späť na hlavnú stránku

logos

 

Homosexualita: normálna varianta ľudského chovania?

 


Obsah
1.

ÚVOD

2.

VÝSKYT  HOMOSEXUÁLNYCH AKTIVÍT  V POPULÁCII

2.1.

Mýtus o desiatich percentách

2.2.

Koľko percent populácie je homosexuálnej?

3.

HOMOSEXUÁLNY ŽIVOTNÝ ŠTÝL A JEHO NÁSLEDKY

3.1. Promiskuita v homosexuálnych vzťahoch
3.2.

Análny pohlavný styk a jeho riziká

3.3.

Ostatné sexuálne praktiky

3.4.

Infekčné choroby a AIDS

3.5.

Alkohol a drogy

3.6.

Psychické poruchy

3.7.

Neradostná bilancia

4.

BIOLOGICKY DETERMINOVANÍ?

4.1

Štúdie na dvojčatách

4.2. Štúdie génových väzieb (gene linkage study)
4.3.

Homosexuálny mozog?

4.4.

Skladanie mozaiky

4.5.

Nielen prostá voľba, ale nutkavá porucha

5. HOMOSEXUÁLNI AKTIVISTI A POLITICKÁ AGENDA
6.

JE MOŽNÁ ZMENA?

6.1 Sekulárne prístupy
6.2.

Kresťanské prístupy

7. 

HOMOSEXUALITA A CIRKEV

8.

VYBRANÁ POUŽITÁ LITERATÚRA

 

1. ÚVOD

                Cieľom tejto publikácie je zhrnutie dostupných informácii o homosexuálnom životnom štýle a jeho následkoch a ďalej kritické zhodnotenie niektorých štúdii, ktoré údajne dokazujú dedičnú respektíve biologickú podmienenosť homosexuality. Problémom vzniku takéhoto tvrdenia je úplná absencia informácii tohto druhu v našom písomníctve z dôvodov, ktoré sú ďalej vysvetlené a tiež nedostatok výskumu na tomto poli v našej krajine. Je to problematika príliš horúca a politicky citlivá a v tomto zmysle i odborne odvážna.

                Práca preto vychádza predovšetkým z hodnoverných zahraničných zdrojov, predovšetkým z USA, kde výskum prebiehal nerušene do polovice 70. rokov, kedy bol zablokovaný politickou agendou homosexuálnych aktivistov. Avšak aj v nedávnej dobe vzniklo mnoho prác na túto tému - mnohokrát, ako vedľajší produkt výskumu epidemiológie AIDS a iných sexuálne prenosných chorôb. Údaje o životnom štýle homosexuálov, ktoré sú

v tomto článku obsiahnuté, pochádzajú zo zdrojov, ktoré sa stavajú k homosexualite pozitívne, alebo aspoň neutrálne. Všetky údaje sú citované zo serióznych zdrojov, z ktorých mnohé sú overiteľné aspoň v podobe abstraktu aj v našich podmienkach napr. cez databázu biomedicínskych citácii MedLine. Kritické zhodnotenie prác týkajúcich sa genetickej a biologickej podmienenosti homosexuality vychádza predovšetkým z kritiky, ktorá bola publikovaná v rovnakých renomovaných odborných časopisoch, ako pôvodná štúdia. Problémom pre nášho čitateľa môže byť to, že mnoho z týchto literárnych zdrojov nie sú bežne dostupné v našich knižniciach a hľadanie môže byť často časovo veľmi náročné.

                Chceli by sme touto publikáciou docieliť, aby ďalšia debata o homosexualite, zvlášť potom v cirkevných kruhoch rešpektovala niektoré pomerne málo známe skutočnosti o homosexualite, poprípade, aby táto publikácia bola podnetom k ďalšiemu hlbšiemu štúdiu pôvodných literárnych  zdrojov a odkazov, ktoré sú k dispozícii vo svetovom písomníctve.                        

 

2. VÝSKYT HOMOSEXUÁLNYCH AKTIVÍT V POPULÁCII

                V nasledujúcich riadkoch sa budeme snažiť odpovedať na otázku, ako ďaleko sú rozšírené homosexuálne aktivity v populácii. Existuje síce rozdiel medzi tím, čo ľudia sú a medzi tím čo robia, avšak vo vzťahu k zdravotným dôsledkom určitého spôsobu života je rozhodujúce: koľko ľudí "ju" prevádza, ako často "to" robia a ako "to robia". Chceme teda v prvej rade nájsť správne odpovede na otázky, aká je prevaha homosexuálnych aktivít, ako vyzerá homosexuálny spôsob pohlavného súžitia a aké zdravotné následky takýto spôsob života zanecháva.

 

2. 1. Mýtus o desiatich percentách

                V 90. rokoch sa začali objavovať v odbornej literatúre nové publikácie, ktoré jednoznačne vyvracajú na mnohých miestach stále ešte rozšírený mýtus, že homosexuáli sa vyskytujú v populácii až v 10 percentách. Tento názor vychádza z publikácie Alfreda Kinseya z roku 1948,ktorý zistil, že desať percent z opýtaných vo veku od 16 do 65 rokov bolo prevažne homosexuálnych. Z pohľadu moderného dotazníkového výskumu bola, ale táto štúdia značne závadná. Napr. 25% opýtaných boli niekdajší, alebo súčasný väzni. Takáto populačná vzorka iste nie je reprezentatívna pre bežné obyvateľstvo. V skutočnosti bolo číslo 10% prekrútením Kinseyových výsledkov, ktorý uvádzal, že percento mužov preferujúcich homosexuálne vzťahy po celý život, bolo značne nižšie a pohybovalo sa okolo 4%, u žien potom dokonca o polovicu menej.

                Iné štúdie v tej dobe neexistovali a číslo 10% bolo tak často opakované, že sa vžilo a naviac vytvorilo okolo homosexuálnej aktivity akýsi závoj "normálnosti". Pokiaľ je teda 25 miliónov Američanov, alebo 1 milión Čechov, alebo pol milióna Slovákov homosexuálnych, potom nie je možné takéto počty ľudí považovať za "nemorálnych". Homosexuálny aktivisti preto veľmi radi citovali a citujú dodnes tieto údaje, pretože dávali homosexuálnym praktikám punc normálnosti, prirodzenej a dobrej varianty sexuálneho chovania. Takáto populácia potom potrebuje svoje práva, ktoré musia byť zostatkom obyvateľstva akceptované.

 

2.2. Koľko percent populácie je homosexuálnej?

                Názor, že 10% populácie je homosexuálnej, je ale neudržateľný vo svetle novších štúdii, ktoré preukazujú výskyt homosexuálnych aktivít v podstatne nižšom percente. Tri rôzne šetrenia z roku 1990 prevedené Národným centrom pre zdravotnú štatistku v USA (National Center for Health Statistics) preukázali, že menej ako 3% mužov malo v posledných 15 rokoch aspoň jeden homosexuálny pohlavný styk. Štyri rôzne národné štúdie, ktoré previedlo Národné centrum pre výskum mienenia (NORC) v USA v rokoch 1970, 1988, 1989, 1990 (celkom 7 408 opýtaných), zistili súhrnný výskyt pohlavného styku s rovnakým pohlavím v poslednom roku u 1,8% mužov; 3,3% udalo, že mali ako dospelí takýto vzťah "príležitostne", alebo "pomerne často" a 5-7% uviedlo, že kedysi malo aspoň jeden takýto kontakt.

                Jedna z vedeckých najprísnejších prác, ktorá študuje sexuálne chovanie Američanov je práca Michaela a spol. z roku 1994 s názvom Sex in Amerika: A Definitive Survey (Boston: Little,Brown   Co, 1994). Táto štúdia preukázala na veľmi starostlivo zvolenej reprezentatívnej vzorke 3432 respondentov, že výskyt homosexuality je u mužov iba 2,8% a u žien iba 1,4%.

                Tieto čísla súhlasia pomerne presne s údajmi z iných západných krajín. Napr. jedna britská dotazníková štúdia u 19.000 mužov v rokoch 1991-1991 preukázala, že iba 1,1% mal v poslednom roku homosexuálneho partnera (3,6% kedykoľvek v živote) (Nature,360,1992,s. 410-412). V prieskume sexuálneho chovania reprezentatívnej vzorky obyvateľov Českej republiky uskutočnenom na prelome rokov 1993/94 uviedli homosexuálnu orientáciu asi 2% mužov a žien. Polovica z nich sa ku homosexualite prihlásila jednoznačne.

                Na základe týchto čísel, môžeme teda zodpovedne konštatovať že výskyt homosexuality kolíše v bežnej populácii okolo 2 percent (vyššie u mužov -až ku 3%,nižšie u žien -okolo 1%). Čísla o 10% gayov a lesbičiek v bežnej populácii sú z pohľadu moderného výskumu neudržateľným mýtom.

 

3. HOMOSEXUÁLNY  ŽIVOTNÝ ŠTÝL A  JEHO  NÁSLEDKY

                Homosexuálne súžitie je v masmediálnych prostriedkoch prezentované, ako prostá alternatíva heterosexualného pohlavného života s výnimkou nepodstatných rozdielov v pohlaví partnerov. V rôznych filmoch (napr. film Philadelphia), alebo rozprávaniach pre deti (Daddy´s Roommate - Ockov spolubývajúci) sú homosexuálne páry znázorňované ako veľmi atraktívny ľudia, ktorí zdieľajú šťastné a dlhotrvajúce súžitie. Aktivisti argumentujú, že takýto popis je opodstatnený, aby prekonal stereotypy a nepriateľské postoje obyvateľstva, pričom sa medzi nepriateľský postoj započítava aj prostý nesúhlas. Pri bližšom pohľade však môžeme zistiť, že homosexuálny životný štýl je spojený s niektorými vysoko nebezpečnými a riskantnými praktikami, ktoré u tejto skupiny ľudí výrazne zvyšujú výskyt rôznych chorôb včítane AIDS. Ku najzávažnejším prvkom rizikového chovania patrí nesmierne vysoká promiskuita (voľný pohlavný styk, striedanie partnerov), zvlášť medzi mužmi a spôsoby sexuálneho uspokojovania, zvlášť potom análny pohlavný styk.

 

Kľúčové rozdiely v chovaní homosexuálov a heterosexuálov (J. Satinover, 1999, s.54)

  

 

Parameter

Homosexuáli (Hos)

Heterosexuáli (Hes)

Pomer Hos:Hes

celkom percent populácie (muži)  2,8% 97,2% 1:35
celkom percent populácie (ženy)  1,4% 98,6% 1:70
priemerný počet životných partnerov  50 4 12:1
monogamia *) 2% 83% 1:41
priemerný počet partnerov v posledných 12 mesiacoch 8   8  1,2  7:1
análny pohlavný styk v posledných 12 mesiacoch 65%(muži) 9,5%(ženy) 13:1


*) Tu je definované ako 100% vernosť svojmu manželovi(ke), alebo partnerovi. 26% heterosexuálov má iba jedného životného partnera (zoberte do úvahy, že asi 50 manželstiev končí rozvodom a niektorí, ktorí sa oženia respektíve vydajú po druhý krát, nebudú zaradení do týchto 26%, ale budú vo vyššie uvedených 83%.

