Podľa prekladu M. Cullinana Hoffmana, uverejneného na stránkach LifeSiteNews.com v októbri 2017 predstavujeme tri prípravné schémy Druhého vatikánskeho koncilu, návrhy navrhovaných deklarácií, ktoré sa snažili riešiť hrozbu komunizmu, návrhom programu ako sa mu postaviť a “rozbiť jeho opovážlivosť”. Tieto dokumenty a všetky podobné návrhy boli zamietnuté po prevzatí koncilu biskupmi “rýnskej skupiny”, koalíciou liberálnych prelátov z Nemecka, Francúzska a Holandska a ich spojencov, ktorí na dosiahnutie svojich cieľov postupovali veľmi koordinovane. 

 

  

O STAROSTLIVOSTI O DUŠE S OHĽADOM NA KRESŤANOV NAKAZENÝCH KOMUNIZMOM (DE CURA ANIMARUM PRO CHRISTIANIS COMMUNISMO INFECTIS)

 VI. kapitola 2. časti knihy Praecipuae de Animarum Cura Quaestiones, prípravná schéma Druhého vatikánskeho koncilu schválená Komisiou vo februári 1962 o biskupoch a dohľade nad diecézami. Nájdené v: ACTA ET DOCUMENTA CONCILIO OECUMENICO VATICANO II APPARANDO, SERIES II (PRAEPARATORIA), zv. 3, ods. 1, s. 333-339

 

 

Svätá Matka Cirkev, nasledujúc kroky svojho božského Manžela a Učiteľa a poslúchajúc jeho príkazy, usilovne pracuje, aby všetci ľudia “mali život a mali ho hojnejšie”. (Jn 10, 10).

V poslednom čase sa však objavilo nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje učenie a činnosť Cirkvi, a to ateistický komunizmus, ktorého špecifickým cieľom je radikálne prevrátiť spoločenský poriadok a vyvrátiť základy kresťanskej civilizácie.1

Komunizmus totiž učí doktrínu a realizuje program, ktorý mimoriadne podporuje materializmus a ateizmus.

Hoci je niekedy hnaný impulzom proti nespravodlivosti, ktorú sme dostali v dnešnej dobe ako dedičstvo nespravodlivého ekonomického režimu,2 komunizmus napriek tomu ponúka falošný druh vykúpenia. “A tak je pseudomystickým spôsobom preniknutý určitou falošnou ideou spravodlivosti, rovnosti a bratstva pre všetkých pri spravovaní ich potrieb a práce, pre účely podnecovania más tým, že ich lákajú klamnými sľubmi, ktorými sa burcujú podobne ako virulentnou nákazou. “3 A tak je komunizmus oddaný odovzdávaniu vízie “organického života” ľudstvu, ponúka falošné náboženstvo bez Boha a ruší samotný pojem večného božstva a nádej na iný život.4

Nasleduje drancovanie slobody človeka, v ktorej spočíva duchovná norma života, a rovnako aj zvrhnutie ľudskej dôstojnosti a znesvätenie ľudského života, ako aj zbavenie rodičov autority vychovávať svoje deti.5 

Preto sa snažil zaviesť nový politický poriadok, “združenie ľudí, ktoré vyháňa Boha zo zeme”, ateistický komunizmus, “ako nové evanjelium a ako forma spásneho vykúpenia, hlása svoje posolstvo celému ľudstvu. “6

Katolícka cirkev však, keďže je legitímnym a autentickým vykladačom morálneho zákona, má povinnosť odsúdiť všetky činy páchané proti Božiemu zákonu, utvrdzovať veriacich a poučiť ich o hroziacich nebezpečenstvách, ako aj o spoločenskom uplatňovaní jeho zásad.

Cirkev ako mystické telo Kristovo neprestajne pracuje na zjednotení všetkých ľudí, aj tých, ktorí blúdia, prostredníctvom hlásania evanjelia a prostredníctvom Kristovej lásky a milosti.

Táto svätá a vznešená povinnosť zaväzuje predovšetkým “vyššie údy tohto mystického Tela, najmä tých, z ktorých bude božská Hlava jedného dňa skladať účty za naše duše, “7 vskutku biskupov, “ktorých Duch Svätý ustanovil, aby vládli nad Božou Cirkvou.”8

Preto Cirkvi patrí právo a povinnosť bojovať proti ateistickému komunizmu pokiaľ ide o učenie a pokiaľ ide o činnosť alebo metódy činnosti.

Je dôležité usilovne rozlišovať túto činnosť alebo evanjeliovú povinnosť Cirkvi od len politického alebo ekonomického antikomunizmu, ktorý má iný cieľ. Na druhej strane strane však “Cirkev má nielen právo a povinnosť presadzovať zásady týkajúce sa náboženstva a mravnej bezúhonnosti, ale aj vykonávať svoju právomoc, aby vyhlásenia týkajúce sa spôsobu, akým sa tieto zásady uvádzajú do života. “9

Za takýchto okolností nevyhnutnosť nalieha a núti, aby veriaci kresťania pod vedením biskupov, boli dostatočne informovaní o nebezpečenstve, ktorému čelí viera, aby sa lepšie oboznámili so základmi viery, na ktoré sa útočí (napr. existencia Boha, sloboda človeka, hodnota práce atď.), aby boli preniknutí doktrínou Cirkvi o láske a sociálnej spravodlivosti, a aby mohli prísť k poznaniu a vernému dodržiavali najspasiteľnejších pápežských dokumentov týkajúcich sa sociálnych otázok,10 aby Cirkev mohla obnoviť morálny a sociálny poriadok v Kristovi prostredníctvom pomoci kňazstva a apoštolátu laikov.

Keďže Božia cirkev v nijakom prípade priamo neobhajuje žiadne konkrétne ekonomické a sociálne systémy, ale usiluje sa “budovať modernú civilizáciu v súlade s normami ľudskosti a evanjeliovou doktrínou, “11 duchovný boj proti ateistickému komunizmu alebo “tomuto vynálezu tak plným omylov a bludov “12 , musí byť vedený tak, aby veriaci kresťania boli posilnení a musí ponúknuť vhodnejšie spôsoby na účinné uskutočňovanie apoštolátu najmä medzi robotníkmi.

Táto pastoračná činnosť by sa mala vykonávať:

1. pomocou veriacim kresťanom žijúcim v regiónoch, ktoré nie sú utláčané komunizmom;
2. prevýchovou mladých ľudí, ktorí boli vychovaní za komunizmu;
3. v prospech “tichej cirkvi” utláčaných.

  

Čl. I – O kresťanských veriacich žijúcich v regiónoch, ktoré nie sú utláčané komunizmom

1. Keďže poľutovaniahodná slabosť zbožnosti a nábožnosti sú hlavnou príčinou toľkých kresťanov, ktorí sa sami označujú za komunistov, a keďže kresťanské učenie a správna činnosť a praktizovanie kresťanského života sú najsilnejšou oporou proti ateizmu a materializmu, pastieri duší a vychovávatelia mládeže by sa mali snažiť vychovávať myseľ veriacich tak, aby ich neznepokojovala žiadna rozumná pochybnosť ani žiadna všeobecne prijímaná spoločenská nespravodlivosť.
2. 1. Preto je potrebné širšie, hlbšie a dôkladnejšie šíriť poznatky o zásadách vedy o večnej spáse, ktoré treba sprostredkovať v katechézach vydaných pod cirkevnou autoritou, v ktorých je prvoradé vysvetliť náuku o mystickom Kristovom tele a jej dôsledkoch pre životné činnosti.
   2. Katechéza má obsahovať dobre usporiadané a jasné vysvetlenie sociálneho učenia, ktoré je obsiahnuté v pokladnici katolíckej náuky.

