späť na hlavnú stránku

biblická archeológia

RESURREXIT
Zmŕtvychvstanie Kristovo vo svetle viery a vedy

Univ. prof. Dr. Mikuláš Višňovský

Úvodom          

Časť prvá.

Poznámky úvodné       

1.       Význam Kristovho zmŕtvychvstania pre vieru a kresťanský život

2.       Mesiánske predstavy apoštolov a zmŕtvychvstanie Kristovo    

3.       Apologetický význam a problematika Kristovho zmŕtvychvstania          

4.       Poznámky o hodnovernosti svedectiev Nového zákona

Časť druhá.

Historická skutočnosť a nadprirodzený charakter Kristovho zmŕtvychvstania

A.      Kristovo zmŕtvychvstanie historickou skutočnosťou     

1.       Historická skutočnosť smrti Ježišovej  

2.       Historická skutočnosť zmŕtvychvstania Ježišovho        

a)       Zpravodajcovia zmŕtvychvstania      

b)      Problém prázdneho hrobu    

c)       Problém christofanií 

B.      Nadprirodzený charakter Kristovho zmŕtvychvstania     

1.       Zázrak a splnené proroctvo     

2.       Veľkonočné udalosti v psychológii apoštolov  

Časť druhá.

Historická skutočnosť a nadprirodzený charakter Kristovho zmŕtvychvstania.

A. Kristovo zmŕtvychvstanie historickou skutočnosťou.

1. Historická skutočnosť smrti Ježišovej.

Zástupcovia negatívnej kritiky nezabudli na žiadon prostriedok, nevypustili ničoho z rúk, o čom sa domnievali, že by to mohlo zmŕtvychvstanie Kristovo zbaviť jeho nadprirodzeného charakteru. Vo všeobecnosti zostávajú kritikom iba dve cesty dôvodenia, iba dve možnosti dokazovania, popierania. Jedna z nich je: dokázať, že Kristus ani skutočne nezomrel, jeho „smrť" bola iba zdanlivou smrťou, mdlobou, z ktorej sa zanedlho prebral a za nejaký čas ešte žil. Druhá cesta by bola: dokázať, že Kristus síce zomrel skutočnou smrťou, avšak už nikdy sa z nej neprebral k novému životu, ale podľahol zákonu smrti, ako hociktorý obyčajný človek-smrteľník. Vtedy však všetko to, čo bolo o jeho zázračnom vzkriesení povedané a napísané, je dielom cieľavedomého zavádzania, náročky rozširovaného klamstva, alebo vizionárskeho poblúdenia, halucinácií niektorých zainteresovaných.

S katolíckej strany je tradičnou metódou, že sa najsamprv dokáže skutočná smrť Kristova.

V najvýraznejšej forme, po mnohých modifikáciách, ktoré neskoršie previedli zpomedzi iných Hase, Schleiermacher, Gfrörer, nachádzame teóriu zdanlivej smrti (Scheintodhypothese, hyp. mortis apparentis) v knihe heidelbergského racionalistu Paulusa.1)

Jeho myšlienky o „zdanlivej" smrti Kristovej sú tieto: Smrť na kríži nastávala postupným, z vnútrajška postupujúcim zmeravením, stuhnutím, tela. Bol to dlhý proces a najpomalejší spôsob smrti. Ježiš však „zomiera" nápadne rýchle, ba aj hlasný výkrik pred sklonením hlavy vraj ukazuje, že sily Ježišovo ešte neboly vyčerpané. Tu teda neišlo o chvíľku smrti, ale iba o nejaké smrti podobné stuhnutie tela. Pri takýchto stuhnutiach tela však odumieranie nastáva veľmi pomaly a trvá až po proces rozkladu tkanív.

Rozličné priaznivé zovňajšie okolnosti pripravily a zapríčinily dokonalé ožitie Ježiša. Tak bodnutie kopijou, ktoré načim pokladať iba za menšiu trhlinu kožnú, uľahčila činnosť srdečnú odtokom krvi. Chladný a nie vzduchotesne uzavretý hrob, ako aj vôňa rozličných aromatických prípravkov, proces ožívania výdatne podporovaly. Ježiš na kríži upadol iste do akéhosi bezvedomia a teda prestala uňho aj činnosť smyslov. Búrka a zemetrasenie však natoľko prebudily Ježiša, že funkcia smyslov sa stala opäť normálnou. Ba zemetrasením bol odvalený aj veľký kameň hrobový. Ježiš potom už iba odložil plachty, do ktorých bol zavinutý a zadovážil si záhradnícky oblek. Preto myslela Mária z Magdaly, že vidí záhradníka... Takéto ožitie ukrižovaného sa vraj stalo už aj inokedy.2)

Paulusovu hypotézu dnes nik nepokladá za vážnu, veď pri bežnom pohľade na jeho tvrdenia obdivujeme síce fantáziu tohoto kritika-racionalistu, zbadáme však hneď, že tieto veci nemajú ničoho spoločného so skutočnými tragickými udalosťami veľkopiatočnými na Kalvárii.

Máme pevné a neochvejné svedectvá o skutočnej smrti Ježišovej. Je to predovšetkým súhlasné svedectvo všetkých štyroch evanjelistov. Ján ako očitý svedok hovorí: „Naklonil hlavu a vypustil dušu."3)

Máme tu ďalej dôkaz smrti Kristovej zo spôsobu, ktorým sa správalo mužstvo rímskej exekucionálnej čaty vojenskej. Aby agónia popravených bola skrátená, vojaci dostali rozkaz polámať kosti ukrižovaných, aby tak mŕtve telá mohly byť s krížov sňaté ešte pred začiatkom posvätného sabatu. Táto surová procedúra vykonaná bola na oboch zločincoch spolupopravených, u Ježiša však k tomu nedošlo: bolo zjavné a viditeľné, že už zomrel. Aby sa však o nastalej smrti lepšie presvedčili (mohli hlásiť svojmu predstavenému s istotou absolútnou), jeden z vojakov prebodol kopijou Kristov bok a z rany tiekla ihneď „krv a voda.4)

Keby teda Kristova smrť nebola nastala už prv, nepochybne musela nastať po mocnom bodnutí kopijou rímskeho vojaka, iste nie priveľmi nežného. To je zjavné už z veľkosti rany, do ktorej Tomáš neskoršie mohol vložiť svoju ruku.5)

Rozklad krvi na „sérum" a „placentum" (Blufwasser u. Blutkuchen) dokazuje tiež neomylne, že smrť Kristova nastala už skoršie.6)

Skutočnú smrť Ježišovu dokazuje aj úradná zpráva, vojenské hlásenie stotníka, ktorý bol — ako to vieme z Mk 15, 39 - prítomný pri ukrižovaní. „Ale Pilát čudoval sa, že už umrel. I povolal stotníka a spýtal sa ho, či už umrel. A keď sa to dozvedel od stotníka - bolo to teda dnešnou terminológiou úradné zistenie — daroval telo Jozefovi."7)

Pilát pochyboval o smrti Ježišovej, „čudoval sa". Nie je vylúčené, že čakal zázrak, veď mohol počuť o toľkých zázrakoch Ježišových. Azda sa mu zdala smrť priskorá pre mladý vek Ježišov. Pravdepodobnejšia je však mienka Belserova.8) Pred príchodom Jozefa Arimatejského do miestodržiteľského paláca (Jo. 19, 38), chodili tam už Židia a predpokladajúc, že všetci ukrižovaní sú ešte nažive, prosili Piláta, aby na ukrižovaných dal previesfcrurifragium", polámanie kostí, aby tak urýchlili sňatie mŕtvych tiel pred sabatom.9)

Jánove slová o pohrebe Ježišovom jasno dokazujú, že bolo pochované mŕtve telo Kristovo. Jozef Arimatejský, Nikodém a galilejské ženy „vzali teda telo Ježišovo a zavinuli ho do plachiet s voňavkami, ako je u Židov obyčaj pochovávať".10) To by sa nijako nebolo mohlo stať, keby o smrti Kristovej boli mali aj len najmenšiu pochybnosť, alebo len možnosť pochybnosti. Potom: celý spôsob pohrebu, ovinutie jednotlivých údov do plátna, zabalzamovanie množstvom voňavého balzamu („asi sto funtov miešaniny z myrhy a aloe" - Jo. 19, 39). Tieto dusivé esencie pri balzamovaní používané, uloženie v úzkom, skalnatom hrobe, uzavretom priliehajúcou kamennou doskou, všetko to mohlo „zomdletého" skôr udusiť, ako by ho vzkriesilo z mdlôb. Z priateľov Ježišových práve učeníci, apoštoli boli tak silne presvedčení o skutočnej smrti Ježišovej, že neuverili prvým zprávam o jeho zmŕtvychvstaní.11)

Nepriatelia Ježišovi, ktorým veľmi záležalo na rozhodnom diskreditovaní Ježiša a jeho učenia, ani najmenej nepochybujú o smrti Ježišovej a jedinou ich starosťou je, aby učeníci neukradli mŕtve telo z hrobu. Veľkňaz a farizeji idú k Pilátovi s prosbou o stráž k hrobu, a to s predpokladom, že Ježiš už zomrel.12) Neskoršie rozširujú zprávu, že učeníci ukradli z hrobu mŕtve telo.13)

Tacitus píše (Annal. 15, 44): „Christus... supplicio affectus erat..." A už pred ním Jos. Flavius (Antiqu. Iud. 23, 23) píše o smrti Kristovej.

2. Historická skutočnosť zmŕtvychvstania Ježišovho.

a) Zpravodajcovia zmŕtvychvstania.

O zmŕtvychvstaní Kristovom nám zanechali zprávy štyria evanjelisti a apoštol Pavol, teda všetko svedkovia Nového zá­kona, ktorých hodnovernosť je biblickou vedou kritickou jasne dokázaná.

Aby sme jednotlivým zprávam o zmŕtvychvstaní a ich sú­visu, ako aj zdanlivým protirečeniam porozumeli, treba mať ustavične pred očami úmysel, cieľ jednotlivých zpravodajcov, ktorý chceli svojou zprávou, svojím sve­dectvom dosiahnuť. Načim vedieť, komu písali svoje diela a čo chceli u adresátov dosiahnuť.

Keď odhliadneme od diel apokryfných, ktoré sa tiež zmie­ňujú o zmŕtvychvstaní Ježišovom, máme spolu šesť bi­blických zpráv o veľkonočných udalostiach, v ktorých sa verne odzrkadľuje „veľkonočná viera" pracirkvi. To načim povedať najmä o zpráve sv. Pavla (1- Cor. 15, 3 sqq). Naši zpravodajcovia sú leda títo: Matúš, Marek, Lukáš, Ján a Pavol. Z nich sv. Lukáš evanjelista má aj v Skutkoch apoštol­ských sopár sumárnych, ale veľavýznamných poznámok (1,3-9, 10, 40 sq).

