preložil Dr. Ján Stanislav
V 14. DEŇ MESIACA FEBRUÁRA
Pamiatka a život blahoslaveného učiteľa nášho Konštantína-Filozofa, prvého vychovávateľa národa slovenského.1
Požehnaj, Otče!
I
OH MILOSRDNÝ A DOBROTIVÝ, očakávajúci pokánie človeka, aby všetci boli spasení a prišli k poznaniu pravdy [I. Tim. 2.4], lebo nechce smrť hriešnika, ale pokánie a život [Ezech. 33.11], i keby sa zlu oddával, nedopúšťa, aby ľudský rod upadol slabosťou a prišiel do pokušenia diablovho a zahynul. Ale v každej dobe a čase neprestáva nám preukazovať mnoho milosti, ako na počiatku tak i doteraz, najprv skrze patriarchov a otcov a po nich skrze prorokov a po týchto skrze apoštolov a mučeníkov, spravodlivých mužov a učiteľov, vyberajúc ich z nepokojného života tohoto. Lebo, ako povedal, pozná Pán svojich, ktorí sú jeho. Moje ovce počujú môj hlas, a ja ich poznám a menom ich volám, a nasledujú ma a ja im dám život večný [Ján 10. 27-28].
To učinil i národu nášmu, vzbudiac nám učiteľa tohoto, ktorý osvietil národ náš, omráčivší si myseľ slabosťou a nechcejúci, najskôr pre lesť diablovu, chodiť do svetla Božích prikázaní.
Život jeho, i len nakrátko vyrozprávaný, ukazuje, aký bol, aby teň, kto chce, toto počujúc* podobným sa stal jemu, bodrosť prijmúc a lenivosť odmietnuc, ako o tom povedal apoštol: „Buďte mojimi nasledovníkmi, ako i ja som nasledovníkom Kristovým” [I. Kor. 4,16].
II
KONŠTANTÍNOVI RODIČIA
V meste Solune žil muž akýsi urodzený a bohatý, menom Lev, majúci hodnosť drungária2 pod stratégom3. Bol pravoverný, zachovávajúci plne všetky prikázania Božie, ako voľakedy Jób. Žijúc s družkou svojou, splodil sedem detí, z ktorých najmladším, siedmym, bol Konštantín, Filozof, vychovávateľ a učiteľ náš.
Keď ho mať zrodila, oddávala ho dojke, aby ho pridájala. Ale dieťa, kým nebolo oddojčené, nechcelo prijať cudzích pŕs, okrem materiných. Stalo sa to prozreteľnosťou Božou, aby dobrého koreňa dobrá ratolesť nepoškvrneným mliekom oddojčená bola.
Potom dobrí tí rodičia, usbovorivší sa, neschodili sa, uctievajúc sa, ale tak žili v Pánu, ako brat a sestra rokov štrnásť, kým ich smrť nerozlúčila, nijako neprestúpiac tohoto uzhovorenia.
Keď sa on [Lev] chcel odobrať na [posledný] súd, plakala mať dieťaťa tohoto, hovoriac: „Nemám starosti o nič okrem o chlapca tohoto jediného, ako má byť vychovávaný.” On jej však povedal: „Ver mi, žena, úfam v Boha, že mu dá otca a správcu takého, ktorý riadi všetkých kresťanov.” -Čo sa i stalo.
III
DETSTVO KONŠTANTÍNOVO
Keď dieťa malo sedem rokov, videlo sen, a hovoriac [o ňom] otcovi a matke, povedalo: „Stratég zhromaždil všetky devy nášho mesta a riekol ku mne: Vyber si z nich, ktorú chceš, za družku a pomocnicu rovnú sebe [Gen. 2. 20]. Ja vzhliadnuc a pozrúc na všetky, videl som jednu, najkrajšiu spomedzi všetkých, tvárou skvejúcu sa a okrášlenú veľmi šperkami zlatými a perlami a všetkou krásotou. A meno jej bolo Sofia, to jest Múdrosť. Tú som si vybral.”
Keď jeho rodičia počuli slová tieto, povedali mu: „Zachovaj, synu, prikázania otca svojho a neopúšťaj naučení matky svojej, lebo prikázanie je svieca, a naučenie svetlo. Povedz Múdrosti: Sestrou mi buď – a opatrnosť známou si učiň [Prísl. 6. 20, 23; 7. .4], lebo múdrosť žiari viac ako slnce [Múdr. 7. 29], a ak si ju privedieš, aby ti bola družkou, mnohého zla sa ňou zbavíš.”
Keď ho dali na učenie, prospieval nad všetkými žiakmi v knihách pamäťou veľmi bystrou, že sa všetci divili.
Jedného dňa, ako býva obyčaj detí boháčov, ktorí si zábavu robia poľovaním, vyšiel s nimi do poľa, krahuľca svojho vezmúc. A ako ho pustil, nastal riadením božím vietor a vzal [mu] ho a odniesol. Chlapec od toho upadol do smútku a žiaľu a dva dni nejedol. Lebo milostivý Boh z lásky svojej k ľuďom, nekážuc mu privyknúť na pozemské veci, ľahko ho ulovil. Ako voľakedy ulovil Plakida4 na love jeleňom, tak i tohoto [Konštantína] krahuľcom.
Zamysliac sa [Konštantín] nad márnosťami tohoto života, pokajal sa hovoriac: „Či taký je život tento, že [v ňom] miesto radosti žiaľ prichádza? Od tohoto dňa pustím sa inou cestou, ktorá je lepšia, ako tamtá, a dni svoje nebudem márniť v hluku života tohoto.”
Učeniu sa oddajúc, sedel v dome svojom, učiac sa naspamäť knihám svätého Gregora J Bohoslovca. I znamenie kríža urobil na stene a pochvalu takúto napísal svätému Gregorovi: „Ó, Gregor, telom človek a dušou anjel! Ty telom človek súc, ako anjel zjavil si sa, lebo tvoje ústa ako jeden zo Serafínov oslavujú Boha, a celý svet osvecujú ohlasovaním pravej viery. Preto i mňa, patriaceho k Tebe láskou a vierou, prijmi, a buď mi učiteľom a osvecovateľom.”
Takto prevrával [Konštantín].
Vstúpiac do rečí mnohých i premýšľania veľkého a nemôžuc pochopiť hlbín, do zármutku veľkého upadol. Cudzinec akýsi bol tu, dobre učený v mluvnici; i prišiel k nemu a prosil ho, k nohám jeho padajúc a oddávajúc sa mu: „Dobre činiac, nauč ma,” povedal, „umeniu mluvnickému.” On však nadanie svoje skryjúc, povedal mu: „Nenamáhaj sa, mládenec, lebo som sa zariekol nikoho neučiť tomu po všetky dni svojho života.”
Chlapec však znova klaňajúc sa mu, so slzami hovoril: „Vezmi si celú moju časť z domu otca môjho, čo mi patrí, ale nauč ma.”
Keď ho však nechcel onen vyslyšať, odíduc do domu svojho, v modlitbách zotrvával, aby dosiahol želania srdca svojho.
Boh však skoro splnil vôľu bojacich sa jeho [ž. 144.19]. Lebo o jeho kráse a múdrosti, i usilovnom učení, ktoré bolo v ňom rozvinuté, dopočul sa cisárov hospodár, ktorý sa nazýval logofet, i poslal po neho, aby sa spolu učil s [mladým] cisárom.5
Chlapec počujúc to, s radosťou sa pustil na cestu a na ceste pokloniac sa, modlitbu učinil: „Bože otcov našich «Pán milosrdenstva, ktorý si učinil všetko slovom a premúdrosťou svojou, [ktorý] si stvoril človeka, aby vládol tvormi tebou učinenými [Múdr. 9.1-2], daj mi konca tvojich prestolov prebývajúcu múdrosť [Múdr. 9.4], aby som spoznal, čo je milé tebe a spasený bol. Lebo ja som služobník tvoj a syn služobnice tvojej [Múdr. 9.5,2.115.6].
A k tomu ostatnú modlitbu Šalamúnovu vysloviac a vstanúc, povedal: Amen.
IV
UČENIE V CARIHRADE
Keď prišiel do Carihradu, oddali ho učiteľom, aby sa učil. A v troch mesiacoch vyučený gramatike, pustil sa do ostatných náuk. I naučil sa Homérovi a geometrii, aj Ľva a Fotia dialektike a všetkým filozofickým náukám, okrem týchto i rétorike a aritmetike, astronómii a muzike i všetkým ostatným hellénskym umeniam.
Tak sa im naučil všetkým, ako keby sa bol len jednej z nich naučil. Lebo rýchlosť s usilovnosťou sa zlúčila, jedna druhú prevyšujúc, čím sa náuky a umenia zdokonaľujú.
Viac však ako učenosť javil tichú tvár a hovoril len s tými, s ktorými bolo prospešnejšie, vyhýbajúc sa tým*, ktorí sa odklonili od pravej cesty, a hľadiac i činiac len to, ako by pozemské veci zameniac za nebeské, vyletel z tela tohoto a žil s Bohom.
Logofet6 vidiac, že je taký, dal mu moc nad svojím domom a voľnosť vchádzať do cisárovho paláca.
A opýtal sa ho raz, hovoriac: „Filozof, chcel By som sa dozvedieť, čo je filozofia.”
On bystrým rozumom povedal hneď: „Poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu; [ono] učí človeka, že svojimi skutkami má sa stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril.”
Preto ešte viac si ho obľúbil a zavše sa opytoval o všetkom taký muž, veľký a ctihodný.
On [Konštantín] odhalil mu náuku filozofickú, v málo slovách objasniac mu veľké záhady.
V čistote žijúc, čím viac sa ľúbil Bohu, tým ľúbeznejším sa stával všetkým.
A logofet všetky pocty a prejavy úcty mu preukazujúc, dával mu mnoho zlata, ale on ho neprijímal.
Povedal mu raz: „Tvoja krása a múdrosť ma odteraz mocne pobáda, aby som ťa ľúbil. Hľa, mám dcéru duchovnú, ktorú som niesol ku krstu, krásnu a bohatú, i rodu dobrého a veľkého. Ak chceš, za ženu ti ju dám. Od cisára teraz vysokú hodnosť a kniežatstvo dostanúc, lepšie čakaj, lebo čoskoro i stratégom budeš.”
Odpovedal jemu filozof: „Dar istotne to veľký pre tých, ktorí si ho žiadajú, ale pre mňa niet nič lepšieho, ako učenie, ktorým, vedomosti nazhromaždiac, budem hľadať česť a bohatstvá pradedov.”
Počujúc logofet odpoveď jeho, išiel k cisárovnej a povedal jej: „Tento Filozof mladý neľúbi života tohoto, nepúšťajme ho však z kruhu svojho, ale postrihnúc ho na kňažstvo, dáme mu službu, aby bol bibliotekárom u patriarchu v [chráme] Svätej Múdrosti; azda aspoň takto si ho zachováme.” – Čo mu i učinili.