3. Je potrebné, aby ľudia Cirkvi boli preniknutí sociálnym duchom, ktorý vychádza z kresťanského učenia, ako aj neustále uplatňovanie sociálnych princípov v praxi a v každodennom živote.
4. Okrem toho by biskupi mali usilovne a neustále brániť múdre alokácie pápežov o mieri, o princípoch, podľa ktorých sa vytvára priateľské spoločenstvo aby sa zachovala harmónia medzi spoločenskými triedami, a pokiaľ ide o zásady, ktorými sa má pomáhať menej rozvinutým a chudobnejším národom, na rozdiel od spokojných “rasizmu”.
5. Presné a hlbšie poznanie princípov, od ktorých závisí komunizmus, a dôkladný doktrinálny útok na “organický svetonázor” a metafyziku komunistov sa musí uskutočniť v súlade s usmerneniami, ktoré stanovili biskupi v jednotlivých krajinách.
6. Na tento účel sa majú v seminároch vzdelávať študenti a podobne aj kňazi, najmä v kurzoch majú byť poučení o doktríne samotného komunizmu, o pravdách viery na ktoré útočí a o najvhodnejšej pastoračnej metóde na obranu viery.
7. Biskupi v národných konferenciách majú podporovať rozhodné a sústavné pôsobenie proti bludom komunistov prostredníctvom odborníkov a rovnako by mali zabezpečiť, aby v každej provincii alebo národe bola určená skupina mužov, ktorí by ako skutoční odborníci na komunistickú doktrínu horlivo a s dôkladnou starostlivosťou bojovali proti omylom tejto doktríny.
8. Pretože pastoračná činnosť by mala byť adresovaná všetkým ľuďom, nevynímajúc militantných komunistov, biskupi by mali zabezpečiť, aby v každej provincii alebo v každom národe bola vybraná skupina kňazov a laikov určených mužov, ktorí vynikajú vedomosťami alebo povesťou, a najmä horlivosťou pre ich apoštolát, ktorí sa usilujú pre Krista získať tých, ktorí sú stúpencami komunizmu alebo ktorí sú nakazení jeho bludnými doktrínami.
9. Apoštolská činnosť spočíva a) v poctivosti kresťanského života v osobných zvykoch a správaní, b) v pohŕdaní bohatstvom v súlade s evanjeliovým duchom, c) v pohŕdaní bohatstvom v súlade s evanjeliovým odsúdení nemorálnych praktík, ktoré porušujú sociálnu spravodlivosť, bez ohľadu na to, kto sa ich dopúšťa, vrátane katolíkov, d) v hlbokom poznaní sociálnych princípov Cirkvi a ich uplatňovaní v živote spoločenstva, e) vo vzájomnej a aktívnej blízkosti s chudobnými a utláčanými, f) vo vedeckom a praktickom úsilí pozdvihnúť ľudí na vyššiu úroveň dôstojnosti, napríklad vo verejných zákonodarných orgánoch, v bratských zväzoch pracujúcich atď. šírení evanjelia a učenia Cirkvi, najmä medzi mladými študentmi, kultivovanými mužmi, zručnými remeselníkmi a zámožnejšími robotníkmi alebo technikmi, h) v ukazovaní, že katolícka náuka ponúka lepšie riešenia a prístupy k problémom.
10. Je potrebný prílev robotníckych cechov a spoločné združenie robotníkov pre účely potlačenia alebo odstránenia prílevu ateistického komunizmu medzi jednoduchšie duše, ktoré nedostatočne chápu podstatu komunizmu a silne ho nepodporujú, hoci by mohli hlasovať za komunizmus z ekonomických dôvodov.
11. 1. Pokiaľ ide o duchovenstvo a katolíckych bojovníkov, tam je potrebná najväčšia horlivosť, horlivé lásky, duch sebazaprenia, viera v hodnotu kresťanstva – v časných záležitostiach aj v oblasti v jeho konečné víťazstvo, ako aj srdce, ktoré horí za zavedenie kresťanského sociálneho poriadku.
    2. Dôkladné štúdium psychologickej metódy, ktorá bola rozširovaná komunistami medzi ľuďmi, sa majú učenci ujať a rozvíjať ju.
    3. V každom regióne by mali biskupi po preskúmaní stratégie komunistov vybrať mužov, ktorí sa usilovne pustia do štúdia prostriedkov, ktorými by sa “psychologicky malo čeliť psychologickej metóde” komunistov.
    4. Kresťanské robotnícke cechy (odbory), Katolícka akcia a iné podobné organizácie a diela na pomoc robotníkom, emigrantom a všetkým ľuďom z proletárskej triedy by mali byť energicky podporované.  Biskupi a kňazi by mali usilovne brániť práva robotníkov a podporovať ich napredovanie.
    5. Tento evanjeliový boj Cirkvi proti nepriateľom viery treba starostlivo odlišovať od politického alebo ekonomického antikomunizmu, bez ohľadu na to, čo sú spravodlivé a legitímne občianske akcie, ktoré by mohli byť namierené proti komunizmu zo strany katolíkov a iných osôb, ktoré zastávajú verejné funkcie.
    6. Priame alebo nepriame konanie komunistov, ktorí sa usilujú využiť činnosť a publikácie katolíkov pre svoje vlastné ciele, by mali byť okamžite odsúdené a biskupi by sa mali postaviť proti nim všade kde sa vyskytnú.
    7. Katolíci, ktorí sú nakazení “pokrokovými” doktrínami a horlia za revolúciu za falošný takzvaný “idealizmus”, alebo sú váhavého úsudku, alebo chybnej predstavy o láske, alebo zo strachu pred sovietskou mocou a z hlúpej hanby pred ľudským súdom bránia činnosti proti ateistickému komunizmu, by mali byť verejne umlčaní cirkevnou autoritou.  Kňazi, ktorí sa v tomto smere previnili, majú byť prísne napomínaní, a ak si to prípad zaslúži, potrestaní.
    8. Tí však, ktorí, či už sú biskupi, kňazi alebo laici, pôsobia proti ateistickému komunizmu zdravým spôsobom, majú byť chválení, má sa im pomáhať, a ak je to potrebné, majú byť obhajovaní.

12. Mala by sa zriadiť medzinárodná komisia biskupov a laických odborníkov, ktorá, pod vedením Svätej stolice má za úlohu dohliadať a podporovať všetkých, ktorí sa snažia brániť a oslobodiť ľudstvo od omylov ateizmu a komunizmu.
13. Hlavnou úlohou tejto medzinárodnej komisie bude podporovať a koordinovať štúdie, práce, nariadenia a zákony, ktoré oslabujú komunizmus a drvia jeho opovážlivosť. 