Pavlova zpráva je s historického stanoviska nepochybne najcennejšia. „Lebo odovzdal som vám predne, čo som i prijal: že Kristus umrel za naše hriechy, podľa Písiem (Iz. 53, 4-8); a že bol pochovaný, a že vstal z mŕtvych tretieho dňa podľa Písiem


(Jon. 2, 1; Mat. 12, 40); a že zjavil sa Kefasovi, a potom jedenástim (podľa gréckeho textu τοίς δώδεχα). Potom zjavil sa viac než päťsto bralom spolu, z ktorých mnohí až dosiaľ žijú, niektorí však usnuli. Potom sa zjavil Jakubovi, neskoršie všetkým apoštolom. Naposledy však zo všetkých ako nedochôdčaťu zjavil sa i mne" (Act. 9, 5; Efez. 3, 8).

„Lebo" a „a že" slovenského textu je vyjadrené v gréčtine spojkou δτι. Zorell ju menuje δτι opakujúce, „iterativum". To by poukazovalo na pevné formulovanie katecheticko-liturgické, najmä v súvise s ustavičným poukazovaním na Písma (χατά τάς γραφάς).14)

Keď Pavol spomína zjavenia, myslí tu nepochybne na zjavenia smyslami poznateľné a nie iba na vízie. To je jasné už z kontextu. Veď na uvedenom mieste zo zmŕtvychvstania Ježišovho dokazuje Korinťanom telesné vzkriesenie mŕtvych. Nie je však zmienka o tom, že by chcel všetky zjavenia vypočítať, uviesť. Uvádza iba tie, ktoré majú mimoriadnu dokazovaciu silu.15)

Zpráva sv. Pavla nám ukazuje najstaršiu kresťanskú tradíciu, vieru pracirkvi a je samým Pavlom označená ako podstatná časť apoštolského učenia. Pavol totiž zdôrazňuje, že, čo bol ako prvotné učenie o zmŕtvychvstaní Kristovom Korinťanom odovzdal pri apoštolskej misijnej kázni, keď ich navštívil v r. 49 alebo 50, to aj sám prijal (δ χαί παρέλαβον) ako staršiu tradíciu. Tento výraz shoduje sa s tým, ktorým aj rabíni Pavlovho veku uvádzali svoju náuku, ako „prijatú", teda ako tradíciu, ako učenie, patriace k staršiemu podaniu.16) Tu teda Pa­vol neuvádzal svoju súkromnú náuku, nedôvodil dôkazmi svoj­ho vlastného myslenia, ale opieral sa o najstaršie ústne podanie cirkvi - azda o základnú vetu kánona apoštolských kázní, azda o najstaršie krstné vyznanie viery.17)

Tu teda stojíme pred zprávou, svedectvom najstaršej cirkvi o zmŕtvychvstaní Ježišovom.

Pavlova zpráva označuje bližšie aj pramene, z ktorých po­chádza, keď je označená ako „prijatá". Vieme z listu ku Galaťanom18), že Pavol hneď po svojom veľkom zážitku pred Da­maskom odišiel do Arábie a znovu navrátil sa do Damasku (v. 17). Urobil to čiastočne preto, aby sa vyhnul nenávisti, ba aj úkladom Židov, čiastočne však preto, aby v samote rozjímal o veľkých udalostiach s ním tak úzko spojených.

Po troch rokoch odchádza Pavol do Jeruzalema „oboznať sa s Petrom" (Gal. 1, 18). Tu ostal pätnásť dní a mimo Petra našiel tu aj Jakuba Mladšieho, „brata Pánovho" (Gal. 1, 19). A tu je Pavol už pri najpôvodnejšom, najstaršom prameni kre­sťanskej tradície: Pavol „prijal" veľkonočnú tradíciu od apoštolov, predovšetkým od Petra samého, ďalej od Jakuba Mlad­šieho. Oba apoštolovia spolu so sv. Jánom boli svedkami ce­lého života Pánovho a to svedkami najdôležitejšími. Pavol sám ich označuje ako „stĺpy" („Jakub, Kefas a Ján, ktorí sa zdali byť stĺpmi" - Gal. 2, 9), „ktorí videli sa byť niečim" (Gal. 2. 6), totiž v pracirkvi boli pokladaní za najváženejších, najúctyhod­nejších.

Túto mienku potvrdzuje aj okolnosť, že Pavol spomína predovšetkým tie zjavenia Pána, ktorými boli Peter a Jakub vyznačení. Inak len Lukáš zmieňuje sa letmo o stretnutí sa Vzkrieseného s Petrom (24( 34). O christofanii, ktorej bol účast­ný Jakub, zmieňuje sa mimo Pavlovej zprávy iba apokryfné „Evanjelium H e b r e j c ov", ktoré popri „Evangelium Petri"19) jediné prichádza do úvahy v súvise so zprávou o veľkonočných udalostiach. Podľa mienky E. Riggenbacha však čokoľvek má „Evanjelium Hebrejcov" mimo zprávy Pavlovej - teda aj zjavenie Jakubovi - nemá vraj historickej ceny.

Pavol sa však opiera v svojej zpráve nielen o najstaršiu tradíciu obce jeruzalemskej vo všeobecnosti, ale o výroky apoštolov Petra a Jakuba. Keď však podľa listu Galafanom (2, 1), kladieme rok obrátenia Šavlovho na rok 33, tak toto svedectvo Pavlovo o veľkonočných udalostiach siaha až po rok 36.

G o e b e l20) myslí, že hlavným predmetom rozhovoru Pavla po jeho obrátení v Damasku s Ananiášom a s tamojšími kres­ťanmi bolo práve zmŕtvychvstanie Pána. Tak by bola viera vo zmŕtvychvstanie Kristovo dokázaná prísne historic­ky až po obrátenie Pavlovo.

Pavol (1. Kor. 15. hl.) obracia sa proti tým, ktorí popierali tela z mŕtvych vzkriesenie a tým aj zmŕtvychvstanie Kristovo. Záleží mu preto veľmi na tom, aby uviedol len svedkov autori­tatívnych. Preto spomína na tomto mieste Kefasa a dvanástich (τοίς δώδεχα), neuvádza však svedectvo žien akiste preto, lebo toto by boli adresáti jednoducho odmietli.21)

Pavol však chcel Kristovo telesné vzkriesenie z mŕtvych dokázať ako historické faktum.22)

Teraz si všimnime evanjelistov, ako zpravodajcov veľko­nočných udalostí. O ich hodnovernosti sme si najpotrebnejšie už povedali. Práve v zprávach o veľkonočných udalostiach nachádzame dosť nesrovnalostí medzi jednotlivými zpravodajcami. A to by mohlo mnohých pomýliť. Už vopred načim však vyhlásiť, že tieto nesrovnalosti nedotýkajú sa zpráv, ktoré siahajú na podstatu veci, ale len menších a teda menejvýznamných podrobností. Felder23) udáva jadrne príčinu tých­to nesrovnalostí vo veciach menej podstatných: „Jeder Evangelist stellt die am Grabe Jesu beginnenden und mit der Himmelfahrt des Herrn abschliessenden Episoden in eigener und eigentümlicher Weise dar, nach Massgabe der von ihm benützen Tradition, des persönlichen Standpunktes und des Zweckes der einzelnen Evangelien."

Aj v zprávach evanjelistov o veľkonočných udalostiach vyráža sa individualita, vlastné ponímanie evanjelistov podľa toho starého „si duo faciunt idem, non est idem". Pramene, z ktorých zpravodajcovia čerpali, boly rozličné a ciele jedno­tlivých evanjelií tiež. Preto nie je div, keď sa žiadnej harmonistike evanjelií nepodarí všetky zprávy, teda aj týkajúce sa podrobností nepodstatných, uviesť do plnej srovnalosti. Nám postačuje, keď sa to podarí pri zprávach podstatného význa­mu. Text evanjelií podľa možnosti srovnaný uvádzame nižšie.24) Táto harmonistika evanjelií znázorňuje synopticky správy evanjelistov a pri čítaní jednotlivých statí urobí dobrú službu čitateľovi.

Mimo tohto pokusu srovnať zprávy evanjelií však pokla­dáme za potrebné udalosti veľkonočné srovnať aj v nepreru­šovanom celku.

Ako sa teda odohraly veľkonočné udalosti?

V sobotu ráno ide viac žien k hrobu, aby znova pomazaly mŕtve telo. Na ceste si uvedomujú, že hrob Ježišov je uzavretý ťažkým kameňom a hneď vzniká otázka, ako sa dostať dnu? O stráži k hrobu postavenej nevedia práve tak nič, ako apoštolovia sami. Vzkriesenie Pána Ježiša a s tým priamo súvisiace udalosti (zjavenie sa anjela, zemetrasenie, odvalenie kameňa, útek strážnikov) odohraly sa už skoršie. Ženy nájdu hrob prázdny. Mária z Magdaly ponáhľa sa zpäť hlási to Petrovi a Jánovi. Medzitým upovedomí anjel ostatné ženy o zmŕtvychvstaní Kristovom. Podľa Mat. a Luk. vrátia sa ženy do mesta a prinesú zprávu apoštolom,- podľa Marka sú naľakané a nehovoria o udalostiach nikomu. Peter a Ján po zpráve Márie z Magdaly idú k hrobu; aj ona sama sa vráti a, ako Markovo evanjelium, poznamenáva (16, 9) má prvé zjavenie Vzkrieseného. Na otázku, ako sa má vec so zjavením ženám na zpiatočnej ceste, o ktorom hovorí Matúš, je ťažko odpovedať. Nie je vylúčené, že Matúš, ktorý aj inokedy rád shrnuje udalosti, myslí tu na zjavenie, ktorého bola účastná Mária z Magdaly. Je však tiež možné, že po zpráve anjelovej sa ženy najprv v nerozhodnosti zdržaly v záhrade, nevediac, čo majú robiť. Tak sa azda vrátily k hrobu v čase, keď sa Ježiš zjavil Márii z Magdaly. A tak mohly byť spolu s ňou účastné tohto zjavenia. Tretia možnosť: po odovzdaní zprávy apoštolom, vrátily sa k hrobu po druhý raz a vtedy sa im Ježiš zjavil.25)

Načim poznamenať, že emauzskí učeníci vedia čosi o niektorých epizódach zmŕtvychvstania: o zjavení anjelovom, o zpráve zmŕtvychvstania a o ceste Petra a Jána k hrobu, nevedia však o nejakom zjavení Vzkrieseného (Luk. 24, 22 sqq.).

Ježiš v ten istý deň zjavuje sa Petrovi, dvom učeníkom emauzským na ceste do Emauz a apoštolom bez Tomáša.

