logos

 

SKUTOČNÉ SLOVO O SLOVE

Miroslav Dolejší

 

Žijeme vo svetoch zostrojených zo slov. Akonáhle človek vystúpil zo seba, opustil svoj jediný skutočný vnútorný svet, jediný svet istoty a významu preložil svoj význam do slov, ale nenašiel ho v nich. Zoskupovaním slov je možné vytvoriť ľubovoľné množstvo svetov a životov. Všetky sú možné a pravdepodobné, ale žiadnemu nemožno dôverovať, pretože ho možno nahradiť iným. V každom z nich chýba ono nič, ktoré nemožno nahradiť slovom. Ono nepostihnuteľné, nevedomé nič, ktoré spočíva hlboko v duši každého z nás a ktoré jediné dáva zmysel životu a svetu. Pretože ľudia zradili svoj vnútorný svet a vstúpili s jasotom do sveta slov, zaslúžia si dramatikov, spevákov, hercov a klaunov ako svojich vládcov.

Slová totiž zbavujú svet večnosti, vyprázdňujú veci a myšlienky, pustošia dušu. Robia človeka milým a vzbudzujú hanbu pred úprimnosťou. Rušia ticho a kľud, rovnováhu a zmier, ktorý vládne. Svet stvorený zo slov nemá zmysel, je cudzí, ľahostajný a žalostný. Všetky zákony majú platnosť len vo svete slov – mimo slová neexistujú. Preto ľudia dostávajú ľudské práva a hromadné vraždy súčasne. Len slová vyznačujú kauzalitu a finalitu.

Na slovách sa zakladá politika. Čím je zradnejšia, tým väčším počtom slov oplýva. Slová sú temnými hrobmi slobody. Reč je bezmyšlienkovitá: je to mechanické tvorenie slovných reťazcov – v nich je logika, ale mimo nich nie je.

Ponorený do svojej slabomyseľnosti, vyvrhuje človek záplavy slov. Takmer všetci zamatoví revolucionári dostali hromadne slovné hnačky. Avšak u svojich najväčších tajomstiev pobýva človek mlčky a sám. Načúva im, nehovorí o nich. Nemyslí o nich, zotrváva v nich. Mimo tieto tajomstvá nie je ničím, než verejnou schránkou cudzích myšlienok a pocitov. Ľudské tajomstvá prebývajú mimo svet myslenia a vôle. Snáď preto sa nestáva len to, čo očakávame.

Žijeme vo svete slov, ale nežijeme nimi. Človek, ktorý prepadne svetu slov, nevidí činy, ktoré im odporujú, a je stratený. Slová sú vzdialené tomu, čo skutočne žijeme. Ale ľudia si navykli pokladať svet slov za jediný skutočný svet a nútia sa tomu veriť. Ten svet ich ale vždy zradí. Zoskupovaním môžeme vytvoriť všetky možné svety, ľubovoľné množstvo svetov a každý z nich môžeme dokazovať. Ale dôkazy sú tiež len slová a patria ku svetu, stvorenému zo slov. Každý z týchto svetov môžeme tiež popierať – slovami. A tak sa všetky tieto svety stávajú mechanickou hračkou.

Slová, najmä slová filozofov a politikov, sú ako prázdne rámy bez obrazov. Veci, tvorené pre potrebu sluchu a hravého rozumu, ktorý nevie, čo chce. Uspokojuje sa zoskupovaním prázdnych tvarov slov. Rozum sám je len mechanickým tvorcom tvarov, netvorí významy, nedáva uspokojivý zmysel ničomu, pretože práve to nič mu chýba. Chýba mu všetko, čo nemôže vedieť, čo mu neprináleží vedieť, čo mu je nedostupné. Opakovanie slov mu vyhovuje, pretože opakované slová sú mu základom možnosti ich zoskupovania. Mechanika zostrojovania je logikou, ktorú rozum povýšil sám nad seba, aby sa ospravedlnil. Každú teóriu sveta a života zostrojí ako logickú. Všetky dôkazy pravdivosti tejto teórie sú logické a všetky dôkazy jej nepravdivosti sú tiež logické. To dovoľuje zostrojovanie svetov donekonečna a všetky budú logické, pretože budú zostrojené rovnakým princípom tvorenia. Všetky budú rovnako ospravedlniteľné a rovnako neospravedlniteľné. Všetky budú rovnako dostatočné a rovnako nedostatočné. Ich množstvo bude vždy rovnako úplné a rovnako neúplné – svety zo slov nič iného poskytnúť nemôžu. Neistota je ich základným rysom – samy sebe znemožňujú mať zmysel, samy sebou vylučujú istotu, samy sebou odporujú pravde. Preto sú tak užitočné v politike.

Ale človek chce mať istotu, chce vedieť, že to, čo robí je správne. Slová mu túto istotu odopierajú a práve preto ich používa k ospravedlneniu svojej neistoty, svojich chýb, svojej nepravdivosti. Slová podmieňujú nepravdivosť človeka a dávajú jej satisfakciu. Slovami je možné dokázať všetko a čokoľvek nimi možno poprieť. Preto sú chcené, žiadané, používané a povýšené nad všetko podstatné, nad všetok zmysel.

Svety zo slov nie sú lživé ani pravdivé. Isté ani možné – sú nezmyselné. Túžba po svetovláde si vynucuje ovládnutie myslenia ľudí, a preto bol ľuďom vnútený svet zostrojený zo slov. Činy boli nahradené slovami a hovoriť sa stalo živobytím. Hovorenie sa stalo spoľahlivým spôsobom získavania bohatstva a moci.

 

Ale činy majú prednosť. Majú význam, sú nepochybné a neodvolateľné. Slová ich znevažujú, aby znevážili život – slová sú ničivé.