 

Čl. II – O prevýchove mládeže, ktorá bola vychovávaná za komunizmu

Teraz sa zamyslime nad nešťastným osudom tých, najmä mládeže, ktorá bola po vzdelaní v komunistickom režime, odhodili otrocké jarmo tohto režimu a teraz, žijú v slobodných krajinách, žijú medzi katolíkmi, ktorí nikdy nestratili svoju najsladšiu slobodu, a tiež medzi katolíkmi, ktorí boli utláčaní komunizmom, a nariekajú nad nespočetným zlom. Takýto mladí ľudia, ktorí sa vracajú do lona Cirkvi, nemôžu byť považovaní za pevných a bezpečných katolíkov v každom ohľade; v skutočnosti sú unavení hladom po pravde; túžia po láske a spravodlivosti celým svojím srdcom, sú nesení hlbokou antipatiou voči komunizmu; ale neodmietli úplne všetky veci, ktoré nasali od komunistického režimu.

Často sú ostražití a nedôverčiví voči Cirkvi, pretože očakávajúc od nej to najlepšie, chcú v Cirkvi vidieť len tie najvznešenejšie veci a vehementne ich požadujú; a preto ich vôbec nepriťahuje a nepresvedčí slabé vyznanie náboženstva a viery, ale skôr sa prikláňajú k viere vo vynikajúce skutky viery a lásky.

1. V každej diecéze, kde sú utečenci, majú byť určení vhodní kňazi, ktorí dajú duchovnú starostlivosť o takúto mládež.
2. Bude najvhodnejšie vybrať takýchto kňazov spomedzi tých, ktorí sú rovnakej národnosti a dobre poznajú psychológiu, jazyk a zvyky mladých ľudí a ostatných, ktorí sú držaní pod jarmom komunizmu.
3. Treba oceniť tie skupiny katolíckej mládeže a sekulárne inštitúty, ktoré preniknuté duchom lásky a obety a pod umiernenou rozvahou kňazov, vynakladajú svoj čas a prostriedky v prospech svojich nešťastných bratov v regiónoch, do ktorých mladí ľudia vzdelaní za komunizmu, aby títo mladí ľudia mohli spoznať Cirkev  v jej pravej podobe.

 

Čl. III – O tichej Cirkvi

V mystickom Kristovom tele sme všetci “údmi jeden druhého” a spojenými nádobami v ktorých sa napĺňa duchovná osmóza kresťanského života. “Aby nedošlo k rozkolu v tele, ale aby sa údy navzájom starali jeden o druhého. A keby jeden úd trpel niečo, trpia s ním všetky údy…” (I Kor 12, 25-26). Preto katolíci žijúci “za železnou oponou” a utláčaní krutým prenasledovaním, by mali byť podporovaní modlitbami a inými dobročinnými dielami kresťanov, ktorí majú radosť zo svojej slobody, aby sa ich viera posilnila a aby sa zmiernilo ich hrozné utrpenie.

1. Chladnúci oheň lásky voči bratom žijúcim na druhej strane “železnej opony” by sa mal roznietiť, aby medzi tými, ktorí nesú kríž v oblastiach utláčaných komunizmom a veriacimi kresťanmi, ktorí žijú v slobodnom svete mohla vždy existovať solidarita a zjednotenie duší a najmä duch obety a spoločnej modlitby.
2. Veľmi sa odporúča, aby sa deň čo deň, v celom katolíckom svete, v jednotlivých časoch, konali modlitby za utláčanú Cirkev; buď sa bude praktizovať modlitba “Angelus Domini”, alebo sa na tento úmysel môže recitovať Vyznanie viery, alebo sa po svätej omši môžu konať modlitby prednášané na ten istý účel.
3. Slávnostne vyhlásená obeta najsvätejšej omše za utláčanú Cirkev a jej prenasledovateľov by sa mala často sláviť v každom farskom alebo rehoľnom kostole, v súlade s formou, ktorú určí biskup. Okrem toho treba veriacich pozývať aby sa obeta svätej omše slávila na tento účel.
4. Každý rok v piatok Veľkého týždňa sa majú zbožne vylievať osobitné modlitby za kresťanov, ktorí trpia nespravodlivým prenasledovaním, ako aj za obrátenie ich prenasledovateľov.
5. Obety aj za utláčanú Cirkev sa majú prinášať v súlade s formulárom, ktorý má určiť biskupská konferencia.
6. Je veľmi vhodné, aby sa spisovali dokumenty a akty o prenasledovaní v utláčaných oblastiach. spísané odborníkmi v súlade so zdravým úsudkom a kritickým uvažovaním, aby zázračné príklady kresťanov, ktorí trpeli z lásky ku Kristovi v týchto regiónoch, mohli byť zhromaždené na účely ich pripomínania v posvätnom kázaní.
7. Kňazské povolania pre utláčanú Cirkev treba podporovať a pripravovať rozvážnym plánovaním pod vedením Svätej stolice.8
8. Biskupi slobodných krajín by mali zabezpečiť, aby verejná mienka bola správne a nepretržite informovaná o prenasledovaní Cirkvi a pri vhodnej príležitosti by mala byť spoločná a by sa mali v mene utláčanej Cirkvi čo najrýchlejšie prihovárať vládnym orgánom tých istých krajín, aby ich podnietili k aktívnej obrane náboženskej slobody a ľudských práv.

Text definitívne schválený na generálnom zasadnutí, ktoré sa konalo v dňoch 5. – 13. februára 1962.

 Poznámky

1. Encyclical letter Divini Redemptoris, POPE PIUS XI, A.A.S., XXIX, 1937, n. 4, p. 66. 
2. Ibid., p. 91. 
3. Ibid., p. 69. 
4. Ibid., p. 70. 
5. Ibid., pp. 70-71. 
6. Ibid., pp. 71-72. 
7. Encyclical letter Mystici Corporis, POPE PIUS XII, A.A.S., XXXV, 1943, n. 7, p. 239. 
8. Acts of the Apostles 20: 28. 
9. Encyclical letter Mater et Magistra, POPE JOHN XXIII, A.A.S., XLIII, 1961, n. 8, p. 45. 
10. Encyclical letter Rerum Novarum, POPE LEO XIII, Acta Leonis, vol. XI, 1891, p. 97 sqq.; Encyclical letter Quadragesimo Anno, POPE PIUS XI, A.A.S., XXIII, 1931, p. 179 sqq.; Radio address of POPE PIUS XII, June 1, 1941, A.A.S., XXXIII, 1941, p. 195 sqq.; Encyclical letter Mater et Magistra POPE JOHN XXIII, A.A.S., XLIII, 1961. 
11. Encyclical letter Mater et Magistra, POPE JOHN XXIII, 1. c., p. 46. 12 Encyclical letter Divini Redemptoris, POPE PIUS XI, 1. c., p. 72.