Vstúpenie do kláštora na hore Olympe7
Keď s nimi celkom málo pobudol, na Úzke More vy jdúc, tajne sa skryl v kláštore.8 Hľadali ho šesť mesiacov a ledva ho našli. Keď ho nemohli prinútiť k tej službe, uprosili ho, aby prijal učiteľskú stolicu a učil filozofii tuzemcov i cudzincov, so všetkou hodnosťou a pomocou.9 I prijal to.
V
HÁDANIE S EXPATRIARCHOM JANNESOM
Jannes patriarcha10 bol vzbudil kacírstvo, hovoriac: „Nepreukazovať pocty svätým obrazom.”
A zvolajúc snem, usvedčili ho, že neprávo hovorí. I zvrhli ho so stolca.
Oň však riekol: „Násilím ma zvrhli, ale nepreškriepili ma, lebo nemôže sa nikto protiviť slovám mojim.”
Cisár poradiac sa s patricijmi,11 poslal Filozofa proti nemu, hovoriac takto: „Ak môžeš mládenca tohoto preškriepiť, tak zasa stolec svoj dostaneš.”
On, uzrúc Filozofa, mladého telom, a netušiac zrelého umu v ňom, i tých, ktorí boli s ním poslaní, povedal im: „Vy podnožia môjho nie ste dôstojní, tak ako sa ja budem s vami prieť?”
Filozof mu povedal: „Nie ľudského obyčaju sa drž, ale božích prikázaní hľaď. Lebo ako si i ty zo zeme a duše Bohom zostavený, tak i my všetci. Tak na zem pozerajúc, človeče, nepýš sa!”
Opäť odpovedal Jannes: „Nepatrí sa v jeseni kvietkov hľadať, ani starca do boja poháňať ako nejakého mladíka Nestora.”
Filozof mu odpovedal: „Sám na sebe vinu nachádzaš. Povedz, v ktorom veku duša silnejšia je ako telo?”
A on na to: „Na starosť.”
Filozof riekol: „Do akého boja ťa teda poháňame, do telesného, a či do duchovného?”
On povedal: „Do duchovného.”
Filozof odvetil: „Tak ty teraz silnejší budeš, preto nehovor nám také prirovnania, lebo v nepravý čas ani kvietky nehľadáme, ani do boja ťa nepoháňame.”
Zahanbiac sa tak starec, inde obrátil reč, i riekol: „Povedz mi, mládenec, akože, keď je kríž polámaný, neklaniame sa mu, ani ho nebozkávame. A vy, i ak [svätý] obraz len do pŕs je namaľovaný, poctu jemu činiac, nehanbíte sa?”
Filozof odpovedal: „Kríž má štyri časti, a keď jedna jeho časť ubudne, tak už svojej nejaví podoby, ale obraz len od tvári javí podobu a podobnosť toho, kto je na ňom namaľovaný: lebo ani ľvovej, ani rysovej tvári neuzrie, kto ho vidí, ale [len] podobu prvého.”
Zas povedal starec: „Ako to, že sa teda klaniate krížu bez nápisu, hoci boli i iné kríže? Ak obraz nemá napísané meno [toho], čiu podobu má, nevzdávate mu úctu?”
Filozof odpovedal: „Lebo každý kríž má tvar podobný Kristovmu krížu, ale obrazy nemajú všetky jednej podoby.”
Starec riekol: „Keď Boh povedal Mojžišovi: „Neučiníš si každého podobenstva TExod. XX. 41, prečo si [ich] vy robíte a klaniate sa [im] ?”
Filozof na to odpovedal: „Keby bol povedal: Neučiníš si nijakého podobenstva, tak sa podľa pravdy prieš, ale [on] povedal: Nie každého – to jest nedôstojného.”
Proti tomuto nemôžuc sa prieť, starec umĺkol, zahanbivší sa.
VI
POSLANIE K ARABOM
Po tomto Agareni, nazývaní Saracénmi, vzbudili rúhanie proti jedinému božstvu Svätej Trojice, hovoriac: „Ako vy, kresťania, domnievajúc sa, že je jeden Boh, rozdeľujete ho zas na troch, hovoriac, že je Otec i Syn i Duch. Ak to môžete vyložiť zjavne, pošlite teda mužov, ktorí môžu hovoriť o tomto a preškriepiť nás.”
Bol vtedy Filozof 24 ročný. Zvolal snem cisár a pozvúc ho, povedal mu: „Či počuješ, Filozof, čo hovoria bezbožní Agareni proti našej viere? Ty, Svätej Trojice služobníkom a učeníkom súc, iď a hádaj sa s nimi a Boh, súc dovŕšiteľom každej veci, slávený v Trojici, Otec i Syn i Duch svätý, ten nech ti dá milosť a silu reči, a druhým Dávidom novým nech ťa zjaví proti Goliášovi, ktorého premohol troma kamienkami a vráti ťa k nám, hodného kráľovstva nebeského.”
Počujúc to [Konštantín], odpovedal: „S radosťou idem pre kresťanskú vieru. Lebo čo mi je sladšie na tomto svete, ako za Svätú Trojicu žiť a umrieť”
Prideliac k nemu sekretára Juraja, poslali ich.
Keď tam došli, uvideli divné a hnusné veci, nimi [Agarenmi] tam popáchané, ktoré učinili na rúhanie a vysmievanie kresťanov všetkých v meste onom žijúcich, sužujúc ich nie málo. Lebo obrazy diabolské namaľovali boli zvonku na dverách všetkých kresťanov, mrzkosti činiac a rúhajúc sa.
Opýtali sa Filozof a ,,hovoriac: „Či môžeš, Filozof, poznať, čo je toto za znamenie?”
On riekol: „Diabolské podoby vidím a myslím, že kresťania tu vnútri žijú. Oni však [diabli] nemôžuc žiť s nimi, utekajú von od nich. A kde tohoto znamenia niet zvonku, tak s tými sú vnútri.”
Hádanie s Arabmi12
Pri obede sediac Agareni, ľudia múdri a vzdelaní, učení v geometrii a astronómii a ostatných náukách, skúšajúc ho, opýtali sa, hovoriac: „Či vidíš, Filozof, obdivuhodný zázrak, ako boží prorok Mohamed, prinesúc nám blahú zvesť od Boha, obrátil mnohých ľudí? A všetci držíme sa podľa zákona jeho, ničoho neprestupujúc. A vy, kresťania, zákon Krista, vášho proroka, držiaci, jeden takto, druhý inakšie, ako je komu z vás vhodné, tak [ho] držíte a činíte.”
Na toto Filozof odpovedal: „Boh náš je ako i hlbina morská. A prorok hovorí o ňom: „Zrodenie jeho kto vypovie? Lebo vezme sa zo zeme život jeho [Iz. 53.8]. Pre toto hľadanie mnohí do hlbiny jej chodia a silní umom pomocou jeho bohatstvo veľkej Múdrosti prijímajúc, preplávajú a navracajú sa. Ale slabí, ako i v zhnitých koráboch pokúšajúci sa prejsť, jedni sa potopia a druhí trudom ledva vydychujú, chorobnou slabosťou sa kolísajúc. Vaše [more] však je úzke a pohodlné, ktoré môže i preskočiť každý, malý i veľký, lebo nie je nad ľudskú obyčäj, ale len čo každý môže urobiť. AgtiiČoho vám [Mohamed] nezakázal. Lebo keď vám nesputnal hnev a rozkošníctvo, ale popustil, tak do akej priepasti vás vrhne! Múdry nech rozumie! Kristus však nie tak, ale oddola ťažké hore dvíha, vierou a milosťou božou učí človeka. Lebo súc Stvoriteľom všetkého, medzi anjelov a zvieratá človeka stvoril, rečou a zmyslom oddeliac ho od zvierat, hnevom však a rozkošníctvom od anjelov. A ktorej časti sa kto približuje, tou sa viac účastní buďto výšin, alebo mzin.
Opýtali sa ho potom: „Akože vy, keď je jeden Boh, v troch ho oslavujete? Povedz, ak vieš! Lebo Otcom ho menujete, i Synom i Duchom. Ak teda tak hovoríte, tak i ženu mu dajte, aby sa z neho mnohí bohovia splodili.”
Na toto Filozof odpovedal: „Nevyslovujte také rúhanie bezbožné, Lebo my sme sa dobre naučili od prorokov a od otcov, i od učiteľov Trojicu oslavovať, Otca i Slovo i Ducha, tri osoby v jednej podstate. Slovo, to vtelilo sa v panne a narodilo sa pre naše spasenie, ako i Mohamed, váš prorok, svedčí, napísavší takto: Poslali sme ducha nášho k panne, určiac, aby porodila [Alcoran, súra 19.17]. Z toho vám ja dôkaz činím o Trojici.”
Týmito slovami porazení, na iné obrátili [reč], hovoriac: „Tak je, ako hovoríš, hosť. Ak teda Kristus Bohom vaším je, prečo nečiníte, ako prikazuje? Lebo písané je v evanjelských knihách: Modlite sa za nepriateľov a dobre čiňte nenávidiacim a prenasledujúcim a líce nastavte bijúcim [vás] [Luk. 6. 27-29; Mat. 5.44]. Vy však nie tak, ale opačné zbrane ostríte na činiacich vám také [veci].”
Filozof proti tomu odpovedal: „Keď dve prikázania sú v zákone, kto sa zdá, že zákon plní, ten, ktorý jedno zachováva, či ten, kto obe?”
Odpovedali oni: „Ktorý [zachováva] obe.”
Filozof riekol: „Boh povedal: Modlite sa za tých, ktorí vám ubližujú [Luk. 6.28]. A zas riekol: Väčšej lásky nad túto nemôže nikto ukázať v živote tomto, ako aby dušu svoju položil za priateľov. [Ján 15. 13]. Pre priateľov my toto robíme, aby so zajatím tela i duša ich zajatá nebola.”
Potom zas hovorili: „Kristus dal daň za seba i za iných, vy prečo nečiníte jeho skutkov? A keď už bránite seba, prečo aspoň dane nedávate tomuto veľkému a mocnému národu izmaelitskému za bratov vašich a priateľov ? Málo prosíme, len jeden zlatník, a pokiaľ bude trvať všetka zem, zachováme pokoj medzi sebou, ako nikto iný.”
Filozof odpovedal: „Ak niekto v stúpaj ach učiteľa chodiac chce v tejže stupaji chodiť, v ktorej i on, iný však stretnúc odvracia ho, priateľom mu je a či nepriateľom?”
Odpovedali: „Nepriateľom.”
Filozof povedal: „Keď Kristus daň dal, ktoré kráľovstvo bolo, izmaelitské a či rímske?”
Odpovedali mu: „Rímske.”
On povedal: „Preto nesluší sa nám vyčítať, lebo Rimanom všetci dávame daň.”
Potom i iné mnohé otázky opytovali sa ho, skúšajúc ho zo všetkých umení, ktoré i sami vedeli. Vysvetlil im všetko, tak že ich i vtom preškriepil. Povedali mu: „Akože ty toto všetko vieš?”
