späť na hlavnú stránku

Sedembolestná Panna Mária

 

PRÍHOVOR KARDINÁLA KORCA NA PÚTI V LEVOČI

Ján Chryzostom kardinál Korec (foto:KN/TKKBS)

    Dejiny Cirkvi začali slovami zvestovania, slovami, ktoré podľa evanjelia sv. Lukáša povedal anjel Panne v Nazarete, menom Mária: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou! Neboj sa Mária! Našla si milosť u Boha... Duch Svätý zostúpi na teba.“ A to znamenalo: Stane sa matkou Syna a dá mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Bude to Boží Syn. (Lk 1, 28-33)

Pri zvestovaní sa P. Mária podľa evanjelia zarazila! Boh sám ju upokojil ako priateľ priateľa, aby sa nebála. Potom jej dal do súvisu Ježišovo Božie tajomstvo s tým, čo aj ona sama už poznala zo Sv. Písma. Jej Syn bude Synom Najvyššieho, ktorého izraelský ľud očakával od pradávna ako Mesiáša, ako Božieho Pomazaného. A aby bolo toto tajomstvo ešte bližšie a živšie, anjel zaradil jej syna do rodu, ktorého praotcom je Dávid. Jej Syn Ježiš vyslobodí svoj ľud z hriechov a bude požehnaním sveta.

Panna Mária počula pri Zvestovaní ešte aj iné slová, slová útechy a uistenia: „Hľa, Alžbeta, tvoja príbuzná...“ Po poukaze na dejiny počula tak Mária čosi celkom blízke: Tu je Alžbeta! To akoby Mária počula: Neboj sa, nie si sama. Nie si jediná, ktorá sa cíti teraz takmer bezradná. Aj Alžbeta už prežíva Boží zázrak, čaká tiež syna. Ste dve ženy, dve príbuzné, dve matky, teraz ešte príbuznejšie a bližšie. Môžete sa stretnúť a zdôveriť sa s ťažkosťami i radosťami. To dá tvojmu životu viac istoty, ľudskej opory i hrejivosti. Veď nijaký človek nemôže dobre niesť a uniesť svoje poslanie a svoje ťarchy celkom sám. Aj ten najsilnejší sa poteší, keď mu Boh pošle do cesty priateľa, spoločníka, človeka rovnako zmýšľajúceho, ochotného a obetavého. A tak Mária dostala priam podnet, aby navštívila svoju príbuznú Alžbetu. Práve toto si pripomíname v dnešnú slávnosť Navštívenia Panny Márie, zvlášť tu na Levočskej mariánskej hore. Panna Mária išla na Boží podnet navštíviť svoju príbuznú Alžbetu. Taký starostlivý je Pán Boh! Aj dnes nám posiela uprostred starostí do cesty ľudí, ktorí sú nám oporou – rodičov, bratov, sestry, priateľov, kňazov, Cirkev. Pán Boh vie, čo potrebujeme my, čo potrebuje Slovensko, Cirkev i svet. A chce, aby sme sa podporovali ako jedna rodina. Aj v tomto, v tejto vzájomnej solidarite je zmysel nášho terajšieho veľkého zhromaždenia viery tu na Mariánskej hore v Levoči.

Dnes máme teda pred očami dve vzácne ženy. Alžbeta a Mária sa navzájom stali požehnaním jedna pre druhú. A začali dlhý rad žien, ktoré sa stali veľkým požehnaním v dejinách Cirkvi. Ako dievčatá, matky, rehoľné sestry, vdovy i kráľovné. Akým požehnaním sú dobré ženy dodnes! V Cirkvi boli ženy ctené dávno pred akoukoľvek modernou emancipáciou, pred akýmikoľvek feministickými organizáciami, a to nie ako mužatky, nie ako filmové a či spevácke hviezdy, lež ako obetavé matky a sestry, šíriace pokoj a lásku. Kto normálny by necítil úctu pred Matkou Tereziou alebo Zdenkou Schellingovou? Cirkev si ctí veľkosť žien, raz verejne známu, inokedy skrytú ako u Terezky z Lisieux, Bernadety Soubirousovej, Márie Goretti, či Margity Márie Alacoque. No Cirkev si ctí aj ženy pevné a odvážne ako sv. Katarína Sienská, ktorá písala pápežom a je učiteľkou Cirkvi.