 

O STAROSTLIVOSTI O DUŠE A KOMUNIZME (DE CURA ANIMARUM ET COMUNISMO)*

Prípravná schéma Druhého vatikánskeho koncilu, schválená Komisiou pre disciplínu kléru a kresťanského ľudu, február 1962. Nájdené v: ACTA ET DOCUMENTA CONCILIO OECUMENICO VATICANO II APPARANDO, SERIES II (PRAEPARATORIA), 3, ods. 1, s. 401-406

 

V mnohých národoch je veľký počet ľudí, ktorí sa síce nenarodili do neurodzených rodín a hoci boli pokrstení a vzdelaní v Katolíckej cirkvi, sú zlákaní komunizmom, hlásia sa do komunistických organizácií a volia komunistov v politických a administratívnych voľbách.1  Mnohí z nich sa totiž nepridržiavajú komunistickej filozofickej doktríny vo svojom srdci a jediným alebo hlavným základom ich čisto praktickej podpory komunistickej veci je to, že ju považujú za účinný spôsob na získanie lepšej mzdy, ako je to v prípade, keď sa prácu, na získanie rovnakého podielu na rozdelení a distribúcii bohatstva a hmotných statkov a na pohodlnejší a ľahší život. Avšak tí, ktorí sú za komunizmus len pre ekonomické pohodlie sa mýlia. V skutočnosti by mali pozorne zvážiť skutočnosť, že komunizmus usiluje o nespravodlivú zmenu spoločenských pomerov a že v skutočnosti tak sami zvyšujú jeho silu vážne narušiť občiansku spoločnosť a navyše, že sa stále častejšie stáva, že tí, ktorí sú priaznivcami komunizmu a zároveň tvrdia, že odmietajú jeho filozofické doktríny, sú nakoniec nakazení princípmi anarchizmu a ateizmu, na ktorých je komunizmus založený.

Preto je dôležité aby sa varovania, rady a príkazy, najmä tie, ktoré publikovali rímski pápeži Lev XIII., Pius XI., Pius XII. a Ján XXIII., boli čo najnaliehavejšie presadzované a akýmkoľvek spôsobom by to mohlo byť prospešné, aby boli presnejšie špecifikované alebo ešte vhodnejšie prispôsobiť súčasným okolnostiam, v ktorých sa Cirkev snaží posilňovať veriacich pred nebezpečenstvami a škodami komunizmu, a tiež aby sa jasne prezentovalo kresťanské učenie, ktorým sa má čo najpravdivejšie a najvhodnejšie dosiahnuť sociálna a ekonomická spravodlivosť a rovnosť, ktorú si človek želá. Nie je však vhodné, aby ordináriTN1 a pastieri priamo a výslovne vystupovali proti komunizmu, pokiaľ ide o nespravodlivý spôsob, ktorý presadzuje a prináša spoločenské a hospodárske dobro, pretože činnosť tohto druhu zo strany dušpastierov 10 by umožnila komunistom a iným ľuďom nepriateľským voči Cirkvi ľahko prekaziť ich zámer tým, že by Cirkev obvinili z toho, že sa angažuje len v politickej činnosti. Preto treba dbať na to, aby sa svetlo viery dostalo do mysle veriacich a aby boli živení bezpečným pokrmom evanjelia a posilňovaní nebeskou milosťou prostredníctvom prijímania sviatostí. Veriaci však, najmä tí, ktorí sú obdarení väčšou schopnosťou konať, by mali byť povzbudzovaní aby realizovali kresťanské sociálne učenie, aby nenačúvali bludným doktrínam ktoré škodia blahobytu a slobode ľudí, ako aj duchovným dobrám jednotlivcov a aby nedávali príležitosť nepriateľom Cirkvi falošne ju obviňovať že sa nestará ani o potreby tohto života. 

Vzhľadom na všetky tieto starostlivo zvážené záležitosti sa ponúkajú tieto návrhy na zváženie:

1. S cieľom odvrátiť vážne nebezpečenstvá, ktoré hrozia Cirkvi a občianskej spoločnosti v súvislosti s materialistickým a ateistickým komunizmom, ku ktorému sa pridáva naturalizmus a technicizmus,TN2 duchovenstvo by malo dostať náležitú prípravu, aby pri vykonávaní posvätnej služby mohlo vždy a všade posilňovali veriacich, ktorí sa ešte nenakazili komunizmom a aby mohli priviesť späť k láske k Bohu a k jeho službe tých, ktorí boli nainfikovaní komunizmom aby opustili vieru a kresťanský život.
2. Pastieri duší by mali čo najviac dbať o to, aby všetci veriaci boli dokonale poučení o katolíckej viere a dobrých mravoch, aby sa vyhýbali egoistickému a hedonistickému individualizmu.

III. Treba jasne vysvetliť [cirkevné] učenie o dôstojnosti človeka, stvoreného v Boží obraz, ktorý je schopný dosiahnuť objektívnu pravdu činnosťou svojho intelektu a ktorý, opierajúc sa o premisy viery a motívy dôveryhodnosti,TN3 môže poskytnúť rozumnú službu Bohu tým, že súhlasí s nadprirodzenými zjavenými pravdami.  

1. Okrem toho by sa malo jasne a úplne vysvetliť učenie Cirkvi, najmä nakoľko ide o mystické telo Kristovo, ktorého údmi sú všetci pokrstení, a veriacich treba nabádať, aby sa vždy správali v súlade s dôstojnosťou ich stavu.
2. Podobne aj pastieri duší by sa mali s veľkou vynaliezavosťou usilovať vysvetľovať a objasňovať sociálnu náuku Cirkvi, ktorá je presne vysvetlená v encyklickom liste Leva XIII Rerum novarum, Pia XI, Quadragesimo anno, Jána XXIII, Mater et magistra, ako aj v mnohých Pia XII., pričom jasne ukazuje, že sociálna náuka Cirkvi môže byť úplne postačujúca na správne vyvrátenie alebo zodpovedanie všetkých otázok a ťažkostí týkajúcich sa konkrétnych zákonov a vládnych štruktúr, ktoré sa týkajú ekonomických a sociálnych otázok.
3. Aby sa sociálna náuka Cirkvi mohla lepšie a plodnejšie vysvetliť a šíriť, majú byť robotníci, pracovníci a technici poučení o týchto veciach spôsobom, ktorý je prispôsobený ich schopnostiam – pokiaľ sa im poskytuje katechetické vyučovanie samostatne. Okrem toho by sa mali pridať triedy, ktoré sa zaoberajú filozofickými a teologickými disciplínami a sú určené najmä pre laikov a sú už často prítomné na mnohých miestach a mali by sa veľmi chváliť a konať všade.

VII. Je potrebné dôsledne dbať na to, aby sa témy týkajúce sa sociálnej náuky Cirkvi stále častejšie vyučovali na katolíckych školách všetkých stupňov ako povinné predmety, najmä v cirkevných seminároch a v rehoľných inštitútoch. 

VIII. Pravé učenie a skutočné ciele komunizmu, ako aj jeho rafinované metódy by mali byť jasne odhalené prostredníctvom šírenia kníh a iných spisov, prostredníctvom moderných prostriedkov spoločenskej komunikácie a prostredníctvom oslavy zjazdov alebo kongresov. Najmä brožúry a letáky, v ktorých sa komunizmus posudzuje v súlade s prirodzeným zákonom a zásadami katolíckej náuky, by sa mali hojne šíriť medzi obyvateľstvom, medzi mladými, robotníkmi, poľnohospodármi a technikmi.