Filozof im povedal: „Človek nejaký, načrúc z mora vody, v mešci ju nosil, a pýšil sa, hovoriac k cudzincom: Či vidíte vodu, ktorej nikto nemá okrem mňa? – Pristúpiac akýsi muž-pomoran, povedal mu: Nerobíš sa bláznom, chváliac sa len smrdiacim mešcom? Veď my toho máme hlbočinu! – Tak i vy robíte! Od nás [Grékov] predsa vyšlý všetka umenia.”
Potom ukázali mu, údiv vzbudzujúc, vinohrad nasádzaný kedysi, zo zeme vypučiaci.
A keď im vysvetlil, ako sa to stáva, zäs mu ukázali všetko bohatstvo, paláce okrášlené zlatom a striebrom a kamením drahým i perlami, hovoriac: „Pozri, Filozof, obdivuhodný zázrak! Sila veľká a bohatstvo mnohé Amerumna, vládcu saracénskeho I”13
Povedal im: „Toto nie je podivuhodné, ale Bohu sláva a chvála, stvorivšiemu toto všetko a oddavšiemu na útechu ľuďom, Lebo jeho sú a nie iného.”
Napokon k svojej zlobe sa obrátivší, dali mu jed piť, ale Boh milostivý, ktorý povedal: Ak i niečo smrtonosného vypijete, neuškodí vám [Mark. 16.18], ochránil ho i od tohoto a do jeho vlasti ho zas zdravého prinavrátil.
VII
KONŠTANTÍN SA ZRIEKA UČITEĽSKEJ ČINNOSTI
Nie po dlhom čase odrieknuc sa života tohoto celého usadil sa na akomsi nehlučnom mieste, len sebe samému sa oddávajúc a na zajtrajší deň ničoho nenechávajúc, ale chudobným rozdávajúc všetko a starosť na Boha skladajúc [Žalm 54. 23], ktorý na každý deň ô všetkých pečuje.
Raz vo svätý deň, keď sa mu sluha ponosoval: Ničoho nemáme na tento deň slávny, on mu povedal: „Ten, kto nasýtil voľakedy Izraelitov na púšti, dá i nám tu pokrm. Ale idúc, zavolaj [ešte] aspoň 5 chudobných mužov, čakajúc na Božiu pomoc.”
A keď bola hodina obedu, tu priniesol muž nosu všelijakého jedla a desať zlatníkov.
I vzdal Bohu chválu za všetky tieto veci.
Na hore Olympe
A odíduc14 na Olymp k Metodovi, bratovi svojmu, začal žiť a modlitbu činiť bez prestania k Bohu, len s knihami sa rozprávajúc.
VIII
KOZARI ŽIADAJÚ OD CISÁRA VIEROZVESTA
Prišli posli k cisárovi od Kozarov, hovoriac: „Od prvoti jediného Boha poznáme, ktorý je nad všetkými a tomu sa klaniame na východ, i iné svoje studne obyčaje zachovávajúc. Židia nás nahovárajú prijať ich vieru a zvyky, ale Saracéni na druhej strane ponúkajúc pokoj a dary mnohé, ťahajú nás na svoju vieru, hovoriac: Naša viera je lepšia, ako [viera] všetkých [ostatných] národov. – Preto posielame [poslov j k vám* staré priateľstvo a lásku zachovávajúc, lebo národom veľkým súc, cisárstvo od Boha máte a o vašu radú žiadajúc, prosíme muža učeného od vás, aby sme, ak preprieči Židov a Saracénov, prijali vašu vieru.”
Misie u Kozarov15
Vtedy pohľadal cisár Filozofa a najdúc ho, oznámil mu reč Kozarov, hovoriac:
„lď, Filozof, k ľuďom [tým] a urob im reč a odpoveď o Svätej Trojici s jej pomocou, lebo nikto iný nemôže to [tak] dôstojne vykonať.”
On povedal: „Ak kážeš, vládca, na takúto reč s radosťou idem peší a bosý a bez všetkého [Mat. 10. 10], čo nekázal Pán učeníkom svojim nosiť.”
Odpovedal cisár: „Ak by si toto chcel [sám] z vlastnej vôle učiniť, dobre mi hovoríš, ale cisársku moc a dôstojenstvo poznajúc, dôstojne choď s cisárskou pomocou.
V Chersone
Hneď sa vydal na cestu. A dôjduc do Chersonu, naučil sa tu židovskej reči a knihám, preložiac 8 častí gramatiky a tým vedomostí väčších dosiahol.
Žil tu Samaritán nejaký a prichodiac k nemu, besedoval s ním. I prinesúc knihy samaritské, ukázal mu [ich]. A vyprosiac si ich od neho, Filozof uzavrel sa v chyži [svojej] a oddal sa modlitbe a osvietenie prijmúc, začal čítať knihy bez chyby.
Uzrúc [to] Samaritán, zvolal hlasom veľkým a povedal: „V pravde [tí], ktorí v Krista veria, chytro Ducha Svätého a milosť prijímajú.”
Keď sa syn jeho hneď pokrstil, i sám sa pokrstil po ňom.
Ruské knihy
Našiel tu [Konštantín] evanjelium a žaltár ruskými16 písmenami písaný, a človeka našiel, hovoriaceho tou rečou, a rozprávajúc s ním i silu reči prijmúc [a] k svojej reči prirovnávajúc, rozoznal písmená, samohlásky a spoluhlásky, a k Bohu modlitbu činiac, čoskoro začal čítať a vykladať. I divili sa mu mnohí, Boha chváliac.
Nájdenie ostatkov svätého Klimenta
Počujúc, že svätý Kliment17 ešte v mori leží, pomodliac sa, riekol: „Verím v Boha a úfam v svätého Klimenta, že ho nájdem a vynesiem z mora.”
Pohnúc arcibiskupa i so všetkým duchovenstvom a pobožnými mužmi [a] vstúpiac do korábu, išli na miesto, a keď sa more celkom utíšilo, začali kopať, prespevujúc. A hneď bolo križma mnohé, ako i mnoho kadidiel, a po tomto zjavili sa sväté ostatky [Klimenta], ktoré vezmúc, s veľkou úctou a slávou všetkých mešťanov vniesli do mesta, ako [Konštantín] píše v Nájdení jeho.
Kozarský vojvodca [vtedy] s vojskom prijdúc, obstúpil kresťanské mesto a obsadil ho.
Dozvediac sa [to] Filozof, nelenil a šiel k nemu, [i] rozprávajúc sa s ním a poučné slová mu predložiac, ukrotil ho. I prisľúbiac mu [vojvodca] pokrstenie [svoje], odišiel, nijakej priekory neučiniac ľuďom tým.
Stretnutie s Maďarmi
Vrátil sa potom Filozof na svoju cestu a keď v prvú hodinu modlitbu konal, prepadli ho Uhri,18 vyjúci ako vlci, chtiac ho zabiť.
On sa však nepredesil, ani nenechal svoju modlitbu, Kyrie eleison len volajúc, lebo už bol končil službu [božiu].
Oni uzrúc ho, z božieho rozkazu skrotli, a začali sa mu klaňať. A vypočujúc poučné slová z úst jeho, prepustili ho i s celou družinou.
IX
HÁDANIE SO ŽIDOVSKÝM POSLOM
Sadnúc si potom do korábu, dal sa na cestu ku Kozarom na Meotské jazero a Kapijské vráta Kaukazských hôr. Poslali Kozari naproti nemu muža ľstivého a záskočného, ktorý do reči sa dal s ním a povedal mu: „Prečo vy zlú obyčaj máte a ustanovujete cisára iného na miesto druhého, z iného rodu? My to robíme podľa rodu.”
Filozof mu povedal: „Lebo i Boh na miesto Saula, nič milého nečiniaceho, vyvolil Dávida, lahodiaceho mu, i rod jeho.”
On zas povedal: „Akože teda vy knihy držiac v rukách, z nich všetky podobenstvá hovoríte? My nie tak, ale z hrudi všetku múdrosť, ako by sme ju boli pohltili, vynášame, nepýšiac sa písmom, ako vy.”
Povedal mu Filozof: „Odpovedám ti na to: Ak stretneš muža nahého, a [on] ti povie: Mám mnohé rúcha a zlato, veríš mu, vidiac ho nahého?”
I riekol: „Nie.”
Povedal mu: „Tak i ja tebe vravím. Ak. si pohltil všetku múdrosť, tak nám povedz, koľko rodov je do Mojžiša, a koľko rokov každý rod trval.”
Nemôžuc na to odpovedať, zamĺkol.
Obed u kagana – Kontroverzia o Sv. Trojici a i.
I prišiel ta [a] keď chceli k obedu sadnúť u kagana, opýtali sa ho, hovoriac: „Aká je tvoja hodnosť, nech ťa posadíme podľa tvojho stupňa.”
On riekol: „Deda som mal veľkého a slávneho veľmi, ktorý blízko cisára stával, a danú mu slávu vlastnou vôľou odvrhnúc, vyhnaný bol, a do cudzej zeme príduc, schudobnel, a tu ma zrodil. Ja dedovo voľakedajšie dôstojenstvo hľadajúc, nedostihol som ho dosiahnuť, lebo Adamov som vnuk.”
Odpovedali oni: „Dôstojne a pravo hovoríš, hosť,”
Od toho [času] začali mu viac úcty preukazovať.
Kagan vezmúc čašu, riekol; „Pime v mene Boha jediného, stvorivšieho všetky veci.”
Filozof zas vezmúc času, povedal: „Pijem v mene Boha jediného i Slova jeho, stvorivšieho Slovom všetky veci, ktorým sa utvrdili [ž. 33.16]. i živototvorného Ducha, ktorým všetka ich sila trvá.”
Odpovedal mu kagan: „O všetkom rovnako hovoriac, len toto rozlične zachovávame: vy totiž Trojicu oslavujete, ale my Boha jediného, podľa kníh, ktoré sme dostali.”
Filozof povedal: „Slovo a Ducha Písmo ohlasuje. Ak ti niekto úctu vzdáva, tvojho však slova a ducha v úcte nemá, druhý však zas všetko tvoje v úcte má, ktorý teda z oboch je úctivejší?”
On riekol: „Ktorý všetky tri v úcte má.”
Filozof odpovedal: „Preto i my lepšie činíme, skutkami sa preukazujúc a prorokov počúvajúc, lebo povedal Izaiáš: Počuj ma, Jakube a Izraelu, ktorého ja volám, ja som prvý a ja som na veky; teraz Pán poslal ma a Duch jeho [Iz. 48.12,16].”
Židia však, stojaci okolo neho, povedali mu: „Povedz teda, ako môže ženské pohlavie prijať do útrob Boha, na ktorého nemôže ani vzhliadnuť, nie to zrodiť ho?”
Filozof ukážuc prstom na kagana a na prvého radcu jeho, povedal: „Ak niekto povie, že prvý radca nemôže pohostiť kagana, a potom povie, že posledný služobník jeho môže kagana i pohostiť i úctu mu vzdať, ako ho mám nazvať, povedzte mi, či šialeným alebo rozumným?”
Oni riekli: „A veľmi šialeným.”