Panna Mária pri návšteve Alžbety ďakovala za Božie dary. V speve Magnifikat v závere Navštívenia u Alžbety zaznieva: „Velebí duša moja Pána... Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný... Pre veľké Božie dary odteraz blahoslaviť ma budú všetky pokolenia... Boh ukázal silu svojho ramena... rozptýlil tých, čo pyšne zmýšľajú, mocných zosadil z trónov a povýšil ponížených, ... ako sľúbil našim otcom...“

Návšteva Panny Márie s jej spevom Magnifikat povzbudzuje aj nás k prehlbovaniu viery, k jej upevňovaniu, ku vzájomnej dôvere a vzájomnej spolupráci i k spolupráci s darmi božími. Aj my sme svedkami veľkých činov Božích. Aj nám Pán Boh ukázal silu svojho ramena, aj pred našimi očami rozptýlil pyšných, aj za nášho života zosadil mocnárov z trónov a nám daroval slobodu. To všetko by nás malo aj ako veriacich spájať ešte pevnejšie do jednej rodiny viery uprostred Cirkvi, aj uprostred nášho Slovenska. No ani dnes nie sme bez ťažkostí. Ako veriaci i ako Cirkev sme znova terčom útokov trúfalých jednotlivcov i skupín, a to napriek tomu, že sme niesli najväčšiu ťarchu odporu za prenasledovania diktátormi a ateizmom. Toto všetko si dnes pripomíname zvlášť na tomto zhromaždení viery na posvätnej Mariánskej hore v Levoči. Dnes sa na nás ako veriacich a na Cirkev znova útočí. Dnes nás chcú znova poučovať o živote ľudia, ktorí sa vynorili ani nevieme odkiaľ a ako. O niektorých to aj vieme. Zapĺňajú stránky novín a televíznych programov sedem dní do týždňa, poúčajú nás často, ako by sme boli analfabeti a hovoria nám, čo je demokracia, čo je sloboda, čo je tolerancia, čo Cirkev smie a čo nesmie, čo môžu biskupi a čo nesmú. V tomto duchu niektorí výtečníci, takzvaní analytici a experti na históriu kritizovali celé dni a týždne pastiersky list otcov biskupov k voľbám, ako by sa biskupi boli dopustili neviem akého zlého činu. Niektorí tzv. politológovia poslali svoje protesty až do Ríma! Títo kritici majú denne plné ústa demokracie a slobody slova. Tá sloboda podľa nich siaha tak ďaleko, že komu sa zachce, môže sa rúhať Bohu, ako to urobilo jedno ministerstvo školstva susednej krajiny v učebnici pre základné školy. Sloboda slova podľa tých istých kritikov ide tak ďaleko, že vychvaľujú prejavy, romány a filmy, ktoré zosmiešňujú primitívnym spôsobom Ježiša Krista a jeho Cirkev. To všetko je podľa samozvaných tzv. analytikov a mnohých masmédii v poriadku. Aj najpokútnejšie združenie či nadácia môžu zaplavovať Slovensko svojimi názormi, často priam zvrátenými, no katolícki biskupi nesmú podľa nich svojim veriacim povedať jasne, čo je kresťanské, čo nekresťanské a čo je rovno protikresťanské. Samozvaní kritici nám to nedovoľujú a chceli by biskupov a nás všetkých umlčať, zatiaľ čo oni vystupujú v masmédiách sedem dní do týždňa. Pritom sú to často tí istí kritici, ktorí obviňovali Cirkev, že vraj mlčala za nacizmu, že pápež Pius XII. mlčal a neodsudzoval dosť nahlas lži, zločinné zákony a zločinné koncentračné tábory Hitlerove. Samozrejme, že je to lož – Cirkev hovorila aj vtedy pravdu a bránila i chránila prenasledovaných. A na samom začiatku Cirkev vydala encykliku proti nacizmu pod názvom „Mit brennender Sorge – S pálčivou starosťou.“ Zákernosť samozvaných kritikov Cirkvi vo veci nedávneho pastierskeho listu spočívala v tom, že jedným dychom vyčítajú Cirkvi, že za nacizmu vraj mlčala, a teraz útočia na ňu za to, že nemlčí, a preto, aby mlčala. Našťastie, Cirkev sa nemusí učiť od týchto jednostranných a nekritických samozvaných kritikov. Sú tu iba niekoľko rokov, vynorili sa, ale zmiznú a o chvíľu tu znova nebudú. A niektorí už aj miznú. Cirkev je tu však dvetisíc rokov, na Slovensku tisíc rokov. A vie, aké má poslanie a v mene akej autority hovorí. Hovorí z poverenia Kristovho. Počúvajme!

