem sanctum et iustum nec nisi ab eis accipiatur quod offertur pro quibus offertur atque id sine uitio sit ut pro uitiosis mundandis possit offerri. Hoc certe omnes cupiunt qui pro se offerri sacrificium deo uolunt. Quis ergo tam iustus et sanctus sacerdos quam unicus dei filius non qui opus haberet per sacrificium sua purgare peccata nec originalia nec ex humana uita quae adduntur? Et quid tam congruenter ab hominibus sumeretur quod pro eis offerretur quam humana caro? Et quid tam aptum huic immolationi quam caro mortalis? Et quid tam mundum pro mundandis uitiis mortalium quam sine ulla contagione carnalis concupiscentiae caro nata in utero et ex utero uirginali? Et quid tam grate offerri et suscipi posset quam caro sacrificii nostri corpus effectum sacerdotis nostri? Vt quoniam quattuor considerantur in omni sacrificio: cui offeratur, a quo offeratur, quid offeratur, pro quibus offeratur; idem ipse unus uerusque mediator per sacrificium pacis reconcilians nos deo unum cum illo maneret cui offerebat, unum in se faceret pro quibus offerebat, unus ipse esset qui offerebat et quod offerebat.
15. 20. Sú ľudia, ktorí si myslia, že sa môžu očistiť vlastným úsilím kontemplovať Boha a spojiť sa s ním: táto pýcha je ich najhoršou nečistotou. Lebo niet neresti, ktorá by sa viac protivila Božiemu zákonu a ktorá by dávala nespochybniteľnejšie právo tomu duchu plnému pýchy, pomoc pri zostupe do priepasti, prekážku pri výstupe k výšinám, ak sa iným spôsobom nevyhneme jej nástrahám, alebo ak otvorené útoky, ktoré podporuje prostredníctvom zlomyseľného ľudu, naznačeného v Amálekovi, a prekážky, ktoré kladie do cesty pri vstupe do zasľúbenej zeme, neprekonáme pomocou Pánovho kríža, predpovedaného v otvorenej Mojžišovej náruči Dôvodom tvrdenia týchto ľudí, že sa očisťujú, je to, že niektorým z nich sa podarilo pozdvihnúť špičku svojho ducha nad každé stvorenie a načerpať, hoci len trochu, svetlo nemennej pravdy; a keďže mnohí kresťania, ktorí v súčasnosti žijú len z viery, neboli schopní urobiť to isté, vysmievajú sa im . Ale tomu, kto je pyšný, a preto sa hanbí vstúpiť na loď, aký má zmysel pozerať sa z diaľky na zámorskú krajinu? ? Alebo čo škodí tomu, kto je pokorný, že ju nevidí na takú veľkú vzdialenosť, ak je na lodi, ktorá k nej pláva a na ktorej hrdí odmietajú cestovať?[XV 20] Sunt autem quidam qui se putant ad contemplandum deum et inhaerendum deo uirtute propria posse purgari, quos ipsa superbia maxime maculat. Nullum enim uitium est cui magis diuina lege resistitur et in quod maius accipiat dominandi ius ille superbissimus spiritus ad ima mediator, ad summa interclusor, nisi occulte insidians alia uia deuitetur, aut per populum deficientem quod interpretatur Amalech aperte saeuiens et ad terram promissionis repugnando transitum negans per crucem domini quae Moysi manibus extentis est praefigurata superetur. Hinc enim sibi purgationem isti uirtute propria pollicentur quia nonnulli eorum potuerunt aciem mentis ultra omnem creaturam transmittere et lucem incommutabilis ueritatis quantulacumque ex parte contingere, quod christianos multos ex fide interim sola uiuentes nondum potuisse derident. Sed quid prodest superbienti et ob hoc erubescenti lignum conscendere de longinquo prospicere patriam transmarinam? Aut quid obest humili de tanto interuallo non eam uidere in illo ligno ad eam uenienti quo dedignatur ille portari?
16. 21. Kritizujú aj našu vieru vo vzkriesenie tela a požadujú, aby sme súhlasili s tým, čo oni hovoria aj o týchto veciach. Akoby sa s nimi malo konzultovať o premenlivosti vecí a súbehu storočí, pretože sa im prostredníctvom stvorení podarilo pochopiť transcendentnú a nemennú skutočnosť. Samozrejme, že ich vysvetlenia sú úplne správne a ich argumenty rozhodujúce pri dokazovaní absolútnej závislosti všetkých časných vecí od večných príčin, ale vyplýva z toho, že sa im podarilo preniknúť do týchto príčin samotných a odvodiť z nich, koľko druhov živočíchov existuje, aké boli ich zárodky na začiatku, aký bol proces ich vývoja, aké čísla riadia ich predstavy, ich zrod, ich vek a úpadok, aké riadiace pohyby ich inštinktov ich vedú k tomu, čo je pre ne prirodzené, a k tomu, čo im škodí? Neinformovali sa o týchto veciach nie prostredníctvom tejto nemennej múdrosti, ale na stránkach dejín v ich priestorovom a časovom vývoji, pričom dali za pravdu tomu, čo sa iní naučili na základe skúseností a zapísali do svojich spisov? Preto je ešte menej pozoruhodné, že nedokázali preskúmať takú veľkú sériu storočí alebo nájsť akoby koniec uprostred tohto toku storočí, ktorý ťahá ľudstvo ako rieka, alebo zmenu toku, ktorá vedie každého k jeho konkrétnemu bodu príchodu. Historici neboli schopní o týchto veciach písať, pretože sú príliš vzdialené budúcnosti a nikto ich nezažil ani o nich nerozprával. Ani títo filozofi nemali lepší intelektuálny vhľad do týchto najvyšších a večných dôvodov, inak by sa neuspokojili so skúmaním minulosti, ako to môžu robiť historici, ale odhalili by aj budúcnosť. Tí, ktorí mali túto moc, sa medzi nimi nazývali vates a medzi nami proroci.[XVI 21] Hi etiam resurrectionem carnis nos credere reprehendunt sibique potius etiam de his rebus credi uolunt, quasi uero quia praecelsam incommutabilemque substantiam per illa quae facta sunt intellegere potuerunt, propterea de conuersione rerum mutabilium aut de contexto saeculorum ordine consulendi sunt. Numquid enim quia uerissime disputant et documentis certissimis persuadent aeternis rationibus omnia temporalia fieri, propterea potuerunt in ipsis rationibus perspicere uel ex ipsis colligere quot sint animalium genera, quae semina singulorum in exordiis, qui modus in incrementis, qui numeri per conceptus, per ortus, per aetates, per occasus, qui motus in appetendis quae secundum naturam sunt fugiendisque contrariis? Nonne ista omnia non per illam incommutabilem sapientiam sed per locorum ac temporum historiam quaesierunt et ab aliis experta atque conscripta crediderunt? Quo minus mirandum est nullo modo eos potuisse prolixirorum saeculorum seriem uestigare et quandam metam huius excursus quo tamquam fluuio genus decurrit humanum atque inde conuersionem ad suum cuique debitum terminum. Ista enim nec historici scribere potuerunt longe futura et a nullo experta atque narrata. Nec isti philosophi ceteris meliores in illis summis aeternisque rationibus intellectu talia contemplati sunt; alioquin non eiusdem generis praeterita quae potuerunt historici inquirerent sed potius et futura praenoscerent.