Filozof im povedal: „čo je zo všetkých viditeľných stvorení najvznešenejšie?”
Odpovedali mu: „Človek, lebo podľa obrazu Božieho je stvorený.”
Potom im povedal Filozof: „Či teda nie sú streštení tí, ktorí hovoria, že Boh nemôže vstúpiť do človeka? A on i do kra vstúpil, i do oblaku, i do búrky a dymu, zjavivši sa Mojžišovi a Jóbovi. Lebo ako mohol iného liečiť [a nie toho], kto bol chorý? Keď by teda ľudské pokolenie do záhuby upadlo, od koho by iného zas obnovenie prijalo, ak nie od samého Stvoriteľa? Odpovedzte mi! Ak lekár chce priložiť fľajster chorým, či ho priloží na strom, alebo na kameň? A či tým uzdraví človeka? A ako Mojžiš, [vnuknutím] Ducha Svätého, povedal v svojej modlitbe, ruky rozprestrúc: V hrome kamenia a hlase trúby [Exod. 19.16] nezjavuj sa nám už, milosrdný Pane, ale usídli sa v našu útrobu, snímuc naše hriechy [Exod. 34.9]. Lebo tak hovorí Akvila19.”
A tak rozišli sa od obeda, ustanoviac si deň, v ktorý rozhovor o všetkých týchto veciach učinia.
X
DRUHÁ ČASŤ KONTROVERZIE
Zákon Mojžišov
Zasadnúc si zas s kaganom, povedal Filozof: „Ja som zaiste človek jediný medzi vami bez pokrvných a priateľov, a o Bohu sa priečime, ktorému sú v rukách všetky veci i srdcia naše. Z vás, ktorí sú silní v slovách, keď hovoríme, čomu rozumejú, nech povedia, že je tak, a čomu nerozumejú, nech sa opýtajú, a vyložíme im.”
Odpovedali Židia a riekli: „I my zachovávame v Písme Slovo i Ducha. Povedz nám, ktorý zákon dal Boh ľuďom prvej, či Mojžišov, alebo ktorý vy zachovávate?”
Filozof im riekol: „Preto sa pýtate, že [vy] prvý zákon zachovávate?”
Odpovedali: „Hej, lebo prvý sa sluší [zachovávať].”
Filozof riekol: „Ak chcete prvý zákon zachovávať, tak od obrezania odkloňte sa úplne.”
Riekli mu oni: „Prečo takto hovoríš?”
Filozof im riekol: „Vysvetlite mi, nezatajujúc, či v obrezaní prvý zákon je daný, alebo v neobrezaní?”
Odpovedali oni: „Myslíme, v obrezaní.”
Filozof riekol: „Či nie Noemovi Boh zákon dal prv, po prikázaní a po páde Adamovom, úmluvou menujúc zákon? Lebo povedal mu: Hľa, ja ustanovím zmluvu svoju s tebou a so semenom tvojím, i s celou zemou [Gen. 9.9],pozostávajúcu z troch prikázaní: všetko jedzte, ako byliny trávne, koľkokoľvek pod nebesami a koľkokoľvek ,na zemi a koľkokoľvek vo vodách) len mäsa, v krvi duša jeho, nejedzte, a: kto preleje krv človeka, nech bude preliata jeho vlastná miesto nej [Gem 9.3-6], Prečo teda naproti tomu hovoríte, že prvý zákon zachovávate?”
Židia mu odpovedali: „Prvý zákon Mojžišov zachovávame, tento však Boh nepomenoval zákonom, ale úmluvou, ako i prv príkaz k človeku v raji, a Abrahámovi inakšie, obrezaním a nie zákonom [nazval]. Lebo iné je zákon a iné úmluva. Lebo rozlične Stvoriteľ pomenoval oboje.”
Filozof odpovedal im: „To vám vyložím tak, že zákonom sa nazýva úmluva. Lebo Boh povedal Abrahámovi: Dám zákon svoj v tele vašom, ktorý i znamením nazval, aby bolo medzi mnou a tebou [Gen. 17.7-13]. Ten zas k Jeremiášovi volá: Počúvaj úmluvu túto, a prehovoríš, povedá, k mužom judským a žijúcim v Jeruzaleme á povieš im: Takto hovorí Pán Boh Izraelov: Prekliaty človek, ktorý neposlúcha slov úmluvy tejto, ktorú som prikázal otcom vašim v deň, v ktorý som ich vyviedol zo zeme egyptskej [Jerem. 11. 2-3].”
Židia na to odpovedali: „Tak i my myslíme, že zákon sa menuje i úmluva. A ktoríkoľvek sa držali zákona Mojžišovho, všetci sa Bohu ľúbili. I my, držiac sa ho, nenazdávame sa, že tak nebude. Ale vy, ustanoviac zákon iný, popierate Boží zákon.”
Filozof im riekol: „Dobre konáme, lebo keby Abrahám nebol prijal obrezanie, ale by sa bol držal Noemovej úmluvy, nebol by priateľom Božím nazvaný; ani Mojžiš, napíšuc neskoršie zase zákon, prvého nezachoval. Tak i my podľa ich vzoru chodíme, a zákon od Boha prijatý zachovávame, aby Božie prikázanie pevným ostalo. Lebo, dajúc Noemovi zákon, nepovedal mu, že dá i druhý, ale ostávajúci na veky pre dušu živú [Gen. 9. 16]. Ani zas, Abrahámovi zasľúbenia dávajúc, nezvestoval mu: A iné dám Mojžišovi. Tak ako vy zachovávate zákon? A Boh Ezechielom volá: Premením ho a iný vám dám zákon [Ezech. 11. 19; 36. 26]. A Jeremiáš riekol zjavne: Hľa, prichádzajú dni, hovorí Hospodin, a učiním domu Júdovmu a domu Izraelovmu zmluvu novú. Nie podľa zmluvy, ktorú som učinil otcom vašim v deň, keď som vzal ruku ich vyviesť ich zo zeme egyptskej, lebo ani oni nezotrvali v zmluve mojej a ja znenávidel som ich. Lebo toto je zmluva moja, ktorú som učinil domu Izraelovmu po dňoch oných, riekol Hospodin: Dám zákony moje v pomyslenia ich, i na srdciach ich napíšem ich, a budem im Bohom, a oni budú mi ľudom [Jerem. 31, 31-33]. A zas tenže Jeremiáš riekol: Tak hovorí Hospodin: Zostaňte si na cestách, a viďte, a pýtajte sa na chodníky Pánove večné, a viďte, ktorá je cesta pravá, a choďte po nej, a nájdete očistenie dušiam vašim. I riekli: Nepôjdeme. Postavil som vám strážcov, počúvajte hlasu trúby. I riekli: Nepočúvneme. Preto uslyšia národy a pasúci stáda v nich [Jerem. 6.16-18]. A hneď: Počuj, zem. Hľa, ja uvediem na ľud tento zlo, plod odvrátenia ich, lebo slov mojich nedbali a zákon môj, ktorý proroci ohlasovali, odvrhli [Jerem. 6.19]. Nielen týmto jediným [spôsobom] ukážem, že zákon prestáva, ale i inými mnohými dôkazmi od prorokov zjavne.”
Vykupiteľ
Odpovedali mu Židia: „Každý Žid to vie vpravde, že bude tak, ale ešte čas neprišiel Pomazaného.”
Filozof však riekol im: „Načo to predkladáte, vidiac, že Jeruzalem je zborený, a obete prestali, a všetko sa vyplnilo, čo proroci prorokovali o vás? Lebo Malachiáš o vás zjavne volá: Niet mojej vôle vo vás, hovorí Pán všemohúci, obetí z rúk vašich neprijmem, lebo od východu slnca až k západu meno moje oslavuje sa v národoch a na každom mieste temian prináša sa menu môjmu, i obeť Čistá, lebo veľké meno moje v národoch, hovorí Pán všemohúci.” [Malach. 1.10-11].
Oni vraveli: „Toto hovoríš? Všetky národy budú blahoslavené v nás a obrezané v meste Jeruzalemskom.”
Filozof riekol: „Tak ako hovorí Mojžiš: Ak počúvajúc počúvnete, aby ste vo všetkom zachovávali zákon budú hranice vaše od mora Červeného k moru Filištínskemu a od púšti k rieke Eufratu [Deuter. 11.22-24] ? A my národy v semeni Abrahámovom sme požehnaní, vyšlom z koreňa Jesseovho, nazvanom očakávaním národov [Gen. 49.10], a svetlom celej zeme i všetkých ostrovov [Iz. 49. 1,6], [takto], slávou božou osvietení, nie podľa tohoto zákona ani miesta, proroci volajú veľmi. Lebo riekol Zachariáš: Raduj sa veľmi, dcéra Sionská, hľa, kráľ tvoj prichádza k tebe krotký, sediaci na žriebäti oslom, synovi [hoviadka podjarmového [Zach. 9. 10]. A potom: Skazí zbraň z Efraima, a koňa z Jeruzalema, a rozhlási pokoj národom, a vláda jeho od kraja zeme do končín všehomíra [Zach. 9.10. 39], [A] Jakub riekol: Neodníme sa knieža od Júdu, ani vodca od bedier jeho, kým príde [ten], ktorému je [to] pripravené, a ten je očakávaním národov [Gen. 49.10]. Toto všetko vidiac naplnené a dovŕšené, koho iného očakávate? Lebo riekol Daniel, anjelom poučený: Sedemdesiat týždňov do Krista Vodcu, čo je štyristo a deväťdesiat rokov, aby bolo spečatené videnie a proroctvo [Dan. 9. 24-25]. Ktoré sa vám zdá [byť to] železné kráľovstvo [Dan. 2.40], ktoré Daniel mieni v obraze?”
Odpovedali oni: „Rímske.”
Filozof opýtal sa ich: „Kameň, odtrhnuvší sa od hory bez ruky ľudskej [Dan. 2. 45], kto je?”
Odpovedali: „Pomazaný.”
Potom riekli: „A ak to vysvetlíme prorokmi a inými zjavmi, že už prišiel, ako hovoríš, [tak] ako to, že rímske kráľovstvo dosiaľ drží panstvo?”