O osem dní zjavuje sa zasa apoštolom, s ktorými je už aj Tomáš. Potom sa učeníci odoberú do Galilejska. Tam sa zjaví Ježiš pri jazere Genezaretskom siedmim učeníkom. Tu odovzdá Petrovi primát. Potom zjaví sa všetkým apoštolom na istom vrchu, ktorý nie je bližšie označený; tam dáva apoštolom misijné poslanie. Posledné zjavenie stalo sa zasa v Jeruzaleme bezprostredne pred nanebevstúpením. Zjavenia, o ktorých sa zmieňuje Pavol (zjavenie Jakubovi a „viac než 500 bratom", nie je možné s istotou ani datovať, ani lokalizovať.26) Emauzy, spomínané v súvise s christofaniou zaznačenou u Lukáša obšírne a u Marka celkom nakrátko, biblickej topografii daly spletitú otázku: kde mohly ležať Emauzy? Bolo poukazované na Amwás (Nikopolis), na západnom okraji Judských hôr. Väčšou pravdepodobnosťou sa však drží mienka, že staré Emauzy sú totožné s dnešnou dedinou Kubebe, ležiacou na tri hodiny severozápadne od Jeruzalema.27)

Matúš chce vyvrátiť Židmi vynájdené a rozširované klamstvá o ukradnutí Ježišovho tela jeho učeníkmi. Preto chce ukázať, že z nasledovníkov Ježišových ani nie chlapi, ale ženy došly prvé ku stráženému hrobu nikým nehatene a že týmto ženám sa zjavil Vzkriesený na ráno prvého dňa toho týždňa (28, 9—10). Matúš dokazuje ďalej, že synedristami vynájdené klamstvo o krádeži mŕtveho tela je iba zúfalým pokusom zachrániť naštrbenú autoritu najvyššieho súdneho sboru židovského.28)

Mimo christofanií, ktoré sa staly ženám, zmieňuje sa Matúš ešte aj o inom galilejskom zjavení (28, 16 sq), čo zodpovie celkovému plánu a usmerneniu jeho evanjelia, ktorému slúžia udalosti z galilejskej činností Ježišovej.

Marek svojím spôsobom hodlá len nakrátko pohovoriť o fakte zmŕtvychvstania Kristovho. Jeho evanjelium zdôrazňuje hlavne okolnosť, že učeníci ani najmenej neboli ľahkoverní.

Zprávy evanjelií o veľkonočných udalostiach.

A. Veľkonočné ráno pri hrobe Ježišovom.

Mt 28, 1-10

Mk 16, 1-8

Lk 24, 1-12

Ján 20, 1-10

Po sobotnom však večeri,

keď svitalo v prvý deň týždňa, pri

šla Mária Magdaléna a druhá Mária

pozrieť si hrob.

A hľa, nastalo veľké zemetrase

nie; lebo anjel Pánov sostúpil s ne

ba, pristúpil a odvalil kameň a sa

dol si naň.

A jeho vzhľad bol ako blesk;

a jeho rúcho ako sneh.

A od strachu pred ním zdesili sa

strážci a ostali akoby mŕtvi.

Ale anjel prehovoril a riekol že

nám:

Nebojte sa vy, lebo viem, že hľa-

dáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný.

niet ho tu, lebo vstal, ako povedal,

Prvý ale deň v týždni prišla Mária Magdaléna k hrobu ráno, keď ešte bola tma i videla kameň od hrobu odvalený.

A veľmi včasné prvého dňa v

týždni prišly ku hrobu, keď slnko

už vyšlo.

I hovorily jedna druhej: Ktože

nám odvalí kameň odo dverí hro-

bových?

A keď pozrely, videly kameň od-

valený; bol totižto veľmi veľký.

A keď vošly do hrobu, videly

mládenca sedieť napravo, odetého

bielym rúchom, i ustrnuly.

Ktorý riekol im:

Neľakajte sa! Hľadáte Ježiša Na-

zaretského, ukrižovaného; vstal, niet

ho tu;

A prvého dňa v týždni za ranné-

ho šera prišly k hrobu a doniesly

voňavky( ktoré pripravily.

Tu našly kameň odvalený od hrobu.

A keď ta vošly, nenašly telo Pána Ježiša.

I stalo sa, keď sa nad tým v mysli zarazily, hľa, dvaja mužovia stáli vedľa nich v blýskavom odeve. A keď sa zľakly a klonily tváre k zemi, riekli im: Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?

Niet ho tu, ale vstal; rozpomeňte sa, ako vám hovoril, keď bol ešte v Galilejsku, a riekol: Syn Človeka musí byť vydaný do rúk ľuďom, hriešnym, a ukrižovaný byť, a tretieho dňa . vstať z mŕtvych

Prvý ale deň v týždni prišla Mária Magdaléna k hrobu ráno, keď ešte bola tma

i videla kameň od hrobu odvalený. .

Mt. 28, 1 -10.

Mk. 16, 1-8.

Lk. 24, 1 - 12.

Ján 20, 1 -10.

poďte a pozrite si miesto, kde bol položený,

a chytro iďte, a povedzte jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galilejska, tam ho uvidíte. Hľa, predpovedal som vám.

Tu chytro vyšlý z hrobu s bázňou a veľkou radosťou, a bežaly zvestovať učeníkom.

A hľa, Ježiš stretol sa s nimi a; riekol: Vítajte! Tu ony pristúpily a objaly mu nohy a klaňaly sa mu. i

Vtedy riekol im Ježiš: Nebojte; sa! Iďte, zvestujte mojim bralom;! nech idú do Galilejska, tam ma i uvidia.

Ktoré keď odišly, hľa, niektorí zo strážnych prišli do mesta a zvestovali kniežatám kňazským všetko, čo sa stalo.

I shromaždili sa so staršími a po porade dali mnoho peňazí vojakom, a riekli: Povedzte, že jeho učeníci prišli v noci a ukradli ho, keď sme my pospali.

A keby sa to dopočul vladár, my ho prehovoríme a vás zabezpečíme.

A oni vzali peniaze d spravili tak, ako boli vyučení. I rozniesla sa tá, reč medzi Židmi až po dneskajší: deň.

hľa, miesto, kde ho bolí položili.

Ale iďte, povedzte jeho učeníkom a Petrovi, že vás predíde do Galilejska, tam ho uvidíte, ako vám povedal.

A ony vyšly a utiekly od hrobu, lebo prišiel na ne strach a hrôza. A nepovedaly nikomu nič, lebo sa baly.

Tu rozpamätaly sa na jeho slová.

I navrátily sa od hrobu a zvestovaly to všetko jedenástim. a všetkým ostatným.

A boly to Mária Magdaléna a Johanna a Mária Jakubova a ostatné

s nimi, ktoré to apoštolom povedaly.

A videly sa im tie slová ako blúznenie a neverili im.

Ale Peter vstal a bežal k hrobu.

a keď sa zohol, videl samé povoje

položené, a odišiel a divil sa sám

v sebe tomu, čo sa stalo.

Bežala teda a prišla k Šimonovi

Petrovi a k inému učeníkovi, kto-

rého miloval Ježiš, a riekla im ■.

Vzali Pána z hrobu, a nevieme,

kam ho položili.

Vyšiel leda Peter a ten druhý

učeník a išli k hrobu.

A bežali oba spolu, ale len druhý

učeník čoskoro predbehol Petra a

prvý prišiel k hrobu.

A keď sa nahol, videl ležať

plachty, ale dnu nevošiel.

Vtedy prišiel Šimon Peter, idúc

za ním, a vošiel do hrobu, i uzrel

položené plachty,

a šatku, ktorú mal na hlave, nie

položenú s plachtami, ale osobitne

svinutú na inom mieste.

Až vtedy vošiel i ten učeník, kto-

bol prvý prišiel k hrobu, a videl

a uveril;

lebo ešte neznali Písma, že mu

bolo treba vstať z mŕtvych.

I odišli tí učeníci zase k svojim,

B. Zjavenia jeruzalemské.

1. Mária z Magdaly.

Mk. 16, 9-11.

Ján 20, 11-18.

A keď vstal z mŕtvych ráno prvého dňa v týždni, zjavil sa najprv Márii Magdaléne, z ktorej bol vyhnal sedem diabolstiev.

Ona išla a zvestovala to tým, ktorí s ním bývali, trúchliacim a plačúcim.

A tí, keď počuli, že žije a že ona ho videla, neverili.

kdežto Mária ostala vonku pri hrobe a plakala. A jako tak plakala, nahla sa a nazrela do hrobu.

Tu uzrela dvoch anjelov v bielych šatách sedieť, jedného u hlavy a druhého u nôh, tam, kde bolo položené telo Ježišovo.

Riekli jej títo: Žena, čo plačeš? Riekla im: Preto, že vzali Pána môjho a neviem, kam ho položili.

Keď to povedala, obrátila sa nazad a videla stáť Ježiša, ale nevedela, že je to Ježiš.

Povedal jej Ježiš: Žena, čo plačeš, koho hľadáš? Ona myslela, že je to záhradník, i riekla mu: Pane, ak si ho ty vzal, povedz mi, kam si ho položil a ja si ho vezmem.

Riekol jej Ježiš: Mária! Ona sa obrátila a riekla mu; Rabboni (čo sa vykladá: učiteľ).

Riekol jej Ježiš: Netýkaj sa ma, lebo som ešte nevystúpil k svojmu Otcovi,- ale iď k bratom mojim a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi, k svojmu Bohu a vášmu Bohu.

Prišla Mária Magdaléna a zvestovala učeníkom: Videla som Pána a toto mi povedal.

2. Učeníci emauzskí.

Mk. 16. 12-13.

Lk. 24 13-35.

Potom ukázal sa v inej podobe dvom z nich, cestujúcim a idúcim na dedinu.

I títo išli a zvestovali to ostatným. Ani týmto neverili.

A hľa, dvaja z nich išli toho samého dňa do mestečka, ktoré bolo šesťdesiat honov od Jeruzalema, menom Emauz.

I shovárali sa medzi sebou o tom všetkom, čo sa prihodilo.

Tu stalo sa, keď sa spolu rozprávali a vyzvedali, i sám Ježiš priblíži! sa i išiel s nimi.

Ale oči im boly zadržané, aby ho nepoznali.

I riekol im: Čo sú to za reči, ktoré medzi sebou idúcky vediete a ste smutní?

A odpovedal jeden, ktorému meno Kleofáš, a riekol mu: Ty sám si prespoľný v Jeruzaleme, a nedozvedel si sa, čo sa tam stalo v týchto dňoch?

Ktorým on riekol: Čo? I riekli: S Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž-prorok mocný skutkom i rečou pred Bohom i pred všetkým ľudom;

a jako ho najvyšší kňazi a naši poprední dali odsúdiť na smrť a ukrižovali ho.

No, my sme úfali, že on vykúpi Izraela, ale teraz je tomu všetkému dnes tretí deň, čo sa

to stalo.

Avšak i niektoré ženy z našich nastrašily nás, ktoré predo dňom boly u hrobu;

a keď nenašly jeho telo, prišly a hovorily, že videli zjaviť sa anjelov, ktorí hovoria, že

žije.

I odišli niektorí z našich ku hrobu a našli lak, ako ženy povedaly: jeho však nenašli.

Teda on riekol im: Ó, nesmyselní a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!

Či nebolo treba Kristovi toto trpieť a tak

vojsť do svojej slávy?

A počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im všetky Písma, ktoré boly o ňom.

I priblížili sa k mestečku, kam išli, a on sa staval, ako by mal ďalej ísť.

Ale oni prinútili ho a riekli: Ostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. I vošiel s nimi.

A stalo sa, keď stoloval s nimi, že vzal chlieb a dobrorečil a lámal a podával im.

Tu otvorily sa im oči a poznali ho, a on zmizol im s očú.

I hovorili medzi sebou: Či naše srdce nehorelo v nás, keď hovoril na ceste a otváral nám Písma?

