Sv. Augustín: O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI (Kniha I.-IV.)

1. 2. Preto považujeme za absolútne istý princíp, ktorý sa nachádza všade vo Svätom písme a ktorý preukázali učení katolícki exegéti ako pravidlo viery a ktorý nám umožňuje chápať nášho Pána Ježiša Krista ako Božieho Syna a rovného Otcovi podľa božskej prirodzenosti, v ktorej existuje, a nižšieho Otcovi podľa prirodzenosti služobníka, ktorú prijal; V tejto prirodzenosti sa stal nižším nielen za Otca, ale aj za Ducha Svätého, ba dokonca aj za seba samého, vzhľadom na to, že je človekom; ale nie nižším za seba samého kvôli tomu, čím bol predtým, teda kvôli tej Božej prirodzenosti, ktorú si zachoval aj tým, že prijal prirodzenosť služobníka, ako nás učia svedectvá Písma, ktoré sme si pripomenuli v prvej knihe . V Božích slovách však nachádzame výroky takéhoto druhu, že zostáva otázne, podľa akého kritéria ich máme posudzovať: či podľa kritéria predpokladanej prirodzenosti, podľa ktorej považujeme Syna za nižšieho, alebo podľa kritéria božskej prirodzenosti, podľa ktorej Syn nie je nižší, ale rovný Otcovi, hoci pochádza z Otca ako Boh z Boha, svetlo zo svetla. Veď Syna nazývame Bohom z Boha, Otca len Bohom, nie Bohom z Boha. Preto je jasné, že pre Syna existuje iná osoba, z ktorej pochádza a ktorej je Synom; pre Otca neexistuje Syn, z ktorého pochádza, ale iba Syn, ktorého je Otcom. Každý syn je totiž tým, čím je na základe pôvodu od svojho otca, a je synom svojho otca; a naopak, žiadny otec nie je tým, čím je na základe pôvodu od svojho syna, ale je len otcom svojho syna.

1. 3. V Písme je teda viacero textov o Otcovi a Synovi, ktoré poukazujú na jednotu a rovnosť prirodzenosti, ako napr: Ja a Otec sme jedno , e: Keďže mal Božiu prirodzenosť, nepovažoval túto rovnosť s Bohom za lúpež. a všetky ostatné podobné texty. Na druhej strane sú aj také, ktoré predstavujú Syna ako nižšieho oproti Otcovi kvôli jeho prirodzenosti služobníka, teda kvôli stvoreniu, ktoré prijal v premenlivej ľudskej prirodzenosti, ako keď sa hovorí: pretože Otec je väčší ako ja. a: Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd vložil do rúk Syna. O niečo neskôr dodáva: A dal mu moc súdiť, lebo je Syn človeka. . V iných textoch sa Syn nepredstavuje ani ako nižší, ani ako rovný Otcovi, ale iba sa v nich uvádza, že Syn má svoj pôvod v Otcovi, ako napríklad v tom, kde sa hovorí: Lebo ako má Otec život v sebe, tak ho udelil aj Synovi, aby ho mal v sebe. a druhá: Syn nemôže sám od seba urobiť nič, ale len to, čo vidí robiť Otca. . Ak tento výraz vykladáme v tom zmysle, že Syn je nižší ako Otec, pretože prirodzenosť, ktorú na seba vzalo stvorenie, vyplýva z toho, že Otec najprv chodil po vode alebo otvoril oči inému narodenému slepcovi pomocou slín a blata a robil aj iné veci, ktoré vtelený Syn robil medzi ľuďmi, aby ich mohol robiť tomu, kto povedal: “Ja som Otec, ja som Syn. aby urobil to, čo povedal ten, ktorý povedal, že Syn nemôže sám urobiť nič, iba to, čo videl robiť Otca. . Ale kto, hoci aj hlúpy, si to myslí? Preto neostáva rozumieť, že tieto výrazy naznačujú, že život Syna je rovnako nemenný ako život Otca, ale že v ňom má pôvod od Otca, a že pôsobenie Otca a Syna je neoddeliteľné, ale že pre Syna má pôvod od toho, od ktorého má pôvod jeho bytie, teda od Otca, a že Syn vidí Otca tak, že vidieť ho je pre neho to isté ako byť Synom. . Lebo to, že pochádza z Otca, to znamená, že sa narodil z Otca, nie je nič iné ako vidieť Otca; rovnako ako vidieť ho konať nie je nič iné ako konať s ním; ale on nekoná sám od seba, pretože nemá bytie od seba, a preto robí to, čo vidí robiť Otca, pretože pochádza z Otca. Ani iné veci nerobí podobným spôsobom, ako maliar, ktorý maľuje iné obrazy kopírovaním obrazov namaľovaných iným maliarom, ani tie isté veci nerobí iným spôsobom, ako ústa vyjadrujú tie isté písmená, na ktoré mysleli; ale všetko, čo robí Otec,” hovorí Pán, “robí Syn rovnakým spôsobom. . Pán povedal: To isté a tým istým spôsobom, a preto Otec a Syn majú tú istú činnosť, ale Syn ju má od Otca. Preto Syn nemôže sám urobiť nič iné, než čo videl robiť Otca. . Z tohto princípu, podľa ktorého Písmo nechce naznačiť, že jedno je nižšie ako druhé, ale kto má jeho pôvod a kto je jeho počiatkom, niektorí vyvodili, že Písmo tvrdí, že Syn je nižší ako Otec. Ale niektorí naši ľudia, ktorí sú príliš nevedomí a nemajú v tejto veci žiadnu kompetenciu, sa pokúšajú pochopiť tieto výroky týkajúce sa povahy služobníka Ale niektorí naši ľudia, ktorí sú príliš nevedomí a nemajú v tejto veci žiadnu kompetenciu, keď sa pokúšajú pochopiť tieto výroky ako výroky o povahe služobníka, pretože z nich vyplýva nesprávny zmysel, sú znepokojení. Ale aby sa to nestalo, dodržiavajme aj toto pravidlo: Syn nie je nižší ako Otec, ale je od Otca. Takto sa nevyjadruje jeho nerovnosť, ale jeho narodenie.

2. 4. Vo svätých knihách sú teda niektoré výrazy, ako som začal hovoriť, o ktorých sa nevie, v akom zmysle sa majú vykladať: či v súvislosti s podriadenosťou Syna vyplývajúcou z jeho spojenia so stvorením, alebo v súvislosti s jeho pôvodom z Otca, napriek rovnosti. Zdá sa mi, že ak je text natoľko nejednoznačný, že ho nemožno vysvetliť alebo objasniť, možno ho vykladať bez nebezpečenstva na základe vyššie uvedeného dvojakého pravidla. Tak je to aj v prípade tohto výroku: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal”. . Možno ho totiž chápať s ohľadom na prirodzenosť služobníka, ako je vysvetlené v prvej knihe, a s ohľadom na božskú prirodzenosť, v ktorej je rovný Otcovi, ale má pôvod od Otca. Lebo podľa božskej prirodzenosti, tak ako Syn a božský život nie sú dve rôzne veci, ale Syn je ten istý život, tak ani Syn a jeho učenie nie sú dve rôzne veci, ale Syn je to isté učenie. . A čo sa týka tohto výrazu: Dal život Synovi A tak ako výraz: “Dal Synovi život” neznamená nič iné ako: “Splodil Syna, ktorý je život”, tak aj keď sa hovorí: “Dal Synovi učenie”, tento výraz sa chápe v správnom zmysle, ak sa vykladá: “Splodil Syna, ktorý je učenie“. Preto výrok: “Moje učenie nie je moje, ale učenie toho, ktorý ma poslal” treba chápať tak, ako keby Pán povedal: “Nemám bytie od seba, ale mám ho od toho, ktorý ma poslal.

3. 5. Veď aj o Duchu Svätom, hoci Písmo o ňom nehovorí: Vyšiel, vzal si prirodzenosť sluhu. Sám Pán povedal: Keď príde Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale povie vám, čo počuje, a oznámi vám, čo má prísť. Oslávi ma, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Keby nebol hneď po týchto slovách dodal: “Všetko, čo má Otec, je moje; preto som povedal, že z môjho vezme a vám to zvestuje. Keby po týchto slovách hneď nepridal: “Všetko, čo má Otec, je moje, preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám to,” možno by sme uverili, že Duch Svätý sa narodil z Krista, ako sa on narodil z Otca. Kristus totiž o sebe povedal: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. O Duchu Svätom hovorí: On totiž nebude hovoriť sám od seba, ale povie vám, čo počuje. A potom: veď on z môjho vezme a zvestuje vám ho. . Ale keďže vysvetľuje výrok vezme z môjho (hovorí: Všetko, čo má Otec, je moje, preto som povedal, že z môjho vezme a oznámi vám to. ), zostáva len pochopiť, že aj Duch Svätý prijíma od Otca ako Syn. A ako sa to môže stať, ak nie v zmysle, ktorý sme už naznačili vyššie: Keď príde Paraklét, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude o mne svedčiť? ? Preto sa hovorí, že nehovorí sám za seba, lebo vychádza z Otca. A keďže Syn nie je podriadený Otcovi, hoci povedal: Syn nemôže sám nič urobiť, iba to, čo videl robiť Otca. (lebo to nepovedal ako služobník, ale ako Boh, ako sme už ukázali, a tieto slová nenaznačujú, že je nižší ako Otec, ale že od neho pochádza), rovnako z toho nevyplýva, že Duch Svätý je nižší ako Otec, lebo Syn o ňom povedal: On totiž nebude hovoriť sám o sebe, ale povie vám, čo počuje. . Týmito slovami chcel Syn naznačiť, že Duch pochádza od Otca. Ale keďže Syn pochádza od Otca a Duch Svätý pochádza od Otca, prečo ich oboch nenazývame “synmi” a oboch “splodenými”, ale len prvého nazývame jednorodeným Synom, kým druhého nazývame Duchom Svätým, a nie “synom” alebo “splodeným”, čo sú rovnocenné výrazy? To je to, čo vysvetlím, ak a nakoľko mi to Boh dovolí.

4. 6. Na tomto mieste by sa však mali mať na pozore tí, ktorí uverili, že môžu použiť tieto Synove slová na preukázanie nadradenosti Otca nad Synom, ak môžu: Otče, osláv ma…. . Dobre si všimnite, že ho oslavuje aj Duch Svätý. Je teda aj on nadradený Synovi? Treba však poznamenať, že ak Duch Svätý oslavuje Syna, nakoľko bude prijímať od Syna, a bude prijímať od Syna, pretože všetko, čo má Otec, je od Syna, potom je jasné, že Duch Svätý bude oslavovať Syna. je od Syna, je jasné, že keď Duch Svätý oslavuje Syna, je to Otec, kto oslavuje Syna. Z toho vidíme, že všetko, čo má Otec, patrí nielen Synovi, ale aj Duchu Svätému, pretože Duch Svätý má moc oslavovať Syna, ktorého oslavuje Otec. Ak je ten, kto oslavuje, nadradený tomu, koho oslavuje, nech sa aspoň uzná, že tí, ktorí sa navzájom oslavujú, sú si rovní. Písmo hovorí, že aj Syn oslavuje Otca: “Oslávil som ťa nad zemou,” hovorí Syn. . Dávajme si pozor, aby sme Ducha Svätého nepovažovali za nadradeného Otcovi a Synovi, pretože oslavuje Syna, ktorého oslavuje Otec, pričom v Písme nie je uvedené, že by ho oslavoval Otec alebo Syn.

5. 7. Tí, ktorí sú takto vyvrátení, sa však uchyľujú k tomuto inému argumentu: “Ten, kto posiela, je nadradený tomu, kto je poslaný.” Preto je Otec nadradený Synovi, pretože Syn neustále tvrdí, že je poslaný Otcom. Otec je teda nadradený Synovi, pretože Syn neustále potvrdzuje, že je poslaný Otcom. . Duch Svätý je zo svojej strany podriadený Otcovi a Synovi, pretože Otec ho posiela, ako sme povedali, a Syn ho tiež posiela, ako o tom svedčí jeho slovo: Ale ak odídem, pošlem ho k vám. . V súvislosti s touto otázkou sa najprv pýtam, odkiaľ bol Syn poslaný a kam bol poslaný. “Ja,” povedal, “som vyšiel z Otca a prišiel na tento svet. . Vychádzať z Otca a prichádzať na tento svet znamená byť poslaný. Čo znamená výrok, ktorý o ňom hovorí sám evanjelista: Bol na svete a svet vznikol skrze neho a svet ho nepoznal? A hneď dodáva: Prišiel do svojho vlastného . Určite bol poslaný tam, odkiaľ prišiel, ale ak bol poslaný na tento svet, pretože vyšiel od Otca a bol na tomto svete, potom bol poslaný tam, kde bol. Na druhej strane, keď prorok hovorí: “Naplním nebesia i zem. ak sa vzťahuje na Syna (lebo niektorí chcú, aby to bol on, kto hovoril k prorokom alebo ústami prorokov), kam bol poslaný, ak nie tam, kde bol? Lebo všade to bol Ten, kto hovorí: “Ja naplním nebo i zem. Na druhej strane, ak sa toto tvrdenie týka Otca, kde by mohol byť Otec bez svojho Slova a bez svojej Múdrosti, ktorá sa s mocou rozprestiera od jedného konca po druhý a všetko riadi dobrotou? ? Ale ani on nemohol byť nikde bez svojho Ducha. Ak je teda Boh všade, všade je aj jeho Duch. Tak aj Duch Svätý bol poslaný tam, kde bol. Preto ten, kto nenašiel miesto, kde by unikol Božiemu pohľadu, a hovorí: “Ak vystúpim do neba, si tam; ak zostúpim do pekla, si tam Preto ten, ktorý nenašiel miesto, kde by unikol Božiemu pohľadu, hovorí: Ak vystúpim do neba, si tam, ak zostúpim do pekla, si tam.

5. 8. Ak sú teda Syn aj Duch Svätý poslaní tam, kde boli, musíme si položiť otázku, aké poslanie majú Syn a Duch Svätý. Nikde v Písme sa totiž nehovorí, že Otec bol poslaný sám. Apoštol píše o Synovi takto: Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, stvoreného pod Zákonom, aby vykúpil tých, ktorí boli pod Zákonom….. . Poslal – ako hovorí – svojho Syna, stvoreného zo ženy. Ktorý katolík nevie, že týmto slovom “žena” nechcel apoštol naznačiť stratu panenstva, ale podľa židovského spôsobu vyjadrovania rozdiel v pohlaví? Keď teda hovorí, že Boh poslal svojho Syna stvoreného zo ženy, dostatočne tým dokazuje, že poslaním Syna je práve narodenie zo ženy. Preto nakoľko sa narodil z Boha, bol na tomto svete. ale keďže sa narodil z Márie, prišiel akoby poslaný na tento svet. . Otec ho však nemohol poslať bez Ducha Svätého, a to nielen preto, že keď ho Otec poslal, teda keď ho stvoril z lona ženy, vôbec ho nestvoril bez pomoci svojho Ducha, ale aj preto, že v evanjeliu na otázku Panny Márie: Ako sa to stane? sa nachádzajú tieto slová ako odpoveď, úplne jasné a zrejmé: Duch Svätý zostúpi na vás a moc Najvyššieho vás zatieni. Matúš hovorí: Otehotnela z Ducha Svätého. . Ale u proroka Izaiáša je to sám Kristus, kto má potvrdiť svoj budúci príchod: A teraz ma poslal Pán Boh, on a jeho Duch 

5. 9. Možno niektorí pôjdu dokonca tak ďaleko, že budú tvrdiť, že Syn bol poslaný sám sebou, pretože počatie a narodenie Márie je dielom Trojice, ktorá stvorila všetko stvorené. “Ale potom,” namietnu, “ako ho mohol Otec poslať, keď poslal sám seba?” Tomuto človeku odpoviem predovšetkým tým, že ho požiadam, aby povedal, ak môže, ako Otec posvätil Syna, ak sa Syn posvätil sám. Sám Pán totiž hovorí tieto dve vety: Tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: “Rúhajte sa!”, lebo som povedal: “Ja som Boží Syn. a inde: A pre nich sa posväcujem. . Preto sa tiež pýtam, ako ho Otec odovzdal, ak sa sám odovzdal. Apoštol Pavol totiž potvrdzuje oboje: “Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých,” hovorí. Na inom mieste hovorí o tom istom Spasiteľovi: “Ten, ktorý ma miloval a vydal sám seba za mňa”. . Verím, že mi odpovie, ak túto vec dobre pozná, že vôľa Otca a Syna je jedna a nedeliteľná. Preto chápte vtelenie a narodenie Panny, v ktorom spočíva jeho poslanie, ako nedeliteľné, spôsobené jedným a tým istým pôsobením Syna a Otca, samozrejme, bez vylúčenia Ducha Svätého, o ktorom sa jasne hovorí: Ona sa našla v dieťati na základe Ducha Svätého. . Ak budeme pokračovať v našom skúmaní týmto spôsobom, možno uvidíme jasnejšie v otázke: Ako Boh poslal svojho Syna? ? Prikázal mu, aby prišiel, a prišiel v poslušnosti voči tomu, kto mu prikázal, alebo ho prosil, aby prišiel, alebo ho len nabádal, aby prišiel? V každej z týchto troch alternatív sa misia uskutočnila zásahom Slova, ale Božie Slovo je Boží Syn. Pretože ho Otec poslal skrze Slovo, bol poslaný Otcom a Synom. Preto bol Otcom a Synom poslaný sám Syn, pretože Slovo Otca je sám Syn. Veď kto by prijal takú svätokrádežnú hypotézu, že Otec vyslovil časné slovo, aby poslal svojho večného Syna a zjavil ho telesne v čase? Ale naopak, v samotnom Božom Slove, ktoré bolo od počiatku u Boha a bolo Bohom, teda v samotnej Božej Múdrosti, bol mimo času určený čas, kedy sa mala Múdrosť zjaviť v tele. . Preto Slovo bolo na počiatku, mimo akéhokoľvek časového začiatku, a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Bohom, mimo času bolo v tom istom Slove stanovené, v akom čase sa Slovo malo vteliť a prebývať medzi nami. . Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, teda stvoreného v čase. Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, teda stvoreného v čase, aby sa vtelené Slovo mohlo zjaviť ľuďom, pretože v Slove bolo mimo času stanovené, v akom čase sa to má stať. Veď vo večnej Božej Múdrosti sa časová postupnosť nachádza bez časovej následnosti. Keďže teda Otec a Syn sú príčinou zjavenia sa Syna v tele, právom sa hovorí, že bol poslaný ten, ktorý sa zjavil v tele, ktorý naopak poslal toho, ktorý sa v tele nezjavil. Je totiž správne považovať za predmet misie tie skutočnosti, ktoré sa dejú viditeľne pred našimi očami vďaka neviditeľnému zásahu duchovnej bytosti. Ľudská prirodzenosť, ktorá bola prijatá, patrí k osobe Syna, nie však k osobe Otca. Preto neviditeľný Otec spolu so Synom, ktorý je tiež neviditeľný, zviditeľnil samého Syna, to znamená, ako bolo povedané, poslal ho…. . Ak by sa Syn stal viditeľným a prestal by byť neviditeľným ako Otec, teda ak by sa neviditeľná prirodzenosť Slova zmenila na viditeľné stvorenie, potom by sme mali Syna považovať len za poslaného Otcom, a nie aj za poslaného spolu s Otcom. . Keďže však prirodzenosť služobníka bola prijatá takým spôsobom, že božská prirodzenosť neprešla žiadnou zmenou, vyplýva z toho, že Otec a Syn bez toho, aby sa zjavili, vytvorili to, čo sa malo zjaviť v Synovi, totiž že neviditeľný Otec a neviditeľný Syn poslali samotného Syna vo viditeľnej podobe. Prečo teda povedal: Neprišiel som sám od seba? Tento výraz možno vysvetliť odkazom na povahu sluhu, v súvislosti s ktorou bolo tiež povedané: Nikoho nesúdim.

5. 10. Ak sa teda tvrdí, že Syn bol poslaný, pretože sa navonok prejavil v telesnom stvorení, ten, ktorý je vo svojej duchovnej prirodzenosti vždy skrytý pred ľudskými očami, je ľahké pochopiť, prečo sa o poslaní hovorí aj v súvislosti s Duchom Svätým. Stvorená forma bola vytvorená v čase, aby sa viditeľne prejavil Duch Svätý, keď zostúpil na samotného Pána pod telesnou podobou holubice alebo keď desať dní po jeho nanebovstúpení, v deň Letníc, náhle prišiel z neba zvuk podobný prudkému vetru a ukázali sa im jednotlivé jazyky podobné ohňu, ktoré spočinuli na každom z nich. . Práve toto konanie, ktoré sa viditeľne prejavilo a ponúklo smrteľným očiam, sa nazýva poslaním Ducha Svätého. Nešlo o prejav jeho vlastnej podstaty, ktorou je neviditeľný a nemenný ako Otec a Syn, ale o to, aby sa dotkol sŕdc ľudí vonkajším prejavom, aby ich viedol od dočasného prejavu toho, ktorý prišiel, k tajomnej večnosti toho, ktorý je vždy prítomný.

6. 11. V žiadnej časti Písma sa však netvrdí, že Boh Otec je nadradený Duchu Svätému alebo že Duch Svätý je podradený Bohu Otcovi, pretože stvorenie, ktoré slúžilo Duchu Svätému na zjavenie, si Duch Svätý neprevzal, podobne ako si osoba Božieho Slova prevzala ľudskú prirodzenosť, aby sa predstavila v podobe človeka. Tento človek nemal Božie slovo na rovnakej úrovni ako iní svätí a múdri ľudia, ale bol nad nimi. Nie v tom zmysle, že by vlastnil Božie slovo vo väčšej miere, aby ich prevyšoval v múdrosti, ale v tom zmysle, že on sám bol Slovom. Lebo Slovo v tele je jedna vec a Slovo, ktoré sa stalo telom, je vec druhá. To znamená, že Slovo v človeku je jedna vec a Slovo človek je druhá vec. V skutočnosti je slovo “telo” synonymom slova “človek” vo výroku: Slovo sa stalo telom. ako aj v druhom: A každé telo uvidí Božiu spásu. . Nejde o telo bez duše alebo ducha, ale každé telo znamená “každý človek”. Preto stvorenie, v ktorom sa mal zjaviť Duch Svätý, nebolo prijaté ako to ľudské telo a túto ľudskú prirodzenosť prijala panna Mária. . Veď Duch Svätý nezobrazil tú holubicu, ten vietor alebo ten oheň, ani ich nezjednotil so sebou a so svojou osobou v tom istom stave naveky. Inak by bola prirodzenosť Ducha Svätého premenlivá a premenlivá, keby sa tieto javy nedosiahli zmenou v stvoreniach, ale keby sa sám Duch Svätý premenlivo menil na jedno a druhé, ako sa voda mení na ľad. Tieto stvorenia sa však objavili vtedy, keď to bolo vhodné, pretože stvorenie slúži Stvoriteľovi. A je zmenený a premenený podľa vôle Toho, ktorý zostáva nemenný sám v sebe, aby ho označil a zjavil tak, ako bolo potrebné označiť a zjaviť ho smrteľníkom. Preto, hoci Písmo nazýva tú holubicu Duchom a hovorí o tom ohni: a objavili sa rôzne jazyky jeden od druhého, ktoré sa zdali byť z ohňa, ktorý spočíval na každom z nich, a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im Duch dával hovoriť Ale nemôžeme povedať, že Duch Svätý je Boh a holubica, že je Boh a oheň, ako hovoríme, že Syn je Boh a človek. Nemôžeme to povedať ani tak, ako hovoríme, že Syn je Baránok Boží, ani s Jánom Krstiteľom, ktorý hovorí: Hľa, Baránok Boží. alebo s Jánom Evanjelistom, keď v Zjavení vidí zabitého Baránka. Toto prorocké videnie sa totiž neponúkalo telesným očiam prostredníctvom telesných foriem, ale prejavovalo sa v duchu. ale prejavoval sa v duchu prostredníctvom duchovných obrazov tiel. Namiesto toho všetci, ktorí to videli, videli tú holubicu a ten oheň svojimi očami. O ohni sa vlastne dá diskutovať (vzhľadom na stavbu vety), či ide o telesnú alebo duchovnú víziu. V skutočnosti sa v texte nepíše: “videli rozlievajúce sa ohnivé jazyky”, ale: “objavili sa ohnivé jazyky”. . Nemáme vo zvyku hovoriť “zjavil sa mi” rovnako ako “videl som”. A práve pri duchovných zjaveniach zmyslových obrazov je zvykom hovoriť “zjavilo sa mi” a “videl som”, zatiaľ čo pri veciach, ktoré nám padajú hmotne pred oči, nehovoríme “zjavilo sa mi”, ale “videl som”. V súvislosti s týmto ohňom sa preto môžeme pýtať, ako bol videný, či vnútorným duchovným zrakom, ktorý sa však javil ako skutočne vonkajší, alebo skutočne objektívnym spôsobom telesnými očami. Pokiaľ ide o holubicu, o ktorej sa hovorí, že zostúpila telesne, nikto nikdy nepochyboval, že ju nebolo vidieť očami. Nemôžeme tiež povedať, že Duch Svätý je holubica a oheň, ako hovoríme, že Syn je skala (lebo Písmo hovorí: a skala bol Kristus ). Pretože tento kameň už existoval v prírode a bol nazvaný Kristus ako symbol nového božského zásahu. Ako kameň, na ktorý si Jakub položil hlavu a ktorý potom aj on vzal s pomazaním ako obraz Pána. . Tak bol aj Kristus Izák, keď prinášal drevo na svoju obetu. . K týmto už existujúcim veciam bol pridaný symbolický účel; neobjavili sa okamžite, ako tá holubica a ten oheň, len preto, aby boli symbolmi. Holubica a oheň sa mi zdajú byť podobnejšie tomu plameňu, ktorý sa zjavil Mojžišovi v kríku. k tomu stĺpu, za ktorým išli ľudia na púšti. a na hromy a blesky, ktoré sa objavili, keď bol Zákon daný na vrchu. . Tieto zmysluplné javy totiž existovali len preto, aby niečo znamenali, a potom zmizli.

7. 12. Preto sa hovorí o poslaní Ducha Svätého aj kvôli týmto telesným podobám, ktoré existovali na chvíľu, aby ho označovali a zjavovali ľudským zmyslom podľa ich potrieb. Nehovorilo sa však, že je nižší ako Otec, ako Syn, kvôli svojej prirodzenosti služobníka, pretože táto prirodzenosť služobníka bola prijatá v jednote osoby, zatiaľ čo tie zmyslové javy sa objavili dočasne, aby sa ukázalo, čo je potrebné, a potom prestali existovať. Prečo sa teda nehovorí, že Otec bol poslaný aj prostredníctvom tých zmyslových úkazov: plameňa kríka, oblačného a ohnivého stĺpu, blesku na vrchu a iných, ktoré sa možno objavili, keď podľa Písma hovoril k patriarchom, ak sa prostredníctvom týchto stvorených foriem a zmyslových úkazov, ktoré boli ponúknuté ľudským očiam, zjavil on sám? Na druhej strane, ak sa Syn zjavil skrze nich, prečo sa o jeho poslaní hovorí tak dlho potom, a to keď sa narodil zo ženy, ako hovorí apoštol: “Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy”? Ak bol poslaný ešte skôr, keď sa zjavil patriarchom prostredníctvom tých efemérnych stvorených foriem? A ak sa nedá s istotou povedať, že bol poslaný inak, ako keď sa Slovo stalo telom. ako možno povedať, že Duch Svätý bol poslaný, ak sa nikdy nevtelil? Ak sa prostredníctvom tých viditeľných javov, ktoré sa oslavujú v Zákone a Prorokoch, nezjavil ani Otec, ani Syn, ale Duch Svätý, prečo sa o ňom hovorí, že bol poslaný teraz, keď bol poslaný už predtým týmito spôsobmi?

