späť na hlavnú stránku

logos

 

PROBLÉM ČLOVEKA

Pavol Strauss
(*30.VIII.1912, **3.VI.1994)

 

Spomienky na človeka pri výročí jeho narodenia alebo úmrtia môžu byť semienkom skrytej cesty k požehnaniu mnohých (nám zverených) duší. Plody ducha Pavla Straussa nám pripomínajú, aká prekrásna je Úzka Cesta a Tesná Brána.
...Medzi nami je však stále veľa tých, ktorí naozajstne milujú slovenský národ, pre lásku k Bohu. Kiežby na nás nepadla vina z výroku "Proroka si nectia v jeho vlasti". Aspoň krátko ale vrúcne sa modlime, či obetujme za osobnosti, ktoré máme. Budujme na perlách. Je tu Anton Hlinka, Jozef Tomko, Ján Chryzostom Korec, Pavol Mária Hnilica a mnoho ďalších...
(-pozn. Proglas)




Problém človeka je najprv problémom človeka skutočného, akým je, a ďalej problémom človeka opravdivého, akým by mal byť. Problém človeka skutočného je problémom jeho pôvodu, a to fyzického, historického i metafyzického, jeho daností existenciálnych aj jeho posmrtného zacielenia, slovom, viditeľného úseku meteoru, podobnej Žiarivej dráhy atmosférou žitia. Problém človeka ozajstného, pravého je jeho ideovou korektúrou. Teda: čím je človek, čím sa stal človek a čím môže a má byť, ak má vôbec byť.

Veľmi pravdivú vetu povedal Peter Faber: "Naša minulosť je knihou proroctiev." Tak už v nazeraní na pôvod človeka subsumujú sa všetky vývojové možnosti jeho spoločenského usporiada­nia, pomer človeka k sebe a k svetu, eventuality jeho rozrastania do harmonickej jednoty bytia alebo jeho scvrkania, redukcie do drobných prízemných odlúčeností.

Ak letmo prebehneme evolucionistické bájky, máme pred se­bou akúsi hmotu, hmotu neznámeho pôvodu, ktorá sa začína hýbať vo svojej nezvieracej existencii, ak sa stane existenciou zvieracou, a až táto nová oživenosť pozvoľne zhodí svoju zvieraciu ko­žu a mení ju na výzor ľudský, a to nie v jednom prípade, ale ma­sovo, podľa prípadného stupňa dozretia. Húfy týchto zvierat, do­zretých k ľudskému vedomiu, žili ešte dlho v jaskyniach a na stro­moch, až sa rozhodli vynájsť si gramatiky, dohovoriť sa a zaodieť sa. A ako kedysi vývojom ožila hmota, zo zmyslového života sa vyvinul život rozumový ako Minerva z Jupiterovej hlavy. Ako sa hľadí na prvého človeka, tak sa hľadí na seba, tak sa hľadí na ľud­stvo, ako na lepšie ošatený paleontologický dobytok.

Len ak sa vychádza zo zjavenia, dôjde sa k dôstojnejšiemu ná­hľadu na človeka, ako na prirodzený obraz Boží, veď žije v po­dobnosti jeho činností. Rozumom a vôľou stáva sa človekom, ako Rozumom a Vôľou žije Boh. Ak nepripúšťame stvoriteľský zásah, nemožno pochopiť ľudské vedomie. Veď v hmote ani v celej prí­rode niet vedomia. Keď ho tam niet, nemohlo by byť ani v člove­ku, ak by bol iba výplodom hmotnej prírody, z nijakého balvana neulomíme kus vôle a z úsmevu slnka nevyextrahujeme kúsok ci­tu alebo lásky.

A predsa je človek i telo, i duch. Celá príroda je v ňom; sú v ňom mikrochemické úvaly a nerasty, prívaly meteorologických a kozmických vplyvov, ovädnuté srdcia bylín, výsledky búrok, smrtné výkriky zvierat a závany hĺbkových magnetizmov. A k to­mu všetkému planie v ňom kus života Božieho.

Predkresťanský človek všetkých dôb bol otrokom prírody. Ale nielen antickému človeku bola príroda bohom. Sú aj súdobé my­tológie, ktoré do vybielených a z náboženstva vydezinfikovaných komôr svojich citov pod heslom návratu k prírode vpúšťajú asfaltované alebo aspoň značkované hôrne cesty, skrotenú bezduchosť, divokosť a nemilosrdnú vražednosť prírody.

Človek a príroda sú vlastne vždy proti sebe tým, že ho alebo ona ovláda, alebo že ju on ovláda. Keď človek do mechanických zákonitostí vnáša prvok duchovnej slobody, začína sa kultúra.

Kultúra je tvorenie hodnôt. Tak ako je u človeka telo základom na uplatnenie duchovných hodnôt, civilizácia, totiž súhrn úžitko­vých a hospodárskych hodnôt, je podkladom vlastnej kultúry, ktorou sa rozumie realizácia hodnôt vyšších, duchovných, hodnôt pravdy, dobra a krásy. A tak duchovná stavba vyrastá na podkla­de prírody.

Sám človek je bytosť plná protikladov a rozštiepená. Skladá sa z hmotného a nehmotného princípu, na metafyzickej hojdačke ho stále znepokojujú, takže sa v trvalej obmene dakedy sám nepo­znáva. Vyšší princíp ho ťahá k pravzoru, a jeho telo sa zmieta zdanlivo v kŕčoch atómovej determinácie. Lež z tejto rozbitosti pramení túžba po jednote a harmónii, po obraze, ktorý je Jedno­tou, lebo je Jedným. Toto napätie, táto túžba ľudského vnútra po analógii s obrazom Božím, je analógiou Božieho života, mnohosti v jednote.

Ale dnes badať aj iný úkaz, dobový úkaz vypestovania ľudskej rozdrobenosti, z ktorého vyrástol nový tvor: redukovaný človek. A takto by sa na dnešnú analýzu mohlo pohliadnuť práve tak ne­dôverčivo ako na antropologické ex tempore spoza tisíc rokov. Alebo aj naopak.