17. 22. Ale pravdu povediac, meno Prorok nie je v ich literatúre úplne cudzie. Je však veľmi zaujímavé rozlišovať medzi rôznymi možnosťami. Budúcnosť sa dá odhadnúť na základe minulých skúseností. Napríklad lekári, ktorí predpovedajú mnohé veci, si zapisujú výsledky svojich pozorovaní, rovnako poľnohospodári a dokonca aj námorníci predpovedajú mnohé veci (ak sú takéto predpovede oveľa skoršie ako udalosti, považujú sa za veštby). Alebo sa budúce udalosti už odohrávajú a predpovedajú ich tí, ktorí majú to šťastie, že ich vidia z diaľky relatívne ostrým zrakom (keď to robia vzdušné sily, verí sa, že veštia). Je to, akoby niekto z vrcholu hory videl, že niekto prichádza z diaľky, a vopred oznámil jeho príchod tým, ktorí žijú neďaleko na rovine. Alebo svätí anjeli, ktorým ich Boh zjavuje prostredníctvom svojho Slova a Múdrosti, v ktorých stojí budúcnosť a minulosť, zjavujú niektorým ľuďom budúce udalosti a tí ich potom odovzdávajú iným. Alebo duchovia niektorých ľudí sú tak vzkriesení Duchom Svätým, že sa učia nie od anjelov, ale od seba samých o príčinách budúcich udalostí, ktoré sú už prítomné v najvyššom princípe vecí. Okrem toho aj vzdušné sily počujú o týchto veciach, čo anjeli alebo ľudia oznamujú, ale počujú to len do tej miery, do akej to považujú za užitočné pre Toho, ktorému je všetko podriadené. Napokon, mnohé predpovede majú svoj pôvod v akomsi inštinkte a nevedomom impulze ducha: tak Kajfáš nevedel, čo hovorí, ale jeho postavenie ako pontifika ho prinútilo prorokovať.Quod qui potuerunt ab eis uates, a nostris prophetae appellati sunt, [XVII 22] quamquam et prophetarum nomen non omnino alienum est a litteris eorum. Sed plurimum interest utrum experimento praeteritorum futura coniciantur, sicut medici multa praeuidendo etiam litteris mandauerunt quae ipsi experta notauerant, sicut denique agricolae uel etiam nautae multa praenuntiant; talia enim si ex longis interuallis temporum fiant diuinationes putantur; an uero iam uentura praecesserint et longe uisa uenientia nuntientur pro acuto sensu uidentium, quod cum faciunt aeriae potestates diuinare creduntur, tamquam si quisquam de montis uertice aliquem longe uideat uenientem et proxime in campo habitantibus ante nuntiet; an ab angelis sanctis quibus ea deus per uerbum sapientiamque suam indicat ubi et futura et praeterita stant uel quibusdam praenuntientur hominibus uel ab eis audita rursus ad alios homines transmittantur; an ipsorum hominum quorundam mentes in tantum euehantur spiritu sancto ut non per angelos sed per se ipsas futurorum instantes causas in ipsa summa rerum arce conspiciant. Audiunt enim ista et aeriae potestates siue angelis ea nuntiantibus siue hominibus, et tantum audiunt quantum opus esse ille iudicat cui subiecta sunt omnia. Multa etiam praedicuntur instinctu quodam et impulso spiritu nescientium, sicut Caiphas nesciuit quid dixit sed cum esset pontifex prophetauit.
23. Preto sa v otázke postupnosti vekov a vzkriesenia mŕtvych nesmieme radiť s filozofmi, dokonca ani s tými, ktorí podľa svojich možností pochopili večnosť Stvoriteľa, v ktorom žijeme, pohybujeme sa a sme. . Lebo hoci poznali Boha z jeho skutkov, neoslavovali ho ako Boha a nevďačili mu, ale tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami. . Na druhej strane sú totiž bezmocní, aby udržali bod svojho ducha tak pevne upretý na večnosť duchovného a nemenného bytia, aby v múdrosti Stvoriteľa a Pána vesmíru videli prelom storočí, ktoré v ňom už a navždy boli, kým tu na zemi by boli len naveky, a aby v ňom videli pokrok ľudí nielen duchovne, ale aj hmotne až k vlastnej dokonalosti; boli preto úplne bezmocní, aby tieto veci videli, a neboli ani považovaní za hodných, aby sa o nich dozvedeli od svätých anjelov buď vonkajšími telesnými dojmami, alebo vnútornými zjaveniami, ktoré sa im zjavili v duchu. Ale naši otcovia, ktorí boli oživovaní pravou zbožnosťou, sa ich takto naučili; oni ich zasa zjavovali a potvrdzovali ich zázrakmi vykonanými na mieste a predpovedami, ktoré sa splnili na krátku vzdialenosť, získali takú autoritu, že sa im dalo veriť v tých veciach, ktoré sa podľa ich proroctiev mali stať vo vzdialenejšej budúcnosti až do konca čias. Ale pyšné a ľstivé vzdušné mocnosti, hoci prostredníctvom svojich veštcov zjavovali niektoré veci, ktoré sa dozvedeli od svätých prorokov a anjelov o spoločnosti a meste svätých a o pravom Prostredníkovi, robili to preto, aby pravými pravdami, ktoré im nepatria, strhli samotných ctiteľov Boha na faloš, ktorá im patrí Ale Boh konal tak, že aj cez nich (bez toho, aby o tom vedeli) všade zaznieva pravda, verným ako pomoc, zlým ako svedectvo.[23] Ergo de successionibus saeculorum et de resurrectione mortuorum philosophos nec illos consulere debemus qui creatoris aeternitatem in quo uiuimus, mouemur et sumus quantum potuerunt intellexerunt, quia per ea quae facta sunt cognoscentes deum non sicut deum glorificauerunt aut gratias egerunt, sed dicentes se esse sapientes stulti facti sunt. Et cum idonei non essent in aeternitatem spiritalis incommutabilisque naturae aciem mentis tam constanter infigere ut in ipsa sapientia creatoris atque rectoris uniuersitatis uiderent uolumina saeculorum quae ibi iam essent et semper essent, hic autem futura essent ut non essent, atque ut ibi uiderent conuersiones in melius non solum animorum sed etiam corporum humanorum usque ad sui modi perfectionem; cum ergo ad haec ibi uidenda nullo modo essent idonei, ne ad illud quidem digni habiti sunt ut eis ista per sanctos angelos nuntiarentur siue forinsecus per sensus corporis siue interioribus reuelationibus in spiritu expressis, sicut patribus nostris uera pietate praeditis haec demonstrata sunt qui ea praedicentes et uel de praesentibus signis uel de proximis rebus ita ut praedixerant factis fidem facientes auctoritatem cui de longe futuris usque in saeculi finem crederetur habere meruerunt. Potestates autem aeriae superbae atque fallaces etiam si quaedam de societate et ciuitate sanctorum et de uero mediatore a sanctis prophetis uel angelis audita per suos uates dixisse reperiuntur id egerunt ut per haec aliena uera etiam fideles dei si possent ad sua falsa traducerent. Deus autem per nescientes id egit ut ueritas undique resonaret, fidelibus in adiutorium, impiis in testimonium.
