Sv. Augustín: O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI (Kniha I.-III.)

1. 2. Preto považujeme za absolútne istý princíp, ktorý sa nachádza všade vo Svätom písme a ktorý preukázali učení katolícki exegéti ako pravidlo viery a ktorý nám umožňuje chápať nášho Pána Ježiša Krista ako Božieho Syna a rovného Otcovi podľa božskej prirodzenosti, v ktorej existuje, a nižšieho Otcovi podľa prirodzenosti služobníka, ktorú prijal; V tejto prirodzenosti sa stal nižším nielen za Otca, ale aj za Ducha Svätého, ba dokonca aj za seba samého, vzhľadom na to, že je človekom; ale nie nižším za seba samého kvôli tomu, čím bol predtým, teda kvôli tej Božej prirodzenosti, ktorú si zachoval aj tým, že prijal prirodzenosť služobníka, ako nás učia svedectvá Písma, ktoré sme si pripomenuli v prvej knihe . V Božích slovách však nachádzame výroky takéhoto druhu, že zostáva otázne, podľa akého kritéria ich máme posudzovať: či podľa kritéria predpokladanej prirodzenosti, podľa ktorej považujeme Syna za nižšieho, alebo podľa kritéria božskej prirodzenosti, podľa ktorej Syn nie je nižší, ale rovný Otcovi, hoci pochádza z Otca ako Boh z Boha, svetlo zo svetla. Veď Syna nazývame Bohom z Boha, Otca len Bohom, nie Bohom z Boha. Preto je jasné, že pre Syna existuje iná osoba, z ktorej pochádza a ktorej je Synom; pre Otca neexistuje Syn, z ktorého pochádza, ale iba Syn, ktorého je Otcom. Každý syn je totiž tým, čím je na základe pôvodu od svojho otca, a je synom svojho otca; a naopak, žiadny otec nie je tým, čím je na základe pôvodu od svojho syna, ale je len otcom svojho syna.

1. 3. V Písme je teda viacero textov o Otcovi a Synovi, ktoré poukazujú na jednotu a rovnosť prirodzenosti, ako napr: Ja a Otec sme jedno , e: Keďže mal Božiu prirodzenosť, nepovažoval túto rovnosť s Bohom za lúpež. a všetky ostatné podobné texty. Na druhej strane sú aj také, ktoré predstavujú Syna ako nižšieho oproti Otcovi kvôli jeho prirodzenosti služobníka, teda kvôli stvoreniu, ktoré prijal v premenlivej ľudskej prirodzenosti, ako keď sa hovorí: pretože Otec je väčší ako ja. a: Otec nikoho nesúdi, ale všetok súd vložil do rúk Syna. O niečo neskôr dodáva: A dal mu moc súdiť, lebo je Syn človeka. . V iných textoch sa Syn nepredstavuje ani ako nižší, ani ako rovný Otcovi, ale iba sa v nich uvádza, že Syn má svoj pôvod v Otcovi, ako napríklad v tom, kde sa hovorí: Lebo ako má Otec život v sebe, tak ho udelil aj Synovi, aby ho mal v sebe. a druhá: Syn nemôže sám od seba urobiť nič, ale len to, čo vidí robiť Otca. . Ak tento výraz vykladáme v tom zmysle, že Syn je nižší ako Otec, pretože prirodzenosť, ktorú na seba vzalo stvorenie, vyplýva z toho, že Otec najprv chodil po vode alebo otvoril oči inému narodenému slepcovi pomocou slín a blata a robil aj iné veci, ktoré vtelený Syn robil medzi ľuďmi, aby ich mohol robiť tomu, kto povedal: “Ja som Otec, ja som Syn. aby urobil to, čo povedal ten, ktorý povedal, že Syn nemôže sám urobiť nič, iba to, čo videl robiť Otca. . Ale kto, hoci aj hlúpy, si to myslí? Preto neostáva rozumieť, že tieto výrazy naznačujú, že život Syna je rovnako nemenný ako život Otca, ale že v ňom má pôvod od Otca, a že pôsobenie Otca a Syna je neoddeliteľné, ale že pre Syna má pôvod od toho, od ktorého má pôvod jeho bytie, teda od Otca, a že Syn vidí Otca tak, že vidieť ho je pre neho to isté ako byť Synom. . Lebo to, že pochádza z Otca, to znamená, že sa narodil z Otca, nie je nič iné ako vidieť Otca; rovnako ako vidieť ho konať nie je nič iné ako konať s ním; ale on nekoná sám od seba, pretože nemá bytie od seba, a preto robí to, čo vidí robiť Otca, pretože pochádza z Otca. Ani iné veci nerobí podobným spôsobom, ako maliar, ktorý maľuje iné obrazy kopírovaním obrazov namaľovaných iným maliarom, ani tie isté veci nerobí iným spôsobom, ako ústa vyjadrujú tie isté písmená, na ktoré mysleli; ale všetko, čo robí Otec,” hovorí Pán, “robí Syn rovnakým spôsobom. . Pán povedal: To isté a tým istým spôsobom, a preto Otec a Syn majú tú istú činnosť, ale Syn ju má od Otca. Preto Syn nemôže sám urobiť nič iné, než čo videl robiť Otca. . Z tohto princípu, podľa ktorého Písmo nechce naznačiť, že jedno je nižšie ako druhé, ale kto má jeho pôvod a kto je jeho počiatkom, niektorí vyvodili, že Písmo tvrdí, že Syn je nižší ako Otec. Ale niektorí naši ľudia, ktorí sú príliš nevedomí a nemajú v tejto veci žiadnu kompetenciu, sa pokúšajú pochopiť tieto výroky týkajúce sa povahy služobníka Ale niektorí naši ľudia, ktorí sú príliš nevedomí a nemajú v tejto veci žiadnu kompetenciu, keď sa pokúšajú pochopiť tieto výroky ako výroky o povahe služobníka, pretože z nich vyplýva nesprávny zmysel, sú znepokojení. Ale aby sa to nestalo, dodržiavajme aj toto pravidlo: Syn nie je nižší ako Otec, ale je od Otca. Takto sa nevyjadruje jeho nerovnosť, ale jeho narodenie.

2. 4. Vo svätých knihách sú teda niektoré výrazy, ako som začal hovoriť, o ktorých sa nevie, v akom zmysle sa majú vykladať: či v súvislosti s podriadenosťou Syna vyplývajúcou z jeho spojenia so stvorením, alebo v súvislosti s jeho pôvodom z Otca, napriek rovnosti. Zdá sa mi, že ak je text natoľko nejednoznačný, že ho nemožno vysvetliť alebo objasniť, možno ho vykladať bez nebezpečenstva na základe vyššie uvedeného dvojakého pravidla. Tak je to aj v prípade tohto výroku: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal”. . Možno ho totiž chápať s ohľadom na prirodzenosť služobníka, ako je vysvetlené v prvej knihe, a s ohľadom na božskú prirodzenosť, v ktorej je rovný Otcovi, ale má pôvod od Otca. Lebo podľa božskej prirodzenosti, tak ako Syn a božský život nie sú dve rôzne veci, ale Syn je ten istý život, tak ani Syn a jeho učenie nie sú dve rôzne veci, ale Syn je to isté učenie. . A čo sa týka tohto výrazu: Dal život Synovi A tak ako výraz: “Dal Synovi život” neznamená nič iné ako: “Splodil Syna, ktorý je život”, tak aj keď sa hovorí: “Dal Synovi učenie”, tento výraz sa chápe v správnom zmysle, ak sa vykladá: “Splodil Syna, ktorý je učenie“. Preto výrok: “Moje učenie nie je moje, ale učenie toho, ktorý ma poslal” treba chápať tak, ako keby Pán povedal: “Nemám bytie od seba, ale mám ho od toho, ktorý ma poslal.

3. 5. Veď aj o Duchu Svätom, hoci Písmo o ňom nehovorí: Vyšiel, vzal si prirodzenosť sluhu. Sám Pán povedal: Keď príde Duch pravdy, naučí vás všetkej pravde, lebo nebude hovoriť sám od seba, ale povie vám, čo počuje, a oznámi vám, čo má prísť. Oslávi ma, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Keby nebol hneď po týchto slovách dodal: “Všetko, čo má Otec, je moje; preto som povedal, že z môjho vezme a vám to zvestuje. Keby po týchto slovách hneď nepridal: “Všetko, čo má Otec, je moje, preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám to,” možno by sme uverili, že Duch Svätý sa narodil z Krista, ako sa on narodil z Otca. Kristus totiž o sebe povedal: “Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal. O Duchu Svätom hovorí: On totiž nebude hovoriť sám od seba, ale povie vám, čo počuje. A potom: veď on z môjho vezme a zvestuje vám ho. . Ale keďže vysvetľuje výrok vezme z môjho (hovorí: Všetko, čo má Otec, je moje, preto som povedal, že z môjho vezme a oznámi vám to. ), zostáva len pochopiť, že aj Duch Svätý prijíma od Otca ako Syn. A ako sa to môže stať, ak nie v zmysle, ktorý sme už naznačili vyššie: Keď príde Paraklét, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý vychádza od Otca, ten bude o mne svedčiť? ? Preto sa hovorí, že nehovorí sám za seba, lebo vychádza z Otca. A keďže Syn nie je podriadený Otcovi, hoci povedal: Syn nemôže sám nič urobiť, iba to, čo videl robiť Otca. (lebo to nepovedal ako služobník, ale ako Boh, ako sme už ukázali, a tieto slová nenaznačujú, že je nižší ako Otec, ale že od neho pochádza), rovnako z toho nevyplýva, že Duch Svätý je nižší ako Otec, lebo Syn o ňom povedal: On totiž nebude hovoriť sám o sebe, ale povie vám, čo počuje. . Týmito slovami chcel Syn naznačiť, že Duch pochádza od Otca. Ale keďže Syn pochádza od Otca a Duch Svätý pochádza od Otca, prečo ich oboch nenazývame “synmi” a oboch “splodenými”, ale len prvého nazývame jednorodeným Synom, kým druhého nazývame Duchom Svätým, a nie “synom” alebo “splodeným”, čo sú rovnocenné výrazy? To je to, čo vysvetlím, ak a nakoľko mi to Boh dovolí.

4. 6. Na tomto mieste by sa však mali mať na pozore tí, ktorí uverili, že môžu použiť tieto Synove slová na preukázanie nadradenosti Otca nad Synom, ak môžu: Otče, osláv ma…. . Dobre si všimnite, že ho oslavuje aj Duch Svätý. Je teda aj on nadradený Synovi? Treba však poznamenať, že ak Duch Svätý oslavuje Syna, nakoľko bude prijímať od Syna, a bude prijímať od Syna, pretože všetko, čo má Otec, je od Syna, potom je jasné, že Duch Svätý bude oslavovať Syna. je od Syna, je jasné, že keď Duch Svätý oslavuje Syna, je to Otec, kto oslavuje Syna. Z toho vidíme, že všetko, čo má Otec, patrí nielen Synovi, ale aj Duchu Svätému, pretože Duch Svätý má moc oslavovať Syna, ktorého oslavuje Otec. Ak je ten, kto oslavuje, nadradený tomu, koho oslavuje, nech sa aspoň uzná, že tí, ktorí sa navzájom oslavujú, sú si rovní. Písmo hovorí, že aj Syn oslavuje Otca: “Oslávil som ťa nad zemou,” hovorí Syn. . Dávajme si pozor, aby sme Ducha Svätého nepovažovali za nadradeného Otcovi a Synovi, pretože oslavuje Syna, ktorého oslavuje Otec, pričom v Písme nie je uvedené, že by ho oslavoval Otec alebo Syn.

5. 7. Tí, ktorí sú takto vyvrátení, sa však uchyľujú k tomuto inému argumentu: “Ten, kto posiela, je nadradený tomu, kto je poslaný.” Preto je Otec nadradený Synovi, pretože Syn neustále tvrdí, že je poslaný Otcom. Otec je teda nadradený Synovi, pretože Syn neustále potvrdzuje, že je poslaný Otcom. . Duch Svätý je zo svojej strany podriadený Otcovi a Synovi, pretože Otec ho posiela, ako sme povedali, a Syn ho tiež posiela, ako o tom svedčí jeho slovo: Ale ak odídem, pošlem ho k vám. . V súvislosti s touto otázkou sa najprv pýtam, odkiaľ bol Syn poslaný a kam bol poslaný. “Ja,” povedal, “som vyšiel z Otca a prišiel na tento svet. . Vychádzať z Otca a prichádzať na tento svet znamená byť poslaný. Čo znamená výrok, ktorý o ňom hovorí sám evanjelista: Bol na svete a svet vznikol skrze neho a svet ho nepoznal? A hneď dodáva: Prišiel do svojho vlastného . Určite bol poslaný tam, odkiaľ prišiel, ale ak bol poslaný na tento svet, pretože vyšiel od Otca a bol na tomto svete, potom bol poslaný tam, kde bol. Na druhej strane, keď prorok hovorí: “Naplním nebesia i zem. ak sa vzťahuje na Syna (lebo niektorí chcú, aby to bol on, kto hovoril k prorokom alebo ústami prorokov), kam bol poslaný, ak nie tam, kde bol? Lebo všade to bol Ten, kto hovorí: “Ja naplním nebo i zem. Na druhej strane, ak sa toto tvrdenie týka Otca, kde by mohol byť Otec bez svojho Slova a bez svojej Múdrosti, ktorá sa s mocou rozprestiera od jedného konca po druhý a všetko riadi dobrotou? ? Ale ani on nemohol byť nikde bez svojho Ducha. Ak je teda Boh všade, všade je aj jeho Duch. Tak aj Duch Svätý bol poslaný tam, kde bol. Preto ten, kto nenašiel miesto, kde by unikol Božiemu pohľadu, a hovorí: “Ak vystúpim do neba, si tam; ak zostúpim do pekla, si tam Preto ten, ktorý nenašiel miesto, kde by unikol Božiemu pohľadu, hovorí: Ak vystúpim do neba, si tam, ak zostúpim do pekla, si tam.

5. 8. Ak sú teda Syn aj Duch Svätý poslaní tam, kde boli, musíme si položiť otázku, aké poslanie majú Syn a Duch Svätý. Nikde v Písme sa totiž nehovorí, že Otec bol poslaný sám. Apoštol píše o Synovi takto: Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, stvoreného pod Zákonom, aby vykúpil tých, ktorí boli pod Zákonom….. . Poslal – ako hovorí – svojho Syna, stvoreného zo ženy. Ktorý katolík nevie, že týmto slovom “žena” nechcel apoštol naznačiť stratu panenstva, ale podľa židovského spôsobu vyjadrovania rozdiel v pohlaví? Keď teda hovorí, že Boh poslal svojho Syna stvoreného zo ženy, dostatočne tým dokazuje, že poslaním Syna je práve narodenie zo ženy. Preto nakoľko sa narodil z Boha, bol na tomto svete. ale keďže sa narodil z Márie, prišiel akoby poslaný na tento svet. . Otec ho však nemohol poslať bez Ducha Svätého, a to nielen preto, že keď ho Otec poslal, teda keď ho stvoril z lona ženy, vôbec ho nestvoril bez pomoci svojho Ducha, ale aj preto, že v evanjeliu na otázku Panny Márie: Ako sa to stane? sa nachádzajú tieto slová ako odpoveď, úplne jasné a zrejmé: Duch Svätý zostúpi na vás a moc Najvyššieho vás zatieni. Matúš hovorí: Otehotnela z Ducha Svätého. . Ale u proroka Izaiáša je to sám Kristus, kto má potvrdiť svoj budúci príchod: A teraz ma poslal Pán Boh, on a jeho Duch 

5. 9. Možno niektorí pôjdu dokonca tak ďaleko, že budú tvrdiť, že Syn bol poslaný sám sebou, pretože počatie a narodenie Márie je dielom Trojice, ktorá stvorila všetko stvorené. “Ale potom,” namietnu, “ako ho mohol Otec poslať, keď poslal sám seba?” Tomuto človeku odpoviem predovšetkým tým, že ho požiadam, aby povedal, ak môže, ako Otec posvätil Syna, ak sa Syn posvätil sám. Sám Pán totiž hovorí tieto dve vety: Tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet, hovoríte: “Rúhajte sa!”, lebo som povedal: “Ja som Boží Syn. a inde: A pre nich sa posväcujem. . Preto sa tiež pýtam, ako ho Otec odovzdal, ak sa sám odovzdal. Apoštol Pavol totiž potvrdzuje oboje: “Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých,” hovorí. Na inom mieste hovorí o tom istom Spasiteľovi: “Ten, ktorý ma miloval a vydal sám seba za mňa”. . Verím, že mi odpovie, ak túto vec dobre pozná, že vôľa Otca a Syna je jedna a nedeliteľná. Preto chápte vtelenie a narodenie Panny, v ktorom spočíva jeho poslanie, ako nedeliteľné, spôsobené jedným a tým istým pôsobením Syna a Otca, samozrejme, bez vylúčenia Ducha Svätého, o ktorom sa jasne hovorí: Ona sa našla v dieťati na základe Ducha Svätého. . Ak budeme pokračovať v našom skúmaní týmto spôsobom, možno uvidíme jasnejšie v otázke: Ako Boh poslal svojho Syna? ? Prikázal mu, aby prišiel, a prišiel v poslušnosti voči tomu, kto mu prikázal, alebo ho prosil, aby prišiel, alebo ho len nabádal, aby prišiel? V každej z týchto troch alternatív sa misia uskutočnila zásahom Slova, ale Božie Slovo je Boží Syn. Pretože ho Otec poslal skrze Slovo, bol poslaný Otcom a Synom. Preto bol Otcom a Synom poslaný sám Syn, pretože Slovo Otca je sám Syn. Veď kto by prijal takú svätokrádežnú hypotézu, že Otec vyslovil časné slovo, aby poslal svojho večného Syna a zjavil ho telesne v čase? Ale naopak, v samotnom Božom Slove, ktoré bolo od počiatku u Boha a bolo Bohom, teda v samotnej Božej Múdrosti, bol mimo času určený čas, kedy sa mala Múdrosť zjaviť v tele. . Preto Slovo bolo na počiatku, mimo akéhokoľvek časového začiatku, a Slovo bolo u Boha a Slovo bolo Bohom, mimo času bolo v tom istom Slove stanovené, v akom čase sa Slovo malo vteliť a prebývať medzi nami. . Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, teda stvoreného v čase. Boh poslal svojho Syna, stvoreného zo ženy, teda stvoreného v čase, aby sa vtelené Slovo mohlo zjaviť ľuďom, pretože v Slove bolo mimo času stanovené, v akom čase sa to má stať. Veď vo večnej Božej Múdrosti sa časová postupnosť nachádza bez časovej následnosti. Keďže teda Otec a Syn sú príčinou zjavenia sa Syna v tele, právom sa hovorí, že bol poslaný ten, ktorý sa zjavil v tele, ktorý naopak poslal toho, ktorý sa v tele nezjavil. Je totiž správne považovať za predmet misie tie skutočnosti, ktoré sa dejú viditeľne pred našimi očami vďaka neviditeľnému zásahu duchovnej bytosti. Ľudská prirodzenosť, ktorá bola prijatá, patrí k osobe Syna, nie však k osobe Otca. Preto neviditeľný Otec spolu so Synom, ktorý je tiež neviditeľný, zviditeľnil samého Syna, to znamená, ako bolo povedané, poslal ho…. . Ak by sa Syn stal viditeľným a prestal by byť neviditeľným ako Otec, teda ak by sa neviditeľná prirodzenosť Slova zmenila na viditeľné stvorenie, potom by sme mali Syna považovať len za poslaného Otcom, a nie aj za poslaného spolu s Otcom. . Keďže však prirodzenosť služobníka bola prijatá takým spôsobom, že božská prirodzenosť neprešla žiadnou zmenou, vyplýva z toho, že Otec a Syn bez toho, aby sa zjavili, vytvorili to, čo sa malo zjaviť v Synovi, totiž že neviditeľný Otec a neviditeľný Syn poslali samotného Syna vo viditeľnej podobe. Prečo teda povedal: Neprišiel som sám od seba? Tento výraz možno vysvetliť odkazom na povahu sluhu, v súvislosti s ktorou bolo tiež povedané: Nikoho nesúdim.

