Ladislav Hanus: PROTESTANTIZMUS AKO NÁBOŽENSKÝ TYP

O takúto objektívnosť sa snaží aj táto štúdia. V obmedzenom rámci chce podať náboženský obraz protestantizmu, pod určitým zreteľom. Nejde jej o vyloženie protestantskej vierouky ako takej, ale o vystihnutie hlavných ťahov protestantizmu ako náboženského typu, podľa teologických a nábožensko-filozofických kritérií. Zreteľ je teda náboženská typológia; v akom znamení nastúpil protestantizmus do európskych dejín, ako sa umiestnil v rámci duchovných západných dejín ako typické náboženstvo novoveku, ako interpretácia kresťanstva novovekého človeka. Ide o načrtnutie jeho hlavných náboženských a svetonáhľadových ťahov. Náuka sa upotrebí ako charakterizačný dôkazový materiál.²

Podľa náboženskej typológie Katolícka cirkev³ sa javí ako náboženstvo vteleného Slova. V nej sa splní inkarnácia Slova, do všetkých dôsledkov.

Teologicky možno povedať: inkarnácia je princípom jej štruktúry, princípom jej účinkovania, postoja i metódy. Cirkev sama seba poníma ako ďalej žijúceho Krista, ako mystické Telo Kristovo, na ktorého živote sa zúčastňujú pokrstení a sviatostne žijúci veriaci, Kristove údy. Na spôsob organizmu toto Telo má neviditeľné mystické vnútro i viditeľné telo, ústavou zriadenú spoločnosť vo svete, s viditeľnou hlavou. Katolícka cirkev je viditeľná. Je to Cirkev s obetou, teda obetná, so sviatosťami, teda sviatostná, s kňazstvom, teda hierarchická, Cirkev dogmatická, s neomylným učiteľským a pastierskym úradom. Zo štyroch známok ako najvlastnejšia jej zostala katolicita, to je vonkajšia svetová extenzia (všetky národy, barokový symbol, glóbus!), najmä vnútorná. Cirkev Logosu robí si nárok na všetku pravdu, aj roztrúsenú po dejinách, po iných košiaroch, po svete (Logos Spermatikos), na celú hierarchiu hodnôt. Celistvá organickosť je jej štruktúra (je predobrazom a vzorom aj pre utváranie svetských organizmov!), jej tendencia, jej princíp. Antinómie skutočnosti nachádzajú sa v Cirkvi v plodnom polaritnom napätí. Je „complexio oppositorum“. Svetonáhľad náboženstva vteleného slova je kresťanský, čiže integrálny humanizmus. Mierou je vykúpený obraz Boží. Syntéza prírody a nadprírody.

Protestantizmus oproti tomu sa javí ako náboženstvo spiritualistické.4 Protestantizmus má ku vteleniu problematický vzťah. Ono sa v ňom nesplní. Blíži sa starokresťanským herézam doketizmu (duchovný Boh v zdanlivo ľudskom tele) a monofyzitizmu (ľudská prirodzenosť, absorbovaná božskou). Cirkev je neviditeľná. „Každá z protestantských cirkví je živou jednotou samostatných duší.“5 Jej viditeľný zjav, zbor veriacich, nepatrí k podstate Cirkvi. „Nie je to cirkev, ale z toho zboru vyrastá cirkev vyvolených.“ „Cirkev je pospolitosť tých, čo boli premožení slovom.“6 Vonkajší zjav cirkvi vznikol a je potrebný z prakticko-organizačných dôvodov, a týmto zjavom sa ponáša na zjav Katolíckej cirkvi: kostol, kazateľ, farnosť. Keďže cirkev je neviditeľná, vylučuje viditeľných prostredníkov, obetu, ďalej sviatosti ako znaky milosti, ustanovizeň kňazstva. Protestantizmus je náboženstvo laické, náboženstvo bez obety, nesviatostné; náboženstvo individualistické a subjektivistické; a pretože je spiritualistické, je aj antisymbolické a bezobrazné. Symbol nahrádza slovo. Inými slovami: protestantizmus je individualistická, subjektivistická, spiritualistická, bezobrazná, antisymbolická a vzmysle kresťanského humanizmu aj antihumanistická forma a interpretácia kresťanstva. Lutherstvo je aj náboženstvo voluntaristické, s negatívnym znamením. Ním patrí do novoveku a s nominalizmom spolu zakladá novovek. Kloní sa k jednostranným, ku krajným riešeniam, k monizmu. Samotný protest mu dáva negatívny ráz. Stáročiami sa ustaľuje v protestantovi habitus viac si všímať protivníka, než pozitívne budovať svoje kresťanstvo.

V samom rámci protestantskom je niekoľko rozdielov medzi lutherstvom a kalvínstvom.