18. 24. Keďže sme teda neboli schopní dosiahnuť večné a špina hriechu, ktorá sa v nás usídlila láskou k svetským veciam a takmer prirodzene sa v nás zakorenila šírením smrteľnej prirodzenosti, nás drvila pod svojou váhou, bolo pre nás potrebné očistenie. Ale my sme mohli byť očistení, aby sme sa prispôsobili večným veciam, len prostredníctvom časných vecí, ku ktorým sme už priľnuli. Medzi chorobou a zdravím je totiž veľká vzdialenosť, ale medzi nimi liek nevedie k zdraviu, ak nevyhovuje chorobe. Zle používané časné veci chorých klamú, dobre používané im prinášajú zdravie a pozdvihujú ich k večným veciam. Rozumová duša je zo svojej strany, aby sa očistila, viazaná na vieru v časné veci, rovnako ako je po očistení viazaná na kontempláciu v súvislosti s večnými vecami. Jeden z tých ľudí, ktorých Gréci v staroveku považovali za múdrych, povedal: Čo je večnosť vo vzťahu k tomu, čo sa začína, to je pravda vo vzťahu k . A toto tvrdenie je určite správne. To, čo my nazývame “časné”, on nazýva “to, čo sa začína”. Aj my patríme k takýmto veciam, a to nielen kvôli telu, ale aj kvôli premenlivosti duše. Prísne vzaté, nemožno nazvať večným to, čo sa v určitom ohľade mení. Čím sme premenlivejší, tým sme vzdialenejší od večnosti. Napriek tomu nám bol prisľúbený večný život prostredníctvom pravdy, od ktorej dôkazov je naša viera opäť tak vzdialená, ako je naša smrteľnosť vzdialená od večnosti. Preto teraz verme veciam, ktoré sa pre nás uskutočnili v čase, aby sme sa nimi očistili, lebo keď prídeme k videniu, tak ako vieru vystrieda pravda, tak smrteľnosť vystrieda večnosť. Z toho vyplýva, že naša viera sa stane pravdou, keď prídeme k tomu, čo je zasľúbené nám, ktorí veríme, ale večný život je zasľúbený nám. Pravda povedala (nie pravda, ktorá sa raz stane pravdou, ako sa stane pravdou naša viera, ale tá, ktorá je vždy pravdou, lebo je v nej večnosť), preto Pravda povedala: Toto je večný život: aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Keď sa teda vo videní naša viera stane pravdou, vtedy večnosť ovládne našu premenenú smrteľnosť Kým čakáme, že sa to stane, a aby sa to mohlo stať, keďže zrodeným veciam prisudzujeme príslušnosť našej viery, ako vo večnej dúfame v pravdu kontemplácie, aby nebol rozpor medzi vierou smrteľného života a pravdou večného života, zrodila sa na zemi tá istá Pravda, ktorá je rovná Otcovi. keď Boží Syn prišiel, aby sa stal Synom človeka a prijal do seba našu vieru, ktorá by nás priviedla k pravde o ňom, ktorý na seba vzal našu smrteľnosť, aby nestratil svoju večnosť. Veď medzi vecami, ktoré sa začínajú, a večnosťou je rovnaký vzťah ako medzi vierou a pravdou Preto sme potrebovali očistenie, ktoré by nám umožnilo narodiť sa pre neho a zároveň zostať večnými, aby sme ho nevlastnili jedným spôsobom vo viere a druhým spôsobom v pravde. My sme sa síce narodili, ale nemohli by sme prejsť do večnosti, keby nás Večný, ktorý sa podieľal na našom osude tým, že sa narodil ako my, nebol preniesol do večnosti. Naša viera teda nejakým spôsobom vystúpila tam, kam vystúpil Kristus, predmet našej viery, vďaka ktorej veríme, že sa narodil, zomrel, vstal a vystúpil. Z týchto štyroch štádií sme osobne poznali prvé dve, pretože vieme, že ľudia sa rodia a umierajú. Čo sa týka ďalších dvoch, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, máme právo dúfať, že sa na nás naplnia, pretože veríme, že sa na ňom už naplnili. Preto, keďže v ňom prešlo do večnosti aj to, čo vzniklo, prejde to do večnosti aj v nás, keď viera dospeje k pravde. Toto povedal veriacim, aby vytrvali v slove viery, a tak boli vedení k pravde a skrze ňu k večnosti a boli vyslobodení zo smrti: Ak vytrváte v mojom učení, ste naozaj mojimi učeníkmi. . A akoby sa spýtali: “Aký z toho bude úžitok?”, pokračoval: “A spoznáte pravdu Akoby chceli znova naliehať: “Aký úžitok prináša pravda smrteľníkom?” Pokračoval: “A pravda vás oslobodí Od čoho, ak nie od smrti, od skazy, od premenlivosti? Áno, pravda zostáva nesmrteľná, neporušená, nemenná. Pravá nesmrteľnosť, pravá neporušiteľnosť, pravá nemennosť je večnosť sama.[XVIII 24] Quia igitur ad aeterna capessenda idonei non eramus sordesque peccatorum nos praegrauabant temporalium rerum amore contractae et de propagine mortalitatis tamquam naturaliter inolitae, purgandi eramus. Purgari autem ut contemperaremur aeternis non nisi per temporalia possemus qualibus iam contemperati tenebamur. Sanitas enim a morbo plurimum distat, sed media curatio nisi morbo congruat non perducit ad sanitatem. Inutilia temporalia decipiunt aegrotos; utilia temporalia suscipiunt sanandos et traiciunt ad aeterna sanatos. Mens autem rationalis sicut purgata contemplationem debet rebus aeternis, sic purganda temporalibus fidem. Dixit quidam et illorum qui quondam apud graecos sapientes habiti sunt: Quantum ad id quod ortum est aeternitas ualet, tantum ad fidem ueritas. Et profecto est uera sententia. Quod enim nos temporale dicimus, hoc ille quod ortum est appellauit. Ex quo genere etiam nos sumus non tantum secundum corpus sed etiam secundum animi mutabilitatem; non enim proprie uocatur aeternum quod aliqua ex parte mutatur. In quantum igitur mutabiles sumus in tantum ab aeternitate distamus. Promittitur autem nobis uita aeterna per ueritatem a cuius perspicuitate rursus tantum distat fides nostra quantum ab aeternitate mortalitas. Nunc ergo adhibemus fidem rebus temporaliter gestis propter nos et per ipsam mundamur ut cum ad speciem uenerimus quemadmodum succedit fidei ueritas ita mortalitati succedat aeternitas. Quapropter quoniam fides nostra fiet ueritas cum ad id quod nobis credentibus promittitur uenerimus, promittitur autem nobis uita aeterna, et dixit ueritas (non quae fiet sicut futura est fides nostra, sed quae semper est ueritas quia ibi est aeternitas), dixit ergo ueritas: Haec est autem uita aeterna ut cognoscant te unum uerum deum et quem misisti Iesum Christum; cum fides nostra uidendo fiet ueritas, tunc mortalitatem nostram commutatam tenebit aeternitas. Quod donec fiat et ut fiat, quia rebus ortis adcommodamus fidem credulitatis sicut in aeternis speramus ueritatem contemplationis ne fides mortalis uitae dissonaret a ueritate aeternae uitae, ipsa ueritas patri coaeterna de terra orta est cum filius dei sic uenit ut fieret filius hominis et ipse in se exciperet fidem nostram qua nos perduceret ad ueritatem suam qui sic suscepit mortalitatem nostram ut non amitteret aeternitatem suam. Quantum enim ad id quod ortum est aeternitas ualet, tantum ad fidem ueritas. Ita ergo nos purgari oportebat ut ille nobis fieret ortus qui maneret aeternus ne alter nobis esset in fide, alter in ueritate; nec ab eo quod orti sumus ad aeterna transire possemus nisi aeterno per ortum nostrum nobis sociato ad aeternitatem ipsius traiceremur. Nunc itaque illuc quodammodo secuta est fides nostra quo ascendit in quem credidimus, ortus, mortuus, resuscitatus, assumptus. Horum quattuor duo priora noueramus in nobis; scimus enim homines et oriri et mori. Duo autem reliqua, id est resuscitari et assumi iuste in nobis futura speramus quia in illa facta credidimus. Itaque in illo quia et id quod ortum erat transiit ad aeternitatem, transiturum est et nostrum cum fides peruenerit ad ueritatem. Iam enim credentibus ut in uerbo fidei manerent et inde ad ueritatem, ac per hoc ad aeternitatem perducti a morte liberarentur ita loquitur: Si manseritis in uerbo meo, uere discipuli mei estis. Et quasi quaererent, ‘Quo fructu?,’ secutus ait: Et cognoscetis ueritatem. Rursus quasi dicerent, ‘Quid prodest mortalibus ueritas?,’ Et ueritas, inquit, liberabit uos. Vnde nisi a morte, a corruptione, a mutabilitate? Veritas quippe immortalis, incorrupta, incommutabilis permanet. Vera autem immortalitas, uera incorruptibilitas, uera incommutabilitas, ipsa est aeternitas.