5. 10. Ak sa teda tvrdí, že Syn bol poslaný, pretože sa navonok prejavil v telesnom stvorení, ten, ktorý je vo svojej duchovnej prirodzenosti vždy skrytý pred ľudskými očami, je ľahké pochopiť, prečo sa o poslaní hovorí aj v súvislosti s Duchom Svätým. Stvorená forma bola vytvorená v čase, aby sa viditeľne prejavil Duch Svätý, keď zostúpil na samotného Pána pod telesnou podobou holubice alebo keď desať dní po jeho nanebovstúpení, v deň Letníc, náhle prišiel z neba zvuk podobný prudkému vetru a ukázali sa im jednotlivé jazyky podobné ohňu, ktoré spočinuli na každom z nich. . Práve toto konanie, ktoré sa viditeľne prejavilo a ponúklo smrteľným očiam, sa nazýva poslaním Ducha Svätého. Nešlo o prejav jeho vlastnej podstaty, ktorou je neviditeľný a nemenný ako Otec a Syn, ale o to, aby sa dotkol sŕdc ľudí vonkajším prejavom, aby ich viedol od dočasného prejavu toho, ktorý prišiel, k tajomnej večnosti toho, ktorý je vždy prítomný.

6. 11. V žiadnej časti Písma sa však netvrdí, že Boh Otec je nadradený Duchu Svätému alebo že Duch Svätý je podradený Bohu Otcovi, pretože stvorenie, ktoré slúžilo Duchu Svätému na zjavenie, si Duch Svätý neprevzal, podobne ako si osoba Božieho Slova prevzala ľudskú prirodzenosť, aby sa predstavila v podobe človeka. Tento človek nemal Božie slovo na rovnakej úrovni ako iní svätí a múdri ľudia, ale bol nad nimi. Nie v tom zmysle, že by vlastnil Božie slovo vo väčšej miere, aby ich prevyšoval v múdrosti, ale v tom zmysle, že on sám bol Slovom. Lebo Slovo v tele je jedna vec a Slovo, ktoré sa stalo telom, je vec druhá. To znamená, že Slovo v človeku je jedna vec a Slovo človek je druhá vec. V skutočnosti je slovo “telo” synonymom slova “človek” vo výroku: Slovo sa stalo telom. ako aj v druhom: A každé telo uvidí Božiu spásu. . Nejde o telo bez duše alebo ducha, ale každé telo znamená “každý človek”. Preto stvorenie, v ktorom sa mal zjaviť Duch Svätý, nebolo prijaté ako to ľudské telo a túto ľudskú prirodzenosť prijala panna Mária. . Veď Duch Svätý nezobrazil tú holubicu, ten vietor alebo ten oheň, ani ich nezjednotil so sebou a so svojou osobou v tom istom stave naveky. Inak by bola prirodzenosť Ducha Svätého premenlivá a premenlivá, keby sa tieto javy nedosiahli zmenou v stvoreniach, ale keby sa sám Duch Svätý premenlivo menil na jedno a druhé, ako sa voda mení na ľad. Tieto stvorenia sa však objavili vtedy, keď to bolo vhodné, pretože stvorenie slúži Stvoriteľovi. A je zmenený a premenený podľa vôle Toho, ktorý zostáva nemenný sám v sebe, aby ho označil a zjavil tak, ako bolo potrebné označiť a zjaviť ho smrteľníkom. Preto, hoci Písmo nazýva tú holubicu Duchom a hovorí o tom ohni: a objavili sa rôzne jazyky jeden od druhého, ktoré sa zdali byť z ohňa, ktorý spočíval na každom z nich, a začali hovoriť rôznymi jazykmi, ako im Duch dával hovoriť Ale nemôžeme povedať, že Duch Svätý je Boh a holubica, že je Boh a oheň, ako hovoríme, že Syn je Boh a človek. Nemôžeme to povedať ani tak, ako hovoríme, že Syn je Baránok Boží, ani s Jánom Krstiteľom, ktorý hovorí: Hľa, Baránok Boží. alebo s Jánom Evanjelistom, keď v Zjavení vidí zabitého Baránka. Toto prorocké videnie sa totiž neponúkalo telesným očiam prostredníctvom telesných foriem, ale prejavovalo sa v duchu. ale prejavoval sa v duchu prostredníctvom duchovných obrazov tiel. Namiesto toho všetci, ktorí to videli, videli tú holubicu a ten oheň svojimi očami. O ohni sa vlastne dá diskutovať (vzhľadom na stavbu vety), či ide o telesnú alebo duchovnú víziu. V skutočnosti sa v texte nepíše: “videli rozlievajúce sa ohnivé jazyky”, ale: “objavili sa ohnivé jazyky”. . Nemáme vo zvyku hovoriť “zjavil sa mi” rovnako ako “videl som”. A práve pri duchovných zjaveniach zmyslových obrazov je zvykom hovoriť “zjavilo sa mi” a “videl som”, zatiaľ čo pri veciach, ktoré nám padajú hmotne pred oči, nehovoríme “zjavilo sa mi”, ale “videl som”. V súvislosti s týmto ohňom sa preto môžeme pýtať, ako bol videný, či vnútorným duchovným zrakom, ktorý sa však javil ako skutočne vonkajší, alebo skutočne objektívnym spôsobom telesnými očami. Pokiaľ ide o holubicu, o ktorej sa hovorí, že zostúpila telesne, nikto nikdy nepochyboval, že ju nebolo vidieť očami. Nemôžeme tiež povedať, že Duch Svätý je holubica a oheň, ako hovoríme, že Syn je skala (lebo Písmo hovorí: a skala bol Kristus ). Pretože tento kameň už existoval v prírode a bol nazvaný Kristus ako symbol nového božského zásahu. Ako kameň, na ktorý si Jakub položil hlavu a ktorý potom aj on vzal s pomazaním ako obraz Pána. . Tak bol aj Kristus Izák, keď prinášal drevo na svoju obetu. . K týmto už existujúcim veciam bol pridaný symbolický účel; neobjavili sa okamžite, ako tá holubica a ten oheň, len preto, aby boli symbolmi. Holubica a oheň sa mi zdajú byť podobnejšie tomu plameňu, ktorý sa zjavil Mojžišovi v kríku. k tomu stĺpu, za ktorým išli ľudia na púšti. a na hromy a blesky, ktoré sa objavili, keď bol Zákon daný na vrchu. . Tieto zmysluplné javy totiž existovali len preto, aby niečo znamenali, a potom zmizli.

7. 12. Preto sa hovorí o poslaní Ducha Svätého aj kvôli týmto telesným podobám, ktoré existovali na chvíľu, aby ho označovali a zjavovali ľudským zmyslom podľa ich potrieb. Nehovorilo sa však, že je nižší ako Otec, ako Syn, kvôli svojej prirodzenosti služobníka, pretože táto prirodzenosť služobníka bola prijatá v jednote osoby, zatiaľ čo tie zmyslové javy sa objavili dočasne, aby sa ukázalo, čo je potrebné, a potom prestali existovať. Prečo sa teda nehovorí, že Otec bol poslaný aj prostredníctvom tých zmyslových úkazov: plameňa kríka, oblačného a ohnivého stĺpu, blesku na vrchu a iných, ktoré sa možno objavili, keď podľa Písma hovoril k patriarchom, ak sa prostredníctvom týchto stvorených foriem a zmyslových úkazov, ktoré boli ponúknuté ľudským očiam, zjavil on sám? Na druhej strane, ak sa Syn zjavil skrze nich, prečo sa o jeho poslaní hovorí tak dlho potom, a to keď sa narodil zo ženy, ako hovorí apoštol: “Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna narodeného zo ženy”? Ak bol poslaný ešte skôr, keď sa zjavil patriarchom prostredníctvom tých efemérnych stvorených foriem? A ak sa nedá s istotou povedať, že bol poslaný inak, ako keď sa Slovo stalo telom. ako možno povedať, že Duch Svätý bol poslaný, ak sa nikdy nevtelil? Ak sa prostredníctvom tých viditeľných javov, ktoré sa oslavujú v Zákone a Prorokoch, nezjavil ani Otec, ani Syn, ale Duch Svätý, prečo sa o ňom hovorí, že bol poslaný teraz, keď bol poslaný už predtým týmito spôsobmi?

7. 13. V tejto veľmi zložitej otázke je potrebné s Božou pomocou vyriešiť najprv problém, či sa prostredníctvom týchto stvorených javov prejavil Otec, Syn alebo Duch Svätý; či sa niekedy prejavil Otec, niekedy Syn, niekedy Duch Svätý, alebo sa bez akéhokoľvek rozlišovania osôb, ale ako jeden a ten istý Boh, prejavila samotná Trojica. sa zjavila samotná Trojica. Po druhé, bez ohľadu na to, k akému riešeniu sa dospeje alebo aký názor sa prijme, treba si položiť otázku, či boli bytosti stvorené len preto, aby sa Boh mohol zjaviť ľudským očiam, ako sa v tom čase domnieval, že je to potrebné, alebo či anjeli, ktorí už existovali, boli poslaní hovoriť za Boha tým, že prijali telesnú podobu od rozumnej prírody, aby plnili konkrétnu úlohu, ktorá bola každému z nich zverená, t. j. aby na základe moci, ktorá im bola udelená, menili a pretvárali osoby Trojice. na základe moci, ktorú im udelil Stvoriteľ, svoje vlastné telá (pretože nie sú podriadení prírodným zákonom, ale ovládajú ich podľa svojej vôle) do foriem, ktoré považovali za vhodné a vhodné pre svoje úlohy. Nakoniec uvidíme to, čo sme sa rozhodli preskúmať, či Syn a Duch Svätý boli poslaní aj predtým, a ak boli, aký je rozdiel medzi týmto poslaním a poslaním, o ktorom hovorí evanjelium. To znamená, že nikto z nich nebol poslaný, iba keď sa Syn narodil z Panny Márie, alebo keď sa Duch Svätý zjavil vo viditeľnej podobe buď v holubici, alebo v ohnivých jazykoch.

8. 14. Nechajme preto bokom tých, ktorí si hrubo predstavovali prirodzenosť Slova a Múdrosti (ktorý zostáva totožný sám v sebe, obnovuje všetko a ktorého nazývame jediným Božím Synom) ako premenlivú, dokonca viditeľnú bytosť. Nechajme preto bokom tých, ktorí si hrubo predstavovali prirodzenosť Slova a Múdrosti (ktorý zostáva v sebe identický, obnovuje všetko a ktorého nazývame jediným Božím Synom) ako premenlivú, dokonca viditeľnú bytosť. K skúmaniu božských vecí, ktoré je v skutočnosti viac okázalé ako náboženské, pristupovali v duchu, ktorý je naozaj príliš hrubý. . Veď samotná duša ako duchovná substancia, hoci je tiež stvorená a mohla byť stvorená len tým, skrze ktorého bolo všetko stvorené a bez ktorého nič nevzniklo. Hoci je premenlivá, predsa nie je viditeľná; na druhej strane oni považovali za viditeľné samotné Slovo a samotnú božskú Múdrosť, skrze ktorú bolo všetko stvorené, pričom Múdrosť je nielen neviditeľná, ako je duša, ale aj nemenná, zatiaľ čo duša nie je; práve túto jej nemennosť nám pripomína výrok Písma: zostávajúc v sebe, obnovuje všetko. . A akoby sa snažili podoprieť svoj vratký omyl svedectvami Božieho Písma, využívajú výroky apoštola Pavla a to, čo sa tvrdí o jedinom Bohu, v ktorom uznávame samotnú Trojicu, interpretujú tak, že sa tvrdí len Otec, a nie aj Syn a Duch Svätý. Apoštol hovorí: Kráľovi vekov, nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu česť a sláva na veky vekov…. . Hovorí tiež: Požehnaný a jediný mocný, kráľ kráľov a vládca vládcov, jediný, ktorý má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto nikdy nevidel a nemôže vidieť. . Zdá sa nám, že sme už dostatočne diskutovali o tom, ako sa majú tieto výroky interpretovať.

9. 15. Tí, ktorí chcú, aby sa tieto slová chápali tak, že nie sú vyslovené o Synovi ani o Duchu Svätom, ale iba o Otcovi, tvrdia, že Syn je viditeľný nie prostredníctvom tela, ktoré na seba vzala Panna, ale už predtým, sám od seba. Hovorí sa totiž: “Zjavil sa v očiach patriarchov”. Vy im vznášate túto námietku: “Ak je Syn sám osebe viditeľný, je sám osebe aj smrteľný, a to preto, aby ste boli v súlade sami so sebou, keďže chcete chápať ako vyslovené len o Otcovi slová: On jediný má nesmrteľnosť; ak je totiž Syn smrteľný až po vtelení, pripúšťate, že Syn nie je rovnako viditeľný, iba ak vtelením.” Odpovedajú, že podľa ich názoru Syn nie je vtelením smrteľný, ale že bol smrteľný, keďže bol viditeľný, už pred vtelením. Ak totiž pripustíme, že Syn je smrteľný iba v dôsledku vtelenia, potom nie je nesmrteľný iba Otec, ale aj Syn, pretože nesmrteľné je aj jeho Slovo, skrze ktoré všetko vzniklo. Na druhej strane Syn, ktorý prijal smrteľné telo, nestratil z tohto dôvodu svoju nesmrteľnosť, pretože ani ľudská duša nemôže zomrieť spolu s telom, podľa svedectva samotného Pána: Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. . Inými slovami, Duch Svätý sa mal tiež vteliť. Tu je to, čo určite privedie našich odporcov do rozpakov, ak je Syn vtelením smrteľný: vysvetliť, ako má Otec sám nesmrteľnosť s vylúčením Syna a Ducha Svätého. Ale Duch Svätý nie je vtelený. Ak teda Duch Svätý, hoci nie je vtelený, je predsa len smrteľný, potom je jasné, že ani Syn nie je smrteľný z dôvodu vtelenia; ak je však Duch Svätý nesmrteľný, potom tvrdenie, že on sám má nesmrteľnosť, nemožno chápať len ako tvrdenie o Otcovi. Argument, ktorým podľa nich možno dokázať, že Syn bol v sebe smrteľný ešte pred vtelením, je tu celý: smrteľnosťou možno právom nazvať tú istú premenlivosť . V tomto zmysle sa hovorí, že aj duša zomiera nie preto, že sa mení na telo alebo inú substanciu, ale preto, že všetko, čo teraz existuje inak ako predtým, hoci si zachováva svoju podstatu, sa ukazuje ako smrteľné, pretože prestalo byť tým, čím bolo predtým. “Nuž teda,” hovoria, “keďže sa Boží Syn, skôr než sa narodil z Panny Márie, zjavil, on sám osobne, našim Otcom, nie vždy pod jednou a tou istou podobou, ale v rozličných podobách raz tak, inokedy onak, je aj viditeľný sám v sebe, pretože, ešte nevtelený, sa zjavil vo svojej nesmrteľnej podstate, aj smrteľný, nakoľko podlieha zmenám. Tak aj Duch Svätý, ktorý sa raz zjavil v podobe holubice a potom v podobe ohňa. . “Preto usudzujú, že tvrdenie: “Nesmrteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu” sa nevzťahuje na Trojicu, ale jedine a správne na Otca. a druhý: Ten, ktorý jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže.

9. 16. Nechajme však bokom tých, ktorí si nedokázali vytvoriť predstavu o neviditeľnej podstate duše a boli ďaleko od toho, aby uznali, že podstata jediného Boha, teda Otca, Syna a Ducha Svätého, zostáva nielen neviditeľná, ale aj nemenná, a teda pevná v pravej a autentickej nesmrteľnosti. Čo sa týka nás, ktorí tvrdíme, že Boh, Otec, Syn a Duch Svätý sa nikdy nezjavil ľuďom inak ako prostredníctvom hmotného stvorenia podriadeného jeho moci, usilujme sa pokojne a v katolíckom mieri skúmať, pripravení vziať do úvahy všetku bratskú a spravodlivú kritiku, ba dokonca aj útoky nepriateľa, ak má pravdu, či sa pred vtelením Krista našim otcom zjavil Boh vo svojej nedeliteľnej jednote, alebo jedna z osôb Trojice, alebo každá z nich akoby sama.

