späť na hlavnú stránku

logos

 

POHĽAD SPÄŤ

Giuseppe Ricciotti

 

Problém Ježišov je najveľkolepejší paradox, aký poznajú dejiny.

Ježiš sa objavuje v odľahlej krajine Rímskeho impéria, v národe, ktorý vtedajší vládcovia radi nazývali „najohavnejší zo všetkých"(Tacitus) a „zhubou ostatných"(Quintilián) a pokladali ho za „odpornú rotu otrokov"(Tacitus). Z tohto svojho národa po celý život nikdy neodíde a nikdy neprejaví túžbu po poznaní sveta učencov, umelcov, štátnikov a vojakov, ktorí vtedy ovládali ľudskú spoločnosť. V tejto vlasti trávi takmer deväť desatín života v zapadnutej dedine, príslovečne povestnej svojou úbohosťou. Nechodí tam do škôl, nezaoberá sa učenými pergamenmi, nenadväzuje styky so vzdelanými múdrymi mužmi svojho národa; je len tesárom. Tridsať rokov ho nikto nepozná, okrem dvoch, alebo troch osôb, ktoré mlčia ako on.

Po tridsiatich rokoch vystupuje náhle na verejnosť a začína pôsobiť. Ľudských prostriedkov nemá: ani zbraní, ani peňazí, ani múdrosť škôl, ani umeleckej moci, ani politických dôvodov. Pohybuje sa takmer neustále medzi chudobou, rybármi a dedinčanmi; so zvláštnou starostlivosťou vyhľadáva colníkov, neviestky a iných vyvrhnutých dobrej spoločnosti. Medzi týmto ľudom koná početné zázraky rôznej povahy. Pripúta k sebe skupinu rybárov, ktorí ho stále nasledujú ako jeho zvláštni učeníci. Tak pôsobí takmer tri roky.

Jeho činnosť spočíva v tom, že káže náuku, ktorá nie je ani filozofická, ani politická, ale výlučne náboženská a mravná. Jeho učenie je také, že nikdy nič podobné nebolo vo svete hlásané. Zdá sa, že je to učenie vytvorené z odpadkov, ktoré svorne odmietali všetky filozofické školy, zo všetkého, čo celý svet vždy a všade zavrhoval. Čo je pre svet zlo, je pre Ježiša dobrom; čo je pre svet dobro, je pre Ježiša zlom. Chudoba, pokora, podriadenosť, tiché znášanie krívd, ustupovanie iným znamenajú najväčšie zlo pre svet, ale najväčšie dobro pre Ježiša. A naopak bohatstvo, pocty, panovanie nad inými a všetko, čo pokladá svet za šťastie, je pre Ježiša stratou alebo aspoň veľkým nebezpečenstvom. Ježiš je protiklad sveta.

Svet totiž vidí len to, čo možno poznať zmyslami; Ježiš však tvrdí, že vidí i to, čo zmysly nepoznávajú. Svet vidí výlučne zem a to len zdola. Ježiš však vidí na pravom mieste nebo a odtiaľ hľadí na zem. Pre Ježiša nemá zem sama o sebe zmyslu, je bolestným a prechodným obdobím, ktoré samo o sebe nedáva konečné riešenie; pre neho bude otázka sveta plne zodpovedaná v nebi a dostáva zmysel len z neba. Prítomný život má význam len potiaľ, pokiaľ je prípravou ne život budúci. Je to pobyt trudný a nestály, ale má cenu ako oporný bod, z ktorého sa možno povzniesť do príbytku radostného a trvalého. Obyvatelia nestáleho príbytku, ktorí do neho vkladajú všetky nádeje a nechcú sa od neho odtrhnúť, tvoria kráľovstvo sveta. Ľudia však, ktorí v ňom zostávajú len z odovzdanosti, ale pritom túžia po príbytku stálom a pripravujú sa k vzletu za ním, tvoria kráľovstvo Božie.

