Ladislav Hanus: PROTESTANTIZMUS AKO NÁBOŽENSKÝ TYP

 

„ja“, s jeho mravnou biedou, ktoré samého človeka robí hlavným záujmom náboženstva, tento „objav“ reformácie – stal sa osudom západu.“

Siahnuť poza historický stav kresťanstva ku domnelému kresťanstvu pôvodnému je princíp subjektivistický a racionalistický. Znamená predovšetkým popretie kresťanskej tradície. Popiera ju do minulosti, uznáva ju a odvoláva sa na ňu jedine od reformácie.

V skutočnosti však Luther neobnovil pôvodné kresťanstvo (popierame, že by to bolo možné na podklade ľudskom a subjektívnom), ale utvoril novú formu kresťanstva, a to kresťanstvo svojej doby. Jeho náboženstvo má zreteľné prvky časových myšlienkových prúdov: neskorého stredoveku (nominalizmus, occamizmus, supranaturalizmus, eschatologizmus), renesancie (naturalizmus), novoveku (subjektivizmus, individualizmus, sekularizácia, faustizmus). Utvoril kresťanstvo svojej doby a svojho národa: germánsku formu kresťanstva.28 „Luther sa veľmi mýlil, keď si myslel, že jednoducho obnovil staré kresťanstvo. Jeho pochop viery v mohutnom vystupňovaní individuálneho sebavedomia ukazuje charakteristické západné a novoveké ťahy. No aj okrem toho výlučným nadviazaním na Pavla náboženský horizont sa neobyčajne zúžil. Ba ešte aj od Pavla prijíma len niektoré prvky.“

Protestantizmus nie je náboženstvo dogmatické. Má vyznania, náuky, náhľady, mienky, hypotézy, nemá dogmy. Pri všetkých protestantských prameňoch máme dojem, že je to dielo ľudské, čo predstavuje sumu náhľadov, príležitostné uznesenia. Liberálni autori pokladajú protestantskú snahu hoc aj po vierouke za cudzí zvyšok katolíckeho dogmatického postoja. Protestantizmus, hovoria, nemá vieroučného obsahu, má len formu, má iba protestantské stanovisko, ktoré je špecifickým protestantským princípom. Patrí k nemu elastická otvorenosť k časovým prúdom.29 W. Herrman30 popiera aj možnosť protestantskej teológie. V protestantskom zmysle teológia nie je systematická náuka o obsahu viery, ale iba interpretácia samotného vnútorného aktu viery, toho, čo kresťan v rozličných dobách verí a čo pri tom prežíva. „On (moderný veriaci) znesie iba jedinú teológiu, tú, ktorá mu slúži tým, že vyjadrí, čo v ňom žije, jeho hĺbky a silu, dvíhajúcu ľudské bytie.“

Zo stati o náboženskom princípe lutherskom usúdime, že protestantizmus nemá pozitívny náboženský vzťah k prírode a že má problematický vzťah ku svetu. Funkcia náboženstva je posväcovanie vnútra, nie však posväcovanie sveta. Každý moderný filozofický blud má kdesi svoj teologický pôvod. Až teologické odôvodnenie a podloženie je posledné, najhlbšie, trvalé a účinné na stáročia. Prekoná sa zasa len teologickým korigovaním a konverziou. Posledný teologický fundament moderného liberálneho hesla „náboženstvo je súkromná vec‘ nachádzame v Lutherovom náboženskom princípe. Keď téma náboženstva je výlučne „Boh a duša“; keď jediná náboženská realita je „ja a môj Boh“, náboženstvo sa takto z verejnosti,

28 Erich Franz, c. d., s. 64.
29 Porov. E. Troeltsch: Glaubenslehre, s. 119.
30 Christlich-prot. Dogmatik. V: Die Kultur der Gegenwart, s. 132.

 

ktorá znamená šíre oblasti života, štát, politiku, výchovu, hospodárstvo, kultúru, vedu, umenie, vyhostí auzavrie sa do súkromnej sféry. Takto sa jeho životná pôsobnosť najbezpečnejšie ochromí. Vylúči sa ako spolučiniteľ pri stvárňovaní sveta. Profánni, protináboženskí činitelia ostávajú na dejisku sami. Praktickým heslom odstránili konkurenta. Vo svojej súkromnej sfére je neškodný.

„Náboženstvo je súkromná vec“ zabúda na druhú, práve tak podstatnú verejnú tvár kresťanstva. Táto jeho tvárnosť isteže predpokladá viditeľnú, jednotnú, činnú Cirkev. Kresťanstvo má celý rad povinností voči svetu. Nepatrí k jeho postati, je z iného sveta, má sa zachovať čistým od tohto sveta, no nesmie vo svete, do ktorého je položené, v ktorom mu je súdené dejstvovať, len byť, ako cudzie teleso bez vzťahu, nesmie z neho utiecť, a ani nemôže do nejakej mimosvetovej, mimohistorickej oblasti. Nesmie ľahostajne jestvovať v ňom a vedľa neho. Má božský príkaz uchopiť a pretvárať ho. To je jeho historické poslanie. „Choďte do celého sveta – učte všetky národy – krstite ich.“ Kresťanstvo do konca mesiánskeho času má vykonávať celý rad úloh. Bude z nich skladať počet. Má byť svetlom sveta, soľou zeme, kvasom, vloženým do prirodzenej postati sveta, pretvárajúcim ju na postať nadprirodzenú. Má krstiť, čiže pokresťančiť svet, podľa svojich zásad, priamo odvodených z viery. Úloha Cirkvi vo svete je Civitas Dei. Uskutočňovať kráľovstvo Božie na zemi. Novovek svet dôsledne sekularizuje, Cirkev ho dôsledne a húževnato posväcuje. Vzťahuje ho do kresťanskej sféry. Protestantizmus cez svoje trvanie nedošiel k tomuto chápaniu Cirkvi a kresťanstva.