10. 17. Začnime rozhovorom medzi Bohom a človekom, ktorého sám Boh stvoril z bahna, opísaným v knihe Genezis. . Ak vynecháme prenesený význam a doslovne sa pridŕžame historickej autority tejto epizódy, zdá sa, že Boh hovoril k človeku v ľudskej podobe. V texte to určite nie je explicitne uvedené, ale kontext rozprávania to naznačuje, najmä tento detail príbehu: Adam počul večer hlas Boha, ktorý sa prechádzal po raji, a skryl sa uprostred záhrady, ktorá bola v raji, a Bohu, ktorý sa ho spýtal: Adam, kde si, odpovedal: Počul som tvoj hlas a skryl som sa pred tebou, lebo som nahý…. . Nechápem, ako možno túto Božiu prechádzku a tento rozhovor chápať doslovne, ak sa Boh nezjavil v ľudskej podobe. Nemožno totiž tvrdiť, že ide len o sluchový jav, ktorý vyvolal Boh, pretože sa uvádza, že Boh chodil, a nemožno ani tvrdiť, že ten, kto chodil po tom mieste, nebol viditeľný, pretože Adam sám hovorí, že sa skryl pred Božím pohľadom. Kto teda bol tým chodcom: Otec, Syn alebo Duch Svätý? Alebo to bol jednoducho Trojjediný Boh bez rozdielu osôb, ktorý hovoril k človeku v ľudskej podobe? V skutočnosti sa zdá, že syntax biblického rozprávania nikdy neprechádza od jedného predmetu k druhému a zdá sa, že to bol Ten, kto povedal prvému človeku: “Nech je svetlo” a “Nech je svetlo”. , e: Nech je obloha a ďalšie výrazy počas dní stvorenia. Teraz je zvykom pripustiť, že to bol Boh Otec, kto prikázal všetkým veciam existovať. Veď on všetko stvoril skrze svoje Slovo, to Slovo, ktoré podľa ortodoxného pravidla viery uznávame ako jeho jediného Syna. Ak to teda bol Boh Otec, kto prehovoril k prvému človeku, ten, ktorý sa večer prechádzal po raji, ak hriešny Adam od neho utiekol a odišiel do záhrady. Prečo by sa to nedalo pochopiť tak, že to bol on, kto sa zjavil Abrahámovi a Mojžišovi a všetkým, ktorým sa chcel zjaviť tak, ako sa mu páčilo, a použil premenlivé a viditeľné stvorenie, ktoré mu bolo poddajné, pričom zostal sám v sebe a vo svojej podstate, pre ktorú je nemenný a neviditeľný? Je však možné, že Písmo prešlo od jednej témy k druhej bez toho, aby na to výslovne poukázalo, a že hoci rozprávalo, že to bol Otec, kto povedal: “Nech je svetlo, a všetko, čo hovorí Genezis, urobil Otec prostredníctvom Slova,” už naznačilo, že je to Otec, kto urobil svetlo. teraz naznačuje, že je to Syn, ktorý hovorí k prvému človeku, bez toho, aby to povedal jasne, ale aby to pochopili tí, ktorí mu rozumejú.

10. 18. Kto teda má silu preniknúť do tejto záhady bystrosťou ducha, aby jasne pochopil, že aj Otec, či skôr len Syn a Duch Svätý, sa môže zjavovať ľudským očiam prostredníctvom viditeľných stvorení, nech pokračuje vo svojich úvahách a ak môže, nech pripraví jej výklad a rozbor. Čo sa však týka tohto úryvku Písma, v ktorom sa hovorí, že Boh prehovoril k človeku, zdá sa mi to záhadné. O to viac, že nie je jasné, či Adam videl Boha telesnými očami, pretože je veľkou otázkou, ktoré oči sa Adamovi a Eve otvorili, keď ochutnali zakázané ovocie. Lebo tieto oči boli zavreté skôr, ako ochutnali ovocie. Nezdá sa mi, že by bolo príliš prehnané tvrdiť, že Boh nemohol chodiť inak ako v telesnej podobe, ak Písmo predstavuje raj ako pozemské miesto. Samozrejme, je možné povedať, že Adam počul zvuk slov bez toho, aby videl nejakú zmyslovú podobu, pretože zo skutočnosti, že Písmo uvádza, že Adam sa skryl pred jeho pohľadom, nemusíme nevyhnutne vyvodiť záver, že Adam nebol schopný chodiť inak ako v telesnej podobe. nemusíme nevyhnutne vyvodzovať záver, že Adam videl Boha zvyčajne. Čo ak tým nemyslíme, že Adam videl Boha, ale že sa bál, že ho uvidí, pretože počul jeho hlas a kroky? Aj Kain totiž povedal Bohu: Skryjem sa pred tvojimi očami. A predsa nie sme nútení myslieť si, že zvyčajne videl Boha telesnými očami, vo viditeľnej podobe, hoci počul jeho hlas, ktorý sa ho pýtal na jeho zločin a hovoril s ním. Ťažko povedať, aký jazyk vtedy Boh použil, aby sa dal počuť citlivým ľudským ušiam. Je ťažké zistiť, aký jazyk Boh vtedy používal, aby ho počuli citlivé uši ľudí, najmä keď hovoril k prvému človeku, a túto otázku nemáme v úmysle v tejto práci skúmať. Ak by však išlo len o hlasy a zvuky, ktorými sa prvým ľuďom ponúkala istá vnímateľná Božia prítomnosť, nevidím dôvod, prečo by som v nich nemal rozpoznať osobu Boha Otca, a to tým skôr, že to bol on, kto sa prejavil hlasom, ktorý bolo počuť pri Ježišovom premenení v prítomnosti troch učeníkov na vrchu. v hlase, ktorý počul, keď naňho zostúpila holubica, hneď ako bol pokrstený, a v odpovedi, ktorú dostal, keď bol pokrstený. a v odpovedi, ktorú dostal, keď sa modlil k Otcovi, aby ho oslávil: Oslávil som ho a oslávim ho znova. . Nie že by sa ten hlas mohol ozývať bez zásahu Syna a Ducha Svätého, pretože Trojica je vo svojom pôsobení nedeliteľná, ale ten hlas sa ozýval, aby zjavil osobu Otca samotného, tak ako ľudská prirodzenosť vzatá z lona Panny Márie je dielom Trojice, ale osobne spojená len so Synom; pretože neviditeľná Trojica vytvorila viditeľnú osobu Syna samotného. A nič nám nebráni, aby sme v týchto hlasoch, ktoré počul Adam, rozpoznali nielen pôsobenie Trojice, ale aby sme ich chápali aj ako prejav tej istej Trojice. Výraz: “Toto je môj milovaný Syn” musíme v skutočnosti pripísať jedine Otcovi. . Ani viera, ani rozum nám nedovoľujú považovať Ježiša za syna Ducha Svätého, ani za Syna vo vzťahu k sebe samému. A keď počujeme výraz: Oslávil som ho a oslávim ho znova, rozpoznávame v ňom len osobu Otca. Je to totiž odpoveď na Pánovo zvolanie: Otče, osláv svojho Syna, modlitbu, ktorú mohol adresovať iba Bohu Otcovi, v žiadnom prípade nie Duchu Svätému, ktorého Synom nie je. Ale tu, kde je uvedené: A Pán Boh povedal Adamovi Ale tu, kde sa hovorí: “A Pán Boh povedal Adamovi”, nemožno povedať, prečo by to nemohla byť samotná Trojica.

10. 19. Keď teda čítame: A Boh povedal Abrahámovi: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojej rodiny a z domu svojho otca! nie je jasné, či Abrahám iba počul hlas, alebo aj niečo videl na vlastné oči. O niečo neskôr je však, pravda, trochu jasnejší text: Hospodin sa zjavil Abrahámovi a povedal mu: Túto krajinu dám tvojim potomkom….. . Ale ani tu nie je jasne uvedené, v akej podobe sa mu Pán zjavil a či to bol Otec, Syn alebo Duch Svätý. Možno by sme si mohli myslieť, že Syn sa zjavil Abrahámovi, pretože sa nepíše “Boh sa mu zjavil”, ale “Pán sa mu zjavil”. A hoci sú takzvaní bohovia na nebi i na zemi, ako je mnoho bohov a mnoho pánov, pre nás je jeden Boh, Otec, od ktorého všetko pochádza, a my sme v ňom, a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého bolo všetko stvorené, a my sme skrze neho. . V mnohých miestach Písma sa však Otec nazýva aj Pánom, napr: Pán mi povedal: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil. A tiež: Pán povedal môjmu Pánovi: Sadni si po mojej pravici. . A sú aj miesta, kde sa Duch Svätý nazýva Pánom, ako keď apoštol hovorí: Pán je Duch. Aby si nikto nemyslel, že práve Syn by sa kvôli svojej nehmotnej prirodzenosti nazýval Duchom, pokračuje: Kde je Pánov Duch, tam je sloboda. . Teraz už nikto nebude pochybovať o tom, že Pánov Duch je Duch Svätý. Preto, ak sa vrátime k úryvku, o ktorom sme hovorili, nie je jasné, či sa Abrahámovi zjavila osoba Trojice, alebo ten istý Boh Trojice, teda ten jediný Boh, o ktorom bolo povedané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a slúžiť len jemu…. . Určite pod dubom Mambre Abrahám videl troch mužov, ktorým ponúkol pohostinnosť, ktorých prijal pod svoju strechu a pohostil ich pri svojom stole. . Ale Písmo, ktoré začína rozprávať túto epizódu, nehovorí: “Zjavili sa mu traja muži”, ale: Zjavil sa mu Pán. Až potom, keď pokračuje v opise toho, ako sa mu zjavil Pán, pridáva rozprávanie o troch mužoch, ktorých Abrahám pozval do svojho domu (v množnom čísle). Neskôr ich oslovuje v jednotnom čísle, akoby bol len jeden človek. Tak aj jemu len jeden sľubuje syna od Sáry a toho Písmo nazýva “Pánom”, ako na začiatku rozprávania hovorí: Abrahámovi sa zjavil Pán. . Abrahám ich teda pozýva, umýva im nohy, sprevádza ich na odchode, akoby to boli ľudia, ale hovorí s nimi, akoby sa obracal na Pána Boha, keď mu sľubujú syna aj keď mu hovoria o blížiacom sa zničení Sodomy.

11. 20. Táto pasáž Písma si vyžaduje analýzu, ktorá nie je ani stručná, ani unáhlená. Keby sa totiž zjavil len jeden človek, tí, čo hovoria, že Boží Syn bol svojou prirodzenosťou viditeľný ešte predtým, ako sa narodil z Panny, o kom by hovorili, že je to on, ak nie o sebe? Iste, keďže podľa nich sa o Otcovi hovorí: “Len neviditeľnému Bohu . . Mohol by som sa ich však znova spýtať, ako to, že pred vtelením mal Syn podobu človeka, pretože mu umyli nohy a jedol pri ľudskom stole. Ako sa to mohlo stať, keď ešte stále existoval len v Božej prirodzenosti, bez toho, aby sa Jeho rovnosť s Bohom považovala za lúpež? Či to nebolo tak, že sa už sám exinancoval, vzal na seba prirodzenosť sluhu, stal sa podobným ľuďom a bol nájdený v ľudskej podobe? ? Vieme však, že to urobil tak, že vyšiel na svetlo Panny Márie. Ako sa teda predtým, než to urobil, zjavil Abrahámovi v podobe tohto jediného človeka? Bola táto ľudská podoba len prízrakom? Tieto otázky by som mohol klásť, keby sa Abrahámovi zjavil len jeden človek a bol by považovaný za Božieho Syna. Ale keďže sa zjavili traja ľudia a nie je povedané, že by niektorý z nich mal prednosť pred ostatnými v prirodzenosti, veku alebo sile, prečo by sme tu nemali spoznať viditeľným spôsobom, prostredníctvom viditeľného stvorenia, rovnosť Trojice a jednotu a totožnosť podstaty v troch Osobách?

11. 21. Niektorí sa môžu skutočne domnievať, že Písmo zamýšľa nadradiť jedného z týchto troch mužov a dáva mu vidieť Pána, Božieho Syna, zatiaľ čo títo dvaja by boli jeho anjelmi, pretože Abrahám, hoci sa objavuje v trojici, oslovuje slovom iba jedného a nazýva ho “Pán”. Sväté písmo nezabudlo zabrániť takýmto budúcim špekuláciám a názorom a vyvrátiť ich. Urobí tak krátko nato, keď hovorí, že Lota navštívili dvaja anjeli. Tento svätý muž, ktorý sa zaslúžil o to, že unikol zničeniu Sodomy, oslovuje titulom “Pán” v jednotnom čísle. . Písmo totiž pokračuje: Pán odišiel, keď skončil rozhovor s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil do svojho domu. 

12. Do Sodomy prišli večer dvaja anjeli . Na tomto mieste je potrebné dôkladnejšie preskúmať problém, ktorý som si stanovil na objasnenie. Je isté, že Abrahám hovoril s tromi mužmi, ale používa jednotné číslo “Pán”. Niekto možno povie, že len v jednom z troch prípadov spoznal Pána, v ostatných dvoch spoznal jeho anjelov. Čo však v tomto prípade znamená nasledujúci text: “Pán odišiel, keď skončil rozhovor s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil do svojho domu”? . Podvečer prišli do Sodomy dvaja anjeli. ? Bolo to tak, že len ten z troch, ktorý bol spoznaný ako Pán, odišiel a poslal dvoch anjelov, ktorí boli s ním, aby zničili Sodomu? Pozrime sa, čo nasleduje: “Dvaja anjeli prišli”, hovorí Písmo, “do Sodomy podvečer. Lot sedel pri bráne Sodomy. Len čo ich Lót uvidel, vyšiel im v ústrety, poklonil sa im až k zemi a povedal: “Prosím vás, páni, dovoľte mi prísť do domu vášho sluhu. . Tu je jasné, že anjeli boli dvaja, že boli v množnom čísle pozvaní do domu, že ich úctivo nazývali pánmi, pretože ich možno považovali za ľudí.

12. 22. Je tu však ešte jedna ťažkosť: keby ich nepoznal ako Božích anjelov, Lót by sa pred nimi nepokoril na zem. Ale prečo im potom ponúka ubytovanie a jedlo, akoby potrebovali takúto láskavosť? Nech už je však tajomstvo, ktoré sa tu skrýva, akékoľvek, pokračujme v téme, ktorú sme začali. Objavia sa dvaja, obaja sa volajú anjeli, sú pozvaní v množnom čísle, Lót s nimi hovorí v množnom čísle, kým neopustia Sodomu. Potom Písmo pokračuje a hovorí: Keď ich vyviedli, povedali mu: Zachráň sa, od toho závisí tvoj život! Neohliadajte sa a nezastavujte sa nikde na rovine; choďte na vrch, tam budete v bezpečí, aby ste nezahynuli. Lot im však povedal: “Prosím ťa, Pane, hľa, tvoj služobník našiel milosť v tvojich očiach. . Čo znamená: Povedal im: Prosím ťa, Pane….. … keď ten, ktorý bol Pánom a poslal anjelov, už odišiel? Prečo sa hovorí: “Prosím ťa, Pane,” a nie: “Prosím ťa, páni”? Ak sa chcel Lot jedného z nich spýtať, prečo Písmo hovorí: Lot im povedal: Prosím ťa, Pane, hľa, tvoj služobník našiel milosť v tvojich očiach? Máme tu vidieť aj v množnom čísle dve osoby? A potom jediný Pán Boh v jednote svojej prirodzenosti, pretože obaja sú oslovení ako jeden? O ktorých dvoch osobách však hovoríme? Otec a Syn, alebo Otec a Duch Svätý, alebo Syn a Duch Svätý? Posledná hypotéza je zrejme najpresvedčivejšia. Hovoria totiž, že boli poslaní, ako to hovoríme o Synovi a Duchu Svätom, ale nikde v Písme nenachádzame, že by bol poslaný Otec.

13. 23. Keď bol Mojžiš poslaný, aby vyslobodil izraelský ľud z Egypta, podľa Písma sa mu Boh zjavil takto. 23. Keď bol Mojžiš poslaný, aby vyslobodil izraelský ľud z Egypta, podľa Písma sa mu Boh zjavil takto: pásol stádo svojho svokra Jetra, midjánskeho kňaza, a pri hnaní stáda cez púšť prišiel na Boží vrch Horeb. A Pánov anjel sa mu zjavil v ohnivom plameni uprostred kríka. A videl, že celý krík bol v plameni ohňa a nezhasol. A Mojžiš povedal: “Chcem tam ísť a vidieť toto veľké videnie: prečo sa ten ker nezničil! Keď Pán videl, že sa priblížil z jednej strany, aby ho pozoroval, zavolal ho zprostred kríka a povedal: “Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. . Aj tu sa hovorí najprv o Pánovom anjelovi a potom o Bohu. Je teda anjel možno Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým, Bohom Jakubovým? Potom si môžeme právom myslieť, že je to sám Spasiteľ, o ktorom apoštol hovorí: “Tí, ku ktorým patria patriarchovia a z ktorých vyšiel Kristus podľa tela, Ten, ktorý je nadovšetko, požehnaný Boh na veky vekov….. . Keďže Boh, ktorý je nadovšetko požehnaný, je požehnaný naveky, nie je nerozumné myslieť si, že aj tu je Bohom Abrahámovým, Bohom Izákovým a Bohom Jakubovým. Prečo je však najprv nazvaný Pánovým anjelom, keď sa zjavil v plameni ohňa uprostred kríka? ? Možno preto, že bol jedným z nespočetných anjelov, ale poverený zastupovať osobu svojho Pána? Alebo to bolo nejaké stvorenie, ktoré sa viditeľne zjavilo, aby túto funkciu vykonávalo, a ktorému boli použité citlivé slová, ktorými bola Pánova prítomnosť signalizovaná aj ľudským zmyslom, a to vhodným spôsobom prostredníctvom stvorenia podriadeného Bohu? Ak to bol jeden z anjelov, kto môže nesporne povedať, či bol poverený zastupovať osobu Syna alebo Ducha Svätého, alebo Boha Otca, alebo jednoducho samotnú Trojicu, Boha jediného, aby anjel mohol povedať: Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov…? ? Nemožno totiž povedať, že Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov je Boží Syn a nie Otec, a nikto sa neodváži povedať, že Duch Svätý alebo tá istá Trojica, ktorá je, ako veríme a myslíme, jediný Boh, nie je Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Veď on nie je Bohom tých patriarchov, ktorí nie sú Bohom. Ak teda nielen Otec je Boh, ako to uznávajú všetci heretici, ak aj Syn je Boh, čo musia uznať, aj keď proti svojej vôli, na základe slov apoštola: On je nadovšetko, Boh požehnaný na veky vekov. Ak je aj Duch Svätý Boh, podľa toho, čo hovorí apoštol: Oslavujte Boha na svojom tele. ak je aj Duch Svätý Boh, podľa toho, čo hovorí apoštol: Oslavujte Boha na svojich telách, kým predtým povedal: Neviete, že vaše telá sú chrámy Ducha Svätého, ktorý je vo vás a ktorého ste dostali od Boha? ak sú všetci traja jedným Bohom Ak sú všetci traja jedným Bohom, ako verí katolícka ortodoxia, nie je dostatočne jasné, ktorú osobu Trojice anjel predstavoval, ak to bol jeden z anjelov, ani či predstavoval osobu alebo samotnú Trojicu. Na druhej strane, ak už existujúca vec bola prijatá do užívania a tak, aby sa mohla zjaviť ľudským očiam a aby ju mohli počuť uši, a bola nazvaná a Anjel Pána a Pán a Boh, potom v tomto prípade nemožno Boha chápať ako Otca, ale buď ako Syna, alebo ako Ducha Svätého. Samozrejme, nepamätám si na žiadny text, v ktorom by bol Duch Svätý nazvaný anjelom, ale jeho pôsobenie by nám mohlo umožniť priradiť mu toto pomenovanie. V skutočnosti sa o ňom hovorí: On vám oznámi veci, ktoré sa stanú…. . Je známe, že grécke slovo “anjel” v preklade do latinčiny znamená “nuncius”. Čo sa týka Pána Ježiša Krista, v Prorokovi čítame veľmi jasne, že mu bol priradený prívlastok Anjel Veľkej rady. . Ďalšie dva prívlastky Boh a Pán anjelov sa vzťahujú na Ducha Svätého a Božieho Syna.

