Ladislav Hanus: PROTESTANTIZMUS AKO NÁBOŽENSKÝ TYP

 

s viditeľnou hlavou. Luther mal k nej osobne náruživo odmietavý postoj. Cirkev, ako sprostredkovateľka milosti, prichodila mu ako ancikristovský pomysel.23 „Naozaj, Katolícka cirkev sa svojho času zjavila Lutherovi ako prekážka pre kresťana pri hľadaní správneho pomeru k Bohu, pri vybavení svojho náboženstva. Katolík pri hlase svojej Cirkvi počúva hlas Boží. Ale Luther stál pred rozhodnutím: Cirkev, alebo Boh.“ Zbožný človek bezprostredne uchopí ruku, ktorú mu Boh ponúka skrze Krista. S Cirkvou vytvára kňaza, ako námestníka Kristovho, obetu, ako ustavičné opakovanie obety na kríži, sviatosti, ako viditeľné znaky milosti, práve tak sväteniny, žehnania. Ba, v sviatostiach Katolíckej cirkvi vidí magické znaky, ktorými si hľadí Boha nakloniť, jeho priazeň si vynútiť. Pokladá ich za „mechanické prostriedky“, za prvok, cudzí spirituálnemu kresťanstvu. Katolícka zbožnosť sa pokladá za prekonaný primitívny stupeň kresťanstva, protestantská za stupeň vyšší, duchovný, dospelý.

Ku podstate kresťanstva ako konštruktívny činiteľ patrí tak jednotlivec ako pospolitosť. Luther, ako bolo spomenuté, snažil sa zachovať objektívne prvky sviatostí i jednotlivca, nezaručil však neporušenosť kresťanského pochopu Cirkvi. Zásadne prispel k jeho rozkladu v dejinách protestantizmu. Náhľad dnešného moderného protestanta o Cirkvi vyjadruje E. Troeltsch:24 „Pochop Cirkvi sa v dnešnom modernom cítení zmenil v slobodný, čisto duchovný, z Krista vychodiaci súvis života, ktorého objektívnym spojivom je iba ďalej pôsobiaci vplyv ducha Kristovho, spoločný vzťah k osobe Ježiša Krista, ktorý však pripustí celkom rozličné kultické a organizačné skupiny.“ – „Dejiny kresťanstva nie sú už pod znamením pochopu Cirkvi, ale pod pochopom spoločného ducha, slobodne sa odvádzajúceho z tradície.“

Protestantovi, takto nábožensky osamostatnenému a osamelému, chýba aj akoby orgán pojať mystickú realitu všeobecnej Cirkvi, v ktorej veriaci má svoje plné organické miesto, ktorá je práve tak podstatným doplňujúcim pólom náboženstva.25 Nevie pochopiť, ako by viditeľná a objektívna, jednotlivcovi nadriadená Cirkev mohla patriť ku vnútornej kresťanskej skutočnosti. S predsudkom hľadí aj na katolícku zbožnosť, ako by pozostávala v sume vonkajškostí, ktorej chýba práve nerv osobnej zbožnosti v duši, vo svedomí. Nepochopuje ani to, ako liturgia a sviatosti môžu patriť k vnútornej forme zbožnosti. Protestantská literatúra sa jednoznačne hemží týmto neporozumením katolíckej existencie. Biskup Niklas v Ibsenových Pretendentoch koruny je „amorálne nevinný“, ale v hodine smrti vynakladá majetok na modlenie mníchov, bez vlastnej ľútosti a pomyslenia na súd.