Prehnaným transcendentalizmom príliš oddialil náboženstvo od sveta. Zo zásady nemá naň temer nijaký vplyv. Lutherova myšlienka „práce v povolaní“, Kalvínova o „vnútrosvetskej askéze“ problém sveta a kresťanstva nevyriešia. Medzeru nepreklenú. Príkrym oddelením týchto dvoch sfér v ďalšom rozvine novoveku osudne utrpela sféra zbožnosti aj sféra sveta.

Zbožnosť protestantská, nemajúc koreňa v živote, zatlačuje sa do umelej výlučnosti. Zvýšená a opravdivá potreba zbožnosti sa v negatívnom zamrazujúcom osvietenskom ovzduší uchyľuje do pietistických konventikúl, kde sa vyžíva bez stvárňovania a usmerňovania, iba ako estetická záľuba, ako samoúčel. Pre kresťanské stvárňovanie života to má pramalý význam. Viera sama prekonáva ešte osudnejší proces. Kresťanstvo človeka, založené na individuálnom a subjektívnom akte, neudrží súvis s transcendentným zjavením. Pretŕha ho. Duchovosť človeka zakľučuje sa vo svojom imanentnom prirodzenom okruhu. Absolútny Boh stáva sa ľudským pochopom, totožným s ľudským vedomím „ja“. Kresťanstvo zamení humanitizmus. Témou prirodzeného náboženstva nie je vzťah človeka k Bohu – a odtiaľ k človeku, ale vzťah človeka k človeku. Náboženstvo sa stáva etikou, teológia moralizovaním.

Osudný bol aj vývin novovekého sveta, ponechaného na seba. Viera a svet sotva majú styčné body. Viera nemá spôsob zaúčinkovať na tento svet ako nadprirodzený kvas a tvárny princíp. Lutherove výroky o tomto vzťahu možno zhrnúť: evanjeliu do tohto sveta nič. Svet mu je celkom iná, hriešna, kresťanstvu cudzia profánna oblasť, „Weltrich Ding“. Ponecháva ho

 

sebe, jeho vlastnej zákonitosti, ktorá je profánna, teda pohanská. S kresťanského stanoviska vyslovuje nezáujem, ba súd nad svetom. Zavrhuje ho ako z gruntu zlý, beznádejne nenapraviteľný. Jednostaj tu pôsobí voluntaristický dualistický pesimizmus. Celú túto príkru trhlinu vnáša aj do človeka. U novovekého človeka stáva sa možné, čo si ináč protirečí: aby totiž dal Bohu, čo je Božie, pritom však aby v svetských veciach myslel, konal, žil ako človek nedotknutý, nespracovaný náboženstvom, ako pohan. Trhlina tohto násilného dualizmu škodlivo zapôsobila aj na katolíckeho človeka. Justus Hashagen31 žaluje sa na nešťastnú „lutherovskú základnú schému”, ktorá človeka roztrháva na zbožného a svetského a zo zbožnosti mu i pri najlepšej snahe sťažuje prístup k otázkam sveta. Podľa tejto „základnej schémy”, zo samotného princípu, prístup je skoro nemožný. Riešenia sa poväčšine nachádzajú z mimolutherského princípu.

Protestantizmus slobodu chápe negatívne, ako slobodu od niečoho, nie však ako slobodu k niečomu, ku kresťanskému viazaniu. Týmto chápaním slobody duchovne podložil novovek, ktorého najpríznačnejšou tendenciou je pohyb od viazania k neviazanosti, až po liberalizmus a nihilizmus. V novoveku každé vymanenie životnej oblasti (kultúry, školy, sobáša, štátu) zo zväzku Cirkvi víta sa ako výdobytok pokroku, ako prejav ľudskej, ba kresťanskej slobody. Prehnaná potreba neviazanosti moderného človeka ponáša sa na netrpezlivosť márnotratného syna. V skutočnosti to bolo však vymanenie sa života spod zväzkov kresťanstva vonkoncom. Postupná apostáza.

Katolícka cirkev sa tým väčšmi teší, keď pri diele pokresťančenia sveta a obrany kresťanského dedičstva nájde v protestantskom kresťanstve pomocníka, spolupracovníka i spolubojovníka. V najväčšej miere, od počiatku rozčesnutia, deje sa to v prítomnosti, keď sústredeným náporom ohrozené sú samotné korene kresťanstva. Kresťanská spolupráca, spolumyslenie a spolužitie, najväčšmi sa rozvíja v samotnej vlasti rozkolu. Radi by sme v tom vidieť analógiu dejinného zapôsobenia na Európu i na ostatný svet. Radi by sme úfať, že rozčesnuté Slovensko v zblížení nezostane na poslednom mieste.

(Verbum, r. 25, 1948, č. 7 – 8, s. 371 – 387)

31 Zur Soziologie des Luthertums. Deutsche Vierteljahrschrift f. Literaturwissenschaft u. Geistesgeschichte. H. 2. (1942), s. 336 n.