I vstali v tú istú hodinu a vrátili sa do Jeruzalema, a našli shromaždených jedenásť (apoštolov) i tých, ktorí boli s nimi,

hovoriacich: Vstal Pán opravdu a zjavil sa Šimonovi.

I oni rozprávali, Čo sa stalo na ceste a jako ho poznali pri lámaní chleba.

3. Jedenásti v Jeruzaleme, ktorým sa Ježiš zjavil.

Mk. 16, 14.

Lk. 24,36-43.

Ján 20, 19-29.

Naposledy, keď jedenásti stolovali, zjavil sa a vytýkal im ich neveru a tvrdosť srdca, že týra, ktorí ho videli po vzkriesení, neverili.

A keď toto rozprával, stál Ježiš uprostred nich. a riekol im: Pokoj vám! Ja som to, nebojte sa.

Ale oni naľakali sa a prestrašení mysleli si, že vidia ducha.

I riekol im: Čo ste splašení a povstávajú vám pochybnosti v srdciach?

Viďte moje luky a nohy, že ja som to. Ohmatajte ma a viďte, lebo duch nemá tela a kostí, ako vidíte, že ja mám.

A keď to povedal, ukázal im ruky a nohy.

A keď oni ešte neverili a divili sa od radosti( riekol: Máte tu niečo zajesť?

A oni podali mu kus pečenej ryby a plást medu.

A keď si zajedol pred nimi, vzal ostatky a dal im.

A keď bol večer toho prvého dňa v týždni, a dvere boly zatvorené, kde učeníci boli shromaždení zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a stal si uprostred a riekol im: Pokoj vám!

A keď to povedal, ukázal im ruky a bok. Zaradovali sa teda učeníci, že videli Pána.

A riekol im zase: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás.

Keď to riekol, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha svätého.

Ktorým odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im, a ktorým zadržíte, zadržané sú.

Ale Tomáš, jeden z dvanástich, ktorý sa nazýva Blíženec, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš.

Riekli mu teda iní učeníci: Videli sme Pána. Ale on im riekol: Ak len neuvidím jazvy od klinov a nevložím svoj prst do miesta klinov a nevložím svoju ruku do boku jeho, neuverím.

A po ôsmich dňoch boli zase učeníci vnútri a Tomáš s nimi. Prišiel Ježíš zatvorenými dvermi a stal si uprostred a riekol: Pokoj vám!

Potom riekol Tomášovi: Vlož svoj prst sem a pozri mi na ruky a vztiahni svoju ruku a vlož do boku môjho, a nebuď neveriaci, ale veriaci.

Odpovedal Tomáš a riekol mu: Pán môj a Boh môj.

Riekol mu Ježiš: Že si ma videl, Tomáš, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.

C. Zjavenia galilejské.

1. Rozposlanie apoštolov na hore.

Mt. 28, 16-20.

Mk. 16, 15-18.

Jedenásti učeníci ale odišli do Galilejska na horu, kde im Ježiš ustanovil.

A keď ho uzreli, klaňali sa mu, ale niektorí pochybovali.

Tu pristúpil Ježiš, hovoril k nim a riekol: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi,

iďte teda, učte všetky národy, a krstite ich: V mene Otca i Syna i Ducha svätého,- učte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.

I riekol im: Iďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu Í

kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude zatratený.

A tých, ktorí uveria, tieto znamenia budú nasledovať: V mojom miene budú vyháňať diabolstvá, novými jazykmi hovoriť.

hadov dvíhaj a keď niečo smrtonosného vypijú, neuškodí im; na chorých budú ruky vkladať a tí budú sa dobre mať.

2. Zjavenie pri jazere Genezaretskom.

Ján 21, 1-24.

Potom zjavil sa Ježiš zase učeníkom u mora Tiberiadského, a zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter a Tomáš, ktorý sa zovie Blíženec, a Natanael, ktorý bol z Kány Galilejskej, a synovia Zebedejovi a iní dvaja z jeho učeníkov. Riekol im Šimon Peter: Idem loviť ryby. Riekli mu: Pôjdeme aj my s tebou. Vtedy vyšli a vstúpili do lode, a tej noci nechytili nič. A keď bolo ráno, stál Ježiš na brehu, ale učeníci nezbadali, že je to Ježiš, Riekol im teda Ježiš: Dietky, či máte čo zajesť? Odpovedali mu.- Nie. Riekol im: Spustite sieť na pravú stranu lode, a nájdete. Spustili teda, a už nevládali ju vytiahnuť pre množstvo rýb. Tu riekol učeník, ktorého Ježiš miloval, Petrovi: To je Pán. Keď Šimon Peter počul, že je to Pán, opásal sa odevom (lebo bol nahý) a skočil do mora. Iní tiež učeníci priplavili sa na lodi, neboli totiž ďaleko od zeme (len asi na dvesto lakťov), a ťahali sieť s rybami. A keď vystúpili na zem, videli rozložené žeravé uhlie a na ňom rybu, i chlieb. Riekol im Ježiš: Prineste z rýb, ktoré ste teraz chytili. Vtedy Šimon Peter vystúpil (na loď) a vytiahol na zem sieť, naplnenú stopäťdesiattromi veľkými rybami. A hoci ich toľko bolo, sieť sa neroztrhla. Riekol im Ježiš: Poďte, obedujte. A nikto z obedujúcich neopovážil sa ho spýtať: Kto si ty? lebo vedeli, že je to Pán. Tu prišiel Ježiš a vzal chlieb a podával im, a podobne i rybu. To už po tretie zjavil sa Ježiš svojim učeníkom, čo bol vstal z mŕtvych.

A keď poobedovali, riekol Ježiš Šimonovi Petrovi: Šimon Jánov, miluješ ma viac, ako títo? Riekol mu: Áno, Pane, ty vieš, že ťa milujem. Riekol mu: Pas baránky moje. Riekol mu zase:

Šimon Jánov, miluješ ma? Odpovedal mu.- Áno, Pane, ty vieš, že ťa milujem. Riekol mu: Pas baránky moje. Riekol mu i po tretie: Šimon Jánov, miluješ má? Zarmútil sa Peter, že mu riekol po tretie: Miluješ ma? i povedal mu : Pane, ty všetko vieš, ty vieš, že ťa milujem. Riekol mu Ježiš: Pas ovce moje.

Veru, veru, povedám ti: Kým si bol mladší, opasoval si sa a chodieval si, kam si chcel; ale keď zostarneš, roztiahneš si ruky a iný ťa opáše a povedie, kam ty nechceš. A toto riekol, aby označil, akou smrťou má osláviť Boha. A keď to povedal, riekol mu.- Poď za mnou. Obrátil sa Peter a uzreli za sebou ísť toho učeníka, ktorého Ježiš miloval, ktorý aj pod večerou ležal na prsiach jeho a povedal: Pane, kto je to, ktorý ťa zradí? Toho teda, keď videl Peter, riekol Ježišovi: Pane, a čo tento? Riekol mu Ježiš: Chcem, aby on tak ostal, kým neprídem. Čo ťa do toho? Ty poď za mnou. Rozniesla sa teda tá reč medzi bratmi, že ten učeník neumre. A nepovedal mu Ježiš: Neumre, ale: Chcem, aby on tak ostal, kým neprídem; čo ťa do toho? Toto je ten učeník, ktorý vydáva svedectvo o tom a napísal toto, a vieme, že jeho svedectvo je pravdivé.

a že uvereli až na základe neochvejných dôkazov.29) Uvádza tri zjavenia: jedno ráno v deň vzkriesenia, ktoré mala Mária z Magdaly, druhé v len istý deň učeníkom na emauzskej ceste (16, 12 sq), a tretie v Galilejsku (16, 15-18,- pozri Mat. 28, 16-20).

Lukáš píše kresťanom, z pohanstva, aby ich upevnil vo viere Kristovho skutočného zmŕtvychvstania. Pritom myslel na učenie o telesnom vzkriesení ľudí a na možné pochybnosti so strany čitateľov. Preto uvádza aj väčší počet svedkov ako prví dvaja synoptikovia a vyzdvihuje ešte väčšmi, než Marek, že apoštolovia neuverili ľahko zprávam o zmŕtvychvstaní Ježišovom. Pripomína, že Kristus sám dokázal potrebnosť zmŕtvychvstania zo Starého zákona, z proroctiev.

Hovorí o štyroch zjaveniach, ktoré sa uskutočnily v Judsku: Petrovi (24, 34), emauzským učeníkom (24, 15-31), apoštolom vo večer dňa zmŕtvychvstania (24, 36-43) a v deň nanebevstúpenia (24, 44-51).

Ján, ktorého evanjelium malo utvrdzovať vo veriacich predovšetkým vieru v božstvo Mesiáša (Jo. 20, 30 sq), opisuje aj udalosti zmŕtvychvstania pod týmto zorným uhlom. Zmŕtvychvstanie, ako najvyšší „znak", ktorým Ježiš dokázal svoje božstvo, vedie aj vieru učeníkov k vrcholkom, k dovŕšeniu (20, 8 — 28). So zvláštnou starostlivosťou opisuje, zachycuje Jánovo evanjelium momenty, kde sa stáva zjavnou totožnosť osláveného tela Kristovho s predošlým jeho telom, v ktorom chodil medzi ľuďmi (20, 25-27). Nezabudne pripomenúť, že zmŕtvychvstavší Kristus musel apoštolov poučiť, že zmŕtvychvstanie je už v Starom zákone predpovedané (20, 9).

Uvádza tiež štyri zjavenia: v ráno zmŕtvychvstania Márii Magdaléne (20, 11-18), večer v ten istý deň apoštolom bez Tomáša (20, 19-23), tretie o osem dní apoštolom shromaždeným aj s Tomášom (20, 24-29) a štvrté siedmim učeníkom pri jazere Genezaretskom (21, 1 sqq).30)

Obsah zpráv zdôrazňuje dva podstatné momenty: 1, zprávu o prázdnom hrobe a 2. zjavenia Vzkrieseného. Samo zmŕtvychvstanie, teda ožitie mŕtveho tela a vystúpenie Krista z hrobu (povedali by sme „in fieri") nebolo nijakým svedkom spozorované.31) To však pri toľkých a takých svedkoch zmŕtvychvstania „in facto esse" nikoho neoprávňuje pochybovať o fakte zmŕtvychvstania. Akonáhle je s istotou dokázané, že Kristovo telo na tretí deň po jeho smrti nebolo v hrobe nájdené a mimo toho, že sa Kristus mnohým aj živý zjavil, je jasné, že vstal z mŕtvych. Tieto dve faktá však, totižto prázdny hrob a po Kristovom pohrebe na tretí deň sa započavšie zjavenia (c h r i s t o f a n i e) sú historicky pevne dokázané.

b) Problém prázdneho hrobu.

Všetci štyria evanjelisti (Mat. 28, 5 sqq; Mk. 16, 6; Lk. 24, 3-6; Ján 20, 6 sq. a 12 sqq.) sa shodujú v údajoch, že ráno tretieho dňa po smrti Kristovej jeho hrob, ktorý bol ťažkým kameňom uzavretý (Mat. 27, 60), úradnou pečaťou zapečatený, rímskymi vojakmi strážený (Mat. 27, 62 sqq), našli prázdny.