14. 24. Podobne Písmo hovorí o odchode Izraelitov z Egypta. Boh išiel pred nimi vo dne v podobe oblačného stĺpa, aby ich viedol na ceste, a v noci v podobe ohňa; a oblačný stĺp vo dne a ohnivý stĺp v noci sa nikdy nevzdialil z prítomnosti ľudu. . Kto môže v tomto prípade pochybovať o tom, že Boh sa zjavil v očiach ľudí prostredníctvom stvorenia, telesného stvorenia, ktoré podlieha jeho vôli, a nie jeho vlastnej podstate? Rovnako však nie je jasné, či sa zjavil Otec, Syn, Duch Svätý alebo samotná Trojica, jediný Boh. Nemyslím si, že je to jasné aj z nasledujúceho úryvku: V oblaku sa zjavila Pánova sláva. Pán prehovoril k Mojžišovi a povedal: “Počul som reptanie Izraelitov…..

15. 25. Teraz hovorme o oblakoch, hlasoch, bleskoch, trúbení a dyme na vrchu Sinaj: Vrch Sinaj celý dymil, lebo Pán tam zostúpil uprostred ohňa, a dym stúpal ako dym z pece. Všetci ľudia sa strašne báli. Zvuk trúbky bol čoraz hlasnejší. Mojžiš prehovoril a Boh mu odpovedal hromobitím. . A o niečo ďalej, po tom, čo bol daný Zákon vyjadrený v Desatore, Písmo pokračuje: A všetok ľud bol svedkom hromu, blesku, zvuku trúby a dymiaceho vrchu. a o niečo neskôr: Ľud stál v odstupe, kým Mojžiš sa priblížil ku kaliguli, kde bol Boh, a Pán povedal Mojžišovi... . Čo tu treba povedať okrem toho, že nikto nie je taký hlúpy, aby veril, že dym, oheň, oblaky, šero a iné podobné veci sú podstatou Slova a Múdrosti Božej, ktorou je Kristus, alebo podstatou Ducha Svätého? Ani Árijci nikdy nezašli tak ďaleko, aby to tvrdili o Bohu Otcovi. Preto tieto zázraky vykonalo stvorenie, ktoré je poddajné Stvoriteľovi. A boli predstavené ľudským zmyslom spôsobom, ktorý im vyhovoval; inak na základe výroku: Mojžiš vstúpil do tmy, kde bol Boh. Inak, na základe tvrdenia, že Mojžiš vošiel do hmly, kde bol Boh, niektorí uveria, že ľudia videli hmlu, ale Mojžiš v hmle videl telesnými očami Božieho Syna, o ktorom heretickí blázni tvrdia, že sa zjavil vo svojej vlastnej bytosti. Možno pripustiť, že Mojžiš ho videl telesnými očami, ak je možné telesnými očami kontemplovať nie, ako hovorím, Múdrosť Božiu, čiže Krista, ale dokonca len tú istú múdrosť ako každý človek a každý múdry človek. Totiž preto, lebo Písmo hovorí o praotcoch Izraela, že videli miesto, kde odpočíval Boh Izraela, a že pod jeho nohami bola akoby zafírová doska a čistotou sa podobala nebu. Treba pripustiť, že Ten, ktorý je Slovo a Múdrosť Božia, spočinul vo svojom bytí v bode v zemskom priestore, Ten, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca po druhý a všetko spravuje s dobrotou. a Slovo Božie, ktorým bolo všetko stvorené, je také premenlivé, že sa niekedy zmršťuje a niekedy rozťahuje? (Nech Pán chráni ducha svojich verných pred takýmito myšlienkami). Na druhej strane, ako sme už neraz povedali, práve prostredníctvom stvorenia podriadeného Bohu sa tieto viditeľné a vnímateľné javy prezentujú na označenie neviditeľného a pochopiteľného Boha (t. j. nielen Otca, ale aj Syna a Ducha Svätého), od ktorého pochádzajú, skrze ktorého alebo v ktorom sú všetky veci. Hoci zostáva pravdou, že neviditeľné Božie dokonalosti od stvorenia sveta sa stávajú zrozumiteľnými, ak sa správne uvažuje o jeho dielach, o jeho večnej moci aj o jeho božstve. 

15. 26. Čo sa však týka problému, ktorým sme sa začali zaoberať, neviem, ako rozpoznať, kto aj na vrchu Sinaj prostredníctvom všetkých tých desivých zázrakov, ktoré boli predložené ľudským zmyslom, správne prehovoril, či Trojjediný Boh, Otec, Syn alebo Duch Svätý. Ale ak je tu dovolené predložiť hypotézu s rezervou a opatrnosťou, bez toho, aby sme sa odvážili vysloviť pravdivé tvrdenie, prečo by sme, vzhľadom na to, že môže ísť o osobu Trojice, nemali skôr uvažovať o Duchu Svätom? Zákon, ktorý bol v tom čase daný, bol podľa výroku Písma napísaný na kamenných doskách Božím prstom. ktorý, ako vieme z evanjelia, označuje Ducha Svätého. . Na druhej strane, od zabitia baránka a slávenia Veľkej noci do dňa, keď sa tieto veci začali diať na vrchu Sinaj, uplynie päťdesiat dní, rovnako ako po Pánovom umučení uplynie päťdesiat dní od jeho zmŕtvychvstania do dňa, keď prišiel Duch Svätý, ktorého prisľúbil Boží Syn. Navyše, keď prišiel, podľa toho, čo čítame v Skutkoch apoštolov, zjavil sa v podobe samostatných ohnivých jazykov, ktoré spočinuli na každom z apoštolov. To je v súlade s knihou Exodus, kde sa píše: “Hora Sinaj bola celá zadymená, lebo Boh tam zostúpil v ohni”. a o kúsok ďalej: Pánova velebnosť sa zjavila v podobe horiaceho ohňa na vrchole hory pred Izraelitmi. . Ak predpokladáme, že tieto zázraky sa stali takýmto spôsobom, pretože ani Otec, ani Syn by sa nemohli na tom mieste zjaviť takýmto spôsobom bez Ducha Svätého, skrze ktorého mal byť napísaný Zákon, potom máme istotu, že Boh sa na tom mieste zjavil nie vo svojej podstate, ktorá zostáva neviditeľná a nemenná, ale prostredníctvom tejto stvorenej veci. Ale pokiaľ viem, žiadne konkrétne znamenie nenaznačuje, že by to bola konkrétna osoba Trojice.

16. 27. Obyčajne väčšinu mätú aj tieto slová: A Pán hovoril Mojžišovi z tváre do tváre, ako sa hovorí s priateľom. . Krátko nato však Mojžiš sám hovorí: “Ak som teda našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne, aby som ťa videl a našiel milosť v tvojich očiach a vedel, že tento ľud je naozaj tvojím ľudom. . A o niečo neskôr: Mojžiš povedal Pánovi: Ukáž mi svoju velebnosť. . Ako to, že niektorí verili, že v spomínaných zjaveniach sa Boh zviditeľnil vo svojej podstate, a to až do takej miery, že niektorí nekompetentní ľudia považovali Božieho Syna za viditeľného v sebe samom, a nie prostredníctvom stvorení, a verili, že Mojžiš vstúpil doprostred kaliguly v tom zmysle, že v očiach ľudí sa predstavila clona z oblakov kým v oblakoch videl Božiu tvár a počul jeho slová? A v akom zmysle sa hovorí: Pán hovoril s Mojžišom z tváre do tváre ako ten, kto hovorí so svojím priateľom? ? Hľa, sám Mojžiš hovorí: Ak som našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne. . Mojžiš si zjavne dobre uvedomoval, čo sa mu javí v materiálnej podobe, a žiadal pravé videnie Boha v duchovnej podobe. Tento rozhovor, ktorý sa prejavoval hlasmi, bol zjavne modulovaný ako rozhovor priateľa s priateľom. Ale kto vidí Boha Otca telesnými očami? Slovo, ktoré bolo na počiatku a bolo Bohom a skrze ktoré všetko vzniklo, kto ho vidí telesnými očami? kto ho vidí telesnými očami? A kto vidí Ducha múdrosti telesnými očami? Čo teda znamená, že sa mi jasne ukážeš? ak nie: “Ukáž mi svoju podstatu”? Keby Mojžiš túto otázku nepoložil, určite by sme sa museli zmieriť s bláznami, ktorí veria, že prostredníctvom vyššie uvedených skutkov a slov sa Mojžišovým očiam zjavila Božia podstata, zatiaľ čo nám je najzreteľnejším spôsobom zjavené, že Mojžiš takéto videnie nemohol získať, hoci prejavil túžbu po tom. Kto sa teda odváži tvrdiť, že prostredníctvom takýchto javov, podobných tým, ktoré sa vo viditeľnej podobe zjavili aj Mojžišovi, sa očiam nejakého smrteľníka zjavila pravá Božia bytosť, a nie namiesto nej stvorenie poddajné Božej vôli?

16. 28. A tu je opäť to, čo Pán hovorí Mojžišovi v pokračovaní textu: Nebudeš môcť vidieť moju tvár a žiť, lebo nikto nemôže vidieť moju tvár a žiť. Potom povedal: “Tu je miesto blízko mňa; postav sa na tú skalu, kým môj majestát prejde okolo. Položím ťa na vrchol skaly a zakryjem ťa svojou rukou, kým neprejdem. Potom stiahnem svoju ruku a uvidíte môj chrbát, ale moja tvár sa vám nezjaví.

17. Nie bezdôvodne sa chrbát Boží zvyčajne chápe ako obraz nášho Pána Ježiša Krista v zmysle tela, podľa ktorého sa narodil z Panny, zomrel a vstal z mŕtvych. O Božom chrbte možno povedať, že je Kristovým telom, pretože smrteľnosť je oveľa nižšia ako božstvo, alebo preto, že sa ju rozhodol prijať neskôr, takmer na konci sveta. Na druhej strane jeho tvár znamená tú božskú prirodzenosť, v ktorej nepovažoval svoju podobnosť s Bohom Otcom za krádež. príroda, ktorú nikto nemôže vidieť bez smrti alebo preto, že po tomto živote, v ktorom sme pútnikmi ďaleko od Pána a kde porušiteľné telo zaťažuje dušu. uvidíme Krista tvárou v tvár, ako hovorí apoštol. Žalm hovorí o tomto živote: “Áno, každý človek, ktorý žije, je len zdanlivý. a ďalšie: Lebo žiadny živý človek sa nemôže ospravedlniť pred tebou. . Ako hovorí Ján, v tomto živote ešte nie je ukázané, čím budeme. Vieme,” hovorí, “že keď sa to stane zjavným, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je. Vieme,” hovorí, “že keď sa to stane zjavným, budeme mu podobní, lebo ho uvidíme takého, aký je, čím zjavne chce povedať, že sa to vzťahuje na posmrtný život, po tomto živote, keď splatíme dlh smrti a dostaneme prísľub vzkriesenia. Alebo aj teraz, keď duchovne poznávame Božiu Múdrosť, skrze ktorú všetko vzniklo, v rovnakej miere umierame pre trpiacich. v tej istej miere, v akej umierame telesným náklonnostiam, aby sme tento svet považovali za mŕtvy pre nás, umierame aj tomuto svetu a hovoríme s apoštolom: Svet je ukrižovaný pre mňa a ja pre svet…. . O tejto smrti hovorí aj apoštol: Ak ste teda zomreli spolu s Kristom, prečo si ako ľudia žijúci vo svete nechávate vnucovať? . Nie je preto bezdôvodné, že nikto nebude môcť vidieť tvár Múdrosti bez toho, aby zomrel. teda samotný prejav Božej Múdrosti. Veď Múdrosť je tá nádhera, ku ktorej každý človek túži kontemplovať a milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celým svojím duchom. . Aby mohol dosiahnuť túto kontempláciu, ten, kto miluje svojho blížneho ako seba samého, buduje svojho blížneho, ako len môže; od týchto dvoch prikázaní závisí celý Zákon a Proroci. . Túto myšlienku vyjadril aj sám Mojžiš, ktorý povedal, vedený láskou k Bohu, ktorá ho zo všetkého najviac spaľovala: “Ak som našiel milosť v tvojich očiach, ukáž sa mi jasne, aby som našiel milosť v tvojich očiach. a hneď dodal, že aj z lásky k blížnemu: A aby vedel, že tento ľud je tvojím ľudom. . Je to teda krása, ktorej túžba uchvacuje každú rozumnú dušu, dušu, ktorá je tým horlivejšia, čím je čistejšia, čím viac sa povznáša k duchovným skutočnostiam, čím viac sa povznáša k duchovným skutočnostiam, čím viac odumiera telesným skutočnostiam. Ale kým sme pútnikmi ďaleko od Pána a kráčame vierou, a nie videním. Pokiaľ sme však pútnikmi vzdialenými od Pána a kráčame vierou, a nie videním, musíme sa pozerať na Kristov chrbát, teda na jeho telo, prostredníctvom samotnej viery, teda stojac pevne na pevnom základe viery, ktorý kameň symbolizuje: musíme ho kontemplovať z takejto dokonale bezpečnej pozorovateľne, teda v rámci Katolíckej cirkvi, o ktorej bolo povedané: A na tejto skale postavím svoju cirkev….. . Čím viac totiž milujeme Kristovu tvár, ktorú chceme vidieť, tým viac v jej “chrbte” objavujeme veľkosť lásky, ktorou nás Kristus miloval ako prvý. 

17. 29. Avšak práve viera v jeho vzkriesenie v tom istom tele zachraňuje a ospravedlňuje: “Ak,” hovorí apoštol, “uveríte vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budete spasení….. . ktorý,” hovorí apoštol, “bol vydaný za naše hriechy a vzkriesený pre naše ospravedlnenie. . Zásluhou našej viery je teda vzkriesenie Pánovho tela. Že jeho telo zomrelo na kríži umučenia, uverili aj jeho nepriatelia, ale neveria, že vstal z mŕtvych. Veríme v to s úplnou istotou, uvažujeme o tom akoby z neochvejného kameňa: práve preto s dôvernou nádejou očakávame prijatie, vykúpenie nášho tela. . Preto dúfame, že v Kristových údoch (a týmito údmi sme my) sa naplní to, čo nám zjavuje ortodoxia viery, ako v našej hlave. Z toho kameňa nechce, aby sme ho videli inak ako na jeho “chrbte” po jeho odchode: chce, aby sme verili v jeho vzkriesenie. Veľká noc je v skutočnosti hebrejský termín, ktorý znamená prechod. Preto evanjelista Ján hovorí: Ale pred veľkonočnými sviatkami, keď vedel, že prišla jeho hodina, aby prešiel z tohto sveta do Otca…. 

17. 30. Tí, ktorí tomu veria, ale sú mimo Katolíckej cirkvi, v nejakej schizme alebo heréze, nevidia “chrbát” Pána z miesta, ktoré je mu určené. Veď čo znamená Pánov výrok: “Hľa, miesto blízko mňa a ty budeš stáť na skale”? ? Aké miesto na zemi je blízke Pánovi, ak byť blízko neho neznamená duchovne ho priťahovať? Veď ktoré miesto nie je blízko Pána, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca sveta až po druhý a všetko spravuje s dobrotou? o ktorom bolo povedané, že nebo je jeho trónom a zem podnožou jeho nôh; ktorý povedal: Čo je dom, ktorý mi postavíš? Kde je miesto môjho odpočinku? Neboli všetky tieto veci vytvorené mojou rukou? ? Ale určite miesto vedľa neho, kde človek stojí na kameni, je samotná katolícka cirkev, v ktorej s úžitkom vidí Paschu, teda prechod Pána a jeho “chrbát”, teda jeho telo, kto verí vo vzkriesenie. Hovorí sa: “Postav sa na skalu, kým môj majestát prejde okolo. . Iste, pretože hneď ako Pánova velebnosť pominula v oslávení Ježiša Krista, ktorý povstal a vystúpil k Otcovi, sme boli upevnení na skale….. . A sám Peter bol vtedy upevnený, aby mohol smelo kázať ten, ktorý to pred upevnením trikrát zo strachu zaprel. . Peter bol nepochybne predurčením umiestnený na vrchole skaly, ale Pán ho stále zakrýval rukou, aby nevidel. Peter neskôr uvidí Kristov chrbát, ale ešte neprešiel zo smrti do života. Ešte nebol oslávený vzkriesením.

