späť na hlavnú stránku

logos

 

AKO PRACUJÚ SEKTY

Motto: “Bojím sa čitateľa jedinej knihy“. Staré latinské príslovie.

 

            Obeťami rozličných sektárskych manipulátorov sú obvykle hľadači, túžiaci po ľahkom  nájdení definitívnej pravdy a vôbec definitívnych riešení.

Najľahšie zmanipulovateľní sú ľudia  okolo dvadsiatky a iné skupiny obyvateľstva, ktoré sa vyznačujú nedostatkom životných skúseností. Hľadajú katapult do raja už tu, na zemi. Droga, či už v podobe duchovnej, alebo materiálnej, si však berie svoju daň.

Mať v rukách definitívne riešenie znamená mať kľúč k blaženosti. Pokiaľ takíto ľudia vychádzajú z judaisticko-kresťanskej tradície, zrejme si neuvedomujú, že biblia (prenášajúca na ceste poznania Boha aj veľmi staré ľudské tradície božích hľadačov) už v svojom začiatku túto snahu po bohorovnosti človeka nemilosrdne zavrhuje v podobe obrazu trestu za jedenie plodov zo zakázaného stromu. Tá veta z prvej Mojžišovej knihy: „V pote tváre budeš jesť chlieb, dokiaľ sa nenavrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý“, hovorí nielen o ťažkostiach pri materiálnej existencii človeka, ale aj o ľudskom večnom hľadaní a nenachádzaní definitívneho riešenia, o večnej nenaplnenej túžbe človeka i ľudstva po blaženosti už tu, na zemi. Takže keď niekto ponúka blaženosť pre človeka a odvoláva sa na pravdivý a jedine správny výklad biblických právd, jeho argumentácia  je už v základe lživá.

           Keď vám jedného pekného dňa príde domov rodinný príslušník alebo partner a s planúcim zrakom oznámi, že na prvom mieste v jeho hodnotovom rebríčku je Boh a že vy ste iba na druhom mieste, určite vás to prinajmenšom veľmi prekvapí. Vyhlásenie je skalopevné a je výsledkom dlhodobejšej manipulácie šikovným vodcom, ktorý sleduje vlastné ciele. Aké, povieme neskôr.

            Ale teraz k vyhláseniu: samozrejme, na prvý pohľad sa ťažko argumentuje a človek sa musí spamätať. Čo je vlastne jeho podstatou? Jednoducho nájsť nespochybniteľný argument na absolútnu zmenu citovej orientácie človeka z prirodzeného rodinného okruhu na iný, vedený príslušným manipulátorom. Prečo sa to tak stane? 

           Celkom jednoducho. Či chceme, alebo nechceme, vyrastáme a žijeme v spoločenských hierarchiách. To máme v génoch už od svojich pradávnych predkov a je to v podstate súčasť stratégie prežitia. Takéto správanie sa majú všetky primáty, ale aj iné druhy živých organizmov. Zvyšuje to pravdepodobnosť prežitia druhu, takže potrebe pocitu príslušnosti k skupine sa nevyhneme. Keď vhodne ovplyvníme jedinca tak, že odmietne doposiaľ uznávanú prirodzenú autoritu (a to pre neho nespochybniteľnými argumentami), zákonite nastane v jeho psychike prirodzený hlad po inej autorite. Tomu sa nevyhne nikto. Ako príklad môžeme spomenúť typickú medzigeneračnú krízu, keď si často mladí ľudia nachádzajú autority medzi svojimi kamarátmi-vodcami, keď svojich rodičov z nejakých dôvodov prestanú akceptovať.

           Kde však má takto indoktrinovaný človek hľadať autoritu-vodcu? Nuž, prirodzene sa mu ponúka ten, ktorý bol taký láskavý a „vysvetlil“ mu, ako je to v skutočnosti so svetom, kto je tu pánom. Boh predsa ovláda celý svet. To nie je spochybniteľné, veď o tom píše biblia. Preto sa spracovanie obete začína intenzívnym štúdiom biblie a jej absolutizáciou, teda fundamentalistickým prístupom. Hneď prvým článkom stanov takýchto organizácií je tvrdenie, že biblia je jediným, vdýchnutým a neomylným autoritatívnym slovom božím. (Je otázkou, či by zapôsobil argument, že aj Ježiša požiadali o výklad významu niektorých častí biblie.) Mieru interpretácie obsahu biblie takto šikovne zastrú a prevedú na nepriame metódy, čiže do svojich rúk. Že sa v Biblii k nám prihovára Boh, to nikto predsa nemôže spochybniť. Dokonca pre istotu zaštepia členom odpor k čítaniu kníh, ktoré prezentujú iný názor, než je ten „pravý“. A tak každý zo stúpencov môže bibliu čítať a do ľubovôle ju vykladať na stretnutiach stúpencov daného vodcu skupiny. To človeku skutočne môže dodať poriadne sebavedomie, ktoré mu doposiaľ chýbalo.