Ba ešte aj najúhlavnejší nepriatelia Krista, ktorým vojaci hrobovej stráže — prudkým zemetrasením a objavením sa anjela prestrašení a svoje miesto opustivší - zvestovali veľkú novinu (Mat. 28, 2-4, 11) - cítia sa byť donútenými tento fakt prijať: Ježišovo telo nie je v hrobe. Zákroky ľuďmi z najvyššej rady v zapätí urobené vrhajú jasné svetlo na ich zúfalú situáciu, do ktorej sa dostali otriasajúcou zprávou rímskej stráže (Mat. 28, 11-15).

Prázdny hrob je nie legendou z novších čias, ktorá by sa bola utvorila z viery v zmŕtvychvstanie, ako to tvrdí A. Meyer32), ani nie je vecou tak nepodstatnou, že by Pavol a jeho zpravodajcovia na ňu vraj neboli kládli váhu, aspoň nie rozhodujúcu.33) Harnack tu položil otázku: „Ob der Apostel (Paulus) die Botschaft vom leeren Grabe gekannt hat?" Podľa neho, veľa vážnych teológov o tom pochybuje. On sám je presvedčený o pravdepodobnosti, hoci „istotu nie je možné nadobudnúť..." Pavol a apoštolovia pred ním pripisovali vraj rozhodnú dokazovaciu silu nie prázdnemu hrobu, ale predovšetkým christofaniám.34) - Prázdny hrob je teda základnou a podstatnou čiastkou najstaršej, pôvodnej kresťanskej tradície, na ktorú sa opierali aj Peter aj Pavol.

Pavol sa výslovne nezmieňuje o prázdnom hrobe a pokladá pre svoje dokazovania za oveľa dôležitejšie svedectvo svedkov, ktorí Vzkrieseného vlastnými očami videli. Veď už z toho plynie, že Kristus opustil hrob. Alebo keď Pavol kladie vedľa seba výroky: zomrel, pochovaný bol, tretieho dňa vstal z mŕtvych, zjavil sa Kefasovi,- keď Pavol vidí v zmŕtvychvstaní Kristovom jeho víťazstvo nad smrťou a porušením, ba aj záruku a predobraz nášho vzkriesenia, či mohol myslieť na to, že Kristovo telo zostalo v hrobe? A môže niekto tvrdiť na základe výrazov Pavlových, že prázdnemu hrobu, jeho dokazovacej sile nepripisoval väčšej dôležitosti?35)

Svedectvo druhého korunného svedka najstaršej tradície, na ktorého sa aj Pavol opiera, slová s v. Petra v jeho turíčnej reči36) dokazujú nad slnko jasnejšie Petrovo skalopevné presvedčenie, že Kristus nezostal v hrobe, ale po slávnom svojom vzkriesení zanechal prázdny hrob. V tejto reči odvoláva sa Peter na proroctvo Dávidovo v žalme 15, 9-10: „Preto raduje sa moje srdce a plesá môj jazyk; ba i moje telo bude spočívať v nádeji. Lebo nezanecháš moju dušu v hrobe a nedáš, aby tvoj svätý videl porušenie." (Sk. ap. 2, 27). Tieto slová sa nemohly vzťahovať na Dávida samého, ktorého hrob je všetkým dobre známy „až do dneskajšieho dňa", ale Dávid „v predvídaní hovoril o vzkriesení Kristovom, že ani nebol zanechaný v hrobe, ani jeho telo nevidelo porušenia" (Sk. ap. 2, 31). A ďalej pridá Peter na zdôraznenie svojho svedectva, ako svedka spolu s inými: „Tohoto Ježiša vzkriesil Boh, čoho my sme všetci svedkami" (v. 32).

Avšak čo nenapadlo ani Straussovi, ani Renanovi, popierať totiž, že Kristovo telo bolo čestne uložené do skalnatého hrobu, to by chcel L e R o y37) označiť ako domnienku, známy modernista A. Loisy38) už celkom zreteľne vysloviť a P. L e B r e t o n39) jednoducho prijať ako fakt, že Ježišovo telo bolo hodené po sňatí s kríža do spoločnej jamy azda na Poli krvi (Hakeldama), do ktorej zahrabávali mŕtvoly zločincov (fossa communis).

Táto hypotéza, ktorou by chceli racionalisti objasniť veľavýznamnú okolnosť, že hrob Kristov bol nájdený na tretí deň prázdny, protiví sa zprávam evanjelistov a svedectvu sv. Pavla, ktorý hovorí o čestnom pohrebe.40) Sloveso δάπτω „pochovať, sepelire", znamená vždy aspoň riadny pohreb. Mangenot41) a J. M. Hervé42) sa domnievajú podľa iných miest N. z. (Luk. 16, 22; Sk. ap. 2, 19), že keď sa sloveso objaví vo forme aoristu pasívneho έτάφη, znamená vždy čestný pohreb. O takom pohrebe Ježišovom hovoril sv. Pavol Korinťanom, aj Židom v Antiochii (Sk. ap. 13, 29). Ba tu spomína aj miesto pohrebu: „složili ho s dreva a položili do hrobu". Slovo „hrob" je vo Vulgáte označený ako „monumentum", gr. μνημείον, čo zjavne naznačuje pamätný znak, pomník (Denkmal, Erinnerungszeichen, Grabdenkmal, Grabmal - prekladá E. Benseler-Rieckher (Griechisch-Deutsches Schul-Wôrterbuch, 4. vyd. Leipzig 1872. Str. 516).

Avšak ani podľa práva židovského, ani rímskeho nemohlo byť telo Ježišovo zahrabané do spoločného hrobu zločincov, Židia nepoužívali spoločnej jamy pre zločincov a pohrebište pre zločincov, o ktorom sa zmieňuje Mišna až v druhom storočí po Kr., nemalo spoločnej jamy, ale každú mŕtvolu pochovali do jám osve vykopaných. Rímske právo zasa dovoľovalo vydať telá popravených rodičom, priateľom, alebo hociktorému o to žiadajúcemu.43)

Pevné presvedčenie, veľkonočná viera najstaršej kresťanskej obce a nepretržité kázanie v pracirkvi, ktorého základom bolo skutočné zmŕtvychvstanie Kristovo, bez historickej skutočnosti prázdneho hrobu nie sú mysliteľné.

Táto viera však a z nej plynúce kázanie v pracirkvi sú historické faktá.

Ešte aj ozaj radikálny kritik napísal: „Die Konstatierung des leeren Grabes am d r i t t e n Tage ist, wie die Talsache nun auch zu erklären sein mag, der sicherste Bestandteil der Auferstehungsges c h i c h t e."44)

Nie preto, že by si „hypotéza z e m e t r a s e n i a" zasluhovala pozornosti, ale iba kvôli celistvosti sa zmieňujeme o tomto výmysle. Ak je tu výber prípustný, nuž táto hypotéza je zo všetkých najväčšmi naivná.45) Dnes sa jej nik nepridržiava.46) E d e l m a n n47) tvrdil, že Kristovo mŕtve telo pohltnuté bolo zemskou trhlinou, ktorá povstala zemetrasením. To by bola záhada prázdneho hrobu, ktorá viedla k viere v zmŕtvychvstanie.

Matúš píše, že pri smrti Kristovej „opona chrámová roztrhla sa na dve čiastky... a zem sa zatriasla, a skaly sa pukaly."48) Ba aj „hroby sa otvorily". O tomto zemetrasení nemôže byť reč v zmienenej hypotéze, lebo vtedy by nebolo zostalo času k pohrebu Ježišovmu.

Druhé zemetrasenie nastalo vo veľkonočné ráno, keď Kristus vstal z mŕtvych (Mat. 28, 2). Avšak ani pri tomto rannom zemetrasení nemohla pohltnúť trhlina zemskej kôry telo Ježišovo. Trhlina tá by nebola zostala skrytá a neznáma, keďže jej rozmery by boly bývalý dosť veľké, aby v nej telo mohlo zmiznúť.

Vojaci rímskej stráže boli by iste celkom ináč udávali príčinu zmiznutia tela zo stráženého hrobu. A napokon, ako bolo možné, že telo samo zmizlo v trhline zemskej kôry, plachty však, do ktorých bolo zaobalené, nezmizli?

Židia sami sa na túto možnosť nikde a nikdy neodvolávali, čo by doista boli urobili, keby tu bol býval aspoň tieň pravdepodobnosti.49)

c) Problém christofanií.

Pramene veľkonočnej viery najstaršej obce kresťanskej sú v úzkom súvise s druhou historickou, skutočnosťou: od veľkonočného rána počnúc celý rad jednotlivcov a menších-väčších skupín ľudí mali zjavenia ožitého, z mŕtvychvstavšieho Krista. Nech už radikálna kritika biblická posudzuje akokoľvek prirodzenosť týchto zjavení, nech dokazuje, že to boly chorobné vízie apoštolov a ostatných, historickú skutočnosť týchto zjavení nemôže popierať. O tom, či tieto zjavenia boly iba vízie, halucinácie, pohovoríme si neskoršie obšírne.

Zprávy nám hovoria o dvanástich zjaveniach, christofaniách. Kedy sa ony stály, to nie je vždy akurátne udané a preto chronologický postup zjavení nie je možné všade ustáliť. Kristus sa teda zjavil:

1.         Márii z Magdaly nad ránom dňa zmŕtvychvstania (Mk 16, 9; Ján 20, 14-17);

2.         pobožným ženám v tom istom čase (Mat. 28, 9 sq);

3.         Petrovi o niečo neskoršie už za dňa (Luk. 24, 34; 1. Kor. 15, 5);

4.         dvom učeníkom, ktorí v ten istý deň okolo večera kráčali po ceste do Emauz (Luk. 24, 13 sqq; Mk 16, 12 sq);

5.         všetkým apoštolom bez Tomáša večer v deň zmŕtvychvstania (Luk. 24, 36 sqq; Ján 20, 19 sqq,- 1. Kor. 15, 5);

6.         všetkým apoštolom aj s Tomášom o osem dní (Ján 20, 24 sqq; 1. Kor. 15, 7); Ottiger, c. d., L, 787.           

7.         apoštolom na istom vrchu v Galilejsku (Mt. 28, 16 sqq,- Mk 16, 14 sqq);

8.         siedmim učeníkom pri jazere Genezaretskom (Ján 21, 1 sqq), medzi ktorými bolo päť apoštolov (Ján 21, 2);

9.         vyše 500 bratom naraz (1, Kor. 15, 6);

10.      apoštolovi Jakubovi (Mladšiemu), (1. Kor. 15, 7);

11.      apoštolom v deň nanebevstúpenia pri Jeruzaleme v Betánii (Lk. 24, 50), vlastne na hore Olivovej (Sk. ap. 1, 4 sqq);

12.      Pavlovi pred Damaskom íl. Kor. 15, 8), neďaleko od Bab Kisan (Porta S. Pauli). Keď kladieme smrť Kristovu na rok 33, vtedy Pavlov veľký zážitok pred Damaskom stal sa v rokoch 33 -3550), teda po nanebevstúpení.