25. To je cieľ, pre ktorý bol Boží Syn poslaný, alebo skôr to, čo je poslaním Božieho Syna. Všetky udalosti, ktoré sa odohrali v priebehu času uprostred vecí, ktoré sa začali a ktoré vo večnosti mali svoj pôvod a majú svoj koniec, aby vytvorili našu vieru, ktorou sa očisťujeme, aby sme mohli uvažovať o pravde, predstavujú buď svedectvo tohto poslania, alebo poslanie samotného Božieho Syna. Niektoré svedectvá však oznamovali jeho budúci príchod, iné svedčili o jeho minulom príchode. Bolo vhodné, že keď sa stal stvorením, skrze ktoré bolo stvorené každé stvorenie, mal každé stvorenie za svedka. Keby totiž mnohí vyslanci nevyhlásili jediného vyslanca, ten by sa nezachoval po tom, čo poslal späť mnohých. A keby nebolo takých veľkých svedkov, ktorí by sa zdali malým veľkí, nebol by sa považoval za dosť veľkého, aby urobil iných veľkými, ten, ktorý, malý, bol poslaný k malým. Nebo a zem a všetko, čo obsahujú, sú diela Božieho Syna. Veď skrze neho všetko vzniklo, neporovnateľne dôležitejšie ako všetko ostatné. Je neporovnateľne dôležitejší ako zázraky a divy, ktoré sa stali, aby o ňom svedčili. Ľudí však k viere, ich maličkých, v tieto jeho skutočne veľké diela vedie strach z týchto prejavov, ktoré sú považované za veľké, ale v skutočnosti malé.[XIX 25] Ecce ad quod missus est filius dei; immo uero ecce quod est missum esse filium dei. Quaecumque propter faciendam fidem qua mundaremur ad contemplandam ueritatem in rebus ortis ab aeternitate prolatis et ad aeternitatem relatis temporaliter gesta sunt aut testimonia missionis huius fuerunt aut ipsa missio filii dei. Sed testimonia quaedam uenturum praenuntiauerunt; quaedam uenisse testata sunt. Factum quippe creaturam per quem facta est omnis creatura omnem creaturam testem habere oportebat. Nisi enim multis missis praedicaretur unus, non multis dimissis teneretur unus. Et nisi talia essent testimonia quae paruis magna uiderentur, non crederetur ut magnos faceret magnus qui ad paruos missus est paruus. Incomparabiliter enim maiora filii dei facta sunt caelum et terra et omnia quae in eis sunt quia omnia per ipsum facta sunt, quam signa atque portenta quae in eius testimonium proruperunt. Sed tamen homines ut haec magna per eum facta parui crederent illa parua tamquam magna tremuerunt.
26. Preto, keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, stvoreného pod zákonom. stvorený, a preto malý, a poslaný práve preto, že bol stvorený. Ak je teda nadriadený ten, kto posiela podriadeného, uznajme aj my, že ten, kto je stvorený, je podriadený natoľko, nakoľko je stvorený, a že je stvorený natoľko, nakoľko je poslaný. Veď poslal svojho Syna, ktorý sa stal zo ženy, ale keďže všetko bolo stvorené skrze neho, a to nielen predtým, ako bol poslaný ako stvorený, ale aj pred existenciou všetkých vecí, pripúšťame rovnosť toho, ktorý ho poslal, a jeho samého, o ktorého podriadenosti ako poslaného hovoríme. Ako je teda možné, že pred plnosťou času, keď bolo vhodné, aby bol poslaný, pred svojou misiou, sa mohol patriarchom ukázať v istých anjelských videniach, ktorých sa im dostalo ak ani vtedy, keď bol poslaný, ho nebolo možné vidieť v jeho rovnosti s Otcom? Veď prečo hovorí Filipovi, ktorý ho určite videl v jeho tele (ako aj ostatní, vrátane tých, čo ho ukrižovali): Už som s vami tak dlho a ešte ma nepoznáte? Filip, kto videl mňa, videl Otca ak nie preto, že bol videný a nebol videný? Bol viditeľný v tom, že ako poslaný bol stvorený, neviditeľný v tom, že bol Stvoriteľom, ktorý všetko stvoril. A pretože tiež povedal: Kto zachováva moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje, a kto miluje mňa, toho bude milovať Otec. A ja ho budem milovať a prejavovať sa mu. A ja ho budem milovať a zjavovať sa mu, kým bol zjavný pred ľuďmi, či nemal v úmysle urobiť telo, ktoré na seba vzalo Slovo v plnosti času, predmetom našej viery a vyhradiť samotné Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, ako predmet kontemplácie vo večnosti nášmu duchu, keď sa očistí vierou?[26] Cum ergo uenit plenitudo temporis, misit deus filium suum factum ex muliere, factum sub lege, usque adeo paruum ut factum, eo itaque missum quo factum. Si ergo maior mittit minorem, fatemur et nos factum minorem et in tantum minorem in quantum factum et in tantum factum in quantum missum. Misit enim filium suum factum ex muliere, per quem tamen quia facta sunt omnia non solum priusquam factus mitteretur sed priusquam essent omnia, eundem mittenti confitemur aequalem quem dicimus missum minorem. Quomodo ergo ante istam plenitudinem temporis qua eum mitti oportebat priusquam missus esset uideri a patribus potuit cum eis angelica quaedam uisa demonstrarentur, quando nec iam missus sicut aequalis est patri uidebatur? Vnde enim dicit Philippo a quo utique sicut a ceteris et ab ipsis a quibus crucifixus est in carne uidebatur: Tanto tempore uobiscum sum et non cognouistis me? Philippe, qui me uidit uidit et patrem, nisi quia uidebatur et non uidebatur? Videbatur sicut missus factus erat; non uidebatur sicut per eum omnia facta erant. Aut unde etiam illud dicit: Qui habet mandata mea et seruat ea ipse est qui me diligit, et qui me diligit diligetur a patre meo, et ego diligam eum et manifestabo ei me ipsum cum esset manifestus ante oculos hominum, nisi quia carnem quod uerbum in plenitudine temporis factum erat suscipiendae nostrae fidei porrigebat; ipsum autem uerbum per quod omnia facta erant purgatae per fidem menti contemplandum in aeternitate seruabat?