1. Dôrazne sa odporúča, aby sa na základe dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu čo najstarostlivejšie rozšírovali nasledujúce knihy:

1) Kompendium kresťanskej náuky, ktoré ponúka jasné vysvetlenie právd či už prirodzeného, alebo nadprirodzeného poriadku, ktoré sú v našej dobe obzvlášť vystavené útokom, najmä: objektívna povaha pravdy, preambuly viery, pojem hriechu, viera v Boha, tajomstvo vykúpenia a mystického tela Kristovho a konečné vzkriesenie ľudstva.

2) Zhrnutie antropologickej náuky, ktoré obsahuje dôkladné a jasné vysvetlenie prirodzenosti človeka, nesmrteľnosti a morálnej zodpovednosti ľudskej duše, vrodené a neodňateľné práva ľudstva a podstatu a povahu občianskej spoločnosti.

3) Codex socialis, v ktorom je celá sociálna náuka Cirkvi zhrnutá do stručne a výstižne a usporiadaná v jasnom poradí, vyňatá z dokumentov cirkevného magistéria, ako aj z dokumentov, ktoré vznikli počas sociálnych týždňov.TN4

1. Aby sa veriaci ľahšie chránili pred nákazou komunizmu, pastieri duší majú s najväčšou horlivosťou bojovať o to, aby v nich pestovali kristocentrickú, liturgickú a cirkevnú zbožnosť a usilovať sa ich odvolať od bohoslužobných praktík alebo zvykov, ktoré ich učia nesprávnym spôsobom čítať sväté písmo, ktoré nie sú schopné živiť pravú zbožnosť; rovnako by ich mali správne učiť Písma a žiť kresťanským životom, ktorý závisí od ducha modlitby a častého a prijímania sviatostí; a tiež dbať na to, aby ich život bol skutočne a otvorene v súlade s normami viery, ktorú slovne vyznávajú, aby mohli zažiariť v praktizovaní viery a aby sa im darilo každej cnosti, najmä spravodlivosti a lásky.
2. Veriacich treba horlivo učiť, že musia byť “soľou zeme a svetlom sveta” (porov. Mt 5, 13. 14) a majú vykonávať takú činnosť, aby “prišlo Božie kráľovstvo” (porov. Mt 6, 10). Majú byť naliehavo napomínaní o vážnej povinnosti, ku ktorej sú zaviazaní, aby odmietli hedonizmus – svojimi slovami keď je príležitosť, ale vždy príkladom svojho života – ktorý spôsobuje toľko škody v jednotlivcoch, ako aj v rodinách a občianskej spoločnosti.

XII. Dušpastieri by sa mali usilovne starať o to, aby vhodní a schopní veriaci ktorí žiaria bezúhonnosťou svojich mravov, boli dokonale pripravení plniť si svoje spoločenské povinnosti v čestným a chvályhodným spôsobom. Všetci veriaci, ktorí majú právo voliť v politických a administratívnych voľbách, by mali byť napomínaní svojimi ordinármi a pastiermi – vhodným spôsobom, obozretne, ale aj jasne a rázne – o svojej vážnej povinnosti voliť tých kandidátov, ktorí sa zdajú mať v úmysle správne vykonávať úrad, ktorý im má byť zverený.

XIII. Jednotliví pastieri by mali podporovať a vykonávať “sociálne diela”, ako sa nazývajú, čo najviac možné vo svojich vlastných farnostiach. Všetci chudobní a tí, ktorí žijú v núdzi a zdržiavajú sa na území farnosti, by mali byť prijímaní so skutočne otcovskou, horlivou a aktívnou láskou, aj keď nežijú kresťanským životom alebo náhodou nepatria do Katolíckej cirkvi.

XIV. Veriaci, ktorí sú nakazení komunizmom, napriek tomu častejšie ako nezabúdajú zabezpečiť, aby ich deti dostali sviatosť krstu a birmovania a aby tie isté prijali prvé sväté prijímanie, a rovnako neodmietajú vstúpiť do rehoľného manželstvo a cirkevný pohreb. Preto by mali pastieri s najväčšou horlivosťou používať príležitosti tohto druhu, aby sa takýmto ľuďom venovali s láskavosťou a dobrotivosťou, a tak dávali praktický príklad pravej povahy Cirkvi, aby ich k nej priťahovala, a napokon k správnemu a pravdivému kresťanskému životu.

1. Všetci duchovní, a najmä dušpastieri, by mali byť príkladom pre všetkých ľudí vo svojich láskou a uplatňovaním pokory a chudoby, ktoré zjavne ukazujú, že sú im úplne cudzie. vlastniť pozemské bohatstvo alebo po ňom túžiť a aby mali v srdci jedinú vec, a to snahu o duše.

XVI. Je potrebné úprimne odporúčať, aby sa, pokiaľ to zvyky jednotlivých miest umožňujú. aby sa pri vykonávaní posvätných obradov nezohľadňovali sociálne podmienky veriacich. pri príležitosti prvého svätého prijímania, svadieb a cirkevných pohrebov. 

XVII. Duchovným a rehoľníkom sa nemá zakazovať, aby sa správne a obozretne usilovali prostriedky bohatých alebo mocných ľudí a použiť ich na plnenie úkonov božskej bohoslužby, apoštolátu a dobročinnosti, ale majú sa čo najstarostlivejšie chrániť, aby sa stali úplne podriadenými takýmto ľuďom v akomkoľvek smere, alebo aby sa tak zdali; medzi ľuďmi s väčším Skromnejší ľudia častejšie obviňujú Cirkev z toho, že je nástrojom v rukách tých, ktorí sa ktorí majú kontrolu nad ekonomickou, občianskou alebo politickou mocou.

XVIII. Ordinári majú vždy pozorne bdieť nad tým, aby sa dodržiavali zásady a normy sociálnej spravodlivosti boli vytrvalo a vhodným spôsobom vštepované všetkým veriacim, a ak si to situácia vyžaduje, nemali by opomenúť odsúdiť – čo najrozvážnejším, ale výslovným spôsobom – závažnejšie porušenia sociálnej spravodlivosti, ktoré sú páchané verejne škandalóznym spôsobom.

XIX. Veriaci, ktorí zohrávajú úlohu v občianskej správe, by nikdy nemali prestať pripomínať, že existuje veľa práce, pokiaľ ide o hospodársku činnosť, ktorá je širšia a lepšie usporiadaná ako v predchádzajúcich časoch , a že nariadenia, úrady, právne nástroje a metódy majú byť vhodne prispôsobiť na uskutočnenie tohto cieľa.2

1. V súlade s normami, ktoré majú byť vopred stanovené národnými alebo regionálnymi pastoračnými centrami, by sa mal uskutočniť obozretný a presný prieskum mentality a návykov správania veriacich pri plnení povinností, ktoré prislúchajú kresťanom, aby sa dosiahla plodná pastorácia sa mohla poskytovať pastoračná starostlivosť primeraná stavu každého jednotlivca. Rovnako treba dbať aj na dbať na to, aby veriaci, ktorí sú vhodnejší na túto úlohu, boli riadne pripravení na vykonávať misijnú činnosť, ktorou by sa tí, ktorí sú odcudzení Cirkvi, mohli jemne priviesť späť k poznaniu a zohľadneniu jej pravej podstaty, aby sa Cirkev mohla mohla ľahšie a plodnejšie vykonávať posvätnú službu v ich prospech.