Kto sa opováži spochybňovať takýto prístup, protiví sa predsa samotnému Bohu. Že bibliu po stáročia prepisovali a uchovávali tí, ktorých teraz neuznávame (že zachovali sa výlučne opisy, ktoré sú datované hlboko v stredoveku a že my- znovuzrodení, sme si ju preložili z týchto zdrojov po svojom, to nehrá úlohu.) Že toto božie posolstvo bolo písané v inom jazyku, osloviť malo predovšetkým súčasníkov, ktorí sa nachádzali v celkom konkrétnych podmienkach a ktorí mali oproti našim bežným ľuďom výbornú schopnosť prijímať takto podané pravdy, lebo vyrastali a žili v teokratickej spoločnosti, kde biblia bola žitým zákonom (niečo také ako je dnes ústava) nuž to sa akosi prehliada. Že pre hľadanie pravdy a skutočné porozumenie Biblii za našich podmienok je potrebné štúdium a vzdelanie (čo je v podstate nepohodlné), to je priam buričský názor. Ježiš predsa oslovuje každého obyčajného človeka. (Aj to je pravda, len slová v Biblii o prostom človeku z hľadiska týchto faktov tiež treba interpretovať adekvátne. Vtedajší prostý človek bol ako jedinec na správne prijímanie biblických právd pripravený aj bez toho, čomu dnes hovoríme solídne vzdelanie.)  Inými slovami, vzhľadom na to, že len v Biblii je určite pravda, treba na základe „svojho“ presvedčenia veriť totálne tomu, čomu vlastne nerozumieš. A že treba neveriť ničomu a nikomu kto sa s tebou nestotožňuje, ani doteraz blízkemu človeku, to sa vlastne v hlave pridá samo. Keď sa prekoná táto bariéra a človek sa vnútorne s tým stotožní, samozrejme sa stane úplne pozbavený zdravého úsudku. (Toho, ktorý sa u nás nazýva zdravý sedliacky rozum a v angličtine commom sense.) Táto slepá viera je prvý krok na ceste k ovládnutiu mysle obete. Dokonca pre takýto stav majú sekty špeciálny termín, napr. apoštolská cirkev to nazýva stav osobnej viery. Človek sa stáva pripravený pre manipuláciu. Najväčšia výhra tohto postupu je tá, že si to vôbec nepripúšťa. Po niekoľkých mesiacoch utvrdzovania tohto presvedčenia (je to vlastne skryté za neomylnosť svojho názoru vo vysvetľovaní si nejakého „zaručene správneho“ prekladu biblie), potom príde úplne „samovoľne“ presvedčenie, že napr. otec ničomu neverí, alebo jeho názory sú hlúposti, alebo do iného náboženského spoločenstva ako toho „pravého“ sa priam nesmie chodiť. (Napr. preto, lebo tam nemajú správneho ducha.) Že sa takto stratí napojenie na tradičné autority v rodine a spoločnosti a aj na dvetisícročnú kultúrnu tradíciu alebo aspoň úctu k nej, to uzná každý normálny človek, bez toho, či je veriaci alebo neveriaci. Zároveň je roľa pooraná a pohnojená na ďalší, už ľubovoľný postup miestneho vodcu v celosvetovej sieti „pravoverných a znovuzrodených“. Mimochodom, voľná organizovanosť na sieťovom princípe má črty Internetu – takmer nezraniteľnej štruktúry, kde zlyhanie, v tomto prípade vodcu alebo bunky neprinesie tejto amorálnej organizácii žiadnu škodu.

Pre istotu si zavedieme svoj vlastný symbol, aby sme sa mohli viditeľne odlíšiť a na verejnosti spoznať. Odvodíme si ho z ranokresťanských symbolov. Napríklad symbol ryby. Takto jasne naznačíme, že my sa naväzujeme na ten pravý počiatok. Že takéto symboly nikto nijako nepotláča a bežne sú akceptované ako súčasť histórie? To je príznak neúcty k tradíciám a príznak ich skresľovania.

A čo s ostatnými ? Ostatní, ktorých cesta vychádza z hľadania mnohých generácií po celé stáročia?  To sú všetko len ľudské výmysly. Teda tí ktorí nesúhlasia s mojimi predstavami, jednoducho nie sú vyvolení a napr. ani znovuzrodení alebo inak vyznačení a teda ich odložím mimo oblasti môjho záujmu, citov a vzťahov.

 Neboli v našej histórii celé hnutia tých „skutočne“ pravých? Neboli tu už mnohokrát udalosti, kde sa v mene Boha vraždilo a viedli vyhladzovacie vojny? Nás sa to netýka, my, pravoverní sme vtedy ešte neexistovali a teda sme sa ničoho nedopustili. A hotovo.

Takže som samostatný a samostatne a slobodne som sa rozhodol pre cestu k Bohu. Argumenty sa uzavreli a my, znovuzrodení, si už teraz žijeme v raji, ktorý iným nie je prístupný.

Skúsme sa teraz zamyslieť nad stratégiou a definíciou sekty. Aj sekta, ako každý jav v sociálno-živočíšnej ríši, nie je nič nezvyklé. Ako si môžeme prečítať v učebniciach biológie, každý organizmus má aj parazitov. Parazitický spôsob života je charakterizovaný príživníctvom, t.j. relatívne bezprácnym získavaním zdrojov. Ako sa možno dočítať, rozumnou stratégiou pre parazita je taký spôsob parazitizmu, aby napadnutý organizmus pokiaľ možno prežíval, inak vlastne parazit ohrozuje sám seba. Aj tu nachádzame celkom peknú ilustráciu: Členovia sekty sa správajú navonok vzorne, prosto aby sa nenastali vonkajšie príčiny pre radikálne riešenie nastoleného stavu. Ďalšou výhodou tejto stratégie je, že brániaca sa strana sa pri obrane dostáva do polohy útočníka. 

A čo vlastne hierarchia sekty z tohto všetkého má? Môže sa zdať, že nič, najmä keď pracuje s dlhodobými cieľmi a zameriava sa na mladých, ktorých najprv psychicky a potom aj materiálne zotročí. Nikde na svete predsa neexistuje zákon, ktorý by umožnil darcovi kontrolovať to, ako s darom obdarovaný narába. (Dokonca u nás náboženské zbierky nie sú ani zdaniteľné.) Ale predsa len vodcovia majú ešte aj bezprostredný cieľ a pôžitok: Pocit moci. Aj ovládanie druhých je pudový inštinkt, ktorý je hlboko implementovaný v ľudskej (a nielen ľudskej) prirodzenosti.
 
        Na rozdiel od hierarchie v normálnej spoločnosti, kde sa hierarchia vedenia nezakladá na výnimočnom postavení jednej skupiny voči druhej, ale na spoločnej snahe dosiahnuť nejaký cieľ, v sekte sa táto výnimočnosť členov skupiny žiada ako podmienka. Aby výnimočnosť bola neotrasiteľná, vyberú sa fundamentalisticky citáty z biblie, vytrhnuté z kontextu.

Napr. aby človek mohol byť členom tzv. apoštolskej cirkvi, musí:

·    Zažiť nejaký špeciálny, pre iných nedostupný obrad  (napr. krst ponorením na základe „osobnej“ viery). Pojem „osobná“ viera je zavedený zrejme so zámerom odmietnuť krst v útlom veku, praktizovaný u katolíkov. Krst ponorením je už uskutočnený na základe „osobnej“ viery. Teda krst v útlom veku je asi taký neosobný, ako sú neosobné ruky a nohy, ktoré si tiež dieťa v útlom veku neuvedomuje.

Viera je individuálna, integrálna súčasť osobnosti a nedá sa kategorizovať na osobnú a neosobnú. Akýkoľvek obrad akéhokoľvek vyznania môže byť chápaný aj ako brána k viere (čo je logické, keď sa predpokladá dynamický rast osobnosti), alebo ako potvrdenie akéhosi stavu (keď sa predpokladá akýsi ustálený stav dosiahnutý osobnosťou). Čo je dynamickejšie a modernejšie ponímanie, nech si usúdi čitateľ sám. Obávam sa však bohužiaľ, že ponorením sa osobnosť takýchto ľudí utopí  nielen symbolicky.