Dnešný človek je vyradený z jednotnosti, lebo je vyradený z každej jednoty. Všetky spojivá sú v ňom poškodené, lebo sú rozleptané aj v celom údobí. V ňom niet súvisu, ako ani mimo neho niet súvisov. Je tu ako vyradený telefón s neplatným číslom; väč­šina jeho zápojov je popretŕhaná. A ako je sám zredukovaný, tak aj každá súčiastka jeho vnútorného mechanizmu i mechanizmu jeho vonkajšieho žitia sa redukuje na seba. Všetko je odlúčené od všetkého. Nič nezapadá do seba. ale zapadá v sebe. Organický súvis sa nahrádza nefungujúcim mechanizmom. Nič nevyrastá z ostatného, zo všetkého. Všetko vyrastá z ničoho. Človek sa od­pojil od minulosti, od terajška - veď ho len ničí - aj od budúcnos­ti, na ktorú sa neupiera. Odpojil sa od hmoty, veď len poskakuje okolo nej. Odpojil sa od seba a jeho jednotlivé súcnosti sú v jeho vnútri - ako vo vyhnanstve - zredukované, roztrhané ako ortuťo­vé guľky v zaprášenom zákutí. Odpojil sa od Boha - trblieta sa v svojej už skoro nezredukovateľnej chvíľke. A tak je už - skoro - ničím, okolo mnohého - skoro - ničoho, v - skoro - ničom.

Vek redukovaného človeka sa charakterizuje nemiernosťou. Vrchol nemiernosti je práve vrcholná rozdrobenosť, redukova­nosť vo všetkom. Všetko je teda nemierne. Stavby sú neforemné a neprítulné ako mamutie brlohy, ruch a huk vo veľkých mestách prevyšujú fyziologickú únosnosť našich zmyslov a nervstva, stroje plodia stroje stále gigantickejších rozmerov (napríklad lietadlá, ktorých rajskou paradigmou sú krídla kolibríkov, čoraz viac sa ponášajú na apokalyptické netopiere), hospodárska výroba sa rozrastá k jedinej obrovitej a strašidelnej tlame, chrliacej stroje, mravné zlo sa rozcválalo tak, že vie robiť obchodné kartotéky mi­liónov zavraždených ľudí, že sexualita stúpa v cene so štvorcom vymyslených perverzít. Nemiernosť rozšírila priestory medzi ľud­skými srdcami tak, že niet dvoch ľudí, ktorí by chceli to isté.

Ale ani jednotlivý človek nie je jednotne usmernený, je vlastne len náhodnou mozaikou seba samého. Redukovaný človek je ne­uvedomeným fakírom: spí na ostrých klincoch rozhnevanej snovosti, zatrpknuté nevedomo a rozbúrené podvedomie pohľadom baziliška zvoľuje rozpuk púšťovej kvetene v úzkosti a stiesnenosti. Keď sledujeme taký bežný kolobeh dňa, vidíme, že hneď zrána tône noci sa zaháňajú niečím ostrým a mozog sa vyumýva čo naj­hlučnejším rozhlasovým pochodom dajakého nemuzikálneho pochábľa, aby sa znovuzrodený človek pripravil na posvätnú polho­dinku ranných správ. Nato sa vytacká do práce, za stáleho pouličneho revu ampliónov: húkačky áut a zvonce električiek znemož­nia mu uvedomiť si svoju ľudskosť. Do úradu alebo do továrne vpadne v takom duševnom stave, akoby v premoknutej košeli pri­šiel do pivnice. Vlastné teplo obyčajne nestačí prehriať vnútorný priestor. I túžba a radosť z konca práce zakrátko sa rozmočí v otu­penej znudenosti, prázdnote, chytro sa zanáša do kina a utápa a kolotoč prázdnoty sa uberá ďalej.

Človek pri stroji sa redukuje na anonymné číslo alebo koliesko. Stroj je veľký, on je to hlavné, on diktuje človeku svoje potreby. Človek je malý, človek je vedľajší, ľahko a lacno nahraditeľný. Stroj je jednoliata, neúprosná obluda: stroj diktuje, nadiktuje človeku svoj strojový životný rytmus. Človek obsluhuje stroj, slú­ži stroju, kŕmi ho, poslúcha ho, podriaďuje sa jeho potrebám. Stroj žije, žíri, prekypuje, človek živorí, chradne, stroj sa čistí, leští, a človek sa špiní. Keď vojdeme do veľkej továrenskej miest­nosti, cítime sa ako v dajakej predhistorickej botanickej záhrade: priamo sa bojíš o človeka, vydaného napospas dobromyseľnosti tohto diluviálneho hučania a vzdúvania. Človek je tu vyhnancom vo svojej dobe.

A tak sa kusy skrotenej a upravenej prírody, poslúchajúce len svoje zákonitosti, postavili nad človeka. Človek sa vyšmykol spod zákonitostí a súvislostí duchovných, ktoré sú mu jedine adekvát­ne. Keď človek chce mnoho, dostane niečo. Keď chce niečo, ne­dostane nič, ako onen nerozumný sluha, čo zakopal hrivnu a ne­chcel ju zveľaďovať, len uchovať. Človek má nadprirodzený údel. V prípade stroja sa prízemnosť jeho zacielenia vypomstila zotro­čením. Príroda slúži prírode, stroj slúži stroju. A človek, ktorému slúži anjel a ktorý by mal slúžiť Bohu, i s pomocou stroja, sa znížil a zredukoval na anonymného poskoka stroja.

V človeku zmizli vnútorné spoje: nuž nahradil si ich vonkajším, strojovým spájaním. Stroj zmenšuje priestor a postupne likviduje čas. Technika sa zvyšovaním rýchlosti ponáhľa zničiť čas, aby sa úplná redukovanosť vnútra človeka od Boha zahalila zdanlivou zjednotenosťou priestoru (Piccard). Zbližovaním hmoty sa chce maskovať vzďaľovanie od Boha.

Svety sa rodia nečujne. Lež medzi Boha a človeka sa votrel krik. Keď sa zadívame na kvet, ako rastie na hôrnej lúčine, tak­mer čujeme nemý ston vzrastu a naširoko rozložený dych ticha.


Tak rastie všetko veľké a pôvodné v pohľade Stvoriteľa. Darmo by sme vykrikovali na horec alebo na nezábudku, nepodrastú. V tichom lese alebo pralese harmóniu len občas preruší bojový výkrik šelmy alebo kvílenie koristi, krvácajúcej v smrteľnej úz­kosti. A krik, akustický obraz vraždy alebo utrpenia, je zvukovým prostredím redukovaného človeka. More najpekelnejšieho kriku, škripotu a piskotu zaplavuje svet, čím kodifikuje pralesový stav ľudskej atmosféry. A vnútro i vonkajšok sa akomodujú tejto ustrnutej napätosti, takže prah vnímania je neustále v extrémnom postavení.