XXI. Združenia veriacich, ktoré sa nazývajú “profesionálne”, a iné, ktoré sú podobné im, či už z územia ordinariátu alebo farnosti, by mali veľmi podporovať a svedomito starať o to, aby ich kolegovia, najmä tí, nad ktorými sú umiestnení, mali plnú a dokonalú odbornú, sociálnu, morálnu a náboženskú formáciu, a preto by mohli byť schopní priblížiť sa k iným ľuďom z ich vlastného sociálneho stavu alebo z akéhokoľvek iného a v správnej chvíli ľahko ich poučiť o Cirkvi.

XXII. Ordinári by mali zabezpečiť, aby sa vedy a slobodné umenia pestovali v niektorých vhodnými a schopnými klerikmi a rehoľníkmi, aby ich mohli ozdobiť akademickými titulmi ktorými budú môcť dobre pôsobiť ako učitelia alebo kapláni študentov na vyšších školách. alebo na univerzitách, kde je ohrozená viera a morálka mnohých mladých ľudí kvôli mnohým, ktorí vyučujú alebo sa učia dialektický materializmus alebo ateizmus. 

XXIII. Dôrazne sa odporúča, aby sa na univerzitách a iných vysokých školách vzdelávania v oblasti prírodných vied a umenia, aby boli zriadené osobitné skupiny alebo združenia pre profesorov alebo študentov, aby sa zabezpečilo, že môžu nielen verejne a jasne vypovedať o kresťanskej viere svojím skutočne kresťanským presvedčením a spôsobom života, ale aj preto, aby mohli výslovne a účinne pôsobili na zmarenie alebo aspoň obmedzenie nekalej činnosti, ktorá sa horlivo vykonáva a horlivo na spomínaných školách takzvané komunistické bunky.

XXIV. Kedykoľvek je to výhodné, duchovní a laici by mali jasne slovami a slovami potvrdiť písomne, že nie je pravda, že Cirkev si neváži svetské hodnoty, ani že nemá o nešťastia, hlad a vojny; rovnako by mali jasne ukázať, že Cirkev sa teší z chvályhodného úsilia, ktorým ľudstvo skúma tajomstvá prírody a snaží sa každý deň využívať svoje obrovské sily stále viac na to, aby žilo pohodlnejšie, a aby a šťastnejší život, či už doma alebo v spoločnosti.

XXV. Aby pastoračné centrum (alebo Úrad pre pastoračnú orientáciu a koordináciu, ktorý bol zriadený v rámci Posvätnej kongregácie RadyTN5) bude vykonávať svoju ciele plnšie, mali by byť jeho členmi aj niektorí kňazi a laici, ktorí sa usilujú uskutočňovať vykonávať apoštolskú činnosť v rôznych národoch. K povinnostiam takýchto ľudí patrí:

1) Zabezpečiť, aby sa vždy a všade poskytovala taká forma pastorácie, ktorá je skutočne vhodná pre konkrétnym okolnostiam ľudí, miest a miestnych záležitostí.

2) Predbežne stanoviť všeobecné normy týkajúce sa vykonávania takého druhu pastoračnej starostlivosti, ktorý má ordinári vhodne a vhodne určili pre jednotlivé regióny a ktoré by mali byť vykonávaná rôznymi spôsobmi v súlade s mentalitou veriacich a ich spôsobom života.

3. Zhromažďovať a analyzovať dokumentáciu týkajúcu sa prostriedkov a metód, ktorými sa pastoračná starostlivosť starostlivosť v jednotlivých regiónoch vykonáva, ako aj o ich sile a účinnosti, aby sa vždy, keď sa to bude vhodné, môžu byť použité alebo vylúčené na iných miestach.

4) Zabezpečiť, aby sa vydávali schválené knihy na ilustráciu alebo vysvetlenie kresťanských a antropologickú náuku, tak aj na sprostredkovanie deontologických noriem pre tých, ktorí pracujú v lekárskej, právnickej a iných podobných oblastiach.

5) Podporovať a poskytovať pomoc, aby ordinári mohli zakladať pastoračné centrá v jednotlivých krajinách a aby mohli plodne vykonávať svoje povinnosti. 

 

Text definitívne schválený na generálnom zasadaní komisie, ktoré sa konalo 5. – 10. februára 1962.

* Schéma bola prerokovaná Ústrednou prípravnou komisiou Ekumenickej rady II. vatikánskeho koncilu na druhom a treťom zasadnutí šiesteho zasadnutia v dňoch 4. – 5. mája 1962. Porov. Acta et Documenta Concilio Oecumenico Vaticano II apparando, séria II (Praeparatoria), zväzok II, Pars III, s. 798-842.

POZNÁMKY

1  V mesiaci marci 1961 osemdesiatsedem komunistických frakcií (všeobecne známych ako “strany”), ku ktorým neskôr pribudli mnohé ďalšie, najmä v Afrike. Na konci roka 1960 okrem tých, ktoré boli pod mocou Ruska, v ostatných krajinách existovali odhadom celkovo šesť miliónov (6 000 000) ľudí, ktorí sa prihlásili ku komunistom. 
2  JÁN XXIII, encyklika Mater et magistra: A.A.S., LIII (a. 1961), s. 414.

POZNÁMKY PREKLADATEĽA (TN)

TN1 “Ordinár” miesta je osoba, ktorá vykonáva ordinárne právo vydávať zákony a vykonávanie právnych úkonov v konkrétnej jurisdikcii v Cirkvi. Väčšina “ordinárov” je diecéznych biskupi, hoci existujú aj výnimky.
TN2 “Technizmus” (technicismus) zhruba zodpovedá anglickému termínu “techno-utopizmus” -. predstava, že dokonalú spoločnosť možno vytvoriť prostredníctvom technických znalostí alebo technológie.
TN3 “Preambuly viery” (praeambula fidei) sú tie pravdy, ktoré je človek schopný poznať len prirodzeným rozumom, ktoré pripravujú jeho myseľ na prijatie nadprirodzene zjavených právd kresťanskej viery. “Motívy vierohodnosti” (motiva credibilitatis) sa vzťahujú na dôkazy v v prospech božského pôvodu kresťanského zjavenia a Katolíckej cirkvi.
TN4 Hebdomadae sociales alebo “sociálne týždne” boli a sú kongresy, ktoré sa konali v Taliansku a na ktorých sa diskutovalo sociálnej náuke Cirkvi. Pozri napríklad: https://w2.vatican.va/content/benedictxvi/en/letters/2007/documents/hf_ben-xvi_let_20071012_settimane-sociali.html.
TN5 “Posvätná kongregácia koncilu” bola zriadená v roku 1587, aby dohliadala na disciplinárnu dekréty Tridentského ekumenického koncilu. Jej názov bol zmenený na “Posvätná kongregácia pre klérus” pápežom Pavlom VI. v roku 1967 a potom Jánom Pavlom II. jednoducho na “Kongregáciu pre Kongregáciu pre klérus.”