 ·       Zažiť nejaký výnimočný stav mysle, napr. hovorenie cudzími jazykmi. Stavy tohto typu sa pri dnešnej úrovni poznatkov z oblasti psychológie dajú navodiť mnohými spôsobmi. Pravosť tohto stavu je v rukách manipulátorov apoštolskej cirkvi ponechaná na osobných pocitoch obete. So súkromnými zázrakmi majú skutočné cirkvi svoje smutné skúsenosti. Na možnosti navodzovať v dnešnej dobe takéto stavy halucinogénnymi látkami radšej ani nepomyslime. Pre navodenie „nezabudnuteľného zážitku“ môže stačiť prakticky nezistiteľná koncentrácia či už vo vode, na pokožke, alebo vo vzduchu. Veď púhy dotyk môže cez pokožku preniesť tých niekoľko milióntin gramu účinnej látky a tak byť cestou k „hovoreniu cudzími jazykmi“ tak, ako to určujú stanovy napr. apoštolskej cirkvi.

           Keď zlyháva rozumná argumentácia v diskusii, obete nastolia nevyvrátiteľný argument: „Ty si to nezažil“. Ani si neuvedomujú, že tým vlastne odhaľujú svoj najväčší omyl: cestu hľadania Boha, cestu osobného zdokonaľovania im sekta nahradila potrebou zážitku. Lacná a vulgárna náhražka. Rovnako by argumentoval narkoman, pijan, alebo iný hľadač zážitkov. Trebárs v dnešnej dobe stúpenec rôznych reality show. V devätnástom storočí takúto degeneráciu náboženstva právom nazvali ópiom ľudstva.

Prečo sa konštituuje vodca a prečo sa ostatní v podstate bez protestov podriaďujú? Pocit absolútnej podriadenosti pre člena v sebe nesie pocit bezpečia, bezstarostnosti, teda tej vytúženej blaženosti, po ktorej ľudstvo od vekov túži. Veď na riešenie všetkého mu stačí len otvoriť bibliu, alebo sa obrátiť na vodcu. A ešte sa tu objavuje pocit výnimočnosti voči nečlenom sekty a v súvislosti s tým k okoliu bezohľadne presadzované činy na základe  nezvrátiteľného sebavedomia vo veciach „osobných rozhodnutí“. Pre vodcu je tu aj odmena v podobe pocitu moci.

 
        Vráťme sa ešte k začiatku a logike útočnej argumentácie: „na prvom mieste je Boh a Ty si iba na druhom mieste“. Samozrejme, že nikto v takomto porovnaní neobstojí. Ale čo vlastne toto porovnanie obnáša? Predovšetkým keď chcem porovnávať, musím si stanoviť, čo za vlastnosti chcem porovnať. Tieto vlastnosti musia byť vzájomne porovnateľné. Je možné vedľa seba postaviť a určovať poradie, akúsi hitparádu vo vzťahoch medzi ľuďmi a dokonca medzi Bohom a ľuďmi? Nuž, obyčajný človek s normálnym úsudkom by ťažko takéto poradie robil. Je známe, že matky hovoria, že majú všetky svoje deti rovnako rady. Robenie poradia vo vzťahoch zaváňa čímsi „neslušným“.

 
            Robenie poradia vo vzťahu medzi človekom a Bohom je pre dve príčiny neakceptovateľné:

 

1.   Ak chcem robiť porovnanie, musím porovnávať porovnateľné. Teda buď musím Boha s jeho vlastnosťami znížiť na úroveň človeka (to v polyteizme robili staroveké národy, kde boli celé plejády bohov s ľudskými vlastnosťami). V monoteizme to všetky náboženstvá považujú za blasfémiu, čiže bohorúhačstvo,

2.      alebo musím porovnávaného človeka povýšiť (aj keď podvedome) na úroveň porovnateľnú s Bohom. Nuž túto formu primitivizmu hádam netreba ani komentovať.

 
        Takže povedať prvý je Boh a potom až si Ty je ako tvrdiť, že prvé je všetko čo je v božom stvoriteľskom diele, celý vesmír s miliardami galaxií s nepredstaviteľnými zázrakmi mikrosveta aj makrosveta,  celá príroda, všetky osudy ľudí, aj všetko živé i neživé o čom viem a neviem, všetky diela nesmrteľnej duše všetkých ľudí ktorí tu boli a ešte aj budú a až potom si Ty. Má vôbec takýto výrok nejaký zmysel? Aký má byť jeho dôsledok? Sú dve takéto entity porovnateľné? Ako by sa dalo takéto porovnanie urobiť?
 
           O premyslenosti manipulačných postupov svedčí aj to, že sekty manipulovaných ľudí neoboznamujú s celým svojim programom, len s jeho emocionálne atraktívnejšími časťami a časti, ktoré by mohli ešte súdnu myseľ na začiatku odradiť, si nechávajú na neskôr. (Sú to modifikácie praktík známych z marketingu.) Ako príklad môže slúžiť prekvapenie,  aké nastalo u obete, keď si po viac ako roku svojho skalopevne presvedčeného členstva v apoštolskej cirkvi prečítala vyznanie viery Apoštolskej cirkvi, ktoré z internetu stiahol jej „protivník“. Priznala, že ho ešte nečítala. K niektorým jeho článkom vôbec nevedela zaujať žiadny postoj, ani ich akokoľvek vysvetliť. Je však už v takom štádiu, že to dokonca považuje za svoju prednosť. Aj organizácie ako mafia boli natoľko korektné, že pri vstupných obradoch oboznamovali budúcich členov so svojimi stanovami, nehovoriac o každej slušnej organizácii či spolku. Tak ako u iných fundamentalistických hnutí, aj tu hrá svoju veľkú úlohu účelová manipulácia s polopravdami, zastretými „absolútnosťou“ božích právd. Teda lož v tej najnevykoreniteľnejšej podobe.
 
            Zamyslime sa nad otázkou, prečo sa bežní ľudia takýchto praktík hrozia a prečo sa všetci nestanú členmi nejakej vyvolenej sekty? (Niečo nám hovorí už snáď aj to, že skutočne „pravých“ siekt je také množstvo.)
 