7. 13. V tejto veľmi zložitej otázke je potrebné s Božou pomocou vyriešiť najprv problém, či sa prostredníctvom týchto stvorených javov prejavil Otec, Syn alebo Duch Svätý; či sa niekedy prejavil Otec, niekedy Syn, niekedy Duch Svätý, alebo sa bez akéhokoľvek rozlišovania osôb, ale ako jeden a ten istý Boh, prejavila samotná Trojica. sa zjavila samotná Trojica. Po druhé, bez ohľadu na to, k akému riešeniu sa dospeje alebo aký názor sa prijme, treba si položiť otázku, či boli bytosti stvorené len preto, aby sa Boh mohol zjaviť ľudským očiam, ako sa v tom čase domnieval, že je to potrebné, alebo či anjeli, ktorí už existovali, boli poslaní hovoriť za Boha tým, že prijali telesnú podobu od rozumnej prírody, aby plnili konkrétnu úlohu, ktorá bola každému z nich zverená, t. j. aby na základe moci, ktorá im bola udelená, menili a pretvárali osoby Trojice. na základe moci, ktorú im udelil Stvoriteľ, svoje vlastné telá (pretože nie sú podriadení prírodným zákonom, ale ovládajú ich podľa svojej vôle) do foriem, ktoré považovali za vhodné a vhodné pre svoje úlohy. Nakoniec uvidíme to, čo sme sa rozhodli preskúmať, či Syn a Duch Svätý boli poslaní aj predtým, a ak boli, aký je rozdiel medzi týmto poslaním a poslaním, o ktorom hovorí evanjelium. To znamená, že nikto z nich nebol poslaný, iba keď sa Syn narodil z Panny Márie, alebo keď sa Duch Svätý zjavil vo viditeľnej podobe buď v holubici, alebo v ohnivých jazykoch.

8. 14. Nechajme preto bokom tých, ktorí si hrubo predstavovali prirodzenosť Slova a Múdrosti (ktorý zostáva totožný sám v sebe, obnovuje všetko a ktorého nazývame jediným Božím Synom) ako premenlivú, dokonca viditeľnú bytosť. Nechajme preto bokom tých, ktorí si hrubo predstavovali prirodzenosť Slova a Múdrosti (ktorý zostáva v sebe identický, obnovuje všetko a ktorého nazývame jediným Božím Synom) ako premenlivú, dokonca viditeľnú bytosť. K skúmaniu božských vecí, ktoré je v skutočnosti viac okázalé ako náboženské, pristupovali v duchu, ktorý je naozaj príliš hrubý. . Veď samotná duša ako duchovná substancia, hoci je tiež stvorená a mohla byť stvorená len tým, skrze ktorého bolo všetko stvorené a bez ktorého nič nevzniklo. Hoci je premenlivá, predsa nie je viditeľná; na druhej strane oni považovali za viditeľné samotné Slovo a samotnú božskú Múdrosť, skrze ktorú bolo všetko stvorené, pričom Múdrosť je nielen neviditeľná, ako je duša, ale aj nemenná, zatiaľ čo duša nie je; práve túto jej nemennosť nám pripomína výrok Písma: zostávajúc v sebe, obnovuje všetko. . A akoby sa snažili podoprieť svoj vratký omyl svedectvami Božieho Písma, využívajú výroky apoštola Pavla a to, čo sa tvrdí o jedinom Bohu, v ktorom uznávame samotnú Trojicu, interpretujú tak, že sa tvrdí len Otec, a nie aj Syn a Duch Svätý. Apoštol hovorí: Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov…. . Hovorí tiež: Požehnaný a jediný mocný, kráľ kráľov a vládca vládcov, jediný, ktorý má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto nikdy nevidel a nemôže vidieť. . Zdá sa nám, že sme už dostatočne diskutovali o tom, ako sa majú tieto výroky interpretovať.

9. 15. Tí, ktorí chcú, aby sa tieto slová chápali tak, že nie sú vyslovené o Synovi ani o Duchu Svätom, ale iba o Otcovi, tvrdia, že Syn je viditeľný nie prostredníctvom tela, ktoré na seba vzala Panna, ale už predtým, sám od seba. Hovorí sa totiž: “Zjavil sa v očiach patriarchov”. Vy im vznášate túto námietku: “Ak je Syn sám osebe viditeľný, je sám osebe aj smrteľný, a to preto, aby ste boli v súlade sami so sebou, keďže chcete chápať ako vyslovené len o Otcovi slová: On jediný má nesmrteľnosť; ak je totiž Syn smrteľný až po vtelení, pripúšťate, že Syn nie je rovnako viditeľný, iba ak vtelením.” Odpovedajú, že podľa ich názoru Syn nie je vtelením smrteľný, ale že bol smrteľný, keďže bol viditeľný, už pred vtelením. Ak totiž pripustíme, že Syn je smrteľný iba v dôsledku vtelenia, potom nie je nesmrteľný iba Otec, ale aj Syn, pretože nesmrteľné je aj jeho Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo. Na druhej strane Syn, ktorý prijal smrteľné telo, nestratil z tohto dôvodu svoju nesmrteľnosť, pretože ani ľudská duša nemôže zomrieť spolu s telom, podľa svedectva samotného Pána: Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. . Inými slovami, Duch Svätý sa mal tiež vteliť. Tu je to, čo určite privedie našich odporcov do rozpakov, ak je Syn vtelením smrteľný: vysvetliť, ako má Otec sám nesmrteľnosť s vylúčením Syna a Ducha Svätého. Ale Duch Svätý nie je vtelený. Ak teda Duch Svätý, hoci nie je vtelený, je predsa len smrteľný, potom je jasné, že ani Syn nie je smrteľný z dôvodu vtelenia; ak je však Duch Svätý nesmrteľný, potom tvrdenie, že on sám má nesmrteľnosť, nemožno chápať len ako tvrdenie o Otcovi. Argument, ktorým podľa nich možno dokázať, že Syn bol v sebe smrteľný ešte pred vtelením, je tu celý: smrteľnosťou možno právom nazvať tú istú premenlivosť . V tomto zmysle sa hovorí, že aj duša zomiera nie preto, že sa mení na telo alebo inú substanciu, ale preto, že všetko, čo teraz existuje inak ako predtým, hoci si zachováva svoju podstatu, sa ukazuje ako smrteľné, pretože prestalo byť tým, čím bolo predtým. “Nuž teda,” hovoria, “keďže sa Boží Syn, skôr než sa narodil z Panny Márie, zjavil, on sám osobne, našim Otcom, nie vždy pod jednou a tou istou podobou, ale v rozličných podobách raz tak, inokedy onak, je aj viditeľný sám v sebe, pretože, ešte nevtelený, sa zjavil vo svojej nesmrteľnej podstate, aj smrteľný, nakoľko podlieha zmenám. Tak aj Duch Svätý, ktorý sa raz zjavil v podobe holubice a potom v podobe ohňa. . “Preto usudzujú, že tvrdenie: “Nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu” sa nevzťahuje na Trojicu, ale jedine a správne na Otca. a druhý: Ten, ktorý jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže.

9. 16. Nechajme však bokom tých, ktorí si nedokázali vytvoriť predstavu o neviditeľnej podstate duše a boli ďaleko od toho, aby uznali, že podstata jediného Boha, teda Otca, Syna a Ducha Svätého, zostáva nielen neviditeľná, ale aj nemenná, a teda pevná v pravej a autentickej nesmrteľnosti. Čo sa týka nás, ktorí tvrdíme, že Boh, Otec, Syn a Duch Svätý sa nikdy nezjavil ľuďom inak ako prostredníctvom hmotného stvorenia podriadeného jeho moci, usilujme sa pokojne a v katolíckom mieri skúmať, pripravení vziať do úvahy všetku bratskú a spravodlivú kritiku, ba dokonca aj útoky nepriateľa, ak má pravdu, či sa pred vtelením Krista našim otcom zjavil Boh vo svojej nedeliteľnej jednote, alebo jedna z osôb Trojice, alebo každá z nich akoby sama.

10. 17. Začnime rozhovorom medzi Bohom a človekom, ktorého sám Boh stvoril z bahna, opísaným v knihe Genezis. . Ak vynecháme prenesený význam a doslovne sa pridŕžame historickej autority tejto epizódy, zdá sa, že Boh hovoril k človeku v ľudskej podobe. V texte to určite nie je explicitne uvedené, ale kontext rozprávania to naznačuje, najmä tento detail príbehu: Adam počul večer hlas Boha, ktorý sa prechádzal po raji, a skryl sa uprostred záhrady, ktorá bola v raji, a Bohu, ktorý sa ho spýtal: Adam, kde si, odpovedal: Počul som tvoj hlas a skryl som sa pred tebou, lebo som nahý…. . Nechápem, ako možno túto Božiu prechádzku a tento rozhovor chápať doslovne, ak sa Boh nezjavil v ľudskej podobe. Nemožno totiž tvrdiť, že ide len o sluchový jav, ktorý vyvolal Boh, pretože sa uvádza, že Boh chodil, a nemožno ani tvrdiť, že ten, kto chodil po tom mieste, nebol viditeľný, pretože Adam sám hovorí, že sa skryl pred Božím pohľadom. Kto teda bol tým chodcom: Otec, Syn alebo Duch Svätý? Alebo to bol jednoducho Trojjediný Boh bez rozdielu osôb, ktorý hovoril k človeku v ľudskej podobe? V skutočnosti sa zdá, že syntax biblického rozprávania nikdy neprechádza od jedného predmetu k druhému a zdá sa, že to bol Ten, kto povedal prvému človeku: “Nech je svetlo” a “Nech je svetlo”. , e: Nech je obloha a ďalšie výrazy počas dní stvorenia. Teraz je zvykom pripustiť, že to bol Boh Otec, kto prikázal všetkým veciam existovať. Veď on všetko stvoril skrze svoje Slovo, to Slovo, ktoré podľa ortodoxného pravidla viery uznávame ako jeho jediného Syna. Ak to teda bol Boh Otec, kto prehovoril k prvému človeku, ten, ktorý sa večer prechádzal po raji, ak hriešny Adam od neho utiekol a odišiel do záhrady. Prečo by sa to nedalo pochopiť tak, že to bol on, kto sa zjavil Abrahámovi a Mojžišovi a všetkým, ktorým sa chcel zjaviť tak, ako sa mu páčilo, a použil premenlivé a viditeľné stvorenie, ktoré mu bolo poddajné, pričom zostal sám v sebe a vo svojej podstate, pre ktorú je nemenný a neviditeľný? Je však možné, že Písmo prešlo od jednej témy k druhej bez toho, aby na to výslovne poukázalo, a že hoci rozprávalo, že to bol Otec, kto povedal: “Nech je svetlo, a všetko, čo hovorí Genezis, urobil Otec prostredníctvom Slova,” už naznačilo, že je to Otec, kto urobil svetlo. teraz naznačuje, že je to Syn, ktorý hovorí k prvému človeku, bez toho, aby to povedal jasne, ale aby to pochopili tí, ktorí mu rozumejú.

10. 18. Kto teda má silu preniknúť do tejto záhady bystrosťou ducha, aby jasne pochopil, že aj Otec, či skôr len Syn a Duch Svätý, sa môže zjavovať ľudským očiam prostredníctvom viditeľných stvorení, nech pokračuje vo svojich úvahách a ak môže, nech pripraví jej výklad a rozbor. Čo sa však týka tohto úryvku Písma, v ktorom sa hovorí, že Boh prehovoril k človeku, zdá sa mi to záhadné. O to viac, že nie je jasné, či Adam videl Boha telesnými očami, pretože je veľkou otázkou, ktoré oči sa Adamovi a Eve otvorili, keď ochutnali zakázané ovocie. Lebo tieto oči boli zavreté skôr, ako ochutnali ovocie. Nezdá sa mi, že by bolo príliš prehnané tvrdiť, že Boh nemohol chodiť inak ako v telesnej podobe, ak Písmo predstavuje raj ako pozemské miesto. Samozrejme, je možné povedať, že Adam počul zvuk slov bez toho, aby videl nejakú zmyslovú podobu, pretože zo skutočnosti, že Písmo uvádza, že Adam sa skryl pred jeho pohľadom, nemusíme nevyhnutne vyvodiť záver, že Adam nebol schopný chodiť inak ako v telesnej podobe. nemusíme nevyhnutne vyvodzovať záver, že Adam videl Boha zvyčajne. Čo ak tým nemyslíme, že Adam videl Boha, ale že sa bál, že ho uvidí, pretože počul jeho hlas a kroky? Aj Kain totiž povedal Bohu: Skryjem sa pred tvojimi očami. A predsa nie sme nútení myslieť si, že zvyčajne videl Boha telesnými očami, vo viditeľnej podobe, hoci počul jeho hlas, ktorý sa ho pýtal na jeho zločin a hovoril s ním. Ťažko povedať, aký jazyk vtedy Boh použil, aby sa dal počuť citlivým ľudským ušiam. Je ťažké zistiť, aký jazyk Boh vtedy používal, aby ho počuli citlivé uši ľudí, najmä keď hovoril k prvému človeku, a túto otázku nemáme v úmysle v tejto práci skúmať. Ak by však išlo len o hlasy a zvuky, ktorými sa prvým ľuďom ponúkala istá vnímateľná Božia prítomnosť, nevidím dôvod, prečo by som v nich nemal rozpoznať osobu Boha Otca, a to tým skôr, že to bol on, kto sa prejavil hlasom, ktorý bolo počuť pri Ježišovom premenení v prítomnosti troch učeníkov na vrchu. v hlase, ktorý počul, keď naňho zostúpila holubica, hneď ako bol pokrstený, a v odpovedi, ktorú dostal, keď bol pokrstený. a v odpovedi, ktorú dostal, keď sa modlil k Otcovi, aby ho oslávil: Oslávil som ho a oslávim ho znova. . Nie že by sa ten hlas mohol ozývať bez zásahu Syna a Ducha Svätého, pretože Trojica je vo svojom pôsobení nedeliteľná, ale ten hlas sa ozýval, aby zjavil osobu Otca samotného, tak ako ľudská prirodzenosť vzatá z lona Panny Márie je dielom Trojice, ale osobne spojená len so Synom; pretože neviditeľná Trojica vytvorila viditeľnú osobu Syna samotného. A nič nám nebráni, aby sme v týchto hlasoch, ktoré počul Adam, rozpoznali nielen pôsobenie Trojice, ale aby sme ich chápali aj ako prejav tej istej Trojice. Výraz: “Toto je môj milovaný Syn” musíme v skutočnosti pripísať jedine Otcovi. . Ani viera, ani rozum nám nedovoľujú považovať Ježiša za syna Ducha Svätého, ani za Syna vo vzťahu k sebe samému. A keď počujeme výraz: Oslávil som ho a oslávim ho znova, rozpoznávame v ňom len osobu Otca. Je to totiž odpoveď na Pánovo zvolanie: Otče, osláv svojho Syna, modlitbu, ktorú mohol adresovať iba Bohu Otcovi, v žiadnom prípade nie Duchu Svätému, ktorého Synom nie je. Ale tu, kde je uvedené: A Pán Boh povedal Adamovi Ale tu, kde sa hovorí: “A Pán Boh povedal Adamovi”, nemožno povedať, prečo by to nemohla byť samotná Trojica.

10. 19. Keď teda čítame: A Boh povedal Abrahámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojej rodiny a z domu svojho otca! nie je jasné, či Abrahám iba počul hlas, alebo aj niečo videl na vlastné oči. O niečo neskôr je však, pravda, trochu jasnejší text: Hospodin sa zjavil Abrahámovi a povedal mu: Túto krajinu dám tvojim potomkom….. . Ale ani tu nie je jasne uvedené, v akej podobe sa mu Pán zjavil a či to bol Otec, Syn alebo Duch Svätý. Možno by sme si mohli myslieť, že Syn sa zjavil Abrahámovi, pretože sa nepíše “Boh sa mu zjavil”, ale “Pán sa mu zjavil”. A hoci sú takzvaní bohovia na nebi i na zemi, ako je mnoho bohov a mnoho pánov, pre nás je jeden Boh, Otec, od ktorého všetko pochádza, a my sme v ňom, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené, a my sme skrze neho. . V mnohých miestach Písma sa však Otec nazýva aj Pánom, napr: Pán mi povedal: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil. A tiež: Pán povedal môjmu Pánovi: Sadni si po mojej pravici. . A sú aj miesta, kde sa Duch Svätý nazýva Pánom, ako keď apoštol hovorí: Pán je Duch. Aby si nikto nemyslel, že práve Syn by sa kvôli svojej nehmotnej prirodzenosti nazýval Duchom, pokračuje: Kde je Pánov Duch, tam je sloboda. . Teraz už nikto nebude pochybovať o tom, že Pánov Duch je Duch Svätý. Preto, ak sa vrátime k úryvku, o ktorom sme hovorili, nie je jasné, či sa Abrahámovi zjavila osoba Trojice, alebo ten istý Boh Trojice, teda ten jediný Boh, o ktorom bolo povedané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a slúžiť len jemu…. . Určite pod dubom Mambre Abrahám videl troch mužov, ktorým ponúkol pohostinnosť, ktorých prijal pod svoju strechu a pohostil ich pri svojom stole. . Ale Písmo, ktoré začína rozprávať túto epizódu, nehovorí: “Zjavili sa mu traja muži”, ale: Zjavil sa mu Pán. Až potom, keď pokračuje v opise toho, ako sa mu zjavil Pán, pridáva rozprávanie o troch mužoch, ktorých Abrahám pozval do svojho domu (v množnom čísle). Neskôr ich oslovuje v jednotnom čísle, akoby bol len jeden človek. Tak aj jemu len jeden sľubuje syna od Sáry a toho Písmo nazýva “Pánom”, ako na začiatku rozprávania hovorí: Abrahámovi sa zjavil Pán. . Abrahám ich teda pozýva, umýva im nohy, sprevádza ich na odchode, akoby to boli ľudia, ale hovorí s nimi, akoby sa obracal na Pána Boha, keď mu sľubujú syna aj keď mu hovoria o blížiacom sa zničení Sodomy.

11. 20. Táto pasáž Písma si vyžaduje analýzu, ktorá nie je ani stručná, ani unáhlená. Keby sa totiž zjavil len jeden človek, tí, čo hovoria, že Boží Syn bol svojou prirodzenosťou viditeľný ešte predtým, ako sa narodil z Panny, o kom by hovorili, že je to on, ak nie o sebe? Iste, keďže podľa nich sa o Otcovi hovorí: “Len neviditeľnému Bohu . . Mohol by som sa ich však znova spýtať, ako to, že pred vtelením mal Syn podobu človeka, pretože mu umyli nohy a jedol pri ľudskom stole. Ako sa to mohlo stať, keď ešte stále existoval len v Božej prirodzenosti, bez toho, aby sa Jeho rovnosť s Bohom považovala za lúpež? Či to nebolo tak, že sa už sám exinancoval, vzal na seba prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom a bol nájdený v ľudskej podobe? ? Vieme však, že to urobil tak, že vyšiel na svetlo Panny Márie. Ako sa teda predtým, než to urobil, zjavil Abrahámovi v podobe tohto jediného človeka? Bola táto ľudská podoba len prízrakom? Tieto otázky by som mohol klásť, keby sa Abrahámovi zjavil len jeden človek a bol by považovaný za Božieho Syna. Ale keďže sa zjavili traja ľudia a nie je povedané, že by niektorý z nich mal prednosť pred ostatnými v prirodzenosti, veku alebo sile, prečo by sme tu nemali spoznať viditeľným spôsobom, prostredníctvom viditeľného stvorenia, rovnosť Trojice a jednotu a totožnosť podstaty v troch Osobách?

11. 21. Niektorí sa môžu skutočne domnievať, že Písmo zamýšľa nadradiť jedného z týchto troch mužov a dáva mu vidieť Pána, Božieho Syna, zatiaľ čo títo dvaja by boli jeho anjelmi, pretože Abrahám, hoci sa objavuje v trojici, oslovuje slovom iba jedného a nazýva ho “Pán”. Sväté písmo nezabudlo zabrániť takýmto budúcim špekuláciám a názorom a vyvrátiť ich. Urobí tak krátko nato, keď hovorí, že Lota navštívili dvaja anjeli. Tento svätý muž, ktorý sa zaslúžil o to, že unikol zničeniu Sodomy, oslovuje titulom “Pán” v jednotnom čísle. . Písmo totiž pokračuje: Pán odišiel, keď skončil rozhovor s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil do svojho domu. 

12. Do Sodomy prišli večer dvaja anjeli . Na tomto mieste je potrebné dôkladnejšie preskúmať problém, ktorý som si stanovil na objasnenie. Je isté, že Abrahám hovoril s tromi mužmi, ale používa jednotné číslo “Pán”. Niekto možno povie, že len v jednom z troch prípadov spoznal Pána, v ostatných dvoch spoznal jeho anjelov. Čo však v tomto prípade znamená nasledujúci text: “Pán odišiel, keď skončil rozhovor s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil do svojho domu”? . Podvečer prišli do Sodomy dvaja anjeli. ? Bolo to tak, že len ten z troch, ktorý bol spoznaný ako Pán, odišiel a poslal dvoch anjelov, ktorí boli s ním, aby zničili Sodomu? Pozrime sa, čo nasleduje: “Dvaja anjeli prišli”, hovorí Písmo, “do Sodomy podvečer. Lot sedel pri bráne Sodomy. Len čo ich Lót uvidel, vyšiel im v ústrety, poklonil sa im až k zemi a povedal: “Prosím vás, páni, dovoľte mi prísť do domu vášho sluhu. . Tu je jasné, že anjeli boli dvaja, že boli v množnom čísle pozvaní do domu, že ich úctivo nazývali pánmi, pretože ich možno považovali za ľudí.

12. 22. Je tu však ešte jedna ťažkosť: keby ich nepoznal ako Božích anjelov, Lót by sa pred nimi nepokoril na zem. Ale prečo im potom ponúka ubytovanie a jedlo, akoby potrebovali takúto láskavosť? Nech už je však tajomstvo, ktoré sa tu skrýva, akékoľvek, pokračujme v téme, ktorú sme začali. Objavia sa dvaja, obaja sa volajú anjeli, sú pozvaní v množnom čísle, Lót s nimi hovorí v množnom čísle, kým neopustia Sodomu. Potom Písmo pokračuje a hovorí: Keď ich vyviedli, povedali mu: Zachráň sa, od toho závisí tvoj život! Neohliadajte sa a nezastavujte sa nikde na rovine; choďte na vrch, tam budete v bezpečí, aby ste nezahynuli. Lot im však povedal: “Prosím ťa, Pane, hľa, tvoj služobník našiel milosť v tvojich očiach. . Čo znamená: Povedal im: Prosím ťa, Pane….. … keď ten, ktorý bol Pánom a poslal anjelov, už odišiel? Prečo sa hovorí: “Prosím ťa, Pane,” a nie: “Prosím ťa, páni”? Ak sa chcel Lot jedného z nich spýtať, prečo Písmo hovorí: Lot im povedal: Prosím ťa, Pane, hľa, tvoj služobník našiel milosť v tvojich očiach? Máme tu vidieť aj v množnom čísle dve osoby? A potom jediný Pán Boh v jednote svojej prirodzenosti, pretože obaja sú oslovení ako jeden? O ktorých dvoch osobách však hovoríme? Otec a Syn, alebo Otec a Duch Svätý, alebo Syn a Duch Svätý? Posledná hypotéza je zrejme najpresvedčivejšia. Hovoria totiž, že boli poslaní, ako to hovoríme o Synovi a Duchu Svätom, ale nikde v Písme nenachádzame, že by bol poslaný Otec.

13. 23. Keď bol Mojžiš poslaný, aby vyslobodil izraelský ľud z Egypta, podľa Písma sa mu Boh zjavil takto. 23. Keď bol Mojžiš poslaný, aby vyslobodil izraelský ľud z Egypta, podľa Písma sa mu Boh zjavil takto: pásol stádo svojho svokra Jetra, midjánskeho kňaza, a pri hnaní stáda cez púšť prišiel na Boží vrch Horeb. A Pánov anjel sa mu zjavil v ohnivom plameni uprostred kríka. A videl, že celý krík bol v plameni ohňa a nezhasol. A Mojžiš povedal: “Chcem tam ísť a vidieť toto veľké videnie: prečo sa ten ker nezničil! Keď Pán videl, že sa priblížil z jednej strany, aby ho pozoroval, zavolal ho zprostred kríka a povedal: “Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. . Aj tu sa hovorí najprv o Pánovom anjelovi a potom o Bohu. Je teda anjel možno Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým, Bohom Jakubovým? Potom si môžeme právom myslieť, že je to sám Spasiteľ, o ktorom apoštol hovorí: “Tí, ku ktorým patria patriarchovia a z ktorých vyšiel Kristus podľa tela, Ten, ktorý je nadovšetko, požehnaný Boh na veky vekov….. . Keďže Boh, ktorý je nadovšetko požehnaný, je požehnaný naveky, nie je nerozumné myslieť si, že aj tu je Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým a Bohom Jakubovým. Prečo je však najprv nazvaný Pánovým anjelom, keď sa zjavil v plameni ohňa uprostred kríka? ? Možno preto, že bol jedným z nespočetných anjelov, ale poverený zastupovať osobu svojho Pána? Alebo to bolo nejaké stvorenie, ktoré sa viditeľne zjavilo, aby túto funkciu vykonávalo, a ktorému boli použité citlivé slová, ktorými bola Pánova prítomnosť signalizovaná aj ľudským zmyslom, a to vhodným spôsobom prostredníctvom stvorenia podriadeného Bohu? Ak to bol jeden z anjelov, kto môže nesporne povedať, či bol poverený zastupovať osobu Syna alebo Ducha Svätého, alebo Boha Otca, alebo jednoducho samotnú Trojicu, Boha jediného, aby anjel mohol povedať: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov…? ? Nemožno totiž povedať, že Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov je Boží Syn a nie Otec, a nikto sa neodváži povedať, že Duch Svätý alebo tá istá Trojica, ktorá je, ako veríme a myslíme, jediný Boh, nie je Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Veď on nie je Bohom tých patriarchov, ktorí nie sú Bohom. Ak teda nielen Otec je Boh, ako to uznávajú všetci heretici, ak aj Syn je Boh, čo musia uznať, aj keď proti svojej vôli, na základe slov apoštola: On je nadovšetko, Boh požehnaný na veky vekov. Ak je aj Duch Svätý Boh, podľa toho, čo hovorí apoštol: Oslavujte Boha na svojom tele. ak je aj Duch Svätý Boh, podľa toho, čo hovorí apoštol: Oslavujte Boha na svojich telách, kým predtým povedal: Neviete, že vaše telá sú chrámy Ducha Svätého, ktorý je vo vás a ktorého ste dostali od Boha? ak sú všetci traja jedným Bohom Ak sú všetci traja jedným Bohom, ako verí katolícka ortodoxia, nie je dostatočne jasné, ktorú osobu Trojice anjel predstavoval, ak to bol jeden z anjelov, ani či predstavoval osobu alebo samotnú Trojicu. Na druhej strane, ak už existujúca vec bola prijatá do užívania a tak, aby sa mohla zjaviť ľudským očiam a aby ju mohli počuť uši, a bola nazvaná a Anjel Pána a Pán a Boh, potom v tomto prípade nemožno Boha chápať ako Otca, ale buď ako Syna, alebo ako Ducha Svätého. Samozrejme, nepamätám si na žiadny text, v ktorom by bol Duch Svätý nazvaný anjelom, ale jeho pôsobenie by nám mohlo umožniť priradiť mu toto pomenovanie. V skutočnosti sa o ňom hovorí: On vám oznámi veci, ktoré sa stanú…. . Je známe, že grécke slovo “anjel” v preklade do latinčiny znamená “nuncius”. Čo sa týka Pána Ježiša Krista, v Prorokovi čítame veľmi jasne, že mu bol priradený prívlastok Anjel Veľkej rady. . Ďalšie dva prívlastky Boh a Pán anjelov sa vzťahujú na Ducha Svätého a Božieho Syna.

14. 24. Podobne Písmo hovorí o odchode Izraelitov z Egypta. Boh išiel pred nimi vo dne v podobe oblačného stĺpa, aby ich viedol na ceste, a v noci v podobe ohňa; a oblačný stĺp vo dne a ohnivý stĺp v noci sa nikdy nevzdialil z prítomnosti ľudu. . Kto môže v tomto prípade pochybovať o tom, že Boh sa zjavil v očiach ľudí prostredníctvom stvorenia, telesného stvorenia, ktoré podlieha jeho vôli, a nie jeho vlastnej podstate? Rovnako však nie je jasné, či sa zjavil Otec, Syn, Duch Svätý alebo samotná Trojica, jediný Boh. Nemyslím si, že je to jasné aj z nasledujúceho úryvku: V oblaku sa zjavila Pánova sláva. Pán prehovoril k Mojžišovi a povedal: “Počul som reptanie Izraelitov…..