 

3.1. Promiskuita (voľný pohlavný styk) v homosexuálnych vzťahoch

                Ku dnešnému dňu najdôkladnejšej práce na túto tému bola prezentovaná A.P. Bellom a M.S. Weinbergom v ich knižke Homosexualities (Homosexuality) z roku 1978. Na základe tejto štúdie si môžeme urobiť podrobnejší obrázok o tom, ako vyzerá homosexuálna promiskuita, zvlášť medzi mužmi.74% mužských homosexuálov udalo, že malo počas svojho života viac ako 100 partnerov, 41% z nich malo viac ako 500 partnerov a 28 % viac ako 1000 partnerov! 79% označilo viac ako polovicu svojich partnerov ako cudzích a 70% udalo, že s viac ako polovicou mužov mali styk iba raz. Ďalšia štúdia rovnakých autorov z roku 1981 ukazuje, že iba 2% homosexuálov zachovalo monogamiu, alebo semi-monogamniu definovanú veľmi veľkoryso ako 10 a menej partnerov!

                Niektorí argumentujú, že tieto čísla pochádzajú z doby predchádzajúcej epidémii AIDS, a že nie sú už v súčasnej dobe aktuálne. Avšak relatívne nová štúdia, Multicenter AIDS Cohort Study, ktorá zahŕňala takmer 5 tisíc homosexuálnych mužov, zistila, že významná väčšina týchto mužov (69-83%) mala 50 a viac sexuálnych partnerov počas svojho života (Kaslow R.A. et al, American Journal of Epidemiology 126,1987,s.310-318).

Iní sa snažia alarmujúce čísla o promiskuite medzi homosexuálmi zahmliť argumentáciou o nevernosti, ktorá sa vyskytuje rovnako u heterosexuálnych párov. Porušenie monogamie je však u heterosexuálov výrazne nižšie, ako u homosexuálov. Jedna práca z roku 1990 porovnáva výskyt porušenia monogamie v priebehu posledného roku u rôznych skupín. Pri tesných homosexuálnych partnerstvách udalo 79% aspoň jeden prípad porušenia monogamie v priebehu posledného roku  v porovnaní s 19% pri lesbičkách., 10% pri ženatých respektíve vydatých heterosexuálnych partnerov a 23% pri spolužijúcich heterosexuálnych partnerov. Tiež autori už raz citovanej štúdie Sex in America z roku 1994 preukázali, že 90% heterosexuálnych žien a 75% heterosexuálnych mužov nikdy nemalo mimomanželský styk.

                Dvaja spolužijúci homosexuálny muži D.P. McWhirter a A.M. Mattisonnn (jeden psychiater, druhý psychológ) sa snažili preštudovať vzorku najstabilnejších homosexuálnych párov, ktoré sa im podarilo nájsť. Zo 156 párov iba 7 zachovalo sexuálnu vernosť; zo 100 párov, ktoré žili spolu dlhšie ako 5 rokov nikto nebol schopný dodržať sexuálnu vernosť! Predstavy o vernom homosexuálnom súžití zvlášť u mužov, sú teda vo svetle súčasných výskumov ďalším neudržateľným mýtom o homosexualite.

 

3.2. Análny pohlavný styk a jeho riziká

                Najzávažnejšou nebezpečnou praktikou vyskytujúcou sa u homosexuálnych mužov je análny pohlavný styk. Bell a Weinberg vo svojej štúdii Homosexualities z roku 1978 uvádzajú 80% výskyt "prenikajúceho" análneho sexu a 70% výskyt "prijímajúceho" análneho sexu. Nové štúdie z obdobia epidémie AIDS tieto vysoké čísla ďalej potvrdzujú. V Multicenter AIDS Cohort Study z roku 1987 uviedlo "prijímací" análny styk v posledných dvoch rokoch viac ako 80% opýtaných.

                Dokonca s použitím kondómu je análny pohlavný styk škodlivý predovšetkým pre "prijímajúceho" partnera. Konečníkový zvierač je predurčený iba k minimálnemu rozťahovaniu a môže byť teda pohlavným stykom do tejto oblasti ťažko poškodený. Ďalšie pomerne rozšírené praktiky, ako zavádzanie rôznych predmetov a dokonca i päste do anu ("fisting") spôsobuje ešte väčšie škody. Preto tiež homosexuálni muži trpia neúmerne často rôznymi zdravotnými problémami v tejto citlivej oblasti. Vyskytujú sa u nich poruchy zvieračov s mimovoľným odchodom stolice (inkontinencia), ktoré si môžu dokonca vyžiadať aj nosenie plienok. Často trpia konečníkovými vredmi, trhlinami a hemoroidmi. Častejší je tiež výskyt rakoviny anu a s ohľadom na blízku anatomickú polohu tiež postihnutie prostaty. Dr. Everett Koop, niekdajší hlavný lekár USA povedal, že "análny sex, dokonca i s kondómom je jednoducho príliš nebezpečné praktikum".

                Ďalej análny pohlavný styk spôsobuje, že jemná výstelka rekta určená pre zhromažďovanie a pomalé vypudzovanie relatívne mäkkých výkalov je počas každého pohlavného styku zraňovaná. Dokonca i pri neprítomnosti veľkého poranenia tieto drobné trhlinky slizničnej výstelky rekta sú miestom okamžitého vstupu pre choroboplodné zárodky priamo do krvného obehu. Pošvová výstelka je oproti tomu omnoho viac odolná proti týmto traumám a tiež jej priepustnosť krvného obehu je ďaleko nižšia. Naviac je prostredie pošvy omnoho menej toxické a infekčné, ako prostredie čreva. Análny pohlavný styk preto i pri používaní kondómu znamená porušenie slizničnej bariéry a ohrozuje príjemcu mnopočetnými závažnými infekciami. Predstavte si, že obe ruky ponoríte do inkustu a potom si na jednu ruku nasadíte koženú a na druhú ruku hodvábnu rukavicu. Hodvábna rukavica bude úplne zničená, v koženej sa možno objaví drobné presiaknutie inkustu v oblasti stehov. Táto analógia nám môže pomôcť lepšie pochopiť, aký je rozdiel medzi priepustnosťou slizničnej bariéry pre infekčný agens v rekte a v pošve, a prečo je análny pohlavný styk tak riskantnou záležitosťou.

 

3.3. Ostatné sexuálne praktiky

                Okrem análneho pohlavného styku je však výrazným charakteristickým rysom homosexuality široká paleta rôznych ďalších sexuálnych praktík, z ktorých niektoré môžu viesť ku závažným zdravotným následkom. Pre sexuálne chovanie v spoločnosti platí, že keď  je strhnuté jedno spoločenské tabu, potom ostatné padajú už ľahko a rýchlo. So strhnutím časti hrádze dravá rieka uvoľneného sexuálneho pudu ničí rýchlo celú hrádzu. Obrancovia homosexuality obhajujú tieto javy, ako známky väčšej osobnej a sexuálnej slobody a života v súlade so svojou prirodzenosťou. Homosexuálny životný štýl je teda do značnej miery spojený s uvoľnenou sexualitou všeobecne. Bystrí pozorovatelia homosexuálnej scény presvedčivo tvrdia, že homosexuálny životný štýl nie je ani tak "homosexuálny" ako "pansexuálny". Za týchto okolnosti potom "muži majú pohlavný styk zo ženami a s mužmi; s malými dievčatami a chlapcami; s jedným partnerom, alebo s veľkou skupinou; s členmi bezprostrednej rodiny; ...(ďalšie skutočnosti nebudem citovať, aby som ušetril čitateľa). Je len málo vecí oživených, alebo neoživených, ktoré by nedokázali niektorých mužov vzrušiť k orgazmu" (D. Prager, Ultimate issue 6, 1990,s.2-3).

                Z toho dôvodu nás nemôže prekvapiť, že sa u homosexuálnych mužov vyskytujú orogenitálne praktiky(90-98%), vzájomná masturbácia penisu a análneho otvoru(80-90%), zavádzanie prstov do konečníkového otvoru (40-70%), oroanálny sex a tzv. "rimming" (30-40%), zavedenie päste do rekta - "fisting" (5%) a rôzne sadomasochistické praktiky (5-10%), ako to zistili rôzne nedávne štúdie sexuálneho chovania homosexuálnych mužov.

                Veľmi citlivou otázkou je vzťah homosexuality a pedofilie. Je potrebné jasne povedať, že nie všetci homosexuáli sú pedofili, avšak z druhej strany štatistiky jasne hovoria, že prípady sexuálneho zneužívania deti sa vyskytujú najmenej 3 krát častejšie medzi homosexuálmi, ako heterosexuálmi. Inak povedané pedofília sa týka asi 10% homosexuálnych mužov. Obzvlášť znepokojujúce sú však rôzne tendencie znormalizovať túto oblasť sexuálneho chovania tak, ako to bolo v prípade homosexuality a usilovanie rôznych aktivistov o zníženie vekovej hranice pre legálny styk s mladistvými (napr. v Holandsku).

 

3.4. Infekčné ochorenia a AIDS

                Mnoho laikov žije v predstavách, že homosexuáli môžu žiť rovnako dlho a zdravo, pokiaľ sa nenakazia nevyliečiteľnou chorobou AIDS. Nič, ale nie je viacej vzdialené od pravdy, ako táto predstava. Homosexuálny životný štýl zvyšuje riziko výskytu nielen mnohých infekčných, ale tiež neinfekčných ochorení, z ktorých niektoré sme už vymenovali v kapitole o rizikách análneho pohlavného styku. Pozrime sa teraz bližšie na infekčné ochorenia ,ktoré sa vyskytujú neúmerne často u ľudí prevádzajúcich homosexuálne "milostné praktiky".

                Homosexuálny spôsob života zvyšuje riziko nie len sexuálne prenosných ochorení, ale tiež aj mnohých chorôb, ktoré sa šíria fekálne - orálnou  cestou. Štatistiky hovoria, že aspoň 75% homosexuálnych mužov je nosičmi jednej, alebo viacerých infekčných chorôb, ďalej, že asi 75% prekonalo aspoň jednu pohlavnú chorobu, avšak nemusia byť momentálne chorí a konečne, že 40% ochorie v priebehu jedného roku, aj keď možno nebudú ťažko chorí. Medzi najčastejšie nevírusové infekčné ochorenia u homosexuálov patrí amebiáza (25-40%),giardiáza (10-30%), kvapavka, shigelóza, salmonelóza, campylobakteriová infekcia, chlamydie, syfilis, ektoparaziti. Z vírusových ochorení sú to podľa výskytu tejto choroby: condylomata - "bradavice" (30-40%) herpes -"opar" (10-20%), infekčné žltačky typu A aj B. Takmer 65% homosexuálnych mužov prekonalo infekčnú žltačku typu B a 16% z nich touto chorobou ochorie ročne. 5-10% jedincov, ktorí prekonali ochorenie, zostáva chronickými nosičmi. Infekciu vírusom hepatitídy B naviac zvyšuje riziko rakoviny pľúc. Infekcia ľudským vírusom bradavíc v oblasti anu je potom významným rizikovým faktorom pre rakovinu tejto oblasti, ktorej výskyt u homosexuálnych mužov rýchlo narastá.

