Miroslav Dolejší: ÚDEL ČLOVEKA

Nerozhodnosť davov vzhľadom k ideám je zrejme dôsledkom ich imanentnej nedôvery k ideám. Každá ľudská idea, každý politický program je abstrahovaný od údelu človeka, pretože chce človeka jeho údelu zbaviť bez toho, aby sa mu snažil porozumieť. Údel človeka nie je vecou ideí, politiky, vedy či rozumu. Všetky politické idey ponúkajú službu potrebám človeka, a preto sú nedôveryhodné a davy to tušia, i keď z času na čas nad takýmito ponukami jasajú. Avšak naplnenie všetkých predstaviteľných potrieb by nepochybne viedlo k degenerácii ľudí, k vzdaniu sa snahy o obhajobu živobytia, ako už sme toho dnes vo veľkom rozsahu svedkami. Posledné slovo o človeku však nemôže povedať sám človek – teda ani o jeho potrebách. Každá idea, každý politický program, ktorý sľubuje uspokojenie všetkých taxatívnych potrieb človeka, je podvod. V tejto súvislosti je nemožné pripustiť, aby mohlo byť učinené čokoľvek, čo je možné učiniť. Kto však vezme zodpovednosť za zákaz toho, čo je možné? Kto a ako rozozná hranice prípustnosti následkov ktoréhokoľvek z možných činov, ktorejkoľvek myšlienky? To je možné jedine v transcendencii. Aby bolo možné z ľudí učiniť stádo, bolo nutné im odobrať vieru a s ňou i orientáciu. A to sa stalo výchovou niekoľko posledných generácií. Starostlivý spôsob učenia spôsobil jednotvárnosť dosiahnutej úrovne. Snahou tejto programovej výchovy bolo prospievať väčšine a vyzdvihovať ciele stredného typu ľudí, na úkor jedinečného a nadaného jedinca. Úroveň použiteľnej prostrednosti bola stanovená ako priemerný štandard výchovy. Školy nevychovali pre život, ale pre zamestnanie.

Súčasné demokracie tejto štandardizácie využívajú a sú ideálnym systémom anonymného výkonu moci. Preto sú chcené a aplikované všade, kde je to len možné vzhľadom k mentalite obyvateľstva. V skutočnosti sú to rafinovane skryté diktatúry tých, ktorí nechcú byť videní. Viditeľní vládcovia sú zodpovední, pretože sú viditeľní. Skrytí diktátori demokracií nechcú niesť zodpovednosť za katastrofy, ktoré spôsobujú. Ich program je rozvrhnutý na mnoho desaťročí a je realizovaný aproximatívne, jednotlivé čiastkové ciele znamenajú vždy pohromu. Svetovláda je možná len vtedy, ak je ovládnuté myslenie ľudí a ak je podriadené. Tento cieľ je neuskutočniteľný, je len pragmatický a preto nedostatočný. Boh však nemá nedostatočné zámery. Som presvedčený o prevahe Jeho prezieravosti.