27. Ak sa teda hovorí, že Syn bol poslaný Otcom, pretože Otec je Otec a Syn je Syn, nič nám nebráni veriť, že Syn je rovný a súrodý s Otcom, a predsa bol Syn poslaný Otcom. Nie preto, že jeden je nadradený a druhý podradený, ale preto, že jeden je Otec a druhý Syn, jeden rodič a druhý splodený, jeden, od ktorého je poslaný, druhý, ktorý je od toho, ktorý posiela. Veď Syn pochádza z Otca, nie Otec zo Syna. Preto môžeme pochopiť, že poslanie Syna sa nestotožňuje len s vtelením Slova. ale je princípom, ktorý určil vtelenie Slova a naplnenie udalostí, ktoré boli zaznamenané, osobne prítomným Slovom. Inými slovami, poslanie sa netýka len človeka, ktorého prijalo Slovo, ale aj Slova, ktoré bolo poslané, aby sa stalo človekom. Pretože jeho poslanie nepredpokladá rozdielnosť moci, podstaty alebo čohokoľvek iného vo vzťahu k Otcovi, ale predpokladá pôvod Syna z Otca, nie Otca zo Syna. V skutočnosti je Slovo Synom Otca a nazýva sa aj Múdrosťou Otca. Aký div, ak je Syn poslaný nie preto, že je nerovný Otcovi, ale preto, že je čistou emanáciou svetla všemohúceho Boha? ? To, čo vyžaruje, a to, z čoho vyžaruje, sú tu z jednej a tej istej látky. Nie je to vyžarovanie ako voda prúdiaca z prirodzených otvorov zeme alebo skaly, ale ako svetlo zo svetla. Keď sa povie: Večná žiara čo iné sa tým myslí, ak nie to, že je to svetlo večného svetla? Čo iné je nádhera svetla, ak nie svetlo? Je teda súrodé so svetlom, z ktorého je svetlom. Sväté písmo však uprednostnilo výraz: “Záblesk svetla” pred druhým: “Svetlo svetla”, aby si nikto nemyslel, že svetlo, ktoré vyžaruje, je nejasnejšie ako svetlo, z ktorého vyžaruje. Naopak, keď počujeme, ako sa nazýva jeho nádhera, je ľahšie myslieť si, že jedno vďačí za svoju žiaru druhému, ako veriť, že jedno žiari menej ako druhé. Keďže sa však nemožno obávať, že by niekto považoval rodiace svetlo za nižšie (to sa nikdy neodvážil tvrdiť žiadny heretik, ani sa nedá veriť, že by sa to niekto odvážil), Písmo vylučuje myšlienku, že vyžarujúce svetlo je tmavšie ako rodiace svetlo; túto domnienku vylúčilo slovami: je to jeho nádhera, teda večného svetla, a tým dokazuje jeho rovnosť. Keby totiž bolo menšie, bolo by jeho tieňom, nie jeho nádherou; keby však bolo väčšie, nevyžarovalo by z neho, pretože by nemohlo prekročiť svetlo, z ktorého vzniklo. Pretože z neho vychádza, nie je mu nadradený, ale keďže nie je jeho tieňom, ale jeho nádherou, nie je mu podradený: preto je mu rovný. Nemali by sme sa dať vyviesť z miery ani výrazom: čistá emanácia svetla všemohúceho Boha, akoby to nebola všemohúcnosť, ale emanácia Všemohúceho. V skutočnosti sa v texte hneď dodáva: Keďže je jedinečný, dokáže všetko Kto je všemohúci, ak nie Ten, ktorý môže všetko? Je teda poslaná tým, od koho pochádza. V tejto podobe ju vlastne prosí aj ten, ktorý ju miloval a túžil po nej: “Pošli ju,” hovorí, “zo svätých nebies, pošli ju z trónu svojej slávy, aby mi pomáhala a podieľala sa na mojich prácach. . To znamená: nauč ma pracovať, aby som sa vyhol bolestiam práce, lebo jej práca je cnosťou. Jedným spôsobom je však poslaná, aby bola s človekom, iným spôsobom, aby sama bola človekom. V skutočnosti sa premieňa na sväté duše a robí z nich priateľov Boha a prorokov. Rovnako napĺňa aj svätých anjelov a prostredníctvom nich pôsobí všetko, čo je v súlade s týmto druhom funkcie. Ale keď prišla plnosť času, bola poslaná Nebola poslaná, aby doplnila anjelov, ani aby bola anjelom (okrem toho, že ohlasovala Otcove zámery, ktoré boli aj jej vlastné), ani aby bola s ľuďmi alebo v ľuďoch, ako to bolo aj predtým v patriarchoch a prorokoch, ale aby sa Slovo samo stalo telom, čiže človekom. V tejto neskôr zjavenej sviatosti bola spása aj pre múdrych a svätých mužov, ktorí sa narodili zo ženy, skôr ako sa narodil z Panny. V jeho naplnení a ohlasovaní je spása pre všetkých, ktorí veria, dúfajú a milujú. Hľa: veľké tajomstvo zbožnosti, ktoré sa zjavilo v tele, ospravedlnilo v duchu, zjavilo sa anjelom, bolo zvestované národom, uverili mu vo svete, bolo vyzdvihnuté do slávy.[XX 27] Si autem secundum hoc missus a patre filius dicitur quia ille pater est, ille filius, nullo modo impedit ut credamus aequalem patri esse filium et consubstantialem et coaeternum et tamen a patre missum filium. Non quia ille maior est et ille minor; sed quia ille pater est, ille filius; ille genitor, ille genitus; ille a quo est qui mittitur, ille qui est ab eo qui mittit. Filius enim a patre est, non pater a filio. Secundum hoc iam potest intellegi non tantum ideo dici missus filius quia uerbum caro factum est, sed ideo missus ut uerbum caro fieret et per praesentiam corporalem illa quae scripta sunt operaretur, id est ut non tantum homo missus intellegatur quod uerbum factum est, sed et uerbum missum ut homo fieret quia non secundum imparem potestatem uel substantiam uel aliquid quod in eo patri non sit aequale missus est, sed secundum id quod filius a patre est, non pater a filio. Verbum enim patris est filius, quod est sapientia eius dicitur. Quid ergo mirum si mittitur non quia inaequalis est patri sed quia est manatio quaedam claritatis omnipotentis dei sinceris? Ibi autem quod manat et de quo manat unius eiusdemque substantiae est. Neque enim sicut aqua de foramine terrae aut lapidis manat sed sicut lux de luce. Nam quod dictum est: Candor est enim lucis aeternae, quid aliud dictum est quam lux est lucis aeternae? Candor quippe lucis quid nisi lux est? Et ideo coaeterna luci de qua lux est. Maluit autem dicere candor lucis quam lux lucis ne obscurior putaretur ista quae manat quam illa de qua manat. Cum enim auditur candor eius esse ista, facilius est ut per hanc lucere illa quam haec minus lucere credatur. Sed quia cauendum non erat ne minor lux illa putaretur quae istam genuit (hoc enim nullus umquam haereticus ausus est dicere nec credendum est aliquem ausurum), illi cogitationi occurrit scriptura qua posset uideri obscurior lux ista quae manat quam illa de qua manat, quam suspicionem tulit cum ait candor est illius, id est lucis aeternae, atque ita ostendit aequalem. Si enim haec minor est, obscuritas illius est non candor illius. Si autem maior est, non ex ea manat; non enim uinceret de qua genita est. Quia ergo ex illa manat non est maior quam illa; quia uero non obscuritas illius sed candor illius est non est minor; aequalis est ergo. Neque hoc mouere debet quia dicta est manatio quaedam claritatis omnipotentis dei sinceris tamquam ipsa non sit omnipotens sed omnipotentis manatio. Mox enim de illa dicitur: Et cum sit una, omnia potest. Quis est autem omnipotens nisi qui omnia potest? Ab illo itaque mittitur a quo emanat. Sic enim et petitur ab illo qui amabat eam et desiderabat: Emitte, inquit, illam de sanctis caelis tuis et mitte illam a sede magnitudinis tuae ut mecum sit et mecum laboret, id est, ‘Doceat me laborare ne laborem.’ Labores enim eius uirtutes sunt. Sed aliter mittitur ut sit cum homine; aliter missa est ut ipsa sit homo. In animas enim sanctas se transfert atque amicos dei et prophetas constituit, sicut etiam implet sanctos angelos et omnia talibus ministeriis congrua per eos operatur. Cum autem uenit plenitudo temporis, missa est non ut impleret angelos, nec ut esset angelus nisi in quantum consilium patris annuntiabat quod et ipsius erat, nec ut esset cum hominibus aut in hominibus, hoc enim et antea in patribus et prophetis; sed ut ipsum uerbum caro fieret, id est homo fieret, in quo futuro reuelato sacramento etiam eorum sapientium atque sanctorum salus esset qui priusquam ipse de uirgine nasceretur de mulieribus nati sunt, et in quo facto atque praedicato salus sit omnium credentium, sperantium, diligentium. Hoc est enim magnum petatis sacramentum quod manifestatum est in carne, iustificatum est in spiritu, apparuit angelis, praedicatum est in gentibus, creditum est in mundo, assumptum est in gloria.