                Už sme sa zmienili o tom, že análny pohlavný styk je vysoko rizikovým chovaním pre prenos vírusu HIV - pôvodcu AIDS. Epidemiológovia odhadujú, že 30% všetkých prípadov AIDS v populácii v USA sa vyskytuje u homosexuálnych mužov, ktorí predstavujú iba 1,4% celej populácie. V súčasnej dobe je incidencia AIDS medzi 20-30 ročnými homosexuálnymi mužmi zhruba 430 krát vyššia, ako medzi bežnou heterosexuálnou populáciou. Štatistiky ukazujú ďalej hrozivú skutočnosť, že cez toto obrovské riziko prenosu pri súčasnej mimoriadne vysokej promiskuite medzi homosexuálnymi mužmi 40% z nich nikdy nepoužívalo kondóm počas análneho pohlavného styku. Je to dôkazom veľmi nízkej účinnosti osvety pri prevencii ochorení, ktoré je v 100% smrtiace.

 

3.5. Alkohol a drogy

                Rôzne práce ďalej zistili zvýšený výskyt používania alkoholu a drog a to, ako u homosexuálnych mužov tak aj žien. Jedna štúdia z roku 1989 v San Francisku preukázala, že 89% homosexuálov užívalo marihuanu(25% kontrolný súbor heterosexuálov), 50% kokaín (6% v kontrolnej skupine) a 50% LSD (3% v kontrolnom súbore). Iný kanadský výskum v rokoch 1988-1989 preukázal, že 76,2% homosexuálov pravidelne konzumovalo alkohol, 32% tabak a 45,6% aspoň jednu drogu. Mnohé ďalšie štúdie v tejto oblasti dokazujú, že mnoho homosexuálov a bisexuálov je neúmerne častejšie konfrontovaných s problémom závislosti na drogách a alkohole, ako zbytok populácie. Ukazuje to na skutočnosť, že rôzne typy závislosti - na alkohole, drogách i sexe - sa u tejto populácie vzájomne prelínajú (viď kapitola "Nielen prostá voľba, ale nutkavá porucha").

 

3.6. Psychické poruchy

                Rovnako iné psychopatologické stavy sa vyskytujú u homosexuálnych jedincov výrazne častejšie ako u bežnej populácie. Podľa Williamsa a spol. 40% homosexuálnych mužov trpelo v minulosti ťažkou depresiou (3% v bežnej populácii). Podľa Bella a Weinberga malo vážne sebevražedné úmysly 35% homosexuálnych mužov (oproti 11% heterosexuálnych mužov); u žien potom 31% lesbičiek (verzus 24% heterosexuálnych žien). Rozdiely sú ešte výraznejšie u sebevražedných pokusov: 18% homosexuálnych mužov a 23% homosexuálnych žien sa pokúsilo o sebevraždu (verzus 3 resp. 11% heterosexuálnych mužov resp. žien) (K.Jay, A.Young,The Gay Report, New York, Summit, 1979).

 

3.7. Neradostná bilancia

                Predstavte si, že sa nasťahujete do domu v San Francisku, kde býva desať náhode zvolených homosexuálnych mužov, ktorí sú vo veku polovice tridsiatich rokov života. Na základe výsledkov najnovších výskumov, ktoré sa stavajú k homosexualite  buď neutrálne, alebo pozitíve a v prípadoch, kde štatistické dáta sa od seba vzájomne odchyľujú s prihliadnutím k najnižším hodnotám, bude táto skupina, pokiaľ ide o vzájomné vzťahy a telesné zdravie, vyzerať nasledovne:

                * 4 z desiatich mužov majú v súčasnej dobe určitý vzťah, ale iba 1 z nich je verný svojmu partnerovi, avšak tiež on bude v

                 priebehu jedného roku neverný.

                * 4 nemali nikdy vzťah, ktorý by trval dlhšie ako jede rok, iba 1 mal vzťah, ktorý bol dlhší ako tri roky.

                * 6 z nich mali pravidelne pohlavný styk s cudzími osobami, v priemere mal každý aspoň dvoch parterov mesačne.

                * 3 z nich sa príležitostne zúčastňujú orgií, 1 je sadomasochista a 1 pedofil.

                * 3 muži z desiatich sú v súčasnej dobe alkoholici, 5 bolo alkoholikmi kedysi, 4 užívali drogy.

                * 3 fajčia cigarety, 5 užíva pravidelne aspoň jednu ilegálnu drogu, 3 konzumujú viacej drog.

                * 4 boli akútne depresívni, 3 vážne uvažovali o sebevražde, 2 sa o sebevraždu pokúsili.

                * 8 malo v minulosti prenosnú pohlavnú chorobu, 8 sú momentálne nosičmi zárodkov nákazlivej choroby.

                * 3 trpia v súčasnej dobe na základe týchto zárodkov zažívacími, alebo močovými ťažkosťami.

                * aspoň 3 boli infikovaní HIV a 1 má AIDS.

(citované podľa T.E. Schmidt: Straight   Narow? Compassion   Clarity in the Homosexual Debate).

 

                Pri pohľade na takúto bilanciu musíme iba skonštatovať, že toto nie je žiadna veselá partia (gay znamená v pôvodnom význame tiež "rozpustilo veselý"). Existujú seriózne odhady, že homosexuálny životný štýl dokonca bez ochorení na AIDS skracuje u homosexuálnych mužov priemernú dĺžku života o 20-30 rokov! AIDS potom spôsobuje ďalšie skrátenie života u homosexuálnych mužov o viac ako 7% (Cameron P. et al., Psychol.Reports, 83,1998 s.847-66). Považovať životný štýl, ktorý má takýto dopad pre zdravie človeka za normálnu variantu ľudského chovania, je ťažká manipulácia dát v neprospech postihnutej skupine ľudí. Predstavy o homosexuálnom životnom štýle, ako normálnej a prirodzenej variante ľudského chovania v oblasti sexuality je teda ďalším neudržateľným mýtom o homosexualite.

 

4. BIOLOGICKY DETERMINOVANÍ(predurčení, podmienení)?

                Ďalším často citovaným argumentom, ktorý má údajne nasvedčovať tomu, že homosexualita je obyčajná varianta normálneho ľudského chovania, sú vedecké dôkazy o biologickej podmienenosti homosexuality. Homosexuálny aktivisti sa snažia nazhromaždiť čo najviac dôkazov o tom, že sa takto narodili, a že tento fakt je nutné akceptovať a podľa neho žiť. Sú citované štúdie, ktoré mali údajne preukázať existenciu génu pre homosexualitu a ďalej práce, ktoré preukázali odlišnosti v stavbe mozgu u homosexuálov. Chceme teraz podrobnejšie preskúmať, ako tieto štúdie vyzerali a k čomu v skutočnosti dospeli.

                Predtým, ako podrobnejšie preskúmame štúdie, ktoré majú dokazovať existenciu génu pre homosexualitu, je dobré si uvedomiť, aké podmienky by mali byť splnené, aby niekto z vedcov mohol toto tvrdenie vysloviť. Brian Suarez, vedec z oblasti dedičnosti v psychiatrii a Washington University School of Medicine v St. Louis, prepočítal, že by bolo nutné preskúmať aspoň 8.000 ľudí, aby sa mohlo preukázať, že určitý rys chovania  je dedičný. Žiadna štúdia dedičnosti homosexuality sa ani zďaleka nepribližuje týmto požiadavkám. V naprostej väčšine z nich sa stretávame s niekoľkými desiatkami účastníkov štúdie, v najlepšej z nich potom počty skúmaných prekračujú stovku účastníkov. Je dobré mať na pamäti túto základnú skutočnosť pri študovaní práce, ktoré skúmajú eventuálne vplyvy dedičnosti na vznik homosexuality.

 

4.1. Štúdie na dvojčatách

                Pre pochopenie základnej stratégie štúdie na dvojčatách je nutné pripomenúť niekoľko základných skutočnosti, z ktorých tento výskum vychádza. Jednovaječné dvojčatá sú súrodenci, ktorí pochádzajú z jedného vajíčka a jednej spermie, majú teda 100% zhodu vo všetkých génoch. Dvojvaječné dvojčatá pochádzajú z dvoch vajíčiek, z ktorých každé bolo oplodnené inou spermiou, a preto genetická podobnosť (teda % spoločných génov) je rovnaká, ako u ktorýchkoľvek iných súrodencov - asi 50% rovnakých génov.

                Jednovaječné dvojčatá tak tvoria výnimku z genetickej rôznorodosti ľudstva a predstavujú vždy jediný genetický totožný pár z celej ľudskej populácie. Z toho dôvodu sa dá očakávať, že sa dedične podmienené znaky budú u nich vyskytovať ďaleko častejšie, ako u dvojčiat dvojvaječných, alebo ostatných súrodencov. Napr. znaky, ktoré sa dedia priamo, sa budú u jednovaječných dvojčiat vyskytovať súhlasne v 100%. To bude platiť napr. o farbe oči, ktorá je genetický determinovaná, a tak budú mať jednovaječné dvojčatá vždy rovnakú farbu oči. Hovoríme o tzv. 100% konkordancii (súhlasnosti). Mnoho čŕt však nie je podmienených iba geneticky, ale tiež vonkajším prostredím. V týchto prípadoch bude konkordancia u jednovaječných dvojčiat tiež vyššia (aj keď nielen 100%) ako u dvojvaječných dvojčiat, alebo ostatných súrodencov, ktoré majú v priemere iba 50% spoločných génov. V prípade takýchto znakov nehovoríme o dedičnosti daného znaku, ale o heritabilite, to znamená o dedičnej zložke pre vznik daného znaku. Príkladom môže byť telesná hmotnosť, kde gény určite hrajú významnú úlohu, ale faktory vonkajšieho prostredia ako zloženie potravy, pohybová aktivita aj túto genetickú podmienenosť zreteľne modifikujú. Preto nebudú mať jednovaječné dvojčatá nikdy celkom rovnakú hmotnosť, aj keď ich hmotnosť môže byť do značnej miery podobná.