Medzi oboma kráľovstvami sa vedie nezmieriteľný boj, teraz i v budúcnosti. Žiadne z nich neprestane bojovať, pokiaľ nezdolá druhého. Sila oboch kráľovstiev spočíva v dvoch láskach k dvom rôznym veciam. Poddaní kráľovstva sveta milujú len samých seba alebo to, čo je pre nich užitočné alebo príjemné. K ostatným veciam na nebi i na zemi cítia ozajstnú nenávisť alebo chladnú ľahostajnosť. Služobníci kráľovstva Božieho milujú predovšetkým Boha, od neho zostupujú stále hlbšie, podľa stupnice bytostí a majú zvláštnu lásku k ľuďom hriešnym a neužitočným, hľadia preukázať dobro tomu, kto pácha zlo, alebo nevie konať dobro. Pre nich dávať znamená zisk a preto nepoznajú zášti, ktorá je vrcholom lakomstva. Ježiš je hlásateľom kráľovstva Božieho, ktoré má svoju silu v láske k Bohu a k ľuďom. Kráľovstvo Božie predpovedali dávni proroci izraelskí a jeho hlásateľom má byť Mesiáš, sľúbený vyvolenému národu. Ježiš hlásajúc protisvetské učenie si je vedomý, že jedná ako Mesiáš. Ale neprehlasuje sa za neho hneď od začiatku, chcejúc sa vyhnúť tomu, aby ho zástupy ľudu, celé preniknuté nádejami národne politickými, nepovolali za vodcu národa a nevykladali si jeho učenie ako politický program. Preto je jeho poslanie nesmierne náročné. Ježiš má poučovať zástupy o veciach, ktoré budú určite zle chápané; ak prehovorí o víťazstve nad zlom, zástupy si to budú vykladať ako kráľovstvo Izraelovo. A predsa musí hovoriť o tých veciach a používať tieto presné výrazy, pretože sú už presne vyjadrené v Písme sv.: Ježiš ako Mesiáš prišiel naplniť Písmo a nie ho rušiť, prišiel stavať a nie búrať. Jeho poslanie smeruje len k vyvolenému národu, ktorý je strážcom dávnych prisľúbení. Akonáhle sa však prísľuby naplnia, účinky jeho poslania sa vylejú na všetky národy zeme.

Preto zakladá stálu spoločnosť, Cirkev.

Ale väčšina jeho vyvoleného národa neprijíma jeho kázanie a jeho najurputnejšími odporcami sa stávajú práve vodcovia ľudu, totiž veľkňazi a farizeji zo synagóg. Pretože jeho činnosť v Galileji prináša nepatrné ovocie, opúšťa ju a odchádza do Júdska a do hlavného mesta Jeruzalema. Ani tu nie sú plody hojnejšie, zato je však oveľa väčšie nepriateľstvo, s ktorým sa stretáva. Veľkňazi a farizeji sú presvedčení o jeho divotvornej moci a súhlasili by tiež s mnohými bodmi jeho náuky. Nemôžu mu však odpustiť otvorenosť, s akou vytýka pokrytectvo vedúcim vrstvám a pevnosť, s akou odsudzuje prázdny vonkajšok, ktorý vysúša náboženský život. Nejakú dobu to s ťažkým srdcom znášajú, ale potom sa ho zmocnia zradou, odsúdia ho pred súdom národa z dôvodov náboženských a spôsobia jeho odsúdenie pred tribunálom zástupcu Ríma z dôvodov občianskych.

Ježiš umrie na kríži.

Po troch dňoch sú jeho sudcovia presvedčení, že vstal z mŕtvych. Učeníci spočiatku neveria; ale neskôr sa o tom presvedčia, keď ho niekoľkokrát vidia, dotýkajú sa ho rukami a hovoria s ním ako predtým, než zomrel.

Paradox Ježiša pokračuje i po jeho smrti. Ako bol za svojho života protikladom sveta, tak bude i spoločnosť ním založená najneuveriteľnejším popretím sveta.