17. 31. Neskôr, v Druhej knihe Mojžišovej, Písmo hovorí: Prikryjem ťa svojou rukou, kým neprejdem. Potom stiahnem ruku a uvidíte môj chrbát. . Mnohí Izraeliti, ktorých Mojžiš v tej chvíli predpovedal, po Pánovom zmŕtvychvstaní v neho uverili, akoby už videli jeho “chrbát” a nemali už ruku na očiach. Preto evanjelista pripomína toto Izaiášovo proroctvo: Otupte srdce tohto ľudu, otupte mu uši a oslepte mu oči. . Napokon, nie je absurdné pochopiť, že sa o nich hovorí v žalme: “Lebo dňom i nocou je tvoja ruka ťažká na mne”. Vo dne, keď mohol robiť zjavné zázraky, a predsa ho nepoznali; v noci však, keď zomrel vo svojom umučení a oni si boli istí jeho smrťou a zmiznutím rovnako ako smrťou a zmiznutím ktoréhokoľvek iného človeka. Keď však odišiel, takže videli len jeho “chrbát”, pretože im apoštol Peter kázal o nevyhnutnosti Kristovho utrpenia a zmŕtvychvstania, naplnil ich smútok. boli naplnení smútkom a pokáním. . A tak sa po ich pokrstení naplnilo to, čo je napísané na začiatku citovaného žalmu: Blahoslavení, ktorým boli odpustené neprávosti a zmazané hriechy. . Preto žalm hovorí: “Tvoja ruka ma zaťažila”. Po ňom však nasleduje hlas zarmúteného a obviňujúceho, ktorý dostáva odpustenie hriechov skrze vieru v Pánovo vzkriesenie: Ležal som v súžení, zatiaľ čo tŕň sa stále viac a viac zapichoval. Priznal som svoj hriech a neskrýval svoju neprávosť. Povedal som: Chcem sa Pánovi vyspovedať zo svojich hriechov proti mne, a ty si odpustil neprávosti môjho srdca. . Nesmieme totiž dovoliť, aby sme boli takí zahalení v mrákotách tela, že by sme verili, že Pánova tvár je neviditeľná, ale jeho chrbát je viditeľný, pretože v podobe sluhu sa zjavil viditeľný v oboch aspektoch. Dávajme si však pozor, aby sme si niečo také mysleli o božskej prirodzenosti; zďaleka si nemôžeme myslieť, že Božie Slovo a božská Múdrosť má na jednej strane tvár a na druhej chrbát ako ľudské telo, alebo že sa nejakým spôsobom mení jeho vzhľad alebo miesto v priestore či čase.

17. 32. Ak sa teda v tých rozhovoroch, ktoré sa uskutočnili v čase Exodu, alebo vo všetkých tých telesných prejavoch zjavil Pán Ježiš Kristus, alebo niekedy Kristus, ako nás k tomu vedie analýza tohto úryvku, alebo niekedy Duch Svätý, ako nám pripomínajú vyššie uvedené poznámky, nevyplýva z toho, že sa v týchto javoch nikdy nezjavil Boh Otec. V tých časoch sa totiž odohralo mnoho takýchto zjavení bez toho, aby v nich bol pomenovaný alebo označený Otec, Syn alebo Duch Svätý, ale vďaka mnohým indíciám ich sprevádzali dostatočne jasné náznaky, takže sa zdá byť príliš ľahkovážne tvrdiť, že Boh Otec sa nikdy nezjavil patriarchom alebo prorokom vo viditeľnej podobe. Tento názor vznikol u tých, ktorí neboli schopní rozpoznať jednotu Trojice v týchto slovách: Nesmrteľnému Kráľovi vekov, neviditeľnému a jedinému Bohu ; e: Ten, ktorého nikto nikdy nevidel, ani nemôže vidieť. . Pravá viera to chápe tak, že sa to hovorí o tej istej zvrchovane vysokej, zvrchovane božskej a nemennej podstate, v ktorej je jeden a ten istý Boh Otec, Syn a Duch Svätý. Zatiaľ čo tieto zjavenia sa uskutočnili prostredníctvom premenlivého stvorenia, ktoré poslúchalo nemenného Boha, a zjavovali Boha nie presne takého, aký je, ale prostredníctvom znamení, ako si to vyžadovali okolnosti a čas.

18. 33. Neviem však, ako si títo dobrí ľudia vysvetľujú, že sa Danielovi zjavil Starý z dní, od ktorého dostal kráľovstvo. od Syna človeka, ktorý sa takým rozhodol stať pre nás, to znamená od toho, ktorý mu podľa žalmov hovorí: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil; pýtaj si odo mňa a dám ti národy za dedičstvo; od toho, ktorý mu všetko položil pod nohy . Ak sa teda Otec pri darovaní kráľovstva a Syn pri jeho prijímaní zjavili Danielovi vo vnímateľnej podobe, ako môžu tvrdiť, že Otec sa prorokom nikdy nezjavil, takže ho treba chápať ako Neviditeľného, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže? ? Tu je totiž tenor Danielovho rozprávania: Pozeral som sa, keď hľa, tróny boli postavené a Starý dní si sadol. Jeho rúcho bolo biele ako sneh a vlasy na jeho hlave ako čistá vlna; jeho trón bol ako plameň ohňa a jeho kolesá ako horiaci oheň. Pred ním sa spustila ohnivá rieka, slúžili mu tisíce ľudí a pomáhali mu desaťtisíce myriád. Súd zasadol a otvorili sa knihy. . A o chvíľu nato: Znovu sa pozerajúc do nočných videní, hľa, na nebeských oblakoch sa zjavil niekto ako syn človeka; prišiel k Starcovi dní a bol mu predstavený, ktorý mu dal moc, slávu a kráľovstvo; všetky národy, krajiny a jazyky mu budú slúžiť; jeho moc je večná moc, ktorá nikdy nezanikne, a jeho kráľovstvo je také, že nikdy nebude zničené. . Tu je Otec, ktorý dáva, a Syn, ktorý prijíma večné kráľovstvo, a obaja sú prítomní vo viditeľnej podobe pre proroka. Máme teda právo veriť, že aj Boh Otec sa bežne zjavoval smrteľníkom takýmto spôsobom.

18. 34. Možno však niekto bude trvať na tom, že Otec nie je viditeľný, pretože sa Danielovi zjavil vo sne, zatiaľ čo Syn je viditeľný, rovnako ako Duch Svätý, pretože Mojžiš dostal všetky tieto videnia v bdelom stave. Tak ako keby Mojžiš videl Slovo a božskú Múdrosť očami tela, alebo ako keby sme mohli vidieť aj ten ľudský dych, ktorý oživuje toto naše telo, alebo ten istý hmotný dych, ktorý sa nazýva vietor…. . Ak tie nie sú viditeľné, tým menej je viditeľný ten božský dych, ktorý prevyšuje duchov všetkých ľudí a všetkých anjelov nevýslovnou vznešenosťou božskej prirodzenosti. Nájdu sa aj takí, ktorí upadnú do takého vážneho omylu, že budú tvrdiť, že Syn a Duch Svätý sú viditeľní aj pre ľudí v bdelom stave, zatiaľ čo Otec je pre nich viditeľný len v snoch? Ako teda môžu chápať slová: “Toho, ktorého nikto nikdy nevidel a ani vidieť nemôže”, akoby boli povedané len o Otcovi? ? Nie sú muži mužmi, keď spia? Alebo by Ten, ktorý dokáže vytvoriť telesné obrazy, aby sa zjavil prostredníctvom videní, ktoré sa zjavili ľuďom, ktorí snívajú, nebol schopný vytvoriť tú istú hmotnú skutočnosť, aby sa zjavil zraku ľudí, ktorí bdejú? Jeho podstata, vďaka ktorej je tým, čím je, sa spiacemu človeku nemôže prejaviť žiadnym telesným obrazom, bdelému človeku žiadnou zmyslovou formou. Nielen podstata Otca, ale aj podstata Syna a Ducha Svätého. V každom prípade tí, ktorí sú takí rozpačití z videní v bdelom stave, že si myslia, že nie Otec, ale iba Syn a Duch Svätý sa zjavovali telesným očiam ľudí (nehovoriac o veľkom množstve textov Písma a o mimoriadnej rozmanitosti ich výkladov, ktoré bránia každému, kto je pri zmysloch, tvrdiť, že osoba Otca sa kdekoľvek zjavila v akejkoľvek telesnej podobe očiam bdelých ľudí), nehovoriac o nich, ako som uviedol, čo potom hovoria o prípade nášho otca Abraháma? Podľa úryvku Písma, ktorý sa začína slovami, že Pán sa zjavil Abrahámovi, bol určite bdelý a zamestnaný, keď sa mu zjavil nie jeden ani dvaja, ale traja muži. O žiadnom z nich sa nehovorí, že by sa od ostatných odlišoval väčšou dôstojnosťou, že by sa vyznačoval väčšou cťou alebo že by nad ostatnými vynikal väčšou mocou.

18. 35. Keď sme naše pojednanie rozdelili na tri časti, rozhodli sme sa najprv preskúmať, či sa patriarchom zjavil Otec, Syn alebo Duch Svätý, alebo či sa im niekedy zjavil Otec, niekedy Syn, niekedy Duch Svätý, alebo bez rozdielu medzi osobami jeden a jediný Boh, ako sa hovorí, čiže samotná Trojica, a to prostredníctvom tých podôb, ktoré boli prevzaté od stvorenia. No potom, po preskúmaní textov Písma, ktoré nám boli umožnené Po preskúmaní textov Písma, nakoľko sme boli schopní, nakoľko sa nám to zdá dostatočné, som presvedčený, že pokorné a obozretné skúmanie božských tajomstiev nás nevyzýva k ničomu inému ako k tomuto: netvrdiť priamo, ktorá osoba Trojice sa zjavila konkrétnemu patriarchovi alebo prorokovi pod konkrétnou vecou alebo pod vnímateľným obrazom, pokiaľ tenor textu neobsahuje nejaké pravdepodobné stopy. Lebo samotnú prirodzenosť, podstatu alebo esenciu, alebo akokoľvek inak by sme mohli nazvať samotnú Božiu bytosť, nech je to čokoľvek, nemožno vidieť zmyslovo. Na druhej strane treba pripustiť, že prostredníctvom stvorenia poddajného Bohu sa nielen Syn alebo Duch Svätý, ale aj Otec mohol zjaviť zmyslom ľudí pod telesnou podobou alebo obrazom. Vzhľadom na to, že je to tak aby sme tento druhý zväzok príliš nerozťahovali, budeme sa zvyšnými otázkami zaoberať v nasledujúcich zväzkoch.

1. 1. Kto chce, nech mi verí: radšej sa zamestnávam čítaním ako písaním kníh. Tí, ktorí tomu neveria, ale môžu a chcú to zažiť, nech mi dajú prečítať knihy, ktoré odpovedajú na moje bádanie a otázky iných, otázky, ktoré musím podstúpiť kvôli úlohe, ktorú vykonávam v službe Kristovi, a preto, že horím vrúcnou túžbou brániť našu vieru proti omylom telesných a hrubých ľudí. Potom uvidia, ako ľahko sa zdržím tejto práce a s akou radosťou zanechám svoje pero nečinné. Ak však diela, ktoré máme o týchto témach čítať, nemajú dostatok vydaní v latinčine alebo nemajú vôbec žiadne, alebo ich v každom prípade ťažko nájdeme; ak na druhej strane nepoznáme grécky jazyk natoľko, aby sme boli schopní čítať a porozumieť knihám, ktoré sa týmito vecami zaoberajú (v tejto oblasti, z toho mála, čo bolo preložené, nepochybujem, že nájdeme všetko, čo môžeme užitočne hľadať); Ak sa však na druhej strane nemôžem vzoprieť bratom, ktorí na základe svojho práva nado mnou, keď som sa stal ich služobníkom, trvajú na tom, aby som predovšetkým slúžil ich chvályhodným túžbam v Kristovi svojím jazykom a perom, ktoré sú vo mne ako voz poháňaný láskou; A ak sa priznám, že som sa pri písaní tohto diela sám naučil mnoho vecí, ktoré som nevedel, nesmie sa toto moje dielo zdať nikomu zbytočné, či už je to lenivý alebo veľmi učený človek, pretože pre mnohých, ktorí nie sú ani leniví, ani učení, a medzi nimi aj pre mňa, je nemalou mierou potrebné. Preto, silne podporovaný a podporovaný tým, čo sme čítali o tom, čo iní napísali na túto tému, som sa rozhodol, podnietený Bohom, študovať a s jeho pomocou vysvetliť, čo verím, že môže byť zbožne o Trojici, jedinom, najvyššom a najvyššie dobrom Bohu. Takže ak nie sú iné knihy tohto druhu, môže byť jedna, ktorú si prečítajú tí, ktorí to chcú a môžu urobiť; ak sú nejaké, nájdu sa tým ľahšie, čím viac ich bude.

1. 2. Samozrejme, ak si vo všetkých svojich prácach želám nielen láskavého čitateľa, ale aj nezávislého kritika, tým viac v týchto spisoch, v ktorých Boh chce, aby samotná dôležitosť témy podnietila toľko ľudí, koľko je odporcov. Ale tak ako nechcem, aby bol môj čitateľ spokojný so mnou, nechcem, aby boli spokojní tí, ktorí ma kritizujú. Nech nemiluje mňa viac ako katolícku vieru, nech nemiluje seba viac ako katolícku pravdu. Tomu hovorím: “Nesmieš sa podriadiť mojim spisom ako kanonickým Písmam; v tých druhých, aj to, čomu si neveril, hneď ako si to objavil, hneď uver; v tých druhých však to, čo nepovažuješ za isté, neprijímaj pevne, kým si to nepochopil ako isté. Na to odpovedám: “Moje spisy nebudete kritizovať podľa vlastných názorov alebo nepriateľstva, ale podľa Písma alebo na základe nesporných argumentov. Ak v nich objavíte niečo pravdivé, nie je to moja prítomnosť, ale vďaka porozumeniu a láske sa to musí stať vašim a mojím; ak v nich však objavíte niečo nepravdivé, ako omyl je to moje, ale vďaka bdelosti sa to musí stať ani vaším, ani mojím.

1. 3. Táto tretia kniha teda začína od bodu, do ktorého dospela druhá. Dospeli sme k bodu, v ktorom sme chceli ukázať, že Syn nie je podriadený Otcovi, pretože Otec poslal a Otec bol poslaný, a že Duch Svätý nie je podriadený ani jednému z nich, pretože v evanjeliu čítame, že bol poslaný oboma. že ho poslal jeden a druhý. Lebo Syn bol poslaný tam, kde bol, odkedy prišiel na tento svet a bol už na tomto svete a keďže aj Duch Svätý bol poslaný tam, kde bol, keďže Duch Pánov napĺňa vesmír, všetko objíma a vie všetko, čo sa hovorí. sme začali skúmať túto otázku: či bol Pán poslaný z hlbín Neviditeľného, keďže sa narodil v tele a akoby vyšiel z lona Otca, zjavil sa pred ľuďmi v prirodzenosti služobníka Či bol teda poslaný aj Duch Svätý, keď sa aj on zjavil v telesnej podobe holubice a ohňa rozdeleného do podoby sluhu? a ohňa rozdeleného do podoby jazykov a oheň sa rozdelil do podoby jazykov, takže ich poslanie znamenalo, že v očiach smrteľníkov vyšli z tajných duchovných hlbín v nejakej telesnej podobe; a keďže to Otec neurobil, Písmo o ňom hovorí, že iba poslal, a nie že bol aj poslaný. Pýtali sme sa tiež, prečo Písmo niekedy nehovorí, že Otec bol poslaný, ak to bol on, kto sa zjavil prostredníctvom tých telesných foriem, ktoré sa zjavovali očiam starých ľudí. Ak to však bol Syn, kto sa zjavil, prečo sa hovorí, že bol “poslaný” až po takom dlhom čase, teda keď prišla plnosť času? A ak je pravda, že Syn je poslaný, prečo sa nazýva “poslaný” až tak dlho potom, keď prišla plnosť času, aby sa narodil zo ženy, keď bol poslaný už predtým, keď sa zmysluplne zjavil v tých javoch? A ak je správne tvrdiť, že bol poslaný až vtedy, keď sa Slovo stalo telom, prečo potom v Písme čítame, že bol poslaný, keď sa narodil zo ženy? Prečo potom čítame v Písme, že bol poslaný Duch Svätý, ak sa takéto vtelenie neuskutočnilo? Na druhej strane, ak sa v tých dávnych zjaveniach nezjavil ani Otec, ani Syn, ale Duch Svätý, prečo sa až teraz nazýva aj “poslaný”, ak bol poslaný týmito rôznymi spôsobmi už predtým? Potom sme urobili rozdelenie, aby sme sa týmto veciam mohli venovať s čo najväčšou starostlivosťou, a položili sme tri otázky. Prvý problém bol vyriešený v druhej knihe; zostávajú dva a ja sa nimi teraz začnem zaoberať. . Veď už bolo preskúmané a dokázané, že pod tými starobylými zmyslovými formami a pod tými zjaveniami sa nezjavoval len Otec, ani len Syn, ani len Duch Svätý, ale bez akéhokoľvek obmedzenia aj Pán Boh, v ktorom poznávame samotnú Trojicu, alebo niektorú z osôb Trojice, čo text rozprávania naznačil prostredníctvom určitých okolností.

1. 4. Najskôr sa pozrime na nasledujúce skutočnosti. Na druhom mieste v našom rozdelení bola táto otázka: Bola stvorená bytosť za účelom plnenia tejto funkcie, bytosť, v ktorej by sa Boh zjavil ľudským očiam podľa toho, čo by v danom čase považoval za vhodné, alebo boli poslaní anjeli, ktorí už existovali, aby hovorili za Boha, pričom prijali telesnú podobu, prevzatú z rozumného sveta, podľa požiadaviek svojho poslania, teda upravili a pretvorili podľa svojej vôle svoje vlastné telo (ktoré neposlúchajú, ale ktoré, podriadené im, ich poslúcha) na vhodnú a primeranú podobu? alebo tým, že podľa svojej vôle upravujú a pretvárajú svoje vlastné telá (ktoré neposlúchajú, ale ktoré ich, podriadené im, poslúchajú) do podoby vhodnej a zodpovedajúcej ich úlohám na základe moci, ktorú im udelil Stvoriteľ? Keď sme sa zaoberali touto časťou otázky, pokiaľ nám to Pán dovolí, budeme sa musieť konečne pozrieť na otázku, ktorú sme navrhli preštudovať: boli Syn a Duch Svätý poslaní aj predtým, a ak áno, aký je rozdiel medzi touto misiou a tou, o ktorej čítame v evanjeliu? ? Alebo ani jeden z nich nebol poslaný pred narodením Syna z Panny Márie alebo pred viditeľným zjavením Ducha Svätého v podobe holubice a ohnivých jazykov?