            Snáď si všetci spomenieme na rozprávku o troch grošoch. Hovorí sa v nej o chudákovi, ktorý mal plácu tri groše a aj z tých jeden vracal, druhý požičiaval a len z tretieho žil. Vracal svojmu nevládnemu otcovi za výchovu a požičiaval svojmu synovi, aby mu to vrátil podobne, ako on vracia svojmu otcovi. Ale obraz sa vzťahuje aj na citovú oblasť. Mnohokrát už rodičovi nestihneme vrátiť jeho obety. Korene rozprávky siahajú hlboko pred kresťanskú civilizáciou a vypovedajú veľkú pravdu o integrite ľudskej rodiny ako základe štátu, aj keď moderné štáty do určitej miery sociálne funkcie rodinnej komunity preberajú. Stojí to však obrovské peniaze a takmer vôbec sa nenahrádza humánna stránka starostlivosti. A o toto ide: Či možno beztrestne trhať prirodzené emočné putá a prirodzenú hierarchiu v rodine na to, aby sa uspokojili chorobne ctižiadostiví a po bohatstve túžiaci jednotlivci, nech už patria do hocijakého klanu? Dôsledky takéhoto emočného prepierania duší sú rozbité rodiny a novodobí otroci. Je omyl si myslieť, že človek môže žiť s rozdvojenou osobnosťou v pokoji. Buď má jednu autoritu a druhú neuznáva, alebo naopak. Či  nie je rozumné a spoločensky prospešné, aby človek, ktorý deti vychoval a cíti za ne trvalú a skutočnú zodpovednosť, mal aj primeranú autoritu? Má právo nejaký samozvaný náboženský vodca zničiť takéto prirodzené puto a potom ho zneužiť a zotročiť človeka? Mnohé štáty, nazývajúce sami seba  modernými, sa vo svojom egoizme o toto nestarajú a kľudne právne akceptujú akúkoľvek bandu, ktorá dodržuje pravidlá vykorisťovania jednotlivcov bez toho, aby ohrozovala možnosť vykorisťovať ďalších chudákov inými skupinami. Stačí sa zaregistrovať na úctyhodných inštitúciách a nech sa páči, pustite sa aj vy do toho. (Sú aj výnimky, v slušnejších štátoch Európy, napr. Belgicku, sú povolené len oficiálne svetové náboženstvá.)

             Zavedenie princípov trhu do oblasti duchovného života (čiže siekt na „náboženský trh“) sa mnohým vládnucim skupinám, pre ktorých je bohom obchod a zisk, javí ako veľmi výhodné. Takto sa aj z tradičných cirkví, ktoré boli morálnymi autoritami v spoločnosti, majú stať záujmové kluby, niečo ako tretí sektor. Prosto v zásade neškodné záujmové skupiny ľudí, ktoré sa nepletú do zárobkovej činnosti mocných tohto sveta. 

Súhrnne sa dá povedať, že náboženské cítenie obetí je len vstupnou bránou, ktorou sa sekty dostanú k zraniteľnému vnútru človeka tak, aby ho mohli vhodne manipulovať. Je pritom jedno, či tieto zlomyseľné organizácie majú kresťanský, alebo mimokresťanský pôvod. Obeť jasne cíti, že akákoľvek logika v diskusiách s okolím zlyháva a diskusie vedú k nevysvetliteľným paradoxom, preto používa argumenty typu „Ty si to nezažil“ a preto sa členovia sekty izolujú. Táto „tajomnosť“ sa im interpretuje ako ich výsada, čo zase manipulátorom len nahráva. 

Fundamentalistické organizácie, používajúce fyzický teror a prinášajúce nič netušiacim obetiam rýchlu smrť sú každému odporné a štáty proti nim všemožne broja; fundamentalistické organizácie, prinášajúce frustráciu, kruté a dlhodobé psychické utrpenie a psychickú smrť rodín, sú legálne povoľované.  Naozaj sa dá hovoriť o psychickej smrti. Ktorý druh smrti je krutejší, nech posúdi čitateľ.  Je to zvláštny paradox, ale takéto organizácie povoľujú najmä štáty s kresťanskou históriou, ktoré sa sami považujú za semenisko vzniku rozumovo zdôvodneného uvažovania.

        Je to až k neuvereniu, ale termíny „znovuzrodenie“ a „osobná viera“, používané napr. fundamentalistickou kresťanskou sektou tzv. apoštolská cirkev, sa úplne zhoduje s terminológiou, používanou vo fundamentalistických islamských sektách. Tu vyberáme z článku v denníku SME, ktorý vcelku uvádzame v prílohe: Islamský a kresťanský fundamentalizmus nevznikajú so zámerom vdýchnuť pôvodným kultúram nový život- sú výrazom kultúrnej krízy v čase globalizácie. Ako sa tento fundamentalizmus prejavuje? Kľúčovým je fenomén born again, znovuzrodenia jednotlivca, ktorý našiel svoju osobnú cestu k viere, a tak skoncoval s nahnitou vierou svojej rodiny alebo svojho prostredia. Jeho spoločenstvo, ktoré často pripomína skôr sektu než cirkev, je dobrovoľným zoskupením ľudí, ktorých spája rovnaký prístup k viere. Veriaci sa teda musí rozhodnúť sám, ako bude vyzerať jeho viera. No nech sa rozhodne pre ktorékoľvek z riešení, svoju vieru si musí budovať nanovo. Tým ju aj oddelí od spoločenských noriem a tradícií. Náboženské formy dnešného islamu sú podobné ako v dnešnom katolicizme, protestantizme, ba aj judaizme. Títo „znovuzrodení“ odvodzujú od znovuobjavenia náboženstva svoju identitu. 

Ešte niečo: V bežnom živote sa vo vzťahoch medzi ľuďmi dopúšťame mnohých chýb. Ubližujeme, často z krátkozrakého egoizmu, ktorý považujeme za právo na život. Často náš subjektívny pohľad bagatelizuje potreby druhých, našich blízkych. Žiadna cirkev ani náboženské zoskupenie nás od tohto neochránia. Žiadne členstvo v skupine vyvolených, znovuzrodených, alebo inak vyznačených nás nezachráni pred nami samotnými. Pokúsme sa teda rozlíšiť medzi zlom inštitucionalizovaným, organizovaným, a spôsobom vyrovnania sa s našimi nedostatkami.

 

Ako sa lovia obete

 

Jednoducho. Vychádza sa z toho, že je pomerne veľa ľudí, ktorí uverili tolerancii a rečiam o ekumenizme. Samozrejme tolerancia končí získaním novej obete. Tá už prestane akceptovať a priamo odmieta prostredie tej viery, z ktorej vyšla. Pôsobením vhodne uspôsobeného vnútorného hlasu. Takže tolerancia áno. Ale len potiaľ, kým nám slúži na infiltráciu. My nemôžeme tolerovať tých, ktorí nie sú znovuzrodení, ani diskutovať s nimi, lebo oni to nezažili a teda nie je o čom.