Odvetil Filozof: „Nedrží, už pominulo, ako i ostatné, podľa podoby obrazu. Lebo naše kráľovstvo nie je rímske, ale Kristovo, ako povedal prorok: Vzbudí Boh nebeský kráľovstvo, ktoré na veky nevy tlie. A kráľovstvo jeho ľuďom iným nenechá sa; stenčí a rozveje všetky kráľovstvá, a to bude stáť na veky [Dan. 2. 45]. Či nie [je] kresťanské kráľovstvo teraz, Kristovým menom nazývané? Rimania však pri modlách zotrvávali. Títo teda, ten z tohoto, onen z tamtoho národa a plemena v Kristovom mene kraľujú, ako i prorok Izaiáš zjavuje, hovoriac vám: Zanechali ste meno svoje v sýtosť vyvoleným mojim, vás však pobije Hospodin, a slúžiacim jemu pririekne sa meno nové, ktoré požehnané bude po celej zemi. Lebo budú žehnať Boha pravého, a prisahajúci na zemi prisahať budú pri Bohu nebeskom [Iz. 65.15-16]. Či sa nesplnili všetkých prorokov proroctvá, zjavne rečené o Kristovi ? Lebo Izaiáš naznačuje zrodenie jeho z panny, hovoriac takto: Hľa, panna v útrobe počne a porodí syna a pririeknu mu meno Emanuel [Iz.7.14], čo je vyložené: S nami Boh [Mat. 1.23]. A Micheáš riekol; A ty Betlehem, zem Júdova, nijako nebývaj najmenším medzi vladykami Júdovými: lebo z teba mi vyjde vodca, ktorý bude pásť ľud môj izraelský, východy jeho od počiatku odo dní večnosti. Preto vydá ich do času, keď tá, ktorá má rodiť, porodí [Mich. 5.2-3]. Jeremiáš zas: Opýtajte sa i viďte, či porodila mužské pohlavie, lebo veľký deň ten, že nebolo takého, a rok úzkostný bude pre Jakuba, [ale] bude od tohoto spasený [Jerem. 30.6-7]. A Izaiáš povedal: Prv, ako [bola] rozbolená, porodila; prv ako prišlo rodenie, bolesti unikla, a porodila mužské pohlavie [Iz.66.7].”
Vyvolený národ
Opäť riekli Židia: „My sme od Sema požehnané semä, požehnaní otcom Noemom, vy však nie ste.”
Vysvetliac im to, povedal: “Požehnanie otca vášho nič iného nie je, len chvála Boha, ale onoho [Sema] sa nič nedotýka. Lebo takto je to: Požehnaný Pán Boh Semov [Gen. 9. 26], ale k Jafetovi, od ktorého my sme, povedal: Nech rozšíri Hospodin Jafeta, a nech sa usídli v stánkoch Semových [Gen. 9. 27].”
A z prorokov a z iných kníh vykladajúc, nenechal ich, kým sami neriekli: ” Tak je, ako ty hovoríš.”
Povedali opäť: “Ako vy, úfanie majúc v človeka, činíte, ako keby ste boli požehnaní, ale Písmo preklína takého?”
Odpovedal Filozof: “Tak či prekliaty je Dávid, alebo požehnaný?”
Riekli oni: “A veľmi požehnaný.”
Filozof povedal: “Tak i my v toho dúfame, v koho i on. Lebo riekol v žalmoch: Človek zaiste pokoja môjho, v ktorom som dúfal [Ž. 40. 10]. Človek ten Kristus je Boh. A kto dúfa v prostého človeka, toho i my prekliatym činíme.”
Obrezanie
Zas iný príklad predložili, hovoriac: “Ako to, že vy, kresťania, obrezanie odmietate, hoci Kristus ho nezavrhol, ale podľa zákona vykonal?”
Odpovedal Filozof: “Lebo kto povedal Abrahámovi prv: Toto nech bude znamením medzi tebou a mnou[Gen. 9. 12], ten ho splnil, keď prišiel, od toho [času] zachovávajúc ho do tohto, napokon však nedovolil, aby trvalo, ale krst nám dal.”
Povedali oni: „Tak prečo iní prv sa zaľúbili Bohu, toho znamenia neprijavší, ale Abrahámovo?”
Odpovedal Filozof: „Lebo nikto z tých nejaví sa dve ženy majúcim, ale len Abrahám, a preto úd ten obrezáva, určujúc medzu, aby sa neprestupovala ďalej, ale podľa prvého manželstva Adamovho príklad dávajúc ostatným, ako majú v to vchádzať. I Jakubovi tak isto učinil, ochromiac žilu stehna jeho [Gen. 32.32], lebo štyri ženy pojal. Keď [Jakub] spoznal príčinu, pre ktorú mu to učinil, pririekol mu meno Izrael, t. j. ,Um hľadiaci na Boha’, lebo potom [už] nejaví sa zmieseným so ženou, Abrahám však toho nepoznal.”
Kult obrazov
Opäť sa ho opýtali Židia: „Ako [to, že] vy, modlám sa klaňajúc, robíte sa, ako keby ste sa Bohu ľúbili?”
Odpovedal Filozof: „Najprv sa naučte rozlišovať mená, čo je obraz a čo je modla, a takto hľadiac [na vec], nevystupujte proti kresťanom. Lebo desať mien vo vašom jazyku pripadá na tento obraz. Pýtam sa vás i ja: Či [to bol] obraz, [ten] stánok, ktorý na hore Mojžiš videl ako stánok a zniesol, alebo či [on] obraz obrazu umele zhotovil, obraz podobný, sponkami a kožami, srsťami a cherubmi vzácny? [Exod. 25 a 26.] Pretože to tak učinil, či povieme, že vy preto drevu i kožiam a srstiam úctu činíte a klaniate sa, a nie Bohu, ktorý dal v ten čas taký obraz? Tak isto aj o Šalamúnovom chráme, pretože cherubov i anjelov a iných mnohých obrazy mal? Tak aj my, kresťania, obrazy zaľúbivších sa Bohu činiac, úctu vzdávame, oddeľujúc dobré od obrazov diabolských; lebo knihy [sväté] hania obetujúcich synov a dcéry, a hnev boží ohlasujú, tak [isto] však chvália druhých, obetujúcich synov svojich a dcéry.”
Rituálne predpisy
Riekli opäť Židia: „Či vy, bravčovinu a zajačinu jediac, neprotivíte sa Bohu?“
Odpovedal im: „Lebo prvá zmluva prikazuje: Všetko jedzte, ako byliny trávne [Gen. 9. 3], lebo čistým je všetko čisté, ale poškvrneným i svedomie je poškvrnené [Tit. 1.151-Lebo i Boh v knihe Pôvodu hovorí: Hľa, všetko [je] dobré veľmi [Gen. 1. 31]. Pre vaše však lakomstvo niečo málo z toho odňal. Lebo zjedol – riekol – Jakub, i nasýtil sa, a odvrhol sa miláček [Deut. 32. 15]. A zas: Sadli ľudia jesť a piť, a vstali baviť sa [Exod. 32. 6].”
Z mnohého toto my skrátiac v mále, predložili sme toľkoto na pamäť.
Ale kto chce úplné tieto [a] pravé reči hľadať, v knihách jeho nájde ich, nakoľko ich preložil učiteľ náš arcibiskup Metod, rozdelivší ich na osem rečí. A tu Uzrie silu slova z Božej milosti, ako i plameň blčiaci na protivníkov.
Kagan kozarský s náčelnými mužmi tieto všetky sladké a sväté slová jeho počujúc, riekli mu: „Bohom si sem poslaný na vzdelanie naše, a všetkým knihám od neho sa naučivší, všetko si po poriadku povedal, do sýta nasladiac nás všetkých medotokými slovami svätých kníh. Ale my sme neučení ľudia, tomuto však veríme, že ty si od Boha. Ak však chceš pokoj nájsť dušiam našim, podobenstvami vylož nám po poriadku, Čo sa ťa opýtame.” Tak sa rozišli, odpočinúť.
XI
TRETIA ČASŤ KONTROVERZIE
Pravá viera
Zhromaždiac sa v druhý deň, riekli mu, hovoriac: „Vylož nám, ctihodný muž, podobenstvami a rozumom vieru, ktorá je najlepšia zo všetkých.”
A odpovedal im Filozof: „Manželia dvaja boli u kráľa nejakého v úcte velikej a obľúbení veľmi. Keď však zhrešili, vyženúc ich, zo zeme [ich] vypovedal. Keď žili mnohé roky tam, deti splodili v chudobe. Zhromažďujúc sa deti spolu, radu konali, ktorou by sa cestou opäť do stály na bývalý stupeň. A jeden z nich takto hovoril a druhý inak, a iní [zas] inak radu činili. Ktorej rade sluší sa teda ostať? Či nie najlepšej?” Riekli oni: „Prečo tak to hovoríš? Lebo svoju radu každý za lepšiu pokladá, ako inú. Židia svoju za lepšiu pokladajú, ako inú, Saracéni tak isto, a iní inú. Ukáž teda, ktorú máme ponímať ako najlepšiu z týchto?”
Riekol Filozof: „Oheň skúša zlato a striebro, a človek rozumom oddeľuje lož od pravdy. Povedzte mi: Od čoho bol prvý pád? Či nie od videnia a plodu sladkého a zatúženia po božstve?” – Oni riekli: „Tak je.”
Kresťanská morálka
Filozof povedal: „Tak ak niekomu príde zle, lebo sa najedol medu alebo studenú vodu pil, a prijdúc lekár, povie mu: A ešte mnoho medu jediac, uzdravíš sa. A ktorý vodu pil, tomu povie: Studenej sa vody napijúc [a] nahý na mráz stanúc, uzdravíš sa. Druhý však lekár nie tak povie, ale opačný liek prikáže: Miesto medu horké pijúc, postiť sa, a miesto studeného teplé, hrejúc sa. Ktorý teda z oboch lepšie lieči?”
Odpovedali všetci: „Ktorý opačné lieky prikazuje. Lebo horkosťou života tohoto rozkošnícku slasť treba umŕtviť a pokorou pýchu, opačným opačné liečiac. Lebo i my hovoríme, že strom, ktorý prvej tŕň vydá, ten potom sladké ovocie splodí.”
Zase odpovedal Filozof: „Dobre ste povedali. Lebo Kristov zákon ostrotu javí božieho života, potom však vo vecných príbytkoch stonásobne plod prináša.”
Mohamed pravý prorok?
Jeden z nich, radca, saracénsku zlobu dobre poznajúci, opýtal sa Filozofa: „Povedz mi, hosť, ako to, že sa vy Mohameda nedržíte? Lebo ten veľmi Krista pochválil vo svojich knihách, hovoriac, že z panny sa narodil, sestry Mojžišovej [Alkoran, súra 3. 35; 19.27], prorok veľký, mŕtvych kriesil a všelijaké choroby liečil mocou veľkou [Súra 3.48].”
Odpovedal mu Filozof: „Nech nás súdi kagan! Povedz však, ak je prorokom Mohamed, ako máme Danielovi veriť? Lebo on riekol: Do Krista všetko videnie a proroctvo prestane [Dan. 9. 24]. Ten však po Kristovi sa zjavivší, ako môže prorokom byť? Lebo ak toho prorokom nazveme, tak Daniela odvrhneme.”
Riekli mnohí z nich: „Daniel, čo hovoril, Božím Duchom hovoril. Mohamed však, všetci vieme, že lžou je a záhubcom spasenia všetkých, ktorý lepšie bludy svoje na zlobu a necudnosť vyplytval.”
Riekol potom prvý radca z nich priateľom saracénskym: „Božou pomocou hosť tento všetku pýchu židovskú na zem zvrhol a vašu na onú stranu rieky prehodil, ako poškvrnenú.”
Povedal aj všetkému ľudu: „Ako dal Boh vládu nad všetkými národmi cisárovi kresťanskému a múdrosť dokonalú, tak i vieru medzi nimi, a okrem nej nikto nemôže večný život žiť. Bohu sláva na veky.”