28. Preto je Božie Slovo poslané tým, z ktorého je Slovom; je poslané tým, z ktorého sa rodí; posiela toho, kto ho vytvára, je poslané tým, kto ho vytvára. A k niekomu je poslaný v okamihu, keď je poznaný a pochopený, nakoľko mu to dovoľuje prenikavá sila rozumnej duše smerujúcej k Bohu alebo už dokonalej v Bohu. Preto sa o Synovi nehovorí, že je poslaný už tým, že sa narodil z Otca, ale buď vtedy, keď sa Slovo, ktoré sa stalo telom, zjavuje na tomto svete, čím hovorí: Ja som sa narodil z Otca, alebo keď sa narodí zo Syna. Narodil som sa z Otca a prišiel som na tento svet. alebo v priebehu času ho vníma niečí duch v tom zmysle, ako sa hovorí: Mandala, aby mi pomáhal a podieľal sa na mojej práci To, čo sa zrodilo z Večného, existuje naveky: je to nádhera večného svetla. zatiaľ čo to, čo je vyslané v priebehu času, je známe len niektorým. Keď sa však Boží Syn zjavil v tele, bol poslaný na tento svet v plnosti času, pretože sa narodil ako žena: Pretože v Božej múdrosti svet svojou vlastnou múdrosťou nemohol poznať Boha, pretože svetlo svieti v tme, ale tma ho nepochopila. Bohu sa zapáčilo zachrániť tých, ktorí pevne veria, bláznovstvom kázania. . Páčilo sa mu, že sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami. Keď si však niekto časom uvedomí svoj pokrok, právom sa hovorí, že Slovo je poslané, ale nie do tohto sveta. pretože sa zjavne neprejavuje vnímateľným spôsobom, to znamená, že nespadá pod zmysly tela. Veď aj my, pokiaľ podľa svojich možností čerpáme duchom niečo večné, nie sme na tomto svete, tak ako duchovia spravodlivých, aj tí, čo žijú v tomto tele, pokiaľ zakúšajú sladkosť božských vecí, nie sú na tomto svete. Ale o Otcovi, aj keď ho časovo poznáme, sa nehovorí, že je poslaný, pretože nemá nikoho, od koho by mohol prijať bytie alebo z koho by mohol vychádzať. Múdrosť zvolá: “Vyšla som z úst Najvyššieho. A o Duchu Svätom sa hovorí: On pochádza od Otca, ale Otec od nikoho. ale Otec od nikoho.[28] Ab illo ergo mittitur dei uerbum cuius est uerbum; ab illo mittitur de quo natum est. Mittit qui genuit; mittitur quod genitum est. Et tunc unicuique mittitur cum a quoquam cognoscitur atque percipitur quantum cognosci et percipi potest pro captu uel proficientis in deum uel perfectae in deo animae rationalis. Non ergo eo ipso quo de patre natus est missus dicitur filius, sed uel eo quod apparuit huic mundo uerbum caro factum unde dicit: A patre exii et ueni in hunc mundum, uel eo quod ex tempore cuiusquam mente percipitur sicut dictum est: Mitte illam ut mecum sit et mecum laboret. Quod ergo natum est ab aeterno in aeternum est: Candor est enim lucis aeternae. Quod autem mittitur ex tempore a quoquam cognoscitur. Sed cum in carne manifestatus est filius dei, in hunc mundum missus est in plenitudine temporis factus ex femina. Quia enim in sapientia dei non poterat mundus cognoscere per sapientiam deum quoniam lux lucet in tenebris et tenebrae eam non comprehenderunt, placuit deo per stultitiam praedicationis saluos facere credentes ut uerbum caro fieret et habitaret in nobis. Cum autem ex tempore cuiusque prouectus mente percipitur, mitti quidem dicitur sed non in hunc mundum; neque enim sensibiliter apparet, id est corporeis sensibus praesto est. Quia et nos secundum quod mente aliquid aeternum quantum possumus capimus, non in hoc mundo sumus, et omnium iustorum spiritus etiam adhuc in hac carne uiuentium in quantum diuina sapiunt non sunt in hoc mundo. Sed pater cum ex tempore a quoquam cognoscitur, non dicitur missus; non enim habet de quo sit aut ex quo procedat. Sapientia quippe dicit: Ego ex ore altissimi prodiui, et de spiritu sancto: A patre procedit; pater uero a nullo.