Súčasťou stratégie spracovania obetí sú dôverné rozhovory osobného charakteru a informácie od iného člena sekty, ktorý získal novú obeť. Takto sa zmapuje situácia doma, povahové črty všetkých členov rodiny a ich vzťahy. Na základe týchto faktov sa spracuje „cestovná mapa“ manipulácie obetí. Napr. v konkrétnom spomínanom príklade sa zrejme predpokladalo z povahovej charakteristiky otca, že keď sa postaví pred hotové nezvrátiteľné fakty, prosto v rámci udržania mieru v rodine a jej celistvosti mu nezostane nič iné, len ustúpiť. Preto obete boli naprogramované na prísne utajovanie všetkých praktík manipulácie s tým, že keď nastane ich úplné „znovuzrodenie“, z ich chovania otec sám usúdi, aký úžasný zázrak sa stal a že sám „uverí“. To sa mu aj úbožiaci snažili nahovoriť. Boli natoľko zmanipulovaní, že nezvážili, že žiadna „pravda“ sa nemôže presadzovať metódami pretvárky a klamstva. Predsa ak niekto klame činmi, stratia hodnovernosť aj jeho výroky.

Manipulačná technológia je premyslená, lebo na spustenie závislosti sa dá pripravenej obeti prečítať malá, na pohľad neškodná modlitbička.

Po jej prečítaní sa všetko spustilo. Dokonca obeť ju odporučila otcovi, aby to tiež „zažil“. Keďže to „nezažil“, nie je znovuzrodený a treba mu veriť len v úzko vymedzených veciach, netýkajúcich sa náboženských vecí alebo nedajbože postoja k veciam v Biblii.

Príklad: Jedna obyčajná katolícka rodina. Matka, otec, dve deti. Matka sa chodí modliť k susedom, tiež katolíkom Tí pozvú na modlenie aj susedku. Matka volá aj otca, ten takýto typ formovania nepovažuje za relevantný. Matke dôveruje. Chyba. Zatiaľ sa však nič nedeje. Po čase matka začne chodiť v nedeľu po omši na nejaké modlenie do mesta. Otec je tolerantný. Prečo nie? Chyba číslo dve. Matka zároveň v sobotu chodí na nejaký biblický kurz v angličtine. Otec si myslí, že aspoň si precvičí angličtinu. Chyba číslo 3. Po omši na modlenie matka zavolá aj deti. Otec to stále považuje za prijateľné, veď je tolerantný. Chyba číslo 4. Ale celá rodina chodí v nedeľu ráno na omšu a po nej sa matka s deťmi zoberie ešte na modlenie. Otec sa raz dá nahovoriť a ide do Istropolisu do prenajatej sály na stretnutie. Nezažije nič zvláštne, nejaká apoštolská cirkev, primitívna forma vysvetľovania častí z nového zákona mladými nadšencami. Nepovažuje to za škodlivé. Chyba č. 5.

Uplynie niekoľko mesiacov, mladší syn sa stane práve plnoletý, keď otcovi dcéra zrazu oznámi, že ona do katolíckeho kostola veru chodiť nebude. Nič netušiaci otec sa dosť ostro na ňu obráti, načo matka začne vykladať, že veru deti sú už plnoleté, a môžu si robiť, čo sa im zapáči. Otec opáči na dcéru: Tak teda vystúp z katolíckej cirkvi! A ona na to: Prečo nie? Vzápätí sa k tomu pridá aj syn. Ten argumentuje, že do katolíckeho kostola chodia zlí ľudia. Tak otec nech sa do toho nepletie. A hotovo. Veci boli zrejme naplánované na čas dosiahnutia plnoletosti, aby sa mohol argument plnoletosti použiť pri obrane „znovuzrodenia“ a roztrhaní základných vzťahov dôvery v rodine. Nezaráža ani tak náboženský obsah tohto gesta, ako samozrejmosť odtrhnutia sa od svojej komunity, a to nielen rodinnej.

Argument, že v akejkoľvek väčšej skupine ľudí sa nájdu dobrí aj zlí, nemá žiadnu odozvu. Matka na to s nadšením v hlase vyhlási, že otec je po Bohu až na druhom mieste a tým je vec vybavená. Pekná dráma v jednom dejstve.

Ďalší krok: Alebo pôjdeme k evanjelikom. Keďže otec proti tomu nič nemá, veď to je normálne čitateľné spoločenstvo, tento balónik (zrejme dopredu naprogramovaný do ich mysle, aby vysvitlo, že ich otec núti chodiť do katolíckeho kostola) rýchlo spľasne.

Čo má hlúpy starý somár urobiť? Aspoň zakáže chodiť deťom všade na takéto akcie a aby nevyzeral ako náboženský fanatik, samozrejme nenúti deti do ničoho čo sa týka náboženstva.

 

Reakcie obetí

 

Pretvárka, bezohľadnosť, klamstvo

1.                    

                        Klamstvo a neúprimnosť. Celá smutná záležitosť sa odohrala zo strany matky v úplnej tajnosti, samozrejme za zneužitia dôvery otca, bez akejkoľvek zmienky o tom, čo sa deje. Zrejme ako prvé sekta zmanipuluje obeť tak, aby partnerovi absolútne  nedôverovala.  Dokonca po tomto všetkom sa matka považuje za zranenú, že jej partner prestal dôverovať. Samozrejme až po tom, čo sa všetko toto udialo a po troch mesiacoch pokusov o serióznu výmenu názorov, ktorá sa skončila s tým, že partnerka si začala myslieť, že už bude čo nevidieť duchovným vodcom v rodine.

            Hĺbka klamstva, s akým pracuje napr. tzv. apoštolská cirkev sa odhalila náhodne, keď sa našiel krstný list matky, z ktorého vysvitlo, že už štyri mesiace pred odmietnutím účasti na katolíckych bohoslužbách bola matka pokrstená v apoštolskej cirkvi pastorom Lachom, ktorý sa medzi svojimi ovečkami predstavuje ako biskup a navonok napr. otcovi rodiny tvrdí, že oni sú to isté ako spoločenstvo pri dóme sv. Martina v Bratislave. Samozrejme matka sa manželovi o svojom novom krste ponorením (lebo u „nich“ sa iný neuznáva, ba je podmienkou členstva) ani slovíčkom nezmienila. Dokonca si myslela, že na základe týchto praktík lži a klamstva manžel „uverí“.

        U nesektárskych náboženských spoločenstiev je príznačné, že sú ich obrady verejné a sú súčasťami rodinných slávností. Na rozdiel od opisovaného príkladu teda utužujú a nerozbíjajú dôveru v rodine a pocit spolupatričnosti k okoliu.