Strojáreň dobičúva ucho človeka, že sa krčí niekde vo vlastnom kúte. Slovo má stroj. Človek ho neprekričí. Keď sa veľkomestský hurhaj zachytí na akustický pás a odpočúva, kakofonický bachanál ukáže svoju pravú, pekelnú tvár. Keby naše nervstvo nebolo už také doráňané a generačne alebo degeneračne stigmatizované, nedalo by sa to jednoducho zniesť. Lenže v danej situácii to akurát zapadá do potrieb životného slohu. Človek nemá stred, preto ne­má ani perifériu. Je redukovaný na redukované súcnosti a hodno­ty, do prázdnoty medzi nimi sa hodí ako výplň hluk a treskot ulíc a fabrík, ručaj džezu a kín, do medzier jeho vnútra chýba tmel, i nahrádza sa krikom námestí a zhromaždísk, naplnených politic­kými vášňami alebo hurhajom pochabých športových fanatikov. Každý kričí a každý s tým súhlasí. Krik sa stráca v prázdnych priestoroch vnútra človeka, medzi jeho rozkúskovanosťou, a len krik sa tu postrehne, v toľkom priestranstve.

Redukované vnútro človeka bolo v tomto storočí jedinečne pripravené prijať ryčiacich agitátorov, lebo akoby len ich rev vlá­dal vyplniť toľkú prázdnotu. Iba vyhasnuté pahrebiská duší mohli prijať také a toľko invektív na vnútorný fakt. Už nejde o obsah, už nejde o slovo, už nejde o to, čo spája slovo s človekom, aby ho oživil. Bez slova niet života, ale tu často ostal už len krik, aby sa týmto znásilneným slovom stmelili vnútorné trosky života. Na počiatku bolo Slovo, na konci je len krik.

Slovo je nástrojom pravdy. Pravda je v slove, lebo pretrvá slo­vo. Slovo je výrazom pravdy, kým je ona u človeka. Redukovanosťou, rozbitosťou človeka zredukuje sa i pravda a opravdivosť v ňom. A tak sa stáva slovo nositeľom nie pravdy, ale akoby prav­dy, a ako sa človek len zdá človekom, tak sa pravda len zdá pravdou, a stáva sa frázou, heslom, zdrapom platným nakrátko. Kým bol človek jednotným a jednotiacim zjavom, aj slovo bolo nosite­ľom dobra, pravdy a krásy. Teraz je slovo len leptajúcim jedom a posluhovačom nenávisti, lži a zla.

Jednota je základom krásy. Krása pomáha človeku k jednote. Rozklad je smrť. A preto je človeku imanentný rozlet po kráse ako ceste k jednote života. Umenie je riečnym korytom, ktorým sa uberá táto túžba. Aj umenie vyrastá z doby a z človeka doby, a tak je jej jasným zrkadlom. Jednou z obrán prírody proti choro­be je nevedomie o chorobe alebo o jej vážnosti. Aj lekár podlieha tomuto úkazu. A tak vidíme, že i umenie redukovaného človeka je nebadane jeho verným odliatkom.

Hudba sa zrieka jednotiacich princípov. Začína sa redukovať. Volá sa víťazoslávne atonálnou hudbou, hoci by sa vlastne mala volať aharmonickou. A nestačí jej ani doterajšia deľba, začína sa trieštiť na hudbu štvrťtónovú. Kým doteraz jednotila a hojila dušu poslucháčovu, začína ho znepokojovať, problematizuje jeho aj svoje vlastné bytie a oprávnenosť. Kým doteraz usporadúvala ži­votom raneného a rozbitého človeka, teraz ho začína rúcať a ráňať. Prestáva harmonizovať, začína maľovať, poúčať, revolucionizovať. Z roztrieštenosti človeka sa vynára roztrieštená, aby ho cel­kom rozbila.

Redukcia maliarstva sa začína naturalizmom, ktorý ho zredu­koval iba na reprodukciu najhmotnejšej postate prírody: čo nevi­díš, nie je ničím. Ešte väčšmi sa zredukovalo v impresionizme, keď už ostalo iba odobrazením chvíľkového dojmu. Pointilizmus zredukoval aj impresionizmus: celý obraz rozbil na drobné šrafy a body, obdobné vlastnému vnútru. Prišla redukcia kubizmu, du­ševný i hmotný priestor rozbil na geometrické útvary. Lež nebol to koniec scvrkávania vnútorných sfér maliarstva. Už kubizmom sa začal proces jeho redukovania do mozgových závitov. Dovŕšil sa maliarstvom abstraktným, ktoré zredukovalo opticko-citový dojem na cerebrálny úkon alebo reflex, odlúčený od zmyslových a citových oblastí. A posledným vyhnanstvom výtvarného umenia nie sú už ani mozgové závity, ale strašidelné skrýše snovej ríše a orgiastické brlohy surrealistického pohlavného maliarstva.

Tu najlepšie vidieť anabázu ľudského vnútra, neprestajne umenšovaného bacilom štiepenia. Lebo aj na slovesnom umení sa dá sledovať redukovanie, obdobne ako v maliarstve, a to od neharmonickej nechutnosti naturalizmu a jeho budoárovej esteti­ky po nezrelé prejavy schizoídnych predstaviteľov nadrealistické­ho pseudopanoptika.

A tak sa z umenia, ktoré bolo funkciou a funkčnou jednotkou jednoty, stal kus zla aplikovanej ideológie, nesúrodá zmes agitačných podeniek, vír nevykvasenosti, veľmi problematická nálepka a až priveľmi postrádateľná príťaž života. Tak sa umenie, keď zre­dukovalo predovšetkým seba, stalo nástrojom redukcie.

Kultúra je duchovná nadstavba prírodných daností. Znamená tvorenie a hromadenie nových hodnôt. Tradícia je dedičným prá­vom ľudstva alebo spoločnosti na tieto hodnoty. Kultúrne hodno­ty sa nehatia, lež majú rozličné stavy; inkubačnú neviditeľnosť a divé boje mladosti o nástup, alebo sa prebíjajú cez odpor liene a nechápavosti množstva, alebo načas podliehajú, zakukľujú sa do akéhosi zimného spánku a v neskorších generáciách sa zjavujú ako životné samozrejmosti. Žijú v obmenách, pretože život všet­ko obrúsi, ale žijú. Človek je tvor konečný a prirodzene ohraniče­ný. Lenže človek nášho veku tento stav v sebe chorobne vystup­ňoval. A tak sa stalo, že z neho vypadla takmer všetka odstupňo­vaná vzťahovosť, k všetkému stratil vzťah, vždy zastal len pri tej hodnote, ktorá sa akurát týkala jednej z jeho zložiek od seba od­lúčených a práve zasiahnutej.