15. 25. Teraz hovorme o oblakoch, hlasoch, bleskoch, trúbení a dyme na vrchu Sinaj: Vrch Sinaj celý dymil, lebo Pán tam zostúpil uprostred ohňa, a dym stúpal ako dym z pece. Všetci ľudia sa strašne báli. Zvuk trúbky bol čoraz hlasnejší. Mojžiš prehovoril a Boh mu odpovedal hromobitím. . A o niečo ďalej, po tom, čo bol daný Zákon vyjadrený v Desatore, Písmo pokračuje: A všetok ľud bol svedkom hromu, blesku, zvuku trúby a dymiaceho vrchu. a o niečo neskôr: Ľud stál v odstupe, kým Mojžiš sa priblížil ku kaliguli, kde bol Boh, a Pán povedal Mojžišovi... . Čo tu treba povedať okrem toho, že nikto nie je taký hlúpy, aby veril, že dym, oheň, oblaky, šero a iné podobné veci sú podstatou Slova a Múdrosti Božej, ktorou je Kristus, alebo podstatou Ducha Svätého? Ani Árijci nikdy nezašli tak ďaleko, aby to tvrdili o Bohu Otcovi. Preto tieto zázraky vykonalo stvorenie, ktoré je poddajné Stvoriteľovi. A boli predstavené ľudským zmyslom spôsobom, ktorý im vyhovoval; inak na základe výroku: Mojžiš vstúpil do tmy, kde bol Boh. Inak, na základe tvrdenia, že Mojžiš vošiel do hmly, kde bol Boh, niektorí uveria, že ľudia videli hmlu, ale Mojžiš v hmle videl telesnými očami Božieho Syna, o ktorom heretickí blázni tvrdia, že sa zjavil vo svojej vlastnej bytosti. Možno pripustiť, že Mojžiš ho videl telesnými očami, ak je možné telesnými očami kontemplovať nie, ako hovorím, Múdrosť Božiu, čiže Krista, ale dokonca len tú istú múdrosť ako každý človek a každý múdry človek. Totiž preto, lebo Písmo hovorí o praotcoch Izraela, že videli miesto, kde odpočíval Boh Izraela, a že pod jeho nohami bola akoby zafírová doska a čistotou sa podobala nebu. Treba pripustiť, že Ten, ktorý je Slovo a Múdrosť Božia, spočinul vo svojom bytí v bode v zemskom priestore, Ten, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca po druhý a všetko spravuje s dobrotou. a Slovo Božie, ktorým bolo všetko stvorené, je také premenlivé, že sa niekedy zmršťuje a niekedy rozťahuje? (Nech Pán chráni ducha svojich verných pred takýmito myšlienkami). Na druhej strane, ako sme už neraz povedali, práve prostredníctvom stvorenia podriadeného Bohu sa tieto viditeľné a vnímateľné javy prezentujú na označenie neviditeľného a pochopiteľného Boha (t. j. nielen Otca, ale aj Syna a Ducha Svätého), od ktorého pochádzajú, skrze ktorého alebo v ktorom sú všetky veci. Hoci zostáva pravdou, že neviditeľné Božie dokonalosti od stvorenia sveta sa stávajú zrozumiteľnými, ak sa správne uvažuje o jeho dielach, o jeho večnej moci aj o jeho božstve. 

15. 26. Čo sa však týka problému, ktorým sme sa začali zaoberať, neviem, ako rozpoznať, kto aj na vrchu Sinaj prostredníctvom všetkých tých desivých zázrakov, ktoré boli predložené ľudským zmyslom, správne prehovoril, či Trojjediný Boh, Otec, Syn alebo Duch Svätý. Ale ak je tu dovolené predložiť hypotézu s rezervou a opatrnosťou, bez toho, aby sme sa odvážili vysloviť pravdivé tvrdenie, prečo by sme, vzhľadom na to, že môže ísť o osobu Trojice, nemali skôr uvažovať o Duchu Svätom? Zákon, ktorý bol v tom čase daný, bol podľa výroku Písma napísaný na kamenných doskách Božím prstom. ktorý, ako vieme z evanjelia, označuje Ducha Svätého. . Na druhej strane, od zabitia baránka a slávenia Veľkej noci do dňa, keď sa tieto veci začali diať na vrchu Sinaj, uplynie päťdesiat dní, rovnako ako po Pánovom umučení uplynie päťdesiat dní od jeho zmŕtvychvstania do dňa, keď prišiel Duch Svätý, ktorého prisľúbil Boží Syn. Navyše, keď prišiel, podľa toho, čo čítame v Skutkoch apoštolov, zjavil sa v podobe samostatných ohnivých jazykov, ktoré spočinuli na každom z apoštolov. To je v súlade s knihou Exodus, kde sa píše: “Hora Sinaj bola celá zadymená, lebo Boh tam zostúpil v ohni”. a o kúsok ďalej: Pánova velebnosť sa zjavila v podobe horiaceho ohňa na vrchole hory pred Izraelitmi. . Ak predpokladáme, že tieto zázraky sa stali takýmto spôsobom, pretože ani Otec, ani Syn by sa nemohli na tom mieste zjaviť takýmto spôsobom bez Ducha Svätého, skrze ktorého mal byť napísaný Zákon, potom máme istotu, že Boh sa na tom mieste zjavil nie vo svojej podstate, ktorá zostáva neviditeľná a nemenná, ale prostredníctvom tejto stvorenej veci. Ale pokiaľ viem, žiadne konkrétne znamenie nenaznačuje, že by to bola konkrétna osoba Trojice.

16. 27. Obyčajne väčšinu mätú aj tieto slová: A Pán hovoril Mojžišovi z tváre do tváre, ako sa hovorí s priateľom. . Krátko nato však Mojžiš sám hovorí: “Ak som teda našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne, aby som ťa videl a našiel milosť v tvojich očiach a vedel, že tento ľud je naozaj tvojím ľudom. . A o niečo neskôr: Mojžiš povedal Pánovi: Ukáž mi svoju velebnosť. . Ako to, že niektorí verili, že v spomínaných zjaveniach sa Boh zviditeľnil vo svojej podstate, a to až do takej miery, že niektorí nekompetentní ľudia považovali Božieho Syna za viditeľného v sebe samom, a nie prostredníctvom stvorení, a verili, že Mojžiš vstúpil doprostred kaliguly v tom zmysle, že v očiach ľudí sa predstavila clona z oblakov kým v oblakoch videl Božiu tvár a počul jeho slová? A v akom zmysle sa hovorí: Pán hovoril s Mojžišom z tváre do tváre ako ten, kto hovorí so svojím priateľom? ? Hľa, sám Mojžiš hovorí: Ak som našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne. . Mojžiš si zjavne dobre uvedomoval, čo sa mu javí v materiálnej podobe, a žiadal pravé videnie Boha v duchovnej podobe. Tento rozhovor, ktorý sa prejavoval hlasmi, bol zjavne modulovaný ako rozhovor priateľa s priateľom. Ale kto vidí Boha Otca telesnými očami? Slovo, ktoré bolo na počiatku a bolo Bohom a skrze ktoré všetko vzniklo, kto ho vidí telesnými očami? kto ho vidí telesnými očami? A kto vidí Ducha múdrosti telesnými očami? Čo teda znamená, že sa mi jasne ukážeš? ak nie: “Ukáž mi svoju podstatu”? Keby Mojžiš túto otázku nepoložil, určite by sme sa museli zmieriť s bláznami, ktorí veria, že prostredníctvom vyššie uvedených skutkov a slov sa Mojžišovým očiam zjavila Božia podstata, zatiaľ čo nám je najzreteľnejším spôsobom zjavené, že Mojžiš takéto videnie nemohol získať, hoci prejavil túžbu po tom. Kto sa teda odváži tvrdiť, že prostredníctvom takýchto javov, podobných tým, ktoré sa vo viditeľnej podobe zjavili aj Mojžišovi, sa očiam nejakého smrteľníka zjavila pravá Božia bytosť, a nie namiesto nej stvorenie poddajné Božej vôli?

16. 28. A tu je opäť to, čo Pán hovorí Mojžišovi v pokračovaní textu: Nebudeš môcť vidieť moju tvár a žiť, lebo nikto nemôže vidieť moju tvár a žiť. Potom povedal: “Tu je miesto blízko mňa; postav sa na tú skalu, kým môj majestát prejde okolo. Položím ťa na vrchol skaly a zakryjem ťa svojou rukou, kým neprejdem. Potom stiahnem svoju ruku a uvidíte môj chrbát, ale moja tvár sa vám nezjaví.

17. Nie bezdôvodne sa chrbát Boží zvyčajne chápe ako obraz nášho Pána Ježiša Krista v zmysle tela, podľa ktorého sa narodil z Panny, zomrel a vstal z mŕtvych. O Božom chrbte možno povedať, že je Kristovým telom, pretože smrteľnosť je oveľa nižšia ako božstvo, alebo preto, že sa ju rozhodol prijať neskôr, takmer na konci sveta. Na druhej strane jeho tvár znamená tú božskú prirodzenosť, v ktorej nepovažoval svoju podobnosť s Bohom Otcom za krádež. príroda, ktorú nikto nemôže vidieť bez smrti alebo preto, že po tomto živote, v ktorom sme pútnikmi ďaleko od Pána a kde porušiteľné telo zaťažuje dušu. uvidíme Krista tvárou v tvár, ako hovorí apoštol. Žalm hovorí o tomto živote: “Áno, každý človek, ktorý žije, je len zdanlivý. a ďalšie: Lebo žiadny živý človek sa nemôže ospravedlniť pred tebou. . Ako hovorí Ján, v tomto živote ešte nie je ukázané, čím budeme. Vieme,” hovorí, “že keď sa to stane zjavným, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. Vieme,” hovorí, “že keď sa to stane zjavným, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je, čím zjavne chce povedať, že sa to vzťahuje na posmrtný život, po tomto živote, keď splatíme dlh smrti a dostaneme prísľub vzkriesenia. Alebo aj teraz, keď duchovne poznávame Božiu Múdrosť, skrze ktorú všetko vzniklo, v rovnakej miere umierame pre trpiacich. v tej istej miere, v akej umierame telesným náklonnostiam, aby sme tento svet považovali za mŕtvy pre nás, umierame aj tomuto svetu a hovoríme s apoštolom: Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet…. . O tejto smrti hovorí aj apoštol: Ak ste teda zomreli spolu s Kristom, prečo si ako ľudia žijúci vo svete nechávate vnucovať? . Nie je preto bezdôvodné, že nikto nebude môcť vidieť tvár Múdrosti bez toho, aby zomrel. teda samotný prejav Božej Múdrosti. Veď Múdrosť je tá nádhera, ku ktorej každý človek túži kontemplovať a milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celým svojím duchom. . Aby mohol dosiahnuť túto kontempláciu, ten, kto miluje svojho blížneho ako seba samého, buduje svojho blížneho, ako len môže; od týchto dvoch prikázaní závisí celý Zákon a Proroci. . Túto myšlienku vyjadril aj sám Mojžiš, ktorý povedal, vedený láskou k Bohu, ktorá ho zo všetkého najviac spaľovala: “Ak som našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne, aby som našiel milosť v tvojich očiach. a hneď dodal, že aj z lásky k blížnemu: A aby vedel, že tento ľud je tvojím ľudom. . Je to teda krása, ktorej túžba uchvacuje každú rozumnú dušu, dušu, ktorá je tým horlivejšia, čím je čistejšia, čím viac sa povznáša k duchovným skutočnostiam, čím viac sa povznáša k duchovným skutočnostiam, čím viac odumiera telesným skutočnostiam. Ale kým sme pútnikmi ďaleko od Pána a kráčame vierou, a nie videním. Pokiaľ sme však pútnikmi vzdialenými od Pána a kráčame vierou, a nie videním, musíme sa pozerať na Kristov chrbát, teda na jeho telo, prostredníctvom samotnej viery, teda stojac pevne na pevnom základe viery, ktorý kameň symbolizuje: musíme ho kontemplovať z takejto dokonale bezpečnej pozorovateľne, teda v rámci Katolíckej cirkvi, o ktorej bolo povedané: A na tejto skale postavím svoju cirkev….. . Čím viac totiž milujeme Kristovu tvár, ktorú chceme vidieť, tým viac v jej “chrbte” objavujeme veľkosť lásky, ktorou nás Kristus miloval ako prvý. 

17. 29. Avšak práve viera v jeho vzkriesenie v tom istom tele zachraňuje a ospravedlňuje: “Ak,” hovorí apoštol, “uveríte vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budete spasení….. . ktorý,” hovorí apoštol, “bol vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie. . Zásluhou našej viery je teda vzkriesenie Pánovho tela. Že jeho telo zomrelo na kríži umučenia, uverili aj jeho nepriatelia, ale neveria, že vstal z mŕtvych. Veríme v to s úplnou istotou, uvažujeme o tom akoby z neochvejného kameňa: práve preto s dôvernou nádejou očakávame prijatie, vykúpenie nášho tela. . Preto dúfame, že v Kristových údoch (a týmito údmi sme my) sa naplní to, čo nám zjavuje ortodoxia viery, ako v našej hlave. Z toho kameňa nechce, aby sme ho videli inak ako na jeho “chrbte” po jeho odchode: chce, aby sme verili v jeho vzkriesenie. Veľká noc je v skutočnosti hebrejský termín, ktorý znamená prechod. Preto evanjelista Ján hovorí: Ale pred veľkonočnými sviatkami, keď vedel, že prišla jeho hodina, aby prešiel z tohto sveta do Otca…. 

17. 30. Tí, ktorí tomu veria, ale sú mimo Katolíckej cirkvi, v nejakej schizme alebo heréze, nevidia “chrbát” Pána z miesta, ktoré je mu určené. Veď čo znamená Pánov výrok: “Hľa, miesto blízko mňa a ty budeš stáť na skale”? ? Aké miesto na zemi je blízke Pánovi, ak byť blízko neho neznamená duchovne ho priťahovať? Veď ktoré miesto nie je blízko Pána, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca sveta až po druhý a všetko spravuje s dobrotou? o ktorom bolo povedané, že nebo je jeho trónom a zem podnožou jeho nôh; ktorý povedal: Čo je dom, ktorý mi postavíš? Kde je miesto môjho odpočinku? Neboli všetky tieto veci vytvorené mojou rukou? ? Ale určite miesto vedľa neho, kde človek stojí na kameni, je samotná katolícka cirkev, v ktorej s úžitkom vidí Paschu, teda prechod Pána a jeho “chrbát”, teda jeho telo, kto verí vo vzkriesenie. Hovorí sa: “Postav sa na skalu, kým môj majestát prejde okolo. . Iste, pretože hneď ako Pánova velebnosť pominula v oslávení Ježiša Krista, ktorý povstal a vystúpil k Otcovi, sme boli upevnení na skale….. . A sám Peter bol vtedy upevnený, aby mohol smelo kázať ten, ktorý to pred upevnením trikrát zo strachu zaprel. . Peter bol nepochybne predurčením umiestnený na vrchole skaly, ale Pán ho stále zakrýval rukou, aby nevidel. Peter neskôr uvidí Kristov chrbát, ale ešte neprešiel zo smrti do života. Ešte nebol oslávený vzkriesením.

17. 31. Neskôr, v Druhej knihe Mojžišovej, Písmo hovorí: Prikryjem ťa svojou rukou, kým neprejdem. Potom stiahnem ruku a uvidíte môj chrbát. . Mnohí Izraeliti, ktorých Mojžiš v tej chvíli predpovedal, po Pánovom zmŕtvychvstaní v neho uverili, akoby už videli jeho “chrbát” a nemali už ruku na očiach. Preto evanjelista pripomína toto Izaiášovo proroctvo: Otupte srdce tohto ľudu, otupte mu uši a oslepte mu oči. . Napokon, nie je absurdné pochopiť, že sa o nich hovorí v žalme: “Lebo dňom i nocou je tvoja ruka ťažká na mne”. Vo dne, keď mohol robiť zjavné zázraky, a predsa ho nepoznali; v noci však, keď zomrel vo svojom umučení a oni si boli istí jeho smrťou a zmiznutím rovnako ako smrťou a zmiznutím ktoréhokoľvek iného človeka. Keď však odišiel, takže videli len jeho “chrbát”, pretože im apoštol Peter kázal o nevyhnutnosti Kristovho utrpenia a zmŕtvychvstania, naplnil ich smútok. boli naplnení smútkom a pokáním. . A tak sa po ich pokrstení naplnilo to, čo je napísané na začiatku citovaného žalmu: Blahoslavení, ktorým boli odpustené neprávosti a zmazané hriechy. . Preto žalm hovorí: “Tvoja ruka ma zaťažila”. Po ňom však nasleduje hlas zarmúteného a obviňujúceho, ktorý dostáva odpustenie hriechov skrze vieru v Pánovo vzkriesenie: Ležal som v súžení, zatiaľ čo tŕň sa stále viac a viac zapichoval. Priznal som svoj hriech a neskrýval svoju neprávosť. Povedal som: Chcem sa Pánovi vyspovedať zo svojich hriechov proti mne, a ty si odpustil neprávosti môjho srdca. . Nesmieme totiž dovoliť, aby sme boli takí zahalení v mrákotách tela, že by sme verili, že Pánova tvár je neviditeľná, ale jeho chrbát je viditeľný, pretože v podobe sluhu sa zjavil viditeľný v oboch aspektoch. Dávajme si však pozor, aby sme si niečo také mysleli o božskej prirodzenosti; zďaleka si nemôžeme myslieť, že Božie Slovo a božská Múdrosť má na jednej strane tvár a na druhej chrbát ako ľudské telo, alebo že sa nejakým spôsobom mení jeho vzhľad alebo miesto v priestore či čase.

17. 32. Ak sa teda v tých rozhovoroch, ktoré sa uskutočnili v čase Exodu, alebo vo všetkých tých telesných prejavoch zjavil Pán Ježiš Kristus, alebo niekedy Kristus, ako nás k tomu vedie analýza tohto úryvku, alebo niekedy Duch Svätý, ako nám pripomínajú vyššie uvedené poznámky, nevyplýva z toho, že sa v týchto javoch nikdy nezjavil Boh Otec. V tých časoch sa totiž odohralo mnoho takýchto zjavení bez toho, aby v nich bol pomenovaný alebo označený Otec, Syn alebo Duch Svätý, ale vďaka mnohým indíciám ich sprevádzali dostatočne jasné náznaky, takže sa zdá byť príliš ľahkovážne tvrdiť, že Boh Otec sa nikdy nezjavil patriarchom alebo prorokom vo viditeľnej podobe. Tento názor vznikol u tých, ktorí neboli schopní rozpoznať jednotu Trojice v týchto slovách: Nesmrteľnému Kráľovi vekov, neviditeľnému a jedinému Bohu ; e: Ten, ktorého nikto nikdy nevidel, ani nemôže vidieť. . Pravá viera to chápe tak, že sa to hovorí o tej istej zvrchovane vysokej, zvrchovane božskej a nemennej podstate, v ktorej je jeden a ten istý Boh Otec, Syn a Duch Svätý. Zatiaľ čo tieto zjavenia sa uskutočnili prostredníctvom premenlivého stvorenia, ktoré poslúchalo nemenného Boha, a zjavovali Boha nie presne takého, aký je, ale prostredníctvom znamení, ako si to vyžadovali okolnosti a čas.

18. 33. Neviem však, ako si títo dobrí ľudia vysvetľujú, že sa Danielovi zjavil Starý z dní, od ktorého dostal kráľovstvo. od Syna človeka, ktorý sa takým rozhodol stať pre nás, to znamená od toho, ktorý mu podľa žalmov hovorí: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil; pýtaj si odo mňa a dám ti národy za dedičstvo; od toho, ktorý mu všetko položil pod nohy . Ak sa teda Otec pri darovaní kráľovstva a Syn pri jeho prijímaní zjavili Danielovi vo vnímateľnej podobe, ako môžu tvrdiť, že Otec sa prorokom nikdy nezjavil, takže ho treba chápať ako Neviditeľného, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže? ? Tu je totiž tenor Danielovho rozprávania: Pozeral som sa, keď hľa, tróny boli postavené a Starý dní si sadol. Jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave ako čistá vlna; jeho trón bol ako plameň ohňa a jeho kolesá ako horiaci oheň. Pred ním sa spustila ohnivá rieka, slúžili mu tisíce ľudí a pomáhali mu desaťtisíce myriád. Súd zasadol a otvorili sa knihy. . A o chvíľu nato: Znovu sa pozerajúc do nočných videní, hľa, na nebeských oblakoch sa zjavil niekto ako syn človeka; prišiel k Starcovi dní a bol mu predstavený, ktorý mu dal moc, slávu a kráľovstvo; všetky národy, krajiny a jazyky mu budú slúžiť; jeho moc je večná moc, ktorá nikdy nezanikne, a jeho kráľovstvo je také, že nikdy nebude zničené. . Tu je Otec, ktorý dáva, a Syn, ktorý prijíma večné kráľovstvo, a obaja sú prítomní vo viditeľnej podobe pre proroka. Máme teda právo veriť, že aj Boh Otec sa bežne zjavoval smrteľníkom takýmto spôsobom.

18. 34. Možno však niekto bude trvať na tom, že Otec nie je viditeľný, pretože sa Danielovi zjavil vo sne, zatiaľ čo Syn je viditeľný, rovnako ako Duch Svätý, pretože Mojžiš dostal všetky tieto videnia v bdelom stave. Tak ako keby Mojžiš videl Slovo a božskú Múdrosť očami tela, alebo ako keby sme mohli vidieť aj ten ľudský dych, ktorý oživuje toto naše telo, alebo ten istý hmotný dych, ktorý sa nazýva vietor…. . Ak tie nie sú viditeľné, tým menej je viditeľný ten božský dych, ktorý prevyšuje duchov všetkých ľudí a všetkých anjelov nevýslovnou vznešenosťou božskej prirodzenosti. Nájdu sa aj takí, ktorí upadnú do takého vážneho omylu, že budú tvrdiť, že Syn a Duch Svätý sú viditeľní aj pre ľudí v bdelom stave, zatiaľ čo Otec je pre nich viditeľný len v snoch? Ako teda môžu chápať slová: “Toho, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže”, akoby boli povedané len o Otcovi? ? Nie sú muži mužmi, keď spia? Alebo by Ten, ktorý dokáže vytvoriť telesné obrazy, aby sa zjavil prostredníctvom videní, ktoré sa zjavili ľuďom, ktorí snívajú, nebol schopný vytvoriť tú istú hmotnú skutočnosť, aby sa zjavil zraku ľudí, ktorí bdejú? Jeho podstata, vďaka ktorej je tým, čím je, sa spiacemu človeku nemôže prejaviť žiadnym telesným obrazom, bdelému človeku žiadnou zmyslovou formou. Nielen podstata Otca, ale aj podstata Syna a Ducha Svätého. V každom prípade tí, ktorí sú takí rozpačití z videní v bdelom stave, že si myslia, že nie Otec, ale iba Syn a Duch Svätý sa zjavovali telesným očiam ľudí (nehovoriac o veľkom množstve textov Písma a o mimoriadnej rozmanitosti ich výkladov, ktoré bránia každému, kto je pri zmysloch, tvrdiť, že osoba Otca sa kdekoľvek zjavila v akejkoľvek telesnej podobe očiam bdelých ľudí), nehovoriac o nich, ako som uviedol, čo potom hovoria o prípade nášho otca Abraháma? Podľa úryvku Písma, ktorý sa začína slovami, že Pán sa zjavil Abrahámovi, bol určite bdelý a zamestnaný, keď sa mu zjavil nie jeden ani dvaja, ale traja muži. O žiadnom z nich sa nehovorí, že by sa od ostatných odlišoval väčšou dôstojnosťou, že by sa vyznačoval väčšou cťou alebo že by nad ostatnými vynikal väčšou mocou.

18. 35. Keď sme naše pojednanie rozdelili na tri časti, rozhodli sme sa najprv preskúmať, či sa patriarchom zjavil Otec, Syn alebo Duch Svätý, alebo či sa im niekedy zjavil Otec, niekedy Syn, niekedy Duch Svätý, alebo bez rozdielu medzi osobami jeden a jediný Boh, ako sa hovorí, čiže samotná Trojica, a to prostredníctvom tých podôb, ktoré boli prevzaté od stvorenia. No potom, po preskúmaní textov Písma, ktoré nám boli umožnené Po preskúmaní textov Písma, nakoľko sme boli schopní, nakoľko sa nám to zdá dostatočné, som presvedčený, že pokorné a obozretné skúmanie božských tajomstiev nás nevyzýva k ničomu inému ako k tomuto: netvrdiť priamo, ktorá osoba Trojice sa zjavila konkrétnemu patriarchovi alebo prorokovi pod konkrétnou vecou alebo pod vnímateľným obrazom, pokiaľ tenor textu neobsahuje nejaké pravdepodobné stopy. Lebo samotnú prirodzenosť, podstatu alebo esenciu, alebo akokoľvek inak by sme mohli nazvať samotnú Božiu bytosť, nech je to čokoľvek, nemožno vidieť zmyslovo. Na druhej strane treba pripustiť, že prostredníctvom stvorenia poddajného Bohu sa nielen Syn alebo Duch Svätý, ale aj Otec mohol zjaviť zmyslom ľudí pod telesnou podobou alebo obrazom. Vzhľadom na to, že je to tak aby sme tento druhý zväzok príliš nerozťahovali, budeme sa zvyšnými otázkami zaoberať v nasledujúcich zväzkoch.

1. 1. Kto chce, nech mi verí: radšej sa zamestnávam čítaním ako písaním kníh. Tí, ktorí tomu neveria, ale môžu a chcú to zažiť, nech mi dajú prečítať knihy, ktoré odpovedajú na moje bádanie a otázky iných, otázky, ktoré musím podstúpiť kvôli úlohe, ktorú vykonávam v službe Kristovi, a preto, že horím vrúcnou túžbou brániť našu vieru proti omylom telesných a hrubých ľudí. Potom uvidia, ako ľahko sa zdržím tejto práce a s akou radosťou zanechám svoje pero nečinné. Ak však diela, ktoré máme o týchto témach čítať, nemajú dostatok vydaní v latinčine alebo nemajú vôbec žiadne, alebo ich v každom prípade ťažko nájdeme; ak na druhej strane nepoznáme grécky jazyk natoľko, aby sme boli schopní čítať a porozumieť knihám, ktoré sa týmito vecami zaoberajú (v tejto oblasti, z toho mála, čo bolo preložené, nepochybujem, že nájdeme všetko, čo môžeme užitočne hľadať); Ak sa však na druhej strane nemôžem vzoprieť bratom, ktorí na základe svojho práva nado mnou, keď som sa stal ich služobníkom, trvajú na tom, aby som predovšetkým slúžil ich chvályhodným túžbam v Kristovi svojím jazykom a perom, ktoré sú vo mne ako voz poháňaný láskou; A ak sa priznám, že som sa pri písaní tohto diela sám naučil mnoho vecí, ktoré som nevedel, nesmie sa toto moje dielo zdať nikomu zbytočné, či už je to lenivý alebo veľmi učený človek, pretože pre mnohých, ktorí nie sú ani leniví, ani učení, a medzi nimi aj pre mňa, je nemalou mierou potrebné. Preto, silne podporovaný a podporovaný tým, čo sme čítali o tom, čo iní napísali na túto tému, som sa rozhodol, podnietený Bohom, študovať a s jeho pomocou vysvetliť, čo verím, že môže byť zbožne o Trojici, jedinom, najvyššom a najvyššie dobrom Bohu. Takže ak nie sú iné knihy tohto druhu, môže byť jedna, ktorú si prečítajú tí, ktorí to chcú a môžu urobiť; ak sú nejaké, nájdu sa tým ľahšie, čím viac ich bude.

1. 2. Samozrejme, ak si vo všetkých svojich prácach želám nielen láskavého čitateľa, ale aj nezávislého kritika, tým viac v týchto spisoch, v ktorých Boh chce, aby samotná dôležitosť témy podnietila toľko ľudí, koľko je odporcov. Ale tak ako nechcem, aby bol môj čitateľ spokojný so mnou, nechcem, aby boli spokojní tí, ktorí ma kritizujú. Nech nemiluje mňa viac ako katolícku vieru, nech nemiluje seba viac ako katolícku pravdu. Tomu hovorím: “Nesmieš sa podriadiť mojim spisom ako kanonickým Písmam; v tých druhých, aj to, čomu si neveril, hneď ako si to objavil, hneď uver; v tých druhých však to, čo nepovažuješ za isté, neprijímaj pevne, kým si to nepochopil ako isté. Na to odpovedám: “Moje spisy nebudete kritizovať podľa vlastných názorov alebo nepriateľstva, ale podľa Písma alebo na základe nesporných argumentov. Ak v nich objavíte niečo pravdivé, nie je to moja prítomnosť, ale vďaka porozumeniu a láske sa to musí stať vašim a mojím; ak v nich však objavíte niečo nepravdivé, ako omyl je to moje, ale vďaka bdelosti sa to musí stať ani vaším, ani mojím.