Tieto zjavenia ukazujú čo do sprievodných okolností času a miesta, osôb a spôsobu veľkú rozmanitosť. Kristus sa zjavuje svojim ráno, cez deň a večer,- vidia ho v slobodnej prírode a v uzavretej miestnosti, na verejných cestách a pri jazere; potom na vrchu. Pritom sa Vzkriesený nezjavuje iba jednému alebo druhému, ale aj mnohým naraz. To sú zasa nielen ženy, ale aj mužovia. Všetci vidia Vzkrieseného v bezprostrednej blízkosti. A nielenže ho vidia; aj hovoria s ním, jedia s ním, môžu sa ho rukami dotýkať. Slovom, Kristus urobil všetko, aby odstránil aj najmenšiu pochybnosť o skutočnosti zjavenia a totožnosti svojho tela s predošlým. „Ktorým sa i dosvedčil živým po svojom umučení mnohými dôvodmi (gr. εν πολλοϊς τεχμηίροις), keď po štyridsať dní zjavoval sa im a hovoril o kráľovstve božom.51)

B. Nadprirodzený charakter Kristovho zmŕtvychvstania.

1. Zázrak a splnené proroctvo.

Pre pozitívne veriacich zostáva supranaturalizmus, viera v zázraky a proroctvá uholným kameňom života Ježišovho. Bez nich by bola postava Ježišova iba tieňom. „Kristus bez zázrakov bol by ako Goethe bez poézie a Napoleon bez vojenných triumfov."52) Historický Kristus, ktorého my poznáme z kníh Nového zákona, bol bohočlovekom a divotvorcom,- zázračne liečil ľudí, trpiacich najťažšími chorobami, vyháňal zlých duchov, vzkriesil aj mŕtvych a vedel rozkázať zázračným spôsobom aj nemej prírode. Rad týchto zázračných skutkov dovŕšil najväčším zázrakom: svojím slávnym zmŕtvychvstaním.

Starší a novší racionalizmus a z neho pochádzajúca moderná nevera nemohla sa nijako spriateliť s prvkom zázračným, ktorý je v knihách Písma svätého viacnásobne doložený. Stavali proti nemu ťažkosti a popierali ho z príčin vraj noetických, dejepisných a lekárskych,- ktorými spolu s filozofiou prírodnou mocne útočily na hradby supranaturalizmu.

Najmä však srovnávajúca veda náboženská a mytologia maly najmocnejšie poraniť vieru v zázraky. Podľa tejto teórie až entuziazmus starokresťanskej viery odial peknú postavu nazaretského rabína Ježiša krásnym plášťom zázrakov, ktorý plášť však bol utkaný z východných a západných prvkov mytologických...

O viere pracirkvi sme si už pohovorili: historický fakt utvorenia sa najstaršej cirkevnej obce predpokladá historický fakt zázrakov Ježišových a najmä zázrak jeho zmŕtvychvstania.

V „Anatématizmoch" sv. Cyrila proti Nestoriovi v r. 430 čítame: „Si quis unum Dominum Iesum Christum glorificatum dicit a Spiritu Sancto, tanquam qui aliena virtute per eum usus fuerit et ab eo acceperit efficaciam contra immundos spiritus et posse in hominibus divina signa perficere, ac non potius proprium eius Spiritum dicit per quem divina signa complevit. A. S."53)

Z „Téz" proti L. E. B a u t a i n o v i54): „Probatio ex miraculis Jesu Christi desumpta, sensibilis et percellens pro testibus ocularibus, vim suam et fulgorem nequaquam amisit quoad generationes subsequentes. Invenimus hanc probationem omni cum certitudine in authenticitate Novi Testamenti, in traditione orali et scripta omnium Christianorum."

Syllabus, sbierka moderných bludov zo dňa 8. decembra 1864, vystupuje na prvom mieste proti panteizmu, naturalizmu a racionalizmu a odsudzuje ich učenie, ktoré s kresťanstvom nemá nič spoločného: „Prophetiae et miracula in sacris Litteris exposita et narrata sunt poetarum commenta et christianae fidei mysteria philosophicarum investigationum summa; et utriusque Testamenti libris mythica continentur inventa.. ."55) Shodu a plnú srovnalosť viery a vedy - pravda, pravej viery a pravej vedy - definuje klasicky snem vatikánsky56), keď spomína „zovňajšie dôkazy zjavenia, predovšetkým zázraky a proroctvá", ako skutky božie, ktoré vševedúcnosť a všemohúcnosť božiu jasne dokazujú a nielenže sú istými znakmi božieho zjavenia, ale sú aj každému srozumiteľné.57)

Katolícka cirkev ako strážkyňa viery povedala svoje o zázrakoch a proroctvách. Všetko to vzťahuje sa predovšetkým na zázrak zmŕtvychvstania.

Ak boly ostatné mimoriadne, zázračné skutky Kristove pravdivé, Bohom učinené, tak bez pochybnosti aj najmimoriadnejší skutok všemohúcnosti božej, Kristovo vzkriesenie z hrobu, jeho zmŕtvychvstanie je pravdivé.

Kristus sa odvolal výslovne na svoje zmŕtvychvstanie ako na dôkaz svojho božského poslania pri dvoch rôznych príležitostiach. Raz, keď vyhnal kupcov z chrámu a neprajníci pýtali sa ho na jeho plnú moc, na základe ktorej to urobil.58) Židia a predovšetkým predstavení chrámu videli v tom zasahovanie do ich kompetencie, do ich úradnej moci. Veľmi dobre vedeli, že Ježiš nevyhnal kupcov z chrámu ani na základe zákonného ustanovenia, ani na základe poverenia sanhedrinu. Preto tento zákrok Ježišov za čistotu chrámu a kultu božieho pripomenul im blízku myšlienku, v tom čase veľmi rozšírenú: Mesiáš povznesie a obnoví kult boží a chrámu vráti jeho bývalý lesk a posvätnosť, ktoré z viny chrámových predstavených ani zďaleka neboly na niekdajšom stupni.59)

V tejto mienke mohlo utvrdiť Židov aj svedectvo sv. Jána Krstiteľa o Mesiášovi, „ktorý stojí uprostred nich" (Ján 1, 26). V Ježišovi tušili osobu mesiánsku, vytúženého Mesiáša, a preto čakali od neho aj znaky jeho božského poslania. Čakali predovšetkým zázraky ako božské pečate autoritatívneho učenia. „Aký znak nám ukážeš, že toto robíš?"60) A vtedy im Kristus odpovie: „Srúcajte tento chrám a vo troch dňoch ho vystavím" (Ján 2, 19). Židia hlboko ponorení v hmotárstve, prenášajú slová Ježišove na materiálnu stavbu chrámu, ktorá trvala 46 rokov (Ján 2, 20). Tu pridá evanjelista: „On však hovoril o chráme svojho tela" (v. 21).

Židia, ako Orient vo všeobecnosti, radi používali v reči rozličných obrazov, vzatých z fyzickej prírody, zo života ľudského, ale aj z vecí posvätných a najmä tiež z dejín židovských.61) Tu sa predsa podľa všetkého zdá, že ani Židia, ani učeníci sami neporozumeli obrazu, metafore, ktorej tu Ježiš použil.62) Na slová Ježišove sa aj učeníci sami rozpamätali až po Kristovom zmŕtvychvstaní (Ján 2, 22). Ježiš však v tomto predpovedaní svojho zmŕtvychvstania s mesiášskym presvedčením naznačil, že si je vedomý svojho božského poslania, ktorého všeobecne zjavným potvrdením bude práve jeho zmŕtvychvstanie.

O druhom odvolaní sa Ježiša na dôkaz svojho zmŕtvychvstania dočítame sa v evanjeliume sv. Matúša63): „Vtedy oslovili ho niektorí zo zákonníkov a farizejov a riekli: Učiteľu, chceme od teba vidieť znamenie. Ktorý odpovedal a riekol im: Pokolenie zlé a cudzoložné64) pohľadáva znamenie, avšak nedá sa mu znamenia, iba znamenie proroka Jonáša. Lebo ako Jonáš bol v bruchu veľrybinom tri dni a tri noci, tak bude Syn človeka v srdci zeme tri dni a tri noci."

Z porovnania medzi Jonášom a Synom človeka je zjavné, že tu je reč o čase, strávenom v hrobe a o opustení hrobu, o vystúpení z neho na tretí deň, teda o zmŕtvychvstaní Ježišovom.

Všimnime si aj okolností, aby sme tomuto predpovedaniu lepšie porozumeli. Za akých okolností sa toto predpovedanie stalo? Krátko predtým uzdravil Ježiš posadlého diablom (Mat.12, 22). Ľud sa tomu veľmi divil a prikláňal sa k mienke, že Kristus je očakávaný Mesiáš (v. 23). Prítomní farizeji však, keď už nemohli popierať skutočnosť zázraku, odvolali sa na zásah Beelzebuba, kniežaťa zlých duchov (v. 24). Kristus im vyčíta ich nerozumnosť a prízvukuje, že diabla vyhnal z poverenia božieho a silou božskou (w. 25-28). Farizeji sa však neuspokojili týmto objasňovaním a žiadali nové znamenie „s neba".65) Kristus im pre ich neveru a zlomyseľnosť neukáže novšieho „znamenia", odvolá sa však na najväčšie znamenie a potvrdenie svojho mesiánskeho poslania: na svoje zmŕtvychvstanie.

Tieto uvedené dva odkazy Ježišove na zázrak zmŕtvychvstania sú výslovné a nie je možné pre ne iné vysvetľovanie. Nájdeme však mimo týchto dvoch aj iné viac-menej jasné narážky na zmŕtvychvstanie v evanjeliách. Sú to hlavne miesta, kde Ježiš hovorí o svojej dobrovoľne prijatej smrti a v súvise o svojom zmŕtvychvstaní. Oba momenty: smrť a nový život, sú založené na božskom ustanovení. „Preto miluje ma Otec, že kladiem svoj život, aby som ho zasa prijal. Nikto mi ho nevezme, ale ja ho položím sám od seba, a mám moc položiť ho, a mám moc zasa ho prijať. Tento rozkaz som dostal od môjho Otca."66) Keď k tomu pridáme, že Ježiša usmrtia preto, lebo prehlásil, že je opravdivým Synom Božím (Mat. 26, 63 sqq), tak odvolanie sa na „znovuprijatie" života, na zmŕtvychvstanie je jasným dôkazom nielen mesiánskeho povedomia Ježišovho, ale aj dôkazom jeho božského poslania.

Odhliadnuc od uvedených už dvoch miest (Mat. 12, 38 sqq a Ján 2, 14 sqq) a od miest, kde predpovedanie nemôžeme nazvať výslovným, Ježiš opätovne predpovedal svoje zmŕtvychvstanie. V týchto proroctvách hovorí Ježiš alebo o fakte zmŕtvychvstania, alebo označuje zmŕtvychvstanie aj časové: „na tretí deň". Viďme tieto miesta evanjelií.