             Ako príklad vylúčenia akejkoľvek logiky z uvažovania obetí je tu diskusia:

Otázka: „Členstvo v apoštolskej cirkvi je spojené s vnútornou alebo vonkajšou premenou?“

Odpoveď: „samozrejme vnútornou.“

„Takže podstatou znovuzrodenia nie je forma, ale obsah.“

„Áno.“

„Napriek tomu je teda potrebná špeciálna forma krstu?“

„Áno“

„Sú teda aj ľudia v Indii, ktorí sa obradne ponárajú do Gangy členovia Apoštolskej cirkvi?“

„Keby som chodila do apoštolskej cirkvi, vysvetlili by mi to.“

 

2.

                  Nezvrátiteľné presvedčenie o vlastnej neomylnosti v duchovných veciach Príklad: Člen sekty zrazu totálne odmieta svoju pôvodnú duchovnú komunitu, lebo tam nevládne pravý duch. Na otázku, ako vie, že pravý duch vládne v komunite sekty existuje len jediná odpoveď: „Ja to cítim“. Na otázku, či sa nemôže mýliť odpovie, že to je vylúčené. Na otázku, či je teda neomylný, odpovie že v tomto určite áno. Na ďalšiu otázku (ide o protestantskú sektu, ktorá samozrejme odmieta neomylnosť pápeža vo veciach výkladu viery), či teda každý človek môže byť v niečom neomylný, pripúšťa že áno. Takže aj pápež môže byť neomylný? Mlčanie. Komentárom môže byť Chestertonovský postoj k zdravému rozumu: Ak odmietneme autoritu ako súčasť hierarchie, zostáva nám len autoritu rozdeliť na každého člena komunity. Následkom je samozrejme cesta k anarchii, takže nezasiahnutí ľudia z okolia reagujú intuitívne  odmietavým postojom, aj keď veci takto priamo nepomenujú. Odmietnutie je cesta k citovému hladu a to sa dá šikovne využiť na ešte väčšiu väzbu k sekte. V tomto prípade teda ide o vhodnú prípravu na odpútanie sa obete od pôvodnej vlastnej rodiny a komunity tak, aby ho vzápätí vodca mohol vhodne ovládať. Čím menej citových väzieb s okolím totiž obeť má, tým presnejšie je pre vodcu čitateľná a tým lepšie sa teda dá ovládnuť.

3.

             Účelové vykladanie pravdy. Ako si sa dozvedel, akým spôsobom máš cítiť pôsobiaceho ducha? Z Biblie? Nie, z iných kníh. Ale veď vaša komunita uznáva len bibliu, o všetkom ostatnom tvrdí, že je to len ľudský výmysel. Vaše náboženské knihy nie sú len ľudský výmysel? Takže ako je to s tým vykladaním biblie? Uznávaš ho, alebo nie? Ak si ju má vykladať každý sám, môže sa vôbec niekto dohodnúť s niekým druhým? Veď sa hovorí koľko ľudí, toľko názorov. Mlčanie.

4.

            Duchovná rozorvanosť. Citujem z vlastnoručných zápiskov partnera, ktorých existenciu pri rozhovore poprel:

o        Ide o to, aby ľudia na rôznych miestach fyzicky i v duchovnom zameraní nekompromisne sledovali svoju individuálnu líniu.

o        Len tak potom prinesú oplodňujúce nové impulzy pri občasných stretnutiach. Lebo z intenzívnych dištancií vznikajú produktívnejšie blízkosti ako z blízkostí vulgárnych a neprestajných.

o        Každá veľkosť sa prejavuje tým, že nereaguje bežným spôsobom.

5.

                Absolútne citové odpútanie od rodinného prostredia. Príklad: Keď sa otec matke pokúša argumentovať, matka všetky argumenty vyhlasuje za hlúposti. Keď sa vec pokúša vysvetliť tým, že za dvadsať rokov spoločného života by mala vedieť, ktoré argumenty považuje za vážne a ktoré nie, odbyje to vetou: „čo stále spomínaš nejakých dvadsať rokov?“. Podobne deti sa úplne citovo izolujú od otca. Sektou naprogramované odtrhnutie sa od rodinnej aj pôvodnej spoločenskej komunity.

6.

            Neschopnosť empatie. Schopnosť vžiť sa do stavu druhého je úplne potlačená voči nečlenom sekty a voči členom je extrémne prehĺbená. Príklad: Partnerovi s najväčším pokojom sektár povie:“ Ja vidím, že trpíš, ale ľutujem. To nie je môj problém“.  Na takéto veci sa pozerá ako malé dieťa pozerajúce sa na zvíjajúceho sa červíka. Ako na nejaký zvláštny prírodný úkaz. Zato voči členovi sa úplne citovo rozlieva pri každej jeho ťažkosti. Od „znovuzrodenia“ obeť nevyronila ani jednu slzu.

7.

            Skreslené vyhodnocovanie správania sa členov rodiny. Napríklad syn považuje povahové črty svojho otca za prejav toho, že otec nie je znovuzrodený. „Ty nie si znovuzrodený, lebo sa rozčuľuješ“. Celkom účinný argument, zrejme pripravený ako univerzálny pre takéto ciele. Snáď pomohlo vysvetlenie, že už starí Gréci, dávno pred vznikom kresťanstva rozdelili ľudské typy podľa vrodených povahových čŕt na cholerikov, melancholikov, sangvinikov a flegmatikov a že v kritických okolnostiach každý reaguje podľa svojich vrodených daností bez ohľadu na „znovuzrodenie“.

8.

            Odmietanie akejkoľvek výmeny názorov. Uplynul takmer celý rok po opisovaných udalostiach a ani jediný raz matka nezačala diskusiu na tému tohto „znovuzrodenia“, ani na akúkoľvek tému týkajúcu sa iného, než potravy a upratovania.

9.

                Skreslený pohľad na funkciu rodiny. Keď otec matke argumentoval, že po tomto všetkom predsa obsahom manželstva nemôžu byť len rozhovory o potrave a poriadku, prešla to mlčaním ako ďalšiu hlúposť od manžela.

10.

                        Panický strach pred diskusiou zo strany detí. Syn sa vyhýba akejkoľvek príležitosti diskutovať a otázkach viery alebo blízkych oblastí. Dcéra, pokiaľ sa jej otec pokúsil vysvetliť, že názory matky sú skreslené a ohrozujú ich vzdelávanie a triezvy pohľad na život, argumentuje právom na slobodný názor.

11.

                      Likvidácia výchovného pôsobenia rodiny. Vzhľadom na odstránenie dôvery v názory otca sa jeho výchovný vplyv v  kritickom štádiu pri voľbe povolania a životného zamerania detí prakticky anuluje.