 

O APOŠTOLÁTE LAIKOV V PROSTREDÍ

PRENIKNUTOM MATERIALIZMOM, NAJMÄ MARXIZMOM (DE LAICORUM APOSTOLATU IN AMBITIBUS MATERIALISMO, PRAESERTIM  ARXISTICO, IMBUTIS)

VII. kapitola De apostolatu laicorum, prípravná schéma Druhého vatikánskeho koncilu, ktorú schválila komisia o biskupoch a o riadení diecéz, apríl 1962. Nájdené v: ACTA ET DOCUMENTA CONCILIO OECUMENICO VATICANO II APPARANDO, SERIES II (PRAEPARATORIA), 3, ods. 2, s. 345-348

 

PREAMBULA

Medzi tými národmi, ktoré sú prevažne kresťanské, sa praktický materializmus čoraz viac rozširuje, posilňuje a skryto preniká do svedomia ľudí.

Takzvaný “marxizmus”, ktorý vyznáva otvorený a bojovný ateizmus, treba považovať za najvýznamnejšiu formu tohto materializmu, ktorý sa systematicky snaží presadzovať svoje doktríny najmä – hoci nie výlučne – medzi pracujúcimi, ale aj medzi elitami.1

Preto, majúc pred očami toto mimoriadne vážne a všeobecné nebezpečenstvo, ako aj lásku, s ktorou Kristus hľadá tých, ktorých vykúpil a ktorí boli podrobení najväčšími omylmi, chce tento Posvätný koncil ponúknuť užitočné usmernenia, ktorými by sa viac účinný apoštolát pre tých, ktorí pomáhajú kresťanským veriacim, a aby sa dosiahol úspešne zavŕšiť.

Aby však akékoľvek nejasnosti týkajúce sa zmýšľania Cirkvi boli úplne rozptýlené, aby sa apoštolská činnosť tých laikov, ktorí sú v ovčinci, tiež bola zbavená účinnosti, považuje Posvätný koncil za nanajvýš vhodné slávnostne vyhlásiť nasledovné:

Kým marxizmus, ktorý pápež Pius XII. osobne zavrhuje a odsudzuje2 je najzávažnejšia forma materializmu a najnepriateľskejšia voči kresťanskej viere, nie je však jedinou formou moderného materializmu. V dnešnej dobe existuje mnoho ľudí, ktorí, hoci otvorene sa hlásia ku kresťanstvu, pasívne súhlasia s každodenným behom udalostí, stotožňujú sa s kresťanstvom a ľudské šťastie s technologickým3  a ekonomickým pokrokom, túžia po bohatstve4  snažia sa vybudovať svet založený na nich,5  a postupne sa vzďaľujú od Boha, ktorého odstraňujú len málo zo svojho života. Tento praktický materializmus vo väčšej miere infikuje tých, ktorí odmietajú prejavovať sociálne učenie Cirkvi,6  odmietajú uznať práva chudobných a slabých, urážajú sociálnu spravodlivosť a odmietajú zabrániť otvorenej a nespravodlivej nerovnosti alebo ich aspoň zmenšovať.7 Všetky tieto skutočnosti nepochybne otvárajú cestu všetkým druhom zvrátených doktríne.

Proti marxistickému materializmu nemožno riadne bojovať, ak tieto iné formy materializmu nie sú rovnako otvorene odmietnuté; a už vôbec nemožno dúfať, že sa jedného dňa podarí odstrániť marxistický ateizmus zo sveta a z ľudského srdca, ak sa toto odovzdá inému materializmu, ktorý sa opiera o takzvaný “kapitalistický” ekonomický režim a je ním podporovaný a preniká do každodenného života človeka.

Preto kresťanskí veriaci, ktorí pracujú v laických apoštolátoch , nakoľko podrývajú a odsudzujú marxistický materializmus v súlade so sociálnou náukou Cirkvi,6  sa neusilujú v žiadnom prípade stavať proti sebe jednu frakciu s druhou, ani obhajovať privilégiá bohatých, ani v žiadnom prípade nevstupovať do spojenectva s pozemskými mocnosťami alebo s tými, ktorí klamlivo vyhlasujú za obrancov náboženských zásad a práv Cirkvi, ale v skutočnosti chcú chrániť svoje vlastné privilégiá a zároveň zakrývať nespravodlivosti – to všetko nepochybne a nesporne vedie k poškodeniu Cirkvi.

55. [Základné prístupy]. Je vhodné, aby sa laickí apoštoli skutočne a úprimne stali účastníkmi na stave života svojich blížnych. Nestačí ani to, aby žili iba a pracovať alebo s nimi bývať; okrem toho je potrebné, aby s nimi aktívne spolupracovali vo všetkých tých veciach, ktoré vedú k spoločnému dobru, a spolupracovať s nimi na presadzovaní toho istého s všetkými svojimi silami.9 Okrem toho musia celkom rozhodne odmietnuť tie veci, ktoré sú v rozpore s Božiemu zákonu, ako je nenávisť medzi ľuďmi, kult mamony, nespravodlivé používanie bohatstva, zneužívanie majetku a túžbu po moci, klamstvá a podvody a používanie nemorálnych prostriedkov; mali by byť odvážni, však slúžiť Bohu a pomáhať svojim bratom v duchu chudoby, ktorú Pán tak veľmi chváli v evanjeliu.
56. [Boh by mal byť ich naplnením]. Aby mohli rázne a účinne bojovať ateizmus, je potrebné, aby sa predovšetkým život laikov naplnil Bohom, život, ktorý získava svoju jednotu z tohto dôverného spojenia spolu so zasvätením všetkých svojich skutkov. Ani to by nemalo nikdy neprestať modliť a prihovárať sa za svojich bratov.  
57. [Obozretnosť, ktorá sa má uplatňovať]. Nevyhnutná obozretnosť sa má zachovávať zo strany laikov, aby sa v priebehu ich každodenných spoločenských interakcií pomaly a nenápadne prenikli rôznymi omylmi, o ktorých môžu počuť, vidieť alebo čítať. 19
58. [Apoštolská činnosť]. Laici by mali ukázať, že kresťanské náboženstvo nie je len abstraktným doktrína, ale mali by ho žiť tak, aby prišli naplniť kresťanské vyznanie, ktoré osobne prijali, a to také, ktoré je vhodné pre spoločenský život. Na tento účel je potrebné žiť dôsledne kresťanským životom, ktorý sa usilovne prejavuje a vyjadruje najmä v spoločenskom v sociálnych vzťahoch.11  Okrem toho by sa veriaci kresťania mali z celého srdca usilovať o obnovu spoločenského života.  S ohľadom na ich apoštolát je potrebné, aby sa zdokonaľovali vo vedomostiach o miestnych pomeroch a posudzovať ich v súlade s normami evanjelia a odtiaľ konať dôsledne.
59. [Inštrukcia a formácia]. Osobitný druh inštrukcie a formácie je potrebný pre takýchto laikov: najmä by mali byť poučení o rôznych kresťanských doktrínach, ktoré sú spochybňované modernými ateistami a marxistami; mali by byť vzdelávaní v oblasti marxistických doktrín, ako aj materialistickej mentality, ktorá sa šíri aj mimo marxistických skupín; mali by sa lepšie informovať o takýchto spôsoboch myslenia a konania, najmä medzi marxistami, aby sa mohli účinnejšie brániť pred omylmi, a mohli účinnejšie objasňovať a sprostredkúvať pravdu ostatným.  Je potrebné, aby sa sociálna náuka Cirkvi učila presne, najmä pokiaľ ide o tieto otázky.12  Je obzvlášť hodné pozornosti, že nestačí len negatívny úsudok. Ako žiadna chyba nikdy nevznikne bez toho, aby sa nezmiešala s nejakou pravdou, je potrebné, aby sa laici naučili správne rozlišovať dobro od zla, a to rozpoznávaním tých vecí, ktoré sa týkajú spravodlivosti a a usilovne odhaľovať iné, ktoré sú nebezpečné, najmä pokiaľ ide o ich prostriedky ich uskutočňovania.
60. [Nevyhnutnosť jednoty]. Je vhodné, aby laici, ktorí sú prítomní v určitej provincii apoštolátu, aby sa často schádzali a stretávali, aby ich činnosť bola výsledkom spoločného úsilia; ktoré sa môže realizovať rôznymi spôsobmi, v súlade s rôznymi a stále novými potrebami a súvisiacimi otázkami.13 61. [Pomoc Cirkvi]. Misijným laikom, ktorí vykonávajú takúto prácu, by mala pomáhať celá Cirkev: miestny biskup, kňazi, rehoľníci a všetci veriaci kresťania prostredníctvom vytrvalou modlitbou, najmä verejnou modlitbou, ako aj pridelením pomoci kňazov, ktorí sú vhodnými na tento druh apoštolátu.14
61. [Kristus tichý a pokorný srdcom]. Je vhodné, aby všetci veriaci každej triedy spolupracovať, aby univerzálna Cirkev mohla prezentovať obraz Krista Učiteľa a Vykupiteľa, aby zažiarili svojou pevnosťou učenia, dobrotivosťou, ľudskosťou, chudobou a najmä láskou v súlade s božským vzorom.15 [. . .]