1. 3. Táto tretia kniha teda začína od bodu, do ktorého dospela druhá. Dospeli sme k bodu, v ktorom sme chceli ukázať, že Syn nie je podriadený Otcovi, pretože Otec poslal a Otec bol poslaný, a že Duch Svätý nie je podriadený ani jednému z nich, pretože v evanjeliu čítame, že bol poslaný oboma. že ho poslal jeden a druhý. Lebo Syn bol poslaný tam, kde bol, odkedy prišiel na tento svet a bol už na tomto svete a keďže aj Duch Svätý bol poslaný tam, kde bol, keďže Duch Pánov napĺňa vesmír, všetko objíma a vie všetko, čo sa hovorí. sme začali skúmať túto otázku: či bol Pán poslaný z hlbín Neviditeľného, keďže sa narodil v tele a akoby vyšiel z lona Otca, zjavil sa pred ľuďmi v prirodzenosti služobníka Či bol teda poslaný aj Duch Svätý, keď sa aj on zjavil v telesnej podobe holubice a ohňa rozdeleného do podoby sluhu? a ohňa rozdeleného do podoby jazykov a oheň sa rozdelil do podoby jazykov, takže ich poslanie znamenalo, že v očiach smrteľníkov vyšli z tajných duchovných hlbín v nejakej telesnej podobe; a keďže to Otec neurobil, Písmo o ňom hovorí, že iba poslal, a nie že bol aj poslaný. Pýtali sme sa tiež, prečo Písmo niekedy nehovorí, že Otec bol poslaný, ak to bol on, kto sa zjavil prostredníctvom tých telesných foriem, ktoré sa zjavovali očiam starých ľudí. Ak to však bol Syn, kto sa zjavil, prečo sa hovorí, že bol “poslaný” až po takom dlhom čase, teda keď prišla plnosť času? A ak je pravda, že Syn je poslaný, prečo sa nazýva “poslaný” až tak dlho potom, keď prišla plnosť času, aby sa narodil zo ženy, keď bol poslaný už predtým, keď sa zmysluplne zjavil v tých javoch? A ak je správne tvrdiť, že bol poslaný až vtedy, keď sa Slovo stalo telom, prečo potom v Písme čítame, že bol poslaný, keď sa narodil zo ženy? Prečo potom čítame v Písme, že bol poslaný Duch Svätý, ak sa takéto vtelenie neuskutočnilo? Na druhej strane, ak sa v tých dávnych zjaveniach nezjavil ani Otec, ani Syn, ale Duch Svätý, prečo sa až teraz nazýva aj “poslaný”, ak bol poslaný týmito rôznymi spôsobmi už predtým? Potom sme urobili rozdelenie, aby sme sa týmto veciam mohli venovať s čo najväčšou starostlivosťou, a položili sme tri otázky. Prvý problém bol vyriešený v druhej knihe; zostávajú dva a ja sa nimi teraz začnem zaoberať. . Veď už bolo preskúmané a dokázané, že pod tými starobylými zmyslovými formami a pod tými zjaveniami sa nezjavoval len Otec, ani len Syn, ani len Duch Svätý, ale bez akéhokoľvek obmedzenia aj Pán Boh, v ktorom poznávame samotnú Trojicu, alebo niektorú z osôb Trojice, čo text rozprávania naznačil prostredníctvom určitých okolností.

1. 4. Najskôr sa pozrime na nasledujúce skutočnosti. Na druhom mieste v našom rozdelení bola táto otázka: Bola stvorená bytosť za účelom plnenia tejto funkcie, bytosť, v ktorej by sa Boh zjavil ľudským očiam podľa toho, čo by v danom čase považoval za vhodné, alebo boli poslaní anjeli, ktorí už existovali, aby hovorili za Boha, pričom prijali telesnú podobu, prevzatú z rozumného sveta, podľa požiadaviek svojho poslania, teda upravili a pretvorili podľa svojej vôle svoje vlastné telo (ktoré neposlúchajú, ale ktoré, podriadené im, ich poslúcha) na vhodnú a primeranú podobu? alebo tým, že podľa svojej vôle upravujú a pretvárajú svoje vlastné telá (ktoré neposlúchajú, ale ktoré ich, podriadené im, poslúchajú) do podoby vhodnej a zodpovedajúcej ich úlohám na základe moci, ktorú im udelil Stvoriteľ? Keď sme sa zaoberali touto časťou otázky, pokiaľ nám to Pán dovolí, budeme sa musieť konečne pozrieť na otázku, ktorú sme navrhli preštudovať: boli Syn a Duch Svätý poslaní aj predtým, a ak áno, aký je rozdiel medzi touto misiou a tou, o ktorej čítame v evanjeliu? ? Alebo ani jeden z nich nebol poslaný pred narodením Syna z Panny Márie alebo pred viditeľným zjavením Ducha Svätého v podobe holubice a ohnivých jazykov?

1. 5. Priznám sa však, že nie je v silách môjho ducha rozhodnúť, či anjeli, zachovávajúc si duchovnosť svojich tiel, pracujú s ňou tajnejším spôsobom, berú od nižších bytostí niečo telesnejšie, čo prispôsobené im menia ako odev a premieňajú ho na najrôznejšie zmyslové podoby, ktoré sú tiež pravé, ako pravú vodu Pán premenil na pravé víno. alebo či si svoje telá pretvárajú podľa vlastného uváženia spôsobom, ktorý je vhodný na to, čo robia. Nech je však pravdivá ktorákoľvek z týchto dvoch hypotéz, pre túto otázku to nie je dôležité. Som človek a žiadna skúsenosť mi neumožňuje pochopiť tieto veci tak, ako ich chápu anjeli, ktorí toto všetko robia a poznajú to oveľa lepšie ako ja, ktorý viem, ako sa moje telo mení na základe dispozície mojej vôle, čo je skúsenosť, ktorú som získal na sebe aj na iných. Teraz však nie je vhodné povedať, k čomu ma v tejto veci nabáda autorita Božieho Písma, pretože by som to musel dokazovať a viedlo by to k príliš dlhému rozprávaniu o téme, ktorá nie je pre túto otázku nevyhnutná.

1. 6. Musíme sa pozrieť na toto: boli tie telesné podoby, ktoré sa zjavovali ľudským očiam, a tie hlasy, ktoré zneli v ich ušiach, dielom anjelov, keď citlivé stvorenia, poddajné Stvoriteľovej vôli, prijali podoby prispôsobené okolnostiam? O takejto poslušnosti sa píše v Knihe múdrosti: Veď stvorenie, ktoré poslúcha teba, ktorý si ho stvoril, vynakladá svoju energiu na potrestanie nespravodlivých a zmierňuje sa v prospech tých, ktorí ti dôverujú. Preto aj vtedy, prispôsobujúc sa všetkým týmto zmenám, slúžila tvojej všestrannej láskavosti podľa vôle tých, ktorí sa k tebe hlásili. . Moc božskej vôle prostredníctvom duchovných stvorení dosahuje dokonca aj viditeľné a vnímateľné účinky telesných stvorení. Lebo kde nepôsobí Múdrosť všemohúceho Boha Kde nepôsobí Múdrosť všemohúceho Boha, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca sveta až po druhý a všetko spravuje s dobrotou?

2. 7. Jedna vec je však prirodzený poriadok v premenách alebo zmenách telies, ktorý síce podlieha Bohu, ale svojou obvyklou stálosťou stratil všetku fascináciu. Takto sa opakujú všetky javy zrodenia, smrti a mutácie, ktoré sa opakujú na nebi, na zemi a v mori vo veľmi krátkych alebo určite nie dlhých intervaloch. Prirodzené poradie menej častých javov, ktoré sa vyskytujú v dlhých intervaloch, je úplne iné. Aj tieto javy, hoci mnohí ľudia nad nimi žasnú, sú však javy, ktoré vedci z oblasti prírodných vied už vysvetlili a ktoré sa v priebehu generácií stali tým menej zázračnými, čím viac sa opakujú a čím viac sú známe. Takými sú zatmenia Slnka alebo Mesiaca, niektoré zriedkavé hviezdne úkazy, zemetrasenia, obludné zrodenia zvierat a iné podobné javy, z ktorých sa žiadny neuskutočňuje bez Božej vôle, hoci sa to väčšine ľudí nezdá. Takto filozofi vo svojej márnivosti, neschopní postrehnúť príčinu nadradenú všetkým ostatným, totiž Božiu vôľu, dokázali tieto javy pripísať iným príčinám, buď pravdivým, ale blízkym, alebo nepravdivým, ktoré vôbec neboli naznačené ich výskumom telesných bytostí a ich rytmov, ale len ich predsudkami a omylmi.

2. 8. Ak je to možné, uvediem niekoľko príkladov, ktoré tieto veci objasnia. Ľudské telo určite predstavuje masu mäsa, elegantnú formu, zladené a diferencované končatiny, určitú rovnováhu zdravia. Bola v nej vnuknutá duša, aby ju riadila, a je to duša rozumná, taká, že hoci je premenlivá, môže sa podieľať na nemennej múdrosti, takže je účastná na tej istej skutočnosti, ako čítame v žalme o všetkých svätých, s pomocou ktorých sa na nebesiach buduje nebeský Jeruzalem, naša večná Matka, akoby to boli živé kamene. . Žalm totiž hovorí: Jeruzalem sa buduje ako mesto účastníkov tej istej skutočnosti. . Tá istá skutočnosť tu poukazuje na najvyššie a nemenné Dobro, ktorým je Boh, jeho múdrosť a vôľa. V inom žalme sa o ňom spieva: Ty ich zmeníš a oni sa zmenia, ale ty zostaneš ten istý.

3. Predstavme si teda múdreho človeka, ktorého rozumná duša je už účastná na nemennej a večnej pravde, ktorý sa s ňou radí o všetkých činoch a nerobí absolútne nič, čo v nej nevidel, aby konal cnostne v podriadenosti a poslušnosti voči nej. Predpokladajme, že tento človek po tom, čo sa spýtal najvyššieho zákona Božej spravodlivosti, počul tajomne uchom svojho srdca a na jeho príkaz pohol svojím telom v nejakom diele milosrdenstva a ochorel, a keď sa poradil s lekármi, jeden z nich diagnostikoval ako príčinu choroby nedostatok humoru v tele, druhý prebytok humoru; jeden z nich by poukázal na pravú príčinu, druhý by sa mýlil, ale obaja by sa vyslovili o bezprostredných príčinách, teda o telesných príčinách. Ak by sme však hľadali príčinu tohto vysychania a zistili, že je to dobrovoľná únava, už by sme prišli k vyššej príčine, ktorá pochádza z duše, ktorá riadi telo a ovplyvňuje ho. Ale ani to by nebolo prvou príčinou. Túto prvotnú príčinu bolo nepochybne možné stotožniť s tou istou nemennou múdrosťou, ktorej duša tohto múdreho muža slúžila z lásky a ktorej tajomné príkazy poslúchal, keď sa pustil do dobrovoľnej práce; preto by sa s úplnou presnosťou zistilo, že prvotnou príčinou tejto choroby nie je nič iné ako Božia vôľa. Predpokladajme teraz, že múdry človek pri vykonávaní tohto diela, na ktoré sa podujal z povinnosti a zbožnosti, využíval pomocníkov, ktorí spolupracovali na jeho dobrom diele, ale bez toho, aby slúžili Bohu rovnakou vôľou, ale len preto, aby získali odmenu, ktorá bola predmetom ich telesných žiadostí, alebo aby sa vyhli hmotným nepríjemnostiam. Predpokladajme, že využíval aj ťažné zvieratá, ak si to vyžadovalo dokončenie diela, ktorého sa ujal; sú to živé bytosti bez rozumu, a preto by nepohybovali končatinami pod bremenami, pretože boli presvedčené, že konajú dobré dielo, ale hnal ich len inštinkt pôžitku a snaha vyhnúť sa zlému zaobchádzaniu. Predpokladajme napokon, že používal aj telesné veci, ktorým chýba zmysel a ktoré boli potrebné na jeho prácu, teda pšenicu, víno, olej, šaty, peniaze, knihy a iné podobné veci. Všetky telesá použité pri tejto práci, živé i neživé, by sa premiestňovali, spotrebovávali, opravovali, ničili, znovu vytvárali a pôsobením priestoru a času by prechádzali stále novými premenami. Bola by príčinou všetkých týchto viditeľných a premenlivých skutočností iná než neviditeľná a nemenná Božia vôľa, ktorá prostredníctvom zbožnej duše, ktorá sa stala akoby sídlom múdrosti, využíva všetky veci, či už zlé a nerozumné duše, alebo nimi oživené a oživené telá, alebo nečinné telá, a berie si do svojich služieb pred všetkým iným samotnú dobrú a svätú dušu po tom, čo ju priviedol k zbožnej a úprimnej poddajnosti?

9. Čo sme povedali o jedinom múdrom človeku, ktorý síce stále žije v smrteľnom tele a má čiastočné videnie, je možné rozšíriť na dom, v ktorom žije spoločenstvo takýchto mudrcov, na mesto alebo dokonca na celú zem, ak je kniežatstvo tvorené múdrymi mužmi a svätými a dokonale podriadené Bohu a vláde nad ľudskými záležitosťami.

4. Ale keďže sa to ešte nestalo (lebo na tejto púti počas nášho smrteľného života sa musíme najprv cvičiť a vychovávať uprostred bičov silou miernosti a tichosti), predstavme si tú vyššiu a nebeskú krajinu, od ktorej sme ešte ďaleko. Tam vládne na svojom vysokom tróne Božia vôľa, ktorá má vietor za svojich poslov a ohnivé blesky za svojich služobníkov. predsedá na svojom vysokom, svätom, tajnom tróne, vo svojom dome, vo svojom chráme, medzi duchmi zjednocuje najvyšší mier a priateľstvo a v jednom srdci spája horlivosť lásky. Odtiaľ sa šíri všade a s najdokonalejším poriadkom sa pohybuje najprv duchovnými bytosťami, potom hmotnými. On používa všetky veci podľa svojich neodvolateľných rozhodnutí; nehmotné a hmotné, rozumné a nerozumné duchy, tých, ktorí sú z jeho milosti dobrí, a tých, ktorí sú z vlastnej vôle zlí. Ale tak ako najťažšie a najslabšie telesá sú riadené podľa poriadku určeného najjemnejšími a najmocnejšími telesami, tak sú všetky telesá riadené živou bytosťou a nerozumná živá bytosť rozumnou živou bytosťou, rozumná živá bytosť, ktorá sa stala dezertérom a hriešnikom, rozumnou, zbožnou a spravodlivou živou bytosťou, a to samotným Bohom; tak je všetko stvorenie riadené svojím Stvoriteľom, ktorým, skrze ktorého a v ktorom bolo aj stvorené a ustanovené. . Preto je Božia vôľa prvou a najvyššou príčinou všetkých zmyslových foriem a pohybov. Nič viditeľné a vnímateľné sa totiž nedeje bez toho, aby to najvyšší Vládca neprikázal alebo nedovolil z hlbín svojho neviditeľného a pochopiteľného paláca v súlade s nevýslovným rozdelením odmien a trestov, milostí a odmien v tomto obrovskom a nesmiernom štáte, ktorým je celé stvorenie.

10. Apoštol Pavol, hoci stále niesol bremeno rozkladného tela, ktoré ťaží dušu, stále videl nedokonalým a záhadným spôsobom, že nie je schopný vidieť pravdu. Hoci stále videl nedokonale a záhadne, túžil sa rozplynúť v tele a byť s Kristom. túži rozpustiť sa od tela a byť s Kristom. a zarmútený čakaním na vykúpenie svojho tela ako práva na adopciu. napriek tomu dokázal zvestovať Pána Ježiša Krista. Kristovým telom a krvou nenazývame ani Pavlov hlas, ani jeho pergameny a atrament, ani jeho slová, ani znaky zakreslené v jeho zväzkoch, ale iba to, čo berieme z plodov zeme, posväcujeme v mystickej modlitbe a rituálne konzumujeme pre našu duchovnú spásu, pripomínajúc si utrpenie, ktoré za nás vytrpel Pán. . To všetko nadobúda viditeľnú podobu vďaka práci ľudí, ale len vďaka neviditeľnému zásahu Božieho Ducha je svätosť takou veľkou sviatosťou, pretože všetky zmeny, ktoré sa v tomto obrade uskutočňujú, Boh uskutočňuje tak, že najprv pohne neviditeľnými časťami svojich služobníkov, teda dušami ľudí a službami, ktoré mu prináležia od okultných duchov. Ako sa po tom všetkom môžeme čudovať, že aj v stvoreniach neba, zeme, mora a vzduchu Boh podľa svojej ľubovôle vytvára zmysluplné a viditeľné javy, aby sa v nich predstavil a prejavil spôsobom, ktorý uzná za vhodný, keďže sa nemôže zjaviť vo svojej podstate, ktorá je absolútne nemenná a príliš vyššia, tajnejšia a neprístupnejšia než všetci duchovia, ktorých stvoril?

5. 11. Božská moc, ktorá riadi duchovné a hmotné stvorenia, každý rok v určených dňoch zvoláva morské vody a vylieva ich na povrch zeme. Ale keď sa to stalo vďaka modlitbe svätého Eliáša, pretože predtým bolo také trvalé a dlhé sucho, že ľudia hladujú, a dokonca v čase, keď sa tento Boží služobník modlil, atmosféra s určitou stopou vlhkosti predpovedala blížiaci sa dážď, potom sa prostredníctvom daru takého hojného a rýchleho dažďa zjavila božská moc tým, pre ktorých bol tento zázrak určený a udelený.  Tak je to aj Boh, kto je pôvodcom bleskov a hromov, na ktoré sme zvyknutí, ale keďže na vrchu Sinaj nadobudli nezvyčajnú podobu a tieto zvuky sa ozývali bez toho, aby vydávali neusporiadaný hluk, ale naopak, z úplne určitých náznakov bolo jasné, že majú význam, boli to zázraky.

Kto spôsobuje, že miazga stúpa cez korene k strapcom a produkuje víno, ak nie Boh, ktorý spôsobuje, že to, čo človek zasadí a zaleje, rastie?  Keď sa však na Pánov príkaz voda s neobyčajnou rýchlosťou premenila na víno, jasne sa ukázala Božia moc. Božia moc bola jasne odhalená, keď sa k nej priznali samotní blázni. Kto iný ako Boh odieva stromy slávnostným rúchom, lístím a kvetmi? Ale rozkvet prúta kňaza Árona bol ako rozhovor božstva s ľudstvom, ktoré bolo sužované pochybnosťami. . Určite existuje zemská hmota, ktorá je spoločná všetkým stromom a telám všetkých zvierat, hmota, z ktorej sa rodia a rastú; a kto ju vytvára, ak nie Ten, ktorý prikázal zemi, aby vytvorila tieto bytosti, a svojím vlastným slovom riadi a pohybuje vecami, ktoré stvoril? ? Keď však okamžite a rýchlo premenil tú istú hmotu, ktorá bola Mojžišovou palicou, na telo hada, bol to zázrak. Mutácia premenlivej veci, ale výnimočná mutácia. Kto oživuje všetky živé bytosti, keď sa rodia, ak nie Ten, ktorý oživil toho hada na chvíľu, ako si to vyžadovali okolnosti?

6. A kto vrátil duše mŕtvym na vzkriesenie mŕtvych, ak nie Ten, kto dáva duše plodom v lone matiek na narodenie tých, čo zomrú? Pokiaľ sa však tieto skutočnosti vyskytujú ako rieka vecí, ktoré sa objavujú a miznú, prechádzajúc od skrytého k odhalenému a od odhaleného k skrytému, nazývame ich prirodzenými skutočnosťami. No keď skutočne pripomínajú ľuďom nezvyčajnú premenlivosť, sú nazývané veľkými.

7. 12. Na tomto mieste predvídam, aké ťažkosti môžu nastať pre slabého ducha: ako je možné, že tieto zázraky sa dejú aj pomocou magického umenia? Veď aj faraónovi mágovia vyvolávali hady a iné javy rovnakého druhu. Ale je tu ešte niečo výnimočnejšie: ako je možné, že moc mágov, ktorá mala schopnosť vyrábať hady, sa ukázala ako úplne nedostatočná, keď išlo o výrobu malých mušiek? Tie, ktoré Písmo nazýva “scinifi”, sú totiž veľmi malé mušky a tvorili tretiu pohromu, ktorá postihla pyšný egyptský ľud. . Vtedy mudrci, ktorí boli bezmocní, povedali: “To je Boží prst”. . Táto skutočnosť nás vedie k myšlienke, že ani prefíkaní anjeli a nebeské mocnosti, vyradení zo svojho pobytu v nebeskej čistote, sa nedokázali ponoriť do hlbín tejto temnoty, akoby tam boli. do hlbín tejto temnoty, ako aj do väzenia, ktoré je pre nich vhodné, tí, ktorí dávajú mágii všetku moc, ktorú má, nie sú schopní ničoho bez moci, ktorá je daná zhora. . Táto moc je daná buď na oklamanie zvodcov, ako bola daná proti Egypťanom, a tiež proti samotným mágom, aby boli predmetom obdivu v tom, čo robili diabolským zvádzaním, a predmetom odsúdenia spravodlivým Božím súdom; alebo je daná na odvrátenie veriacich od túžby robiť takéto veci, akoby ich robenie malo veľký význam; práve preto nám o nich Písmo rozpráva so svojou autoritou. Je tiež daná na to, aby sa cvičila, skúšala a jasne ukázala trpezlivosť spravodlivých. Viditeľnými zázrakmi nemalej moci totiž Jób prišiel o všetko svoje bohatstvo, deti i telesné zdravie.

8. 13. Nesmieme sa však domnievať, že táto záležitosť viditeľných vecí je bezpodmienečne podriadená vôli týchto prefíkaných anjelov a že ju ovládajú, ako sa im zachce, ale skôr je podriadená Bohu, ktorý im túto moc udeľuje, ako to Nepoškvrnený usúdi zo svojho vznešeného a duchovného trónu. Veď aj zločinci odsúdení do baní majú k dispozícii vodu, oheň a zem, aby s nimi nakladali, ako sa im zachce, ale len v takom rozsahu, v akom im to bolo umožnené. Určite nie je rozumné nazývať týchto zlých anjelov stvoriteľmi už len preto, že vďaka nim mágovia, ktorí sa vzopreli Božiemu služobníkovi, stvorili žaby a hady. Veď to neboli oni, kto ich stvoril. Veď všetky veci, ktoré sa rodia hmotne a viditeľne, majú v hmotných prvkoch tohto sveta určité tajomné zárodky. Lebo semená, ktoré už vidíme v ovocí a zvieratách, sú jedna vec, ale tajomné semená, z ktorých na Stvoriteľov príkaz vznikli vo vode prvé ryby a prvé vtáky, v zemi prvé výhonky a prvé zvieratá podľa ich druhu, sú niečo celkom iné. . A pri realizácii týchto prvých zrodov sa životná sila týchto semien nevyčerpala, len im často chýbajú priaznivé podmienky na rozvoj a vznik ich druhu. Napríklad: malý klíček je semienko. Keď sa správne zverí pôde, stane sa z neho strom. Ale z tejto vetvičky je menšie semeno toho istého druhu: zrnko, a až do tohto bodu je to vždy niečo, čo môžeme vidieť. Aj v tomto zrne teda rozum vyžaduje, aby existovalo semeno, hoci pre naše oči neviditeľné, pretože keby sa takéto semená v týchto pozemských živloch nenachádzali, nemohli by sme tak často vidieť, ako zo zeme vyrastajú rastliny, ktoré nikdy neboli zasiate, alebo ako vyrastá toľko zvierat bez spojenia samca a samice, ktoré rastú a rozmnožujú sa spojením, hoci sa narodili bez neho. A niet pochýb o tom, že včely nezplodia semená svojich potomkov pri párení, ale zbierajú ústami tieto zárodky, ktoré sú nejakým spôsobom rozptýlené v pôde. . Takže Stvoriteľ neviditeľných zárodkov je skutočným Stvoriteľom všetkých vecí. Veď všetky veci, ktoré vznikajú pred našimi očami, čerpajú zo skrytých semien východisko svojho rastu a vývoj ich normálnej postavy a diferenciácia ich foriem vychádzajú akoby zo zákonov ich pôvodu. Preto tak, ako nenazývame našich rodičov stvoriteľmi ľudí, ani poľnohospodárov stvoriteľmi úrody, hoci práve vonkajším súbehom ich činnosti Božia moc vnútorne pôsobí na stvorenie týchto vecí, rovnako nie je dovolené považovať za stvoriteľov nielen zlých anjelov, ale ani dobrých anjelov, hoci jemnosť ich vnímavosti a ich tela im umožnila objaviť zárodky týchto vecí, zárodky, ktoré sú nám neznámejšie a ktoré tajne rozptyľujú, s priazňou vhodných kombinácií prvkov, a tak prinášajú priaznivé podmienky a rýchly rozkvet a vývoj bytostí. Ale ani dobrí to nerobia, iba ak im to Boh prikáže, ani zlí to nerobia nespravodlivo, iba ak im to spravodlivo dovolí. Nespravodlivá je totiž vôľa zlých, ktorá sa im dáva pre ich zlobu, ale spravodlivá je moc, ktorá sa im dáva buď ako trest pre zlých, alebo ako odmena pre dobrých.

8. 14. Práve preto apoštol Pavol, keď rozlišuje činnosť Boha, ktorý tvorí a formuje vo vnútri, od činnosti stvorenia, ktoré pôsobí navonok, a berie si príklad z poľnohospodárstva, hovorí: Ja som zasadil, Apolón polieval, ale Boh je ten, kto to urobil, že to rastie…. . Tak ako v našom vlastnom živote môže nášho ducha formovať a ospravedlňovať iba Boh a ako ľudia môžu navonok hlásať evanjelium, a to nielen to skutočne dobré, ale občas aj to zlé. Stvorenie viditeľných vecí teda Boh uskutočňuje v skrytosti, zatiaľ čo vonkajšie činnosti dobrých a zlých, anjelov a ľudí a všetkých druhov zvierat uplatňuje v prírode, kde všetko tvorí, ako uplatňuje poľnohospodárstvo na pôde, podľa svojej vôle a rozdelenia síl a pudov, ktoré urobil. Preto nemôžem povedať, že zlí anjeli, vyvolaní magickým umením, boli tvorcami žiab a hadov. Rovnako ako nemôžem nazvať zlých ľudí tvorcami úrody, ktorú budem vidieť rásť ich vlastným pričinením.

8. 15. Tak ani Jakub nebol tvorcom farieb svojich oviec, pretože v období počatia položil pred oči samíc rôznofarebné prúty, kým pili. Ani ovce nevytvorili pestré farby svojich potomkov, pretože ich duše si zachovali pestrý obraz, ktorý im vtlačili ich oči, ktoré videli prúty rôznych farieb. Tento obraz mohol prostredníctvom emócií spojených s párením pôsobiť len na telo oživené duchom, ktorý naň zapôsobil tak, že sa z neho stali jemné zárodky mladých škvŕn. . Vzájomný vplyv duše na telo a tela na dušu je založený na racionálnych koreláciách, ktoré sú nemenne živé v samotnej Božej Múdrosti. Múdrosť, ktorú nemôže obsiahnuť žiadny priestor. Múdrosť, hoci je nemenná, neopúšťa žiadnu bytosť, dokonca ani premenlivú, pretože žiadna z nich nebola stvorená inak ako prostredníctvom nej. . Bola to norma nemennej a neviditeľnej Božej Múdrosti, skrze ktorú bolo všetko stvorené, ktorá spôsobila, že sa z oviec nenarodili prúty, ale ovce. Ale práve duša tehotnej ovce, ktorá bola zvonku ovplyvnená zrakom a ktorá sa vnútorne riadila vlastným spôsobom zákonom generácie prijatým od tajnej moci jej Stvoriteľa, spôsobila, že dúhovka prútov mala určitý vplyv na farbu počatej ovce. O sile duše ovplyvňovať a premieňať telesnú hmotu by sa dalo povedať veľa, ale pre náš predpoklad to nie je nevyhnutné. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že duša vytvára telo, pretože každá príčina premenlivej a zmyslovej látky, miera, počet, váha, ktoré ju robia takou alebo onakou, pochádzajú z duchovného a nemenného života, ktorý existuje a trvá nad všetkými vecami a šíri sa až do konečných a pozemských vecí. Považoval som za potrebné pripomenúť, čo urobil Jákob so svojimi ovcami, aby sa pochopilo, že ak sa človek, ktorý takto usporiadal prúty, nemôže nazývať stvoriteľom farieb jahniat a kozliat, ani duší samíc, ktoré v medziach stanovených prírodou vtlačili malým telám počatým v tele pestrý obraz počatý očami tela, tým menej sa môžu zlí anjeli, ktorých zásahom faraónovi mágovia vykonali tie zázraky, nazývať stvoriteľmi žiab a hadov.