Tým si možno vysvetliť úkaz, že sa priamo v našom veku musela vypracovať celá filozofia hodnôt. Lebo to, čo nám chýba, si naj­viac uvedomujeme. Je zrejmé, že redukovanému človeku najviac chýba väzba k hodnotám, a to nie sociálnym, ale duchovným.

Tradícia je presvedčenie o súvise, vedomie spolupatričnosti, spoluvlastníctva k všetkým hodnotám minulosti. To je vnútorný postoj, ktorý nám vo veľkej miere chýba. Všetky výdobytky kul­túrne, náboženské, mravné a sociálne, všetkých národov, všet­kých vekov patria každému človeku, schopnému na to. A schopný je na to, kým žije v jednote so sebou, so svetom, s Bohom. Veď je "Capax Dei" (Schopný pochopiť Boha).

Keď vybočí z tejto viazanosti, keď sa zúži, oddrobí od životné­ho súvisu, vracia sa v sebe k pralesovému tvorovi, ktorý má všetko len pred sebou, aj brieždenie kultúry osobnej a spoločenskej, hoci masovo združuje s touto svojou vnútornou redukciou na pratvora.

Čím by bola veda bez stavania na poznatky už raz získané, bez tradičnej viazanosti, ak nie ustavičnou rekapituláciou vlastných detských chýb a chorôb? Ale na vývoji prírodných vied možno ukázať nielen maximálne pokročilý proces redukcie, a to tým, že trieštili hmotný svet, atomizovali ho do najposlednejších extré­mov, čím podnietili aj atomizáciu ostatného diania, človeka, spo­ločnosti, hospodárstva a tak ďalej, lež na vývine vedy možno uká­zať i zory novej, vyššej syntézy v zmysle nového vertikálneho osnovania a chápania. A ako veda svojím rozpadom predchádzala ideový a spoločenský rozpad a pôsobila naň, priam tak možno dú­fať, že podriadením hmotného diania vyšším poriadkom biotic­kým a duchovným v prírodných vedách, hlavne vo fyzike, začína sa brieždenie aj v oblastiach chápania sveta a človeka.

Vzrast poznatkov prírodných vied bol taký, že sa vymkol jed­notnému chápaniu a rozletel sa do rozličných stále sa zužujúcich a prehlbujúcich pododborov. Všetko myslenie, celý duchovný po­stoj ovládali Kantove "železné večné zákony", prebraté z klasic­kej mechanistickej fyziky. Bol to hermeticky uzavretý obraz sve­ta, kde jestvovali nezávisle od seba priestor, čas a hmota, medzi ktorou účinkovala energia podľa presných zákonov príčinnosti. V tom zaokrúhlenom fyzikálnom obraze nemalo miesta ani du­ševné, ani nijaké transcendentné dianie. Tento zdanlivo zaokrúh­lený systém, v ktorom boli len nepatrné medzierky, dodal mysli­teľom a človeku, ktorý si na jeho podklade vybudoval obrovskú techniku, vedomie istoty, vyúsťujúce do veľkej spupnosti a ľud­skej samostačnosti. Lenže drobením a prehlbovaním poznatkov sa došlo k úplnému rozpadu hmoty, jej zákonitostí, tým aj k roz­padu tohto obrazu sveta. "Statické myslenie sa stáva dynamic­kým... dochádza sa k jednote časopriestoru... namiesto trojroz­merného pohľadu dochádza sa k štvorrozmernému... Z viac-menej náhodného sledu stavov stáva sa sled dianí, uzavretý do seba, z množstva jednotlivých, hoci detailných momentiek stáva sa sú­vislý film" (Neergaard). Nová fyzika tvrdí, že niet viac hmoty, ani energie, sú len "účinky", teda sprvu nie je niečo primárne, čo vy­pĺňa priestor, na čom alebo s čím sa niečo deje, ale len niečo, čo súčasne vypĺňa priestor a čas, práve len účinok... Tým sa zjavne ruší klasický pojem hmoty (Bavink). I kategória príčinnosti sa zhodila z trónu neomylnosti, keď sa ukázalo, že je len vaticinatio post eventum (predpovedaním po zjave) tým, že fyzika bola na primitívnejšom stupni vývoja a poznania. Kantovou teóriou sa zrušilo tvrdenie: natura non facit saltus (v prírode niet skokov). Planck tvrdí, že by sme sa vlastne mali opýtať, či príroda robí vô­bec niečo iné ako skoky. Z prírodných zákonov sa stávajú štatis­tické pravidlá, priemerné štatistické hodnoty. Veda je už nielen to, čo sa dá matematicky vyjadriť. Opačne, nastáva zduchovnenie, odhmotnenie, takže nové poznatky fyziky o hmote sa dajú chápať, len keď sa vyjadrujú pomocou symbolu. Kým mechanistická veda pokladala za povinnosť "zistiť" podstatu životného dia­nia, života vôbec, moderná fyzika odsúva biotickú oblasť zo svojej kompetencie, odporúča jej celkom autonómny okruh bádania: "...anorganické úkazy a zákonitosti považuje len za zjednodušené hraničné organické prípady" (Pascual Jordan).

Kým mechanizmus veril, že zdokonalené analytické fyzikálnochemické metódy vyjasnia problém života, vitalizmus kategoricky delí živé od neživého. Živé charakterizuje obsah entelechie, metafyzický impulz. A tak podľa Bertalanffyho nahrádza "absurdnú predstavu stroja bez strojvodcu predstavou stroja s transcendentným strojvodcom". Holizmus určuje každému stupňu vlastnú zá­konitosť, ktorú nemožno prenášať na vyšší stupeň skutočnosti, no snaží sa o vertikálne spojenie týchto dimenzií, pričom je nižšia subsumovaná vo vyššej. Napríklad predlžovaním jednorozmernej priamky možno pochopiť dvojrozmernú plochu. Alebo ako príklad uvádza nemožnú mačku, ktorá vždy padá na nohy, a to pre mozočkové a iné reflexy udržujúce rovnováhu. Preto padá na nohy podľa biotických zákonov, nemožno to pochopiť pomocou zákonov o gravitácii. Ale v padaní mačky, len ako čiastočný fak­tor, objasňuje sa aj zákon o príťažlivosti (V. Neergaard).

Teda klasická prírodná veda sa snažila o jednoliaty náhľad na všetko tým, že vo všetkom chcela vidieť odvodeninu zákonov fy­ziky a chémie. A tento postoj prenikol do všetkých oblastí, aj do psychológie a sociológie, aj do hospodárstva, politiky a etiky. A tak sa kopiace a drobiace poznatky a technické vymoženosti plošne rozliezli po svete a spôsobili náramné sploštenie a redukciu človeka na seba a pod svoju dôstojnosť. Následkami tohto závozu sú krízy dnešného ľudstva. Rozleptané sú sociálne a hospodárske štruktúry, mnoho je v rozklade, ale mnoho sa aj rodí.