Sv. Pavol napísal z väzenia v Ríme list svojmu žiakovi Timotejovi, ktorý dostal poverenie viesť Cirkev v Efeze. Timotej má v sebe roznecovať Boží dar, ktorý dostal od Krista vkladaním Pavlových rúk. „Lebo Boh nám nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ (2 Tim 1, 6-7). Sv. Pavol ďalej v liste Timotejovi píše: „Nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú sebeckí, chamtiví, chvastaví, rúhaví, bezbožní, bezcitní ... suroví, bez lásky k dobru, budú zradní ... A týchto sa chráň.“ A na záver listu sv. Pavla nasledujú jasné slová: „Zaprisahám ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych ... Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chutí, aby im šteklili uši. Odvrátia sa od pravdy a obrátia sa k bájkam. ...ty však buď vo všetkom triezvy, znášaj útrapy, konaj dielo evanjelistu, plň svoju službu“ (2 Tim 4, 1-5).

My na Slovensku, a to aj dnešní otcovia biskupi, sme túto službu evanjelia konali. A znášali sme pre ňu aj štyridsať rokov útrapy a potláčanie slobody za ateistického prenasledovania. Stavali sme sa jasne na odpor. Nepýtali sme si vtedy na to nijaké dovolenie ani od ateistických profesorov, ani od rovnakých úradníkov, ani od vtedajších servilných policajtov. Žili sme podľa svojej výhrady svedomia napriek diktátu a väzeniam vtedajšieho režimu bez Boha. Aj Levoča je toho dôkazom. Pamätáte sa na to? V Marianskom roku 1987 sa chystalo zvlášť mnoho tisíc veriacich z celého Slovenska na púť na Levočskú horu. Polícia mala pohotovosť, úrady zakázali použiť mnohé autobusy, kontrolovali cesty, zadržiavali autá a robili mnohé iné ťažkosti a opatrenia proti pútnikom. A predsa prišlo vtedy do Levoče okolo 200 tisíc veriacich, z toho dobrých 100 tisíc mladých. Sledovali nás, fotografovali, sliedili po nás, no my sme s výhradou kresťanského svedomia napriek tomu tu v Levoči boli a prežili sme deň a noc v modlitbách a spevoch, v spoločnej viere a radosti. Neviem, prečo by sme mali byť dnes v slobodnej Slovenskej republike zbabelcami! Neviem, prečo dnes niektorí znova tak úporne bojujú proti tomu, aby sme pre výhradu kresťanského svedomia neboli znova šikanovaní alebo dokonca znova väznení ako za prenasledovania komunizmu. Nepotrebujeme pre svoj veriaci život od nikoho nijaké dovolenie! Keď hovorím, že niektorí kritici Cirkvi a biskupov sa vynorili ani nevieme odkiaľ a o nejaký čas tu znova nebudú, zatiaľ čo Cirkev žije 2000 rokov, a na Slovensku tisíc rokov, mocnou silou pre nás veriacich je aj to, že aj Levočská hora a tunajšia úcta k Matke Božej nie sú tiež včerajšie.
Levočská hora ako miesto viery a modlitby vzniklo za tatárskeho plienenia z roku 1241. Nešťastní ľudia Slovenska sa zachraňovali pred Tatármi útekom do hôr, aj sem na Levočskú horu. Tu sa pred krížom a obrazmi Panny Márie modlili o ochranu. A boli zachránení. Po tatárskej pohrome sa vrátili do svojich dedín. Ale chodievali potom na Levočskú horu ďakovať za záchranu, najmä pri výročiach tejto záchrany. Prvý záznam o týchto dávnych zhromaždeniach viery pochádza z roku 1245 a o dva roky sa už spomína v písomnostiach aj Kaplnka na Levočskej hore. Levočská hora ako pútne miesto existuje teda už dobrých 750 rokov. Za komunizmu sme sem chodili s prosbami vydržať v prenasledovaní, po roku 1989 zas ďakovať za slobodu. Teraz chodíme i ďakovať za slobodu i prosiť, aby sme boli pevní a aby sme vydržali a premohli nové útoky na vieru, na korene národa i na Cirkev. Levoča je naša sila! V dňoch hlavnej púte začiatkom júla sa Levoča stáva vždy znova akoby duchovným hlavným mestom Slovenska!