I povedali všetci: „Amen.”
Riekol Filozof so slzami ku všetkým: „Bratia, i otcovia, i priatelia i deti. Hľa, Boh dal všetok rozum a odpoveď dôstojnú. Akže je ešte niekto protiviaci sa, nech príde a preprieči [nás], alebo bude prepriečený. Kto súhlasí s týmto, nech sa pokrstí v mene Svätej Trojice; kto však nechce, ja ďaleko som od tohoto hriechu, ale on uvidí v deň súdny, keď zasadne Starý dňami súdiť všetky národy ako Boh.” [Dan. 7.10.]
Pokrstenie
Odpovedali oni: „Nie sme my sebe nepriateľmi, ale pomaly, kto môže, tak kážeme, nech ss pokrstí zo [svojej] vôle, kto chce, od tohoto dňa. A kto z vás na západ sa klania, alebo židovský modlitbu koná, alebo saracénskej viery sa drží, čoskoro smrť prijme od nás.”
A tak sa rozišli s radosťou.
Pokrstilo sa z nich do dvesto ľudí, odvrhnúc sa od mrzkostí pohanských a manželstiev nezákonitých.
I napísal cisárovi kagan písmo takéto: „Poslal si nám, vladyka, muža takého, ktorý nám ukázal, že kresťanská viera slovom i skutkami je svätá. A presvedčiac sa, že to je pravá viera, prikázali sme krstiť so svojou vôľou, nádejajúc sa, že i my dospejeme k tomu. Sme všetci my druhmi a priateľmi tvojho cisárstva a hotoví k službe tvojej, kdekoľvek potrebuješ.”
Sprevádzajúc Filozofa kagan, začal mu dary mnohé dávať. Ale neprijal ich, hovoriac: „Daj mi, koľko len más zajatých tu Grékov .To mi je milšie, ako všetky dary.”
Zhromaždiac ich do dvesto, vydali mu. I odišiel, radujúc sa, cestou svojou.
XII
NÁVRAT OD KOZAROV
Dôjduc do bezvodných miest pustých, smädom nemohli vydržať. Najdúc však v slatine vodu, nemohli z nej piť, lebo bola ako žlč.
Keď sa rozišli všetci hľadať vodu, povedal Metodovi, bratovi svojmu: „Nevydržím už smäd, načri vody tejto, lebo kto kedysi premenil Izraelitom horkú vodu na sladkú, ten i nám útechu učiní.”
I načrúc, našli ju sladkú, ako medovú, a studenú, a pijúc, preslavovali Boha, činiaceho také [veci] svojim služobníkom.
V Chersone
V Chersone, večerajúc s arcibiskupom, riekol k nemu Filozof: „Učiň mi modlitbu, otče, akú by mi otec učinil.”
Keď sa opýtali niektorí osobitne, prečo učinil toto, odpovedal Filozof: „Vpravde, zajtra odíde od nás k Pánovi a zanechá nás.”
Čo sa i stalo, lebo slovo toto sa splnilo.
Pokrstenie vo Fulskej zemi
Bol vo Fulskom národe dub veľký, zrastený s čerešňou, pod ktorým obete konali, nazývajúc ho menom Alexander, [a] ženskému pohlaviu nedajúc pristupovať k nemu, ani k obetiam jeho.
Počujúc to Filozof, nelenil trudiť sa k nim, a stanúc si prostred nich, hovoril k nim: “Helléni vo večné múky šli, lebo sa klaňali ako Bohu nebu a zemi, takému veľkému a dobrému dielu. Tak i vy, ktorí sa klaniate stromu, úbohej veci, ktorá je určená na oheň, ako sa zbavíte večného ohňa?”
Odpovedali oni: „My sme to nezačali odterajška činiť, ale skrze otcov prevzali, a od toho [dubu] dosahujeme všetkých žiadostí našich, dážd najmä prichádza mnohý. A ako my učiníme to, čo sa neopovážil nikto z nás učiniť? Lebo ak sa niekto opováži toto učiniť, hneď smrť uzrie a dažďa neuvidíme do konca.”
Odpovedal im Filozof: „Boh o vás v knihách hovorí, a vy prečo sa ho zriekate? Lebo Izaiáš od tvári Hospodinovej volá, hovoriac: Prídem ja zhromaždiť všetky plemená i všetky národy, i prídu a uzrú slávu moju, a nechám na nich znamenie, a pošlem od nich spasenie v národy, do Tarsu, a do Fulska, a Ludska, a Mosochska a Thubaska a do Hellady a na ostrovy ďaleké, ktoré nepočuli môjho mena, a zvestovať budú slávu moju v národoch, hovorí Pán všemohúci. [Iz. 66.18-20]. A zas: Hľa, ja pošlem rybárov a lovcov mnohých, a s kopcov i zo skál kamenných vylovia vás. [Jerem. 16. 16.] Poznajte, bratia, Boha, stvorivšieho vás. Hľa, evanjelium Nového zákona Božieho, v ktorom ste sa pokrstili.”
A tak sladkými slovami prehovoriac ich, kázal im zoťať strom a spáliť ho.
Poklonil sa starešina ich a idúc, pobozkal evanjelium. Tak isto i všetci.
Sviece biele prijmúc od Filozofa a spievajúc, šli k stromu.
I vezmúc sekeru Filozof [a] tridsať a tri razy udrúc, kázal všetkým rúbať a vykoreniť ho a spáliť ho.
V tú noc hneď od Boha dážď bol.
A s radosťou veľkou pochválili Boha. A zaradoval sa Boh tomuto veľmi.
XIII
KONŠTANTÍN V CARIHRADE
Šalamúnov pohár
Filozof odišiel do Carihradu, a uvidevší cisára, žil bez hluku, Boha prosiac, usadený v chráme svätých apoštolov.
Jesto v [chráme] Svätej Múdrosti pokál z drahého kameňa, Šalamúnovo dielo, na ktorom sú písmenami židovskými a samaritskými verše napísané, ktorých nemohol nikto ani prečítať, ani vyložiť.
Vezmúc ho Filozof, prečítal a vyložil ich.
Je teda takto prvý verš: „Čaša moja, Čaša moja, prorokuj, dokiaľ hviezda; na nápoj buď Pánovi prvorodencovi bdiacemu nocou.”
Po tomto druhý verš: „Na okúsenie Pánovo zo stromu urobená iného; pi a opi sa veselosťou a zvolaj alleluja.”
A po tomto tretí verš: „Hľa, knieža! I uzrie všetok sbor slávu jeho, a Dávid kráľ uprostred nich.”
Apo tomto číslo napísané: „Deväťsto deväť.”
Rozčítajúc ho náležité, Filozof našiel od dvanásteho roku kráľovstva Šalamúnovho do narodenia Kristovho deväťsto a deväť liet. A toto je proroctvo o Kristovi.
XIV
RASTISLAVOVO POSOLSTVO20
Keď sa radoval v Bohu Filozof, opäť druhá vec prikvitla a starosť nie menšia, ako predošlé. Lebo Rastislav, knieža moravské, Bohom povzbudený, radu učinil s kniežatmi svojimi a s Moravanmi, a poslal [posolstvo] k cisárovi Michalovi, hovoriac: „Keďže ľud náš od pohanstva sa odvrhol a kresťanského zákona sa drží, učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú vieru kresťanskú vysvetlil, aby sa i iné strany, to vidiac, pripodobnili nám. Tak pošli nám, vladyka, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.”
Zhromaždiac radu cisár, privolal Konštantína Filozofa a dal mu počuť reč túto. I riekol: „Viem, že si ustatý, Filozof, ale treba ti tam ísť, lebo tieto veci nemôže nikto iný vykonať ako ty.”
Odpovedal Filozof: „I ustatý súc, i chorý telom, s radosťou pôjdem ta, ak majú písmená v jazyku svojom.”
I povedal cisár k nemu: „Ded môj i otec i iní mnohí hľadajúc toho, toho nenašli, ako teda ja môžem to nájsť?”
Filozof riekol: „Ktože môže na vodu reč napísať a meno heretika si utŕžiť?”
Odpovedal mu opäť cisár i. s Bardom, ujom svojím:
„Ak ty chceš, tak môže to tebe Boh dať, ktorý i dáva všetkým prosiacim bez pochybovania, a otvára klopajúcim.”
[Luk. 11. 10.]
Odíduc Filozof, podľa starej obyčaje, modlitbe sa oddal i s inými pomocníkmi. Čoskoro sa mu zjavil Boh, vyslyšajúci modlitby svojich služobníkov, i hneď zložil písmená, a začal písať slová evanjelia: Na počiatku bolo Slovo, a Slovo bolo u Boha, a Boh bol Slovo [Ján 1.1], a ostatné.
Cisárov list Rastislavovi
Zaradoval sa cisár, a Boha velebil so svojimi radcami, i poslal ho s darmi mnohými, napíšuc Rastislavovi písmo takéto:
„Boh, ktorý prikazuje každému, aby k poznaniu pravdy prišiel [I. Tim. 2. 4] a na vyšší stupeň sa pozdvihol, vidiac vieru tvoju a snahu, učinil i teraz za našich čias, keď zjavil písmená pre váš jazyk, [to], Čoho od začiatku nebolo, ale len v prvých rokoch, aby ste sa i vy pričítali k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojím jazykom. A tak sme ti poslali toho, ktorému ich Boh zjavil, muža ctihodného a pravoverného, učeného veľmi a filozofa. A hľa, prijmi dar väčší a čestnejší nad všetko zlato a striebro a kamenie drahé a bohatstvo pominuteľné. Pričiň sa s ním rezko utvrdiť reč a celým srdcom hľadať Boha. A spasenia [celej] pospolitosti neodvrhni, ale všetkých povzbuď, aby nelenili, ale aby nastúpili cestu pravdy, aby si i ty, privedúc ich úsilím svojím k poznaniu Boha, prijal svoju mzdu za to i v tomto veku i v budúcom za všetky tie duše, uveriace v Krista, Boha nášho, odteraz i na veky, pamiatku svoju zanechávajúc ostatným pokoleniam, podobne, ako veľký cisár Konštantín.”
XV
PRÍCHOD NA MORAVU21
Keď prišiel na Moravu, s veľkou cťou prijal ho Rastislav, a učeníkov zhromaždiac, oddal ich učiť.
Čoskoro celý cirkevný poriadok preložiac, naučil ich raňajšej službe božej, hodinkám, nešporom, večernej službe a obradom sviatostným.
I otvorili sa, podľa slov prorokových, uši hluchých, aby počuli slová písma, a jazyk zajakavých jasným sa stal. [Iz. 34.5; 32.4.] Boh sa zaradoval tomu, a diabol zahanbil.
Odporcovia slovenskej bohoslužby
Keď rástlo božie učenie, zlý závistník odprvu, prekliaty diabol, netrpel tohoto dobra, ale vojdúc do svojich nádob, začal mnohých popúdzať, hovoriac im: „Neoslavuje sa Boh týmto, lebo keby mu to milé bolo, tak či by nebol mohol učiniť, aby i títo od začiatku písme-
nami píšuc reči svoje, slávili Boha? Ale len tri jazyky vyvolil: hebrejský, grécky a latinský, ktorými sa sluší slávu Bohu vzdávať.”