A práve prerod vedy, ktorý stál ťažké a kritické otrasy, prerod, ktorý sprvu viedol k redukcii, k nivelizácii na myšlienkovú sché­mu ktorá sa však rozbila, priviedol k bohatej diferenciácii hĺbkovo-výškovej a tým umožnil aj zúžitkovanie a ďalšie upotrebenie foriem klasickej vedy, tým dovoľuje dúfať aj v obnovu iných ob­lastí. Nové prírodovedecké myslenie, ktoré je už nie čisto analy­tické, ale chápe všetko v súvislostiach, pripúšťa aj intuíciu a zo živých tvorov sníma stigmu stroja. Zákonom už nie strohej príčinnosti vnikajú do života vyššie hodnoty slobody vôle a zodpoved­nosti. Všetko podlieha vlastnej zákonitosti podľa stupňa členitos­ti, a tak biologické myslenie sa stáva nadriadeným a vedúcim. To­to protimechanistické myslenie, toto organické myslenie zastáva­jú dnes poprední prírodní vedci sveta. Až si ho osvojí človek, hlavne mladý človek, bude jedným z hlavných vykročení z hĺbok redukovanosti a roztrieštenosti k novej životnosti a zodpovednos­ti.

Kríza zodpovednosti, v ktorej tonie ľudstvo, tesne súvisí s redu­kovaným vnútrom terajšieho človeka. A kríza zodpovednosti je zrkadlovým obrazom mravného úpadku. Človek redukovaný nik­dy nemôže byť celým, vždy je len kúsok z neho na chvíľu na men­livom mieste. A pretože mravnosť je podstatným výrazom pripú­tania sa človeka k určitým normám, k svedomiu, k okoliu, k Bo­hu, u nejednotného človeka nemá oporný bod. Je v prirodzenosti redukovaného človeka, že je redukovaný aj od mravnosti. Preto­že je neschopný vnímať stupnicu hodnôt, nemá ani záchytný or­gán pre mravné odstupňovanie. Všetko je len chvíľkové. A tak je i zlo len chvíľku zlom. A chvíľka výstrelu z pištole sa skoro ani nedá vnímať, ani surovosť nie, aj podvod sa po chvíľke vymení inou chvíľkou, a neplatí. Čo trvá dlhšie, než sa zastaví jeho vnú­tro, nejestvuje, bo sa odvráti od neho. A tak sa na tridsať miliónov obetí druhej svetovej vojny, na milióny zahynutých hladom a upálených a na sociálne obete veľkopodvodníkov zabudne tak rýchlo, ako sa pri čítaní športovej rubriky novín už dávno zabudlo na správy o perzekúciách alebo o hlade, prečítané na prvej strane.

Len tak sa môže pochopiť úžasné množstvo nemravného diania, aké sa pomestí do vnútra totalitného človeka. Nemá sa o čo oprieť, preto sa nevie zastaviť. Vražda, krádež, bezočivosť, po­hlavný výčin sú len kratučkými zastávkami na hladkej ploche re­dukovaného vnútra. Tu niet súvisu udalosti k iným sféram. Čo je, už bolo. Vina je menej než para, rozprášená vo vetre. S tou istou nonšalantnosťou sa vykorisťuje, ako sa hromží a štrajkuje, ako sa preteká a strieľa. Pre redukovaného človeka niet trvania, niet večnosti, len vajatavé teraz. A preto sa mu hodí aj anonymný etatizmus, u ktorého podľa Reynolda "...je moc všade, a zodpovednosť nikde".

A ako redukovaný človek žije pod strechou redukovanej, to jest nijakej mravnosti, tak žije a rastie aj v redukovanosti hospo­dárskeho a sociálneho bytia, nedôstojného človeka. Z redukovanosti všeobecného úžitkového zamerania hospodárstva na koristníctvo a z redukovanosti pôvodnej pracovnej tvorivosti na námez­dnú otročinu sa vyvinula terajšia nemohúcnosť riešiť obe sféry. Lež oboje vychádza z čiste mechanistického chápania i hospodárskeho, i sociálneho života a určenia človeka. Až nové syntetické nazeranie na hospodársky a na sociálny život, vychodiace zo životného biologického myslenia, v spojení s novým zameraním ná­boženským vyhne sa smrteľnej mechanizácii i týchto oblastí. Bio­logickým, nábožensky podloženým myslením sa dôjde k novému zľudšteniu hospodárstva. Vyhne sa doterajším strohým protikla­dom individualizmu a kolektivizmu vo vyššej syntéze hodnotenej osobnosti, ktorá bude zas zameraná predovšetkým na hodnoty pre celok, v novej slobode, ktorá bude znamenať živú a žitú zod­povednosť osobnosti a spoločnosti vo vzájomnej úprimnej službe. Ale ešte sa treba dotknúť sféry myslenia redukovaného člove­ka, lebo veď jeho redukovanosť má pôvod v týchto končinách a stále ju zvlažujú ich kalné prúdy. Voľakedy všetko skutočné bo­lo Heglovi dobrým a mravným a novoveké totalitarizmy sú len učenlivým vnúčaťom a dokladom životnosti tohto filozofického myslenia. Ešte nijaká generácia nebola, tak ako naša, svedkom nahradenia náboženskej autority sprvu autoritou rozumovou a potom autoritou mocenskou.

V dejinách filozofie človek už neraz začal uvedomením si seba samého. Lež týmto časom zostalo vyhradené vychádzať z jedinej, prvej a poslednej istoty - totiž z vlastnej smrti. A k otcovi existencializmu, Martinovi Heideggerovi, sa človek ani nemusí priblížiť opásaný antickým porekadlom: Platón mi je milý, ale pravda mi je predsa milšia, aby sa došlo k výroku antického mysliteľa, že azda ani niet takého nezmyslu, ktorý by dakedy nehlásal dajaký filozof. A redukovaný človek nášho veku je rozhodne nie prispô­sobený tak, aby prišiel na to, že (Mimo dobra a zla) Nietzscheho "Jenseits von Gut und Böse" je najskôr blázinec. Lebo veď určitá redukcia človeka z celistvosti jeho osobnosti - je schizofrénia. A dokazovanie existencializmu je jednak výrazom hystérie, jed­nak dôvodom pre ďalšie rozkladanie človeka. Nie náhodou vyras­tá z redukovaného človeka, postihnutého najväčšou vnútornou i vonkajšou krízou. Je nielen výrazom stavu, ale chce byť nepriznaným ospravedlnením a výhovorkou už spáchaných a možných zločinov. Je to krajné vypätie, posledná možnosť človeka, ktoré­ho vnútro sa podobá dymiacemu sa zhorenisku, ktorého posled­ným výrazom života je dym a smrad, vychádzajúci zo smutných, od seba odlúčených a polozbúraných múrov mechanického chá­pania, z trosiek mravnosti a zo zasypaných výhľadov ľudskosti.