1. 5. Priznám sa však, že nie je v silách môjho ducha rozhodnúť, či anjeli, zachovávajúc si duchovnosť svojich tiel, pracujú s ňou tajnejším spôsobom, berú od nižších bytostí niečo telesnejšie, čo prispôsobené im menia ako odev a premieňajú ho na najrôznejšie zmyslové podoby, ktoré sú tiež pravé, ako pravú vodu Pán premenil na pravé víno. alebo či si svoje telá pretvárajú podľa vlastného uváženia spôsobom, ktorý je vhodný na to, čo robia. Nech je však pravdivá ktorákoľvek z týchto dvoch hypotéz, pre túto otázku to nie je dôležité. Som človek a žiadna skúsenosť mi neumožňuje pochopiť tieto veci tak, ako ich chápu anjeli, ktorí toto všetko robia a poznajú to oveľa lepšie ako ja, ktorý viem, ako sa moje telo mení na základe dispozície mojej vôle, čo je skúsenosť, ktorú som získal na sebe aj na iných. Teraz však nie je vhodné povedať, k čomu ma v tejto veci nabáda autorita Božieho Písma, pretože by som to musel dokazovať a viedlo by to k príliš dlhému rozprávaniu o téme, ktorá nie je pre túto otázku nevyhnutná.

1. 6. Musíme sa pozrieť na toto: boli tie telesné podoby, ktoré sa zjavovali ľudským očiam, a tie hlasy, ktoré zneli v ich ušiach, dielom anjelov, keď citlivé stvorenia, poddajné Stvoriteľovej vôli, prijali podoby prispôsobené okolnostiam? O takejto poslušnosti sa píše v Knihe múdrosti: Veď stvorenie, ktoré poslúcha teba, ktorý si ho stvoril, vynakladá svoju energiu na potrestanie nespravodlivých a zmierňuje sa v prospech tých, ktorí ti dôverujú. Preto aj vtedy, prispôsobujúc sa všetkým týmto zmenám, slúžila tvojej všestrannej láskavosti podľa vôle tých, ktorí sa k tebe hlásili. . Moc božskej vôle prostredníctvom duchovných stvorení dosahuje dokonca aj viditeľné a vnímateľné účinky telesných stvorení. Lebo kde nepôsobí Múdrosť všemohúceho Boha Kde nepôsobí Múdrosť všemohúceho Boha, ktorý rozprestiera svoju moc od jedného konca sveta až po druhý a všetko spravuje s dobrotou?

2. 7. Jedna vec je však prirodzený poriadok v premenách alebo zmenách telies, ktorý síce podlieha Bohu, ale svojou obvyklou stálosťou stratil všetku fascináciu. Takto sa opakujú všetky javy zrodenia, smrti a mutácie, ktoré sa opakujú na nebi, na zemi a v mori vo veľmi krátkych alebo určite nie dlhých intervaloch. Prirodzené poradie menej častých javov, ktoré sa vyskytujú v dlhých intervaloch, je úplne iné. Aj tieto javy, hoci mnohí ľudia nad nimi žasnú, sú však javy, ktoré vedci z oblasti prírodných vied už vysvetlili a ktoré sa v priebehu generácií stali tým menej zázračnými, čím viac sa opakujú a čím viac sú známe. Takými sú zatmenia Slnka alebo Mesiaca, niektoré zriedkavé hviezdne úkazy, zemetrasenia, obludné zrodenia zvierat a iné podobné javy, z ktorých sa žiadny neuskutočňuje bez Božej vôle, hoci sa to väčšine ľudí nezdá. Takto filozofi vo svojej márnivosti, neschopní postrehnúť príčinu nadradenú všetkým ostatným, totiž Božiu vôľu, dokázali tieto javy pripísať iným príčinám, buď pravdivým, ale blízkym, alebo nepravdivým, ktoré vôbec neboli naznačené ich výskumom telesných bytostí a ich rytmov, ale len ich predsudkami a omylmi.

2. 8. Ak je to možné, uvediem niekoľko príkladov, ktoré tieto veci objasnia. Ľudské telo určite predstavuje masu mäsa, elegantnú formu, zladené a diferencované končatiny, určitú rovnováhu zdravia. Bola v nej vnuknutá duša, aby ju riadila, a je to duša rozumná, taká, že hoci je premenlivá, môže sa podieľať na nemennej múdrosti, takže je účastná na tej istej skutočnosti, ako čítame v žalme o všetkých svätých, s pomocou ktorých sa na nebesiach buduje nebeský Jeruzalem, naša večná Matka, akoby to boli živé kamene. . Žalm totiž hovorí: Jeruzalem sa buduje ako mesto účastníkov tej istej skutočnosti. . Tá istá skutočnosť tu poukazuje na najvyššie a nemenné Dobro, ktorým je Boh, jeho múdrosť a vôľa. V inom žalme sa o ňom spieva: Ty ich zmeníš a oni sa zmenia, ale ty zostaneš ten istý.

3. Predstavme si teda múdreho človeka, ktorého rozumná duša je už účastná na nemennej a večnej pravde, ktorý sa s ňou radí o všetkých činoch a nerobí absolútne nič, čo v nej nevidel, aby konal cnostne v podriadenosti a poslušnosti voči nej. Predpokladajme, že tento človek po tom, čo sa spýtal najvyššieho zákona Božej spravodlivosti, počul tajomne uchom svojho srdca a na jeho príkaz pohol svojím telom v nejakom diele milosrdenstva a ochorel, a keď sa poradil s lekármi, jeden z nich diagnostikoval ako príčinu choroby nedostatok humoru v tele, druhý prebytok humoru; jeden z nich by poukázal na pravú príčinu, druhý by sa mýlil, ale obaja by sa vyslovili o bezprostredných príčinách, teda o telesných príčinách. Ak by sme však hľadali príčinu tohto vysychania a zistili, že je to dobrovoľná únava, už by sme prišli k vyššej príčine, ktorá pochádza z duše, ktorá riadi telo a ovplyvňuje ho. Ale ani to by nebolo prvou príčinou. Túto prvotnú príčinu bolo nepochybne možné stotožniť s tou istou nemennou múdrosťou, ktorej duša tohto múdreho muža slúžila z lásky a ktorej tajomné príkazy poslúchal, keď sa pustil do dobrovoľnej práce; preto by sa s úplnou presnosťou zistilo, že prvotnou príčinou tejto choroby nie je nič iné ako Božia vôľa. Predpokladajme teraz, že múdry človek pri vykonávaní tohto diela, na ktoré sa podujal z povinnosti a zbožnosti, využíval pomocníkov, ktorí spolupracovali na jeho dobrom diele, ale bez toho, aby slúžili Bohu rovnakou vôľou, ale len preto, aby získali odmenu, ktorá bola predmetom ich telesných žiadostí, alebo aby sa vyhli hmotným nepríjemnostiam. Predpokladajme, že využíval aj ťažné zvieratá, ak si to vyžadovalo dokončenie diela, ktorého sa ujal; sú to živé bytosti bez rozumu, a preto by nepohybovali končatinami pod bremenami, pretože boli presvedčené, že konajú dobré dielo, ale hnal ich len inštinkt pôžitku a snaha vyhnúť sa zlému zaobchádzaniu. Predpokladajme napokon, že používal aj telesné veci, ktorým chýba zmysel a ktoré boli potrebné na jeho prácu, teda pšenicu, víno, olej, šaty, peniaze, knihy a iné podobné veci. Všetky telesá použité pri tejto práci, živé i neživé, by sa premiestňovali, spotrebovávali, opravovali, ničili, znovu vytvárali a pôsobením priestoru a času by prechádzali stále novými premenami. Bola by príčinou všetkých týchto viditeľných a premenlivých skutočností iná než neviditeľná a nemenná Božia vôľa, ktorá prostredníctvom zbožnej duše, ktorá sa stala akoby sídlom múdrosti, využíva všetky veci, či už zlé a nerozumné duše, alebo nimi oživené a oživené telá, alebo nečinné telá, a berie si do svojich služieb pred všetkým iným samotnú dobrú a svätú dušu po tom, čo ju priviedol k zbožnej a úprimnej poddajnosti?

9. Čo sme povedali o jedinom múdrom človeku, ktorý síce stále žije v smrteľnom tele a má čiastočné videnie, je možné rozšíriť na dom, v ktorom žije spoločenstvo takýchto mudrcov, na mesto alebo dokonca na celú zem, ak je kniežatstvo tvorené múdrymi mužmi a svätými a dokonale podriadené Bohu a vláde nad ľudskými záležitosťami.

4. Ale keďže sa to ešte nestalo (lebo na tejto púti počas nášho smrteľného života sa musíme najprv cvičiť a vychovávať uprostred bičov silou miernosti a tichosti), predstavme si tú vyššiu a nebeskú krajinu, od ktorej sme ešte ďaleko. Tam vládne na svojom vysokom tróne Božia vôľa, ktorá má vietor za svojich poslov a ohnivé blesky za svojich služobníkov. predsedá na svojom vysokom, svätom, tajnom tróne, vo svojom dome, vo svojom chráme, medzi duchmi zjednocuje najvyšší mier a priateľstvo a v jednom srdci spája horlivosť lásky. Odtiaľ sa šíri všade a s najdokonalejším poriadkom sa pohybuje najprv duchovnými bytosťami, potom hmotnými. On používa všetky veci podľa svojich neodvolateľných rozhodnutí; nehmotné a hmotné, rozumné a nerozumné duchy, tých, ktorí sú z jeho milosti dobrí, a tých, ktorí sú z vlastnej vôle zlí. Ale tak ako najťažšie a najslabšie telesá sú riadené podľa poriadku určeného najjemnejšími a najmocnejšími telesami, tak sú všetky telesá riadené živou bytosťou a nerozumná živá bytosť rozumnou živou bytosťou, rozumná živá bytosť, ktorá sa stala dezertérom a hriešnikom, rozumnou, zbožnou a spravodlivou živou bytosťou, a to samotným Bohom; tak je všetko stvorenie riadené svojím Stvoriteľom, ktorým, skrze ktorého a v ktorom bolo aj stvorené a ustanovené. . Preto je Božia vôľa prvou a najvyššou príčinou všetkých zmyslových foriem a pohybov. Nič viditeľné a vnímateľné sa totiž nedeje bez toho, aby to najvyšší Vládca neprikázal alebo nedovolil z hlbín svojho neviditeľného a pochopiteľného paláca v súlade s nevýslovným rozdelením odmien a trestov, milostí a odmien v tomto obrovskom a nesmiernom štáte, ktorým je celé stvorenie.

10. Apoštol Pavol, hoci stále niesol bremeno rozkladného tela, ktoré ťaží dušu, stále videl nedokonalým a záhadným spôsobom, že nie je schopný vidieť pravdu. Hoci stále videl nedokonale a záhadne, túžil sa rozplynúť v tele a byť s Kristom. túži rozpustiť sa od tela a byť s Kristom. a zarmútený čakaním na vykúpenie svojho tela ako práva na adopciu. napriek tomu dokázal zvestovať Pána Ježiša Krista. Kristovým telom a krvou nenazývame ani Pavlov hlas, ani jeho pergameny a atrament, ani jeho slová, ani znaky zakreslené v jeho zväzkoch, ale iba to, čo berieme z plodov zeme, posväcujeme v mystickej modlitbe a rituálne konzumujeme pre našu duchovnú spásu, pripomínajúc si utrpenie, ktoré za nás vytrpel Pán. . To všetko nadobúda viditeľnú podobu vďaka práci ľudí, ale len vďaka neviditeľnému zásahu Božieho Ducha je svätosť takou veľkou sviatosťou, pretože všetky zmeny, ktoré sa v tomto obrade uskutočňujú, Boh uskutočňuje tak, že najprv pohne neviditeľnými časťami svojich služobníkov, teda dušami ľudí a službami, ktoré mu prináležia od okultných duchov. Ako sa po tom všetkom môžeme čudovať, že aj v stvoreniach neba, zeme, mora a vzduchu Boh podľa svojej ľubovôle vytvára zmysluplné a viditeľné javy, aby sa v nich predstavil a prejavil spôsobom, ktorý uzná za vhodný, keďže sa nemôže zjaviť vo svojej podstate, ktorá je absolútne nemenná a príliš vyššia, tajnejšia a neprístupnejšia než všetci duchovia, ktorých stvoril?

5. 11. Božská moc, ktorá riadi duchovné a hmotné stvorenia, každý rok v určených dňoch zvoláva morské vody a vylieva ich na povrch zeme. Ale keď sa to stalo vďaka modlitbe svätého Eliáša, pretože predtým bolo také trvalé a dlhé sucho, že ľudia hladujú, a dokonca v čase, keď sa tento Boží služobník modlil, atmosféra s určitou stopou vlhkosti predpovedala blížiaci sa dážď, potom sa prostredníctvom daru takého hojného a rýchleho dažďa zjavila božská moc tým, pre ktorých bol tento zázrak určený a udelený.  Tak je to aj Boh, kto je pôvodcom bleskov a hromov, na ktoré sme zvyknutí, ale keďže na vrchu Sinaj nadobudli nezvyčajnú podobu a tieto zvuky sa ozývali bez toho, aby vydávali neusporiadaný hluk, ale naopak, z úplne určitých náznakov bolo jasné, že majú význam, boli to zázraky.

Kto spôsobuje, že miazga stúpa cez korene k strapcom a produkuje víno, ak nie Boh, ktorý spôsobuje, že to, čo človek zasadí a zaleje, rastie?  Keď sa však na Pánov príkaz voda s neobyčajnou rýchlosťou premenila na víno, jasne sa ukázala Božia moc. Božia moc bola jasne odhalená, keď sa k nej priznali samotní blázni. Kto iný ako Boh odieva stromy slávnostným rúchom, lístím a kvetmi? Ale rozkvet prúta kňaza Árona bol ako rozhovor božstva s ľudstvom, ktoré bolo sužované pochybnosťami. . Určite existuje zemská hmota, ktorá je spoločná všetkým stromom a telám všetkých zvierat, hmota, z ktorej sa rodia a rastú; a kto ju vytvára, ak nie Ten, ktorý prikázal zemi, aby vytvorila tieto bytosti, a svojím vlastným slovom riadi a pohybuje vecami, ktoré stvoril? ? Keď však okamžite a rýchlo premenil tú istú hmotu, ktorá bola Mojžišovou palicou, na telo hada, bol to zázrak. Mutácia premenlivej veci, ale výnimočná mutácia. Kto oživuje všetky živé bytosti, keď sa rodia, ak nie Ten, ktorý oživil toho hada na chvíľu, ako si to vyžadovali okolnosti?

6. A kto vrátil duše mŕtvym na vzkriesenie mŕtvych, ak nie Ten, kto dáva duše plodom v lone matiek na narodenie tých, čo zomrú? Pokiaľ sa však tieto skutočnosti vyskytujú ako rieka vecí, ktoré sa objavujú a miznú, prechádzajúc od skrytého k odhalenému a od odhaleného k skrytému, nazývame ich prirodzenými skutočnosťami. No keď skutočne pripomínajú ľuďom nezvyčajnú premenlivosť, sú nazývané veľkými.

7. 12. Na tomto mieste predvídam, aké ťažkosti môžu nastať pre slabého ducha: ako je možné, že tieto zázraky sa dejú aj pomocou magického umenia? Veď aj faraónovi mágovia vyvolávali hady a iné javy rovnakého druhu. Ale je tu ešte niečo výnimočnejšie: ako je možné, že moc mágov, ktorá mala schopnosť vyrábať hady, sa ukázala ako úplne nedostatočná, keď išlo o výrobu malých mušiek? Tie, ktoré Písmo nazýva “scinifi”, sú totiž veľmi malé mušky a tvorili tretiu pohromu, ktorá postihla pyšný egyptský ľud. . Vtedy mudrci, ktorí boli bezmocní, povedali: “To je Boží prst”. . Táto skutočnosť nás vedie k myšlienke, že ani prefíkaní anjeli a nebeské mocnosti, vyradení zo svojho pobytu v nebeskej čistote, sa nedokázali ponoriť do hlbín tejto temnoty, akoby tam boli. do hlbín tejto temnoty, ako aj do väzenia, ktoré je pre nich vhodné, tí, ktorí dávajú mágii všetku moc, ktorú má, nie sú schopní ničoho bez moci, ktorá je daná zhora. . Táto moc je daná buď na oklamanie zvodcov, ako bola daná proti Egypťanom, a tiež proti samotným mágom, aby boli predmetom obdivu v tom, čo robili diabolským zvádzaním, a predmetom odsúdenia spravodlivým Božím súdom; alebo je daná na odvrátenie veriacich od túžby robiť takéto veci, akoby ich robenie malo veľký význam; práve preto nám o nich Písmo rozpráva so svojou autoritou. Je tiež daná na to, aby sa cvičila, skúšala a jasne ukázala trpezlivosť spravodlivých. Viditeľnými zázrakmi nemalej moci totiž Jób prišiel o všetko svoje bohatstvo, deti i telesné zdravie.

8. 13. Nesmieme sa však domnievať, že táto záležitosť viditeľných vecí je bezpodmienečne podriadená vôli týchto prefíkaných anjelov a že ju ovládajú, ako sa im zachce, ale skôr je podriadená Bohu, ktorý im túto moc udeľuje, ako to Nepoškvrnený usúdi zo svojho vznešeného a duchovného trónu. Veď aj zločinci odsúdení do baní majú k dispozícii vodu, oheň a zem, aby s nimi nakladali, ako sa im zachce, ale len v takom rozsahu, v akom im to bolo umožnené. Určite nie je rozumné nazývať týchto zlých anjelov stvoriteľmi už len preto, že vďaka nim mágovia, ktorí sa vzopreli Božiemu služobníkovi, stvorili žaby a hady. Veď to neboli oni, kto ich stvoril. Veď všetky veci, ktoré sa rodia hmotne a viditeľne, majú v hmotných prvkoch tohto sveta určité tajomné zárodky. Lebo semená, ktoré už vidíme v ovocí a zvieratách, sú jedna vec, ale tajomné semená, z ktorých na Stvoriteľov príkaz vznikli vo vode prvé ryby a prvé vtáky, v zemi prvé výhonky a prvé zvieratá podľa ich druhu, sú niečo celkom iné. . A pri realizácii týchto prvých zrodov sa životná sila týchto semien nevyčerpala, len im často chýbajú priaznivé podmienky na rozvoj a vznik ich druhu. Napríklad: malý klíček je semienko. Keď sa správne zverí pôde, stane sa z neho strom. Ale z tejto vetvičky je menšie semeno toho istého druhu: zrnko, a až do tohto bodu je to vždy niečo, čo môžeme vidieť. Aj v tomto zrne teda rozum vyžaduje, aby existovalo semeno, hoci pre naše oči neviditeľné, pretože keby sa takéto semená v týchto pozemských živloch nenachádzali, nemohli by sme tak často vidieť, ako zo zeme vyrastajú rastliny, ktoré nikdy neboli zasiate, alebo ako vyrastá toľko zvierat bez spojenia samca a samice, ktoré rastú a rozmnožujú sa spojením, hoci sa narodili bez neho. A niet pochýb o tom, že včely nezplodia semená svojich potomkov pri párení, ale zbierajú ústami tieto zárodky, ktoré sú nejakým spôsobom rozptýlené v pôde. . Takže Stvoriteľ neviditeľných zárodkov je skutočným Stvoriteľom všetkých vecí. Veď všetky veci, ktoré vznikajú pred našimi očami, čerpajú zo skrytých semien východisko svojho rastu a vývoj ich normálnej postavy a diferenciácia ich foriem vychádzajú akoby zo zákonov ich pôvodu. Preto tak, ako nenazývame našich rodičov stvoriteľmi ľudí, ani poľnohospodárov stvoriteľmi úrody, hoci práve vonkajším súbehom ich činnosti Božia moc vnútorne pôsobí na stvorenie týchto vecí, rovnako nie je dovolené považovať za stvoriteľov nielen zlých anjelov, ale ani dobrých anjelov, hoci jemnosť ich vnímavosti a ich tela im umožnila objaviť zárodky týchto vecí, zárodky, ktoré sú nám neznámejšie a ktoré tajne rozptyľujú, s priazňou vhodných kombinácií prvkov, a tak prinášajú priaznivé podmienky a rýchly rozkvet a vývoj bytostí. Ale ani dobrí to nerobia, iba ak im to Boh prikáže, ani zlí to nerobia nespravodlivo, iba ak im to spravodlivo dovolí. Nespravodlivá je totiž vôľa zlých, ktorá sa im dáva pre ich zlobu, ale spravodlivá je moc, ktorá sa im dáva buď ako trest pre zlých, alebo ako odmena pre dobrých.