Nenašiel ohlas vo vysokých kruhoch vtedajšej spoločnosti. V celom rímskom impériu ho dejepisci nepoznajú, vzdelaní nevedia o jeho učení, vládnuci ľudia poznamenali nanajvýš v listinách jeho smrť ako smrť vzbúreného otroka a viac na neho nemysleli; i náčelníci jeho národa sú ochotní v radosti nad jeho zmiznutím úplne na neho zabudnúť. Spoločnosť ním založená sa zdá umierať ako on, keď visel na kríži. Proti Ježišovej spoločnosti stojí svet, pozoruje víťazoslávne jej smrteľný zápas, ako víťazne stáli veľkňazi pri päte jeho kríža.

A zatiaľ táto umierajúca spoločnosť celkom neočakávane povstáva a tlačí do náruče celý svet. Uplynú síce tri storočia prenasledovania a krviprelievania, kedy sa zdá, že agónia kríža sa predlžuje o tristo rokov, alebo že sa opakujú znovu tri dni Ježišovho pobytu v hrobe; ale po týchto troch storočiach sa stáva svet verejne Ježišovým stúpencom.

Tým však dosiaľ nie je kráľovstvo sveta prekonané a boj pokračuje v takpovediac zmenených formách, ale s rovnakou tvrdošijnosťou ako predtým.

Ježiš, teda dielo ním založené, sa stáva v dejinách ľudskej vzdelanosti vždy viac „znamením, ktorému bude odporované". Jeho paradoxné a veľmi prísne učenie prijímajú nespočetní ľudia a zachovávajú ho s nesmiernou láskou, schopnou najvyšších obetí. Nesmierny počet iných ho však zavrhuje s neoblomnou urputnosťou a nenávidí so zúrivým odporom. Povedali by sme, že sa okolo tohto znamenia, ktorému bude odporované, zoskupilo úsilie najvzdelanejšej vrstvy ľudského pokolenia, jedni, aby ho povýšili, druhí, aby ho pošliapali.

V zúrivom boji nechýba ani nástrah, ani prekážok. Často sa objavujú davy so zástavami, podobnými „znameniu, ktorému bude odporované" a hlučne sa dovolávajú príkazov Ježišových o bratstve a láske, ktoré sú poddaným sveta celkom neznáme. Ale úskok sa dlho neudrží a pretvárka sa prezradí cudzím hlasom i prízvukom.

Je isté, že Ježiš dnes žije medzi ľuďmi viac, než kedykoľvek inokedy. Všetci ho potrebujú, buď aby ho milovali, alebo aby sa mu rúhali. Ale nevšímať si ho nemôžu. Mnohí ľudia v minulých dobách došli k veľkej láske. Sokrates u svojich žiakov, Julius Caesar u svojich legionárov, Napoleon u svojich vojakov. Dnes títo ľudia nenávratne zmizli, žiadne srdce pre nich nebije, žiadny človek by za nich neobetoval život, ba ani statky, i keď ich ideály niektorí ešte obhajujú. Ak sa niekto stavia proti ich ideálom, nikomu ani nenapadne rúhať sa Sokratovi alebo Juliusovi Caesarovi alebo Napoleonovi, pretože ich osoby stratili vplyv a sú prekonané. Ježiš nie; Ježiš je dosiaľ milovaný a dodnes sa mu rúhajú; dosiaľ sa ľudia zriekajú bohatstva ba i života, buď z lásky k nemu alebo z nenávisti k nemu.

Nikto z živých nežije tak skutočne ako Ježiš.