Svoje uvrhnutie do bytia si človek uvedomuje v hroznej nálade a atmosfére hrôzy, prázdnoty a príšernosti života. Prichádza z ni­čoty s cieľom zapadnúť do ničoty. Základ je uvrhnutosť, človek vydaný napospas, spredu a zozadu obhrýzaný hladnou a chladnou ničotou. Bytie je ťarcha, nevedno prečo. V mori hrôzy nie je mož­né spoznať, prečo sa existencia uvádza do bytia ako "tu" (po ne­mecky "da"). Lež tieto poznatky nepresahujú chmúrnu náladu a hundranie zle vyspatého človeka a jeho čierne perspektívy. Sem uvrhnutý človek nemôže vedieť, kto ho zaťažil toľkou ťarchou, toľkou nevyhnutnou ťarchou. Vnútorná nálada je úzkosť z bytia vo svete, úzkosť pred neznámom na rozdiel od strachu, ktorý sa bojí pred niečím známym. Človek má úzkosť pred všetkým, hlav­ne pred tmou, hrôzou a neistotou budúcnosti. Istota smrti stojí ako neúprosný výkričník hrôzy pred všetkým bytím a v smrti pri­chádza existencia k sebe, k svojej podstate, lebo každé bytie je "bytím k smrti" (Sein zum Tode). "Umieranie nie je udalosťou, ale úkazom, ktorý treba chápať existenciálne... Smrť je spôsob, ktorý preberá existencia tým, že je... Smrťou sa stavia existencia sama pred seba vo svojej najvlastnejšej možnosti," hovorí Heidegger. A Piccard dôvodí, že to je bytie smrti, odvodené od Kierkegaardovej "nemoci k smrti'". Ale kým u Kierkegaarda hrôza a úzkosť, následkom odpadnutia od Boha, sú koncom, príznakmi smrti, "temné kvety na hrobe, v ktorom je pochované spojenie človeka s Bohom", u existencialistov znamenajú začiatok, vyhla­sovaný za život.

Existencialistova existencia sa spamätúva svedomím, ktoré po­voláva človeka k vedomiu viny. "Bytie ako také je vinou" (Heidegger). Je vinou, lebo jeho zacielením je ničota. Ale nieto voľby. Človek má iba jedinú možnosť: rozhodnúť sa pre toto bytie, ktoré je ničotou. A aj toto rozhodnutie je ničotou. Ale predsa prikývne životu a smelo a bez útechy ho berie na plecia. "Vlastne už svojou existenciou bytie rozhodne preberá ničotný základ svojho jestvo­vania. Existenciálne chápeme smrť ako charakterizovanú mož­nosť nemožnosti existencie, to jest úplnú ničotu bytia. Smrť sa nepripojí k bytiu na konci, ale ako úzkosť je jeho ničotným základom," hovorí Heidegger a pýta sa: "Či bytie vo svete môže mať vyššiu inštanciu nad vlastnú smrť?"

To je zhruba existencialistická náuka. Ale či vo sfére ľudského poznávania fakt smrti je niečo také nové, že sa naň možno až tak uprieť a až tak sa ním nechať fascinovať? Či sa neumieralo vždy? Či to človek nevedel aj predtým? Prečo práve v našej dobe z toľ­kej hrôzy a zúfalosti, ktoré sa predsa hlásajú samé, vzniká priamo myšlienková sústava?

Je pravda; že žijeme v hroznej dobe. Ale doba je len natoľko hrozná, nakoľko je sumárnym obrazom ľudí, a človek je natoľko obrazom hrôzy, nakoľko sa líši od obrazu Božieho, nakoľko sa zredukoval zo svojej postate. Ľudstvo má takých filozofov, akých si zasluhuje, a zlo sa priostruje na to, aby nakoniec nebolo iného východiska ako dobro - ak sa nadobro nechce zaviaznuť v záhube a ničote.

Žiť - znamená stáť pred úlohami. Každá doba ich má, ako ich má každý človek. Problémom doby a problémom človeka je spo­znať a vyriešiť svoju úlohu. Naša doba sa zdá viac dobou prelomu, keď sa v mukách a útrapách končí jedno storočie a rodí sa nové. Nestane sa to tak, ako keď sa spustí železná roleta na obchode - dnes prestalo staré storočie, zajtra sa začne nové. Staré a nové zásady a hodnoty ešte dlho zotrvávajú vedľa seba a proti sebe. Je úlohou mladých duchom ujať sa nového a uviesť ho do života. Je akoby koniec novoveku, lebo jeho ideový základ, mechanistická veda a jej adekvátne myslenie, dokonávajú. Proces redukcie bytia človeka v jeho vnútorných danostiach i v živote okolo neho sa do­vŕšil Je to posledná fáza procesu odpadu človeka od Boha a uza­vretia sa do seba. Tým, že sa vymkol z veľkého súvisu, z jedine primeranej jednoty, začal sa v ňom rozkladný proces drobenia, štiepenia a umenšovania, ktorý ho priviedol na okraj možnosti by­tia. Či vo filozofickom priznaní, či v životnej praxi.

Rozvoj a vývoj novoveku určovalo nesmierne rozrastanie vedomostí, techniky a celého osobného a spoločenského života, horizontálne, plošne. Hoci sa život a jeho prejavy riadili procesom drobenia a redukcie, predsa sa všetko usporadúvalo vedľa seba. Nebolo jednoty, preto vznikla potreba umele zjednocovať, čo sa organicky rozpadlo, a tak sa začalo organizovať. Organizovať zna­mená rozpadnuté zháňať a spájať do plochy. Je to jeden z liečeb­ných pokusov tohto storočia.

Nové vedomie, prameniace z funkčného biologického mysle­nia, vidí jednotu v mnohosti, v plodnej spolupráci dopĺňajúcich sa hodnôt. Učí človeka, aby si uvedomil, že predovšetkým v sebe, potom so svojím okolím a celým svetom tvorí nerozbornú životnú a metafyzickú - i keď neuznanú - jednotu, a tento náhľad nie je ničím iným ako prírodovedeckou a sociologickou obmenou obco­vania svätých. Nové vedomie má vo všetkých oblastiach osnovu vertikálnu, gotickú.