Text definitívne schválený – iba s jedným hlasom proti, pokiaľ ide o kapitolu VI, hlava. II – v Generálnom zasadaní, ktoré sa konalo od 2. do 8. apríla 1962.

 

POZNÁMKY

1 Moderný ateistický komunizmus sa k svojmu ateizmu vyjadruje jednoznačne. Bezpochyby bojuje proti všetkým akýmkoľvek formám náboženstva, ktoré vyhlasuje za “opiát ľudu”; obzvlášť proti rímskokatolíckej cirkvi, ktorú odsudzuje ako čisto politickú moc, spriaznenú s “kapitalizmom” s cieľom brániť spoločné privilégiá V skutočnosti je moderný komunizmus pseudonáboženstvom, a to dokonca eschatologickým.
Budúca spoločnosť, ktorú navrhuje, bez akýchkoľvek tried, bez súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, oslobodená od všetkých sprievodných foriem odcudzenia, prinesie človeka s prírodou a ľudí navzájom, čo povedie k skutočnej slobode. Ako obeť lúpeže, má proletariát mesiášske poslanie manumitizovať prostredníctvom proletárskej revolúcie nielen seba, ale celé ľudstvo a ovládnuť prírodu. Na stránke tohto náboženstva je technologický pokrok, ktorý prostredníctvom ľudskej práce prináša isté nádej na ovládnutie prírody, ktorá povedie ľudstvo k šťastiu a mieru, a to prostredníctvom progresívnej ekonomickej štruktúry, ktorej sú všetky ideológie len nadstavbou. To si vyžaduje konflikt tried s cieľom podmaniť si tých, ktorí zotročujú proletariát vyhradzujúc si výrobné prostriedky pre seba. To všetko sa vyžaduje na základe determinovaných a nevyhnutných udalostí dialektického a historického materializmu.
Preto sa človek necíti ako osoba obdarená spontánnou slobodou, ale ako súčasť kolektívu (jednej časti “masy”), ktorý je súčasne tvorcom vesmíru a vykupiteľom ľudstva. Toto náboženstvo obhajuje svoj dogmatický marxizmus-leninizmus, odsudzuje heretikov a exkomunikuje schizmatikov. V tom je založená jeho mystika, jeho viera, nádej a láska, a z toho vyplývajú všetky jeho etické a právne normy.
2 Divini Redemptoris, A.A.S., 29 (1937), p. 96. Cf. Caritate compulsi, 3 may 1932, A.A.S., 24 (1932), pp. 180-181; Decretum S. Officii 1 iulii 1949, A.A.S., 41 (1949), p. 334. 3 PIUS XII, Nuntius radiophonicus in Natali Domini (Christmas eve radio address) 1953 (A.A.S., 46 [1954], p. 9). 4 Caritate compulsi, A.A.S., 24 (1932), p. 178. 21 5 Mater et Magistra, A.A.S., 53 (1961), p. 452. 6 Divini Redemptoris, ibid., p. 91. 7 PIUS XII, Radio address of 1 September 1944, A.A.S., 36 (1944), p. 253. 8 Caritate compulsi, ibid., p. 180; Divini Redemptoris, p. 69 et sq. 9 Mater et Magistra, ibid., p. 456. 10 PIUS XI, Sermo ad adstantes ex Hispania profugos, 14 September 1936, A.A.S., 28 (1936), p. 376; Divini Redemptoris, p. 73, p. 95. 11 Quadragesimo Anno, A.A.S., 23 (1931), p. 218; pp. 222-223; Nova impendet, 20 octobris 1931, A.A.S., 23 (1931), p. 394; Sermo adstantes ex Hispania profugos, A.A.S., 28 (1936), p. 377; Divini Redemptoris, ibid., p. 101. 12 Divini Redemptoris, ibid., p. 103; PIUS XII, Adhortatio apostolica ad clerum universum (Apostolic exhortation to all of the clergy), 22 September 1950, A.A.S., 42 (1950), p. 697; Mater et Magistra, ibid., p. 462. 13 Divini Redemptoris, p. 102. 14 PIUS X, Notre charge apostolique, 2 August 1910, A.A.S., 2 (1910), p. 630; PIUS XI, Divini Redemptoris, p. 98; PIUS XII, Adhortatio apostolica ad clerum universum (Apostolic exhortation to all of the clergy), 22 September 1950, A.A.S., 42 (1950), p. 697; Mater et Magistra, ibid, p. 462. 15 Divini Redemptoris, p. 98; PIUS XI, Ad Catholici Sacerdotii, A.A.S., 28 (1936), p. 28 and following.

 

 

 

Zdroj: The-Lost-Condemnations-of-Communism-of-Vatican-II.pdf (lifesitenews.com)

Strojový, čiastočne upravený preklad do slovenčiny: Proglas; 30.VI.2022