Lutherovské náboženstvo stavia sa na pomere jednotlivcovho svedomia k Bohu. Jednotlivcovo svedomie preberá funkciu všetkého toho, čoho nositeľom bola Cirkev: sám si má vykonávať úrad kňazský, sudcovský i učiteľský. Do rúk sa mu dalo Písmo, aby si ho

23 K. Algermissen: Konfessionskunde. 5. vyd., 1939, s. 639. 24 Glaubenslehre, 1925, s. 119.
25 Porov. R. Guardini: Vom Sinn der Kirche, 1923.


vysvetľoval podľa svojej mysli, ba na jednotlivca prechodí, psychologicky, aj vedomie cirkevnej neomylnosti, ako to ukazuje osobný príklad Lutherov. „V katolicizme pápež je jeden, v protestantizme pápežom si je každý“ (T. G. Masaryk). Táto náboženská samostatnosť má za psychický následok zvýšenie sebavedomia. Tu je náboženský podklad „nadčloveka“, v ktorom sa vyžíva od stvorenia najväčšie pokušenie človeka, „eritis sicut Deus“. Toto individuálne sebavedomie v novoveku vyvíja sa v kolektívne, vo zvýšené sebavedomie národné, stavovské, rasové, triedne. V rámci jedného národa vyrastá vedomie vyvolenosti konfesie vobčanov „primae classis“, vedomie elity, kultúrnej ihospodárskej superiority. Max Weber aj moderného kapitalistického výrobného ducha odvodzuje od protestantskej, najmä kalvínskej etiky. Moderný americký spisovateľ Thomas Wolfe v románe Nieto cesty naspäť ako náprotivu evanjelia „Choďte do celého sveta, učte všetky národy“ – uvádza kapitalistický výrok, ukazujúci na glóbus: „Choďte do celého sveta a predávajte!“

Ústredným problémom lutherizmu, i celého novoveku, je problém slobody. Chcel čeliť samovôli človeka a poprel slobodu človeka. Príroda, schopná len hriechu. Kto nie je slobodný, nie je zodpovedný. V modernej etike i praxi sa teda ustálilo heslo: všetko je dovolené. Miesto v Liste Rimanom (1, 17) „Justus ex fide vivit“, stalo sa Lutherovi na Wartburgu „bránou do raja“. Zákon, pred ospravedlnením, je žihadlom diabla. Ospravedlnenie však človeka oslobodzuje. Reformácia prináša „slobodu kresťanského človeka“.

Zmysel ospravedlnenia je oslobodenie od zákona, aj od mravného. Lutherov výrok „Pecca fortiter, crede fortius” má podľa neho zmysel slobody kresťanskej lásky, ako podobný výrok sv. Augustína „ama, et fac quidquid vis”. Augustín ho vysvetľuje katolícky podľa „ordo amoris”. Lutherovo „pecca fortiter” znamená neviazanosť kresťana zákonom. Aj keby hrešil, hriech mu neuškodí a diabol, kyslý duch, darmo chystá nástrahy. I keď si túto slobodu Luther vysvetľoval ako vernosť z lásky, prívrženci si ju čoskoro vysvetľovali ako mravný laxizmus. Je isté, že náboženská náuka Lutherova nedostatočne fundovala morálku. Kresťanskú slobodu Durer vyjadril grafikou ako človeka „mocného“, ako rytiera bez strachu, obrneného a imúnneho proti hriechu, diablovi a smrti.

Už v Lutherovom ospravedlnení hlási sa odveký titanizmus. Poprie sa sloboda, aby sa človek uvoľnil spod všetkého viazania. Už v Božom pochope väzí nietzscheovské „jenseits von Gut und Bôse”. Krajnostný, monistický protiklad lutherovský alebo-alebo Holl26 vypovie takto: „Alebo má slobodnú vôľu Boh, alebo ju má človek.” Nevie spájať slobodu Božiu so slobodou Božieho stvorenia. Vyvyšuje Boha, aby ponížil človeka. Vyvyšuje Vykupiteľa, aby poprel Stvoriteľa. Alebo je všemohúci Boh a človek oproti nemu je nič, alebo – a tu sa zjavuje skryté osídlo lutherovského formulovania – človek stojí sám na sebe, a Boh je proti nemu bezmocný, rozptyľuje sa v číry pochop, ako v osvietenskom deizme. Kant podloží autonómiu