Mechanistický vek smeroval od človeka k hmote. A preto je vo všetkom jeho počínaní niečo neľudského. Od vedy po ostatné záhyby spoločenského života má na sebe niečo nielen neľudské­ho, ale až protiľudského, ba démonického (preludy techniky, dik­tatúra a filozofia zúfalstva). Je to svet, zložený z kúskov, ktoré sa ukazujú ako náhrady celku. Veď vylúčil transcendentno, bez kto­rého je človek a svet nie celý. Je to svet, o ktorého vede povedal abbé de Proglie: "Nie je pravda, že veda vylučuje náboženstvo. Pravda je, že pravá veda ničí nepravých bohov a že nepravá veda bojuje proti Bohu pravému." Je to svet človeka bez stredu, bez osi, bez cieľa. Je to človek, ktorého svet sa zredukoval na nič a ktorý sa aj sám zredukoval na nič. Či jesto menej ako nič? A preto filozofia ničoty, metafyzika záhuby a zúfalstva je jeho veľmi primeraným vyjadrením.

Človek došiel v sebe a vo svojom svete na koniec slepej uličky, či neblúdil ňou cez stáročia? Či zmyslom tohto vyvrcholenia nebu­de, aby za sebou spoznal neschodnú cestu, pred sebou priepasť, aby našiel jediný ďalší smer, vertikálny? Antický človek v Sokratovi nebol zvedavý na smrť, ale na pravdu. A človek nášho storočia v hrdinskom zúfalstve z popierania Nekonečna sa vrhá do prázdnoty a tmy smrti.

Redukovaný človek nášho storočia stojí rozkročmo v dobe, nahý, úbohý a krvavý, s ustatým a zachrípnutým srdcom. Dobrota z neho skoro vytiekla, už len na dne zvýšilo z nej niečo mútneho. Cíti sa blízkym budúcnosti. A smrť patrí k inventáru jeho každo­denných práv. Zlo rýchlo dozrieva a rýchlo opadá a podľa úkazu redukovanosti sa naň rýchlo zabúda. A zabúda sa, že život je veľký a stály súvis celého konania i myslenia všetkých čias a že sa spred tváre Večnosti nič nestráca.

Úkaz redukovaného človeka možno zistiť vo všetkých vrstvách, aj u ľudí takzvaných náboženských, u ktorých sa náboženský život rozrastá vodorovne. Veď si priznajme, že sú ľudia, ktorí sa vymodlia pol modlitebnej knihy, a hneď nato urobia morálny faux pas, pri jasnom, pravdaže, krákodobom, redukovanom morálnom vedomí. Sú to ľudia, ktorých vnútorný, teda náboženský život je prívlastkový, je to sumácia úkonov, nie vystupňovanie vnútra na mechanizmus slušnosti voči Bohu, nie odovzdanie, rozžeravenie a tým postupná premena vnútorného a vonkajšieho človeka.

A tu sme u človeka nového, možného, vytúženého, u človeka s jednotou myslenia, biologického a náboženského vedomia, až do posledných záhybov života. Jeho základom bude prírodove­decké myslenie, zosynchronizované s nábožensko-filozofickým. Na jeho myslení sa nezopakuje úkaz nášho veku: "Keď filozofia odmietne česť byť slúžkou Apológie, je na najlepšej ceste stať sa otrokyňou bláznov a zločincov" (Skácel).

Slúžiť je protiva redukcie. Slúžiť je základný postoj nového Člo­veka. Služba v novom poňatí je nie sociálna, ale duchovná vzťahovosť. Ako objekt každej vzťahovosti je tu predovšetkým vzťah k človeku a k Bohu. Úprava tohto vzťahu je meradlom každého vzťahu.

Slúžiť neznamená mínus, chudobu, prinútenie. V krásnom, minulom i budúcom zmysle slúžiť znamená plnosť, bohatstvo, ktoré prekypuje a ktoré sa dáva. Už v tom je zásadný rozdiel od banál­nych predstáv o službe. Slúžiť je činnosť pokorného sebavedomia, ktoré udržuje a živí život. Slúžiť znamená milovať. Ten, ktorý slú­ži dáva, a preto stojí nad prijímajúcim, lež aj prijímajúci môže byť šťastný a hrdý, že smie prijať z toľkej plnosti. Pravá služba je nie ponižujúca, naopak, povyšuje, veď je tvorivým aktom. Slúžiť znamená uctiť si toho, komu slúžime, a znamená vedomie, že kva­lite hodnej našej služby svojou službou môžeme pridať ešte hod­noty. V službe sa skláňame poskytnúť pomoc a podporu a súčasne vyjadrujeme svoj obdiv, svoju úctu. Kresťanstvo povýšilo službu tým, že najvyšší úrad nazýva "službou sluhov Božích" preto, lebo Boh sám prišiel, aby slúžil všetkým. Najväčšie otroctvo je slúžiť sebe samému. Slúžiť znamená tvoriť. Slúžiť každým úkonom a každým prejavom a činnosťou je stála bohoslužba. To spečatila naveky betlehemská hviezda. Od času, ako Boh zostúpil a stal sa sluhom, je ľudskému srdcu sladkým povýšením slúžiť človeku a zrozumiteľnejšou ťarchou slúžiť Bohu.

Biologicky mysliaci človek, ktorý má vnútorný súlad, dovŕšený zameraním na Boha, je ideálnou bunkou každej spoločnosti, člo­vek, ktorého život je vedomá služba, nemôže byť ani otrokom, ani tyranom, lebo vie zjednotiť svoje vnútro, lebo vie, že žiť zna­mená slúžiť a slúžiť znamená tvoriť, milovať, modliť sa.

Všetko veľké je ťažké. A dnes, ako vždy, platí veta sv. Augustína: "Miluj, a rob, čo chceš." Ako pred každým mystériom, aj pred mystériom človeka sa žiada postoj pokory, lebo človek nie je jednoduchým, ani jasným zrkadlom. Keď si na chvíľu zastaneme pred človekom, aj pri všeobecnejšom, aj pri hlbšom pohľade sú zjavné mnohé bolestné objavy. Lež neslobodno zastať pri ana­lytickom pohľade. Na človeka sa treba vedieť pozrieť i očami lásky a pohľadať to, čo je v ňom pekného, vznešeného a božského, ale­bo čo v ňom z toho ešte ostalo. Oči lásky vedia hľadieť, veď sú to oči obdivu, a vedia pohladiť rukou, vedenou dobrotou. Ako to potrebuje doráňaný, redukovaný človek!