                Celá vec je, ale ďaleko komplikovanejšia, pretože dvojčatá - ako jednovaječné, tak dvojvaječné - nezdieľajú iba určitý stupeň genetickej podobnosti, ale tiež veľmi podobné podmienky vnútromaternicového vývoja a od narodenia tiež vyrastajú vo veľmi podobnom prostredí. Pri štúdiu  genetickej podmienenosti určitého znaku, alebo črty chovania je nutné teda nejakým spôsobom kontrolovať tieto spoločné zdieľané podmienky vonkajšieho prostredia, ktoré môžu výskyt niektorých znakov, alebo čŕt ovplyvňovať ďaleko viacej, ako spoločné gény. Aby sa oddelil tento vplyv vonkajšieho prostredia, používajú sa pri štúdiu dvojčiat iba tie dvojčatá, ktoré boli adoptované po narodení do rôznych rodín.

                Avšak ku dnešnému dátumu nebola prevedená žiadna väčšia štúdia homosexuality u adoptovaných dvojčiat, takže v žiadnej z nich neboli celkom spoľahlivo kontrolované podmienky vonkajšieho, zvlášť potom rodinného prostredia. Naviac, keby homosexualita bola genetický determinovaná, ako tvrdia aktivisti, musela by byť konkordancia ich výskytu u jednovaječných dvojčiat 100%. Maximálna konkordancia (súhlasný výskyt) homosexuality v najlepších štúdiách neadoptovaných dvojčiat, ktoré sú v súčasnej dobe k dispozícii, je iba 50%, čo ukazuje na veľmi vysoký vplyv iných faktorov pre vývoj homosexuality pri celkom identických génoch.

                Pozrime sa teraz bližšie na niektoré štúdie na dvojčatách, ktoré sú homosexuálnymi aktivistami uvádzané, ako dôkazy pre genetickú podmienenosť homosexuality. Jedna z najčastejších citovaných je práca dvoch amerických autorov J. M. Baileya a R.C. Pillarda "A Genetic Study of Male Sexual Orientation", zverejnená v Archives of General Psychiatry v roku 1991. Autori našli približne 50% konkordancii (súhlasný výskyt) homosexuality u jednovaječných dvojčiat, ktoré vyrastali spoločne, a kde jedno z dvojčiat sa identifikovalo ako homosexuál. Už samotný tento výsledok ukazuje na nesmierny význam negenetických činiteľov, ktoré ovplyvňujú homosexualitu, pretože keď je niečo geneticky determinované (a nielen iba ovplyvnené), blíži sa konkordancia ku 100%.

 
Konkordancia pre homosexualitu u bratov (podľa Baileya a Pillarda)

Typ páru bratov  Stupeň genetickej podobnosti (% rovnakých génov) Korkondancia pre homosexualitu
Jednovaječné dvojčatá (z jedného vajíčka a jednej spermie) 100% 52%
Dvojvaječné dvojčatá (z dvoch vajíčiek a dvoch spermií) 50% 22%
Ostatní súrodenci (rovnako z dvoch vajíčiek a dvoch spermií) 50% 9,2%

                            
                Korkondancia (súhlasný výskyt) homosexuality pre dvojvaječné dvojčatá bola iba 22%. Vysvetlenie tohoto rozdielu oproti jednovaječným dvojčatám môže spočívať nielen v genetických faktoroch ovplyvňujúcich homosexualitu, ale tiež vo výraznejšom zdieľaní faktorov vonkajšieho prostredia u jednotlivých dvojčiat, ktoré vyrastali s vlastným zrkadlovým obrazom podporujúcim narcizmus, ako tvrdí Theodore Lidz, významný bádateľ v obore psychiatrie v Yale  University.

                Celá Baileyova a Pillardova štúdia je naviac problematická v niekoľkých zásadných bodoch: Homosexuálne dvojčatá boli pre štúdium regrutované pomocou inzerátu v homosexuálnom magazíne. Problémom je , že pri takomto spôsobe získania účastníkov štúdie existuje značné riziko, že konkordantné dvojčatá (obaja homosexuáli) budú mať tendenciu hlásiť sa ďaleko častejšie, ako diskordantné dvojice (jeden homosexuál, druhý heterosexuál). Naviac čitatelia homosexuálnych magazínov nie sú žiadnym spôsobom reprezentatívnym vzorkom homosexuálov. Ďalším závažným problémom je spôsob zisťovania sexuálnej orientácie u neopýtaného dvojčaťa, alebo druhého súrodenca. Vo väčšine prípadov bola sexuálna orientácia zistená nepriamo a to na základe správy, ktorú podal opýtaný súrodenec, alebo dvojča, čo je veľmi nepresný a ľahko ovplyvniteľný spôsob.

                Paul Billings a Jonathan Beckwith (jeden z nich šéf jednej z najväčších genetických laboratórií v USA a druhý z Harvardu) komentujú Baileyovu a Pillardovu štúdiu takto: "Zatiaľ čo autori interpretujú svoje nálezy, ako dôkazy pre genetický základ homosexuality, my sa domnievame, že poskytujú silný dôkaz pre vplyv prostredia." Títo genetici upozorňujú na skutočnosť, že konkordancia pre dvojvaječné dvojčatá(22%) bola takmer 2,5 krát vyššia, ako pre ostatných súrodencov (9,2%), aj keď obe skupiny zdieľajú rovnaký stupeň genetickej podobnosti. Pokiaľ teda pripúšťame, že tieto výsledky štúdie s malým vzorkom účastníkov a s rôznymi zásadnými metodologickými problémami sú vôbec smerodantné, potom opäť ukazujú na významný vplyv rovnakých faktorov vonkajšieho prostredia, ktoré dvojčatá, v tomto prípade dvojvaječné spoločne zdieľajú.

                Preveďme teraz porovnanie konkordancii pri prvých dvoch kategóriách, teda u jednovaječných a dvojvaječných dvojčiat, kde genetická podobnosť sa líši dvojnásobne (100% podobnosť u jednovaječných, verzus 50% podobnosť u dvojvaječných). Podiel konkordancie pre homosexualitu je medzi týmito kategóriami 2,36. Keď teraz porovnáme ďalšie dve kategórie - dvojvaječné dvojčatá, verzus ostatní súrodenci(genetická podobnosť je rovnaká, t.j. 50%) zisťujeme opäť zhruba ten istý podiel konkordancie (2,39), ako v prvom prípade. Nález vysokej konkordancie u jednovaječných dvojčiat je teda zrejme menej významný, ako faktory vonkajšieho prostredia, alebo nie je významný vôbec z dôvodu malej vzorky študovaných jedincov.

 
Žiadne rozdiely pri porovnávaní konkordancii pre HS

Porovnávané kategórie

Rozdiely v konkordancii genetickej podobnosti

Rozdiely v stupni pre HS
Jednovaječné verzus dvojvaječné dvojčatá Dvojnásobný počet identických  génov 2,36 (=52:22)
Dvojvaječné dvojčatá verzus ostatní súrodenci   Žiadny rozdiel v počte identických génov 2,39 (= 22:9,2)

                Je tiež zaujímavé, že dvaja britský vedci Michael King a Elizabeth McDonald, ktorí v roku 1992 publikovali svoju štúdiu o homosexualite u dvojčiat (British Journal of Psychiatry 160,1992,s. 407-409), zachytili omnoho nižšiu konkordanciu homosexuality, ako Bailey a Pillard, aj keď rozdiely medzi jednovaječnými a dvojvaječnými dvojčatami boli zhruba rovnaké (25%, verzus 12%). Na rozdiel od Baileya a Pillarda, preto prichádzajú k tomuto záveru: "Diskordancia (neprítomnosť súhlasného výskytu) sexuálnej orientácie u jednovaječných dvojčiat potvrdila, že genetické faktory sú nedostatočným vysvetlením pre vývoj sexuálnej orientácie".

                Rovnako tak dvaja vedci z Columbia University, Wiliam Byne a Bruce Parson, vo svojom rozsiahlom súbornom pojednávaní na tému vzniku sexuálnej orientácie u človeka píšu: "Čo je najviac zaujímavé na štúdiách Baileya    Pillarda a Kinga    McDonalda je veľký podiel jednovaječných dvojčiat, ktoré boli diskordantné (nesúhlasné) pre výskyt homosexuality a to aj cez skutočnosť, že zdieľali nielen svoje gény, ale tiež aj prenatálne a rodinné prostredie. Veľký podiel diskordantných párov zdôrazňuje našu ignoranciu faktorov, ktoré sú zapojené a spôsob ako sa vzájomne ovplyvňujú pri vývoji sexuálnej orientácie." (Archives of General Psychiatry 50, 1993, s. 228-239).

 

4.2. Štúdie génových väzieb (gene linkage study)

                15. júla 1993 Národný verejný rozhlas v USA podal správu o novej štúdii, ktorá mala vyjsť ďalší deň v časopise. Obsahom príspevku bola oslava objavenia génu, ktorý spôsobuje homosexualitu. Ďalší deň Wall Street Journal uverejnil túto správu s titulkom "Výskum ukazuje na gén pre homosexualitu". Podtitulok článku "Normálna varianta" priviedol náhodného čitateľa k názoru, že výskum dospel k tomuto záveru. Avšak ku čomu štúdia vlastne dospela?

                Autor štúdie, Dean Hamer a spol. zistili, že v rodinách 76 homosexuálnych mužov (náhodne vybraných zo vzorky 114 rodín) sa nepomerne častejšie vyskytovala homosexualita u bratov týchto homosexuálov a ďalej strýcov zo strany matky a bratrancov (synov tiet zo strany matky). Teda, ak ženy majú dva X chromozómy (XX) a muži jeden X a jeden Y (XY),mal tento nález naznačovať, že ak má mužská homosexualita heritabilnú zložku, potom sa bude prenášať na tzv. X chromozóme. Všeobecne teda možno povedať, že u dedičnosti viazanej na X chromozóm sú matky postihnutých chlapcov nosičkami tohto génu, avšak sami ho nevyjadrujú, pretože majú druhý X chromozóm, ktorý môže vykompenzovať účinok inkriminovaného génu. Strýcovia chlapcov zo strany matky budú tiež mať väčšiu pravdepodobnosť, že budú nositeľmi génu a tiež budú postihnutý, pretože rovnako, ako ich sestry (matky postihnutých chlapcov) mali väčšiu šancu, že dostanú daný gén od svojich matiek. Takýto typ dedičnosti viazaný na X chromozóm  vidíme napr. u hemofílie A, kde ženy sú prenášateľkami patologického génu a muži - ktorí majú iba jeden X chromozóm - sú postihnutý chorobou.

                V ďalšej fáze autori štúdie potom vybrali tie rodiny homosexuálov, kde výskyt homosexuality čo najviac napodobňoval tento typ dedičného prenosu znaku z matky na synov. U 40 párov homosexuálnych bratov z týchto rodín a 15 ich matiek potom previedli tzv. analýzu väzieb DNA na X chromozómu. Tento postup je známy z behaviorálnej genetiky, kedy vedci určia definovaný typ chovania, ktorý sa vyskytuje v rodine a potom 1) hľadajú chromosomiálne varianty v genetickom materiály rodiny  a 2) zisťujú, či sa určitá varianta v genetickom materiály vyskytuje častejšie u jedincov, ktorí sú nositeľmi určitej vlastnosti.