Zmŕtvychvstanie ako budúcu udalosť, skutočnosť, spomína Ježiš raz bezprostredne pred svojím premenením svojim apoštolom Petrovi, Jakubovi a Jánovi. „A keď sostupovali s hory, prikázal im Ježiš a riekol: Nikomu nepovedzte o videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych."67)

Inokedy a to krátko pred začiatkom umučenia, na ceste na horu Olivovú zasa pripomenul svojim budúce svoje oslávenie. „Vtedy riekol im Ježiš: Vy všetci pohoršíte sa nado mnou tejto noci, lebo písané je: ubijem pastiera a rozpŕchne sa stádo ovčie.68) Ale keď zasa vstanem, predídem vás do Galilejska."69)

Časový údaj „na tretí deň" pridáva Ježiš k svojmu predpovedaniu, keď hovorí o bližších okolnostiach nastávajúceho svojho utrpenia a svojej smrti.

Po odovzdaní moci kľúčov Petrovi prehovoril ku svojim a „odvtedy začal Ježiš poukazovať svojim učeníkom, že treba mu ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších a zákonníkov a od kniežat a zabitým byť a tretieho dňa vstať z mŕtvych".70) Podobne hovorí Ježiš aj Mat. 17, 22; 20, 19; potom Mk 8, 31; 9, 30; 10, 34; v gréckom texte na všetkých troch miestach μετά τρεϊς ήμέρας; Luk. 9, 22; 18, 33.

Aj nepriateľom Ježišovým boly tieto proroctvá aj s časovým údajom známe a to už skôr, než došlo k zmŕtvychvstaniu. Dokazujú to ich výpovede pred Pilátom, keď poukazujú na potrebnosť stráže k hrobu Ježišovmu. Sv. Matúš to opisuje takto: „Na druhý deň však, ktorý je po prípravnom dni, sišli sa kniežatá kňazské a farizeji k Pilátovi a riekli: Pane, rozpamätali sme sa, že ten svodca ešte zaživa riekol: „Po troch dňoch zase vstanem." Rozkáž teda strážiť hrob, až do tretieho dna..."71) Z toho vidíme, že Židia vypočuli veľmi pozorne slová Ježišove, ale zároveň máme dokázané aj to, že Ježiš veľmi jasne predpovedal svoje zmŕtvychvstanie „na tretí deň".

Proroctvá Ježišove, týkajúce sa jeho zmŕtvychvstania na tretí deň sú teda historickou skutočnosťou, ktoré po svojom splnení, po zázraku zmŕtvychvstania spoja sa v jediný mohutný argument; pravda Kristova je potvrdená zázrakom a splneným proroctvom.

Načim si ešte osve všimnúť časového údaju „na tretí deň". V tejto veci stretáme sa predovšetkým s úplnou srovnalosťou, shodou všetkých evanjelií. Keď Ježiš hovorí o čase zmŕtvychvstania svojho, používa obyčajne výrazu „na tretí deň",72) μετά τρείς ήμέρας. Keď u Marka čítame „post tres dies resurgere" (8, 31), v slovenskom preklade „po troch dňoch", smysel je ten istý. Lebo Matúš, odhliadnuc od 12, 40 a 27, 63, vždy má „na tretí deň". Nepriateľom Krista dáva do úst „po troch dňoch" a žiadosť o stráženie hrobu má zasa bližší časový údaj: „do tretieho dňa". Podobne sa má vec aj s výrazom Mat. 12, 40 „tri dni a tri noci", ktorý by na prvý pohľad naznačoval časový odstup 72 hodín. Avšak nie je tomu tak. „Tri dni a tri noci" načim rozumieť tak, že z prvého a posledného dňa myslí sa iba čiastka a nie celý deň. O tom sa presvedčíme zo spôsobu starozákonnej reči. V knihe Tobiáša (3, 10) čítame: „(Sára) za tri dni a tri noci nejedla a nepila". V 12. verši sa však naznačuje, že modlitbu dokončila a došla vyslyšania „tretieho dňa". V knihe Ester zase čítame: „Nejedzte a nepite za tri dni a za tri noci a ja sa tiež budem postiť so svojimi slúžkami a potom pôjdem ku kráľovi..." (Est. 4, 16). Ďalšia zpráva však ukazuje, že sa ku kráľovi vybrala už „tretieho dňa" (5, 1).

Novozákonní zpravodajcovia, predovšetkým Matúš, predpokladajú znalosť týchto rečových zvláštností. Preto mohol Mat. popri výraze „na tretí deň", alebo „po troch dňoch" použiť aj výrazu „po troch dňoch a troch nociach".73)

Tohto časového údaju pridržiavala sa už najstaršia kresťanská tradícia, predovšetkým štyri evanjelia a sv. Pavol. Riggenbach74) - inak protestant - hovorí: „Als Datum der Auferstehung ist der dritte Tag aufs stärkste beglaubigt."

A teraz k udalostiam veľkonočným. Pohreb Ježišov bol v piatok popoludní pred začiatkom sabatu. Ježišovo telo odpočívalo teda v hrobe po celú sobotu a cez jednu čiastku dňa piatkového, ako aj posobotňajšieho.75)

Pritom je ľahostajné, či predpokladáme, že Židia rátali deň od šiestej hodiny večernej alebo polnočnej (Rimania). Podľa prvej mienky bolo by zostalo telo Kristovo v hrobe za malú čiastku dňa piatkového, po celú sobotu a temer polovicu nedeľňajšieho dňa. Podľa druhej mienky odpočívalo telo v hrobe v piatok o niečo dlhšie, po celú sobotu a po istú, avšak kratšiu čiastku dňa nedeľného.

Kedže Kristovo zmŕtvychvstanie nie je možné vysvetľovať zásahom síl empirických, takých totiž, ktoré podliehajú ľudskej skúsenosti, vnímaniu, tým menej zásahom síl démonických, a keďže jeho uskutočnenie bolo závislé iba na slobodnej vôli božej, nuž tejto načim pripisovať aj jasné a určité predpovedanie historickej skutočnosti zmŕtvychvstania ako prejavu vševedúcnosti božej, v tomto prípade použitej na najmohutnejšie potvrdenie, uhodnovernenie mesiánskeho poslania Ježišovho.

Tomu nijako neodporuje fakt, že Kristus opätovne poukazuje na proroctvá starozákonných prorokov, lebo hoci sa napr. pripomenuté už miesto, Žalm 15, 10, celkom iste vzťahuje na zmŕtvychvstanie Kristovo a načim ho vysvetľovať podľa dôvodenia Petrovho76), predsa len starozákonné proroctvá o zmŕtvychystaní Ježišovom nie sú tak jasné, ako predpovedania Ježiša samého. Predovšetkým chýba tu časový údaj „na tretí deň". Preto proroctvo o zmŕtvychvstaní, ktoré čítame v evanjeliách, načim pokladať za proroctvo Kristovo v najvlastnejšom smysle slova, teda tiež ho treba uznať za bezprostredne božie uhodnovernenie Kristovo mesiánskeho, božieho poslania.

2. Veľkonočné udalosti v psychológii apoštolov.

Otriasajúca je zmena psychológie skleslých, deprimovaných, duševne ubitých apoštolov po veľkej udalosti veľkonočného rána. Táto zmena je bez skutočného zmŕtvychvstania Kristovho, ako najväčšieho zázraku a splneného proroctva, priamo nevysvetliteľná.

Apoštolovia, ako ich poznáme z evanjelií, smýšľali až priveľmi reálne a keď sa aj vedeli pod blahodarným vplyvom Ježišovho príkladu a jeho náuky čiastočne vymaniť zpod tlaku židovského materializmu a rabínskych predstáv, predsa len mali pred očami skutočný život a jeho tvrdé imperatívy. Nie je mysliteľné, že apoštolovia, ktorí veru dosť často majú na mysli to: „quid ergo erit nobis?", omámení klamstvom najobyčajnejšieho razenia, začnú sa oduševňovať, začnú nebojácne kázať „Krista ukrižovaného", vrhnú sa bez rozmýšľania do najväčšieho nebezpečenstva života a napokon podstúpia za Vzkrieseného, ktorého učenie hlásali, aj v očiach „sveta" potupnú smrť.

Kde nabral sily Peter, ktorý nedávno zaprel Krista pred biednou slúžkou? Odkiaľ vzal Pavol nadľudskú silu k svojmu apoštolskému dielu medzi národami? Pavol, ktorý má za chválu svoje nesmierne utrpenia: „...v premnohých prácach, v mnohých žalároch, v trýzneniach nad mieru, v smrtiach často".77)

Voľba sv. Mateja za apoštola78) (jeden z mužov, ktorí boli s apoštolmi „po všetok čas... počnúc od Jánovho krstu až do dňa, v ktorom vzatý bol od nás, jeden z týchto stal sa s nami svedkom jeho vzkriesenia"), dokazuje priebojnú silu veľkonočného zázraku.

Peter v prvej svojej reči, kázni k ľudu dokazuje pravdu Kristovu z jeho zmŕtvychvstania.79) A vo svojej druhej kázni vráti sa zase k tejto myšlienke, k tomuto dôkazu: „... a pôvodcu života ste zabili, ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, čoho sme my svedkami".80) Aká obžaloba Židov!

V 1. Petri (1, 3) hovorí knieža apoštolov o zmŕtvychvstaní Kristovom ako o udalosti kresťanom dobre známej, ktorá nepotrebuje dlhšieho dokazovania: „Požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista, ktorý pre svoje veľké milosrdenstvo znovu splodil nás, skrze zmŕtvychvstanie Ježiša Krista živo úfať neporušiteľné a nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo, zachované v nebesách pre vás ..."

Tomášovská epizóda vrhá jasné svetlo na christologickú vieru apoštolov. Tomáš bol ozajstným, dokonalým „kritikom" medzi apoštolmi.81) Nebol účastný prvých christofanií a preto zostáva skeptikom: „Ak len neuvidím jazvy od klinov a nevložím svoj prst do miesta klinov, a nevložím svoju ruku do boku jeho, neuverím." Keď sa však Pán zjavil po ôsmich dňoch apoštolom a aj Tomáš bol prítomný a stalo sa mu podľa jeho vôle v zisťovaní totožnosti Kristovej, vyzná: „Pán môj a Boh môj !"82) Vyznanie Tomášovo však bolo vyznaním všetkých apoštolov, veď tí už prv uverili a nemôžeme predpokladať, že viera „neveriaceho" bola mocnejšia, než viera ostatných, ktorí boli povedali Tomášovi: „Videli sme Pána!" (Ján 20, 25). Kým však Tomáš nesmierne dojatý silou dôkazu Ježišovho božstva, vyzná toto božstvo slávnostnou doxológiou, zatiaľ ostatní apoštolovia vyjadrujú svoju christologickú vieru jednoduchejšie slovami „Pán", „môj Pán", „náš Pán". Význam sa však v podstate srovnáva.