Panna Mária, na ktorú pri Zvestovaní zostúpil Duch Svätý, prinášala so svojim Synom Alžbete aj Ducha Svätého. Sv. Lukáš píše: „Alžbetu naplnil Duch Svätý.“ V tomto Duchu povedala Márii: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Aj tu na Marianskej Levočskej hore sa stretáme na slávnosť Navštívenia P. Márie s Duchom Svätým a v Duchu Svätom. – On je Duchom pravdy, sily a útechy. To všetko vedel aj Svätý Otec Ján Pavol II., keď na púti tu v Levoči 3. júla 1995 povedal: „Pretrvanie viery v tejto krajine treba pripísať aj svedectvu tejto svätyne v Levoči. O mužoch a ženách súčasnej generácie by sme mohli povedať, že uverili a zostali pevní vo viere aj napriek tomu, že sa podnikalo všetko, aby ich od viery odviedli. Táto generácia sa pamätá, akými rozličnými, často ponižujúcimi prostriedkami sa pokúšali obrať ľudí o ich vieru, nanútiť im ateizmus, odviesť ich od Cirkvi a od náboženského života...“

Svätý Otec vtedy ešte dodal, že obnova a prehlbovanie viery sú aj dnes zvlášť naliehavé, v časoch, keď sa ateizmus pre isté hnutia stal znova programom verejného života, výchovy a masovokomunikačných prostriedkov ... Človek sa musí, povedal vtedy Svätý Otec, znova a ešte hlbšie zamyslieť nad otázkou jestvovania Boha ... A dodal: „Mariánske svätyne sú miesta, kde sa Kristovo svedectvo stáva mimoriadne účinným.“ A naozaj, tu na Levočskej Mariánskej hore si obnovujeme a prehlbujeme vieru i vzájomnú spolupatričnosť v Kristovej Cirkvi ako bratia a sestry. Tu sa odhodlávame byť pevní, brániť vieru i mravy Slovenska, brániť zdravú kultúru Slovenska, výchovu našich detí, a to napriek všetkým útokom a zákernostiam. Tých zákerností je dnes znova príliš mnoho. Valia sa na nás z tlače, z rozhlasov i televízii a internetu, ale aj z programov niektorých príliš hlučných skupín a hnutí. A zákernosti siahajú v Európe až do parlamentov. V jednom členskom štáte zašlo už podvracanie morálky a života príliš a nehorázne ďaleko. Išlo o zaregistrovanie politickej strany v Holandsku, strany, ktorá chce presadiť legalizáciu pedofílie čiže surového sexu s deťmi už od 12. rokov a postupne chce odstrániť akúkoľvek vekovú hranicu pre zvrátenosti. To je niečo obludné, ohavné a zvrátené. To je snaha rozvrátiť od koreňa život národov. Dá sa čakať, že aj u nás sa nájdu jednotlivci, ktorí budú chcieť držať krok s týmto supermoderným šialenstvom. Kto sa má vzoprieť, ak nie ľudia, ktorí nestratili rozum, ľudský cit a svedomie, a teda aj my veriaci? Veď ak národy a Európa nedokážu ochrániť svoje deti a svoju budúcnosť a ak cúvnu a ustúpia pred zvrhlosťou, tak si nijakú budúcnosť nezaslúžime.

Máme sa teda proti čomu vzoprieť – proti prívalu zvráteností, ktoré sa na nás valia. Aj tu v Levoči sa chceme upevniť v odhodlaní brániť zdravý život zo všetkých síl, a to spoločnými silami. Nepodporujme preto zlo. Ignorujme zlé noviny a časopisy, ignorujme zlé programy televízií, chráňme si deti i rodiny. A oprime sa pritom aj o modlitbu. V tomto odpore voči zlu, v tejto obrane života sme u nás na Slovensku spojení aj s úprimnými veriacimi iných cirkví, ba so všetkými uvážlivými ľuďmi dobrej vôle. Tu v Levoči sa učíme zahŕňať do svojich modlitieb i všetkých hľadajúcich, ktorí sa azda nepokladajú za veriacich, no nie sú ani zlomyseľní a ostávajú otvorení pre pravdu. Tu sa modlíme za seba, za všetkých svojich, ale aj za všetkých ľudí celého nášho Slovenska.