Descartes napísal: "Tri divy urobil Pán: veci z ničoho, slobodnú vôľu a človeka - Boha." Práve preto, že človek by mohol byť taký vyvýšený, jeho časté stroskotanie je také bolestné. A kontrast možnej dokonalosti môže byť jeho poslednou hodnotou.

Človek si má sám pomôcť. Zrejme mu to ide ťažko. Lenže člo­vek sa sám nemôže spasiť, dnes tak ako v čase príchodu Kristov­ho. Vždy, keď je svet a človek hotový, prichádza Boh. Štruktúra sveta a človeka sú dnes nie menej skazené ako v čase Kristovom. Sme dejinnými svedkami zápasu o Boha. A vždy badáme ten istý úkaz: Keď svet zavrhuje Syna človeka, zavrhuje aj človeka. Veď ešte človek nikdy neponížil, nezneuctil človeka tak, ako keď sa vedome vzdal Boha.

Aj život vnútorný je boj. A bojovým prostriedkom vnútorného života je modlitba. Základ modlitby je nad naše sily, je nadpriro­dzený. Je to boj s Bohom o Boha, boj lásky. Utrpenie a bolesť je pre ňu len skúškou vytrvalosti. "Se livrer aux caprices divines" (Vydať sa rozumom Božím), hovorievala sv. Terézia Ježiškova. A tragika človeka, i kresťanského človeka, je v tom, že pri zápase o Boha vždy narazí na človeka.

Kristovým príchodom zaniká tento svet. Navždy. A slnko našich čias vychodí ako purpurová, čoraz zapálenejšia hostia nad obzorom apokalyptických možností. A západy bronejú náznakmi Božej spravodlivosti. Hlas a reč ničoty sa vždy ozývajú nad priepasťami hlučnejšie než nádej.

Starého mudrca sa raz opýtali, kde býva Boh. Odvetil: Všade, kam ho vpustia. Hľa, jediný recept na uzdravenie človeka. A sv. Cyprián povedal radikálne slovo: "Nemôže mať Boha za otca, kto nemá Cirkev za Matku."

Svet človeka, svet hmoty i ducha ovláda porajská pokazenosť. Prahriech redukovanosti od plnosti Božieho života, počatý Adamom, vrcholí pre nás dnes. Formou tohto uvedomovania je apokalyptický úžas a východiskom - eschatologická nádej. Koniec človeka je koniec koncom vždy problémom človeka starého a nového, novozákonného. So štvorcom časovej vzdialenosti od Vykupiteľa, Ježiša Krista, rastie kalný prúd viny človeka a sveta zo zameškaného zjednotenia. Veľká puklina odpadu ide stredom sveta aj srdca človeka.

A tak je síce všetko krvou pomazané, ale Kristovou vykupiteľ­skou zásluhou vždy adventne nádejné.

Každá ľudská snaha je vedomá alebo nevedomá činná túžba po pôvodnej jednote. A dovŕšenie čias si možno čiastočne predstaviť ako zraz prírodovedeckého a poznávacieho myslenia v ich najdokonalejšej forme, v poslednej Pravde - v srdci Ježiša Krista. Opak toho zažíva dnešný človek v čiernom obrátenom zrkadle imanentizmu.

V živote i v dejinách to býva tak, že nekatolícke učenia utvorili len vtedy typ opravdivého, dobrého človeka, keď svojou praxou opustili a popreli svoje učenie. Problém človeka sa nekončí pri tvrdení, podobnom Garlylovmu, že človek je zviera, čo robí stro­je, v najlepšom prípade by to bolo jeho začiatkom a len graduálnym rozdielom k Shawovmu aforizmu, že kladivo je na to, aby sa robili kladivá.

Ide o základné pokorné poznanie, že naše, akokoľvek rastúce poznanie je zlomkovité a závdavkovité v pomere k večnej myšlienke Stvoriteľovej. Nikdy nepristane človeku iný postoj ako adventné: "Ad te levavi animam meam: Deus meus in te confido" (K tebe Pane dvíham svoju dušu, tebe dôverujem. Bože môj). Aj po najkrkolomnejších eskapádach myslenia, aj po najschodnejších ponoroch do tajov mikrokozmu.

Človek, Adam pôvodného stavu, sa rozpadol na ľudstvo a týmto rozpadom je zákon smrti, zákon redukcie. Máme predtuchu, že sa prichádza k vrcholu ovädnutia týchto "kvetov zla", už možno očakávať len Božiu jar, lebo "Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých, je ten istý" (1 Kor 12, 6). "Jeden je Boh a Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, preniká všetkých a je vo všetkých" (Ef4,6).

Jestvuje jedna Jednota - a je ňou Boh. Človek sa nemôže sceliť, ak sa vedome nevčlení do večnej Jednoty. Má jedinú cestu: krátke spojenie skrze večnú obetu Kristovu. Problém človeka je teda problém kresťanstva. Lebo problém integrácie ľudského bytia - je posväcovanie života. To znamená vyrásť nad seba, nad čisto ľudské. Božia jednota chce jednotu človeka a k nej patrí nielen celé naše myslenie, ale predovšetkým celé naše srdce.

Tým, že jedine kresťanské bytie dovŕši jednotu človeka v Bohu, ono je predpokladom harmónie v malom i veľkom, prírody a jej skúmania, myslenia a viery, dobroty a krásy v živote. Len ono má pre ľudí perspektívu: "Noci už nebude a nebudú potrebovať svetlo lampy ani svetlo slnka, lebo im bude žiariť Pán Bohu (Zjv 22, 5). Človek zjednotený so sebou a so svetom skrze Krista nebude hystericky upretý na stále hroziaci apokalyptický cval, ale v pokoji bude očakávať príchod Pána, lebo vie, že Kristus prišiel, aby znovu prišiel. Nový človek vyšiel z Rilkeho "osudu nemať osud" a vedome preberá Kristov údel v jeho Cirkvi. Tým priberá do seba veľkú organickú jednotu prírody, nadprírody i ľudského spoločenstva. Často počuje výrok, že Kristova Cirkev je prežitok. Kvituje ho s radosťou, lebo vie, že je správny. Skutočne! Či neprežila a neprežije všetko?

(1947)

 

Literatúra:

V. Neergaard: Die Aufgabe des XX Jahrhunderts, 1946

D. Pecka: Tvář člověka, 1939

M. Piccard: Hitler in nus selbot, 1946

P. Strauss: Der reduzierte Mensch, 1944



 

zdroj:

STRAUSS, Pavol: Ecce Homo. Trnava : SSV, 1992. 88 s. ISBN 80-85198-80-0

dátum:

10.VI.2005

 

 

späť na hlavnú stránku

[CNW:Counter]