                Hamer a spolupracovníci teda skúmali, či existuje určitá varianta znakov na chromozómoch X, ktorá by bola špecifická pre členov rodín, z ktorých pochádzalo 40 homosexuálnych bratov. Takáto varianta bola skutočne nájdená a to pri 33 zo 40 párov homosexuálnych bratov oblasti Xq28, teda na konci dlhého ramienka X chromozómu. Na základe tohto nálezu autori formulovali pracovnú hypotézu, že "aspoň jeden podtyp mužskej homosexuality je genetický ovplyvnený." V diskusii potom uvádzajú, že "dôkaz o úlohe génov pre určitý typ ľudského chovania musí definitívne spočívať na mapovaní chromozomiálnych lokusov a izoláciou príslušných DNA sekvencii." Región Xq28 však obsahuje niekoľko stoviek génov a 4 milióny párov bázi DNA. V Hamerovej štúdii nebol žiadny konkrétny gén izolovaný, ale iba vytvorená pracovná hypotéza, že by sa takýto gén v oblasti Xq28 mohol vyskytovať na základe zvýšeného výskytu určitých chromozomiálnych variant u homosexuálnych mužov.

                Pre laika táto korelácia chromozomiálnej štruktúry s určitým typom chovania môže pôsobiť dojmom, že určitý druh chovania je genetický, dedičný. V skutočnosti to však nehovorí nič, pretože nie je vôbec známe, ako často sa Hamerom popísané chromozomiálne varianty vyskytujú u heterosexuálnych jedincov a tiež u iných homosexuálov v normálnej populácii. Chýba teda, akýkoľvek kontrolný súbor pre porovnanie výskytu týchto variant pri zbytkoch populácie. Pripomeňme naviac, že valídna štúdia, ktorá by mohla preukázať väzbu určitého znaku k jednému génu, by mala obsahovať aspoň 8000 skúmaných účastníkov. K tomuto číslu sa Hamerova štúdia ani náznakom nepribližuje.

                Štyri mesiace po jej zverejnení v Science sa objavil v rovnakom časopise článok, ktorý zdrvujúcim spôsobom kritizoval spôsob štatistického hodnotenia dát, ktoré Hamer a jeho spolupracovníci previedli (Science 262, 1993, s.2063-2064).Genetici z Yale, Columbia a Lousiana State University poukázali na celkom zásadné chyby v Hamerovej štúdii: "Naším cieľom je diskutovať vedecké dôkazy a poukázať na nezrovnalosti, ktoré by mali viesť k opatrnosti pri interpretácii dát... Tieto výsledky neodpovedajú žiadnemu genetickému modelu... Malá vzorka spôsobuje, že dáta môžu byť zlúčiteľné s celou škálou možných hypotéz genetických, ale tiež ovplyvnené vonkajším prostredím... Prístup nie je dostatočne pevný, aby mohol odolať násiliu najdôležitejšej predpojatosti - totiž existencia veľkého génu (pre homosexualitu)... To znamená, že takéto štúdie musia byť skúmané veľmi starostlivo a nezaujato." Nič z tejto kritiky však nebolo zverejnené v médiách.

                V roku 1995 sa objavila opäť v časopise Science ďalšia správa úplne spochybňujúca regulárnosť výskumu ohľadom tzv. gay génu (NIH´s "Gay Gen" Study Questioned, Science 268, 1995, s.1841). Podľa tohoto údaja Úrad pre integritu výskumu pri Ministerstve zdravia a humánnych služieb (Office of Research Integrity) preskúmaval, či výskum prebiehal korektne. Na základe dôverného oboznámenia jedného z bývalých spolupracovníkov Hamer čelil obvineniu, že nešpecifikovaným spôsobom selektoval dáta a tiež dáta selektívne prezentoval.  Avšak ani tentoraz sa neobjavili žiadne fanfáry v médiách.

                Zaujímavá je tiež skutočnosť, že výsledky, ktoré boli preukázané v Hamerovom laboratóriu, sa nepodarilo za 7 rokov ďalšieho výskumu verifikovať na žiadnom inom pracovisku. V roku 1999 George Rice a spolupracovníci z University of Western Ontario publikovali v časopise Science prácu, kde previedli analýzu 52 párov homosexuálnych bratov zo 48 rodín z Kanady. Ich štúdia však nepreukázala žiadnu väzbu homosexuality na oblasť Xq28 v chromozóme X (Science 284, 1999,s.665-667). Títo vedci komentujú výsledok svojej štúdie nasledujúcim spôsobom: "Nie je jasné, prečo naše výsledky sú tak odlišné od pôvodnej Hamerovej štúdie. Ak keď je naša štúdia väčšia, ako Hamerova, máme určite primeranú vypovedajúcu silu zistiť významný genetický efekt, ktorý bol popísaný touto štúdiou. Avšak naše výsledky nepodporujú prítomnosť génu s veľkým efektom v pozícii Xq28 ovplyvňujúcim sexuálnu orientáciu." Rovnako toto závažné oboznámenie prebehlo bez akejkoľvek reakcie médií a tak verejnosť je naďalej presvedčená, že existuje gén pre homosexualitu.

                Charles Mann, autor súhrnného článku na tému génov a chovanie v špeciálnom vydaní časopisu Science, píše:" Vedci opakovane prehlasovali, že určité gény, alebo oblasti chromozómov sú spojené s určitými črtami chovania, avšak ich nálezy boli stiahnuté potom čo neboli overené. Ako hovorí Dr. Joel Gelernterz z Yale, "je obtiažne vysporiadavať sa z mnohými nálezmi spájajúcimi špecifické gény s ľudským chovaním, ktoré boli overované... Všetky boli ohlásené veľkými fanfárami, všetky boli bez pochyb uvítané bulvárnymi plátkami, a všetky sú teraz spochybnené." (Science 264, 1994, s.1686-1689).

                Z hľadiska populačnej genetiky nie je tiež jasné, akoby sa mal predpokladaný gén pre homosexualitu udržať trvalo v populácii. Je známe, že homosexuáli zanechávajú podstatne menej potomstva ako ľudia s heterosexuálnou orientáciou. Existencia takéhoto génu by teda musela neodvratne viesť v priebehu generácii k postupnému vymiznutiu nositeľov takého génu v populácii. Pokiaľ niektorí homosexuálny aktivisti tvrdia, že výskyt homosexuality v populácii narastá, potom tento výrok nie je kompatibilný s genetickou teóriou jeho vzniku.

                Čo je možné teda povedať o vzťahu medzi genetikou a homosexualitou na základe súčasných poznatkov?

                Zdá sa, že určitá genetická konštitúcia človeka môže spôsobovať zvýšenú náchylnosť k homosexualite, avšak nie je príčinou homosexuality. Človek s touto konštitúciou si zvoli homosexualitu častejšie ako človek, ktorý túto konštitúciu nemá. Pokiaľ nekritický prijmeme výsledky výskumu, potom táto predispozícia prispieva k tomu, že určitý jednotlivec sa stane homosexuálom, nie viac ako 25-50%. Vyššie uvedené kritické zhodnotenie štúdii však nasvedčuje, že tento vplyv dedičnosti je zrejme podstatne menší (aj keď nie nulový) - možno medzi 10-25% (J. Satinover, 1999,s.115).

 

4.3. Homosexuálny mozog

                Ďalším veľmi popularizovaným názorom je odlišnosť stavby mozgu u homosexuálov, ktorá mala byť preukázaná v niektorých vedeckých prácach. Najčastejšie je citovaná štúdia vedca Simona LeVaye, ktorý vtedy pracoval v Salkovom inštitúte. V roku 1991 publikoval v časopise Science článok  pojednávajúci o rozdiele v štruktúre hypothalamu medzi heterosexuálnymi a homosexuálnymi mužmi (S. LeVay, "A Difference in Hypothalamic Structure between Heterosexual and Homosexual Men," Science 253, 1991,s. 1034-37).

                LeVay študoval skupinu nervových buniek, ktorá je označovaná ako intersticiálne jadro predného hypothalamu č.3 (INAH -3). Vo svojej vzorke LeVay skúmal 19 mozgov homosexuálov, ktorí zomreli na AIDS a 16 mozgov od mužov, o ktorých sa predpokladalo, že boli heterosexuáli, aj keď 6 z nich zomrelo na AIDS. LeVay zistil, že jadro INAH-3 bolo u heterosexuálov v priemere viac, ako dvakrát väčšie, ako u homosexuálnych mužov. LeVay z toho vyvodzuje, že "sexuálna orientácia má biologickú podstatu".

                LeVayova štúdia má niekoľko celkom zásadných problémov, ktoré vnášajú mnoho pochybnosti o relevancii výsledkov a záveru, ktorý bol z práce vyvodený. Prvý základný problém spočíva v definícii homosexuálov a heterosexuálov. Tá je veľmi nepresná a nie je nijako overiteľná, pretože v priebehu výskumu boli účastníci mŕtvi. Druhý zásadný problém spočíva vo vlastnom hodnotení a interpretácii výsledkov. Vôbec nie je pravdou, že všetci homosexuálni muži mali menší INAH-3 centra pri porovnaní zo všetkými heterosexuálnymi mužmi, ako to interpretovali média. Skutočnosť bola taká, že 3 z 19 homosexuálov malo väčší INAH-3, ako bol priemer zo vzoriek "heterosexuálov" a naopak 3 zo 16 "heterosexuálnych" mužov tak, ako si ich určil LeVay, mali menší INAH-3, ako bol priemer u homosexuálov v tejto štúdii. Pokiaľ môžu byť homosexuáli a heterosexuáli skutočne klasifikovaní na základe veľkosti INAH-3, prečo teda nemajú všetci homosexuálni muži menšie INAH-3 a všetci heterosexuálni muži väčšie INAH-3?

                Dr. William Byne ďalej upozorňuje, že "spoliehať sa na výsledky štúdii mozgov od ľudí, ktorí zomreli na AIDS, prináša závažné problémy v interpretácii z dôvodu znížených hladín testosterónu v krvi v terminálnych štádiách tejto choroby... U niektorých druhoch savcov kolísa veľkosť sexuálne dimorfných jadier v hypothalame v závislosti na hladine testosterónu cirkulujúceho v krvi... Ďalej niektoré lieky, ktoré sú používané pre liečbu oportúnnych infekcii spojených s AIDS, môžu rovnako znižovať hladinu testosterónu. Je preto možné, že veľkosť INAH-3 u mužov v LeVayovej štúdii odrážala skôr endokrinní stav v momente smrti, alebo iný aspekt AIDS, resp. jeho liečby než sexuálnu orientáciu. Na nešťastie je lekárska anamnéza publikovaná v LeVayovej štúdii nedostatočná pre testovanie tejto hypotézy."

