logos

 

TEILHARDIZMUS

Dietrich von Hildebrand

 

V najprednejších radách všetkých možných imanentistov možno nájsť prívržencov ideí Teilharda de Chardin. Dokonca mnohí, ktorí túto ”theology-fiction” (takto nazval Etienne Gilson Teilhardovu gnostickú interpretáciu kresťanského zjavenia) naplno neuznávajú, nachádzajú sa pod Teilhardovým vplyvom tým, že nahrádzajú večnosť dejinnou budúcnosťou, že popierajú odlišnosť tela a duše, ducha a hmoty, a tiež tým, že podobne ako Teilhard chápu protiklady dobra a zla, svätosti a hriechu, iba ako ”evolučné štádiá”. Ani by nebolo vôbec treba poukazovať na absolútnu nezlučiteľnosť týchto názorov s kresťanským zjavením. V Teilhardovej gnostickej ”kristogenéze” nie je miesto pre dedičný hriech, pre potrebu vykúpenia a následkom toho tiež niet miesta pre vykúpenie sveta skrze Kristovu smrť na kríži. V tejto modernej gnostike nie je Kristus Bohočlovekom, ktorý prináša ľudstvu radostnú zvesť; nie je epifániou Boha, ktorý ľudí pre svoju nekonečnú svätosť priťahuje k sebe. Namiesto toho sa stáva neosobnou silou (vis a tergo), iniciátorom a konečným bodom (Omegou) akéhosi kozmického evolučného procesu. Pretvorenie v Krista je nahrazdované akousi ľudskou evolúciou, ktorá sa uskutočňuje nad hlavou jednotlivca, nezávisle na jeho slobodnom rozhodnutí. Namiesto vzkrieseného tela v Súdny Deň ponúka nám Teilhard akúsi identifikáciu ducha a hmoty ako konečný bod evolúcie; namiesto blaženého videnia Boha (visio beatifica) - večného spoločenstva lásky ľudskej osoby s Bohom - sľubuje Teilhard akési ponorenie individuálneho vedomia do všeobecného vedomia akéhosi ” nadčlovečenstva”. Že Teilhardova ”theology-fiction” obsahuje mnoho - pre našu dobu tak typickej - intelektuálnej zvrátenosti, nemožno poprieť. Je to predovšetkým evolucionizmus a progresivizmus. Po druhé u nich existuje náklonnosť k historickému relativizmu, v ktorom je pravda – dokonca zjavená pravda - vyhlasovaná za závislú na ”duchu doby”. Stačí ak si pripomenieme jeho argument, že ”už dlhšie nemožno očakávať, že by ľudia, ktorí žijú v "priemyslovom a vedeckom storočí", mohli ešte veriť v to, čo tvorilo vieru počas dvoch tisícročí kresťanského života." Po tretie, existuje u neho materialistický rys, pokiaľ je zotretý podstatný rozdiel medzi telom a dušou, duchom a hmotou. Predovšetkým potom Teilhard výrazne zdieľa moderný naturalizmus tým, že popiera rozdiel medzi prirodzenosťou a nadprirodzenosťou. S Teilhardovým imanentizmom je úzko spätá jeho tendencia odstrániť zo zreteľa zázrak osobného bytia, teda Teilhardove znehodnotenie individuálnej existencie ako čosi obmedzené a nedokonalé, v prospech kozmickej energie apersonálnych síl. Táto obľuba pre "nadosobnú bytnosť" je pravý opak jasného pojmu veľkosti človeka, ako to nachádzame napr. u Pascala.

 

zdroj:

Dietrich von Hildebrand: Trojský kůň ve městě Božím. Olomouc: Matice cyrilometodějská, 1999. Imprimatur: (Regensburg), 23. okt. 1968, Dr. Karol Hofmann, generálny vikár, č. exp. 4816
preklad z češtiny: © PROGLAS

NAJ.sk


[CNW:Counter]