I boli toto hovoriaci latinskí duchovní, arcikňazi, kňazi a učeníci. Boriac sa s nimi, ako Dávid s cudzozemcami, [i] slovami Písma porážajúc ich, nazval ich trojjazyčníkmi [a pilátnikmi], lebo Pilát bol tak napísal na nadpise Pánovom.
Avšak nielen toto jediné hovorili, ale i iným bezbožnostiam učili, hovoriac, že pod zemou žijú ľudia veľkohlaví; a každý plaz diablovým stvorením je; a ak niekto zabije zmiju, deväť hriechov sa zbaví za to; ak človeka zabije niekto, tri mesiace nech pije z drevenej Čaše, sklenenej sa nedotýkajúc; a nebránili obetí činiť podľa bývalej obyčaje, ani manželstiev nectných uzavierať.
Všetko toto sťa tŕnie posekajúc, ohňom slova spálil, hovoriac: „Prorok hovorí o tomto: Obetuj Bohu obeť chvalnú, a oddaj Najvyššiemu modlitby svoje [žalm 49.14]; ženu mladosti svojej neprepusť, lebo ak ju znenávidiac prepustíš, pokryje nečestnosť žiadostivosti tvoje, hovorí Pán všemohúci. A strežte sa duchom svojím, a nech neopustí nikto z vás senu mladosti svojej [Malach. 2.15-16]. A to, co som nenávidel, ste činili, tak že Boh svedčil .medzi tebou a medzi ženou mladosti tvojej, ktorú si opustil; a ona [bola] spoločnica tvoja a žena zmluvy tvojej [Malach. 2.13-14]. A v evanjeliu Pán: Počuli ste, že rečené bolo starým: Nescudzoložíš. Ja však hovorím vám, že každý, kto by sa pozrel na ženu so žiadostivosťou, už scudzoložil s ňou srdcom svojím [Mat. 5. 27-28]. A opäť: Hovorím vám, že kto prepustí ženu svoju, okrem príčiny cudzoložstva, dáva jej cudzoložiť, a kto prepustenú od muža pojme, cudzoloží [Mat. 5. 32]. A apoštol riekol: Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“[Mt. 19. 6, Mr. 10. 9].
U Koceľa22
Štyridsať mesiacov pobudnuvší na Morave, Šiel svätiť učeníkov svojich. Prijal ho, idúceho, Koceľ, knieža panonské, a obľúbiac si veľmi slovenské knihy, aby naučil sa im, dal [mu] do päťdesiat učeníkov učiť sa im. A veľkú úctu mu preukážuc, vyprevadil ho.
Nevzal však ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata ani striebra [Mat. 10. 9], ani iné veci, podajúc slovo evanjelia i bez pláce23 [Mat. 10.10], ale vyprosiac len od oboch deväťsto zajatcov, prepustil ich.
XVI
V BENÁTKACH
Obhajoba slovenského jazyka v bohoslužbe
Keď bol v Benátkach, zhromaždili sa proti nemu biskupi a kňazi i mnísi, ako havrani proti sokolovi, a vyzdvihli trojjazyčný blud, hovoriac: „Človeče, povedz nám, prečo si učinil teraz Slovanom knihy a učíš ich, ktorých nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštolovia, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Jeroným, ani Augustín? My len tri jazyky poznáme, ktorými sa sluší v knihách sláviť Boha: hebrejský, grécky a latinský.”
Odpovedal im Filozof: „Či neprichádza dážď od Boha na všetkých rovnako? Alebo či slnce tak isto nesvieti na všetkých? [Mat. 5.45.] Či nedýchame na vzduchu rovnako všetci? A tak vy nehanbíte sa, tri jazyky len uznávajúc a prikazujúc, aby všetky ostatné národy a plemená boli slepé a hluché? Povedzte mi, Boha robíte bezmocným, že nemôže toto dať, alebo závistlivým, že nechce? My však národov mnoho poznáme, knihy majúcich a Bohu slávu vzdávajúcich každý svojím jazykom. Ako známo, sú to tieto: Arméni, Peržania, Abazgovia, Iberi. Sugdi, Góti, Avari, Tyrsi, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýri a iné mnohé. Ak nechcete podľa tohoto pochopiť, aspoň z Písma poznajte sudcu. Lebo Dávid volá, hovoriac: Spievajte Hospodina všetka zem, spievajte Hospodinu pieseň novú. [Žalm 95.1.] A opäť: Plesajte Hospodinu všetka zem, spievajte, veseľte sa a plesajte. [Žalm 97.4.] A druhý raz: Všetka zem nech sa ti pokloní a spieva tebe, a nech spieva menu tvojmu, Najvyšší. [Ž. 65. 4.] A opäť: Chváľte Boha všetky národy, a pochváľte ho všetci ľudia} a každý duch nech chváli Hospodina.[Z. 116.1; 150. 5] V evanjeliu zas hovorí: Koľkokoľvek ich ho prijalo, dal im moc, aby synmi Božími sa stali. [Ján 1.12.] A zas tenže: Nie len za nich prosím, ale i za veriacich vo mňa pre slovo ich, aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe. [Ján 17.20-21.] A Matúš riekol: Daná mi bola všetka moc na nebi i na zemi, idúc teda, učte všetky národy krstiac ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som prikázal vám. A hľa, ja s vami som vo všetky dni do skončenia veku, amen. [Mat. 28.18-20.] A Marek potom: Idúc po všetkom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu; kto uverí a pokrstí sa, spasený bude, neuverivší odsúdený bude. A znamenia uverivším tieto budú nasledovať: menom mojím diabolstvá vyženú a jazykmi prehovoria novými. [Marek 16.15-17.] A hovorí i k vám, učiteľom zákona: Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, že zatvárate kráľovstvo nebeské pred ľuďmi, lebo vy nevchádzate a chcejúcich vojsť do neho nepúšťate. [Mat. 23. 13.] A potom: Beda vám, zákonníci, lebo vzali ste kľúč vedomosti, a sami ste nevošli a vnísť chcejúcim ste zabránili. [Luk. 11.52.] A Korinťanom Pavel povedal: Prikazujem všetkým vám hovoriť jazykmi, radšej však, aby ste prorokovali, lebo väčší [/e] prorokujúci, ako hovoriaci jazykmi, iba ak by vykladal [tak], že by i cirkev poučenie prijala. Teraz však, bratia, ak prídem k vám jazykmi hovoriac, aký úžitok vám učiním, ak vám nebudem hovoriť v zjavení alebo v poznaní, alebo v proroctve, alebo v náuke? Veď [i] veci bezdušné, hlas vydávajúce, buďto píšťala alebo husle, ak rozoznateľných zvukov nevydajú, ako sa pozná, čo sa píska, alebo hudie? Alebo ak neistý hlas trúba vydá, kto sa prihotoví na vojnu? Tak i vy, jazykom ak zrozumiteľnej reči nevydáte, ako sa porozumie hovorené? Lebo budete vo vzduch hovoriacimi. Veď toľko rodzajov rečí je na svete, a ani jedna z nich [nie je] bez hlasu. Ak nepoznám sily hlasu, budem hovoriacemu ku mne cudzincom a hovoriaci mne cudzincom. Tak i vy, keďže ste horliteľmi duchovného, proste, aby ste [ním] oplývali, k vzdelaniu cirkvi. A preto hovoriaci jazykom nech sa modlí, aby vykladal. Lebo ak modlitbu činím jazykom,24 duch môj modlí sa, ale um môj bez úžitku je. Čo teda? Pomodlím sa duchom, pomodlím sa i umom; zaspievam duchom, zaspievam i umom. Ak blahorečíš duchom, ten, čo zaplňuje miesto nevedomého, ako povie amen po tvojom dobrorečení, keď nevie, čo hovoríš? Ty síce dobre vďaky vzdávaš, ale druhý sa nevzdeláva. Vďaka Bohu, zo všetkých vás najviac jazykmi hovorím, ale v cirkvi [radšej päť slov chcem umom svojím prehovoriť, aby som i iných poučil, nežli desaťtisíc slov jazykom [neznámym. Bratia, nebuďte deťmi umom, ale zlobou buďte maličkými, umom však dospelými buďte. V zákone je písané: Inými jazykmi a pernami inými prehovorím k ľudu tomuto, a ani tak nepočúvne ma, hovorí Pán. Preto jazyky nie sú na znamenie veriacim, ale neveriacim; kdežto proroctvo nie neveriacim, ale veriacim. Veď ak sa síde celá cirkev spolu, a všetci by hovorili jazykmi, a vošiel by niekto z nechápavých alebo neveriacich, či nepovedia, že bláznite? Ale keby všetci prorokovali a vošiel by niekto nechápavý alebo neveriaci, podchytený bude všetkými a posudzovaný od všetkých; a tajnosti srdca jeho zjavnými sa stanú a tak padnúc na tvár, pokloní sa Bohu, vyznávajúc, že vpravde Boh vo vás je. Čo teda, bratia? Keď sa schádzate, každý z vás žalm má, náuku má, zjavenie má, jazyk má, vykladanie má; všetko na vzdelanie nech je. A keď kto hovorí jazykom [cudzím], nech po dvoch, alebo najviacej po troch, a po časti, a jeden nech vykladá. Ale ak nebude vykladača, nech mlčí v cirkvi, sebe nech hovorí a Bohu. A proroci dvaja alebo traja nech hovoria, a druhí nech vykladajú. Ale keby inému, sediacemu, prišlo zjavenie, prvý nech mlčí. Lebo môžete po jednom všetci prorokovať, aby sa všetci učili a všetci utešili, A duchovia prorockí prorokom sú poddaní, lebo [Boh] nie je Bohom rozbroja, ale pokoja, ako vo všetkých zboroch Svätých; ženy vaše v cirkvách nech mlčia, lebo neprikazuje sa im hovoriť, ale poddanými byť, ako i zákon hovorí. Ak však sa niečomu naučiť chcú, v domoch svojich mužov nech sa opýtajú, lebo hanba je žene v zhromaždení hovoriť. Či od vás slovo Božie vyšlo? Alebo vo vás jediných sa našlo? Ak sa kto nazdáva, že je prorokom alebo Ducha majúcim, nech pochopí, Čo píšem vám, že Pánove prikázania sú. A ak kto nepochopí, nech nepochopí. A preto, bratia, usilujte sa prorokovať a nebráňte hovoriť v jazykoch. A všetko nech sa slušne a podľa poriadku deje. [I. Kor, 14. 5-40.] A opäť hovorí: A každý jazyk vyzná, že Pánom je Ježiš Kristus, v sláve Boha Otca. Amen.” [Filip. 2.11.]
Týmito slovami a inými hojnejšími zahanbil ich, a odišiel, nechajúc ich.