                Posledná pochybnosť je, či mozgové jadro INAH-3 má vôbec vzťah k sexuálnej orientácii u človeka. Na rozdiel od zvierat, kde je možno experimentálne elektrický dráždiť určité mozgové centra a sledovať chovanie zvierat, toto nie je z etických dôvodov možné u človeka.

                Po zverejnení svojej práce v Science LeVay verejne prisľúbil, že bude vo výskumoch pokračovať, aby zopakoval svoje výsledky na živých subjektoch (zrejme pomocou MRI). Miesto toho však opustil Salkov Inštitút a založil svoj vlastný Inštitút pre edukáciu gayov a lesbičiek vo West Hollywood v Kalifornii. V roku 1993 vo svojej knihe The Sexual Brain prehlásil, že MRI technika je v súčasnej dobe nepraktická pre meranie tak malých štruktúr ako je INAH-3. Uplynulo niekoľko ďalších rokov a výsledky neboli zopakované v inej nezávislej štúdii. Možno preto, že "LeVayova štúdia bola pôvodne zamietnutá recenzentmi časopisu Science", ako povedal Dr. Byne. "Práca nespĺňala ani minimálny štandard pre výskum na zvieratách v tejto oblasti. Štúdia má jediného autora, ktorý sám previedol spracovanie všetkých vzoriek a tiež anatomické meranie a štatistické testy. Dokonca pri práci na zvieratách je požadované, aby merania boli prevádzané zaslepene, a aby sa štúdie zúčastnilo viacej vedcov..."

                Iná často citovaná práca, ktorú publikovali autori Allen a Gorski v roku 1992, má mnohé podobné technické problémy ako štúdia LeVayova. V tejto štúdii sa autori snažili dokázať, že štruktúry, ktoré sa menujú "predné komisury" sú väčšie u žien a homosexuálnych mužov v porovnaní s heterosexuálnymi mužmi. Rovnako ako LeVay, tiež títo autori pracovali zo vzorkami z mozgov ľudí zomretých na AIDS a poskytujú veľmi málo informácii z anamnézy pacientov. Naviac veľkosť predných komisúr u 27 z 30 homosexuálnych mužov spadali presne do rozmerov u 30 heterosexuálnych mužov.

                Často máme tendenciu uvažovať o našich myšlienkových procesoch, ako o "software", ktorý je plastický a o mozgu, ako o "hardware", ktorý je fixovaný po pôrode a zostáva nemenný. Avšak táto analógia značne pokryvkáva zo skutočnosti.

                V našom mozgu prebiehajú rôzne procesy počas celého života: selektívna bunková smrť, ako odpoveď na traumu, alebo tréning, vytváranie nových spojení medzi bunkami, dramatické zvýšenie, alebo zníženie hrúbky prepojenia medzi bunkami v dôsledku učenia aj. Na rozdiel od našich moderných počítačov mozgový software je jeho hardware.

                K. Klivingston, zástupca prezidenta Salkovho Inštitútu, hovorí: "Mozgová nervová sieť mení svoju konfiguráciu v odpovedí na rôzne skúsenosti. Jedna nádherná NIH štúdia preukázala, že u ľudí, ktorí oslepli a čítali Brailleovo písmo, prišlo ku zväčšeniu oblasti mozgu riadiaci čítací prst." Zo štúdii na zvieratách vieme, že skorá skúsenosť a zvlášť traumatizujúca skúsenosť - čo sa obzvlášť vzťahuje k detstvu mnohých homosexuálov -mení mozog a telo merateľným spôsobom. Takže opičie mláďatá, ktoré boli opakovane a traumaticky oddeľované od svojich matiek, trpia dramatickými zmenami v biochemisme krvi a funkcii mozgu.

                Pri interpretácii eventuálnych zmien, ktoré sú nájdené v mozgu homosexuálov, nemožno teda zďaleka určiť, či tieto odchýlky sú prítomné od narodenia, alebo vznikajú v neskoršom veku s určitým chovaním jedinca. Význam týchto nálezov možno prirovnať ku zisteniu, že športovci majú viac vyvinuté svalstvo, ako ľudia, ktorí nešportujú.

 

4.4. Skladanie mozaiky

                Pokiaľ homosexualita teda nie je celkom genetický podmienená., ako vzniká? Vo svojom kritickom hodnotení biologických teórii dvaja vedci z Columbia University - Byne a Parson -zdôrazňujú jeden veľmi dôležitý bod. Vo svojom vlastnom modely hovoria "o komplexnej mozaike biologických, psychologických a sociálne - kultúrnych faktorov". Tento názor je dnes zastávaný väčšinou serióznych vedcov, iba média túto vetu nepočujú, pretože neprináša žiadnu prevratnú novinu.

Naznačili sme spôsob, ako sa môžu pri vzniku homosexuality uplatňovať genetické faktory, avšak nielen priamym spôsobom, skôr nepriamo. Inými slovami gény prispievajú k inému fenoménu, ktorý potom predisponuje určitého jednotlivca ku danému chovaniu. Mohli by sme to prirovnať ku hráčom basketbalu. Určite neexistujú gény, ktoré by priamo kódovali skutočnosť, že niekto sa stane hráčom basketbalu. Avšak určité gény kódujú našu telesnú výšku a športové prvky, ako rýchle reflexy, svalová sila, rýchlosť, bystrosť, metabolizmus atď. Niekto, kto sa narodí s priaznivou konsistenciou výšky a športových prvkov, nie je nijako genetický programovaný, alebo nútený, aby sa stal hráčom basketbalu. Tieto kvality ale uľahčujú túto voľbu. Keby vedci začali študovať hráčov basketbalu rovnakým spôsobom, ako homosexuálov, určite by preukázali omnoho vyšší stupeň genetického ovplyvnenia. Avšak silná genetická korelácia neznamená. že títo ľudia sú nútení hrať basketbal.

Aké sú teda iné faktory, ktoré sa uplatňujú v tejto mozaike, vedúce ku vzniku fenoménu menom homosexualita. Dr.Satinover píše, že "jedným z najsúdržnejších nálezov zo štúdii homosexuality je zistenie, že rodinný faktor, alebo faktory silne ovplyvňujú neskoršie sexuálne chovanie." Novšie štúdie na dvojčatách (dokonca i ovplyvnená štúdia Baileyova a Pillardova) vyrástli priamo zo starších, ktoré opakovane a jednoznačne potvrdili vplyv rodiny. Takmer osemdesiat ročné pozorovania ukazujú, že rodinné prostredie hrá kritickú úlohu pri vzniku homosexuality.

                Ku čomu teda dospeli starí psychoanalytici, na čo sa teraz homosexuálny aktivisti snažia zabudnúť? V živote homosexuálnych pacientov sa vyskytuje neobvykle často citový nesúlad medzi dieťaťom a rodičom rovnakého pohlavia. Homosexuálni muži pociťujú svojho otca ako "zreteľne vzdialeného a neschopného" (J.Satinover, s.222). Títo otcovia diskrétne, alebo otvorene odmietali chlapca, ktorý mal mnoho ženských čŕt. V jednej štúdii z roku 1996 sa konštatuje, že "až na niekoľko výnimiek prehlásili homosexuálny muži, že ich otcovia mali negatívny vplyv na ich život... Neexistuje jediná dostatočne kontrolovaná štúdia, kde homosexuálni muži sa vyjadrujú o svojich otcoch pozitívne, alebo srdečne" (Fisher et al. Freud Scientifically Reappraised: Testing the Theory and Therapy, New York: John Wiley   Sons).

Z ďalších rodinných faktorov je uvádzaný problematický vzťah s matkou, ktorý je často zväzujúci a intímni, ďalej sexuálne zneužitie dieťaťa rodičom rovnakého, alebo opačného pohlavia a veľmi často odmietnutie dieťaťa vrstovníkmi rovnakého pohlavia. Veľmi dôležitým sa tiež zdá byť skoré sexuálne zvedenie na túto cestu. Dospievajúci chlapci vyvíjajúci sa k homosexualite sú zvlášť citlivý na toto zvedenie. Olympionik Greg Louganis popisuje svoj vzťah s pedofilom, ktorého stretol na pláži. Pociťoval nepríjemne vekový rozdiel, avšak určitým spôsobom túto skúsenosť vnímal, ako pozitívnu: " Pociťoval som hlad po láske".

Určité znepokojenie v nás môže vyvolávať zistenie, ku ktorému dospel Dr. Paul Cameron a spol. Pri dotazníkovej akcii prevádzanej u viac ako 5 tisíc obyvateľov v 6 metropolitných oblastiach zistili, že 56% homosexuálov a 18% heterosexuálov udalo, že malo homosexuálneho učiteľa. Jedna pätina z tých, ktorí mali homosexuálneho učiteľa, priznali, že boli ovplyvnení v chápaní homosexuality, ako spoločensky prijateľné; 4% priznali, že učiteľ ich ovplyvnil, aby vyskúšali homosexualitu (Journal of Psychology 130(6), 1996,s. 603-613).

Veľká dotazníková štúdia v Minesote u takmer 35 tisíc 12 ročných dospievajúcich preukázala, že 25,9% opýtaných si nebolo istých, či sú hetero -, alebo homosexuálni (Refamedi G. et al., Pediatrics 89, 1992,s.714-721). Zmätok ohľadom sexuálnej identity je bežný v strednom veku dospievania. Preto by títo dospievajúci nemali byť v tejto citlivej fáze manipulovaní ohľadom svojej sexuálnej totožnosti. Ako teda môžeme v tomto kontexte akceptovať programy sexuálnej výchovy na školách, ktoré prehlasujú, že homosexualita je normálna varianta ľudského chovania, a dokonca navádzajú (v zahraničí) ku vyskúšaniu homosexuálneho vzťahu?

  

4.5. Nielen prostá voľba, ale nutkavá porucha

                Doposiaľ sme sa zaoberali kritikou zjednodušeného pohľadu na homosexualitu, ako na geneticky podmienenú variantu ľudského chovania, ako sa to v súčasnej dobe snažia prezentovať homosexuálni aktivisti a média. Avšak rovnaké zjednodušenie hrozí tiež z druhej strany - totiž pohľad na homosexualitu, ako na prostú voľbu. Nikto si "nesadne k pultu s ponukou sexuálnych životných štýlov" a nevyberie si jednoducho homosexualitu.