26 C. d., 46


ľudského svedomia. Hegel a Fichte zo svedomia urobia vedomie absolútneho Ja. Tu sú základy novovekého faustizmu. Potreba neodvislosti sa vášnivo achorobne stupňuje. Absolútnosť Božiu poníma ako rivalitu. Boh je autonómny. Jeho konkurenciu neznáša autonómny človek. „Eritis sicut Deus” – Boha a zbožšteného človeka stavia vedľa seba. No ako žiarlivý je Boh – „ja som Pán, Boh tvoj!“, tak žiarlivý je človek. Holi: alebo je slobodný Boh, alebo je slobodný človek. Nietzsche: alebo Boh, alebo ja. Ak je Boh, ako by som zniesol, aby som sa nestal bohom? Takto aj Zarathustrov dvojník, inžinier Kirillov, v Dostojevského románe Besi. Dráždi ho absolútnosť Božia. Svoju suverénnu slobodu chce dokázať samovraždou. (Dať a vziať si život ako „ens a se“.) Novoveké popieranie a potom preháňanie slobody – čo navzájom zo seba vyplýva – vedie k evanjeliu smrti. Emancipácia človeka z božských i ľudských viazaní má však aj svoj rub. Nebráni ho potom ani zákon Boží, ani zákon ľudský. Rezignuje a zúfa (Masarykov problém samovražednosti! Ním spomínaná únava a dezorientovanosť, Garborgov román Umdlené duše), alebo ľahko sa stáva, takto vykorenený, bezmocným materiálom totalitarizmu.

Protestantský subjektivizmus javí sa vo voľbe. V ľudskom, čiže ľubovoľnom, výbere kresťanských prvkov a v ich ľubovoľnom interpretovaní. Subjektívna voľba je to, i keď sa články kresťanské z organického súvisu vytrhnú, zabsolútnia, a tvrdia napokon so zvrchovanou božskou autoritou. Aj keď sa tvrdí, že ide o reformu a očistenie, o obnovenie pôvodného kresťanstva. Názov „evanjelik“, napríklad, svedčí otomto reformátorskom vedomí. Subjektivizmus dokazuje postup reformátorov. Za jediný prameň zjavenia, tiež ľubovoľným výberom, stanoví sa Písmo. Kalvín si vybral Starý zákon, Luther Nový zákon. Volebne postupoval najmä Luther. Z kánonu Písma vynecháva knihy deuterokánonické, najmä nepohodlné. Zo zjavenia si vytrhá článok, stotožní ho s celkom, vyberá si prvky, ktoré ho dokazujú, zavrhuje, ktoré nie sú vhod. Z Nového zákona obmedzuje sa na sv. Pavla, z neho na Listy, ktoré podopierajú jeho princíp ospravedlnenia, predovšetkým na List Rimanom, z neho zas na prvé kapitoly. Pokladá sa za nálezcu pravého zmyslu kresťanstva, ktorý nachádza v Pavlovi. Seba pokladá za pravého vykladača sv. Pavla.

Kľúč ku sv. Pavlovi i k celému kresťanstvu si míva nájsť vo vete „justus ex fide vivit“ a „Justitia Dei revelatur ex fide in fidem“ (Rim 1, 17), z ktorého vyčíta ospravedlnenie zo samej viery. Kresťanstvo obmedzuje na sv. Pavla, 110 ani Pavla neponíma správne, podstatne, úplne. Obchádza práve hlavné prvky Pavlovej náuky, a to: nový život z viery, byť v Kristovi (einai en Christo) a corpus Christi mysticum.27 „Bolo to svetodejné neporozumenie, keď jedna časť listu (Rim.), náuka o ospravedlňujúcej viere, vytrhnutá bola zo živého súvisu a učinená za jadro pavlovskej teológie, ba za rozhodujúci stred celého náboženstva. „Viera“ v Pavlovom zmysle vonkoncom nie je kŕčovité nahováranie si, že Boh je milostivým Otcom. Táto autosugescia zatláča objektivitu milosti, Pavol však celkom stojí v objektívnom poriadku spásy; jeho „viera“ je pokorné vradenie sa do tohto poriadku. Toto egocentrické presunutie, ktoré do stredu náboženstva stavia človeka s jeho podmieneným

27 J. Holzner: Svätý Pavol, 1945, s. 361.