9. 16. Iná vec je totiž budovať a riadiť stvorenie zo stredu a vrcholu závesu vecí, z jediného Stvoriteľa, Boha, ktorý to robí. Úplne iná vec je zasahovať zvonku podľa síl a možností, ktoré rozdeľuje, aby sa na svetlo dostalo to, čo je ním vytvorené v tom či onom okamihu, tým či oným spôsobom. Všetky veci, ktoré vidíme, boli nepochybne vytvorené už pôvodne a v podstate v akejsi sieti prvkov, ale vznikajú len vtedy, keď sa vyskytnú priaznivé príležitosti. Lebo tak ako sú matky tehotné so svojimi potomkami, tak je aj samotný svet tehotný s princípmi vecí, ktoré sa rodia; s princípmi, ktoré nie sú vo svete vytvorené inak ako tou najvyššou Podstatou, v ktorej sa nič nerodí, nič nezomiera. Namiesto toho, aby sa navonok uplatnili podmienené príčiny, ktoré síce nie sú prirodzené, ale uplatňujú sa v súlade s prírodou, aby nejakým spôsobom vytiahli z hlbokého lona prírody bytosti, ktoré v nej zostávajú skryté, a aby ich nejakým spôsobom vytvorili navonok nasadením ich mier, čísel a váh, ktoré tajne dostali od Toho, ktorý ustanovil všetkým veciam mieru poriadok a váhu je možné nielen pre zlých anjelov, ale aj pre zlých ľudí, ako som ukázal vyššie na príklade poľnohospodárstva.

9. 17. Aby sme si však o zvieratách nemysleli niečo iné kvôli tomu, že ich život spočíva v hľadaní toho, čo je v súlade s ich prirodzenosťou, a vyhýbaní sa tomu, čo je s ňou v rozpore, musíme tiež poznamenať, že mnohí ľudia vedia, z akých bylín, mäsa, štiav a humínov každého druhu, ponechaných tak, ako sú, alebo zakrytých, alebo rozdrvených a zmiešaných, sa niektoré zvieratá rodia. Ktorý z nich je taký hlúpy, že tvrdí, že stvoril tieto zvieratá? Ak teda každý človek, aj ten najzločinnejší, môže vedieť, odkiaľ sa rodia tie červy a muchy, ako môže byť prekvapujúce, že zlí anjeli vďaka rafinovanosti svojej vnímavosti poznajú v najtajnejších semenách živlov možnosť zrodiť žaby a hady a bez toho, aby ich stvorili, ich vytvoria. a bez toho, aby ich vytvorili, ich priviedli k existencii prostredníctvom okultných premien vyvolaním určitých priaznivých podmienok, ktoré sú im známe? Ľudia sa však nečudujú veciam, ktoré majú ľudia vo zvyku robiť. Ak by sa niekto čudoval rýchlosti vývoja, keďže tieto zvieratá vznikli náhle, nech si uvedomí, že ľudia dosahujú podobné veci. Veď ako je možné, že tie isté telá sa v lete zelenajú rýchlejšie ako v zime, na horúcich miestach rýchlejšie ako v chlade? Tieto prirodzené sily však ľudia využívajú tým ťažšie, čím viac ich pomalým, pozemským údom chýba zmyslová bystrosť a fyzická obratnosť. Preto čím ľahšie môžu všetci anjeli čerpať svoje bezprostredné zdroje zo živlov, tým úžasnejšia sa zdá byť ich obratnosť pri takýchto operáciách.

9. 18. Stvoriteľom je len ten, kto tieto veci vytvára ako prvú príčinu. A to nemôže urobiť nikto okrem toho, u koho sú pôvodné miery, čísla a váhy všetkých existujúcich vecí, a tým je jedine Boh Stvoriteľ, od ktorého nevýslovnej zvrchovanosti závisí, že to, čo by mohli robiť zlí anjeli, keby im to bolo dovolené, nemôžu robiť, lebo on to nedovoľuje. Nedal sa totiž nájsť iný dôvod, prečo nemohli vyrobiť drobné mušky tí, čo vyrábali žaby a hady, ako tento: bola tu vyššia moc, Božia moc, ktorá tomu zabránila prostredníctvom Ducha Svätého, ako to spoznali aj samotní mágovia keď povedali: Toto je Boží prst. Čo teda môžu robiť na základe svojej prirodzenosti, čo nemôžu robiť na základe zákazu, čo im nie je dovolené na základe ich prirodzených vlastností, to všetko je pre človeka ťažké objasniť ba priam nemožné, iba ak skrze Boží dar na ktorý apoštol pamätá: A iný dostáva dar rozlišovania duchov (1Kor 12,10). Vieme totiž, že človek môže chodiť ale že nemôže ani to, ak mu v tom niekto bráni; a vieme, že nemôže lietať, aj keď mu to niekto dovolí. Zlí anjeli môžu robiť niektoré veci, ak ich z Božej vôle pustia vyšší anjeli na slobodu, ale iné veci by nemohli robiť, ani keby ich vyšší anjeli pustili na slobodu, lebo Ten, ktorý im dal anjelskú prirodzenosť, im ju nedopraje. Naopak, najčastejšie im bráni, aby prostredníctvom svojich anjelov uplatňovali aj svoje prirodzené schopnosti.

9. 19. Nechajme teda bokom tie hmotné javy, ktoré sa v prirodzenom poriadku vecí vyskytujú podľa najbežnejšieho časového priebehu, ako sú východ a západ hviezd, zrod a smrť zvierat, nespočetné druhy semien a zárodkov, mraky a oblaky, sneh a dážď, blesky a hromy, blesky a krupobitie, vietor a oheň, chlad a horúčava a všetky podobné javy; vynechajme aj tie, ktoré sú v rovnakom poradí skutočnosti nezvyčajné, ako napr.: zatmenia, mimoriadne zjavenia hviezd, obludné bytosti, zemetrasenia a podobne; nechajme preto bokom všetky tieto javy, ktorých prvou a najvyššou príčinou je len Božia vôľa. Preto v žalme po pripomenutí niektorých úkazov ako oheň, krupobitie, sneh, ľad, búrka, víchrica – aby sa nepripisovali iba náhode alebo len fyzikálnym príčinám, či dokonca duchovným, ale vždy závislým od Božej vôle – hneď nasleduje: čo Jeho slovo poslúcha.

10. 10. Ale, ako som už povedal, ak odhliadneme od týchto javov, existujú aj iné javy, ktoré síce patria do telesného sveta, ale ktoré sa dostávajú pod naše zmysly, aby nám oznámili niečo od Boha. Tie sa správne nazývajú zázraky a znamenia. Ale nie vždy, keď sa nám dostáva božské oznámenie, zjavuje sa tá istá Božia osoba. Keď sa zjaví, niekedy sa zjavuje prostredníctvom anjela, inokedy v podobe, ktorá nie je podobou anjela, hoci sa používa po tom, čo ju anjel pripravil; aj keď sa zjaví v podobe, ktorá nie je podobou anjela, niekedy táto podoba existovala v stave tela, ktoré prešlo určitou premenou, aby sa stalo vhodným pre toto konkrétne zjavenie; inokedy je vytvorené výlučne na túto úlohu a po jej splnení zmizne. Tak napríklad, keď ľudia ohlasujú Božie slovo, niekedy ho opakujú v jeho mene, ako keď sa k tomuto ohlasovaniu pripájajú slová: “Pán povedal” alebo “Toto hovorí Pán”. Inokedy sa však bez podobnej preambuly stavajú na miesto samotného Boha, ako keď sa hovorí: “Ja ťa poučím a povediem ťa po tejto ceste, po ktorej budeš kráčať”. Takto je prorok poverený úlohou symbolizovať nielen slovami, ale aj skutkami Božiu osobu, ktorá ho má reprezentovať v jeho službe proroka. Takto predstavoval Božiu osobu prorok, ktorý rozdelil svoje rúcho na dvanásť častí a desať dal sluhovi kráľa Šalamúna, budúcemu izraelskému kráľovi. Niekedy je to opäť niečo iné ako prorok, ale už existujúce medzi pozemskými skutočnosťami, čo bolo vzaté ako symbol, ako to urobil Jakub, ktorý sa prebudil zo spánku, s kameňom, ktorý držal pod hlavou, keď spal. Niekedy je symbolická forma vytvorená práve na tento účel a je určená na určitý čas, ako to bolo možné v prípade slávneho bronzového hada vztýčeného v púšti a ako je to možné v prípade písma. Alebo je určený na to, aby sa po splnení svojej úlohy stratil, podobne ako chlieb, ktorý sa po prijatí sviatosti konzumuje.

10. 20. Ale tieto veci, ktoré sú ľuďom známe, pretože ich vytvorili ľudia, ak sa dajú zladiť s ich náboženským charakterom, predsa nemôžu vzbudzovať údiv, pretože nemajú zázračný charakter. Preto sú pre nás diela anjelov tým obdivuhodnejšie, čím sú zložitejšie a tajomnejšie; pre nich sú naopak jasné a ľahké, pretože sú im vlastné. Anjel hovorí v mene Boha, keď oslovuje človeka a hovorí: “Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Písmo totiž začalo slovami: “Zjavil sa mu Pánov anjel. Aj človek hovorí v mene Boha, keď hovorí: Počuj, ľud môj, a budem hovoriť; Izraelu, počuj ma a oznámim ti svoju vôľu: Ja som Boh, tvoj Boh je I…. . Žrď bola považovaná za symbol, ale bola to anjelská moc, ktorá ju zmenila na hada. Ale hoci človek túto moc nemá, predsa si vybral kameň, ktorý má znamenať niečo podobné. . Medzi činom anjela a človeka je veľký rozdiel: jeden vyvoláva obdiv a zamyslenie, druhý len zamyslenie. Jedno vyvoláva obdiv a reflexiu, druhé len reflexiu. To, čo treba pochopiť v jednom a druhom, je možno to isté, ale skutočnosti, ktoré nám to umožňujú pochopiť, sú odlišné. Ako keby bolo Pánovo meno napísané zlatom alebo atramentom: jedno je vzácnejšie, druhé menej, ale to, čo je vyjadrené v jednom a druhom, je rovnaké. A hoci had z Mojžišovej palice znamenal to isté ako Jakubov kameň, Jakubov kameň znamenal niečo lepšie ako hadi mágov. . Lebo tak ako pomazanie kameňa znamenalo Krista v ľudskom tele, v ktorom bol pomazaný olejom vznešenosti nad svojimi blížnymi. tak sa Mojžišova palica zmenila na hada znamenal samotného Krista, ktorý sa stal poslušným až na smrť, dokonca na smrť na kríži. . Preto evanjelium hovorí: A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život ako tí, čo v neho veria. na spôsob tých, ktorí pri pohľade na hada vztýčeného na púšti nezomreli na uštipnutie hadom. . Náš starý človek bol ukrižovaný spolu s ním, aby bolo zničené telo hriechu. . Had predstavoval smrť spôsobenú hadom v raji: rétorická figúra označujúca následok za príčinu. . Premena prúta na hada je Kristov odchod do smrti, návrat hada do prúta je návratom k vzkrieseniu celého Krista, teda spolu s jeho telom, ktorým je Cirkev. . Ako sa to stane na konci času, čo naznačuje chvost hada, ktorý Mojžiš uchopil rukou, aby sa opäť stal prútom. . Hady mudrcov predstavujú mŕtvych tohto storočia, ktorí nebudú môcť vstať z mŕtvych v Kristovi, ak predtým nevstúpia do jeho tela. ktorí nebudú môcť byť vzkriesení v Kristovi, ak predtým nevstúpia do jeho tela tým, že v neho uveria, akoby boli ním pohltení. Takže Jakubov kameň, ako som povedal, naznačoval niečo lepšie ako hadi mágov. ale skutok, ktorý vykonali mudrci, bol oveľa úžasnejší. Čo sa však týka chápania vecí, rozdiel je taký malý, ako keby sme meno človeka napísali zlatom a meno Boha atramentom.

10. 21. Ktorý človek vie, ako anjeli vytvorili tie oblaky alebo ten plameň, alebo ako ich použili na ohlasovanie toho, čo ohlasovali, a zároveň pripúšťa, že pod týmito telesnými podobami sa zjavil Pán alebo Duch Svätý? Podobne, novorodenci nevedia, čo sa obetuje na oltári a konzumuje na konci posvätnej slávnosti: odkiaľ to pochádza, ako sa to pripravuje, prečo to má náboženský význam. A ak sa to nikdy nedozvedia z vlastnej skúsenosti alebo zo skúsenosti iných, ak sami nikdy nepozorujú tieto veci inak ako počas sviatostného slávenia, kde sa obetujú a rozdávajú a ak im nikdy nikto s najväčšou autoritou nepovie, čie telo a krv to sú, nebudú veriť ničomu inému ako tomu, že Pán sa zjavil smrteľným očiam práve v tejto podobe a že práve táto tekutina vytiekla z jeho zraneného boku. Je však užitočné, aby som si uvedomil svoju vlastnú silu a vyzval svojich bratov, aby si uvedomili svoju, aby ľudská slabosť neprekročila hranice toho, čo možno s istotou potvrdiť. Akým spôsobom totiž anjeli konajú tieto zázraky, alebo skôr, ako ich Boh koná prostredníctvom svojich anjelov? A do akej miery ich chce vykonať prostredníctvom samotných zlých anjelov, niekedy tolerujúc, niekedy prikazujúc a niekedy núkajúc z tajomného trónu svojej všemohúcnosti, nemám tak ostré oko, aby som to postrehol, nemám tak odvážny rozum, aby som to vysvetlil, nemám tak vznešeného ducha, aby som sa o to opieral a preto nemôžem odpovedať na všetky otázky, ktoré sa dajú položiť v tejto veci s takou istotou, ako by to urobil anjel, prorok alebo apoštol. Nerozhodné sú myšlienky smrteľníkov a neisté sú naše predpovede, pretože porušiteľné telo ťaží dušu a tento hlinený stan trápi myseľ mnohými myšlienkami. Sotva vieme posúdiť veci, ktoré sú na zemi, dokonca ani tie, ktoré sú v našich rukách, dobre nepoznáme; kto teda kedy dokázal pochopiť nebeské veci? Ale keďže text ďalej hovorí: A kto by poznal tvoju myšlienku, keby si jej nedal múdrosť a neposlal svojho Svätého Ducha z výsosti? Neskúmame nebeské veci, medzi ktoré patria aj telá anjelov podľa ich vlastnej dôstojnosti a určitých rozumových postojov. Ale na základe Božieho Ducha, ktorý nám bol poslaný z výsosti a jeho milosti, ktorú zdieľa v našich dušiach, sa odvažujem slobodne povedať, že ani Boh Otec, ani jeho Slovo, ani jeho Duch, ktorý jediným Bohom je, nie je vo svojej podstate premenlivý a už vôbec nie viditeľný. Lebo sú premenlivé veci, ktoré nie sú viditeľné, ako napríklad naše myšlienky, spomienky, vôľa a každá duchovná bytosť, ale viditeľné nie je nič, čo by nebolo premenlivé. 

11. Preto substancia, alebo lepšie povedané esencia Boha v ktorej chápeme naším vlastným nedokonalým spôsobom Otca a Syna a Ducha Svätého, keďže je absolútne nepremenlivá, v žiadnom prípade nemôže byť sama osebe viditeľná.

11. 22. Je teda jasné, že všetky zjavenia patriarchom, keď sa im Boh zjavil podľa svojho plánu stanoveného pre tie časy, sa uskutočnili prostredníctvom stvorenia. Ak nevieme, ako to vykonal, keď použil anjelov ako svojich služobníkov, v každom prípade netvrdíme, že anjeli zasiahli, ale na základe osobnej predstavy, a to preto, aby nás nikto nepovažoval za múdrejších, než sme my; naše nároky sú skromné a zodpovedajú miere viery, ktorú nám Boh udelil a veríme, preto hovoríme. Je tu totiž autorita Božieho Písma, ktorú náš duch nesmie opustiť, aby raz neopustil zdravú oporu Božieho slova a nespadol do priepasti osobných domnienok, kde ho nevedú zmysly tela ani nesvieti svetlo pravdy.

V Liste Hebrejom je najjasnejšie napísané, keď rozlišoval medzi riadením Nového a Starého zákon podľa vhodnosti časov a okamihov, že anjeli zasahovali nielen pri viditeľných zázrakoch, ale aj pri zjavovaní Božieho slova. Lebo takto hovorí: O ktorom z anjelov kedy povedal: Sadni si po mojej pravici, kým ti nepoložím k nohám tvojich nepriateľov? Nie sú všetci duchovia určení na službu, poslaní vykonávať úrad pre tých, ktorí majú zdediť spásu? Autor týmito slovami ukazuje, že tieto zázraky neboli len pre anjelov, ale že sa stali pre nás, teda pre Boží ľud, ktorému je prisľúbené dedičstvo večného života. Apoštol teda píše Korinťanom: “Ale toto všetko sa im stalo ako obraz a bolo napísané na výstrahu nám, ktorí sme prišli na koniec veku”. Apoštol potom logicky a jasne dokazuje, že vtedy Boh hovoril prostredníctvom anjelov, teraz prostredníctvom svojho Syna: “Preto sa musíme usilovne venovať tomu, čo sme počuli, aby sme sa nedali zviesť. Lebo ak sa zákon, ktorý bol daný prostredníctvom anjelov, ukázal taký účinný, že každé prestúpenie alebo neposlušnosť dostali svoj spravodlivý trest, ako unikneme my, ak zanedbáme takú veľkú spásu? Potom, akoby sa ho pýtali, o akú spásu ide, aby bolo jasné, že teraz hovorí o Novom zákone, teda o slove, ktoré nebolo vyslovené prostredníctvom anjelov, ale prostredníctvom nášho Pána, pokračuje: Ktoré najprv zvestoval Pán, potom nám ho potvrdili tí, čo ho počuli, pričom Boh k ich svedectvu pridal svoje svedectvo znameniami a zázrakmi a všelijakými divmi a darmi Ducha Svätého, ktoré rozdelil podľa svojej vôle.

11. 23. Niekto však povie, prečo bolo napísané: “Pán povedal Mojžišovi” a nie: “Anjel povedal Mojžišovi”? Z toho istého dôvodu, keď hovorca vyhlási rozsudok sudcu, nie je v zápise napísané: “Hovorca povedal”, ale: “Sudca povedal”. Rovnako tak, keď hovorí svätý prorok, hoci hovoríme: “Prorok povedal”, nechceme tým povedať nič iné ako: “Pán povedal”. Ak povieme: Pán povedal, že proroka neodsúvame, ale poukazujeme na to, kto skrze neho hovoril. Na druhej strane Písmo často zjavuje, že anjel je Pán a keď anjel hovorí, často hovorí: Pán povedal, ako sme už ukázali. Sú však aj takí, ktorí sa na miestach, kde Písmo používa meno “anjel”, domnievajú, že ide o samotného Božieho Syna, pretože ho prorok nazval “anjelom”, pretože ohlasoval Otcovu vôľu a svoju vlastnú. Preto som chcel získať rozhodnejší dôkaz z tohto listu, v ktorom nie je napísané: “prostredníctvom anjela”, ale prostredníctvom anjelov.

11. 24. Veď aj Štefan v Skutkoch apoštolov rozpráva o veciach tak, ako boli opísané aj v knihách Starého zákona: Muži, bratia, otcovia, počúvajte. Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotámii. Ale aby si nikto nemyslel, že Boh slávy sa vtedy zjavil ľuďom vo svojej podstate, Štefan neskôr hovorí, že to bol anjel, ktorý sa zjavil Mojžišovi: Pri týchto slovách Mojžiš utiekol a odišiel bývať do madiánskej krajiny, kde splodil dvoch synov. Keď mal štyridsať rokov, zjavil sa mu na Sinajskej púšti anjel uprostred plameňa horiaceho kríka. Pri tomto pohľade Mojžiša ohromilo videnie a keď sa priblížil, aby to pozoroval, bolo počuť Pánov hlas: Ja som Boh tvojich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Roztrasený Mojžiš sa neodvážil pozrieť. Ale Pán mu povedal: “Zobuj si obuv z nôh. Tu určite nazýva toho istého Boha Abraháma, Izáka a Jakuba anjelom a Pánom, ako hovorí Genezis.

11. 25. Možno niekto povie, že Mojžišovi sa Pán zjavil prostredníctvom anjela, ale Abrahámovi priamo? Nepýtajme sa Štefana na odpoveď, ale spýtajme sa na samotnú knihu, z ktorej toto rozprávanie čerpal. Lebo sa tam píše: A Pán Boh povedal Abrahámovi. A o niečo neskôr: A Pán Boh sa zjavil Abrahámovi. Znamená to, že anjeli tu nezasiahli? V inom úryvku však nachádzame rovnaký spôsob vyjadrenia: Pán sa mu vtedy zjavil pri dubovom háji Mambre, keď sedel v horúčave pred svojím stanom. A potom text pokračuje: Pozrel hore a hľa, stáli pred ním traja muži – už sme o nich hovorili. Ako teda môžu tí, ktorí sa nechcú povzniesť od slov k myšlienkam, alebo ktorí ľahko upadajú od myšlienok k slovám, vysvetliť, že Boh sa zjavil v týchto troch mužoch, bez toho, aby uznali, ako nás učí nasledujúci text, že to boli anjeli? Možno preto, že sa nehovorí “anjel k nemu prehovoril” alebo “zjavil sa mu”, sa odvážia tvrdiť, že pokiaľ ide o Mojžiša, to videnie a ten hlas vznikli prostredníctvom anjela, pretože to hovorí text, zatiaľ čo Abrahámovi, pretože sa nehovorí o anjelovi, sa zjavil a prehovoril Boh vo svojej podstate? Ale prečo, keď sa o Abrahámovi hovorí aj ako o anjelovi? Veď tu čítame, keď sa žiadalo, aby bol jeho syn obetovaný: Po týchto skutočnostiach chcel Boh vyskúšať Abraháma a povedal mu: Abrahám! Abrahám! A on mu povedal: “Tu som!” A povedal mu: “Vezmi svojho syna, jediného, ktorého máš a ktorého tak veľmi miluješ, Izáka, a choď do kraja Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem. Samozrejme, hovoríme tu o Bohu, nie o anjelovi. O niečo ďalej však Písmo dodáva: “Vtedy Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Ale Pánov anjel na neho zavolal z neba a povedal: “Abrahám! Abrahám! A on povedal: “Tu som!” A anjel mu povedal: “Nevkladaj ruku na dieťa a neubližuj mu. . Čo sa dá na tieto tvrdenia odpovedať? Budú tvrdiť, že Boh prikázal zabiť Izáka a že anjel to zakázal? ? Potom by Izákov otec proti Božiemu príkazu obetovať svojho syna poslúchol anjelov príkaz ušetriť ho? Musíme sa tomuto výkladu smiať a odmietnuť ho. Písmo však nedáva možnosť zotrvávať v takomto hrubom nezmysle, pretože hneď dodáva: Teraz totiž viem, že ty si najdrahší Boh a neušetril si pre mňa svojho jediného syna. Čo to znamená pre mňa, ak nie pre Toho, ktorý prikázal, aby bol zabitý? Sú teda Abrahámov Boh a anjel tá istá osoba, alebo je to skôr Boh, kto hovorí prostredníctvom anjela? Počúvajme však pokračovanie; je celkom zrejmé, že sa tu hovorí o anjelovi. Pozrite sa však na kontext: Abrahám zdvihol oči a uvidel za sebou barana, ktorý zostal s rohmi zapletenými do kríka. Abrahám išiel, vzal toho barana a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. Abrahám nazval to miesto “Pán videl”, a preto sa aj dnes hovorí: “Na vrchu sa zjavil Pán”. O niečo skôr Boh prostredníctvom anjela povedal: “Teraz viem, že sa bojíš Boha. To neznamená, že Boh v tej chvíli spoznal Abrahámovu bázeň, ale že konal tak, že Abrahám prostredníctvom Boha zistil, akú silu mysle má, aby poslúchol Boha až po obetovanie svojho jediného syna: je to rečnícky obrat, ktorý vyjadruje následok pre príčinu, ako keď povieme: “pomalá zima”, pretože robí človeka pomalým. Rovnako Písmo hovorí, že Boh poznal Abrahámove pocity, pretože mu dal poznať pevnosť jeho viery, ktorú mohol ignorovať aj bez takejto skúšky. No rovnako aj Abrahám nazval miesto tejto udalosti “Boh videl”, pretože Boh sa ukázal. pretože Boh sa ukázal. Hneď totiž dodáva: Dodnes sa hovorí: Na vrchu sa zjavil Boh. Ten istý anjel sa teda volá Pán. Prečo? Pretože prostredníctvom anjela sa zjavil Pán. Navyše v nasledujúcom texte sa anjel vyjadruje spôsobom, ktorý je jednoznačne vyjadrením proroka, a dáva jasne najavo, že je to Boh, kto hovorí prostredníctvom anjela: Vtedy Pánov anjel zavolal Abraháma z neba druhýkrát a povedal mu: Prisahám pri sebe, hovorí Pán, že keďže si to urobil a neušetril si pre mňa svojho syna, nesklamem ťa. Tento výraz Pán hovorí, ktorý používa ten, kto hovorí v Božom mene, sa zvyčajne vyskytuje aj u prorokov. Bol by to Boží Syn, ktorý by hovoriac o Otcovi použil výraz: Pán hovorí, a bol by to tento Otcov anjel? Čo teda treba povedať? Tí, ktorí nám odporujú, by si mali všimnúť, ako sa tlačí na tých troch mužov, ktorí sa zjavili Abrahámovi, keď sa v texte ďalej uvádza: Pán sa mu zjavil. Neboli to anjeli, lebo sa nazývajú ľuďmi? Potom nech si prečítajú Daniela, ktorý hovorí: A hľa, muž Gabriel.

11. 26. Prečo však ďalej otáľame s tým, aby sme im zavreli ústa iným textom, ktorý je absolútnym dôkazom a má najväčší význam? Nehovorí o anjelovi v jednotnom čísle, ani o ľuďoch v množnom čísle; hovorí len o anjeloch a s úplnou jasnosťou sa v ňom ukazuje, že neprenášali žiadnu reč, ale podávali samotný Zákon. Určite nikto z veriacich nepochybuje o tom, že to bol Boh, kto ho dal Mojžišovi, aby si podmanil izraelský ľud, ale dal ho prostredníctvom anjelov. Takto to vyjadruje Štefan: “Tvrdé srdce a neobrezané srdce a uši, vždy ste sa vzpierali Duchu Svätému, ako vaši otcovia, tak aj vy. Ktorý z prorokov neprenasledoval vašich otcov? Zabíjali tých, ktorí hlásali príchod Spravodlivého, z ktorých ste boli v týchto dňoch zradcovia a vrahovia, vy, ktorí ste prijali Zákon skrze službu anjelov a nezachovávali ste ho. Čo môže byť zjavnejšie ako toto, pevnejšie ako takáto autorita? Zákon bol danému ľudu anjelmi, ale je to náš Pán Ježiš Kristus, ktorý pripravil a predpovedal príchod, a on ako Božie slovo bol neporovnateľne a nevýslovne v anjeloch, ktorí dali Zákon. . Preto v evanjeliu hovorí: Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne. . Prostredníctvom anjelov teda vtedy prehovoril Pán; prostredníctvom anjelov sa narodil Boží Syn, prostredník Boha a človeka, ktorý sa mal narodiť z rodu ľudského pokolenia. Práve prostredníctvom anjelov sa Boží Syn, prostredník Boha a človeka, ktorý sa mal narodiť z Abrahámovho potomstva, pripravoval na svoj príchod, aby našiel prijatie u ľudí, ktorí sa previnili, pretože Zákon, ktorý nesplnili, ich urobil previnilcami. Preto aj apoštol hovorí Galaťanom: “Prečo teda Zákon? Vzhľadom na previnenia bolo vyhnané, kým neprišiel potomok, ktorému bolo dané zasľúbenie; bolo vyhlásené prostredníctvom anjelov, prostredníctvom prostredníka Bola vyhlásená anjelmi prostredníctvom prostredníka, teda vyhlásená anjelmi prostredníctvom neho. Jeho narodenie totiž nie je výsledkom ľudského stavu, ale božskej moci. O tom, že apoštol nenazýva prostredníkom anjela, ale samotného Pána Ježiša Krista, keďže sa rozhodol stať sa človekom, svedčí aj ďalší úryvok: “Jeden Boh,” hovorí, “jeden je aj prostredník Boha a človeka, človek Ježiš Kristus. To je význam obetovania veľkonočného baránka. To je význam obetovania veľkonočného baránka, význam všetkých symbolov týkajúcich sa Krista, ktorý sa mal vteliť To je zmysel obetovania veľkonočného Baránka, zmysel všetkých symbolov týkajúcich sa Krista, ktorý sa vtelí a bude trpieť, ale ktorý aj vstane z mŕtvych, symbolov obsiahnutých v Zákone, ktorý vyhlásili anjeli. V týchto anjeloch boli určite prítomní Otec, Syn a Duch Svätý. Niekedy anjeli predstavovali Otca, niekedy Syna, niekedy Ducha Svätého, niekedy Boha bez rozdielu osôb. Boh sa zjavil vo viditeľných a vnímateľných podobách, ale prostredníctvom svojho stvorenia, nie vo svojej vlastnej podstate, aby sme videli, ktoré srdcia sú očistené všetkými týmito symbolmi ponúkanými našim očiam a ušiam.