To, čo sa deje v živote človeka, ktorý si volí takúto cestu, vystihuje veľmi dobre rozprávka o "skřivánkovi", ktorý postupne predal všetko svoje perie za tučné červíky. Obchodník prichádzal k nemu s touto ponukou postupne každý deň znovu a znovu. Prvá voľba bola opatrná, ďalšia stála už menej odvahy a opatrnosti. Nasledujúce  voľby už boli celkom rutinné záležitosti a prichádzali celkom jednoducho, až nastala hodina pravdy a "skřivánek" už nemohol vzlietnuť. Toto je typická cesta, ako vzniká nutkavá (kompulzivná) porucha chovania. Zo začiatku je to počiatočná voľba, nasleduje vznik určitého zvyku, ktorá môže nakoniec vyústiť do závislosti, kde sa veľmi ťažko mení. Všetky nutkavé spôsoby jednania sú veľmi rezistentné ku zmene a vedú ľudí stále znovu a znovu ku rovnakému chovaniu, aj keď ich to stojí veľmi mnoho, ba dokonca i život.

                Tieto zmeny sú naviac postupne fixované v mozgu (tzn. software sa stáva hardware). Opakované chovanie totiž mení náš mozog, prichádza k zosilneniu niektorých spojení medzi nervovými bunkami a skutočnému zväčšeniu určitého tkaniva. Tieto zmeny v našom myslení a mozgu potom spôsobujú, že určitú voľbu konáme stále s menším úsilím a tiež, že je stále obtiažnejšie konať voľbu odlišnú.

Sexuálny pud je zo všetkých biologických pudov najviac spojený s pocitom rozkoše. Skúsenosť rozkoše vytvára silný impulz pre formovanie chovania. Keď teda biologické pudy, zvlášť potom sexuálne, nie sú aspoň čiastočne regulované, pestované a uvedené pod kontrolu civilizujúcich vplyvov kultúry a vôle, zapúšťa nútenie ku ich okamžitému uspokojeniu hlboko svoje korene v nervovej sieti mozgu. Individualizovaný spôsob, akým dosahujeme tohoto uspokojenia, je rovnako hlboko zakorenený. Svet sexuálnych fantázii je potom obzvlášť ťažko zmazateľný. Z toho dôvodu neregulované sexuálne tendencie sa stávajú zvykom, potom nutkaním a v konečnej fázy nie sú odlíšiteľné od závislosti.

Skutočnosti, ktoré dokazujú, že homosexuálne chovanie napĺňa charakteristiky nutkavej poruchy je okrem iného nesmierne vysoká promiskuita typická pre homosexuálne vzťahy a prelínanie homosexuálneho životného štýlu s inými závislosťami, ako je alkoholizmus a abúzus (zneužitie) tvrdých drog. Pre túto charakteristiku homosexuality svedčí tiež pomerne vysoká rezistencia na zmenu a vysoké % relapsov (návratov do predchádzajúceho stavu choroby po prechodnom zlepšení) pri pokusoch o reparatívnu terapiu (obdobne ako u alkoholizme). Tieto dve charakteristiky potom môžu viesť k nesprávnej domnienke, že sa jedná i biologicky podmienenú a nemennú variantu chovania.

 

5. HOMOSEXUÁLNI AKTIVISTI A POLITICKÁ AGENDA

Môžu teda vzniknúť otázky, prečo vyššie uvedené informácie nie sú dnes všeobecne uznávané? Prečo odborníci na psychiatriu a sexuológiu stále citujú práce ,ktoré sú závadné nielen čo do metodológie, ale tiež v oblasti interpretácie výsledkov? Prečo je homosexuálom doporučované, aby akceptovali svoju "normálnu variantu chovania" a usporiadali svoj intímny život podľa svojej náklonností? Pozrime sa preto teraz trochu do histórie.         

                Hnutie za "oslobodenie homosexuálov" sa vo svojich začiatkoch  zameralo na odbornú spoločnosť - Americkú psychiatrickú spoločnosť (APA). Aktivisti totiž predpokladali,, že pokiaľ sa im podarí, aby bola homosexualita predefinovaná, zbytok spoločnosti sa k tomuto novému chápaniu pripojí veľmi skoro, lebo americká spoločnosť je národ ktorý je závislý na expertoch. Ich plán bol uskutočnený veľmi hlboko a takmer s úplným víťazstvom.

                Ešte v roku 1963 Výbor pre verejné zdravie Newyorskej lekárskej akadémie písal, že "homosexualita je vskutku choroba. Homosexuáli sú citovo narušení jedinci, ktorí nezískali normálnu kapacitu rozvinúť uspokojivo heterosexuálne vzťahy." Za skorých 10 rokov - bez podstatných nových vedeckých dôkazov sa argumenty homosexuálnych aktivistov stali novým štandardom medzi psychiatrami. V roku 1973 APA odhlasovala vyškrtnutie homosexuality zo zoznamu psychiatrických chorôb. Ako k tomu prišlo? Za normálnych okolností je vedecký konsenzus dosiahnutý v priebehu mnohých rokov diskusií, kedy sú zvažované rôzne argumenty pre a proti na základe dôkladne zostavených štúdii. Avšak v prípade homosexuality výskum začal najprv teraz, potom , čo už otázka bola zodpovedaná.

Voľba APA vo veci normalizácie homosexuality bola ovládaná politikou a nie vedou. Toto priznávajú aj sympatizanti. Ronald Bayer uvádza, ako v roku 1970 vedenie homosexuálnej frakcie vo vnútri APA naplánovalo "systematické úsilie narušovať každoročné stretnutie APA". V roku 1970 počas prednášky významného psychoanalytika Irvinga Biebera na tému homosexualita sa v sále ozval hlasný smiech a prednášajúci bol veľmi nevyberaným spôsobom slovne napadnutý. Taktika účinkovala. Počas ďalšieho stretnutia v roku 1971 aktivisti požadovali zvláštny konferenčný panel nielen o homosexualite, ale najskôr usporiadaný homosexuáli. Organizátori boli upozornení, že pokiaľ toto nepovolia, potom aktivisti nebudú rušiť len jednu sekciu. Avšak samostatný panel nebol dostačujúci. 3.mája 1971 počas stretnutia významných členov profesie vstúpili protestujúci aktivisti do miestnosti, prebrali mikrofón a "vyhlásili vojnu psychiatrii" pretože "psychiatria viedla zničujúcu vojnu proti nim". Aktivisti si ďalej vymohli vystúpenie vo Výbore pre nomenklatúru APA. Jeho predseda pristúpil na to, že by homosexualita mohla byť vyňatá zo zoznamu psychických porúch (Diagnostic and Staistical Manual -DSM).

Keď sa potom Výbor pre nomenklatúru schádzal v roku 1973, aby celú záležitosť formálne posúdil, bolo o výsledku už dopredu rozhodnuté za zatvorenými dverami. Prebehlo formálne hlasovanie podľa naplánovaného scenára a aktivisti reagovali veľmi svižne a účinne. Rozoslali dopis všetkým tridsiatim tisícom členom APA, kde ich "naliehavo žiadali, aby hlasovali pre zachovanie tejto zmeny". Akým spôsobom zaistili oboslanie takéhoto počtu ľudí? Zakúpili si celý adresár  členov APA z príspevkov homosexuálnej organizácie "National Gay Task Force". Pretože väčšina psychiatrov hlasovala pre, bolo vyňatie homosexuality definitíve odsúhlasené. V skutočnosti však iba jedna tretina členov odoslala svoju odpoveď a ešte štyri roky po tejto udalosti pri jednom prieskume medzi psychiatrami 69% z nich nesúhlasilo s hlasovaním a stále považovali homosexualitu za poruchu. Bayer k tomu poznamenáva: "Záver nebol výsledkom založeným na približovaní sa k vedeckej pravde, ako prikazuje rozum, ale bol skutkom, ktorý si žiadalo vtedajšie ideologické klíma."

                Dr. Satinover píše: "Všetky tieto zmeny definície a klasifikácie homosexuality sa odohrali vo vedeckom vákuu". Avšak táto sociologická premena významne ovplyvnila súčasný výskum. Mnoho dnešných výskumných aktivít je explicitne (jasne) zamerané na určitý výsledok. Už sme sa zmieňovali o aktivitách neuroanatoma LeVaya, ktorý opustil Salkov Inštitút v San Diegu a založil Inštitút pre edukáciu gayov a lesbičiek. Richard Pillard, spoluautor štúdie na dvojčatách priznáva priamo vo svojej práci, že bola zostavená, aby "čelila prevládajúcemu názoru, že sexuálna orientácia je z veľkej časti výsledkom rodinných interakcii a sociálneho prostredia". Žiaľ je nutné pripustiť, že "psychiatria je jedna z prvých profesii, ktorá sa stala objektom politickej manipulácie", ako píše Dr. Satinover.

 

6. JE MOŽNÁ ZMENA?

                Nie je priamym cieľom tejto práce zaoberať sa do podrobnosti možnosťami a výsledkami konverzie homosexuality. Chceme iba veľmi stručne zhrnúť najdôležitejšie  literárne údaje a poznatky na túto tému.

 

6.1. Sekulárne prístupy

                V odbornej literatúre do roku 1974 nachádzame veľké množstvo prác na tému liečby homosexuality. Napr. za obdobie 8 rokov od roku 1966 do roku 1974 vo svetoznámej databáze medicínskej literatúry MedLine nájdeme cez jeden tisíc článkov venovaných tejto problematike. Dr. Satinover uvádza prehľad 15 významných štúdii zahrňujúcich celkom 622 "liečených" homosexuálov, kde "kombinácia výsledkov dáva súhrnný úspešný výsledok viac ako 50%. (Úspech je definovaný ako "významná" až "kompletná zmena"). Tieto výsledky popierajú tvrdenie, že zmena homosexuality je rozhodne nemožná. Naopak je presnejšie, keď tvrdíme, že všetky dostupné dôkazy silne nasvedčujú, že homosexualita je celom dobre ovplyvniteľná. Základným predpokladom úspechu je však vysoká motivácia na oboch stranách - terapeuta aj hľadajucého pomoc.

                Po mraziacom efekte, spôsobeným rozhodnutím APA o vyškrtnutí homosexuality z DSM, počty publikácii však postupne klesajú za minimum, pretože mnoho psychoterapeutov nemá ochotu sa zapliesť buď priamo, alebo nepriamo do tejto politicky horúcej problematiky. Niektorí psychoanalytici a dynamický orientovaní psychoterapeuti však vstúpili do otvorenej opozície voči názorom reprezentovaných homosexuálnymi aktivistami a vytvorili v USA v roku 1992 profesné združenie nazvané NARTH - the National Association for Research and Therapy of Homosexuality (Národná spoločnosť pre výskum a terapiu homosexuality), ktorá v súčasnej dobe má cez tisíc členov. Táto organizácia vznikla, ako reakcia na pokus APA prehlásiť liečbu homosexuality za porušenie odborného postupu v psychiatrii a to i dokonca v tých prípadoch, kedy je to na vyslovenú žiadosť klienta. Hlučná demonštrácia mnohých ex-gayov počas zasadania Americkej psychiatrickej spoločnosti v máji 1994 vo Washingtone, D.C. zabránila však v tomto kroku. Následkom tejto početnej demonštrácie  homosexuálni aktivisti v APA nemali odvahu presadzovať svoj návrh vo veci liečby homosexuality ako profesionálneho omylu a riskovať pritom hrozbu súdneho sporu, ktorý by mohol odhaliť podmienky, za ktorých bola homosexualita vyčiarknutá zo zoznamu diagnóz. Jedna z význačných osobnosti z NARTH je Jozef Nicolosi, Ph.D., autor publikácie "Reparative Therapy in Male Homosexuality: A New Clinical Approach" (New York,Jason Aronson, 1991). Pod jeho vedením bola vypracovaná veľká štúdia "NARTH´s 1997 Survey on Change" zahrňujúca 882 účastníkov, ktorá rovnako jasne dokazuje, že zmena je možná. Pred psychoterapiou 68% respondentov sa označilo za exkluzívne homosexuálnych a 33% sa označilo za výlučne alebo takmer výlučne heterosexuálnych.