Ježiš je „znamením, ktorému budú odporovať" i ako historickej udalosti. Veľkí dejepisci vtedajšieho vysokého sveta ho naozaj nepoznajú. Nie je to nič divného, pretože boli oslepnutí leskom Augustovho Ríma a nemali bystrého postrehu, ani dejinných dokladov, aby mohli popísať akéhosi barbara z „odpornej roty otrokov". Tým však nie je povedané, že by postava Ježišova bola historicky menej dosvedčená a zaistená než Augustus, alebo jeho slávni súčasníci. Bolo by dnes iste vrúcnou túžbou vedieť o ňom oveľa viac, než je nám známe; i keď je toho, čo sa nám zachovalo menej, než si prajeme, majú spisovatelia, ktorí to zaznamenali, veľkú vážnosť. Z týchto štyroch spisovateľov sú dvaja očití svedkovia, ktorí žili Ježišovi po boku takmer po celý jeho verejný život; druhí dvaja sa o tom dozvedeli priamymi otázkami u svedkov. Všetci štyria píšu so vzácnou jednoduchosťou, prostotou a akosi bez účasti na udalostiach ako príjemných, tak bolestných, ktorá síce nevylučuje priľnutie, ale vie sa nad ne povzniesť. Niet pochýb, že všetci štyria sledujú účel šíriť čo najviac známosť o osobe Ježišovej a rozosiať všade vieru v neho. Ale práve preto bolo potrebné ísť cestou nestrannosti a pravdy, lebo mohlo povstať tisíce zúčastnených svedkov a vyvrátiť rozprávanie, ktoré by bolo vymyslené a tendenčné. Historickej záruke, ktorú máme pre skutky a náuku Ježišovu, sa nevyrovnajú doklady o Augustovi a jeho najslávnejších rovesníkoch.

Ale i tu, rovnako ako všade inde, kladú sa prekážky onému „znameniu, ktorému bude odporované". Ježiš, ako nám ho popísali štyria dejepisci, nie je pravý a nemôže byť pravý, pretože je nadprirodzený; jeho postavu, nakreslenú evanjelistami, je potrebné uviesť rozumne na prirodzenú mieru a zbaviť ju všetkého zázračného; to je cieľ racionalistickej kritiky.

Začiatok učinil Reimarus, ktorý tvrdí, že evanjelisti sú obyčajní podvodníci a luhári. - Nasleduje Paulus, ktorý berie evanjelistov do ochrany. Sú vraj úplne vierohodní a spoľahliví, lenže sú príliš nadšení a neskúsení, takže správne nechápu, čo vidia. - Pokračuje Strauss: evanjelisti nemienia písať pravé dejiny, ale vykladajú mýty a abstraktné pojmy v rúchu historických udalostí. – Baur sa díva na vec z iného hľadiska; rozprávanie evanjelistov je výslednicou rozporov v sociálnom živote Cirkvi a obsahuje veľmi málo historického. – Hneď nato Bauer dodáva, že evanjeliá neobsahujú dejinného vôbec nič, že Ježiš nikdy neexistoval, ale že je mýtickým výmyslom. – Potom prichádza liberálna škola, pre ktorú je Ježiš akýmsi protestantským pastorom, kazateľom, rozplývajúci sa súcitom k ľudstvu a náboženským citom k Bohu. – Potom predstupuje škola eschatologická a tvrdí, že Ježiš je zvrátený blúznivec, ktorý vidí blízky koniec sveta a preto káže svoje nezmyselné učenie odriekania a sebazaprenia. – Nakoniec sa títo racionalisti vracajú k Bauerovej myšlienke a prehlasujú, že Ježiš je bytosť mýtická, ktorá nikdy nežila na tvári zeme.

Všetky tieto výklady sú nutným výsledkom vzájomnej reakcie a neskorší výklad úplne popiera, čo povedal predošlý. V jednom sa však všetky dokonale zhodujú: tvrdia totiž súhlasne, že Evanjeliá odporujú historickej skutočnosti a že ten Ježiš, ako ho líči tradícia, nie je pravý.

Z toho plynie veľmi veľavravný dôsledok. Ak nie je Ježiš, ako ho líči tradícia, pravý, a ak sa na druhej strane dosiaľ nenašiel dôkaz, ako a v akej miere nie je pravý, vyplýva z toho, že je úplne vylúčené písať vedecký život Ježišov. A to sa tiež skutočne deje. Veľké životopisy Ježišove, ne ktoré bola zvláštne bohatá liberálna škola, sa dnes už neobjavujú a nanajvýš sa zbežne kreslia veľmi kusé obrysy postavy Ježišovej, pričom sa rysy bezpečne historické takmer strácajú. Historický Ježiš, miznúci a nepostihnuteľný, je prakticky veľmi podobný Ježišovi celkom mýtickému; to je posledné slovo racionalistickej kritiky o evanjeliách.