29. Tak ako Otec splodil, Syn bol splodený, tak Otec poslal, Syn bol poslaný. Ale ako v prípade toho, ktorý splodil, a toho, ktorý bol splodený, aj ten, ktorý poslal, a ten, ktorý bol poslaný, sú jedno, lebo Otec a Syn sú jedno. Tak aj Duch Svätý je s nimi jedno, lebo traja jedno. . Lebo tak ako narodenie Syna znamená, že pochádza od Otca, tak aj poslanie Syna znamená, že ho Otec pozná v jeho pôvode. Tak ako to, že Duch Svätý je Božím darom, znamená, že pochádza od Otca, tak to, že je poslaný, znamená, že je známy vo svojom postupe od Otca, a nemôžeme povedať, že Duch Svätý nepochádza aj od Syna. Veď nie nadarmo sa ten istý Duch Svätý nazýva Duchom Otca a Syna Nechápem ani, čo iné mal Kristus na mysli, keď fúkajúc na tváre učeníkov vyhlásil: Prijmite Ducha Svätého. lebo ten telesný dych, ktorý vychádza z tela s pocitom telesného kontaktu, nebol podstatou Ducha Svätého, ale vhodným symbolom znázorňoval, že Duch Svätý vychádza nielen z Otca, ale aj zo Syna. Veru, kto by bol taký hlúpy, aby tvrdil, že je jeden Duch, ktorého dal svojím dychom, a druhý, ktorého poslal po svojom nanebovstúpení? ? Lebo jeden Duch je Boží Duch, Duch Otca a Syna, Duch Svätý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých ľuďoch Skutočnosť, že bol poslaný dvakrát, je určite otázkou úspornosti symboliky. Budeme o tom hovoriť na jeho mieste, pokiaľ nám to Pán dovolí. Keď teda Pán hovorí o tom, ktorého vám pošlem od Otca, zjavuje Ducha Otca a Syna. zjavuje Ducha Otca a Syna. Na druhej strane, keď hovoril o tom, ktorého pošle Otec, dodal: v mojom mene. Na druhej strane po tom, čo hovoril o tom, ktorého pošle Otec, dodal: v mojom mene, ale nepovedal: “Toho, ktorého pošle Otec z mojej blízkosti”, ale povedal: “Toho, ktorého pošlem ja z blízkosti Otca”, čím ukázal, že Otec je princípom celého božstva, alebo presnejšie povedané, celého božstva. Preto ten, ktorý pochádza z Otca a Syna, označuje toho, z ktorého sa Syn narodil. Čo sa týka tohto vyjadrenia evanjelistu: Duch ešte nebol daný, pretože ešte nebol oslávený. Aký význam tomu možno pripisovať, ak nie to, že po Kristovom oslávení nastane také darovanie alebo poslanie Ducha Svätého, aké nikdy predtým neexistovalo? Predtým síce nechýbala, ale nebola rovnaká. Ak Duch Svätý nebol daný skôr, akým duchom boli naplnení proroci, keď hovorili? Písmo na mnohých miestach jasne hovorí, že hovorili pohnutí Duchom Svätým. Takto sa hovorí o Jánovi Krstiteľovi: A on bude naplnený Duchom Svätým od života svojej matky. A vidíme jeho otca Zachariáša, plného Ducha Svätého, ako prorokuje o veľkých veciach, ktoré majú prísť. A vidíme jeho otca Zachariáša, plného Ducha Svätého, ako prorokuje o veľkosti svojho Syna, a vidíme aj Máriu, plnú Ducha Svätého, ako velebí Pánove diela, ktoré nosila vo svojom lone. ako aj Anna a Simeon, ktorí uznali veľkosť Kristovho dieťaťa Tak ako ešte nebol daný Duch Svätý, pretože Kristus ešte nebol oslávený. Ako to, že Duch Svätý ešte nebol daný, pretože Kristus ešte nebol oslávený, ak nie v tom zmysle, že toto ustanovenie, toto darovanie alebo toto poslanie Ducha Svätého bude mať vo svojom naplnení osobitnú charakteristiku, s ktorou sa nikdy predtým nestretneme? Nikde totiž nečítame o ľuďoch, ktorí by hovorili neznámymi jazykmi z dôvodu zostúpenia Ducha Svätého do nich, ako to bolo v prípade, keď bolo potrebné dokázať jeho príchod rozumnými znameniami, ktoré by zjavili, že celá zem a všetky národy založené na rôznosti jazykov uveria v Krista prostredníctvom daru Ducha Svätého, aby sa naplnilo to, čo sa spieva v žalme: Nieto jazykov, niet slov, ktorých hlas by nebolo počuť. Ich zvuk sa šíri po celej zemi a ich prízvuky až na kraj sveta.[29] Sicut ergo pater genuit, filius genitus est; ita pater misit, filius missus est. Sed quemadmodum qui genuit et qui genitus est, ita est qui misit et qui missus est unum sunt quia pater et filius unum sunt; ita etiam spiritus sanctus unum cum eis est quia haec tria unum sunt. Sicut enim natum esse est filio a patre esse, ita mitti est filio cognosci quod ab illo sit. Et sicut spiritui sancto donum dei esse est a patre procedere, ita mitti est cognosci quod ab illo procedat. Nec possumus dicere quod spiritus sanctus et a filio non procedat; neque enim frustra idem spiritus et patris et filii spiritus dicitur. Nec uideo quid aliud significare uoluerit cum sufflans ait: Accipite spiritum sanctum. Neque enim flatus ille corporeus cum sensu corporaliter tangendi procedens ex corpore substantia spiritus sancti fuit sed demonstratio per congruam significationem non tantum a patre sed et a filio procedere spiritum sanctum. Quis enim dementissimus dixerit alium fuisse spiritum quem sufflans dedit et alium quem post ascensionem suam misit? Vnus enim spiritus est spiritus dei, spiritus patris et filii, spiritus sanctus qui operatur omnia in omnibus. Sed quod bis datus est dispensatio certe significationis fuit, de qua suo loco quantum dominus dederit disseremus. Quod ergo ait dominus: Quem ego mittam uobis a patre, ostendit spiritum et patris et filii. Quia etiam cum dixisset: Quem mittet pater, addidit in nomine meo, non tamen dixit, ‘Quem mittet pater a me,’ quemadmodum dixit, Quem ego mittam uobis a patre, uidelicet ostendens quod totius diuinitatis uel si melius dicitur deitatis principium pater est. Qui ergo ex patre procedit et filio ad eum refertur a quo natus est filius. Et quod dicit euangelista: Spiritus nondum erat datus quia Iesus nondum fuerat clarificatus, quomodo intellegatur nisi quia certa illa spiritus sancti datio uel missio post clarificationem Christi futura erat qualis numquam antea fuerat? Neque enim antea nulla erat, sed talis non fuerat. Si enim antea spiritus sanctus non dabatu quo impleti prophetae locuti sunt cum aperte scriptura dicat et multis locis ostendat spiritu sancto eos locutos fuisse, cum et de Iohanne baptista dictum sit: Spiritu sancto replebitur iam inde ab utero matris suae, et spiritu sancto repletus Zacharias inuenitur pater eius ut de illo talia diceret, et spiritu sancto Maria ut talia de domino quem gestabat utero praedicaret, spiritu sancto Simeon et Anna ut magnitudinem Christi paruuli agnoscerent; quomodo ergo spiritus nondum erat datus quia Iesus nondum erat clarificatus nisi quia illa datio uel donatio uel missio spiritus sancti habitura erat quandam proprietatem suam in ipso aduentu qualis antea numquam fuit? Nusquam enim legimus linguis quas non nouerant homines locutos ueniente in se spiritu sancto sicut tunc factum est cum oporteret eius aduentum signis sensibilibus demonstrari ut ostenderetur totum orbem terrarum atque omnes gentes in linguis uariis constitutas credituras in Christum per donum spiritus sancti ut impleretur quod in psalmo canitur: Non sunt loquelae neque sermones quorum non audiantur uoces eorum; in omnem terram exiit sonus eorum, et in fines orbis terrae uerba eorum.
30. Takto bol človek spojený s Božím Slovom a istým spôsobom sa spojil v jednote osoby, keď prišla plnosť času, Boží Syn bol poslaný na tento svet, narodil sa zo ženy, aby bol aj Synom človeka, pre dobro ľudských synov Anjeli boli predtým schopní predstaviť toto osobné spojenie, aby ho predpovedali, ale sami ho nedokázali uskutočniť.[30] Verbo itaque dei ad unitatem personae copulatus, et quodam modo commixtus est homo cum ueniente plenitudine temporis missus est in hunc mundum factus ex femina filius dei ut esset et filius hominis propter filios hominum. Hanc personam angelica natura figurare antea potuit ut praenuntiaret, non expropriare ut ipsa esset.