11. 27. Myslím si však, že sme už dostatočne prediskutovali a dokázali, podľa našich možností, argument, ktorý sme začali dokazovať v tejto knihe. Na základe rozumových dôvodov, ktoré sú obdarené takou pravdepodobnosťou, akú je možné dosiahnuť pre človeka, alebo skôr pre mňa a na základe autority, ktorá je obdarená takou silou, akú umožňuje jasnosť božských slov Svätého písma, to zostáva potvrdené: tie hlasy hovorili a tie telesné podoby vzbudzovali našim starovekým otcom pred vtelením Spasiteľa, v časoch, keď sa zjavovali bohovia, anjeli; buď sami hovorili, alebo niečo robili v mene Boha, čo je zvykom vlastným aj prorokom, ako sme ukázali, alebo prijali od stvorenia to, čím neboli, aby pomocou postáv ukázali ľuďom Boha. Ani proroci nezanedbávali tento typ symbolu, ako nás učí Písmo na mnohých príkladoch. Teraz nám zostáva zistiť už len jednu vec. Pán sa narodil z Panny, Duch Svätý zostúpil v telesnej podobe holubice a v deň Letníc, po Pánovom nanebovstúpení, bolo vidieť ohnivé jazyky a z neba bolo počuť hluk. Ale samotné Božie Slovo sa nezjavilo v podstate, v ktorej je rovné Otcovi a spolu s ním večné. Ani Duch Otca a Syna sa neobjavil v podstate, v ktorej je rovný a zároveň večný s jedným i druhým. Ale určite sa telesným a smrteľným zmyslom zjavilo stvorenie schopné obliecť sa do týchto podôb a zostať v nich. Ide teda o to, aký je rozdiel medzi prejavmi, o ktorých sme hovorili a prejavmi, ktoré sú vlastníctvom Syna a Ducha Svätého, bez ohľadu na zásah viditeľného stvorenia. Začneme sa tým zaoberať v inom zväzku, bude to vhodnejšie.

4. 1. Poznanie pozemských a nebeských vecí si ľudský rod zvyčajne veľmi váži. Najlepší z nich sú však nepochybne tí, ktorí dávajú prednosť poznaniu seba samých pred touto vedou a duša, ktorá pozná aj svoju vlastnú slabosť, je hodná chvály viac ako duša, ktorá bez toho, aby sa brala do úvahy, snaží skúmať dráhy hviezd, alebo duša, ktorá ich už pozná, ale nevie, ktorá cesta vedie k jej spáse a bezpečnosti. Ale ten, kto povzbudený horlivosťou Ducha Svätého, už má oči otvorené smerom k Bohu a v láske k nemu si uvedomil svoju úbohosť a v túžbe, ale neschopný ho dosiahnuť, hľadí do seba v Božom svetle a objavuje seba samého a tak nadobudol istotu, že jeho choroba je nezlučiteľná s čistotou Boha, cíti sladkosť v tom, že stále znova a znova plače a prosí Boha o milosrdenstvo, kým nie je oslobodený od všetkej biedy a že sa k nemu s dôverou modlí, keď z milosti prijal prísľub spásy v mene jeho Syna, jediného Spasiteľa a osvietiteľa človeka – kto je tak chudobný a vie, že trpí, toho veda nenadúva, lebo láska ho buduje. Dal totiž prednosť jednej vede pred druhou, dal prednosť poznaniu svojej slabosti pred končinami zeme, pred základmi zeme a vrcholmi nebies a pridaním tejto vedy zvýšil svoju bolesť, bolesť svojho vyhnanstva, ktorá pramení z nostalgie za jeho vlasťou a jej požehnaným stvoriteľom, jeho Bohom.

Pane, môj Bože, ak vzdychám uprostred tohto druhu ľudí, uprostred rodiny tvojho Krista, medzi tvojimi chudobnými, daj, aby som nasýtil tvojím chlebom tých ľudí, ktorí neholdujú a netúžia po spravodlivosti, ale boli uspokojené a sú v hojnosti. Ale oni sa uspokojili vlastnými predstavami, nie tvojou pravdou, ktorú odmietajú, utekajú a upadajú do vlastnej márnosti. Samozrejme, zo skúsenosti viem, koľko výmyslov vytvára ľudské srdce: a čo je moje srdce, ak nie ľudské srdce? Ale túto modlitbu adresujem Bohu svojho srdca: aby v tomto mojom diele nevyslovil žiaden z týchto výmyslov namiesto pevnej pravdy, ale naopak, čokoľvek ti odo mňa príde, nech ti príde, aj keď som vyvrhnutý z tvojich očí a ja sa snažím vrátiť z diaľky cestou, ktorú On vytýčil ľudskosťou božstva svojho jediného Syna, z miesta, odkiaľ na mňa vanie vánok Jeho pravdy. Nakoľko z neho pijem, hoci som premenlivý, nakoľko v Bohu nevidím nič premenlivé, ani priestorové a časové pohyby, aké podstupujú telesá, ani čisto časové pohyby, ktoré majú v sebe niečo priestorové, ako je to v prípade myšlienok našich duchov, ani čisto časové pohyby bez nejakého priestorového obrazu, ako je to v prípade niektorých úvah našich duchov. Veď podstata Boha, dôvod jeho bytia, nemá absolútne nič premenlivé ani vo večnosti, ani v pravde, ani vo vôli: lebo v Bohu je pravda večná, láska večná, láska pravdivá, večnosť pravdivá; večnosť milovaná, pravda milovaná.

2. Takto vyhnaní z nemennej radosti však nie sme od nej oddelení a odhodení do takej miery, aby sme sa zriekli hľadania večnosti, pravdy a blaženosti aj v týchto premenlivých a pominuteľných veciach (veď netúžime ani zomrieť, ani sa mýliť, ani sa trápiť). Preto nám Boh poslal zjavenia vhodné pre naše putovanie, aby nám pripomenuli, že to, čo hľadáme, nie je tu, ale že sa odtiaľto musíme vrátiť k počiatku, z ktorého sme vyšli, pretože ak by sme v ňom nenašli svoj stred, nehľadali by sme tie veci tu dole.

A najprv bolo potrebné presvedčiť sa o veľkosti Božej lásky k nám, aby nám zúfalstvo nebránilo povstať k nemu. Bolo tiež potrebné ukázať nám, v akom stave sme boli, keď nás miloval, aby sme sa pýchou na vlastné zásluhy od neho nevzdialili a neoslabili svoju silu. Boh teda koná v našom ohľade tak, že napredujeme skôr jeho silou a že sila lásky nachádza svoju plnosť v slabosti pokory. To je vyjadrené v žalme, ktorý hovorí: “Dážď požehnania, Bože, si priniesol na svoje dedičstvo. Tento blahodarný dážď nemôže znamenať nič iné ako milosť, ktorá sa nedáva ako odmena za naše zásluhy, ale udeľuje sa zadarmo, a preto sa nazýva milosťou, lebo nám ju udelil nie preto, že by sme toho boli hodní, ale preto, že sa mu to zapáčilo. Keď to vieme, nebudeme dôverovať sami sebe, a to znamená “byť vyčerpaní”. Ale silu nám dáva Boh, ktorý aj apoštolovi Pavlovi povedal: Stačí ti moja milosť, lebo sila víťazí v slabosti. Preto bolo potrebné presvedčiť človeka o veľkosti Božej lásky k nám a o stave, v ktorom sme sa nachádzali, keď nás miloval; o tejto veľkosti, aby sme si nezúfali, o tomto stave, aby sme neboli nezvládnuteľní. Apoštol vysvetľuje túto veľmi podstatnú pasáž takto: Ale Boh dáva dôkaz svojej lásky k nám práve v tom, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešni. Oveľa viac teda teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme skrze neho zachránení od hnevu. Lebo ak sme boli nepriateľmi, ale sme boli zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tým skôr teraz, keď sme zmierení, budeme spasení v jeho živote. A v ďalšom úryvku: Čo teda povieme o tom všetkom? Ak je Boh za nás, kto bude proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, ako by nám nechcel dať všetko spolu s ním? To, čo sa nám teraz oznamuje ako hotová skutočnosť, bolo dávnym spravodlivým predstavené ako budúca udalosť, takže aj oni sa skrze tú istú vieru ponížili, stali sa slabými a oslabení dostali silu.

3. Keďže je teda len jedno Božie Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, ktoré je nemenná pravda, v ňom ako vo svojom počiatku a nemenné sú všetky veci naraz, nielen tie, ktoré existujú teraz v celom stvorenom vesmíre, ale aj tie, ktoré existovali a budú existovať. V ňom nie sú ani minulosťou, ani budúcnosťou, ale prítomnosťou, a všetky veci sú životom a všetko je len jedno, alebo skôr je jedna vec a jeden život. Všetky veci boli stvorené skrze neho tak, že všetko stvorené v nich je v ňom život a nestvorený život, lebo na počiatku nebolo Slovo, ale Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Boh a všetko bolo stvorené skrze neho. A všetky veci by neboli stvorené ním, keby nebol existoval pred všetkými vecami a nebol stvorený. Spomedzi vecí, ktoré boli skrze neho stvorené, by ani telo, ktoré nie je životom, nebolo skrze neho stvorené, keby v Slove, predtým ako bolo stvorené, nebolo životom. Veď to, čo bolo stvorené, bolo už v ňom životom, a to nie hocijakým: aj duša je životom tela, ale aj ona je stvoreným životom, lebo je premenlivá, a kým bola stvorená, ak nie nemenným Božím slovom? Veď všetko vzniklo skrze neho a bez neho nič nevzniklo. Teda to, čo bolo stvorené, už v ňom bol život, a to nie hocijaký, ale život bol svetlom ľudí; zrejme svetlom rozumných duší, ktoré odlišuje ľudí od zvierat, a preto ich robí ľuďmi. ktoré odlišujú ľudí od zvierat, a preto ich robia ľuďmi. Nie je to teda hmotné svetlo, ktoré osvetľuje telá buď tým, že svieti z neba, alebo tým, že vychádza z ohňa zapáleného na zemi, svetlo, ktoré nie je vlastné ľudským telám, ale ktoré sa rozširuje aj na telá zvierat, vrátane najmenších červov Všetky tieto bytosti totiž vidia toto svetlo. Ale ten život bol svetlom ľudí a nie je ďaleko od každého z nás, lebo v ňom žijeme, pohybujeme sa a smeVďaka Vteleniu sme schopní čerpať z Pravdy

4. Ale svetlo svieti vo tme a tma ho nepochopila Táto temnota sú nezmyselné duše ľudí, zaslepené zvrátenými žiadostivosťami a nedostatkom viery. Aby ich uzdravil a obnovil, Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, sa stalo telom a prebývalo medzi . Naše osvietenie je účasťou na Slove, teda na živote, ktorý je svetlom ľudí Ale my sme boli pre špinu našich hriechov naozaj nevhodní a nevhodní na takúto účasť. Preto sme sa museli očistiť. Jediným očistením hriešnikov a pyšných je krv Spravodlivého. aby sme mohli dospieť ku kontemplácii Boha, ktorým od prirodzenosti nie sme, aby nás očistil sám Boh, ktorý sa stal tým, čím sme od prirodzenosti a čím nie sme pre hriech. Nie sme totiž Bohom od prirodzenosti, sme ľuďmi od prirodzenosti, nie sme spravodliví hriechom. Preto Boh, ktorý sa stal spravodlivým človekom, obetoval Bohu za hriešneho človeka. Neexistuje totiž vzťah medzi hriešnikom a spravodlivým, ale medzi človekom a človekom. Preto tým, že nám pridal svoje človečenstvo rovné nášmu, zbavil nás nerovnosti našej hriešnosti a tým, že sa stal účastníkom našej smrteľnosti, urobil nás účastníkmi svojho božstva Správne bola smrť hriešnika, pochádzajúca z nutného odsúdenia, odstránená na základe smrti Spravodlivého, pochádzajúceho zo slobodnej milosti, pričom vzťah medzi ním a nami je jeden k dvom Pretože tento vzťah (alebo lepšie povedané, nazvime ho súlad, pomer alebo zhoda, vzťah medzi jedným a dvoma) je najdôležitejší v každom spojení, alebo ak chcete, v každej prirodzenej zlúčenine. Mám na mysli, teraz mi to slovo prichádza na um, akord, ktorý Gréci nazývajú . Nie je to miesto, kde by sme mali demonštrovať dôležitosť akordu medzi jednoduchým a dvojitým, akordu, ktorý je v nás obsiahnutý v celej svojej dôležitosti a je tak prirodzene vrodený (kto ho do nás vložil, ak nie ten, kto nás stvoril?), že si ho nemôže nevšimnúť ani nevedomý človek, keď spieva alebo počúva spev iných. Práve tento vzťah spôsobuje, že vysoké a nízke zvuky sa zhodujú, a ak sa od neho niekto odchýli, neporušuje bolestne pravidlá vedy, ktoré väčšina ignoruje, ale ucho. Bolo by potrebné dlhé rozprávanie, aby sme to dokázali, ale môže to byť zrejmé samotnému zmyslu pre sluch tým, kto vie hrať na obyčajný monochord.

5. V tejto chvíli je naliehavé vysvetliť, nakoľko to Boh dovolí, ako existuje vzťah dvoch k jednému medzi nami a Ježišom Kristom, naším Pánom a Spasiteľom, a ako prispieva k našej spáse. Určite, a o tom nepochybuje žiaden kresťan, sme mŕtvi dušou i telom: dušou pre hriech, telom pre trest za hriech, a teda aj telom pre hriech Tieto dve naše skutočnosti, duša a telo, potrebovali liek a vzkriesenie, aby obnovili k lepšiemu to, čo sa zmenilo k horšiemu. Smrť duše je bezbožnosť a smrť tela je skazenosť, ktorá spôsobuje oddelenie duše od tela. Lebo ako duša zomiera, keď ju opustí Boh, tak aj telo zomiera, keď ho opustí duša: prvé stráca múdrosť, druhé život. Duša je vzkriesená skrze pokánie a nový život sa začína v smrteľnom tele skrze vieru v toho, ktorý ospravedlnil bezbožných. Život, ktorý je rozvíjaný cnosťou a posilňovaný každým dňom ako sa vnútorný človek stále viac obnovuje. Na druhej strane telo, ktoré je ako vonkajší človek, čím dlhšie trvá tento život, tým viac sa kazí vekom, slabosťou a mnohými útrapami, až dosiahne posledné, ktoré všetci nazývajú smrťou. Jeho vzkriesenie sa odkladá na koniec, keď sa aj naše ospravedlnenie uskutoční nevýslovným spôsobom Vtedy budeme ako on, lebo ho uvidíme takého, aký je Pokiaľ však porušiteľné telo zaťažuje dušu. A kým je život človeka na zemi neustálym bojom, žiadny živý človek nie je pred ním ospravedlnený. V porovnaní s tou spravodlivosťou, ktorá nás vyrovná anjelom, a s tou slávou, ktorá sa na nás prejaví. . Prečo by som mal pripomínať príliš veľa svedectiev, aby som rozlíšil smrť duše od smrti tela, keď Pán v evanjeliu v jednom úryvku uviedol zásadu, ktorá je vhodná pre všetkých na rozlíšenie jednej od druhej? Hovorí: “Nechajte mŕtvych pochovávať svojich mŕtvych Mŕtvymi, ktorých treba pochovať, myslel telá, ale mŕtvymi pochovávanými myslel tých, ktorí zomreli vo svojich dušiach pre bezbožnosť svojej nevery, ako sú tí, ktorých oslovuje apoštolská apostrofa: Prebuď sa, spáč, a vstaň z mŕtvych, a Kristus ťa osvieti. Apoštol sa tiež sťažuje na istý druh smrti, keď hovorí o vdove: Tá, ktorá trávi svoj život uprostred rozkoší, je mŕtva, hoci žije. Možno povedať, že zbožná duša, ktorá bola bezbožná, vstáva z mŕtvych vďaka spravodlivosti viery. a životy. Čo sa týka tela, nielenže sa o ňom hovorí, že zomiera pre budúce odlúčenie duše, ale hovorí sa o ňom aj pre mimoriadnu slabosť tela a krvi, keď apoštol hovorí: Telo je mŕtve pre hriech, ale duch je život v milosti spravodlivosti Tento život je dielom viery, pretože spravodlivý človek žije z viery Čo však nasleduje po tomto úryvku? Ak vo vás prebýva duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, ten, ktorý vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych, oživí aj vaše smrteľné telá svojím Duchom, ktorý prebýva vo vás

6. Hľaďte teda, že Spasiteľ, aby nás zbavil dvoch smrtí, zaplatil jednou smrťou zo svojej strany, a aby zabezpečil obidve naše vzkriesenia, určil a navrhol ako sviatosť a príklad jedno vzkriesenie zo svojej strany. Nebol totiž ani hriešny, ani bezbožný, takže potreboval obnovu podľa vnútorného človeka, akoby bol mŕtvym duchom, a aby sa vrátil do života spravodlivosti, akoby sa kajal. Ale oblečený do smrteľného tela, zomierajúc len preň a vstávajúc len preň, len preň vstúpil s nami do harmónie skrze smrť a zmŕtvychvstanie, stal sa v ňom sviatosťou vnútorného človeka a vzorom vonkajšieho človeka. Na sviatosť nášho vnútorného človeka sa vzťahuje na označenie smrti našej duše ten Kristov vzdych nielen v žalme, ale aj na kríži: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? . Tomuto volaniu dobre zodpovedajú slová apoštola: “Presvedčený o tom, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo zničené telo hriechu, aby sme už neboli otrokmi hriechu.” Ukrižovanie vnútorného človeka sú bolesti pokánia a spasiteľné muky kontinencie. Táto smrť potláča smrť hriechu, v ktorej nás Boh neopúšťa. A tak tento kríž ničí telo hriechu, pretože už viac neponúkame svoje údy hriechu ako nástroje neprávosti. Ak sa totiž vnútorný človek obnovuje každým dňom. je zrejmé, že bol starý ešte pred svojou obnovou. Práve vo vnútornom človeku sa uskutočňuje to, čo hovorí sám apoštol: Zbavte sa starého človeka a oblečte si nového…. A neskôr to vysvetľuje takto: “Preto zanechajte lož a nech každý hovorí podľa pravdy Kde sa človek zbaví klamstva, ak nie vo svojom vnútri, aby mohol v hĺbke svojho srdca prebývať na svätom vrchu Boha, ktorý hovorí pravdu?  To, že vzkriesenie Pánovho tela sa týka aj tajomstva nášho vnútorného vzkriesenia, vyplýva z úryvku, v ktorom Kristus po vzkriesení hovorí žene: Nedotýkaj sa ma, ešte som nevystúpil k svojmu Otcovi. . S týmto tajomstvom súhlasia aj slová apoštola: Ak ste teda boli vzkriesení s Kristom, hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha. Nedotýkať sa Krista, okrem jeho nanebovstúpenia k Otcovi, znamená nemať citlivú náklonnosť ku Kristovi Ako príklad smrti nášho vonkajšieho človeka Pánova telesná smrť má svoju cenu, pretože predovšetkým takouto vášňou povzbudzoval svojich služobníkov, aby sa nebáli tých, ktorí zabíjajú telo, ale nemôžu zabiť dušu Preto Apoštol hovorí: “Čo mi chýba v Kristových útrapách, dopĺňam na svojom tele. A ako príklad vzkriesenia nášho vonkajšieho človeka je vzkriesenie Pánovho tela, lebo povedal učeníkom: Ohmatajte a pozrite, duch nemá kosti a mäso, ako vidíte, že ja mám A jeden z jeho učeníkov, ktorý cítil jeho jazvy, zvolal: “Môj Pán a môj Boh! . V očividnej a úplnej integrite jeho tela sa ukázala pravda toho, čo povedal učeníkom, aby ich povzbudil: Ani vlas na vašej hlave nezhynie. Keď totiž najprv povedal: “Nedotýkajte sa ma, ešte som nevystúpil k svojmu Otcovi,” potom sa nechal dotýkať svojimi učeníkmi. Prečo sa teda nechal pred vystúpením k Otcovi dotknúť svojimi učeníkmi, ak nie preto, aby v jednom prípade naznačil sviatosť vnútorného človeka a v druhom prípade ponúkol model vonkajšieho človeka? Alebo sa nájde niekto taký hlúpy a pravde nepriateľský, kto bude mať odvahu tvrdiť, že pred svojím nanebovstúpením sa nechal dotýkať mužmi, ale po svojom nanebovstúpení už len ženami? ? Preto sa tieto apoštolove slová vzťahujú na model nášho budúceho telesného vzkriesenia, ktoré sa vopred ponúka v Pánovi: “Najprv Kristus, potom tí, ktorí sú Kristovi… V tejto pasáži sa zaoberá práve vzkriesením tela, o ktorom tiež hovorí: On premení telo nášho poníženia a urobí ho podobným telu svojej slávy Preto jedna smrť nášho Spasiteľa nahradila naše dve smrti. Jeho jedno vzkriesenie nám dalo dve vzkriesenia, jeho telo sa zúčastnilo ako vhodný liek v oboch smeroch smrti a vzkriesenia, ako sviatosť pre nášho vnútorného človeka a ako príklad pre nášho vonkajšieho človeka.

7. Tento vzťah jednoduchého a dvojitého má svoj pôvod v čísle tri. Jeden plus dva sú tri a súčet čísel, o ktorých som hovoril, dáva spolu šesť: v skutočnosti jeden plus dva plus tri je šesť. Číslo šesť sa nazýva dokonalé, pretože sa skladá zo svojich častí. Zahŕňa v sebe tieto tri zlomky: šiesty diel, tretí diel a polovicu, ani nemôžeme nájsť iný zlomok s konkrétnou hodnotou. Šiesta časť šestky sa teda rovná jednej, tretia časť dvom a polovica trom. Teraz jedna plus dva plus tri je spolu šesť. Táto dokonalosť je zdôraznená vo Svätom písme, najmä tým, že Boh dokončil svoje dielo za šesť dní. A šiesteho dňa bol človek stvorený na Boží obraz. . Okrem toho v šiestom veku ľudského rodu prišiel na svet Boží Syn a stal sa Synom Božím. Boží Syn prišiel na svet a stal sa Synom človeka, aby nás obnovil na Boží obraz. Teraz sa nachádzame v tomto veku, či už každému veku pripisujeme tisíc rokov, alebo vychádzame zo skutočne historických a slávnych období zaznamenaných vo Svätom písme. Prvý vek siaha od Adama po Noema a druhý po Abraháma. Potom podľa chronológie evanjelistu Matúša od Abraháma k Dávidovi, od Dávida k deportácii do Babylonu a od tejto udalosti k podobenstvu. a od tejto udalosti až po narodenie Panny Márie. Posledné tri vekové kategórie spolu s predchádzajúcimi dvoma tvoria päť. Narodením Krista sa teda začala šiesta etapa, v ktorej sa teraz nachádzame a ktorá bude trvať až do neznámeho konca čias. Nájdeme tu číslo šesť s jeho historickou symbolikou, aj keď pri trojčlennom rozdelení počítame obdobie pred zákonom, druhé pod zákonom, tretie pod milosťou . V tomto poslednom období prijímame sviatosť obnovy, aby sme na konci času, úplne obnovení vzkriesením toho istého tela, boli uzdravení z každej choroby nielen duše, ale aj tela Z tohto dôvodu môžeme vidieť postavu Cirkvi v tej žene, ktorú Pán uzdravil a narovnal a ktorá bola predtým uzdravená z neduhov pod satanovými reťazami Hlas žalmistu sa sťažuje na týchto skrytých nepriateľov: Oni ohýbajú moju dušu. Táto žena bola chorá osemnásť rokov, teda trikrát šesť rokov Na druhej strane počet mesiacov za osemnásť rokov sa rovná šesťnásobku, teda šesť vynásobené šiestimi a opäť vynásobené šiestimi. Tesne pred touto epizódou sa v evanjeliu hovorí o figovníku, ktorý bol tri roky neúrodný. Vinohradník ho prosil, aby ju nechal na ďalší rok: ak bude prinášať ovocie, dobre, inak ju vyrúbe Na jednej strane máme pri troch rokoch predchádzajúce trojčlenné rozdelenie a na druhej strane sa počet mesiacov v troch rokoch rovná štvorcu šiestich, teda šesť krát šesť.

8. Rok je tiež založený na čísle šesť, pretože sa skladá z dvanástich celých mesiacov po tridsiatich dňoch (takýto mesiac sledovali starí ľudia podľa fáz mesiaca): za svoj význam vďačí číslu šesť. V skutočnosti hodnota, ktorú má číslo šesť v prvom poradí čísel, t. j. v poradí jednotiek (od jednej do desiatich), je hodnotou šesťdesiat v druhom poradí, teda v poradí desiatok (od desiatich do sto). Preto je šesťdesiat dní šiestou časťou roka. Ak teda vynásobíme číslo šesťdesiat (ktoré má v druhom rade, v rade desiatok, rovnakú hodnotu ako šesť) číslom šesť (ktoré je súčasťou prvého radu), dostaneme šesť krát šesťdesiat, teda tristo šesťdesiat dní, čo je dvanásť celých mesiacov. Ľudia však počítajú mesiac podľa otáčania Mesiaca, ale rok počítajú podľa pozorovania otáčania Slnka, takže zostáva päť dní a štvrť, kým Slnko dokončí svoju dráhu a uzavrie rok. V skutočnosti štyri štvrťroky tvoria jeden deň, ktorý sa musí každé štyri roky prestriedať (v takom prípade máme priestupný rok), aby sa nenarušil kalendár. Aj keď berieme do úvahy týchto päť a štvrť dňa, vidíme, že číslo šesť má veľký význam. Je to tak z dvoch dôvodov: po prvé, pretože, ako sa to často stáva, časť sa považuje za celok a potom už nemáme päť dní, ale šesť, pričom tento štvrťdeň sa počíta ako celý deň; po druhé, pretože päť dní je šiestou časťou mesiaca a štvrtá časť dňa pozostáva zo šiestich hodín. Celý deň vrátane noci totiž pozostáva z dvadsiatich štyroch hodín, z ktorých štvrtá časť, teda štvrtá časť dňa, trvá presne šesť hodín. V priebehu roka má teda číslo šesť najväčší význam.

9. Nie bezdôvodne pri formovaní Pánovho tela, ktoré symbolizuje chrám zničený Židmi a ktorý Kristus sľúbil obnoviť za tri dni, predstavuje číslo šesť rok. Židia mu totiž odpovedali: “Stavba chrámu trvala štyridsaťšesť rokov. Štyridsaťšesť krát šesť je dvestosedemdesiatšesť, čo je počet dní v deviatich mesiacoch a šiestich dňoch, čo sa u tehotných žien počíta ako desať mesiacov. Nie preto, že by všetky ženy dosiahli deväť mesiacov a šesť dní tehotenstva, ale preto, že Pánovo telo potrebovalo tento počet dní, aby sa dokonale vytvorilo, ako to vyplýva zo starobylej tradície, ktorej sa drží autorita Cirkvi. Predpokladá sa, že bol počatý dvadsiateho piateho marca, čo je aj deň jeho umučenia. Nový hrob, v ktorom bol pochovaný a do ktorého nebol uložený žiadny mŕtvy ani predtým, ani potom, sa teda podobá ani predtým, ani potom, sa podobá lonu Panny, v ktorom bol počatý a v ktorom nebol splodený žiadny smrteľník Na druhej strane, podľa tradície sa narodil 25. decembra. Odo dňa počatia po deň narodenia je dvestosedemdesiatšesť dní, čo je počet rovný štyridsaťšesť krát šesť. Za štyridsaťšesť rokov bol postavený chrám. pretože v počte dní, ktorý zodpovedá štyridsaťšesť krát šesť, bolo Pánovo telo úplne sformované, zničené smrťou, ktorá mu bola spôsobená, a po troch dňoch ním vzkriesené. O svojom tele totiž povedal toto Ako bol Jonáš tri dni a tri noci v bruchu ryby, tak bude Syn človeka tri dni a tri noci v srdci zeme.