Takže, to všetko je len epizóda v tisícročnom zápolení Ježiša so svetom. Povedali sme, že tento zápas neustane, dokiaľ jeden z dvoch protivníkov úplne nezdolá druhého. Preto bojuje svet proti Ježišovi na poli dejín, aby z nich pokiaľ možno najviac vyhladil jeho postavu.

Táto taktika je stará. Už farizeji sa pokúšali vyhladiť po Ježišovi všetko, skutky, učenie, ustanovenia; celkom i pred jeho chladným telom cítili taký strach, že ho zapečatili v hrobke a postavili k nej stráž. Po farizejoch bol Ježiš tisíckrát vyhladený z povrchu zeme a zapečatený v hrobe a podľa časových pomerov boli k jeho hrobu postavené na stráž svetská Moc alebo Náboženstvo, Filozofia alebo Veda, Demokracia alebo Aristokracia alebo Národ.

Ale čo sa stalo v minulosti? A čo sa stane v budúcnosti?

Evanjeliá rozprávajú, že Ježiš vstal z hrobu, ktorý farizeji zapečatili. Dejiny rozprávajú, že sa Ježiš tisíckrát usmrtený ukázal zakaždým v plnšom živote než predtým. Pretože ide o rovnakú taktiku, môžeme plne veriť, že sa to isté stane s Ježišom ukrižovaným historickou kritikou.

Títo kritici nemajú totiž vôbec pôvodnosti. Nerobia nič iné, než že opakujú stále tú istú taktiku, napodobňujú tie isté metódy. Priučili sa metóde farizejov, priučili sa i od diabla.

Keď Renan vylíčil smrť Ježišovu, napísal: „Odpočívaj vo svojej sláve, vznešený zakladateľ! Dielo tvoje je dokonané, je založené tvoje Božstvo. Neobávaj sa už, že sa zrúti pre nejakú chybu stavba, ktorú si vybudoval; odteraz, zbavený ľudskej krehkosti, budeš vidieť z výsosti božského mieru nekonečné dôsledky svojich činov... Po tisíce rokov bude svet počúvať teba: budeš vlajkou nášho odporu, znamením, pod ktorým bude uskutočnená najkrutejšia bitka. Majúc tisíckrát viac života, tisíckrát viac lásky po svojej smrti než v dňoch svojej pozemskej púti, staneš sa uhoľným kameňom ľudstva a vytrhnúť z neho tvoje meno, znamenalo by otriasť jeho základmi. Nebude sa rozlišovať medzi tebou a Bohom" atď. atď.

Takže, toto sú len frázy; je to planá chváloreč, ktorá nie je ani úprimná, ani pravdivá. A ešte niečo horšie: celá tiráda je literárna krádež a bola ukradnutá práve diablovi. Lukáš(4, 41) hovorí, že na Ježišov rozkaz „vychádzali od mnohých i zlí duchovia, kričiac a volajúc: Ty si Syn Boží!" Keď sa toto stručné a hutné prehlásenie diablovo rozmení na niekoľko viet plazivej prózy, bude z toho rečnenie Renanove.

Medzi týmito dvoma je potrebné dať v našom prípade prednosť diablovi. „Otec lži" je omnoho povolanejší a predovšetkým pravdovravnejší.

A zápas okolo „znamenia, ktorému bude odporované", bude pokračovať, pokiaľ budú na tomto svete žiť synovia človeka.

 

 

zdroj:

Giuseppe Ricciotti: ŽIVOT JEŽIŠA KRISTA, Praha 1948. NIHIL OBSTAT: Prael. Dr. O. Švec, censor; IMPRIMATUR: Prael. Dr. T. Opatrný; Preklad: Dr. J. Kulač, Dr. J. Zvěřina.
preklad: © PROGLAS
dátum: 05.IV.2005

späť na hlavnú stránku

[CNW:Counter]