 

6.2. Kresťanské prístupy

                Okrem týchto sekulárnych prístupov existuje vo svete množstvo kresťanských organizácii, ktoré sa venujú poradenskej službe homosexuálom. Zdá sa, že práve nábožensky (kresťanský) aspekt môže významným spôsobom kladne ovplyvniť efektivitu zmeny u vysoko motivovaných jedincov (tak, ako je to u narkomanov, alebo alkoholikov). Chceme teraz aspoň vymenovať najviac známe organizácie:

                Homosexuals Anonymous (HA) - homosexuáli anonymne (podobne, ako Alcoholics Abnonymous) je systém založený na 12 stupňoch, ktorými účastníci prechádzajú. Prácu tejto organizácie by sme mohli zaradiť skôr na hranicu medzi sekulárnu psychoterapiu a prístupom založeným na viere. Základnými predpokladmi je uznanie svojej vlastnej bezmocnosti nad homosexualitou a spoliehanie na "Vyššiu moc".

                Exodus International predstavuje celé spektrum už s jasne nábožensky orientovaným prístupom k liečbe homosexuality. Na jednom konci spektra sú tí, ktorí zdôrazňujú zodpovednosť a sebaovládanie človeka a odmietajú psychológiu a psychoterapiu, ako pomocnú súčasť liečby, niekedy dokonca i závažnosť problematiky trochu bagatelizujú. Druhý koniec spektra zdôrazňuje uzdravenie človeka skrze priamu intervenciu Boha a Ducha svätého v živote človeka. Rovnako títo prijímajú dôležitosť disciplíny v živote človeka, avšak veria tiež v možnosť hlbokej a trvalej zmeny. Mnoho z týchto prístupov integrovalo do seba niektoré pohľady z hlbinnej psychológie (psychológia podvedomia).

                Jednou z vetvy Exodus International je Desert Stream, kde predsedom je Andrew Comiskey, sám kedysi homosexuál. Vo svojej knihe "Pursuing Sexual Wholeness" (Snaha o sexuálnu neporušiteľnosť) popisuje realisticky vo svojom osobnom svedectve obtiažnu cestu z homosexuálneho životného štýlu do verného manželstva a otcovstva. Osobné svedectvo mnohých ďalších jedincov, ktorí úspešne prešli programom Desert Stream ukazujú, že sa nejednalo iba o preselektovaných heterosexuálov, ktorí sami seba označili za homosexuálov. Takéto argumenty totiž často zaznievajú zo strany homosexuálnych aktivistov, aby spochybnili tieto úspechy a svedectva. Celosvetovo  však existuje tisíce ex-gayov, ktorí sú dôkazom toho, že skutočná premena človeka v tejto oblasti je možná. Veľmi cennou praktickou pomôckou môže byť v tejto oblasti kniha Boba Daviesa a Lori Rentzelovej "Coming out of Homosexuality".

                Niektoré ďalšie organizácie pracujú tiež v Európe. Napr. v Nemecku je to organizácia: "Wei es Kreuz" (Biely Kríž), na Slovensku začala rozvíjať svoju aktivitu organizácia "Rieky". Smutné je, že v Českej republike je až doteraz v tejto oblasti naprosté vákuum.

 

7. HOMOSEXUALITA A CIRKEV

                Stanovisko Cirkvi k homosexualite kolíše medzi dvomi pólmi, ktorými sú homofýlia  a homofobia. Homofóbny vzťah sa prejavuje často štítivým až nepriateľským vzťahom k homosexuálom  často vychádza zo zjednodušených predstav, že homosexualita je prostá voľba, ktorú možno zmeniť, keď "sa chce". Homofilný vzťah naopak akceptuje homosexualitu plne, ako primárnu variantu chovania, s ktorou bol človek stvorený, a ktorú je nutné takto akceptovať. Hlavným argumentom proti tomuto postoju sú okrem jasného svedectva Biblie tiež fakty dosvedčujúce, že homosexualita nie je normálnou variantov ľudského chovania, vedie k mnohým zdravotným problémom včítane podstatného skrátenia dĺžky života, nie je nevyhnutné genetický ani biologický determinovaná a nie je nemenná (aj keď je pre zmenu často veľmi rezistentná).

                Aký by mal byť teda správny prístup k tejto nutkavej poruche v oblasti ľudskej sexuality? Rovnaký, ako je vzťah Boha k hriešnemu človeku, ktorý nenávidí hriech, ale miluje hriešnika a zľutúva sa nad ním. Poznatky o tom, kam vedie homosexuálny životný štýl a nutkavý charakter homosexuality, by nás mal viesť nielen k pocitu nadradenosti voči týmto ľuďom, ale k pravému kresťanskému súcitu a túžbe týmto ľuďom pomôcť, pokiaľ si to sami prajú a cítia, že sú týmto životným štýlom zotročení.

                Základným krokom v tomto prístupe nemôže byť utvrdzovanie v správnosti homosexuálneho životného štýlu, ako dobrej a zdravej alternatívy, pokiaľ je vykonávaná s "láskou", najskôr vedenie ku trvalej abstinencii, ako základného predpokladu "uzdravenia". Pre tento účel je nutná zvláštna pastoračná starostlivosť, obdobná ako napr. v prípade alkoholikov, alebo ľudí závislých na drogách. Zdá sa, že cirkvi v Českej republike podnikli v tejto oblasti zatiaľ veľmi málo.

                Aj keď sa nechceme primárne vyjadrovať k niektorým teologickým aspektom homosexuality, domnievame sa, že napr. otázka tzv. požehnania homosexuálnym párom je prakticky bezpredmetná, keď si uvedomíme, aká vysoká je promiskuita v homosexuálnych vzťahoch. Psychologický efekt, kedy sú také praktiky, ako žehnanie homosexuálnym párom zo strany cirkvi mediálne propagované, je zdrvujúce s ohľadom na ďalšie strhávanie zábran v sexuálnej oblasti v tejto krajine.

                V teologickej literatúre sa často objavujú pokusy o rozdelenie medzi rôznymi druhmi homosexuality. Stretávame sa s delením na homosexualitu kultovú (v rámci pohanských zvykov) a nekultovú; na homosexualitu bez lásky a láskyplnú; ďalej na zvádzajúcu a vykorisťujúcu a dobrovoľnú; a konečne na promiskuitnú a vernú. Takéto delenie však nemá naprosto žiadne opodstatnenie v bežnom homosexuálnom živote a negatívne výsledky neprirodzeného spôsobu vzájomného súžitia, ako boli znázornené v kapitole Výskyt homosexuálnych aktivít v populácii, sa budú prejavovať vo všetkých prípadoch, nezávisle na tom, ako ich pomenujeme.

                Na záver by som chcel pripojiť len krátku poznámku na tému tolerancia. Toto slovo je totiž často zneužívané a to z dôvodu, že jeho význam býva často zmiešavaný s inými slovom a to s ľahostajnosťou. A tak sa musíme vážne zamyslieť nad tím, kde končí tolerancia  kde sa začína ľahostajnosť. Nie je naša ľahostajnosť v tom, že v rámci tolerancie homosexuálneho spôsobu života sú zatajované závažné skutočnosti o následkoch tohto životného štýlu? Nie je ľahostajnosť voči našim deťom a adolescentom, keď tolerujeme, že sú v ich citlivej vývojovej fázy vystavované programom sexuálnej výchovy, ktoré prehlasujú homosexualitu za normálnu variantu ľudského chovania? Nie je prejavom našej ľahostajnosti voči tradičnej rodine, keď v rámci nastolovanej tolerancie voči homosexuálnemu životnému štýlu je systematický napadaná, znehodnocovaná a ničená štruktúra tradičnej rodiny? Historicky totiž moderný pojem tolerancie nevznikol ako ľahostajnosť voči opačnému názoru ale najskôr ako obojstranné tolerovanie dvoch vzájomne odlišných (a často nezlučiteľných) názorov. Rozumieme teda dnes dobre pojmu skutočnej tolerancie?

 

8. VYBRANÁ POUŽITÁ LITERATÚRA

Z dôvodu rozsahu uvádzame iba niektoré vybrané publikácie, ktoré boli použité pri zostavení tejto publikácie:


Burtofl, L.: Setting the Record Stringht. An Essential Aid for Standing Against Homosexuality, Focus o the Family, Colorado Springs, 1998

Byne W., Parson B.: Huma Sexual Orientation. The Biologic Theories Reappraised. Archives of General Psychiatry 50, 1993, s.228-239

Davies B., Rentzel L.: Coming out of Homosexuality. New Freedom for Men   Women. Intervarsity Press, Downers Growe, Illinois, 1993

Hilliard R., Gasser W. (eds.): Homosexualität 2. Medizinische, verhaltensgenetische und theologische Aspekte, VBG-Buro, Postfach 2169,8033 Zurich, 1998

Rice G. et al.: Male Homosexuality: Absence of Linkage to Microsatelite at Xq28. Science 284, 1999,s. 665-667

Satinover J.: Homosexuality: and the Politics of Truths, Baker Books, Grand Rapids, Michigan, 1999

Schmidt T.E.: Straight   Narriw? Compassion   Clarity in the Homosexual Debate, Intervarsity Press, Downers Growe, Illinois, 1995

Ďalej uvádzame niektoré zaujímavé internetové stránky, kde je možné si mnoho informácii overiť poprípade objednať si niektoré písomné materiály od rôznych organizácii, ktoré študujú problém homosexuality:

National Association for Research and Therapy of Homosexuality (NARTH)

Family Research Council

Family Research Institute

 

Materiál je z 11. celoštátnej konferencie Združenia kresťanských zdravotníkov na tému "Etické problémy v medicíne", Praha 21. -22.10 2000.

 

zdroj: Občianske združenie Exodus (ČR)
preklad z češtiny: prevzaté z informácií o novinkách stránky Redemptoristov - o. Eirene.
dátum: 18.IV.2006

späť na hlavnú stránku
   
[CNW:Counter]