10. Toto trojdňové obdobie však nebolo úplné, ako o tom svedčí Písmo. Prvý deň pozostáva len z konca dňa a tretí zo začiatku dňa a oba sa počítajú ako dva celé dni. Stredný deň, teda druhý, je jediný dokonale úplný, má dvadsaťštyri hodín, dvanásť cez deň a dvanásť v noci. Veď Pán bol najprv odsúdený na kríž pre krik Židov o tretej hodine a bolo to v šiesty deň týždňa Potom bol o šiestej hodine obesený na kríži a o deviatej hodine zomrel Ale pochovali ho, keď už bol večer podľa slov evanjelia, teda na konci dňa. Nech sa na to pozeráte akokoľvek, aj keby ste vedeli vysvetliť inak, ako to, že ukrižovanie nie je v rozpore s Jánovým evanjeliom, keď je stanovené na tretiu hodinu. neberiete prvý deň ako celok. Preto sa pre prvý deň berie jeho posledná časť ako celý deň a pre tretí deň jeho prvá časť. Veď noc až do úsvitu, keď sa zjavilo Pánovo vzkriesenie, patrí tretiemu dňu, lebo Boh, ktorý povedal, že svetlo svieti v tme, povedal, že sa má zjaviť milosť Nového zákona. Boh, ktorý povedal, že svetlo svieti v tme, aby sme vďaka milosti Nového zákona a účasti na Kristovom zmŕtvychvstaní pochopili tieto slová: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. nám určitým spôsobom naznačuje, že deň sa začína nocou. Lebo ako sa prvé dni stvorenia kvôli budúcemu pádu človeka počítali od svetla do noci, tak sa aj tieto dni vzkriesenia kvôli budúcemu pádu človeka počítali od svetla do noci. tak sa dni vzkriesenia kvôli vykúpeniu človeka počítajú od noci do svetla. Od hodiny smrti do rána vzkriesenia teda uplynie štyridsať hodín, vrátane samotnej deviatej hodiny. Tento počet sa zhoduje aj so štyridsiatimi dňami jeho života na zemi po vzkriesení. V Písme sa toto číslo veľmi často používa na označenie tajomstva dokonalosti sveta rozdeleného na štyri časti. Lebo číslo desať má svoju vlastnú dokonalosť a vynásobené štyrmi dáva štyridsať. Od večera pohrebu do úsvitu vzkriesenia je tridsaťšesť hodín, čo je číslo, ktoré sa rovná štvorcu zo šiestich. Je to v pomere jedna ku dvom, v ktorom nachádzame najharmonickejší pomer. Dvanásť je totiž k dvadsiatim štyrom ako jedna k dvom, a keď sa spočítajú, je ich tridsaťšesť; celá noc, celý deň, ďalšia celá noc; a v tom všetkom nechýba symbolika, ktorú som spomenul vyššie. Nie je totiž absurdné prirovnávať ducha ku dňu a telo k noci. Pánovo telo v jeho smrti a zmŕtvychvstaní bolo obrazom nášho ducha a vzorom pre naše telo. Tak sa teda aj v týchto tridsiatich šiestich hodinách objavuje vzťah jedna ku dvom, ak dvanásť dáme do vzťahu k dvadsiatim štyrom. Čo sa týka dôvodov, prečo sa tieto čísla spomínajú vo Svätom písme, možno niekto objaví dôvody, ktoré sú lepšie ako moje, alebo sú rovnako pravdepodobné či dokonca pravdepodobnejšie ako tieto. V každom prípade nikto nebude taký hlúpy a nevkusný, aby tvrdil, že ich prítomnosť vo Svätom písme nie je dôležitá a že ich frekvencia nie je charakterizovaná mystickými zámermi. Dôvody, ktoré som uviedol, som odvodil z autority Cirkvi, ktorú nám odovzdali starí ľudia, zo svedectva Písma a zo zákonov čísel a proporcií. Zdravý rozum nikdy nepôjde proti rozumu, kresťanský rozum proti Písmu a zmysel pre mier proti Cirkvi.

11. O tejto sviatosti, o tejto obete, o tomto kňazovi, o tomto Bohu, skôr než bol poslaný a prišiel narodený zo ženy, boli obrazy všetkých posvätných a mystických zjavení našich otcov anjelskými zázrakmi i skutkami, ktoré sami vykonali, takže každé stvorenie nejakým spôsobom hovorilo skutočnosťami o tom, ktorý mal byť jedinou spásou tých, čo mali byť vytrhnutí zo smrti. Keďže sme sa totiž odlúčením od jediného, najvyššieho a pravého Boha zločinom bezbožnosti a odporovaním mu rozptýlili a márnivo sa zapodievali množstvom vecí, rozptýlili sa nimi, pripútali sa k nim, bolo potrebné, aby na znamenie a príkaz milosrdného Boha tie isté veci vo svojom množstve volali po príchode jediného, aby ho pri jeho príchode vítali mnohé veci, aby mu všetky veci svedčili, že už prišiel; Aby sme, oslobodení od mnohých vecí, priľnuli k jednému; aby sme, mŕtvi v duši mnohými hriechmi a určení zomrieť v tele za trest hriechu, milovali toho, ktorý za nás zomrel v tele bez hriechu; aby sme, veriac v jedného zmŕtvychvstalého a duchovne s ním povstávajúc vierou, boli ospravedlnení stať sa jedným v jednom Spravodlivom Aby sme nezúfali, že budeme vzkriesení aj v tele. aby sme nezúfali, že budeme vzkriesení aj v tele, keď sa vidíme pred ním, my, množstvo údov, ako jedna hlava; v ňom, teraz očistení vierou a v budúcnosti obnovení videním, zmierení s Bohom jeho funkciou prostredníka, máme priľnúť k Jednému. tešiť sa z Jediného, vytrvať v Jednote./p>

8. 12. Teda ten istý Boží Syn, Božie Slovo a zároveň Prostredník Boha a ľudí ako Syn človeka, rovný Otcovi Tak ten istý Boží Syn, Božie Slovo a zároveň Prostredník Boha a ľudí ako Syn človeka, rovný Otcovi jednotou Božstva a podobný nám človečenstvom, ktoré prijal, modliac sa za nás k Otcovi svojím človečenstvom, bez toho, aby prestal byť jedno s Otcom v Božstve, okrem iného hovorí: Nielen za týchto sa modlím, ale aj za tých, čo uveria vo mňa, skrze ich slovo, aby všetci boli jedno, ako ty vo mne, Otče, a ja v tebe, aby aj oni boli jedno v nás, aby svet uveril, že si ma poslal. A slávu, ktorú si mi dal, som im dal, aby boli jedno, ako sme my .

9. Nepovedal: “Že ja a oni sme jedno”, hoci ako hlava Cirkvi a Cirkev, ktorá je jeho telom, mohol povedať: “Že ja a oni sme nie jedno, ale jedno”, pretože hlava a telo je jeden Kristus. mohol povedať: “Že ja a oni nie sme jedno, ale jedno,” lebo hlava a telo je jeden . Ale tým, že prejavil svoju božskú súpodstatnosť s Otcom (s odkazom na to hovorí na inom mieste: Ja a Otec sme jedno ), konsubstanciálnosť takého druhu, ktorý je mu vlastný, teda konsubstanciálnu rovnosť v tej istej prirodzenosti, chce, aby jeho vlastné bolo jedno, ale v ňom. Sami osebe by toho totiž neboli schopní, pretože by ich od seba oddeľovali protichodné vôle, vášne a nečistota hriechu. Preto ich Prostredník očisťuje, aby v ňom boli jedno, a to nielen v jednote svojej prirodzenosti, v ktorej sa stávajú rovnými anjelom ako smrteľníkom. ale aj totožnosťou vôle, ktorá sa sprisahá v plnom súlade s tou istou blaženosťou a istým spôsobom sa spája do jedného ducha prostredníctvom ohňa lásky. To je zmysel výrazu: Nech sú jedno, ako sme my jedno; ako sú Otec a Syn jedno nielen pre rovnosť podstaty, ale aj vôle, tak nech sú jedno tí, ktorí majú Syna ako prostredníka medzi sebou a Bohom, nielen preto, že majú tú istú prirodzenosť, ale aj pre spoločenstvo tej istej lásky. Potom nám Pán ukazuje, že je prostredníkom, skrze ktorého sme zmierení s Bohom, týmito slovami: Ja v nich a vy vo mne, aby sa zavŕšili v jednote.

10. 13. V tom je skutočný pokoj a pre nás pevné spojenie so Stvoriteľom, keď nás očistí a zmieruje Prostredník života, tak ako nás od neho oddelil Prostredník smrti. Lebo ako pyšný diabol priviedol povýšenca na smrť, tak pokorný Kristus priviedol poslušného človeka späť k životu, lebo tak ako on padol z výšin svojej pýchy a priviedol na zem ochotného človeka, tak on vstal zo svojho poníženia a pozdvihol veriaceho človeka Diabol nedošiel tak ďaleko, ako viedol človeka (lebo ak zomrel duchovne vo svojej bezbožnosti, nezomrel telesne, lebo si nevzal na seba telesné rúcho), a tak sa v očiach človeka zjavil ako knieža uprostred légie démonov, prostredníctvom ktorých zavádza vládu svojich podvodov. Takto človeka čoraz viac nadúva zábleskami pýchy, túži viac po moci ako po spravodlivosti; nadúva ho falošnou filozofiou alebo ho zvádza svätokrádežnými obradmi, zráža do nej aj oklamané a zosmiešnené duše, príliš zvedavé na magické prostriedky a príliš opovážlivé, a tak drží človeka vo svojej moci a dokonca sľubuje očistenie duše obradom zvaným , pričom sa premieňa na anjela svetla prostredníctvom rôznorodých inscenácií zázrakov a lživých divov.

11. 14. Zlým duchom je totiž ľahké pôsobiť prostredníctvom vzdušných tiel množstvo vecí, ktoré vzbudzujú obdiv v dušiach zaťažených pozemskými telami, a to aj u tých, ktorí sú lepšie disponovaní Ak totiž aj pozemské telesá, dobre vycvičené umením a neustálym cvičením, dokážu pred verejnosťou predvádzať také mimoriadne divadelné predstavenia a cvičenia, že rozprávať o nich ľuďom, ktorí ich nikdy nevideli, sa zdá takmer neuveriteľné, Čo je také výnimočné na tom, že diabol a jeho anjeli pomocou vzdušných telies vyťahujú z prvkov hmoty zázraky, ktorým sa človek čuduje, a tiež pomocou tajných vplyvov vytvárajú fantazmagórie obrazov, ktoré dokážu oklamať ľudí počas bdenia alebo spánku, alebo príliš vzrušiť dementných? Ale tak ako sa môže stať, že človek s bezúhonným správaním a morálkou sa môže pozerať na zvrhlých jedincov, ktorí chodia po lane a robia mnohé nezvyčajné veci, pričom svoje telo deformujú na tisíc spôsobov, a predsa nechce robiť to isté, ani ich pre tieto veci nepovažuje za lepších, než je on sám, tak aj veriaca a zbožná duša ich môže nielen vidieť, ale aj, Veriaca a zbožná duša ich môže nielen vidieť, ale vzhľadom na krehkosť tela aj pociťovať vzrušenie z divotvorných činov démonov, avšak bez toho, aby ľutovala, že nie je schopná urobiť to isté, alebo aby sa považovala za nižšiu ako oni, a to tým viac, že patrí do spoločnosti svätých, ktorí, či už ľudia alebo anjeli, mocou Boha, ktorému je všetko podriadené, dokázali veci, ktoré vôbec neboli klamlivé a oveľa dôležitejšie.

12. 15. Tieto svätokrádežné simulakrá, tieto bezbožné kuriozity, tieto magické obrady neočisťujú dušu a nezmierujú ju s Bohom, lebo falošný prostredník ju neťahá k výšinám, ale skôr jej bráni tým, že jej uzatvára prístup vášňami, ktoré, čím nebezpečnejšie, tým pyšnejšie, vzbudzuje u svojich spolupáchateľov. Tie, neschopné posilniť krídla cnosti, aby mohla vzlietnuť, majú za následok zväčšenie, aby potopili váhu neresti duše, ktorá klesá tým nižšie, čím vyššie sa domnieva, že sa dostala. Preto tak, ako božsky poučených mudrcov viedla hviezda, aby sa poklonili Pánovej pokore, aj my sa musíme vrátiť do vlasti nie cestou, ktorou sme prišli, ale inou cestou, ktorou nás naučil Kráľ. To, čo nás naučil pokorný kráľ a čo pyšný kráľ, nepriateľ pokorného kráľa, nemôže zachytiť. Veď aj nám, aby sme sa klaňali pokornému Kristovi, nebesá rozprávali o Božej sláve, šírili svoj hlas po celej zemi a svoje slová až na kraj . V Adamovi nám hriech otvoril cestu smrti: Skrze jedného človeka vošiel do sveta hriech a pre hriech smrť, a tak prešla na všetkých ľudí, v ktorých všetci zhrešili Prostredníkom tejto cesty bol diabol, ktorý nás priviedol k hriechu a uvrhol do smrti Samozrejme, že mu stačila jeho vlastná smrť, aby spáchal našu dvojitú smrť. On zomrel z bezbožnosti v duchu, ale nezomrel v tele, ale zahnal nás do bezbožnosti a kvôli nej sme si zaslúžili prísť k smrti tela. Po jednom sme teda túžili prostredníctvom tohto zlého vnuknutia, druhé nás prenasledovalo prostredníctvom spravodlivého odsúdenia; preto bolo napísané: Boh nespôsobil smrť. Preto bolo napísané: Boh smrť neurobil, lebo ju nespôsobil, a predsa práve jeho trestom bol hriešnik odsúdený na zákonitú smrť. Tak isto sudca odsudzuje páchateľa k trestu, ale príčinou trestu nie je spravodlivosť sudcu, ale zásluha zločinu. Tam teda, kam nás priviedol sprostredkovateľ smrti tela a kam neprišiel, teda k samotnej smrti tela, Pán, náš Boh, vložil liek na naše uzdravenie, ktorý nebol diablom udelený na základe skrytého a absolútne nepreniknuteľného ustanovenia Božej vysokej spravodlivosti. Ako z jedného človeka pochádza smrť, tak z jedného človeka malo pochádzať aj vzkriesenie mŕtvych. . Ľudia sa totiž snažili vyhnúť tomu, čomu sa vyhnúť nemohli, teda skôr smrti tela ako smrti ducha, alebo skôr trestu ako príčine trestu (pretože im záležalo len na tom, aby nehrešili, alebo im na tom nezáležalo vôbec); Prostredník života, ktorý nás učí, aby sme sa nebáli smrti, ktorá je v súčasnom ľudskom stave nevyhnutná, ale skôr bezbožnosti, pred ktorou sa môžeme vierou chrániť, nám vyšiel v ústrety k cieľu, o ktorý sa usilujeme, ale nie na ceste, po ktorej sme kráčali. Veď my sme prišli k smrti hriechom, on spravodlivosťou. Preto kým naša smrť je trestom za hriech, jeho smrť sa stáva hostiteľom za hriech.

13. 16. Z tohto dôvodu, ak má byť duša postavená pred telo, ak smrť duše spočíva v tom, že ju opustí Boh, zatiaľ čo smrť tela spočíva v tom, že ju opustí duša, a ak nakoniec pri smrti tela trest spočíva v tom, že duch násilne opustí telo, pretože dobrovoľne opustil Boha, tak opustil Boha z vlastnej vôle, opúšťa telo aj proti svojej vôli a z vlastnej vôle ho nemôže opustiť inak, ako že si urobí násilie samovraždou, duša Prostredníka dokázala, že to nebol trest za hriech, čo ho viedlo k smrti tela, lebo ho neopustil proti svojej vôli, ale preto, že to chcel, keď to chcel, ako to chcel. Keďže bol zložený v jednote s Božím slovom, mohol povedať: Mám moc opustiť svoj život a opäť ho prijať. Nikto mi ho neberie, ale ja ho opúšťam a beriem si ho späť. . Prítomní sa tomu veľmi čudovali, ako o tom hovorí evanjelium, keď hneď po tomto výkriku (ktorý je obrazom nášho hriechu) naposledy vydýchol Ukrižovaní totiž zomreli po dlhých mukách, ako o tom svedčia dvaja lotri, ktorým zlomili nohy, aby urýchlili ich smrť a zniesli ich z kríža pred sobotou. Čo sa týka Krista, zdalo sa mi zvláštne, že je už mŕtvy Dokonca aj Pilát bol podľa textu prekvapený, keď ho požiadali o telo Pána, aby ho pochovali.

17. A tak ten podvodník, ktorý bol príčinou smrti a protiví sa životu pod falošným dojmom očisťovania vo svätokrádežných obradoch a obetách, ktoré zvádzajú pyšných, vylúčený z účasti s nami na našej duchovnej smrti a vzkriesení, mohol dať za našu dvojitú smrť svoju jedinú smrť, ale nemohol dať v sebe jediné vzkriesenie, ktoré by bolo sviatosťou nášho znovuzrodenia a príkladom konečného vzkriesenia. Naopak, ten, ktorý bol živý v duchu a vzkriesil svoje telo z mŕtvych, pravý prostredník života, vyhnal z duší svojich veriacich toho, kto bol mŕtvy v duchu a prostredník smrti, aby mu nedovolil vládnuť vo svojom vnútri, a tak ho nechal útočiť bez toho, aby dosiahol víťazstvo. Kristus sa sám obetoval svojim pokušeniam, aby bol naším prostredníkom pri ich prekonávaní, a to nielen svojou pomocou, ale aj svojím príkladom. Diabol, keď sa najprv pokúsil vniknúť všetkými prístupovými cestami a keď bol vyhnaný, keď vyčerpal na púšti po krste pokušenie plné všetkých lichôt (lebo ten, kto bol mŕtvy v duchu, nemohol zvíťaziť nad tým duchom, ktorý bol živý), dychtivý poslať človeka na smrť, využil uskutočnenie tej smrti, ktorá je v jeho moci, a prostredník života bol ponechaný na svoje uváženie v tom, čo od nás vzal na smrteľné. Ale práve tam, na poli, ktoré bolo vydané jeho činom, bol diabol úplne porazený, pretože práve tým, že dostal vonkajšiu moc zabiť Pánovo smrteľné telo, bola porazená jeho vnútorná moc, ktorou nás zotročoval….. Stalo sa totiž, že reťaze nespočetných hriechov a nespočetných úmrtí boli pretrhnuté smrťou jedného. úplne bez hriechu. Pán pre nás podstúpil takú neprimeranú smrť, aby nám smrť, ktorá nám prináleží, neublížila. Neexistovala žiadna moc, ktorá by mala právo zbaviť ho tela, on sa ho zbavil sám. Lebo ten, ktorý nemusel zomrieť, keby si to bol prial, nepochybne zomrel preto, že si to prial, a dal tak dobrú lekciu kniežatstvám a mocnostiam, ktoré vo svojej osobe úplne rozdrvil. . Svojou smrťou, jedinou absolútne pravou obetou prinesenou za nás, všetko, čo bolo v nás vinné a čo dávalo právo kniežatstvám a mocnostiam nútiť nás k odčineniu mukami, očistil, zrušil, zahladil a svojím vzkriesením k novému životu nás, predurčených, nazval ospravedlnenými, ospravedlnil nás oslávenými. . Takto tá istá telesná smrť vzala diablovi človeka, ktorého plným právom ovládal po tom, čo ho s jeho súhlasom zviedol, človeka, ktorý bol príliš chudobný, príliš slabý, ktorého on, dokonale zbavený skazenosti tela a krvi, s pomocou slabosti smrteľného tela rozdrvil (s pohŕdaním tým väčším, čím väčšie bolo, takpovediac, jeho šťastie a sila) ako otrhaného a úbohého. Lebo tam, kde bez toho, aby ho nasledoval, vyhnal hriešneho človeka v okamihu jeho pádu, tam v čase jeho zostupu prenasledovaním znížil Vykupiteľa. Tak sa Boží Syn ráčil stať naším priateľom tým, že s nami zdieľal smrť imunity, od ktorej sa nepriateľ považoval za lepšieho a väčšieho ako my. Náš Vykupiteľ hovorí: Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. . Diabol zašiel tak ďaleko, že sa považoval za väčšieho ako sám Pán, pretože Pán sa ho vzdal vo svojom umučení. Práve o Pánovi teda musíme chápať to, čo čítame v žalme: Urobil si ho o niečo nižším ako anjelov. . A tu je výsledok toho všetkého: nevinný Pán, zabitý zlým, ktorý konal proti nám na základe práva, ktoré mu bolo spravodlivo udelené, zvíťazil nad diablom s plnou spravodlivosťou, urobil otroctvo spôsobené hriechom svojím vlastným, oslobodil nás z otroctva, ktoré nám právom patrilo kvôli hriechu, zničil rozsudok smrti svojou spravodlivou krvou, ktorú nespravodlivo vylial diabol, a vykúpil hriešnikov, ktorí potrebovali ospravedlnenie.

18. Z tohto dôvodu sa diabol stále vysmieva svojim, ktorým sa predstavuje s tým, že ich chce očistiť svojimi tajomstvami, ale v skutočnosti ich chce do toho zatiahnuť a priviesť k pádu, pretože ľahko presvedčí ich pýchu, aby sa vysmievali a opovrhovali Kristovou smrťou: diabol sa im zdá tým svätejší a božskejší, čím viac je mu táto smrť cudzia. Ale je len veľmi málo tých, ktorí mu zostali verní, keď pohania zbožne uznali a vypili cenu svojho vykúpenia a plní dôvery opustili svojho nepriateľa a utiekli k svojmu Vykupiteľovi. Diabol totiž nevie, že božská Múdrosť, ktorá sa rozširuje mocou a so všetkou jemnosťou disponuje od najvyššieho cieľa, ktorým je prvé z duchovných stvorení, až po najnižší cieľ, ktorým je smrť tela, využíva jeho úskoky a zúrivosť na spásu svojich verných, pretože všade preniká svojou čistotou a nič nečisté k nej nepreniká. . Ale pre diabla, ktorý je oslobodený od smrti tela (a preto postupuje s veľkou pýchou), je pripravená smrť iného druhu vo večnom ohni Tartaru, kde môžu byť mučení nielen duchovia oblečení v pozemskej hmote, ale aj tí, ktorí sú oblečení vo večnej hmote. A čo sa týka pyšných ľudí, ktorí pohŕdajú Kristom, pretože zomrel, hoci nás svojou smrťou tak draho vykúpil. Tí, ktorí sú pyšní a pohŕdajú Kristom, pretože je mŕtvy, hoci nás tak draho vykúpil svojou smrťou, najprv zaplatia spolu s ostatnými ľuďmi daň telesnej smrti kvôli úbohému stavu, ktorý ľudská prirodzenosť zdedila z prvého hriechu, a potom budú uvrhnutí do večnej smrti s diablom. Dali mu prednosť pred Kristom, pretože ich uvrhol do smrti, do ktorej diabol pre rozdielnosť prirodzenosti nespadol a do ktorej z nesmiernej milosti zostúpil Kristus. Napriek tomu sa považujú za nadradených diablom a neprestávajú ich prenasledovať urážkami a nenávisťou, hoci dobre vedia, že sú oslobodení od utrpenia smrti, pre ktorú opovrhujú Kristom. Takto odmietajú vziať do úvahy, že Božie Slovo, hoci zostáva totožné so sebou samým a v každom ohľade nemenné, môže prijatím nižšej prirodzenosti trpieť smrť, ktorú nečistý diabol nemôže trpieť pre nedostatok pozemského tela. Hoci sú teda nadradení démonom, podliehajú smrti, pretože majú smrteľné telo, zatiaľ čo démoni nemôžu zomrieť, pretože ho nemajú. Veľa si robia z obetí svojich obetí, ale netušia, že ich obetujú zákerným a pyšným duchom, alebo ak to aj vedia, myslia si, že získajú nejaký úžitok z priateľstva s perfídnymi a žiarlivými bytosťami, ktoré nemajú iný záujem ako zabrániť nášmu návratu k Bohu.

14. 19. Nechápu, že títo pyšní duchovia by sa nemohli potešiť poctami obetí, keby pravý Boh, na ktorého miesto sa hlásia, nemal právo, on jediný, na pravú obetu, a že túto obetu nemožno legitímne priniesť inak ako svätým a spravodlivým kňazom a ak hmota obety nie je vzatá od tých, za ktorých sa obetuje, a ak to nie je hmota bez vady, aby mohla byť obetovaná na očistenie chybných bytostí.

To si určite želajú tí, ktorí žiadajú, aby sa za nich priniesla Bohu obeta. A ktorý kňaz je taký spravodlivý a svätý ako jediný Boží Syn, ktorý nepotreboval očisťovať svoje hriechy obetou, ani pôvodnou, ani žiadnou inou, pridanou ľudskou existenciou? A čo iné možno vziať ľuďom a ponúknuť im tak výhodne ako ľudské telo? A čo je tak vhodné na toto obetovanie ako smrteľné telo? A čo je také čisté, aby očistilo nečistotu smrteľníkov, ako telo počaté a zrodené panensky, bez akejkoľvek nákazy telesnej zmyselnosti? A čo je také obetné a príjemné ako telo našej obety, ktoré je telom nášho kňaza? Ak v každej obete treba zohľadniť štyri aspekty (komu sa prináša, kým sa prináša, čo sa prináša, za koho sa prináša), všetky štyri sa zhodujú v tom istom jedinom a pravom Prostredníkovi, ktorý nás zmieruje s Bohom prostredníctvom svojej obety pokoja. je jedno s Bohom, ktorému sa obetoval, je jedno v sebe s tými, za ktorých sa obetoval, je jedno v sebe s tým, čo obetoval.

15. 20. Sú ľudia, ktorí si myslia, že sa môžu očistiť vlastným úsilím kontemplovať Boha a spojiť sa s ním: táto pýcha je ich najhoršou nečistotou. Lebo niet neresti, ktorá by sa viac protivila Božiemu zákonu a ktorá by dávala nespochybniteľnejšie právo tomu duchu plnému pýchy, pomoc pri zostupe do priepasti, prekážku pri výstupe k výšinám, ak sa iným spôsobom nevyhneme jej nástrahám, alebo ak otvorené útoky, ktoré podporuje prostredníctvom zlomyseľného ľudu, naznačeného v Amálekovi, a prekážky, ktoré kladie do cesty pri vstupe do zasľúbenej zeme, neprekonáme pomocou Pánovho kríža, predpovedaného v otvorenej Mojžišovej náruči Dôvodom tvrdenia týchto ľudí, že sa očisťujú, je to, že niektorým z nich sa podarilo pozdvihnúť špičku svojho ducha nad každé stvorenie a načerpať, hoci len trochu, svetlo nemennej pravdy; a keďže mnohí kresťania, ktorí v súčasnosti žijú len z viery, neboli schopní urobiť to isté, vysmievajú sa im . Ale tomu, kto je pyšný, a preto sa hanbí vstúpiť na loď, aký má zmysel pozerať sa z diaľky na zámorskú krajinu? ? Alebo čo škodí tomu, kto je pokorný, že ju nevidí na takú veľkú vzdialenosť, ak je na lodi, ktorá k nej pláva a na ktorej hrdí odmietajú cestovať?