12.

             Úplná strata pôvodnej osobnostnej identity (dokonca aj vo veciach všeobecnej etiky a morálky) a slepá a bezduchá viera v svoje „vlastné“ rozhodnutie. Keď sa otec rodiny spýtal, prečo mu o vstupe do sekty absolútne nič nedali vedieť, obete nezávisle tvrdili, že preto, lebo on by s tým aj tak nesúhlasil. Že sa tým vlastne pohŕdajú partnerom, nie sú schopní pochopiť.

        Je to až k neuvereniu, ale termíny „znovuzrodenie“ a „osobná viera“, používané napr. fundamentalistickou kresťanskou sektou tzv. apoštolská cirkev, sa úplne zhoduje s terminológiou, používanou vo fundamentalistických islamských sektách. Dokumentuje to článok v denníku SME z 13.8.2005, str. 13, ktorý prikladáme. Deštruktívne účinky týchto siekt sú si podobné ako vajce vajcu.

 


Teroristický islamizmus nie je tradičný, ale vysoko moderný druh náboženstva. Korení v Európe

http://www.sme.sk/clanok.asp?cl=2338137

Sú znovuzrodení na zabíjanie

 

FOTO - REUTERS

 

Radikalizáciu islamu - ktorej svedkami sme v týchto týždňoch - mnohí považujú za odpoveď tradičných moslimských spoločností na ich pozápadňovanie. Fundamentalizmus často stotožňujeme s islamskou kultúrou, ktorá sa vzpiera západnému vplyvu. Nasleduje heslo o "boji kultúr". Je to mylná úvaha. V skutočnosti je hnutie náboženskej obnovy či už svojej fundamentalistickej alebo duchovnej forme, odvodené skôr od toho, ako sa náboženstvo oddeľuje od kultúry. Skôr teda ide o novú definíciu náboženstva mimo kultúry - zoči-voči globalizácii, ktorá oslabuje "tradičné" kultúry. Islamský a kresťanský fundamentalizmus nevznikajú so zámerom vdýchnuť pôvodným kultúram nový život - sú výrazom kultúrnej krízy v čase globalizácie.
Londýnske atentáty potvrdili skúsenosť predchádzajúcich rokov: islamský radikalizmus sa rozvíja predovšetkým v druhej generácii mladých moslimov v Európe. Táto podoba radikalizmu - "džihádizmus" - je patologickým dôsledkom pozápadneného islamu. V žiadnom prípade sa nevyvinul ako export blízkovýchodných konfliktov do Európy.
Príznačné je, že medzi tými teroristami, ktorí pracujú na medzinárodnej úrovni, nie je ani jeden Palestínčan, ani jeden Afganec, ani Iračan.

Bezprostredne veriť

Ako sa tento fundamentalizmus prejavuje? Kľúčovým je fenomén born again, znovuzrodenia jednotlivca, ktorý našiel svoju osobnú cestu k viere, a tak skoncoval s nahnitou vierou svojej rodiny alebo svojho prostredia.

Viera sa prežíva individuálne. Pre znovuzrodeného je spoločnosť príliš svetská, diabolská, k etablovaným cirkvám a náboženským autoritám je podozrievavý. Všeobecne sa dá povedať, že "znovuzrodený" prežíva veľmi emocionálnu a antiintelektuálnu vieru, vzdialenú všetkým teologickým úvahám. Naproti tomu, o normy dbá veľmi prísne. Jeho spoločenstvo, ktoré často pripomína skôr sektu než cirkev, je dobrovoľným zoskupením ľudí, ktorých spája rovnaký prístup k viere. A tak sú nové formy religiozity v islame všetko iné, len nie liberálne. Ak aj nie sú rovno násilné, sú v každom prípade mimoriadne konzervatívne.

Priepasť medzi kultúrou a náboženstvom je u moslimov v Európe dnes ešte oveľa väčšia než hocikde inde. Migrácia pretrhla dovtedy samozrejmú väzbu medzi náboženstvom a spoločnosťou. V Afganistane, Pakistane či Egypte sa zbožnému moslimovi ľahko dodržiava počas ramadánu pôst, pretože to robia takmer všetci. Naproti tomu, moslim v Európe je postavený pred rozhodnutie: musí prísť na to, či náboženské pravidlá hrajú v jeho živote ústrednú rolu, alebo nie, ktorých pravidiel sa nemôže zrieknuť a ako ich konkrétne bude uskutočňovať. Môže podriadiť týmto pravidlám celý svoj život - a to poznačí jeho spoločenský a profesionálny život, môže tie pravidlá odignorovať alebo ich dodržiavať len symbolicky.

Ulámovia, učenci práva, čoraz odrezanejší od kultúrneho prostredia, veriacim pri hľadaní meradiel príkazov čistoty veľmi nepomôžu.

Veriaci sa teda musí rozhodnúť sám, ako bude vyzerať jeho viera. No nech sa rozhodne pre ktorékoľvek z riešení, svoju vieru si musí budovať nanovo. Tým ju aj oddelí od spoločenských noriem a tradícií, ktoré preňho v novom prostredí stratili zmysel. Náboženstvo rodičov je zasadené do kultúry, ktorá už nie je jeho kultúrou. Ten problém sa odráža v tituloch kníh, ktoré v poslednom čase na Západe vyšli: Čo je islam? Čo to znamená byť moslimom? Alebo aj - ako môžem zakúsiť islam?

Táto forma islamu má k Západu protikladný vzťah. Teologický obsah islamu - o ktorom sa diskutuje v islamských krajinách - je tu oveľa bezvýznamnejší než náboženská prax. Tá je vo svojich fundamentalistických prejavoch oveľa väčšmi "pozápadnená", než by sa zdalo. Náboženské formy dnešného islamu sú podobné ako v dnešnom katolicizme, protestantizme, ba aj judaizme. Pre veriacich našej doby je stredobodom všetkého osobná viera a duchovná skúsenosť jednotlivca. Títo "znovuzrodení" odvodzujú od znovuobjavenia náboženstva svoju identitu.