21. Pokiaľ ide o vnímateľné zjavenie Ducha Svätého v podobe holubice alebo ohnivé jazyky ako podriadené a poslušne stvorenie s mutáciami a pominuteľnými formami, prejavil svoju podstatu spolu s Otcom a Synom a rovnako nemennú bez toho, aby ju prijal v jednote osoby ako telo vteleného Slova. Netrúfam si tvrdiť, že sa nič podobné dovtedy nestalo. Naopak, s úplnou istotou tvrdím, že Otec a Syn a Duch Svätý, jednej a tej istej podstaty, Boh Stvoriteľ, Všemohúca Trojica, pôsobili nerozlučne, ale nemôžu byť nerozlučne naznačení takým nižším stvorením, najmä ak je telesné . Napríklad pri našich slovách, ktoré majú určite citlivý zvuk, nemožno pomenovať Otca, Syna a Ducha Svätého inak ako postupne a zreteľne podľa časov, ktoré zodpovedajú slabikám jednotlivých slov. Je zrejmé, že v podstate, v ktorej existujú, sú traja Otec, Syn a Duch Svätý, totožná skutočnosť bez akéhokoľvek časového pohybu, nad každým stvorením, bez akéhokoľvek oddelenia v čase a priestore, jedna totožná vec, súčasne od večnosti do večnosti, ako sama večnosť, ktorá neexistuje bez pravdy a bez lásky. Ale v slovách “Otec, Syn a Duch Svätý” boli oddelené, nedali sa povedať súčasne a zaberali odlišné miesta vo viditeľných písmenách, ktorými som ich napísal. A tak ako keď pomenujem svoju pamäť, svoju inteligenciu a svoju vôľu, jednotlivé slová sa vzťahujú na odlišné veci, ale napriek tomu ich vyslovujem za súčinnosti všetkých troch schopností spoločne, pričom žiadne z týchto troch slov nie je vyslovené bez spolupráce mojej pamäti, mojej inteligencie a mojej vôle, tak aj Trojica nerozlučne pôsobila hlasom Otca, telom Syna a holubicou Ducha Svätého, hoci tieto tri jednotlivé veci sa vzťahujú na jednotlivé osoby. Tento príklad do istej miery ukazuje, že Traja, ktorí sú neoddeliteľní jeden od druhého, sa prejavujú oddelene prostredníctvom viditeľných stvorení a že pôsobenie Troch zostáva neoddeliteľné aj v jednotlivých veciach, ktoré predstavujú Otca, Syna a Ducha Svätého[XXI] De sensibili autem demonstratione spiritus sancti siue per columbae speciem siue per linguas igneas cum eius substantiam patri et filio coaeternam pariterque incommutabilem subdita et seruiens creatura temporalibus motibus et formis ostenderet, cum ad eius personae unitatem sicut caro quod uerbum factum est non copularetur, non audeo dicere nihil tale factum esse antea. Sed plane fidenter dixerim patrem et filium et spiritum sanctum unius eiusdemque substantiae deum creatorem, trinitatem omnipotentem inseparabiliter operari. Sed ita non posse per longe imparem maximeque corpoream creaturam inseparabiliter demonstrari, sicut per uoces nostras quae utique corporaliter sonant non possunt pater et filius et spiritus sanctus nisi suis et propriis interuallis temporum certa separatione distinctis quae sui cuiusque uocabuli syllabae occupant nominari. In sua quippe substantia qua sunt tria unum sunt, pater et filius et spiritus sanctus, nullo temporali motu super omnem creaturam idipsum sine ullis interuallis temporum uel locorum et simul unum atque idem ab aeternitate in aeternitatem tamquam ipsa aeternitas quae sine ueritate et caritate non est; in meis autem uocibus separati sunt pater et filius et spiritus sanctus nec simul dici potuerunt, et in litteris uisibilibus sua separatim locorum spatia tenuerunt. Et quemadmodum cum memoriam meam et intellectum et uoluntatem nomino, singula quidem nomina ad res singulas referuntur sed tamen ab omnibus tribus singula facta sunt; nullum enim horum trium nominum est quod non et memoria et intellectus et uoluntas mea simul operata sint; ita trinitas simul operata est et uocem patris et carnem filii et columbam spiritus sancti cum ad personas singulas haec singula referantur. Qua similitudine utcumque cognoscitur inseparabilem in se ipsa trinitatem per uisibilis creaturae speciem separabiliter demonstrari, et inseparabilem trinitatis operationem etiam in singulis esse rebus quae uel ad patrem uel ad filium uel ad spiritum sanctum demonstrandum proprie pertinere dicuntur.
[31] Si ergo a me quaeritur quomodo factae sint uel uoces uel sensibiles formae atque species ante incarnationem uerbi dei quae hoc futurum praefigurarent, per angelos ea deum operatum esse respondeo, quod etiam scripturarum sanctarum testimoniis, quantum existimo, satis ostendi. Si autem quaeritur ipsa incarnatio quomodo facta sit, ipsum dei uerbum dico carnem factum, id est hominem factum, non tamen in hoc quod factum est conuersum atque mutatum, ita sane factum ut ibi sit non tantum uerbum dei et hominis caro sed etiam rationalis hominis anima, atque hoc totum et deus dicatur propter deum et homo propter hominem. Quod si difficile intellegitur, mens fide purgetur magis magisque abstinendo a peccatis et bene operando et orando cum gemitu desideriorum sanctorum ut per diuinum adiutorium proficiendo et intellegat et amet. Si autem quaeritur post incarnationem uerbi quomodo facta sit uel uox patris uel species corporalis qua spiritus sanctus demonstratus est, per creaturam quidem facta ista non dubito. Sed utrum tantummodo corporalem atque sensibilem, an adhibito spiritu etiam rationali uel intellectuali (hoc enim quibusdam placuit appellare quod graeci dicunt *noeron), non quidem ad unitatem personae (quis enim hoc dixerit ut quidquid illud est creaturae per quod sonuit uox patris ita sit deus pater, aut quidquid illud est creaturae in quo per columbae speciem uel per igneas linguas spiritus sanctus demonstratus est ita sit spiritus sanctus sicut est dei filius homo ille qui ex uirgine factus est?), sed tantummodo ad ministerium peragendae significationis sicut oportuisse deus iudicauit, an aliquid aliud intellegendum sit inuenire difficile est et temere affirmare non expedit. Quomodo tamen ista sine rationali uel intellectuali creatura potuerint fieri non uideo Neque adhuc locus est explicare cur ita sentiam quantum uires dominus dederit. Prius enim sunt discutienda et refellenda haereticorum argumenta quae non ex diuinis libris sed ex rationibus suis proferunt quibus e uehementer cogere arbitrantur testimonia scripturarum quae de patre et filio et spiritu sancto sunt ita esse intellegenda ut ipsi uolunt.
 [32] Nunc autem non ideo minorum filium quia missus est a patre, nec ideo minorem spiritum sanctum quia et pater eum misit et filius sufficienter quantum arbitror demonstratum est. Siue enim propter uisibilem creaturam siue potius propter principii commendationem, non propter inaequalitatem uel imparilitatem uel dissimilitudinem substantiae in scripturis haec posita intelleguntur, quia etiam si uoluisset deus pater per subiectam creaturam uisibiliter apparere, absurdissime tamen aut a filio quem genuit aut ab spiritu sancto qui de illo procedit missus diceretur. Iste igitur sit huius uoluminis modus; deinceps in ceteris adiuuante domino illa haereticorum uersutissima argumenta qualia sint et quemadmodum redarguantur uidebimus.