8. 14. Práve preto apoštol Pavol, keď rozlišuje činnosť Boha, ktorý tvorí a formuje vo vnútri, od činnosti stvorenia, ktoré pôsobí navonok, a berie si príklad z poľnohospodárstva, hovorí: Ja som zasadil, Apolón polieval, ale Boh je ten, kto to urobil, že to rastie…. . Tak ako v našom vlastnom živote môže nášho ducha formovať a ospravedlňovať iba Boh a ako ľudia môžu navonok hlásať evanjelium, a to nielen to skutočne dobré, ale občas aj to zlé. Stvorenie viditeľných vecí teda Boh uskutočňuje v skrytosti, zatiaľ čo vonkajšie činnosti dobrých a zlých, anjelov a ľudí a všetkých druhov zvierat uplatňuje v prírode, kde všetko tvorí, ako uplatňuje poľnohospodárstvo na pôde, podľa svojej vôle a rozdelenia síl a pudov, ktoré urobil. Preto nemôžem povedať, že zlí anjeli, vyvolaní magickým umením, boli tvorcami žiab a hadov. Rovnako ako nemôžem nazvať zlých ľudí tvorcami úrody, ktorú budem vidieť rásť ich vlastným pričinením.

8. 15. Tak ani Jakub nebol tvorcom farieb svojich oviec, pretože v období počatia položil pred oči samíc rôznofarebné prúty, kým pili. Ani ovce nevytvorili pestré farby svojich potomkov, pretože ich duše si zachovali pestrý obraz, ktorý im vtlačili ich oči, ktoré videli prúty rôznych farieb. Tento obraz mohol prostredníctvom emócií spojených s párením pôsobiť len na telo oživené duchom, ktorý naň zapôsobil tak, že sa z neho stali jemné zárodky mladých škvŕn. . Vzájomný vplyv duše na telo a tela na dušu je založený na racionálnych koreláciách, ktoré sú nemenne živé v samotnej Božej Múdrosti. Múdrosť, ktorú nemôže obsiahnuť žiadny priestor. Múdrosť, hoci je nemenná, neopúšťa žiadnu bytosť, dokonca ani premenlivú, pretože žiadna z nich nebola stvorená inak ako prostredníctvom nej. . Bola to norma nemennej a neviditeľnej Božej Múdrosti, skrze ktorú bolo všetko stvorené, ktorá spôsobila, že sa z oviec nenarodili prúty, ale ovce. Ale práve duša tehotnej ovce, ktorá bola zvonku ovplyvnená zrakom a ktorá sa vnútorne riadila vlastným spôsobom zákonom generácie prijatým od tajnej moci jej Stvoriteľa, spôsobila, že dúhovka prútov mala určitý vplyv na farbu počatej ovce. O sile duše ovplyvňovať a premieňať telesnú hmotu by sa dalo povedať veľa, ale pre náš predpoklad to nie je nevyhnutné. V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že duša vytvára telo, pretože každá príčina premenlivej a zmyslovej látky, miera, počet, váha, ktoré ju robia takou alebo onakou, pochádzajú z duchovného a nemenného života, ktorý existuje a trvá nad všetkými vecami a šíri sa až do konečných a pozemských vecí. Považoval som za potrebné pripomenúť, čo urobil Jákob so svojimi ovcami, aby sa pochopilo, že ak sa človek, ktorý takto usporiadal prúty, nemôže nazývať stvoriteľom farieb jahniat a kozliat, ani duší samíc, ktoré v medziach stanovených prírodou vtlačili malým telám počatým v tele pestrý obraz počatý očami tela, tým menej sa môžu zlí anjeli, ktorých zásahom faraónovi mágovia vykonali tie zázraky, nazývať stvoriteľmi žiab a hadov.

9. 16. Iná vec je totiž budovať a riadiť stvorenie zo stredu a vrcholu závesu vecí, z jediného Stvoriteľa, Boha, ktorý to robí. Úplne iná vec je zasahovať zvonku podľa síl a možností, ktoré rozdeľuje, aby sa na svetlo dostalo to, čo je ním vytvorené v tom či onom okamihu, tým či oným spôsobom. Všetky veci, ktoré vidíme, boli nepochybne vytvorené už pôvodne a v podstate v akejsi sieti prvkov, ale vznikajú len vtedy, keď sa vyskytnú priaznivé príležitosti. Lebo tak ako sú matky tehotné so svojimi potomkami, tak je aj samotný svet tehotný s princípmi vecí, ktoré sa rodia; s princípmi, ktoré nie sú vo svete vytvorené inak ako tou najvyššou Podstatou, v ktorej sa nič nerodí, nič nezomiera. Namiesto toho, aby sa navonok uplatnili podmienené príčiny, ktoré síce nie sú prirodzené, ale uplatňujú sa v súlade s prírodou, aby nejakým spôsobom vytiahli z hlbokého lona prírody bytosti, ktoré v nej zostávajú skryté, a aby ich nejakým spôsobom vytvorili navonok nasadením ich mier, čísel a váh, ktoré tajne dostali od Toho, ktorý ustanovil všetkým veciam mieru poriadok a váhu je možné nielen pre zlých anjelov, ale aj pre zlých ľudí, ako som ukázal vyššie na príklade poľnohospodárstva.

9. 17. Aby sme si však o zvieratách nemysleli niečo iné kvôli tomu, že ich život spočíva v hľadaní toho, čo je v súlade s ich prirodzenosťou, a vyhýbaní sa tomu, čo je s ňou v rozpore, musíme tiež poznamenať, že mnohí ľudia vedia, z akých bylín, mäsa, štiav a humínov každého druhu, ponechaných tak, ako sú, alebo zakrytých, alebo rozdrvených a zmiešaných, sa niektoré zvieratá rodia. Ktorý z nich je taký hlúpy, že tvrdí, že stvoril tieto zvieratá? Ak teda každý človek, aj ten najzločinnejší, môže vedieť, odkiaľ sa rodia tie červy a muchy, ako môže byť prekvapujúce, že zlí anjeli vďaka rafinovanosti svojej vnímavosti poznajú v najtajnejších semenách živlov možnosť zrodiť žaby a hady a bez toho, aby ich stvorili, ich vytvoria. a bez toho, aby ich vytvorili, ich priviedli k existencii prostredníctvom okultných premien vyvolaním určitých priaznivých podmienok, ktoré sú im známe? Ľudia sa však nečudujú veciam, ktoré majú ľudia vo zvyku robiť. Ak by sa niekto čudoval rýchlosti vývoja, keďže tieto zvieratá vznikli náhle, nech si uvedomí, že ľudia dosahujú podobné veci. Veď ako je možné, že tie isté telá sa v lete zelenajú rýchlejšie ako v zime, na horúcich miestach rýchlejšie ako v chlade? Tieto prirodzené sily však ľudia využívajú tým ťažšie, čím viac ich pomalým, pozemským údom chýba zmyslová bystrosť a fyzická obratnosť. Preto čím ľahšie môžu všetci anjeli čerpať svoje bezprostredné zdroje zo živlov, tým úžasnejšia sa zdá byť ich obratnosť pri takýchto operáciách.

9. 18. Stvoriteľom je len ten, kto tieto veci vytvára ako prvú príčinu. A to nemôže urobiť nikto okrem toho, u koho sú pôvodné miery, čísla a váhy všetkých existujúcich vecí, a tým je jedine Boh Stvoriteľ, od ktorého nevýslovnej zvrchovanosti závisí, že to, čo by mohli robiť zlí anjeli, keby im to bolo dovolené, nemôžu robiť, lebo on to nedovoľuje. Nedal sa totiž nájsť iný dôvod, prečo nemohli vyrobiť drobné mušky tí, čo vyrábali žaby a hady, ako tento: bola tu vyššia moc, Božia moc, ktorá tomu zabránila prostredníctvom Ducha Svätého, ako to spoznali aj samotní mágovia keď povedali: Toto je Boží prst. Čo teda môžu robiť na základe svojej prirodzenosti, čo nemôžu robiť na základe zákazu, čo im nie je dovolené na základe ich prirodzených vlastností, to všetko je pre človeka ťažké objasniť ba priam nemožné, iba ak skrze Boží dar na ktorý apoštol pamätá: A iný dostáva dar rozlišovania duchov (1Kor 12,10). Vieme totiž, že človek môže chodiť ale že nemôže ani to, ak mu v tom niekto bráni; a vieme, že nemôže lietať, aj keď mu to niekto dovolí. Zlí anjeli môžu robiť niektoré veci, ak ich z Božej vôle pustia vyšší anjeli na slobodu, ale iné veci by nemohli robiť, ani keby ich vyšší anjeli pustili na slobodu, lebo Ten, ktorý im dal anjelskú prirodzenosť, im ju nedopraje. Naopak, najčastejšie im bráni, aby prostredníctvom svojich anjelov uplatňovali aj svoje prirodzené schopnosti.

9. 19. Nechajme teda bokom tie hmotné javy, ktoré sa v prirodzenom poriadku vecí vyskytujú podľa najbežnejšieho časového priebehu, ako sú východ a západ hviezd, zrod a smrť zvierat, nespočetné druhy semien a zárodkov, mraky a oblaky, sneh a dážď, blesky a hromy, blesky a krupobitie, vietor a oheň, chlad a horúčava a všetky podobné javy; vynechajme aj tie, ktoré sú v rovnakom poradí skutočnosti nezvyčajné, ako napr.: zatmenia, mimoriadne zjavenia hviezd, obludné bytosti, zemetrasenia a podobne; nechajme preto bokom všetky tieto javy, ktorých prvou a najvyššou príčinou je len Božia vôľa. Preto v žalme po pripomenutí niektorých úkazov ako oheň, krupobitie, sneh, ľad, búrka, víchrica – aby sa nepripisovali iba náhode alebo len fyzikálnym príčinám, či dokonca duchovným, ale vždy závislým od Božej vôle – hneď nasleduje: čo Jeho slovo poslúcha.

10. 10. Ale, ako som už povedal, ak odhliadneme od týchto javov, existujú aj iné javy, ktoré síce patria do telesného sveta, ale ktoré sa dostávajú pod naše zmysly, aby nám oznámili niečo od Boha. Tie sa správne nazývajú zázraky a znamenia. Ale nie vždy, keď sa nám dostáva božské oznámenie, zjavuje sa tá istá Božia osoba. Keď sa zjaví, niekedy sa zjavuje prostredníctvom anjela, inokedy v podobe, ktorá nie je podobou anjela, hoci sa používa po tom, čo ju anjel pripravil; aj keď sa zjaví v podobe, ktorá nie je podobou anjela, niekedy táto podoba existovala v stave tela, ktoré prešlo určitou premenou, aby sa stalo vhodným pre toto konkrétne zjavenie; inokedy je vytvorené výlučne na túto úlohu a po jej splnení zmizne. Tak napríklad, keď ľudia ohlasujú Božie slovo, niekedy ho opakujú v jeho mene, ako keď sa k tomuto ohlasovaniu pripájajú slová: “Pán povedal” alebo “Toto hovorí Pán”. Inokedy sa však bez podobnej preambuly stavajú na miesto samotného Boha, ako keď sa hovorí: “Ja ťa poučím a povediem ťa po tejto ceste, po ktorej budeš kráčať”. Takto je prorok poverený úlohou symbolizovať nielen slovami, ale aj skutkami Božiu osobu, ktorá ho má reprezentovať v jeho službe proroka. Takto predstavoval Božiu osobu prorok, ktorý rozdelil svoje rúcho na dvanásť častí a desať dal sluhovi kráľa Šalamúna, budúcemu izraelskému kráľovi. Niekedy je to opäť niečo iné ako prorok, ale už existujúce medzi pozemskými skutočnosťami, čo bolo vzaté ako symbol, ako to urobil Jakub, ktorý sa prebudil zo spánku, s kameňom, ktorý držal pod hlavou, keď spal. Niekedy je symbolická forma vytvorená práve na tento účel a je určená na určitý čas, ako to bolo možné v prípade slávneho bronzového hada vztýčeného v púšti a ako je to možné v prípade písma. Alebo je určený na to, aby sa po splnení svojej úlohy stratil, podobne ako chlieb, ktorý sa po prijatí sviatosti konzumuje.

10. 20. Ale tieto veci, ktoré sú ľuďom známe, pretože ich vytvorili ľudia, ak sa dajú zladiť s ich náboženským charakterom, predsa nemôžu vzbudzovať údiv, pretože nemajú zázračný charakter. Preto sú pre nás diela anjelov tým obdivuhodnejšie, čím sú zložitejšie a tajomnejšie; pre nich sú naopak jasné a ľahké, pretože sú im vlastné. Anjel hovorí v mene Boha, keď oslovuje človeka a hovorí: “Ja som Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Písmo totiž začalo slovami: “Zjavil sa mu Pánov anjel. Aj človek hovorí v mene Boha, keď hovorí: Počuj, ľud môj, a budem hovoriť; Izraelu, počuj ma a oznámim ti svoju vôľu: Ja som Boh, tvoj Boh je I…. . Žrď bola považovaná za symbol, ale bola to anjelská moc, ktorá ju zmenila na hada. Ale hoci človek túto moc nemá, predsa si vybral kameň, ktorý má znamenať niečo podobné. . Medzi činom anjela a človeka je veľký rozdiel: jeden vyvoláva obdiv a zamyslenie, druhý len zamyslenie. Jedno vyvoláva obdiv a reflexiu, druhé len reflexiu. To, čo treba pochopiť v jednom a druhom, je možno to isté, ale skutočnosti, ktoré nám to umožňujú pochopiť, sú odlišné. Ako keby bolo Pánovo meno napísané zlatom alebo atramentom: jedno je vzácnejšie, druhé menej, ale to, čo je vyjadrené v jednom a druhom, je rovnaké. A hoci had z Mojžišovej palice znamenal to isté ako Jakubov kameň, Jakubov kameň znamenal niečo lepšie ako hadi mágov. . Lebo tak ako pomazanie kameňa znamenalo Krista v ľudskom tele, v ktorom bol pomazaný olejom vznešenosti nad svojimi blížnymi. tak sa Mojžišova palica zmenila na hada znamenal samotného Krista, ktorý sa stal poslušným až na smrť, dokonca na smrť na kríži. . Preto evanjelium hovorí: A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý Syn človeka, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život ako tí, čo v neho veria. na spôsob tých, ktorí pri pohľade na hada vztýčeného na púšti nezomreli na uštipnutie hadom. . Náš starý človek bol ukrižovaný spolu s ním, aby bolo zničené telo hriechu. . Had predstavoval smrť spôsobenú hadom v raji: rétorická figúra označujúca následok za príčinu. . Premena prúta na hada je Kristov odchod do smrti, návrat hada do prúta je návratom k vzkrieseniu celého Krista, teda spolu s jeho telom, ktorým je Cirkev. . Ako sa to stane na konci času, čo naznačuje chvost hada, ktorý Mojžiš uchopil rukou, aby sa opäť stal prútom. . Hady mudrcov predstavujú mŕtvych tohto storočia, ktorí nebudú môcť vstať z mŕtvych v Kristovi, ak predtým nevstúpia do jeho tela. ktorí nebudú môcť byť vzkriesení v Kristovi, ak predtým nevstúpia do jeho tela tým, že v neho uveria, akoby boli ním pohltení. Takže Jakubov kameň, ako som povedal, naznačoval niečo lepšie ako hadi mágov. ale skutok, ktorý vykonali mudrci, bol oveľa úžasnejší. Čo sa však týka chápania vecí, rozdiel je taký malý, ako keby sme meno človeka napísali zlatom a meno Boha atramentom.