A tak sa, drahí veriaci, modlime tu i doma za všetky tie veci a na všetky tie úmysly, ktoré nám predkladajú znova a znova naši otcovia biskupi a ktoré nám pripomenuli aj vo svojom pastierskom liste, v ktorom nás povzbudzovali voliť si takých zástupcov, ktorí pri tvorbe zákonov a pri riadení celej našej spoločnosti na Slovensku budú mať pred očami starosť o spoločné dobro nás všetkých. Teraz sa modlíme za všetkých, ktorí boli zvolení do parlamentu a ktorí budú vo vláde, aby mali odvahu a sily presadzovať čo najdôslednejšie toto spoločné dobro celého nášho Slovenska. Nech sa starajú o zdravý rozvoj hospodárskeho života, o zdravé manželstvá a podporu našich rodín. Nech umožňujú aj po hospodárskej stránke mladým ľuďom zakladať si rodiny a vychovávať deti. Nech chránia život od jeho prvej chvíle až po prirodzenú smrť. Nech podporujú sociálnu spravodlivosť, nech pomáhajú zákonmi chudobným, nech sa starajú o nezamestnaných a dôchodcov, o zdravú činnosť nemocníc, nech uľahčujú zdravotnú starostlivosť chorým, nech sa starajú o bezpečnosť občanov. Nech sa verejní činitelia veľmi starajú o mravnosť vo verejnom živote, o zdravú výchovu detí v školách i mimo škôl, nech veľkoryso podporujú zdravú kultúru a jej tvorcov. Nech sa starajú o zdravé pôsobenie médií u nás. A nech umožňujú a podporujú i zdravú činnosť všetkých cirkví na Slovensku. Spolu s tými, ktorí budú rozhodovať budúce roky o živote na Slovensku sa však usilujme všetci o zdravý život národa i národností celého nášho Slovenska. A úmysly, na ktoré sa modlíme, pomáhajme aj uskutočňovať. Niekedy aj kritickým hlasom, keď to bude potrebné, ale hlavne pozitívnou spoluprácou, každý podľa svojich schopností a možností.

Jasné slová zazneli v tejto veci aj z úst terajšieho Petrovho nástupcu. Benedikta XVI. sa v sobotu 27. mája 2006 stretol na Krakovskej pláni Blonie s mladými ľuďmi, ktorých bolo okolo 600 tisíc. Boli sme tam aj my zo Slovenska. Svätý Otec prehovoril na tému evanjelia o stavbe domu na piesku alebo na skale. Kto stavia dom svojho života na piesku riskuje, že dážď, víchrica a záplava vôd sa oboria na jeho dom a ten dom sa zrúti a zostane z neho len veľké rumovisko. My ako veriaci chceme každý stavať dom svojho života i spoločne dom svojich rodín i národný dom nášho Slovenska na skale. Chceme stavať svoj dom na Kristovi, na jeho pravde a na jeho láske. Kristus je pevný základ nášho života, je skala. Všetky stavby života a ríše bez neho sa zrútili do priepasti dejín, hoci chceli trvať tisíc rokov alebo na večné časy. Keď chceme stavať svoj dom na skale Kristovi, počítajme aj s ťažkosťami a odporom zlých síl. Ale nebojme sa! Kristus sám o dome na skale povedal: „Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 25). Stavať dom nášho života na skale – Kristovi znamená stavať múdro, zodpovedne, ale aj s odvahou, nádejou a istotou. Stavať takto náš dom na skale – Kristovi, povedal Svätý Otec Benedikt XVI, znamená stavať ho s Cirkvou, spolu s nástupcom Petrovým, ktorému sám Pán povedal: „Ty si Peter-skala, a na tejto skale postavím svoju Cirkev“ (Mt 16, 16). Táto stavba Cirkvi trvá už dlhé stáročia! Dôverujme jej, žime s ňou, žime sa svätou Kristovou Cirkvou! To je odkaz Svätého Otca z Krakova aj pre nás do Levoče a pre celé naše Slovensko! Ďakujme P. Bohu za všetkých, ktorí pomáhajú budovať náš slovenský dom na skale tvorivou prácou a tvorivou láskou – otcom a matkám, všetkým našim rodinám, kňazom, učiteľom, vedcom, umelcom, spisovateľom, zdravotníkom, ľuďom činným v charite, v rozličných zdravých hnutiach i vo verejnom živote. A modlime sa za všetkých!

Týmto nech sú naplnené naše mysle dnes i zajtra. Toto nech zahrnujú naše modlitby. Nech naša terajšia púť tu v Levoči na Mariánskej hore tak obohatí v duchu viery a mariánskej úcty náš spoločný život, život nášho národa a celého nášho Slovenska. Pomocnica kresťanov, oroduj za nás!

 

zdroj:
TK KBS. Foto: KN
dátum: 03.VII.2006

späť na hlavnú stránku

[CNW:Counter]