XVII
CESTA DO RÍMA25
Pápež Hadrián slávnostne víta sv. Cyrila a Metoda
a schvaľuje slovenskú bohoslužbu
A dozvediac sa o ňom rímsky pápež, poslal pre neho. A keď prišiel do Ríma, vyšiel sám Apoštolský26 Hadrián oproti nemu so všetkými mešťanmi, sviece nesúc, lebo i svätého Klimenta ostatky prinášal, mučeníka a pápeža rímskeho.
A hneď Boh zázraky preslávne učinil tu, lebo šľakom porazený človek sa tu uzdravil a iní mnohí z rozličných neduhov sa vyliečili, ako aj zajatí, Krista vzývajúci a sv. Klimenta, zbavili sa tých, čo ich zajali.
Prijmúc pápež knihy slovenské, posvätil ich a položil v chráme Svätej Márie, ktorá sa volá Fatné,27 i spievali nad nimi svätú liturgiu.
Vysvätenie slovenských učeníkov
Potom prikázal pápež dvom biskupom, Formosovi a Gondrikovi,28 vysvätiť slovenských učeníkov.
A keď boli vysvätení, hneď spievali liturgiu v chráme svätého apoštola Petra slovenským jazykom, a v druhý deň spievali v chráme svätej Petronily, a v tretí deň spievali v chráme svätého Andreja. A potom zas v chráme veľkého učiteľa sveta, Pavla apoštola; a celú noc spievali, chválorečiac slovensky, a ráno opäť liturgiu nad svätým hrobom jeho, majúc na pomoci Arsenia biskupa, jedného zo siedmich biskupov29 a Anastázia, bibliotekára.
A Filozof neprestával dôstojnú chválu Bohu vzdávať so svojimi učeníkmi za to.
Rimania zas neprestávali chodiť k nemu a vypytovať sa ho o všetkom, a vysvetlenie dvojnásobné i trojnásobné prijímali od neho.
Žid nejaký, tiež prichádzajúc, priečil sa s ním, i povedal mu raz: „Neprišiel ešte Kristus podľa počtu rokov, o ktorom hovoria proroci, že sa z panny má narodiť.”
Vypočítajúc mu Filozof všetky roky od Adama podľa pokolení, ukázal mu dôkladne, že prišiel, a že toľkoto rokov je odvtedy doteraz. A poučiac prepustil ho.
XVIII
PRIJATIE MENA CYRIL
I postihli ho mnohé trudy a do choroby upadol A keď trpel neduhom mnohé dni, raz uvidiac božie zjavenie, začal spievať takto: „Nad rečeným mi; Do domu Hospodinovho vojdeme, zaplesal duch môj a srdce zaradovalo sa.” [Žalm 121. 1.]
I oblieknuc sa v ctihodné rúcho, tak ostal celý deň ten, veseliac sa a hovoriac: „Odteraz nie som ja ani cisárovi sluhom, ani nikomu inému na zemi, ale len Bohu Všemohúcemu. Nebol som a bol som, i som na veky. Ameň.”
V zajtrajší deň v svätý mníšsky obraz30 obliekol sa, a svetlo k svetlu31 prijmúc, pririekol si meno Cyril. A v tom obraze ostal dní päťdesiat.
Konštantínova smrť32
A keď sa priblížila hodina, aby pokoj prijal a presídlil do večných príbytkov, pozdvihnúc ruky svoje, k Bohu učinil modlitbu, so slzami hovoriac takto: „Pane, Bože môj, ktorý si všetky anjelské chóry a netelesné sily utvoril, nebo rozpäl a zem osnoval, a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vyslyšiavaš činiacich vôľu tvoju a bojacich sa teba a zachovávajúcich prikázania tvoje, vyslyš moje modlitby, a zachovaj verné ti stádo, ktorému si bol ustanovil mňa, nesúceho a nehodného služobníka svojho, zbav bezbožnej a pohanskej zloby tých, ktorí hovoria proti tebe rúhanie, a zahub trojjazyčný blud, a zveľaď cirkev svoju množstvom, a všetkých v jednote ducha zoskup, a učiň výborným ľudom, rovnako zmýšľajúcim o pravdivej viere tvojej a o pravom vyznávaní, a vdýchni v srdcia ich slovo tvojho uslyšania, lebo tvoj je dar, akže si na hlásanie evanjelia Krista tvojho prijal nás nehodných, zanietených pre dobré skutky a Činiacich, čo ti je milé. Ktorých si mi bol dal, ako tvojich tebe odovzdávam. Riad’ ich silnou svojou pravicou, a prikry ich krovom krídiel svojich [Žalm 60. 5.], aby všetci slávili meno tvoje, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.”
I pobozkal všetkých svätým bozkom a riekol: „Požehnaný Boh, ktorý nás nevydal v korisť zubom neviditeľných nepriateľov našich, ale osídla ich skrušil a zbavil nás [Žalm 123. 6-7.] od záhuby.”
A tak zosnul v Pánu, majúc štyridsaťdva roky, štrnásteho dňa mesiaca februára, indikcie druhej, od stvorenie sveta tohoto roku 6 377.33
Pohreb
I prikázal Apoštolský všetkým Grékom, ktorí boli v Ríme, tak isto i Rimanom, so sviecami sa zhromaždivším, spievať nad ním a vystrojiť mu sprievod, aký by boli vystrojili samému pápežovi. Čo aj urobili.
A Metod, brat jeho, prosil Apoštolského, hovoriac: „Mať nás zakliala, aby ten z nás, ktorý sa prvej pominie, bol prinesený bratom do svojho vlastného kláštora a tu bol pochovaný.”
Prikázal teda pápež vložiť ho do rakve a zaklincovať klincami železnými. A tak ho držal sedem dní, hotujúc [ho] na cestu.
Riekli však Apoštolskému rímski biskupi: „Keď ho, po mnohých zemiach pochodivšieho, Boh priviedol sem, a tu dušu jeho prijal, sluší sa, aby tu bol i pochovaný, ako ctihodný muž.”
I riekol Apoštolský: „Pre svätosť jeho a lásku rímsky obyčaj prestúpiac, pochovám ho v svojej hrobke v chráme svätého apoštola Petra.”
Povedal však brat jeho: „Keď ste ma nevyslyšali a nedali mi ho, ak vám je milé, nech leží v chráme svätého Klimenta, s ktorým sem i prišiel.”
Prikázal teda Apoštolský tak učiniť.
I zhromaždiac sa opäť biskupi, i so všetkým ľudom, chcejúc ho odprevadiť so cťou, riekli: „Otvoriac rakev, podívajme sa, či nebude niečo z neho vzaté.”
A namáhajúc sa mnoho, nemohli, božím riadením, odklincovať rakev. A tak s rakvou položili ho do hrobu, po pravej strane oltára v chráme svätého Klimenta, kde sa mnohé zázraky začali diať, ktoré uvidiac Rimania, [ešte] väčšmi priľnuli k jeho svätosti a dôstojenstvu.
I namaľujúc obraz jeho nad hrobom jeho, začali svietiť nad ním deň i noc, chváliac Boha, tak blahoslaviaceho [tých], ktorí ho slávia. Lebo toho je sláva a česť a klaňanie na veky vekov. Ameň.
Poznámky:
1 V originále je všade znenie „slovensky”, čó znamená v dnešnom slova smysle „slovanský”; znenie „slovensky” nechávame. Forma „slovenský”, známa aj u iných Slovanov, je pokračovaním tejto.
2 Vojenský hodnostár, asi plukovník.
3 Stratég, vojenský a neskoršie i politický hodnostár.
4Je to sv. Eustachios, umučený za cisára Trajana (Dvorník).
5 Toto nemôže byť historický fakt, lebo cisár Michael mal vtedy (asi r. 843) len štyri roky (* 839). Dvorník, Les légendes 35.
6 Politický úradník, štátny sekretár.
7 V Bithynii (Malá Ázia).
8 Asi Kleidion (Dvorník, Les légendes 70).
9 Zdá sa, že Konštantín sa stal profesorom teologicko-filozofických naúk na vysokej škole carihradskej; od toho času mu asi ostalo meno „Filozof”. Pastrnek, Dějiny slovanských apoštolů Cyrilla a Methoda. Praha, 1902, 43.
10 Joannes VII., z kmeňa Morocharzanov, bol patriarchom od 21. (26.?) apr. 834 do 12. febr. 843. Pastrnek, Dějiny 44.
11 Sr. Lavrov, Materijaly po ist. vozniknovenija drevn. sláv. pism. Akad. náuk SSSR. Leningrad, 1930, 6, 43.
12 Roku 851.
13 V Samarre (Dvorník).
14 R. 856.
15 Asi roku 860.
16 Menom “ruský” neoznačovali sa vtedy Slovania, ale germánsky kmeň. Bol to Vulfilov (gótsky) preklad.
17 Nie tretí nástupca sv. Petra, ale nejaký mučeník (Dvorník 196 a i.) (podľa prekladateľa – pozn. Proglas).
18 Uhri [Maďari] boli vtedy v područí kozarských kaganov [chánov] a ponevierali sa voľakde medzi Dneprom a Donom.
19 Židovský prekladateľ Biblie v 2. Storočí po Kr. P.
20 Asi roku 862.
21 Roku 863.
22 Roku 867. Sídlom Koceľovým (Koceľ bol synom Pribinovým) bol Mosburg (Szalavár). na jazere Blatenskom.
23 V originále: bes pište = bez pokrmu.
24 Jazykom — znamená všade v tomto citáte: cudzím jazykom, ako bola Slovanom latina a pod.
25 Roku 867.
26 V pôvodine „apostolik7 “, t. j. námestník Petrov, pápež.
27 Grécky F a t n h , latinsky „Ad Praesepe” — u jasličiek; je to bazilika Santa Maria Maggiore. * Gauderichovi.
28 Gauderichovi.
29 Rímskych.
30 V takzvanú schému, vyšší stupeň mníšstva.
31 Jedno svetlo: Konštantín ako vierozvest, druhé svetlo: Cyril ako mních.
32 14. febr. 869.
33 T. j. 14. februára 869.
Anastasis. Kristus priniesol Vzkriesenie. Dvíha Adama. Vľavo dolu je Sv. Konštantín Cyril? Bol sa raz predstavil ako ten, ktorý hľadá stratenú slávu svojho pradeda (ktorý chodil s Bohom, ale potom vlastnou vinou túto výsadu stratil – Adam). (Gallery – Basilica di San Clemente (basilicasanclemente.com)).
| zdroj: | Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Panonsko-moravské legendy. Vydané spoločne nakladateľstvom Slovenskej ligy a L. Mazáča, Bratislava-Praha, 1934. Druhé vydanie. Z cirkevnoslovanského textu, prepísaného zo staroslovenskej pôvodiny, preložil Dr. Ján Stanislav. Ilustroval Martin Benka. |
| čiastočná jazyková úprava: | Proglas |
| dátum: | 5.I.2006 |
| ďalšie zdroje: | Svatý Cyril a svätý Metod (archive.org): Život Metoda, Život Cyrila, Svätý Bystrík |
| Život sv. Konštantína (spracoval Štefan Vragaš, 1994) |