10. 21. Ktorý človek vie, ako anjeli vytvorili tie oblaky alebo ten plameň, alebo ako ich použili na ohlasovanie toho, čo ohlasovali, a zároveň pripúšťa, že pod týmito telesnými podobami sa zjavil Pán alebo Duch Svätý? Podobne, novorodenci nevedia, čo sa obetuje na oltári a konzumuje na konci posvätnej slávnosti: odkiaľ to pochádza, ako sa to pripravuje, prečo to má náboženský význam. A ak sa to nikdy nedozvedia z vlastnej skúsenosti alebo zo skúsenosti iných, ak sami nikdy nepozorujú tieto veci inak ako počas sviatostného slávenia, kde sa obetujú a rozdávajú a ak im nikdy nikto s najväčšou autoritou nepovie, čie telo a krv to sú, nebudú veriť ničomu inému ako tomu, že Pán sa zjavil smrteľným očiam práve v tejto podobe a že práve táto tekutina vytiekla z jeho zraneného boku. Je však užitočné, aby som si uvedomil svoju vlastnú silu a vyzval svojich bratov, aby si uvedomili svoju, aby ľudská slabosť neprekročila hranice toho, čo možno s istotou potvrdiť. Akým spôsobom totiž anjeli konajú tieto zázraky, alebo skôr, ako ich Boh koná prostredníctvom svojich anjelov? A do akej miery ich chce vykonať prostredníctvom samotných zlých anjelov, niekedy tolerujúc, niekedy prikazujúc a niekedy núkajúc z tajomného trónu svojej všemohúcnosti, nemám tak ostré oko, aby som to postrehol, nemám tak odvážny rozum, aby som to vysvetlil, nemám tak vznešeného ducha, aby som sa o to opieral a preto nemôžem odpovedať na všetky otázky, ktoré sa dajú položiť v tejto veci s takou istotou, ako by to urobil anjel, prorok alebo apoštol. Nerozhodné sú myšlienky smrteľníkov a neisté sú naše predpovede, pretože porušiteľné telo ťaží dušu a tento hlinený stan trápi myseľ mnohými myšlienkami. Sotva vieme posúdiť veci, ktoré sú na zemi, dokonca ani tie, ktoré sú v našich rukách, dobre nepoznáme; kto teda kedy dokázal pochopiť nebeské veci? Ale keďže text ďalej hovorí: A kto by poznal tvoju myšlienku, keby si jej nedal múdrosť a neposlal svojho Svätého Ducha z výsosti? Neskúmame nebeské veci, medzi ktoré patria aj telá anjelov podľa ich vlastnej dôstojnosti a určitých rozumových postojov. Ale na základe Božieho Ducha, ktorý nám bol poslaný z výsosti a jeho milosti, ktorú zdieľa v našich dušiach, sa odvažujem slobodne povedať, že ani Boh Otec, ani jeho Slovo, ani jeho Duch, ktorý jediným Bohom je, nie je vo svojej podstate premenlivý a už vôbec nie viditeľný. Lebo sú premenlivé veci, ktoré nie sú viditeľné, ako napríklad naše myšlienky, spomienky, vôľa a každá duchovná bytosť, ale viditeľné nie je nič, čo by nebolo premenlivé. 

11. Preto substancia, alebo lepšie povedané esencia Boha v ktorej chápeme naším vlastným nedokonalým spôsobom Otca a Syna a Ducha Svätého, keďže je absolútne nepremenlivá, v žiadnom prípade nemôže byť sama osebe viditeľná.

11. 22. Je teda jasné, že všetky zjavenia patriarchom, keď sa im Boh zjavil podľa svojho plánu stanoveného pre tie časy, sa uskutočnili prostredníctvom stvorenia. Ak nevieme, ako to vykonal, keď použil anjelov ako svojich služobníkov, v každom prípade netvrdíme, že anjeli zasiahli, ale na základe osobnej predstavy, a to preto, aby nás nikto nepovažoval za múdrejších, než sme my; naše nároky sú skromné a zodpovedajú miere viery, ktorú nám Boh udelil a veríme, preto hovoríme. Je tu totiž autorita Božieho Písma, ktorú náš duch nesmie opustiť, aby raz neopustil zdravú oporu Božieho slova a nespadol do priepasti osobných domnienok, kde ho nevedú zmysly tela ani nesvieti svetlo pravdy.

V Liste Hebrejom je najjasnejšie napísané, keď rozlišoval medzi riadením Nového a Starého zákon podľa vhodnosti časov a okamihov, že anjeli zasahovali nielen pri viditeľných zázrakoch, ale aj pri zjavovaní Božieho slova. Lebo takto hovorí: O ktorom z anjelov kedy povedal: Sadni si po mojej pravici, kým ti nepoložím k nohám tvojich nepriateľov? Nie sú všetci duchovia určení na službu, poslaní vykonávať úrad pre tých, ktorí majú zdediť spásu? Autor týmito slovami ukazuje, že tieto zázraky neboli len pre anjelov, ale že sa stali pre nás, teda pre Boží ľud, ktorému je prisľúbené dedičstvo večného života. Apoštol teda píše Korinťanom: “Ale toto všetko sa im stalo ako obraz a bolo napísané na výstrahu nám, ktorí sme prišli na koniec veku”. Apoštol potom logicky a jasne dokazuje, že vtedy Boh hovoril prostredníctvom anjelov, teraz prostredníctvom svojho Syna: “Preto sa musíme usilovne venovať tomu, čo sme počuli, aby sme sa nedali zviesť. Lebo ak sa zákon, ktorý bol daný prostredníctvom anjelov, ukázal taký účinný, že každé prestúpenie alebo neposlušnosť dostali svoj spravodlivý trest, ako unikneme my, ak zanedbáme takú veľkú spásu? Potom, akoby sa ho pýtali, o akú spásu ide, aby bolo jasné, že teraz hovorí o Novom zákone, teda o slove, ktoré nebolo vyslovené prostredníctvom anjelov, ale prostredníctvom nášho Pána, pokračuje: Ktoré najprv zvestoval Pán, potom nám ho potvrdili tí, čo ho počuli, pričom Boh k ich svedectvu pridal svoje svedectvo znameniami a zázrakmi a všelijakými divmi a darmi Ducha Svätého, ktoré rozdelil podľa svojej vôle.

11. 23. Niekto však povie, prečo bolo napísané: “Pán povedal Mojžišovi” a nie: “Anjel povedal Mojžišovi”? Z toho istého dôvodu, keď hovorca vyhlási rozsudok sudcu, nie je v zápise napísané: “Hovorca povedal”, ale: “Sudca povedal”. Rovnako tak, keď hovorí svätý prorok, hoci hovoríme: “Prorok povedal”, nechceme tým povedať nič iné ako: “Pán povedal”. Ak povieme: Pán povedal, že proroka neodsúvame, ale poukazujeme na to, kto skrze neho hovoril. Na druhej strane Písmo často zjavuje, že anjel je Pán a keď anjel hovorí, často hovorí: Pán povedal, ako sme už ukázali. Sú však aj takí, ktorí sa na miestach, kde Písmo používa meno “anjel”, domnievajú, že ide o samotného Božieho Syna, pretože ho prorok nazval “anjelom”, pretože ohlasoval Otcovu vôľu a svoju vlastnú. Preto som chcel získať rozhodnejší dôkaz z tohto listu, v ktorom nie je napísané: “prostredníctvom anjela”, ale prostredníctvom anjelov.

11. 24. Veď aj Štefan v Skutkoch apoštolov rozpráva o veciach tak, ako boli opísané aj v knihách Starého zákona: Muži, bratia, otcovia, počúvajte. Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol v Mezopotámii. Ale aby si nikto nemyslel, že Boh slávy sa vtedy zjavil ľuďom vo svojej podstate, Štefan neskôr hovorí, že to bol anjel, ktorý sa zjavil Mojžišovi: Pri týchto slovách Mojžiš utiekol a odišiel bývať do madiánskej krajiny, kde splodil dvoch synov. Keď mal štyridsať rokov, zjavil sa mu na Sinajskej púšti anjel uprostred plameňa horiaceho kríka. Pri tomto pohľade Mojžiša ohromilo videnie a keď sa priblížil, aby to pozoroval, bolo počuť Pánov hlas: Ja som Boh tvojich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jakubov. Roztrasený Mojžiš sa neodvážil pozrieť. Ale Pán mu povedal: “Zobuj si obuv z nôh. Tu určite nazýva toho istého Boha Abraháma, Izáka a Jakuba anjelom a Pánom, ako hovorí Genezis.

11. 25. Možno niekto povie, že Mojžišovi sa Pán zjavil prostredníctvom anjela, ale Abrahámovi priamo? Nepýtajme sa Štefana na odpoveď, ale spýtajme sa na samotnú knihu, z ktorej toto rozprávanie čerpal. Lebo sa tam píše: A Pán Boh povedal Abrahámovi. A o niečo neskôr: A Pán Boh sa zjavil Abrahámovi. Znamená to, že anjeli tu nezasiahli? V inom úryvku však nachádzame rovnaký spôsob vyjadrenia: Pán sa mu vtedy zjavil pri dubovom háji Mambre, keď sedel v horúčave pred svojím stanom. A potom text pokračuje: Pozrel hore a hľa, stáli pred ním traja muži – už sme o nich hovorili. Ako teda môžu tí, ktorí sa nechcú povzniesť od slov k myšlienkam, alebo ktorí ľahko upadajú od myšlienok k slovám, vysvetliť, že Boh sa zjavil v týchto troch mužoch, bez toho, aby uznali, ako nás učí nasledujúci text, že to boli anjeli? Možno preto, že sa nehovorí “anjel k nemu prehovoril” alebo “zjavil sa mu”, sa odvážia tvrdiť, že pokiaľ ide o Mojžiša, to videnie a ten hlas vznikli prostredníctvom anjela, pretože to hovorí text, zatiaľ čo Abrahámovi, pretože sa nehovorí o anjelovi, sa zjavil a prehovoril Boh vo svojej podstate? Ale prečo, keď sa o Abrahámovi hovorí aj ako o anjelovi? Veď tu čítame, keď sa žiadalo, aby bol jeho syn obetovaný: Po týchto skutočnostiach chcel Boh vyskúšať Abraháma a povedal mu: Abrahám! Abrahám! A on mu povedal: “Tu som!” A povedal mu: “Vezmi svojho syna, jediného, ktorého máš a ktorého tak veľmi miluješ, Izáka, a choď do kraja Moria a obetuj ho tam ako zápalnú obetu na vrchu, ktorý ti ukážem. Samozrejme, hovoríme tu o Bohu, nie o anjelovi. O niečo ďalej však Písmo dodáva: “Vtedy Abrahám vystrel ruku a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Ale Pánov anjel na neho zavolal z neba a povedal: “Abrahám! Abrahám! A on povedal: “Tu som!” A anjel mu povedal: “Nevkladaj ruku na dieťa a neubližuj mu. . Čo sa dá na tieto tvrdenia odpovedať? Budú tvrdiť, že Boh prikázal zabiť Izáka a že anjel to zakázal? ? Potom by Izákov otec proti Božiemu príkazu obetovať svojho syna poslúchol anjelov príkaz ušetriť ho? Musíme sa tomuto výkladu smiať a odmietnuť ho. Písmo však nedáva možnosť zotrvávať v takomto hrubom nezmysle, pretože hneď dodáva: Teraz totiž viem, že ty si najdrahší Boh a neušetril si pre mňa svojho jediného syna. Čo to znamená pre mňa, ak nie pre Toho, ktorý prikázal, aby bol zabitý? Sú teda Abrahámov Boh a anjel tá istá osoba, alebo je to skôr Boh, kto hovorí prostredníctvom anjela? Počúvajme však pokračovanie; je celkom zrejmé, že sa tu hovorí o anjelovi. Pozrite sa však na kontext: Abrahám zdvihol oči a uvidel za sebou barana, ktorý zostal s rohmi zapletenými do kríka. Abrahám išiel, vzal toho barana a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. Abrahám nazval to miesto “Pán videl”, a preto sa aj dnes hovorí: “Na vrchu sa zjavil Pán”. O niečo skôr Boh prostredníctvom anjela povedal: “Teraz viem, že sa bojíš Boha. To neznamená, že Boh v tej chvíli spoznal Abrahámovu bázeň, ale že konal tak, že Abrahám prostredníctvom Boha zistil, akú silu mysle má, aby poslúchol Boha až po obetovanie svojho jediného syna: je to rečnícky obrat, ktorý vyjadruje následok pre príčinu, ako keď povieme: “pomalá zima”, pretože robí človeka pomalým. Rovnako Písmo hovorí, že Boh poznal Abrahámove pocity, pretože mu dal poznať pevnosť jeho viery, ktorú mohol ignorovať aj bez takejto skúšky. No rovnako aj Abrahám nazval miesto tejto udalosti “Boh videl”, pretože Boh sa ukázal. pretože Boh sa ukázal. Hneď totiž dodáva: Dodnes sa hovorí: Na vrchu sa zjavil Boh. Ten istý anjel sa teda volá Pán. Prečo? Pretože prostredníctvom anjela sa zjavil Pán. Navyše v nasledujúcom texte sa anjel vyjadruje spôsobom, ktorý je jednoznačne vyjadrením proroka, a dáva jasne najavo, že je to Boh, kto hovorí prostredníctvom anjela: Vtedy Pánov anjel zavolal Abraháma z neba druhýkrát a povedal mu: Prisahám pri sebe, hovorí Pán, že keďže si to urobil a neušetril si pre mňa svojho syna, nesklamem ťa. Tento výraz Pán hovorí, ktorý používa ten, kto hovorí v Božom mene, sa zvyčajne vyskytuje aj u prorokov. Bol by to Boží Syn, ktorý by hovoriac o Otcovi použil výraz: Pán hovorí, a bol by to tento Otcov anjel? Čo teda treba povedať? Tí, ktorí nám odporujú, by si mali všimnúť, ako sa tlačí na tých troch mužov, ktorí sa zjavili Abrahámovi, keď sa v texte ďalej uvádza: Pán sa mu zjavil. Neboli to anjeli, lebo sa nazývajú ľuďmi? Potom nech si prečítajú Daniela, ktorý hovorí: A hľa, muž Gabriel.

11. 26. Prečo však ďalej otáľame s tým, aby sme im zavreli ústa iným textom, ktorý je absolútnym dôkazom a má najväčší význam? Nehovorí o anjelovi v jednotnom čísle, ani o ľuďoch v množnom čísle; hovorí len o anjeloch a s úplnou jasnosťou sa v ňom ukazuje, že neprenášali žiadnu reč, ale podávali samotný Zákon. Určite nikto z veriacich nepochybuje o tom, že to bol Boh, kto ho dal Mojžišovi, aby si podmanil izraelský ľud, ale dal ho prostredníctvom anjelov. Takto to vyjadruje Štefan: “Tvrdé srdce a neobrezané srdce a uši, vždy ste sa vzpierali Duchu Svätému, ako vaši otcovia, tak aj vy. Ktorý z prorokov neprenasledoval vašich otcov? Zabíjali tých, ktorí hlásali príchod Spravodlivého, z ktorých ste boli v týchto dňoch zradcovia a vrahovia, vy, ktorí ste prijali Zákon skrze službu anjelov a nezachovávali ste ho. Čo môže byť zjavnejšie ako toto, pevnejšie ako takáto autorita? Zákon bol danému ľudu anjelmi, ale je to náš Pán Ježiš Kristus, ktorý pripravil a predpovedal príchod, a on ako Božie slovo bol neporovnateľne a nevýslovne v anjeloch, ktorí dali Zákon. . Preto v evanjeliu hovorí: Keby ste verili Mojžišovi, verili by ste aj mne. . Prostredníctvom anjelov teda vtedy prehovoril Pán; prostredníctvom anjelov sa narodil Boží Syn, prostredník Boha a človeka, ktorý sa mal narodiť z rodu ľudského pokolenia. Práve prostredníctvom anjelov sa Boží Syn, prostredník Boha a človeka, ktorý sa mal narodiť z Abrahámovho potomstva, pripravoval na svoj príchod, aby našiel prijatie u ľudí, ktorí sa previnili, pretože Zákon, ktorý nesplnili, ich urobil previnilcami. Preto aj apoštol hovorí Galaťanom: “Prečo teda Zákon? Vzhľadom na previnenia bolo vyhnané, kým neprišiel potomok, ktorému bolo dané zasľúbenie; bolo vyhlásené prostredníctvom anjelov, prostredníctvom prostredníka Bola vyhlásená anjelmi prostredníctvom prostredníka, teda vyhlásená anjelmi prostredníctvom neho. Jeho narodenie totiž nie je výsledkom ľudského stavu, ale božskej moci. O tom, že apoštol nenazýva prostredníkom anjela, ale samotného Pána Ježiša Krista, keďže sa rozhodol stať sa človekom, svedčí aj ďalší úryvok: “Jeden Boh,” hovorí, “jeden je aj prostredník Boha a človeka, človek Ježiš Kristus. To je význam obetovania veľkonočného baránka. To je význam obetovania veľkonočného baránka, význam všetkých symbolov týkajúcich sa Krista, ktorý sa mal vteliť To je zmysel obetovania veľkonočného Baránka, zmysel všetkých symbolov týkajúcich sa Krista, ktorý sa vtelí a bude trpieť, ale ktorý aj vstane z mŕtvych, symbolov obsiahnutých v Zákone, ktorý vyhlásili anjeli. V týchto anjeloch boli určite prítomní Otec, Syn a Duch Svätý. Niekedy anjeli predstavovali Otca, niekedy Syna, niekedy Ducha Svätého, niekedy Boha bez rozdielu osôb. Boh sa zjavil vo viditeľných a vnímateľných podobách, ale prostredníctvom svojho stvorenia, nie vo svojej vlastnej podstate, aby sme videli, ktoré srdcia sú očistené všetkými týmito symbolmi ponúkanými našim očiam a ušiam.

11. 27. Myslím si však, že sme už dostatočne prediskutovali a dokázali, podľa našich možností, argument, ktorý sme začali dokazovať v tejto knihe. Na základe rozumových dôvodov, ktoré sú obdarené takou pravdepodobnosťou, akú je možné dosiahnuť pre človeka, alebo skôr pre mňa a na základe autority, ktorá je obdarená takou silou, akú umožňuje jasnosť božských slov Svätého písma, to zostáva potvrdené: tie hlasy hovorili a tie telesné podoby vzbudzovali našim starovekým otcom pred vtelením Spasiteľa, v časoch, keď sa zjavovali bohovia, anjeli; buď sami hovorili, alebo niečo robili v mene Boha, čo je zvykom vlastným aj prorokom, ako sme ukázali, alebo prijali od stvorenia to, čím neboli, aby pomocou postáv ukázali ľuďom Boha. Ani proroci nezanedbávali tento typ symbolu, ako nás učí Písmo na mnohých príkladoch. Teraz nám zostáva zistiť už len jednu vec. Pán sa narodil z Panny, Duch Svätý zostúpil v telesnej podobe holubice a v deň Letníc, po Pánovom nanebovstúpení, bolo vidieť ohnivé jazyky a z neba bolo počuť hluk. Ale samotné Božie Slovo sa nezjavilo v podstate, v ktorej je rovné Otcovi a spolu s ním večné. Ani Duch Otca a Syna sa neobjavil v podstate, v ktorej je rovný a zároveň večný s jedným i druhým. Ale určite sa telesným a smrteľným zmyslom zjavilo stvorenie schopné obliecť sa do týchto podôb a zostať v nich. Ide teda o to, aký je rozdiel medzi prejavmi, o ktorých sme hovorili a prejavmi, ktoré sú vlastníctvom Syna a Ducha Svätého, bez ohľadu na zásah viditeľného stvorenia. Začneme sa tým zaoberať v inom zväzku, bude to vhodnejšie.