Keď spočíva človek sám u seba, sám so sebou, slová sú zbytočné. Nepotrebuje ich. Je so svojou opravdivosťou, so svojim najväčším bohatstvom, so svojou najväčšou mocou, so svojou jedinou istotou. Nemá slová a slová nemôžu jeho svet zničiť. Byť sebou je mlčať.

Najväčším bohatstvom národa je jedinečnosť každého z ľudí. Zglajchšaltované slová túto jedinečnosť ničia. Štát si znemožňuje použitie jediného zdroja svojej moci, ktorá je v jedinečnosti každého občana. Tí, ktorí sa vzdali činov a nahradili ich slovami, vnucujú svoje poňatie väčšieho významu slov nad činmi(viď Havlovo slovo o slove). Stali sa prázdnou frázou a zosmiešnili sa. Stali sa zbytočnými, pretože slová nemôžu nahradiť činy. Ich frázy boli dokázané slovami, ale sú nepoužiteľné ako činy. Svet slov sa znemožnil, ale trvá; stal sa zbytočným. Každá idea je spochybnená tým, že je dokázaná slovami a logikou. Nič súceho nemusí byť dokazované. Pretože nemôže byť popreté. Dokazované je len neskutočné – nemusí byť vyslovene popierané, je popreté svojim dokazovaním.

Môžeme zneužiť činy, ale nemôžeme sa ich vzdať, nemôžeme prestať jednať, pretože by sme zahynuli. Môžeme prisúdiť akokoľvek nadmierny význam slovám, ale môžeme sa ich vzdať, obídeme sa bez nich – činy sú vždy plné a mlčanlivé, len slová sú vždy prázdne a hlučné. Môžeme zakázať činy slovami a nikdy nedosiahneme to, aby neboli vykonané. Môžeme zakázať slovami iné slová a iné ich zoskupovania – ale aký to má význam, keď ho nemajú samé slová, ktoré to umožňujú?

Mlčanie je zdrojom diela – ten kto tvorí, nehovorí. Hovoria tí, ktorí nikdy netvoria. Tí, ktorí tvoria, hovoria len vtedy, keď netvoria. Slová vznikajú, keď je dielo hotové a vyslovujú ich tí, ktorí netvorili. Dielo vzniká v tichu a mlčaní, z hlbokého zahľadenia do seba. Slová sú vždy len na povrchu – nie je im dané prenikať do tajomstva. Len mlčanie a ticho sprístupňujú tajomstvo, a preto slová neuznávajú tajomstvo. Svet slov chce byť bez tajomstva a bez tajomstva zostáva prázdny, zbytočný a nezmyselný. Tajomstvo je zmyslom vecí a sveta, života a jedinečnosti človeka, zmyslom a túžbou jeho života. V tom tajomstve sa prebýva – nezverejňuje sa. Preto sú táraji prázdni a prázdny je svet, ktorému vládnu. Vládnu ničote, pretože zo sveta slov vypudili tajomstvo ticha.

Každá idea je mŕtva, vyčerpaná prázdnotou slov, z ktorých je stvorená. Pridajme k nej logos a máme ideológiu – náuka o idei – výklad strnulej prázdnoty. Všetky veľké a úplné výklady sveta(filozofie) sú deravé, porézne a preto nedostatočné. Ich význam nie je v slovách, z ktorých sa skladajú, ale v tom, čo vzbudzujú mimo tieto slová, v tom, čo v nich nie je. Tak sme vytvorili kultúry a povýšili sme ich na najvyššie vyznamenanie ľudstva, klaniame sa im, sme na ne pyšní – slovami. V skutočnosti ich nepotrebujeme. Sú dobré len pre tých, ktorí žijú v neskutočnom svete slov. Pre nich sú svetom podstatným, pretože oni skutočne nežijú. Žijú z prázdnoty sveta slov, tá im nahradzuje život. Sedliak, ktorý orie a žne k tomu nepotrebuje slová. Slová mu nenahradia úrodu, nedajú obživu jeho rodine. Defektný špekulant, ktorý z produkcie slov získa peniaze, si môže jeho úrodu kúpiť, aby sa najedol a mohol zajtra znovu zaplavovať slovami zneucťujúcimi prácu sedliaka. Ale čo sa zmení na fakte, že mlčanlivé činy majú prednosť pred slovami? Čo znamená zneváženie činov, ak je tomuto zneucteniu pripisovaný význam len vo svete slov, kultúre? Čím je teda kultúra vo vzťahu činom života? Zbytočnosťou. Niečím, čo sa netýka života činov, jediného života, ktorý človek skutočne žije.

Činy dávajú vznik udalostiam. Slová nasledujú a na činoch samých nemôžu nič zmeniť. Oblečené do slov, stávajú sa činy a udalosti kreatúrami panoptika umelého sveta slov, ktorý nimi manipuluje. Ale tejto manipulácii prikladajú význam len tí, pre ktorých je manipulácia s cudzím dielom zmyslom ich existencie, ľubovôľou, ktorá nevie čo chce, pretože sa netýka života. V živote existuje nevyhnutnosť, ktorej sa vedomý človek podriaďuje ako svojej obmedzenosti. Zvrhlík zo sveta slov, pretože nežije sám zo seba a vo svojom svete, sa vyznačuje vôľou a tá ho núti manipulovať a manipulovať môže len slovami, nie životom.

Tak sme vo svojich dejinách postupne prehrávali všetko, až sme sa nakoniec označili za kultúrnu záhradku Európy a nechali sa totálne zotročiť.

Praha 11. 12. 1991

 

zdroj: TÝDENNÍK POLITIKA, ročník II, číslo 51, 1992
preklad: © PROGLAS

NAJ.sk


[CNW:Counter]