1. Luther vychádza z osobného náboženského zážitku, Kalvín viac z rozumového uvažovania.
2. Lutherovo náboženstvo sa protiví systému (Erlebnisreligion), kým kalvinizmus nastupuje ako ucelený náboženský systém. Volá sa scholastikou protestantizmu.
3. Kalvínov Boh je starozákonný Jahve, vyhlasujúci svoj Dekalóg na hore Sinai; jeho kmeňovou knihou je Starý zákon, ktorý má funkciu zákonníka, „ako paragrafy právneho kódexu“.7 Lutherov Boh jemilosrdný a láskavý Boh Nového zákona; kmeňovou knihou sú preň zo Starého zákona Žalmy, z Nového predovšetkým listy sv. Pavla. Postoj lutherský je životno-realistický, reformovaný viacej intelektuálno-spiritualistický. Možno povedať, postoj ku svetu a k jeho životným otázkam vybudovalo viac kalvínstvo. Nábožensky ho založil Luther, organizačne Kalvín.
4. U Lutherovho „milostivého Boha“ je dôraz na človeku a spasení, je orientovaný antropologický. U Kalvína najvyššou náboženskou normou je „gloria Dei“, a to je dôvod absolútnej odvislosti stvorenia, aj vtedy, keby malo byť predurčené na zatratenie. Nejde o spasenie, ide o slávu Božiu.
5. Ohľadne protestu proti Katolíckej cirkvi A. Schweizer,8 žiak Schleiermachera, uznávaného za najväčšieho protestantského systematického teológa, vidí v lutherstve protest proti židovskej záslužnosti skutkami, u reformovaných protest proti pohanskému zbožňovaniu stvorenia, takže Kalvín ku protestu antijudaistickému pridáva antipaganistický. V protestantskom princípe, stanovisku voči Cirkvi, sviatostiam, kultu obrazov, obradom kňazstvu, je kalvínstvo oveľa dôslednejšie. Až toto je náboženstvo dôsledne bezobrazné. Kult obrazov pokladá za vonkoncom pohanský. Luther do kultového miesta umenie pripúšťa, aj keď ho pritom nemožno ponímať ako sakrálne.

Lutherstvo i pri zásade „ex opere operantis“, platnosti udelených sviatostí „z moci konajúceho“ (princíp subjektívny), ponecháva si isté zvyšky objektívneho ponímania sviatostí, „ex opere operato“, z moci založenia a samotného úkonu, a to pri krste, ktorý je podmienkou spasenia, prijímajúceho mocou úkonu začleňuje clo Cirkvi, a pri Eucharistii. Hoci popiera transsubstanciáciu (prepodstatnenie), pripúšťa consubstanciáciu (spolupodstatnenie). (Aj tu sa prejavuje Lutherov príkry paradox „vedľa seba“ dvoch postatí, ako sa to ďalej rozvinie.) Uznáva sviatostný charakter Eucharistie, popiera však jej obetný ráz. Nemá obetu. Ba aj slovo má u Luthera akúsi objektívnu moc, pri hlásaní evanjelia. Kalvín od katolíckej dogmy zachodí oveľa ďalej. Krst nie je podmienkou spasenia, ono nastane aj bez neho. Sviatosti sú potrebné len z pozitívneho ustanovenia Kristovho, ako rozpomienka, alebo ako znamenia, že ospravedlnenie nastalo. Krst, Eucharistia, slovo, ešte jednotný pochop Cirkvi (podľa Lortza)9 sú zväzky, ktoré Luthera spájajú ešte s Katolíckou cirkvou. Podstatným zväzkom by bolo aj uznávanie sv. omše ako obety. „Tu je ten bod, v ktorom raz azda bude možno obnoviť nové sviatostné spoločenstvo s Kristom, a tak jednotu Cirkvi.“ V tomto bode sa totiž „prelomil Lutherov subjektivizmus“.

Lutherstvo predstavuje takto istý prechod, most alebo polcestu od katolicizmu k protestantizmu, a naopak, „od Ženevy cez Wittemberg do Ríma“.10 Kalvínstvo však, hoci v protestantských dôsledkoch a aj v úprimnom protikatolíckom postoji zachádza ďalej, svojím zjavom, pevnou cirkevnou ústavou sa väčšmi ponáša na vonkajšiu štruktúru Katolíckej cirkvi. Pokladá sa tiež za cirkev bojujúcu, vyznačuje ho misijno-mesiánske vedomie.

Kláštorské roky sú Lutherovou cestou z Katolíckej cirkvi. Je isté, že nepomýšľal na rozchod, ani na nové náboženské spoločenstvo. Od Cirkvi ho oddelili dôsledky jeho náuky o ospravedlnení zo samej viery. Ňou rozložil stredovekú „Obec Božiu“ (Civitas Dei), dostal sa k novému pochopu Boha, k novému pochopu človeka, k novému postoju k prírode a kultúre.

^{1 Die Reformation in Deutschlandl. – II., 2. vyd. 1941.}

^{2 Samozrejme, viacej si všímam lutherstva, ako javu pre Slovensko aktuálnejšieho. Snažil som sa upotrebiť literatúru protestantskú,
v svetovej odlúčenosti prístupnú a kriticky aj príslušnú literatúru katolícku. Vydanie Lutherových spisov, erlangenské alebo weimarské, som nemal poruke. Luthera citujem z inej literatúry.}

^{3 Katolicizmus je pochop odvodený. Je to svetonáhľad katolíckej Cirkvi, ako sa táto Cirkev v živote i histórii javí ako duchovná, kultúrna i sociálna veličina, svetonáhľad podľa princípov odvodených z viery. V tom istom zmysle upotrebúvame názov protestantizmus ako svetonáhľad a stanovisko, odvodené z protestantskej náboženskej skutočnosti.}

^{4 Rozdiel oboch sa charakterizuje takto. Protestant hovorí: Boh je duch. Katolík hovorí: Boh je duch, ale Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme videli jeho poníženie i slávu.}

^{5 Szelényi Ödön Dr.: A protestáns nevelés szelleme. V: A protestantizmus Magyarországon 1928. 6 Die Religion in Geschichte u. Gegenwart. 2. Vyd. 1927. Stĺpec „Kirche“.
7 Max Weber: Die prot. Ethik u. der Geist des Kapitalismus, 1934, s. 179.}

^{8 Porov.: Lambinet, s. 28 n.
9 Die Reformation in Deutschland, I., 230. 10 Lambinet, c. d., 25.}