16. 21. Kritizujú aj našu vieru vo vzkriesenie tela a požadujú, aby sme súhlasili s tým, čo oni hovoria aj o týchto veciach. Akoby sa s nimi malo konzultovať o premenlivosti vecí a súbehu storočí, pretože sa im prostredníctvom stvorení podarilo pochopiť transcendentnú a nemennú skutočnosť. Samozrejme, že ich vysvetlenia sú úplne správne a ich argumenty rozhodujúce pri dokazovaní absolútnej závislosti všetkých časných vecí od večných príčin, ale vyplýva z toho, že sa im podarilo preniknúť do týchto príčin samotných a odvodiť z nich, koľko druhov živočíchov existuje, aké boli ich zárodky na začiatku, aký bol proces ich vývoja, aké čísla riadia ich predstavy, ich zrod, ich vek a úpadok, aké riadiace pohyby ich inštinktov ich vedú k tomu, čo je pre ne prirodzené, a k tomu, čo im škodí? Neinformovali sa o týchto veciach nie prostredníctvom tejto nemennej múdrosti, ale na stránkach dejín v ich priestorovom a časovom vývoji, pričom dali za pravdu tomu, čo sa iní naučili na základe skúseností a zapísali do svojich spisov? Preto je ešte menej pozoruhodné, že nedokázali preskúmať takú veľkú sériu storočí alebo nájsť akoby koniec uprostred tohto toku storočí, ktorý ťahá ľudstvo ako rieka, alebo zmenu toku, ktorá vedie každého k jeho konkrétnemu bodu príchodu. Historici neboli schopní o týchto veciach písať, pretože sú príliš vzdialené budúcnosti a nikto ich nezažil ani o nich nerozprával. Ani títo filozofi nemali lepší intelektuálny vhľad do týchto najvyšších a večných dôvodov, inak by sa neuspokojili so skúmaním minulosti, ako to môžu robiť historici, ale odhalili by aj budúcnosť. Tí, ktorí mali túto moc, sa medzi nimi nazývali vates a medzi nami proroci.

17. 22. Ale pravdu povediac, meno Prorok nie je v ich literatúre úplne cudzie. Je však veľmi zaujímavé rozlišovať medzi rôznymi možnosťami. Budúcnosť sa dá odhadnúť na základe minulých skúseností. Napríklad lekári, ktorí predpovedajú mnohé veci, si zapisujú výsledky svojich pozorovaní, rovnako poľnohospodári a dokonca aj námorníci predpovedajú mnohé veci (ak sú takéto predpovede oveľa skoršie ako udalosti, považujú sa za veštby). Alebo sa budúce udalosti už odohrávajú a predpovedajú ich tí, ktorí majú to šťastie, že ich vidia z diaľky relatívne ostrým zrakom (keď to robia vzdušné sily, verí sa, že veštia). Je to, akoby niekto z vrcholu hory videl, že niekto prichádza z diaľky, a vopred oznámil jeho príchod tým, ktorí žijú neďaleko na rovine. Alebo svätí anjeli, ktorým ich Boh zjavuje prostredníctvom svojho Slova a Múdrosti, v ktorých stojí budúcnosť a minulosť, zjavujú niektorým ľuďom budúce udalosti a tí ich potom odovzdávajú iným. Alebo duchovia niektorých ľudí sú tak vzkriesení Duchom Svätým, že sa učia nie od anjelov, ale od seba samých o príčinách budúcich udalostí, ktoré sú už prítomné v najvyššom princípe vecí. Okrem toho aj vzdušné sily počujú o týchto veciach, čo anjeli alebo ľudia oznamujú, ale počujú to len do tej miery, do akej to považujú za užitočné pre Toho, ktorému je všetko podriadené. Napokon, mnohé predpovede majú svoj pôvod v akomsi inštinkte a nevedomom impulze ducha: tak Kajfáš nevedel, čo hovorí, ale jeho postavenie ako pontifika ho prinútilo prorokovať.

23. Preto sa v otázke postupnosti vekov a vzkriesenia mŕtvych nesmieme radiť s filozofmi, dokonca ani s tými, ktorí podľa svojich možností pochopili večnosť Stvoriteľa, v ktorom žijeme, pohybujeme sa a sme. . Lebo hoci poznali Boha z jeho skutkov, neoslavovali ho ako Boha a nevďačili mu, ale tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami. . Na druhej strane sú totiž bezmocní, aby udržali bod svojho ducha tak pevne upretý na večnosť duchovného a nemenného bytia, aby v múdrosti Stvoriteľa a Pána vesmíru videli prelom storočí, ktoré v ňom už a navždy boli, kým tu na zemi by boli len naveky, a aby v ňom videli pokrok ľudí nielen duchovne, ale aj hmotne až k vlastnej dokonalosti; boli preto úplne bezmocní, aby tieto veci videli, a neboli ani považovaní za hodných, aby sa o nich dozvedeli od svätých anjelov buď vonkajšími telesnými dojmami, alebo vnútornými zjaveniami, ktoré sa im zjavili v duchu. Ale naši otcovia, ktorí boli oživovaní pravou zbožnosťou, sa ich takto naučili; oni ich zasa zjavovali a potvrdzovali ich zázrakmi vykonanými na mieste a predpovedami, ktoré sa splnili na krátku vzdialenosť, získali takú autoritu, že sa im dalo veriť v tých veciach, ktoré sa podľa ich proroctiev mali stať vo vzdialenejšej budúcnosti až do konca čias. Ale pyšné a ľstivé vzdušné mocnosti, hoci prostredníctvom svojich veštcov zjavovali niektoré veci, ktoré sa dozvedeli od svätých prorokov a anjelov o spoločnosti a meste svätých a o pravom Prostredníkovi, robili to preto, aby pravými pravdami, ktoré im nepatria, strhli samotných ctiteľov Boha na faloš, ktorá im patrí Ale Boh konal tak, že aj cez nich (bez toho, aby o tom vedeli) všade zaznieva pravda, verným ako pomoc, zlým ako svedectvo.

18. 24. Keďže sme teda neboli schopní dosiahnuť večné a špina hriechu, ktorá sa v nás usídlila láskou k svetským veciam a takmer prirodzene sa v nás zakorenila šírením smrteľnej prirodzenosti, nás drvila pod svojou váhou, bolo pre nás potrebné očistenie. Ale my sme mohli byť očistení, aby sme sa prispôsobili večným veciam, len prostredníctvom časných vecí, ku ktorým sme už priľnuli. Medzi chorobou a zdravím je totiž veľká vzdialenosť, ale medzi nimi liek nevedie k zdraviu, ak nevyhovuje chorobe. Zle používané časné veci chorých klamú, dobre používané im prinášajú zdravie a pozdvihujú ich k večným veciam. Rozumová duša je zo svojej strany, aby sa očistila, viazaná na vieru v časné veci, rovnako ako je po očistení viazaná na kontempláciu v súvislosti s večnými vecami. Jeden z tých ľudí, ktorých Gréci v staroveku považovali za múdrych, povedal: Čo je večnosť vo vzťahu k tomu, čo sa začína, to je pravda vo vzťahu k . A toto tvrdenie je určite správne. To, čo my nazývame “časné”, on nazýva “to, čo sa začína”. Aj my patríme k takýmto veciam, a to nielen kvôli telu, ale aj kvôli premenlivosti duše. Prísne vzaté, nemožno nazvať večným to, čo sa v určitom ohľade mení. Čím sme premenlivejší, tým sme vzdialenejší od večnosti. Napriek tomu nám bol prisľúbený večný život prostredníctvom pravdy, od ktorej dôkazov je naša viera opäť tak vzdialená, ako je naša smrteľnosť vzdialená od večnosti. Preto teraz verme veciam, ktoré sa pre nás uskutočnili v čase, aby sme sa nimi očistili, lebo keď prídeme k videniu, tak ako vieru vystrieda pravda, tak smrteľnosť vystrieda večnosť. Z toho vyplýva, že naša viera sa stane pravdou, keď prídeme k tomu, čo je zasľúbené nám, ktorí veríme, ale večný život je zasľúbený nám. Pravda povedala (nie pravda, ktorá sa raz stane pravdou, ako sa stane pravdou naša viera, ale tá, ktorá je vždy pravdou, lebo je v nej večnosť), preto Pravda povedala: Toto je večný život: aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Keď sa teda vo videní naša viera stane pravdou, vtedy večnosť ovládne našu premenenú smrteľnosť Kým čakáme, že sa to stane, a aby sa to mohlo stať, keďže zrodeným veciam prisudzujeme príslušnosť našej viery, ako vo večnej dúfame v pravdu kontemplácie, aby nebol rozpor medzi vierou smrteľného života a pravdou večného života, zrodila sa na zemi tá istá Pravda, ktorá je rovná Otcovi. keď Boží Syn prišiel, aby sa stal Synom človeka a prijal do seba našu vieru, ktorá by nás priviedla k pravde o ňom, ktorý na seba vzal našu smrteľnosť, aby nestratil svoju večnosť. Veď medzi vecami, ktoré sa začínajú, a večnosťou je rovnaký vzťah ako medzi vierou a pravdou Preto sme potrebovali očistenie, ktoré by nám umožnilo narodiť sa pre neho a zároveň zostať večnými, aby sme ho nevlastnili jedným spôsobom vo viere a druhým spôsobom v pravde. My sme sa síce narodili, ale nemohli by sme prejsť do večnosti, keby nás Večný, ktorý sa podieľal na našom osude tým, že sa narodil ako my, nebol preniesol do večnosti. Naša viera teda nejakým spôsobom vystúpila tam, kam vystúpil Kristus, predmet našej viery, vďaka ktorej veríme, že sa narodil, zomrel, vstal a vystúpil. Z týchto štyroch štádií sme osobne poznali prvé dve, pretože vieme, že ľudia sa rodia a umierajú. Čo sa týka ďalších dvoch, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia, máme právo dúfať, že sa na nás naplnia, pretože veríme, že sa na ňom už naplnili. Preto, keďže v ňom prešlo do večnosti aj to, čo vzniklo, prejde to do večnosti aj v nás, keď viera dospeje k pravde. Toto povedal veriacim, aby vytrvali v slove viery, a tak boli vedení k pravde a skrze ňu k večnosti a boli vyslobodení zo smrti: Ak vytrváte v mojom učení, ste naozaj mojimi učeníkmi. . A akoby sa spýtali: “Aký z toho bude úžitok?”, pokračoval: “A spoznáte pravdu Akoby chceli znova naliehať: “Aký úžitok prináša pravda smrteľníkom?” Pokračoval: “A pravda vás oslobodí Od čoho, ak nie od smrti, od skazy, od premenlivosti? Áno, pravda zostáva nesmrteľná, neporušená, nemenná. Pravá nesmrteľnosť, pravá neporušiteľnosť, pravá nemennosť je večnosť sama.

25. To je cieľ, pre ktorý bol Boží Syn poslaný, alebo skôr to, čo je poslaním Božieho Syna. Všetky udalosti, ktoré sa odohrali v priebehu času uprostred vecí, ktoré sa začali a ktoré vo večnosti mali svoj pôvod a majú svoj koniec, aby vytvorili našu vieru, ktorou sa očisťujeme, aby sme mohli uvažovať o pravde, predstavujú buď svedectvo tohto poslania, alebo poslanie samotného Božieho Syna. Niektoré svedectvá však oznamovali jeho budúci príchod, iné svedčili o jeho minulom príchode. Bolo vhodné, že keď sa stal stvorením, skrze ktoré bolo stvorené každé stvorenie, mal každé stvorenie za svedka. Keby totiž mnohí vyslanci nevyhlásili jediného vyslanca, ten by sa nezachoval po tom, čo poslal späť mnohých. A keby nebolo takých veľkých svedkov, ktorí by sa zdali malým veľkí, nebol by sa považoval za dosť veľkého, aby urobil iných veľkými, ten, ktorý, malý, bol poslaný k malým. Nebo a zem a všetko, čo obsahujú, sú diela Božieho Syna. Veď skrze neho všetko vzniklo, neporovnateľne dôležitejšie ako všetko ostatné. Je neporovnateľne dôležitejší ako zázraky a divy, ktoré sa stali, aby o ňom svedčili. Ľudí však k viere, ich maličkých, v tieto jeho skutočne veľké diela vedie strach z týchto prejavov, ktoré sú považované za veľké, ale v skutočnosti malé.

26. Preto, keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, stvoreného pod zákonom. stvorený, a preto malý, a poslaný práve preto, že bol stvorený. Ak je teda nadriadený ten, kto posiela podriadeného, uznajme aj my, že ten, kto je stvorený, je podriadený natoľko, nakoľko je stvorený, a že je stvorený natoľko, nakoľko je poslaný. Veď poslal svojho Syna, ktorý sa stal zo ženy, ale keďže všetko bolo stvorené skrze neho, a to nielen predtým, ako bol poslaný ako stvorený, ale aj pred existenciou všetkých vecí, pripúšťame rovnosť toho, ktorý ho poslal, a jeho samého, o ktorého podriadenosti ako poslaného hovoríme. Ako je teda možné, že pred plnosťou času, keď bolo vhodné, aby bol poslaný, pred svojou misiou, sa mohol patriarchom ukázať v istých anjelských videniach, ktorých sa im dostalo ak ani vtedy, keď bol poslaný, ho nebolo možné vidieť v jeho rovnosti s Otcom? Veď prečo hovorí Filipovi, ktorý ho určite videl v jeho tele (ako aj ostatní, vrátane tých, čo ho ukrižovali): Už som s vami tak dlho a ešte ma nepoznáte? Filip, kto videl mňa, videl Otca ak nie preto, že bol videný a nebol videný? Bol viditeľný v tom, že ako poslaný bol stvorený, neviditeľný v tom, že bol Stvoriteľom, ktorý všetko stvoril. A pretože tiež povedal: Kto zachováva moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje, a kto miluje mňa, toho bude milovať Otec. A ja ho budem milovať a prejavovať sa mu. A ja ho budem milovať a zjavovať sa mu, kým bol zjavný pred ľuďmi, či nemal v úmysle urobiť telo, ktoré na seba vzalo Slovo v plnosti času, predmetom našej viery a vyhradiť samotné Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo, ako predmet kontemplácie vo večnosti nášmu duchu, keď sa očistí vierou?

27. Ak sa teda hovorí, že Syn bol poslaný Otcom, pretože Otec je Otec a Syn je Syn, nič nám nebráni veriť, že Syn je rovný a súrodý s Otcom, a predsa bol Syn poslaný Otcom. Nie preto, že jeden je nadradený a druhý podradený, ale preto, že jeden je Otec a druhý Syn, jeden rodič a druhý splodený, jeden, od ktorého je poslaný, druhý, ktorý je od toho, ktorý posiela. Veď Syn pochádza z Otca, nie Otec zo Syna. Preto môžeme pochopiť, že poslanie Syna sa nestotožňuje len s vtelením Slova. ale je princípom, ktorý určil vtelenie Slova a naplnenie udalostí, ktoré boli zaznamenané, osobne prítomným Slovom. Inými slovami, poslanie sa netýka len človeka, ktorého prijalo Slovo, ale aj Slova, ktoré bolo poslané, aby sa stalo človekom. Pretože jeho poslanie nepredpokladá rozdielnosť moci, podstaty alebo čohokoľvek iného vo vzťahu k Otcovi, ale predpokladá pôvod Syna z Otca, nie Otca zo Syna. V skutočnosti je Slovo Synom Otca a nazýva sa aj Múdrosťou Otca. Aký div, ak je Syn poslaný nie preto, že je nerovný Otcovi, ale preto, že je čistou emanáciou svetla všemohúceho Boha? ? To, čo vyžaruje, a to, z čoho vyžaruje, sú tu z jednej a tej istej látky. Nie je to vyžarovanie ako voda prúdiaca z prirodzených otvorov zeme alebo skaly, ale ako svetlo zo svetla. Keď sa povie: Večná žiara čo iné sa tým myslí, ak nie to, že je to svetlo večného svetla? Čo iné je nádhera svetla, ak nie svetlo? Je teda súrodé so svetlom, z ktorého je svetlom. Sväté písmo však uprednostnilo výraz: “Záblesk svetla” pred druhým: “Svetlo svetla”, aby si nikto nemyslel, že svetlo, ktoré vyžaruje, je nejasnejšie ako svetlo, z ktorého vyžaruje. Naopak, keď počujeme, ako sa nazýva jeho nádhera, je ľahšie myslieť si, že jedno vďačí za svoju žiaru druhému, ako veriť, že jedno žiari menej ako druhé. Keďže sa však nemožno obávať, že by niekto považoval rodiace svetlo za nižšie (to sa nikdy neodvážil tvrdiť žiadny heretik, ani sa nedá veriť, že by sa to niekto odvážil), Písmo vylučuje myšlienku, že vyžarujúce svetlo je tmavšie ako rodiace svetlo; túto domnienku vylúčilo slovami: je to jeho nádhera, teda večného svetla, a tým dokazuje jeho rovnosť. Keby totiž bolo menšie, bolo by jeho tieňom, nie jeho nádherou; keby však bolo väčšie, nevyžarovalo by z neho, pretože by nemohlo prekročiť svetlo, z ktorého vzniklo. Pretože z neho vychádza, nie je mu nadradený, ale keďže nie je jeho tieňom, ale jeho nádherou, nie je mu podradený: preto je mu rovný. Nemali by sme sa dať vyviesť z miery ani výrazom: čistá emanácia svetla všemohúceho Boha, akoby to nebola všemohúcnosť, ale emanácia Všemohúceho. V skutočnosti sa v texte hneď dodáva: Keďže je jedinečný, dokáže všetko Kto je všemohúci, ak nie Ten, ktorý môže všetko? Je teda poslaná tým, od koho pochádza. V tejto podobe ju vlastne prosí aj ten, ktorý ju miloval a túžil po nej: “Pošli ju,” hovorí, “zo svätých nebies, pošli ju z trónu svojej slávy, aby mi pomáhala a podieľala sa na mojich prácach. . To znamená: nauč ma pracovať, aby som sa vyhol bolestiam práce, lebo jej práca je cnosťou. Jedným spôsobom je však poslaná, aby bola s človekom, iným spôsobom, aby sama bola človekom. V skutočnosti sa premieňa na sväté duše a robí z nich priateľov Boha a prorokov. Rovnako napĺňa aj svätých anjelov a prostredníctvom nich pôsobí všetko, čo je v súlade s týmto druhom funkcie. Ale keď prišla plnosť času, bola poslaná Nebola poslaná, aby doplnila anjelov, ani aby bola anjelom (okrem toho, že ohlasovala Otcove zámery, ktoré boli aj jej vlastné), ani aby bola s ľuďmi alebo v ľuďoch, ako to bolo aj predtým v patriarchoch a prorokoch, ale aby sa Slovo samo stalo telom, čiže človekom. V tejto neskôr zjavenej sviatosti bola spása aj pre múdrych a svätých mužov, ktorí sa narodili zo ženy, skôr ako sa narodil z Panny. V jeho naplnení a ohlasovaní je spása pre všetkých, ktorí veria, dúfajú a milujú. Hľa: veľké tajomstvo zbožnosti, ktoré sa zjavilo v tele, ospravedlnilo v duchu, zjavilo sa anjelom, bolo zvestované národom, uverili mu vo svete, bolo vyzdvihnuté do slávy.

28. Preto je Božie Slovo poslané tým, z ktorého je Slovom; je poslané tým, z ktorého sa rodí; posiela toho, kto ho vytvára, je poslané tým, kto ho vytvára. A k niekomu je poslaný v okamihu, keď je poznaný a pochopený, nakoľko mu to dovoľuje prenikavá sila rozumnej duše smerujúcej k Bohu alebo už dokonalej v Bohu. Preto sa o Synovi nehovorí, že je poslaný už tým, že sa narodil z Otca, ale buď vtedy, keď sa Slovo, ktoré sa stalo telom, zjavuje na tomto svete, čím hovorí: Ja som sa narodil z Otca, alebo keď sa narodí zo Syna. Narodil som sa z Otca a prišiel som na tento svet. alebo v priebehu času ho vníma niečí duch v tom zmysle, ako sa hovorí: Mandala, aby mi pomáhal a podieľal sa na mojej práci To, čo sa zrodilo z Večného, existuje naveky: je to nádhera večného svetla. zatiaľ čo to, čo je vyslané v priebehu času, je známe len niektorým. Keď sa však Boží Syn zjavil v tele, bol poslaný na tento svet v plnosti času, pretože sa narodil ako žena: Pretože v Božej múdrosti svet svojou vlastnou múdrosťou nemohol poznať Boha, pretože svetlo svieti v tme, ale tma ho nepochopila. Bohu sa zapáčilo zachrániť tých, ktorí pevne veria, bláznovstvom kázania. . Páčilo sa mu, že sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami. Keď si však niekto časom uvedomí svoj pokrok, právom sa hovorí, že Slovo je poslané, ale nie do tohto sveta. pretože sa zjavne neprejavuje vnímateľným spôsobom, to znamená, že nespadá pod zmysly tela. Veď aj my, pokiaľ podľa svojich možností čerpáme duchom niečo večné, nie sme na tomto svete, tak ako duchovia spravodlivých, aj tí, čo žijú v tomto tele, pokiaľ zakúšajú sladkosť božských vecí, nie sú na tomto svete. Ale o Otcovi, aj keď ho časovo poznáme, sa nehovorí, že je poslaný, pretože nemá nikoho, od koho by mohol prijať bytie alebo z koho by mohol vychádzať. Múdrosť zvolá: “Vyšla som z úst Najvyššieho. A o Duchu Svätom sa hovorí: On pochádza od Otca, ale Otec od nikoho. ale Otec od nikoho.

29. Tak ako Otec splodil, Syn bol splodený, tak Otec poslal, Syn bol poslaný. Ale ako v prípade toho, ktorý splodil, a toho, ktorý bol splodený, aj ten, ktorý poslal, a ten, ktorý bol poslaný, sú jedno, lebo Otec a Syn sú jedno. Tak aj Duch Svätý je s nimi jedno, lebo traja sú jedno. . Lebo tak ako narodenie Syna znamená, že pochádza od Otca, tak aj poslanie Syna znamená, že ho Otec pozná v jeho pôvode. Tak ako to, že Duch Svätý je Božím darom, znamená, že pochádza od Otca, tak to, že je poslaný, znamená, že je známy vo svojom postupe od Otca, a nemôžeme povedať, že Duch Svätý nepochádza aj od Syna. Veď nie nadarmo sa ten istý Duch Svätý nazýva Duchom Otca a Syna Nechápem ani, čo iné mal Kristus na mysli, keď fúkajúc na tváre učeníkov vyhlásil: Prijmite Ducha Svätého. lebo ten telesný dych, ktorý vychádza z tela s pocitom telesného kontaktu, nebol podstatou Ducha Svätého, ale vhodným symbolom znázorňoval, že Duch Svätý vychádza nielen z Otca, ale aj zo Syna. Veru, kto by bol taký hlúpy, aby tvrdil, že je jeden Duch, ktorého dal svojím dychom, a druhý, ktorého poslal po svojom nanebovstúpení? ? Lebo jeden Duch je Boží Duch, Duch Otca a Syna, Duch Svätý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých ľuďoch Skutočnosť, že bol poslaný dvakrát, je určite otázkou úspornosti symboliky. Budeme o tom hovoriť na jeho mieste, pokiaľ nám to Pán dovolí. Keď teda Pán hovorí o tom, ktorého vám pošlem od Otca, zjavuje Ducha Otca a Syna. zjavuje Ducha Otca a Syna. Na druhej strane, keď hovoril o tom, ktorého pošle Otec, dodal: v mojom mene. Na druhej strane po tom, čo hovoril o tom, ktorého pošle Otec, dodal: v mojom mene, ale nepovedal: “Toho, ktorého pošle Otec z mojej blízkosti”, ale povedal: “Toho, ktorého pošlem ja z blízkosti Otca”, čím ukázal, že Otec je princípom celého božstva, alebo presnejšie povedané, celého božstva. Preto ten, ktorý pochádza z Otca a Syna, označuje toho, z ktorého sa Syn narodil. Čo sa týka tohto vyjadrenia evanjelistu: Duch ešte nebol daný, pretože ešte nebol oslávený. Aký význam tomu možno pripisovať, ak nie to, že po Kristovom oslávení nastane také darovanie alebo poslanie Ducha Svätého, aké nikdy predtým neexistovalo? Predtým síce nechýbala, ale nebola rovnaká. Ak Duch Svätý nebol daný skôr, akým duchom boli naplnení proroci, keď hovorili? Písmo na mnohých miestach jasne hovorí, že hovorili pohnutí Duchom Svätým. Takto sa hovorí o Jánovi Krstiteľovi: A on bude naplnený Duchom Svätým od života svojej matky. A vidíme jeho otca Zachariáša, plného Ducha Svätého, ako prorokuje o veľkých veciach, ktoré majú prísť. A vidíme jeho otca Zachariáša, plného Ducha Svätého, ako prorokuje o veľkosti svojho Syna, a vidíme aj Máriu, plnú Ducha Svätého, ako velebí Pánove diela, ktoré nosila vo svojom lone. ako aj Anna a Simeon, ktorí uznali veľkosť Kristovho dieťaťa Tak ako ešte nebol daný Duch Svätý, pretože Kristus ešte nebol oslávený. Ako to, že Duch Svätý ešte nebol daný, pretože Kristus ešte nebol oslávený, ak nie v tom zmysle, že toto ustanovenie, toto darovanie alebo toto poslanie Ducha Svätého bude mať vo svojom naplnení osobitnú charakteristiku, s ktorou sa nikdy predtým nestretneme? Nikde totiž nečítame o ľuďoch, ktorí by hovorili neznámymi jazykmi z dôvodu zostúpenia Ducha Svätého do nich, ako to bolo v prípade, keď bolo potrebné dokázať jeho príchod rozumnými znameniami, ktoré by zjavili, že celá zem a všetky národy založené na rôznosti jazykov uveria v Krista prostredníctvom daru Ducha Svätého, aby sa naplnilo to, čo sa spieva v žalme: Nieto jazykov, niet slov, ktorých hlas by nebolo počuť. Ich zvuk sa šíri po celej zemi a ich prízvuky až na kraj sveta.

30. Takto bol človek spojený s Božím Slovom a istým spôsobom sa spojil v jednote osoby, keď prišla plnosť času, Boží Syn bol poslaný na tento svet, narodil sa zo ženy, aby bol aj Synom človeka, pre dobro ľudských synov Anjeli boli predtým schopní predstaviť toto osobné spojenie, aby ho predpovedali, ale sami ho nedokázali uskutočniť.

21. Pokiaľ ide o vnímateľné zjavenie Ducha Svätého v podobe holubice alebo ohnivé jazyky ako podriadené a poslušne stvorenie s mutáciami a pominuteľnými formami, prejavil svoju podstatu spolu s Otcom a Synom a rovnako nemennú bez toho, aby ju prijal v jednote osoby ako telo vteleného Slova. Netrúfam si tvrdiť, že sa nič podobné dovtedy nestalo. Naopak, s úplnou istotou tvrdím, že Otec a Syn a Duch Svätý, jednej a tej istej podstaty, Boh Stvoriteľ, Všemohúca Trojica, pôsobili nerozlučne, ale nemôžu byť nerozlučne naznačení takým nižším stvorením, najmä ak je telesné . Napríklad pri našich slovách, ktoré majú určite citlivý zvuk, nemožno pomenovať Otca, Syna a Ducha Svätého inak ako postupne a zreteľne podľa časov, ktoré zodpovedajú slabikám jednotlivých slov. Je zrejmé, že v podstate, v ktorej existujú, sú traja Otec, Syn a Duch Svätý, totožná skutočnosť bez akéhokoľvek časového pohybu, nad každým stvorením, bez akéhokoľvek oddelenia v čase a priestore, jedna totožná vec, súčasne od večnosti do večnosti, ako sama večnosť, ktorá neexistuje bez pravdy a bez lásky. Ale v slovách “Otec, Syn a Duch Svätý” boli oddelené, nedali sa povedať súčasne a zaberali odlišné miesta vo viditeľných písmenách, ktorými som ich napísal. A tak ako keď pomenujem svoju pamäť, svoju inteligenciu a svoju vôľu, jednotlivé slová sa vzťahujú na odlišné veci, ale napriek tomu ich vyslovujem za súčinnosti všetkých troch schopností spoločne, pričom žiadne z týchto troch slov nie je vyslovené bez spolupráce mojej pamäti, mojej inteligencie a mojej vôle, tak aj Trojica nerozlučne pôsobila hlasom Otca, telom Syna a holubicou Ducha Svätého, hoci tieto tri jednotlivé veci sa vzťahujú na jednotlivé osoby. Tento príklad do istej miery ukazuje, že Traja, ktorí sú neoddeliteľní jeden od druhého, sa prejavujú oddelene prostredníctvom viditeľných stvorení a že pôsobenie Troch zostáva neoddeliteľné aj v jednotlivých veciach, ktoré predstavujú Otca, Syna a Ducha Svätého