Kým pred zmŕtvychvstaním pomer apoštolov ku Kristovi bol skôr pomerom učeníkov k svojmu učiteľovi, čo naznačuje oslovovanie „Majster - Rabbi", zatiaľ po zmŕtvychvstaní stáva sa tento pomer, pomerom sluhu a Pána. Vidíme to zo záverečných miest evanjelií83), kde apoštolovia oslovujú Ježiša menom „M a r i, M a r a n a", čo znamená „m ô j P á n, n á š P á n".84)

Lukáš opisuje, že keď sa Ježiš vznášal do nebies „oni, pokloniac sa mu, προσχυνήτεσανς, navrátili sa do Jeruzalema..." (24, 52). Táto poklona (vo Vulgateadorantes") znamená bohopoctu, adoratio, gottliche Verehrung, Anbetung.85)

Používanie slova „Pán" pre označenie Krista prvou kresťanskou obcou po nanebevstúpení bol exkluzívne. Týmto menom prenášali apoštolovia na Ježiša jednoducho starozákonné meno božie a pojem starozákonného Boha.

A tu sme pri probléme božích mien starozákonných: Elohim, Jahve, Adonaj.

„Jahve" bolo exkluzívne meno jedného, opravdivého Boha a tohto označenia sa nikdy nemohlo dostať bohom pohanským, ako napr. označenia „Elohim". U Izaiáša čítame: „Ja som Pán (Jahve), to je moje meno; slávy svojej inému nedám, ani chvály svojej modlám."86) .

Rúhanie sa božiemu menu „Jahve" trestalo sa smrťou87): „A kto by sa rúhal menu Pánovmu, smrťou nech umrie: kamením nech ho zahádže celá obec..." Veď to bolo meno, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi (Ex. 3, 14 sqq). Preto sa tohto mena postupne zriedkavejšie používalo, až napokon vystalo a bolo nahradené iným menom božím. Tento proces začal sa po babylonskom zajatí a ukončený bol v časoch Ježišových. Náhradným menom sa stalo „A d o n a j", „Pán", od 3. storočia pred Kr., s ktorým sa aj v hlavnej modlitbe „Šmone'esre" veľmi často stretáme.

Hebrejské „Adonaj" znelo v aramejčine, v reči, ktorou sa v časoch Kristových v Palestíne hovorilo — „M a r i - môj P á n". Týmto aramejským menom označovala prvá kresťanská obec Pána Ježiša. Keďže však „Adonaj" bolo náhradou za „Jahve", je zjavné, že prvá kresťanská obec videla a poznala v Ježišovi pravého Boha.

Tomáš oslovil Ježiša v svojej aramejskej materčine: „Mari Eloi" („Pán môj a Boh môj"), čo zase akurátne zodpovie božiemu menu, ktoré sa často vyskytuje v Písme, „Jahve Elohim".88)

Keď teda apoštolovia a s nimi prvá kresťanská obec preniesli meno božie v jeho najslávnostnejšej forme na Ježiša, v ich duši odohrala sa nesmierna zmena v porovnaní so skleslosťou Veľkého piatku. Na Veľký piatok pochovanie veľkých nádejí, na veľkonočné ráno a najmä po opakovaných christofaniách žiarivá christologická viera, ktorá hreje, oduševňuje, posilňuje, ktorou sa slabí galilejskí rybári pozdvihnú do krážov ozajstného apoštolstva. Duša apoštolov je naplnená náladou, ktorú vzbudzuje najkrajšia liturgická pieseň cirkvi, ohlas veľkonočnej radosti a plesania: Exultet...

1) Das Leben Jesu als Grundlage einer reinen Geschichte des Urchristeniums (2 sv.). Heidelberg, 1828.

2) A. Schweitzer, Geschichte der Leben-Jesu-Forschung. Tübingen, 1926 (4. vyd.). Str. 54 sq.

3) Jo. 19, 30. - Mt. 27, 50. - Peter: Sk. ap. 2, 23; 3, 15.

4) Ján 19, 33 sq.

5) Ján 20, 25-27.

6) J. Belser, Die Geschichte des Leidens und Sterbens, der Auferstehung und Himmelfahrt des Herrn (2. vydanie). Freiburg, 1913. Str. 450 sqq.

7) Mk. 15, 44 sq.

8) O. c., str. 458 sq.

9) Jo. 19, 31.

10) Jo. 19, 40.

11) Luk. 24, 11.

12) Mt. 27, 63.

13) Mt. 28, 13.

14) K. Adam, Jesus Christus (4. vyd.). Augsburg 1935. Str. 223. - E. Dentler, Die Auferstehung Jesu Christi nach den Berichten des N. T. Münster, 1910. Str. 8. „Glaubensformel".

15) H. Straubinger, Lehrbuch der Fundamentaltheologie. Paderborn, 1936. Str. 127.

16) K. Adam, c. d. str. 222.

17) Aspoň v úvodnej čiastke jeho zprávy vo veršoch 3-5.

18) Gal. 1, 15 sqq.

19) Prvé pochádza azda z r. 135, druhé z polovice 2. st. (R i g g e n b a c h, c. d., str. 14).

20) Katholische Apologetik. Freiburg im Br., 1930. Str. 206.

21) B e l s e r, c. d., str. 472.

22) K. Adam, c. d., str. 227.

23) Jesus Christus, str. 394.

24) V tejto nie ľahkej úlohe pridržiaval som sa klasického diela Grandmaisonovho (Jésus Christ, II., 383 sqq.).

25) K. P i e p e r, Die erste Erscheinung des Auferstandenen. (Theologie u. Glaube, r. 1934, str. 617-19.)

26) Straubinger, c. d., str. 130.

27) Schuster-Holzammer, c. d. Sv. II., str. 499 sq.

28) Za čias Kristových skladalo sa synedrium z členov kňaz­skej šľachty, ktorá pochádzala zo strany Saducejov, potom z farizejsky orientovaných znalcov Písma. (E. Kalt, Bibl. Reallexikon. Paderborn, 1931. Sv. II., str. 792 sq).

29) Mk 16, 11-14.

30) Belser, c. d., str. 473.

31) Sv. Tomáš Akvinský to vysvetľuje v Summa Th. III, qu. 55, art. 1.: „Utrum resurrectio Christi debuerit omnibus manifestari.' Prichádza k záveru: „Keďže to, čo obyčajné poznanie ľudí prevyšuje, dáva sa na vedomie nižším od predstavených, slávne zmŕtvychvstanie Kristovo nebolo potrebné zjaviť všetkým, ale iba niektorým Bohom predurčeným svedkom, aby to iným k vereniu predložili."

32) Die Auferstehung Jesu Christi. Tubingen, 1905. Str. 107.

33) A. Harnack, Das Wesen des Christentums. Leipzig, 1913, Str. 102.

34) Harnack, ibid.         

35) Goebel, c. d., str. 219.


36) Sk. ap. 2, 22-36.

37) Dogme et critique. Paris, 1907. Str. 189-192, 201, 210 sq, 216 sq.

38) Quelques lettres sur les questions actuelles et sur les événements récents. Paris, 1908. Str. 93 sq, 193 a 229. - Les Évangiles synoptiques. Paris 1907-08. (2 sv.). I, 104 sq, 191 a 223; II., 701-708.

39) La Résurrection du Christ. Paris, 1911. Str. 50-55. - Obšírnejšie vyvrátil hypotézu spoločného pohrebišťa E. M a n g e n o t, La Résurrection de Jésus. Paris 1910. Str. 34-38; 189-213.

40) 1. Kor. 15, 4.

41) O. c, str. 34 sq.

42) Manuale Theologiae Dogmaticae. Paris, 1935. Sv. I., str. 214.

43) Hervé, c. d., str. 214.

44) D. Völter, Die Entstehung des Glaubens an die Auferstehung Jesu. Strassburg, 1910. Str. 3. (Podčiarknuté mnou.)

45) J. Heiler, Unser Glaube an den Auferstandenen. Freiburg im Br., 1937. Str. 78.

46) Hervé, c. d., str. 214.

47) Porovnaj: O t t i g e r, c. d., I., 786 sq.

48) Mt. 27, 51 sq.

49) Ottiger, c. d., I., 787

50) Buchberger, Lexikon f. Th. u. Kirche. VIII, 28.

51) Sk. ap. 1, 3.

52) P. Dausch, c. d., str. 4.

53) DU. 121 (can. 9).

54) DU. 1624 (zo dňa 8. sept. 1840).

55) DU. 1707.

56) DU. 1790.

57) Pozri ešte DU. 1813 a najmä 2145 (prísaha protimodernistická).

58) Ján 2, 14-22.

59) M. J. Lagrange, Le rnessianisme chez les Juifs. Paris, 1909. Str. 200 sq.

60) Ján 2, 18.

61) St. Székely, Hermeneutica biblica gen. Friburgi Br., 1902. Str. 121.

62) Hoci používanie slova „chrám" v podobnom smysle nájdeme aj u sv. Pavla: 1. Kor. 3, 16 sq; 6, 19; 2. Kor. 6, 16.

63) 12, 38-40.

64) Zrušilo zmluvu uzavretú s Bohom, ako cudzoložník zmluvu, uzavretú s manželkou.

65) Luk. 11, 16.

66) Ján 10, 17 sq.

67) Mat. 17, 9; Mk 9, 8.

68) Zach. 13, 7.

69) Mat. 26, 31; Mk 14, 27 sq.

70) Mat. 16, 21.

71) Mat. 27, 62 sqq.

72) Pozri uvedené miesta u Mat. a Luk.

73) J. B r u n s m a n n, Lehrbuch der Apologetik. St. Gabriel bei Wien, 1930. Sv. I., str. 348.

74) C, d., str. 21. sqq.

75) Quod enim Christus dies et noctes distincte nominaverit, non ideo fecit..., ut tres integros dies et tres integras noctes, sed ut tres naturales dies significaret ..." (M a 1 d o n a t u s, Comment. in Matth. 12, 40); cf. Ottiger, o. c, p. 845. - Dieckmann. o. c, 660.

76) Sk. ap. 2, 25-32. - Dekrét Komisie biblickej zo dňa 1. júla 1933.

77) 2. Kor. 11, 23.

78) Sk. ap. 1. 15 sqq.

79) Sk. ap. 2, 24 sqq.

80) Sk. ap. 3, 15.

81) Felder, Jesus v. Naz., str. 298.

82) Ján 20, 24 sqq.

83) Mk. 16, 19 sq, Luk. 24, 34; Ján 21, 7. 12. 15. 16. 17. 20. 21.

84) Felder, Jesus v. Nazareth, str. 299.

85) Benseler-Rieckher, Str. 672.

86) Iz. 42, 8. - E. Kalt, Bibl. Reallexikon. I, 705.

87) Lv. 24, 16.

88) Felder, Jesus v. Nazareth, str. 300 sqq. - F. Feldmann, Israels Religion, Sitte und Kultur in der vormosaischen Zeit. Münster, 1917. Str. 8-20.


zdroj:


VIŠŇOVSKÝ, Mikuláš: Resurrexit. Zmŕtvychvstanie Kristovo vo svetle viery a vedy. Bratislava : Spolok katechétov a profesorov náboženstva, 1941. Schválené cirkevnou vrchnosťou v Trnave pod č. 7.786/41 zo dňa 22. septembra 1941.

čiast. jaz. úprava:

PROGLAS

dátum:

17.V.2005


späť na hlavnú stránku

[CNW:Counter]