Vzbura proti rodičom

Ako došlo ku kríze tradičných moslimských kultúr? Pozápadnené formy konzumu a rozšírenie západných hodnôt a tovaru nie sú ešte celou odpoveďou. Rovnako významne zasiahol islamský fundamentalizmus aj kultúru v moslimských krajinách. Keď sa roku 1996 dostal k moci Taliban, spočiatku mal so Západom vynikajúce vzťahy. Prečo potom zakázali chov spevavého vtáctva? Alebo púšťanie šarkanov? Taliban mal jednoduché argumenty: vták začne spievať uprostred modlitby, odvedie vám pozornosť a modlitba je nanič. Dobrý moslim sa síce začne modliť odznova, ale keďže celkom presne nevieme, kto je dobrý moslim, radšej pestovanie spevavých vtákov zakážeme - veď môžu ohroziť spásu našich duší. Šarkan sa zas môže zapliesť do konárov, a ako človek lezie na strom, môže zahliadnuť nezahalenú ženu, a tým spáchať hriech. Oplatí sa smažiť v pekelnom ohni pre papierového šarkana? Tak ho radšej zakážeme. Vo všetkých formách fundamentalizmu sa stretávame s úvahou: tento svet je tu len na to, aby veriacich pripravil na spásu duše. Úlohou štátu nie je starať sa o sociálnu spravodlivosť či bdieť nad dodržiavaním zákonov, ale v prípade potreby aj násilím vytvoriť podmienky, v ktorých veriaci môžu dosiahnuť večný život.

Wahhabiti alebo salafisti, ba aj tablighovia po celom svete preklínajú tradičné formy ľudového náboženstva, akou je sufizmus, hudba, poézia, literatúra. Od Egypta po Bangladéš spisovatelia a básnici len málokedy môžu pracovať bez obmedzení. O Salmanovi Rushdiem ani nehovoriac. Na týchto útokoch proti kultúre sa veľmi často zúčastňujú aj údajne laicistické, no veľmi autoritárske režimy od Egypta po Alžírsko. A tak fundamentalizmus nie je protestom ohrozených kultúr, ale výrazom ich miznutia. Preto si moderné formy fundamentalizmu nesmieme zamieňať s bojom kultúr. Z mladých ľudí sa fundamentalisti nestávajú preto, že by západná civilizácia ignorovala kultúru ich rodičov, ale preto, že sa im táto kultúra, ktorú si sami veľmi nevážia, raz a navždy stratila. Religiozita fundamentalistov je individuálna a generačne viazaná, je to vzbura proti náboženstvu rodičov.

Splynutie histórie

Mnoho moslimiek druhej generácie sa zahaľuje nie na príkaz rodičov, ale preto, že tým zdôrazňujú svoju identitu - a zároveň preberajú feministické heslá typu "moje telo patrí mne".

Fundamentalizmus je dôsledkom a faktorom globalizácie: náboženské znaky - ako hallal, čiže potvrdenie, že potrava zodpovedá náboženským predpisom - sa oddeľujú od kultúry marockej či tureckej kuchyne, a tým vzniká nová kombinácia, napríklad Hallal Fast Food: tam sa predávajú islamské hamburgery. Vo Francúzsku sa už objavila napríklad Mekka Cola alebo islamský rap, ktorý agresivitou vôbec nezaostáva za svojím americkým ekvivalentom.

Napätý vzťah islamu v dnešnej Európe a teda nie je konflikt medzi "európskymi" a "orientálnymi" hodnotami, ale vnútroeurópska konfrontácia, ktorá sa týka jej vlastných hodnôt: sexuality, manželstva, pôvodu. Nie je žiadnym prekvapením, že pri témach sexualita a rodina majú v Európe zbožní moslimovia a tradicionalistickí kresťania často rovnaký postoj. V tom sú si fundamentalisti príbuzní.

Ale prečo sa dajú práve islamskí fundamentalisti strhnúť k násiliu? Príčina nespočíva v Koráne, ale vo fakte, že radikálne islamské hnutia si hľadajú spoločenské ohniská na svoju expanziu. Radikálne skupiny nachádzajú stúpencov tam, kde kedysi svojich verných verbovala radikálna ľavica. Táto ľavica medzitým dávno zburžoáznela a do bývalých robotníckych štvrtí sa nasťahovali moslimovia. Obyvatelia mnohých moslimských regiónov vytvárajú "antiimperialistické" hnutia. Výsledok: vzbura proti etablovanému poriadku sa odohráva na mnohých miestach islamu. Mnohí mladí extrémisti ako Mohammed Atta, Zacharias Mussawi a Kamel Daoudi sa "prebudili" nie v Egytpe alebo Maroku, ale v Hamburgu, v Marseille, Londýne či Montreale, všetci prerušili kontakt s rodinami.

Mladí radikáli nebojovali vo svojej vlasti, ale v Čečensku, Afganistane alebo v Kašmíre, pretože Blízky východ je v ich očiach srdcom civilizácie, obsadenej križiakmi. Už dávno žijú v globálnej dedine a svoju identitu neodvodzujú od zemepisného pôvodu. To, že ľavicový extrémizmus teraz nahradil islamský radikalizmus, vysvetľuje rastúci počet čerstvých konvertitov, ktorí sa v poslednom čase objavili v radikálnych sieťach. Jedným z londýnskych teroristov bol Jamajčan obrátený na islam. Sieť Beghal vo Francúzsku pozostávala približne z jednej tretiny z konvertitov. Pri pátraní po páchateľoch atentátov na synagógu v Džerbe v Tunisku polícia zatkla Nemca s poľským menom. Terorista Richard Reid sa pokúsil vyhodiť do vzduchu britské lietadlo, José Padilla, obvinený z toho, že pripravoval v Spojených štátoch výbuch "špinavej" bomby, a John Walker Lindh, americký talib: všetko konvertiti.

Radikálna a násilnícka ľavica sa presunula od okrajových spoločenských zón. Príkladom je teroristická skupina al-Zarkáwího v Iraku. Popravu rukojemníkov aranžuje ako krvavú scénu. Ten postup nepochádza z nejakej islamskej tradície, ale z inscenovania, ktoré robili talianske Červené brigády pri únose a vražde ministerského predsedu Alda Mora. Barbarstvo obopína celý svet. Zostalo mu hľadanie mýtických, mesianistických a transnacionálnych oslobodzovacích hnutí a zostal mu nepriateľ: všemocný americký imperializmus. Nesplodili ho dejiny západného sveta či Blízkeho východu, ale splynutie všetkej histórie a globalizácia. Jeho domovom je svet, ktorý sa vymkol z kĺbov.

Olivier Roy (1947) filozof, islamista. Riaditeľ pre výskum v Centre National de la Recherche Scientifique. Vyučuje na Ecole des Hautes Etudes en Sciences Sociales v Paríži. Je autorom knihy L'Islam mondialisé.

OLIVIER ROY  [13. 8. 2005]

 

zdroj:

Autor neznámy. Prevzaté z informácií o novinkách k odpovediam na otázky stránky rehole redemptoristov - o. Eirene..

dátum:

4.IV.2006

späť na hlavnú stránku

[CNW:Counter]